Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. október 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118200605
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3118200605.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. nad
H., D. XXXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou L. & D., s.r.o., so sídlom v F., M. XXXX/X, proti
žalovanémuD.V.E.,s.r.o.,sosídlomR.,D.XX,B.XXXXXXXX,zastúpenémuAdvokátskoukanceláriou
JUDr. K. V., s.r.o., so sídlom R., L. XX, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06. júna 2019, č. k. 17Csp/7/2018-89, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 758,60 eur. Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom III. žalovanému priznal
proti žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 41,46 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa
22.01.2018 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha rozhodnutia
súdu o splnení povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 2.091,29 eur
a zaplatiť 500 eur ako primerané finančné zadosťučinenie. Na základe podanej žaloby vydal súd dňa
30.01.2018 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný riadny odpor, v dôsledku čoho súd vydaný

platobný rozkaz uznesením zo dňa 22.03.2018 zrušil. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa §
137 Civilného sporového poriadku; § 1 ods.1, ods.2, § 9 ods.1, ods. 2 písm. f), k), § 11 ods. 1 písm.
a/, b/, ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 451 ods. 1, ods.2, § 53 ods.5, § 53a ods.1,
§ 100 ods.1, § 107 ods.1, ods.2 , § 456 Občianskeho zákonníka; § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov; § 497 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa

sa podanou žalobou domáhala práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a takisto práva na priznanie
primeranéhofinančnéhozadosťučineniepodľa§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.
Súd posudzoval dôvodnosť každého z uplatnených nárokov osobitne. Podľa tvrdenia žalobkyne sa mal
na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatiť tým, že mu poskytla zmluvné plnenie, na ktoré nemal právo.
Išlo o plnenie "nad istinu" spotrebiteľského úveru, a to zaplatenie úroku pri bezúročnom úvere a o plnenie
na základe neplatnej Dohody o poskytnutí služby, ktorá bola súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Túto dohodu považovala žalobkyňa za neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň

žalobkyňa argumentovala aj neplatnosťou úverovej zmluvy. Obrana žalovaného spočívala v tom, že
úver nie je možné považovať za bezúročný, pretože Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 04.04.2013 ďalej aj ako "úverová zmluva", alebo "zmluva" zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala všetky náležitosti podľa § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, bola dohodnutá takistoplatne a namietaná Dohoda o poskytnutí služby je platným dojednaním, resp. platným právnym úkonom.
Čo sa týka platnosti úverovej zmluvy, súd uvádza, že ju považuje za platne uzatvorenú. Predložené
vyhotovenie úverovej zmluvy obsahuje všetky podstatné náležitosti úverovej zmluvy podľa § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa názoru súdu bol dodržaný riadny kontraktačný proces jej
uzatvárania. Po porovnaní bodu 5 úverovej zmluvy (údaje o požadovanom úvere) s bodom 6 (údaje o
schválenom úvere) je zrejmé, že tieto sa zhodujú vo všetkom, s výnimkou predpokladanej RPMN úver,
čo však nemá za následok neuzatvorenie úverovej zmluvy. Návrh žalobkyne ako dlžníčky na uzatvorenie
úverovej zmluvy podľa bodu 5 bol v podstatných, ale aj fakultatívnych náležitostiach úverovej zmluvy

riadne akceptovaný. Nakoniec samotná žalobkyňa považovala úver za bezúročný a bez poplatkov, teda
je zjavné, že úver považovala za riadne poskytnutý (t.j. na základe úverovej zmluvy). Súdu preto ani nie
je zrejmá logickosť argumentácie žalobkyne o neplatnosti úverovej zmluvy. Úver z uzatvorenej úverovej
zmluvy bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkový z
viacerých dôvodov. Úverová zmluva nemala všetky obligatórne náležitosti vyžadované ustanovením §
9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v nej absentuje údaj o dátume splatnosti splátok

úveru (súd tu nemá na mysli presný rozpis splátky úveru v tom zmysle, čo pripadá v splátke na istinu,
úroky a iné poplatky, ale údaj o dátume splatnosti splátok úveru), ako aj dátum o konečnej splatnosti
úveru. Vzhľadom k týmto nedostatkom súd mal za potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez
poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
Takisto podľa súdu bol daný aj ďalší dôvod pre bezúročnosť tohto úveru, a to porušenie povinnosti podľa

§ 11 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to hrubým spôsobom, pre porušenie povinnosti podľa §
7 ods. 1, teda povinnosti posudzovania schopnosti žalovanej splácať úver, pretože nebolo preukázané,
že by veriteľ skúmal údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalobkyne ako spotrebiteľa. K
neuvedeniu termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods.1 písm.f/ zákona o spotrebiteľských úveroch) súd
uvádza, že tento nie je v zmluve vôbec uvedený. Odhliadnuc od prevažujúcej judikatúry súdov, z ktorej

vyplýva, že takýto údaj musí byť v úverovej zmluve explicitne uvedený, súd uvádza, že táto zákonná
požiadavka kladená na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere je celkom jasná. Zákon o spotrebiteľskom
úvere totiž nepočíta s výnimkou z tejto požiadavky, napr. v tom zmysle, že je postačujúce ak takýto
termín je inak zo zmluvy vyvoditeľný. Naopak jasne uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti

súd uviedol, že k otázke, či je potrebné v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch
uvádzaťvzmluveospotrebiteľskomúvereajpresnýúdajokonečnejsplatnostiúveruzaujalprávnynázor
aj odvolací súd konajúceho súdu, teda Krajský súd v Trenčíne, a to napr. v rozsudku z 30.01.2018 sp.zn.
27Co/310/2017, keď uviedol (v prípade bankového úveru), že: "takýto údaj má byť uvedený konkrétnym
dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Nie je postačujúce, že si dlžník -

spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov (napr. počet splátok,
termín ich splatnosti a pod). K hrubému porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať tzv. bonitu dlžníka -
spotrebiteľa v zmysle § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch, s čím je spojený následok podľa
§ 11 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), súd uvádza, že
v zmluve o spotrebiteľskom úvere ani inej listine sa nenachádza žiadny údaj o príjmoch, výdavkoch, či

rodinnom stave žalobkyne, dlžníčky. Aj podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní
žalobkyni boli predložené listiny na podpis, pričom podľa jej informácií žalovaný ako veriteľ neskúmal
osobné pomery žalobkyne. V tom čase žalobkyňa už mala iné dlhy a splácanie úveru sa snažila riešiť
iným úverom. Argumentácia oboch sporových strán ohľadne výšky úroku 70,01 % ročne je vzhľadom
na bezúročnosť úveru irelevantná a nadbytočná, preto sa ňou súd podrobne nezaoberá. Stručne však

súd uvádza, že v zmysle už notoricky známej judikatúry súdu SR je zrejmé, že takáto výška úroku je
v rozpore s dobrými mravmi. Judikatúra je pomerne konzistentná v tom, že úrok nad 50 % ročne je v
rozpore s dobrými mravmi. Po posúdení Dohody o poskytnutí služby, ktorej uzavretie vyplýva z bodu
8 úverovej zmluvy súd uviedol, že túto dohodu považuje za neplatný právny úkon (ako samostatnú
časť iného právneho úkonu - úverovej zmluvy). 1 Po posúdení predbežnej otázky o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru a neplatnosti Dohody o poskytnutí služby, súd pristúpil k posúdeniu toho, či
uplatnené právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.091,29 eur je dôvodné.
Predovšetkým súd prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania. Aj z judikatúry Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo
dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V prípade práva na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnúobjektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a
dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,

a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť
skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Na
základe uvedeného a na základe zisteného skutkového stavu súd konštatuje, že žalobkyňa nechala pred

podaním žaloby na súd uplynúť dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu v trvaní dvoch rokov, vo vzťahu
k niektorým platbám, a to tým, ktoré uskutočnila do 21.12.2015. Žalobkyňa splatila istinu poskytnutého
úveru platbou uskutočnenou dňa 24.11.2014 v sume 80,92 eur, pretože touto splátkou úveru a tými,
ktoré jej predchádzali (od 26.04.2013) zaplatila spolu 1.289,22 eur (istina skutočne poskytnutého úveru
bola 1.284,25 eur). Ďalej splácala žalobkyňa mesačné splátky v sume 80,92 eur, 80,37 eur, 80 eur, resp.
81 eur, až do 18.07.2016. Poslednú splátku vo výške 192,23 eur zaplatila dňa 02.09.2016, ako to vyplýva

zo sumáru platieb. Z neplatnej dohody o poskytnutí služby žalobkyňa od žalovaného neobdržala nič,
preto na jeho strane nemohlo nastať bezdôvodné obohatenie na základe neplatného právneho úkonu. 9
Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 22.01.2018. Preto je premlčané právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré nastalo na strane žalovaného vo vzťahu k platbám žalobkyne spred dňa 22.01.2016.
Po tomto dni zaplatila žalobkyňa žalovanému bez právneho dôvodu celkovo 758,60 eur, ako to vyplýva

z vykonaného dokazovania. Podľa názoru súdu plynutie premlčacej doby začne odo dňa, kedy by
oprávnený mohol podať žalobu (actio nata), pričom nie je rozhodujúce, či daný subjekt bol v situácii,
ktorá mu uplatnenie práva znemožňovala (nevedel o práve, výkon práva mu znemožňovala choroba,
neznalosť právnych predpisov a pod.). Ide o objektívne určený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý
sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé od úrovne

vedomia (znalostí) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu. Vo vzťahu k tomuto právnemu
posúdeniu súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/315/2017 z 06.09.2017,
ktorý obdobne právne posúdil skutkovo obdobný spor o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe
žalobyžalobcu-spotrebiteľaprotirovnakémužalovanému.Konajúcisúdsastotožňilsprávnymnázorom
v ňom uvedeným. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd konštatoval, že na strane žalovaného vznikla

povinnosť podľa 451 ods.1 Občianskeho zákonníka vydať bezdôvodné obohatenie, avšak iba v rozsahu
nepremlčanej pohľadávky v sume 758,60 eur. V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka musí žalovaný
predmet bezdôvodného obohatenia vydať tomu, na úkor koho ho získal, teda žalobkyni. Žalobkyňa sa
podanou žalobou domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur. Súd
žalobu v tejto časti zamietol, predovšetkým s poukazom na právny názor Krajského súdu v Trenčíne

vyjadrený v rozsudku sp. zn. 4Co/229/2017 z 14.03.2018. O trovách konania súd rozhodol podľa §
255 ods.2 Civilného sporového poriadku, pretože obe sporové strany boli v konaní čiastočne úspešné.
Úspech žalobkyne v spore bol 29,27 % (758,60 eur) a úspech žalovaného 70,73 % (1.832,69 eur).
Úspešnejší tak bol žalovaný, pričom jeho celkový úspech je potom 41,46 %. Súd ďalej uviedol, že o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Vo vzťahu k premlčaniu
poukázala na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania v odpore zo dňa 9.2.2018, bod 8 v
nasledovnom znení: „Zároveň žalovaný uplatňuje námietku premlčania voči uplatnenému nároku.

Žalovaný poukazuje na to, že v období troch rokov predchádzajúcich podaniu žaloby žalobca uhradil
sumu 1.724,02 Eur, z čoho vyplýva, že v rozsahu prevyšujúcom uvedenú sumu je žalobcom uplatňovaný
nárok premlčaným z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty.“ Vzhľadom na uvedené a na základe
rozhodnutia súdu prvej inštancie je podľa žalobkyne jednoznačné, že súd rozhodol nad rámec
odôvodnenej námietky premlčania (keďže žalovaný ako nepremlčaný uznal nárok žalobcu vo výške 1

724,02 Eur a súd rozhodol v neprospech spotrebiteľa, teda za nepremlčanú považuje sumu 758,60
Eur). Žalobkyňa mala za to, že takýto postup súdu, navyše v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany, nie je naplnením procesných podmienok a v danom prípade tak došlo k porušeniu práva
spotrebiteľa na spravodlivý proces. K plynutiu premlčacej doby žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru,
prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keďže z jeho konštatovania vyplýva, že vedomosť

oprávneného vznikla časom, kedy začal istinu preplácať. Keby túto vedomosť oprávnený mal v čase,
kedy začal úver istiny preplácať, jednoducho by úver prestal splácať a naplatil by nad rámec istiny
stovkyažtisíckyeur.Posudzovaťsubjektívnupremlčaciulehotuokamihompreplácaniaúverunadrámec
istiny v žiadnom prípade nemôže byť naplnením požiadavky reálnej vedomosti oprávneného o tom,že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje ako
celok, nie po jednotlivých splátkach. Na podloženie právneho názoru žalobkyňa predložila rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne 4Co/395/2016 z 31.8.2017. Premlčacia doba subjektívna aj objektívna

začala plynúť dňa 2.9.2016, kedy bola zo strany žalobkyne doplatená posledná splátka. Žalobu
žalobkyňa podala dňa 22.1.2018, teda žaloba bola v celkom vyčíslenom rozsahu podaná v premlčacej
dobe. Žalovaný ako podnikateľ s predmetom činnosti poskytovanie úverov je povinný pri vykonávaní
uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných
právnych noriem. Žalovaný napriek skutočnosti, že poskytoval spotrebiteľské úvery v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch, ktorý priamo stanovoval podstatné náležitosti takýchto zmlúv, nedodržal
ustanovenia uvedeného zákona. Žalovaný podľa žalobkyne musel vedieť, že v tomto konkrétnom
prípade sú jednotlivé ustanovenia v rozpore so zákonom. Pri takomto konaní žalovaného potom podľa
názoru žalobkyne nemožno uvažovať o nedbanlivosti, ale v zmysle účinnej legislatívy je potrebné
vyhodnotiť ho ako úmyselné a vychádzať z desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty. Do pozornosti
dala judikát Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.3.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 v ktorom súd konštatoval,

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Subjektívna vedomosť oprávneného o
tom, že sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil, musí byť skutočná. Nie je pritom rozhodujúce,
či sa o svojom práve nedozvedela vlastným zavinením, teda, či sa mohla o svojom práve dozvedieť
alebo mala dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 OZ je

vždy rozhodujúce to, kedy sa o tejto okolnosti oprávnený skutočne dozvedel. K nároku na primerané
finančné zadosťučinenie uviedla, že právny názor súdu prvej inštancie bol založený na tom, že nárok na
finančné zadosťučinenie môže vzniknúť žalobcovi až po právoplatnom rozhodnutí súdu o porušení práv
alebo povinností žalovaného voči žalobcovi. Navyše súd konštatoval, že nemal za preukázané žiadne
výrazné zásahy do práva žalobkyne a neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru. Vzhľadom

na uvedené, žalobkyňa poukázala na Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 6Co/51/2019 zo
dňa 21.5.2019, ktorý v bode 40 Rozsudku konštatoval: „Keďže žalobca v danom spore úspešne uplatnil
porušenie práva ustanoveného právnym predpisom, vznikol jej aj podľa názoru odvolacieho súdu nárok
nazaplateniefinančnéhozadosťučinenia.“Vzhľadomnauvádzanéskutočnostinavrhovala,abyodvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne

napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe žalobkyne vyhovie v celom rozsahu a tiež prizná žalobkyni
právo na náhradu trov konania. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

4.KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdpreskúmalvecpodľa§379,§380ods.1,CSP,beznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie
a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciejepotrebnépodľa §387ods.1CSPakovecnesprávnypotvrdiť
z nasledujúcich dôvodov:

5. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

6. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, najneskôr sa právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

7. V posudzovanej veci žalobkyňa uplatnila právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa
uplatnenému právu bránil námietkou premlčania vznesenou v podanom odpore zo dňa 09.02.2018.

Námietka premlčania predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým sa dlžník môže úspešne
brániť voči uplatnenému premlčanému právu. Vznesenie námietky premlčania je oprávnením dlžníka,
ktorý ho môže, ale nemusí využiť. Neprihliadať na námietku premlčania v danej veci použijúc
výklad prezentovaný v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR (6Cdo/1/2012) žalobkyňou, a teda, že
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, by bolo podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodnením
obchádzaním zákona, ktoré nie je možné považovať za takú konkrétnu súvislosť, kedy by bolo nutné
ustúpiť tomuto princípu zvýhodňujúc tak postavenie spotrebiteľa v spore. Preto nie je možné, anivzhľadom na takúto judikatúru, na námietku premlčania neprihliadať, ako to naznačovala žalobkyňa,
keďže včasné uplatnenie svojho práva je aj povinnosťou spotrebiteľa.

8. Zákon neustanovuje osobitné formálne, či obsahové náležitosti vznesenej námietky premlčania.
Predovšetkým musí ísť o úkon, ktorý je adresovaný a musí vyjadrovať vôľu dlžníka, že námietku
premlčania vznáša. Nestačí iba všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu žalobcom
uplatneného nároku. V predmetnej veci žalovaný jasne a zrozumiteľne vzniesol námietku premlčania, a
to voči žalobkyňou uplatnenému nároku. Právnym účinkom vznesenej námietky premlčania je, že súd

skúma premlčanie vo vzťahu k celému nároku žalobcu. Nie je možné oddeliť námietkou premlčania
len niektoré nároky, ktoré je možné z hľadiska premlčania skúmať od ostatných nárokov uplatnených
v žalobe. Zákon takúto vlastnosť námietke premlčania neprisudzuje. Pokiaľ bola námietka premlčania
vznesená, bolo úlohou súdu skúmať premlčanie v rozsahu celého uplatneného nároku, a teda nebolo
možnévychádzaťztoho,žežalovanýmalzato,ženepremlčanýjeväčšírozsahžalobkyňouuplatneného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia než skutočne z vykonaného dokazovania súdom prvej

inštancie súd po preskúmaní veci zistil. Pokiaľ žalovaný nejakým spôsobom vyjadril rozsah toho,
čo považoval za nepremlčané z nároku žalobkyne v námietke premlčania, išlo o otázku, ktorá bola
predmetom dokazovania a nezávisela na posúdení nároku žalovaným, pričom zároveň nebolo možné
takéto vyjadrenie žalovaného považovať za uznanie dlhu žalovaným v určitom rozsahu, keďže k tomuto
vôľa žalovaného pri vznesení námietky premlčania jednoznačne nesmerovala. Z tohto dôvodu bola

námietka žalobkyne o tom, že by súd rozhodol nad rámec uplatnenej námietky premlčania nedôvodná.

9. Z vyššie uvedeného ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení vyplýva, že
pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú

rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané
bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože,
len tak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, a teda môže uplatniť svoje
právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený
o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo

mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti, a to napríklad aj prípadnou neznalosťou právnych
predpisov.

10. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného je toho názoru, že súd prvej inštancie v predmetnej veci
správne posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčania doby. Žalobkyňa sa o plnení bez právneho

dôvodu žalovanému dozvedela okamihom uhrádzania platieb nad rámec poskytnutej istiny, pričom táto
vedomosť od tohto okamihu u žalobkyni pretrvávala vo vzťahu ku každej ďalšej nasledujúcej splátke
po splatnosti splátky, ktorou bola istina úveru splatená v plnom rozsahu, pričom ako je uvedené
vyššie, nie je pritom rozhodujúce to, či sa žalobkyňa, t. j. oprávnená z bezdôvodného obohatenia o
svojom práve nedozvedela vlastným zavinením, teda či sa mohla o svojom práve dozvedieť alebo mala

dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyni
o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak významné, kedy žalobkyňa
preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že
platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany
žalovaného.

11. Vo vzťahu k námietke, že v danej veci mala plynúť 10 ročná objektívna premlčacia doba, odvolací
súd uvádza, že v danej veci bolo preukázané, že vo vzťahu k platbám žalobkyne spred dňa 22.01.2016
uplynula subjektívna premlčacia, a teda, že po tomto dni zaplatila žalobkyňa žalovanému bez právneho
dôvodu celkovo 758,60 eur, a tak bol v tomto rozsahu nárok žalobkyne nepremlčaný. Subjektívna

premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej dobe, pričom platí, že ak uplynula subjektívna
premlčacia doba, je nárok žalobkyne premlčaný. Odvolací súd navyše uvádza, že objektívna premlčacia
doba v predmetnej veci nebola 10 ročná. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný pri uzatváraní vedel,
že spôsobuje bezdôvodné obohatenie a takýto následok (bezdôvodné obohatenie) chcel spôsobiť, t. j.
že uzatváral zmluvu so žalobkyňou s tým, že chcel získať bezdôvodné obohatenie (priamy úmysel), ale

bol aspoň s takýmto následkom uzrozumený (nepriamy úmysel).

12. Čo sa týka uplatneného nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie, odvolací súd
zotrváva na svojom právnom posúdení, ktoré prezentoval vo svojom rozhodnutí 4Co/229/2017 zo dňa14.03.2018 a na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie. Odvolací súd preto, ako už citoval aj súd prvej
inštancie opakuje, že právo na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou
je zákon, konkrétne ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., avšak iba za toho predpokladu, ak

spotrebiteľ úspešne uplatní na súde porušenie práv a povinností určených ustanovených týmto zákonom
a osobitnými predpismi na jeho ochranu proti porušiteľovi, a teda vtedy, keď je o úspech spotrebiteľa v
spore stanovený právoplatným rozhodnutím, keďže skôr (pred právoplatnosťou rozhodnutia súdu), t. j.
v štádiu prebiehajúceho súdneho konania nie je možné záväzne stanoviť, že k úspešnému uplatneniu
práva spotrebiteľa na súde došlo. Pokiaľ nie je splnená podmienka toho, že spotrebiteľ úspešne (t. j.

právoplatným rozhodnutím) uplatnil svoje právo na súde, resp. úspešne svoje právo na súde bránil,
nárok na primerané finančné zadosťučinenie (zo zákona) nevzniká. Až za splnenia týchto podmienok
je možné následne pre účely určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia skúmať, akou
intenzitou bolo do práva spotrebiteľa zasiahnuté, pričom odvolací súd nevylučuje to, že je možné aj
za splnenia toho, že spotrebiteľovi vznikne právo na primerané finančné zadosťučinenie (zo zákona
ak úspešne uplatnil právo na súde) dospieť k záveru, že intenzita zásahu neodôvodňuje priznať

zadosťučinenie, keby by nebolo možné ani čiastočné priznanie zadosťučinenia považovať za primerané
vo vzťahu k veriteľovi. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na iný právny názor vyslovený iným senátom
Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 6Co/51/2019 zo dňa 21.05.2019, odvolací súd
uvádza, že týmto rozhodnutím v konaní nie je viazaný.

13. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Žalovanému však žiadne trovy

odvolacieho konania nevznikli a tieto nevyplývali ani z obsahu spisu, a preto odvolací súd rozhodol tak,
že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).