Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. jún 2019

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17Csp/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118200605
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2019:3118200605.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrenčínvsporežalobkyne:G.L.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomN.nadH.,ul.D.XXXX/XX,

zastúpená zástupcom: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Trenčíne,
ul. Legionárska 7158/5, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul.
Pribinova 25, IČO: 35792752, zastúpený zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Kubániho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, sudcom JUDr.
Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobkyni sumu 758,60 eur.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Žalovanému súd p r i z n á v a proti žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 41,46 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Dňa 22.01.2018 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha
rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške
2.091,29 eur a zaplatiť 500 eur ako primerané finančné zadosťučinenie.

1.2 Túto žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 04.04.2013 uzatvorila zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, a to Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný
žalobkyni úver vo výške 1.500 EUR so splatnosťou 42 mesačných splátok s výškou splátky 80,37 EUR,
s celkovou čiastkou na úhradu 3.375,54 EUR. Zároveň bola žalobkyňa povinná zaplatiť odmenu za
poskytnuté služby vo výške 215,75 EUR. Zo Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - Zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8500023593 podpísanej žalobkyňou 27.03.2013 a žalovaným 04.04.2013
vyplýva, že žalobca v bode 5 žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.500 EUR so splatnosťou na
42 splátok, s výškou mesačnej splátky 80,37 EUR celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo

výške 3.375,54 EUR s predpokladanou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver 70,01 %,
ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,01 % a s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov
za úver vo výške 47,29 %, poskytnutá čiastka revolvingu vo výške 790,84 EUR, pri predpokladanej
ročnej percentuálnej miere nákladov 63,32 %, ročnej úrokovej sadbe 76,21 %, celkovej čiastke pri
revolvingu, ktorú je povinná zaplatiť 1 928,88 EUR. V bode 6 vyššie citovanej žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru sú dopísané údaje o schválenom revolvingovom úvere (nevypĺňajte), z čoho
vyplýva, že poskytnutá čiastka úveru je 1.500,- EUR splatnosť úveru je 42 splátok, výška mesačnej

splátky vrátane úrokov je 80,37 EUR celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 3.375,54
EUR s predpokladanou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver 67,15 %, ročnou úrokovou
sadzbou úveru 70,01 % a s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver vo výške
47,29 %, poskytnutá čiastka revolvingu vo výške 790,84 EUR, pri predpokladanej ročnej percentuálnejmiere nákladov 70,01 %, ročnej úrokovej sadzbe 76,21 %, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú je
povinná zaplatiť 1.928,88 EUR. V zmysle bodu 13 predmetnej žiadosti, riadnym vyplnením a následným
podpisom tejto žiadosti - zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o

revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania. V Oznámení veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500023593 zo dňa 04.04.2013 vyplýva,
že dlžníkom je žalobkyňa a bol jej schválený úver vo výške 1.500,- EUR so splatnosťou na 42 mesiacov,
s mesačnou splátkou úveru 80,37. Zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň spotrebiteľským úverom

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch musia byť vo forme
stanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch v aktuálnom znení a musia obsahovať zákonné
náležitosti stanovené týmto zákonom. Žalobkyňa má za to, že napadnutá zmluva neobsahuje zákonné
náležitosti v zmysle zákona a je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Vyplýva to zo skutočnosti, že v oboch prípadoch žalobkyňa so žalovaným spísali žiadosť o poskytnutie
úveru v bode 5 a následne žiadosť bola podpísaná žalovaným. Z bodu 6 vyplýva, že sa nemá vypĺňať,

teda v čase uzavretia zmluvy - žiadosti táto časť nebola vyplnená, o čom svedčí aj iný typ písma, kde
sú uvedené údaje o chválenom revolvingovom úvere. Žalobkyni následne došlo oznámenie veriteľa o
schválení úveru - zmluva o revolvingovom úvere. Uvedené oznámenie nie je však podpísané zo strany
žalobkyne. Z toho vyplýva, že žalobkyňa so žalovaným neuzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko

písomná forma bola uvedená len na žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, pričom schválenie
revolvingového úveru s uvedením výšky úveru a všetkých náležitostí týkajúcich sa splátok, úrokov,
ročnejpercentuálnejmierynákladov,boliuvedenélenvoznámeníveriteľa,ktoréžalobkyňanepodpísala.
Má za to, že ide o nekalú praktiku žalovaného, nakoľko v čase podpisu zmluvy žalobkyňa nevie, v
akej výške a s akými podmienkami jej bude schválený úver, pretože vypisuje len žiadosť o poskytnutie

úveru a schválenie úveru jej má byť oznámené následne žalovaným, kde už nemá možnosť ovplyvniť
výšku úveru, ani podmienky, za ktorých je úver poskytnutý. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
a) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1. Zároveň má za to,
že napadnutá úverová zmluva je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských

úveroch, nakoľko neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluva musí obsahovať dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti

podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k). Zmluva o úvere, ktorá má byť podkladom pre zrážky zo mzdy je tak
bezúročná a bez poplatková, z dôvodu absencie zákonom stanovených náležitostí, a to údaju o výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o konečnom termíne splatnosti, pričom v
zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov, údaj 42 mesiacov nie je možné považovať za termín
konečnej splatnosti úveru. Navyše, zmluva obsahuje úrokovú sadzbu vo výške 70,01 % ročne. V zmysle

ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu. Uvedená odplata výrazne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery. Podľa informácií NBS SR v apríli roku 2013 bola priemerná ročná úroková
miera pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých v obchodných bankách 12,95 %. Dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom,

inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu
mieru úrokov poskytnutých peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009). Úver poskytnutý žalobkyni sa teda považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Zároveň považuje Dohodu o poskytnutí služby súvisiacu s predmetným úverom za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi. Túto zmluvnú podmienku nemožno

považovať za individuálne dojednanú, bola súčasťou vopred pripraveného formulára a na tom nemení
nič skutočnosť, že k tejto zmluvnej podmienke nemusela žalobkyňa pristúpiť. Úprimnosť tohto úmyslu
zo strany žalovaného by mohla doložiť samostatná zmluva a nie jedna zmluvná podmienka, ktorú musí
budúci dlžník osobitne podpísať. K takto koncipovanej zmluve pristupuje dlžník v prvom rade s tým, že
má záujem získať úver, musí akceptovať vopred pripravené zmluvné podmienky a obvykle nemá dosť

času dôkladne si zmluvu prečítať a dostatok odborných znalostí k tomu, aby odborné a cielene náročne
formulované body zmluvy mohol vôbec z pohľadu ich obsahu a dosahu na jeho osobu posúdiť. Takto
môže dôjsť k tomu, že sa zaviaže zaplatiť za službu, ktorú nedostal a ktorú vôbec dostať nemusí, čo
spôsobuje v tejto časti jeho zjavne nevýhodné postavenie. Takéto zmluvné podmienky sú neprimerané,v neprospech spotrebiteľa, a teda neplatné. Navyše žalovaný už zaplatenú službu podmieňuje splnením
ďalších podmienok (dlhodobá pracovná neschopnosť atď.) a dostáva dlžníka do situácie, keď hoci za
službu zaplatil, nemusí podľa zmluvy nastať situácia, kedy by o zaplatenú službu mohol požiadať.

1.3 Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovanému zaplatila zo zmluvy doposiaľ sumu 3.375,54 EUR titulom
úveru a sumu 215,75 EUR titulom Dohody o poskytnutí služby. Výška úveru bola 1.500 EUR. Žalovaný
je povinný žalobkyni bezdôvodné obohatenie vydať. Žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil o 2.091,29
EUR. V zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ,
ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Je nepochybné, že
žalovaný je podnikateľom v oblasti spotrebiteľských úverov a preto má konať v súlade so zákonmi na
ochranu spotrebiteľa. Žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa a je povinný zaplatiť žalobkyni

primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä s ohľadom na výrazný zásah do práv žalobkyne,
neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru. Neustále výzvy a navyšovania dlžnej sumy zo
strany žalovaného značne nepriaznivo pôsobili na zdravotný aj psychický stav žalobkyne. Žalobkyňa si
preto uplatňuje výšku zadosťučinenia vo výške 500,- EUR, ktorú považuje za primeranú výške úveru,
morálnej a majetkovej ujme.

2.1 Na základe podanej žaloby vydal súd dňa 30.01.2018 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný
riadny odpor, v dôsledku čoho súd vydaný platobný rozkaz uznesením zo dňa 22.03.2018 zrušil.

2.2 V odpore žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobkyne odporujú ustanoveniam upravujúcim vznik

úverovej zmluvy. Všeobecne platí, že na to, aby nejaká zmluva vznikla, musí mať obligatórne náležitosti
ustanovené právnym poriadkom. Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však
ide o iné ako obligatórne náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní
(či už pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú platné.
Ich nedodržanie ale nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Určenie podstatných zložiek právneho

úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 497 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia
Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Z bodu 5 (návrhu) a z bodu 6 (prijatia) vyplýva, že žalobca požiadal o úver v sume 1500,- Eur, so
splatnosťou 42 mesiacov, pri výške mesačnej splátky 80,37 Eur. Z bodu 6 vyplýva schválenej úveru v

sume 1500,- Eur, pri splatnosti 42 mesiacov a pri výške splátky 80,37 Eur. Z uvedeného vyplýva, že
tvrdenia žalobkyne o neuzavretí zmluvy v písomnej forme dôvodné nie sú.

2.3 Ohľadne namietaného neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru žalovaný uviedol, že zmluva o
úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie

spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale
aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13.
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g)
zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vo všetkých prípadoch
vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového

kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní
vyplýva Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok
stanovených touto Zmluvou o RÚ. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného zákonného
ustanovenia. Doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené a je splnená

zákonná požiadavka. Okrem rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13Co/111/2014 poukazuje
na to, že aj Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 uviedol, že uvedený údaj je možné uviesť v akomkoľvek
dokumente tvoriacom zmluvu. Cit. „Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere

nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10
ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči.“ Vzhľadom k
uvedeným skutočnostiam termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom
dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky.2.4 Ohľadne namietaného neuvedenia rozpisu splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky žalovaný
uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu

započítania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Pokiaľ ide o členenie
splátky, výklad podávaný žalobkyňou neobstojí. Jazykový doslovný výklad právnej normy podávaný
žalobkyňou odporuje v prvom rade systematickému výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva

v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia či pri zohľadnení iných zákonných ustanovení
(prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť § 9 ods. 5. Podľa jeho znenia spotrebiteľ má právo
požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu rozpis splátok, a členenie splátky. Ak by zmluva mala
obsahovaťrozpísaniesplátky,potomnevidímežiadnyzmyselprávaspotrebiteľapožadovaťamortizačnú
tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje

skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovom výklade popiera význam § 9 ods. 5. Účelom právnej
úpravyuvádzaniasplátkyvspotrebiteľskejúverovejzmluvejeto,abybolspotrebiteľinformovanýosvojej
povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo
vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava
práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka
by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa
požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť uvedená v zmluve (pri výklade§ 9 ods. 2 písm.
k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste
tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne.

Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo sledované právo spotrebiteľa podľa článku 10 ods. 2 písmeno i)
smernice. ďalej žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až
C-403/01).

2.5 Ohľadne namietanej výšky úroku žalovaný uviedol, že namietané skutočnosti sú nesprávne

pre rozpor s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa dohodli na
odplatnom požičaní peňažných prostriedkov. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie
je potrebná dohoda o podstatných náležitostiach, ktorými je dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
dlžníkovi peňažné prostriedky, stanovenie sumy týchto peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Samotné dojednanie o výške úrokov nie je podmienkou

pre vznik zmluvy o úvere. Žalovaný popiera tvrdenia žalobcu týkajúce sa úrokovej sadzby. Úverová
zmluva, kam patrí aj Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500023593 uzavretá medzi účastníkmi,
sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a v otázkach, ktoré neupravuje Obchodný zákonník,
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Úprava výšky úrokov pre úverovú zmluvu je uvedená v § 502
Obchodného zákonníka. Podľa daného ustanovenia Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné

podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z
uvedeného vyplýva, že argument žalobkyne zneplatňujúci dojednanie o úrokovej sadzbe ako celku je
nielen nedôvodný, ale v rozpore s ustanoveniami zákona. V zmysle § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka
nie je v prípade úverovej zmluvy podľa zákona možné vysloviť neplatnosť celého dojednania o odplate
ani v prípade, ak by tieto boli v rozpore so zákonom. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe

spotrebiteľskej zmluvy bola teda k obdobiu uzatvorenia zmluvy upravená v zmysle ust. § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých

peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú
odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru.
Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a
nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri
bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami

za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať
celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v oblasti
komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov.V zákone bolo teda výslovne určené, že pri
porovnávanísamázobraťnielenhodnotaobvyklejodplaty,aleajspôsobamierazabezpečeniazáväzku,objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Žalobkyňa toto vôbec nerešpektuje, rovnako ako
fakt, kedy aplikáciu ňou označeného ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenia podľa
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotu priemernej odplaty za

spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená. Obvyklou odplatou,
vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide o odplatu na finančnom trhu (nie na bankovom
trhu) je práve hodnota priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR. Dohodnutá odplata v
zmluve priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom neprevyšovala - za podstatné
prevýšenie by bolo možné považovať odklon od priemernej sadzby o 25-27 %.

2.6 Ohľadne namietanej neplatnosti dohody o poskytnutí služby žalovaný uviedol, že bola individuálne
uzavretá. Nejde o predpoklad a ani podmienku pre vznik zmluvy o úvere v zmysle bodu 8., ods. 8.6
Dohody. Dohoda o poskytnutí služby je samostatným právnym úkonom, ktorého vznik nie je podmienkou
pre vznik zmluvy o úvere, a teda v zmysle vyššie uvedeného má právnu povahu individuálneho
dojednania. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná. Tento fakt nielen zdôrazňuje jej

samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník podpísaním tlačiva Žiadosti/
Zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky Dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie Dohody
o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj grafické rozlíšenie Dohody o poskytnutí
služby od ostatného obsahu Zmluvy o RÚ. Nadväzne na to je po právnej stránke vylúčený záver o
neprijateľnosti. Poskytnutie služby predpokladá iniciatívu dlžníka; dlžník bol s týmito skutočnosťami

oboznámenýeštepredpodpisomzmluvy,pričomktaktodojednanýmustanoveniamneformulovalžiadne
výhrady a za rovnakých podmienok žiadal žalovaného o ďalšie úverové produkty. Na podporu jeho
argumentácie o platnosti tejto dohody uviedol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.z.n
43CoR/5/2016.

2.7 Ohľadne uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur žalovaný uviedol,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani o základe a ani o výške svojho uplatneného nároku, t.j.
v čom, resp. na akom základe si ho uplatňuje. Súčasne z tvrdení žalobkyne nie sú zrejmé základné
skutočnosti, ktoré na zdôvodnenie uplatňovania takého nároku vlastne uplatňuje.

2.8 V závere odporu žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú odôvodnil tým,
že v období troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby žalobkyňa uhradila sumu 1.724,02 eur, z
čohovyplývaževrozsahuprevyšujúcomuvedenúsumujeňouuplatňovanýnárokpremlčanýmzdôvodu
uplynutia premlčacej lehoty.

3.1 K odporu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo vyjadrení
zo dňa 09.04.2018. V ňom uviedla, že smernica EÚ nie je všeobecne záväzná ako nariadenie. Tvrdenia
žalovaného o tom, že zmluva obsahuje všetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá smernica teda
neobstoja, nakoľko náš zákonodarca vo svojej podrobnejšej úprave (t.j. v zákone) vyjadril, čo považuje
za náležitosti takejto zmluvy. Preto ak absentuje v zmluve údaj o výške, počte a termíne splátok, istiny,

úrokov a iných poplatkov je úver bezúročný a bez poplatkov. Na podporu tohto záveru poukázala na
rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 5Csp/31/2017 a aktuálne rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/395/2016 zo dňa 31.08.2017 podľa ktorého „... súdy vo svojej súdnej
praxi došli k záveru, že výklad zákona je taký, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky úveru,
splátky poplatkov a splátky úrokov, vychádzajúc z jazykového výkladu zákona. Z uvedeného dôvodu

už táto skutočnosť je samo o sebe postačujúca pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.“ K
tvrdeniu žalovaného, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje termín konečnej splatnosti, uviedla,
že podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, údaj „termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie je možné odvodzovať od termínov jednotlivých splátok,
od počtu dní od uzavretia zmluvy a počtu splátok, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského

úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy, ktorým dňom
dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.“ Podľa Rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn.
23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014, „pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru, tá musí byť presne určená,
teda konkrétnym dátumom splatnosti (napr. 15.03.2010)“. Nestačí len dedukcia z toho, kedy sú splátky
splatné a koľko má byť splátok.

3.2 Ďalej žalobkyňa vo vyjadrení k odporu uviedla, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že v prejednávanej
veci neboli dokázané zákonným spôsobom ani žiadne oprávnené pochybnosti o platnosti právneho
úkonudohodyoposkytovaníslužieb.Pokiaľžiadosť/zmluvupripravilžalovanýaakmámožnosťvzmysledohody o poskytovaní služby hneď od poskytnutia úveru vyžadovať platenie za služby bez ohľadu na
to či vôbec v budúcnosti žalobca služby využije alebo nie, čo je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, takáto podmienka je neprijateľná. Uvedenú podmienku

už súdy vyhlásili za neprijateľnú (napr. Okresný súd Prešov v rozsudku č.k. 10C/291/2014 - 36 zo dňa
05.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn 15Co/70/2015 zo dňa 27.05.2015), o
čom má žalovaný vedomosť. Žalobkyňa mala v čase žiadania o poskytnutie úveru jediný záujem a to
získanie úveru na preklenutie nepriaznivej situácie, preto nebolo v jej záujme žiadať spoplatnené služby
a to ešte také, ktoré vôbec nemusí dostať. Z uvedeného je preto predmetný úkon - dohoda o poskytovaní

služieb pre nedostatok vôle neplatný (Rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 5Co/934/2015 zo dňa
29.06.2016). K výške dohodnutého úroku uviedla, že medzi stranami je nesporné, že žalovaný poskytol
žalobkyni úver za úrok 70,01 %. Na rozdiel od žalovaného žalobkyňa považuje obsah právneho úkonu,
v ktorom je výška úrokov 70,01% ročne v čase, keď peňažné ústavy ponúkali spotrebiteľské úvery
s priemernou ročnou úrokovou mierou pri spotrebiteľských úveroch vo výške 12,95 % za taký, ktorý
odporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli a takýto právny

úkon je absolútne neplatný. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplata za užívanie požičanej finančnej
čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je
ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí
byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. O takýto právny stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi

v čase uzavretia zmluvy (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1M Cdo 1/2009). K
požadovanému primeranému finančnému zadosťučineniu uviedla, že zo samotnej dikcie ust. § 3 ods.
5 č. 250/2007 Z.z. jednoznačne vyplýva, že jediným predpokladom uplatnenia práva na primerané
finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z.
alebo osobitnými predpismi toho, kto za takéto porušenie zodpovedá. Žiadna reálna ujma sa preto

nepreukazuje, takáto požiadavka žalovaného je nad rámec zákonného ustanovenia. Vzhľadom na to,
že zákon výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, je logické a spravodlivé, aby
primerané finančné zadosťučinenie vychádzalo z ujmy vzniknutej žalobcovi, v dôsledku čoho bol nútený
domáhať sa svojich práv v tomto konaní. Poukázala pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 4Co/395/2016 zo dňa 31.08.2017.

4. K vyššie uvedenej replike sa následne písomne vyjadril v duplike zo dňa 29.05.2018 právny zástupca
žalovaného, v ktorej v podstate zotrval na svojej dovtedajšej obrane, ktorú stručne doplnil.

5.Zaúčelomrozhodnutiaožalobesúdnariadildvepojednávania,naktorépredvolalprávnychzástupcov

sporovýchstrán.Pojednávanísazúčastnilažalobkyňaaprávnazástupkyňažalobkyne.Právnyzástupca
žalovaného svoju neprítomnosť na pojednávaniach vopred písomne ospravedlnil.

6. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní uviedla, že žalobkyňa zotrváva v plnom rozsahu
na podanej žalobe tak, ako bola podaná a odvoláva sa na doterajšie vyjadrenia. Čo sa týka

vznesenejnámietkypremlčania,žalobkyňapoukazujenarozhodnutieKrajskéhosúduvTrenčíne,sp.zn.
4Co/395/2016 a to konkrétne bod 12, v zmysle ktorého premlčacia doba začína plynúť od uskutočnenia
poslednej splátky úveru, čo v danom prípade znamená, že žalobkyni začala plynúť premlčacia doba od
02.09.2016, kedy bola uskutočnená posledná splátka. Preto má za to, že jej nárok nie je premlčaný.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to č. l. 7 pohyby na bežnom účte,
č. l. 8 oznámenie z 14.09.2016, č. l. 9 splátkový kalendár, č. l. 10 zmluva o revolvingovom úvere, bod
8 k tejto zmluve, č. l. 11 zmluvné dojednania, č. l. 29 súhrnné informácie o poskytnutí úverov, č. l.
70 platby žalobkyne na úver. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil pre rozhodnutie o
žalobe podstatný skutkový stav, na ktorý aplikoval citované ustanovenia právnych predpisov a rozhodol

o žalobe.

8.1 Podľa § 137 Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a)
splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.8.2 Podľa § 1 ods.1, ods.2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o úvere, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“, tento zákon upravuje práva

a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,

odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský
úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

8.3 Podľa § 9 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo
na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

8.4 Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

8.5 Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

8.6 Podľa § 11 ods. 1 písm.a/, b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa
§ 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

8.7 Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov

o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, ako tomu v skutočnosti je.

8.8 Podľa § 451 ods. 1, ods.2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8.9 Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

8.10 Podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže

na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy
spotrebiteľov").Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.8.11 Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

8.12 Podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

8.13 Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

8.14 Podľa § 107 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

8.15 Podľa § 53a ods.1 Občianskeho zákonníka ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť

škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa.

9. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a takisto práva
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenie podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa.

10. Súd posudzoval dôvodnosť každého z uplatnených nárokov osobitne.

11.1 K vydaniu bezdôvodného obohatenia:

11.2 Podľa tvrdenia žalobkyne sa mal na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatiť tým, že mu poskytla
zmluvné plnenie, na ktoré nemal právo. Išlo o plnenie „nad istinu“ spotrebiteľského úveru, a to zaplatenie
úroku pri bezúročnom úvere a o plnenie na základe neplatnej Dohody o poskytnutí služby, ktorá bola
súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Túto dohodu považuje žalobkyňa za neprijateľnú zmluvnú

podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň žalobkyňa argumentovala aj neplatnosťou úverovej zmluvy.
Obrana žalovaného spočívala v tom, že úver nie je možné považovať za bezúročný, pretože Zmluva o
revolvingovom úvere č. 8500023593 zo dňa 04.04.2013 ďalej aj ako „úverová zmluva“, alebo „zmluva“
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky náležitosti podľa § 9 zákona o spotrebiteľských
úveroch, bola dohodnutá takisto platne a namietaná Dohoda o poskytnutí služby je platným dojednaním,

resp. platným právnym úkonom.

11.3 Súd sa ako predbežnou otázkou v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia zaoberal tvrdenou
bezúročnosťou spotrebiteľského úveru, platnosťou predmetnej Dohody o poskytnutí služby, resp.
aj platnosťou úverovej zmluvy. Po tomto posúdení a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch

súd konštatuje, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni žalovaným na základe platnej Zmluvy o
revolvingovom úvere č. 8500023593 zo dňa 04.04.2013, je bezúročný a bez poplatkov.

11.4 V prvom rade je potrebné uviesť, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nesúvisí s platnosťou
úverovej zmluvy. Je len dôsledkom toho, že v platnej úverovej zmluve buď nie sú uvedené zákonom

požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch
alebo nemá predpísanú písomnú formu, alebo je v nej nesprávne uvedená ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa. Prijatie plnenia, ktoré zodpovedá istine úveru od dlžníka z takejto
úverovej zmluvy nie je bezdôvodným obohatením. Na druhej strane však prijatie plnenia nad tento rámec(teda prijatie plnenia prevyšujúceho istinu úveru) už možno považovať za bezdôvodné obohatenie, resp.
získanie majetkového prospechu bez právneho dôvodu.

11.5 Čo sa týka platnosti úverovej zmluvy, súd uvádza, že ju považuje za platne uzatvorenú. Všeobecne
platí, že, zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť
peňažnéprostriedkyvstanovenejvýškeadlžníksazväzujeposkytnutéprostriedkyvrátiťazaplatiťúroky.
Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu,
ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre

zmluvu o úvere Obchodný zákonník nestanovuje žiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú určenie
subjektov (veriteľa a dlžníka) a určenie poskytovaných peňažných prostriedkov čo do čiastky a meny.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať popri všeobecných náležitostiach zmluvy o úvere aj iné
náležitosti, uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch. Ich neuvedenie má rôzne právne následky,
v závislosti od jednotlivých náležitostí. Dlžník môže, pokiaľ si strany nedohodnú lehotu inú, požadovať
dojednanú čiastku do doby, pokiaľ je poskytnutie úveru niektorou zo strán vypovedané. Veriteľ je povinný

požadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany dohodli, alebo ktorú vo svojom požiadavku
stanovil dlžník, inak bez zbytočného odkladu po doručení žiadosti. Dlžník je povinný vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa všeobecných ustanovení Obchodného
zákonníka, alebo ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

11.6 Predložené vyhotovenie úverovej zmluvy obsahuje všetky podstatné náležitosti úverovej zmluvy
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa názoru súdu bol dodržaný riadny kontraktačný
proces jej uzatvárania. Po porovnaní bodu 5 úverovej zmluvy (údaje o požadovanom úvere) s bodom
6 (údaje o schválenom úvere) je zrejmé, že tieto sa zhodujú vo všetkom, s výnimkou predpokladanej
RPMN úver, čo však nemá za následok neuzatvorenie úverovej zmluvy. Návrh žalobkyne ako dlžníčky

na uzatvorenie úverovej zmluvy podľa bodu 5 bol v podstatných, ale aj fakultatívnych náležitostiach
úverovej zmluvy riadne akceptovaný. Nakoniec samotná žalobkyňa považovala úver za bezúročný a
bez poplatkov, teda je zjavné, že úver považovala za riadne poskytnutý (t.j. na základe úverovej zmluvy).
Súdu preto ani nie je zrejmá logickosť argumentácie žalobkyne o neplatnosti úverovej zmluvy.

11.7 Úver z uzatvorenej úverovej zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkový hneď
z viacerých dôvodov. Úverová zmluva nemá všetky obligatórne náležitosti vyžadované ustanovením §
9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v nej absentuje údaj o dátume splatnosti splátok
úveru (súd tu nemá na mysli presný rozpis splátky úveru v tom zmysle, čo pripadá v splátke na istinu,
úroky a iné poplatky, ale údaj o dátume splatnosti splátok úveru), ako aj dátum o konečnej splatnosti

úveru. Vzhľadom k týmto nedostatkom je potom potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez
poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
Takisto je daný aj ďalší dôvod pre bezúročnosť tohto úveru, a to porušenie povinnosti podľa § 11 ods.2
zákona o spotrebiteľských úveroch, a to hrubým spôsobom, pre porušenie povinnosti podľa § 7 ods.
1, teda povinnosti posudzovania schopnosti žalovanej splácať úver, pretože nebolo preukázané, že by

veriteľ skúmal údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalobkyne ako spotrebiteľa.

11.8 K neuvedeniu termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods.1 písm.f/ zákona o spotrebiteľských
úveroch) súd uvádza, že tento nie je v zmluve vôbec uvedený. Odhliadnuc od prevažujúcej judikatúry
súdov, z ktorej vyplýva, že takýto údaj musí byť v úverovej zmluve explicitne uvedený, súd uvádza, že

táto zákonná požiadavka kladená na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere je celkom jasná. Zákon o
spotrebiteľskomúveretotižnepočítasvýnimkouztejtopožiadavky,napr.vtomzmysle,žejepostačujúce
ak takýto termín je inak zo zmluvy vyvoditeľný. Naopak jasne uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V
tejto súvislosti súd uvádza, že k otázke, či je potrebné v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o

spotrebiteľských úveroch uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere aj presný údaj o konečnej splatnosti
úveru zaujal právny názor aj odvolací súd konajúceho súdu, teda Krajský súd v Trenčíne, a to napr.
v rozsudku z 30.01.2018 sp.zn. 27Co/310/2017, keď uviedol (v prípade bankového úveru), že: „takýto
údaj má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom.
Nie je postačujúce, že si dlžník - spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve

uvedených údajov (napr. počet splátok, termín ich splatnosti a pod.). Ak zákonodarca určil, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti obsahovať isté náležitosti
(medzi nimi aj termín konečnej splatnosti úveru), je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu
zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť beztoho, aby si ich musel odvodzovať od iných údajov, často skrytých v neprehľadnej zmäti zmluvných
podmienok.“ K rovnakému záveru dospel aj iný senát Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 11.04.2018 sp.zn. 5Co/22/2018, keď uviedol, že: „údaj o konečnej splatnosti úveru

má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Nie
je postačujúce, že si dlžník-spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených
údajov, všeobecných podmienok, ktoré sú rozsiahle a uvedené malým, pre priemerného spotrebiteľa
ťažko čitateľným písmom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou
bezúročnosti a bez poplatkovosti obsahovať isté náležitosti /medzi nimi aj termín konečnej splatnosti

úveru/ je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby
sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť bez toho, aby si ich musel odvodzovať od iných
údajov, často skrytých v neprehľadnej zmäti zmluvných podmienok.“ Aktuálnym je takisto rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/178/2018 z 25.10.2018, keď uviedol, že: „V súvislosti s konečnou
splatnosťou úveru odvolací súd má za to, že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako
dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok

a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí
zmluvy a ani uvedeným počtu mesiacov, či týždňov po poskytnutí úveru. Reagujúc na argumentáciu
žalovaného týkajúcu sa výkladu pojmu „termín“ odvolací súd dodáva, že cieľom interpretácie právnych
noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na
formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad

v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva. Právny výklad je racionálna
činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. V danom prípade
je preto potrebné uvedený pojem vykladať tiež teleologicky, a teda s prihliadnutím na zmysel resp. cieľ
právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Určenie
konečnejsplatnostiúverusiedmymdňompouplynutíurčitejdobypočítanejnatýždnepouzavretízmluvy

o úvere je neurčitý a v rozpore s účelom právnej normy, ktorou je ochrana spotrebiteľa a jeho náležité
informovanie o podstatných náležitostiach zmluvy.“

11.9 Z vyššie uvedených právnych názorov Krajského súdu v Trenčíne takisto vyplýva, že obrana
žalovaného, že obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13. neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných
dojednaní),ažedeňsplatnostiposlednejsplátkyúverujeuvedenývoznámeníveriteľaoschváleníúveru
dlžníkovi, čím je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia, neobstojí.

11.10 K hrubému porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať tzv. bonitu dlžníka - spotrebiteľa v zmysle

§ 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch, s čím je spojený následok podľa § 11 ods.2 zákona
o spotrebiteľských úveroch (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), súd uvádza, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere ani inej listine sa nenachádza žiadny údaj o príjmoch, výdavkoch, či rodinnom
stave žalobkyne, dlžníčky. Aj podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní žalobkyni
boli predložené listiny na podpis, pričom podľa jej informácií žalovaný ako veriteľ neskúmal osobné

pomery žalobkyne. V tom čase žalobkyňa už mala iné dlhy a splácanie úveru sa snažila riešiť iným
úverom.

11.11 Argumentácia oboch sporových strán ohľadne výšky úroku 70,01 % ročne je vzhľadom na
bezúročnosť úveru irelevantná a nadbytočná, preto sa ňou súd podrobne nezaoberá. Stručne však súd

uvádza, že v zmysle už notoricky známej judikatúry súdu SR je zrejmé, že takáto výška úroku je v
rozpore s dobrými mravmi. Judikatúra je pomerne konzistentná v tom, že úrok nad 50 % ročne je v
rozpore s dobrými mravmi.

12.1 K posúdeniu platnosti Dohody o poskytnutí služby:

12.2 Po posúdení Dohody o poskytnutí služby, ktorej uzavretie vyplýva z bodu 8 úverovej zmluvy
súd uvádza, že túto dohodu považuje za neplatný právny úkon (ako samostatnú časť iného právneho
úkonu - úverovej zmluvy). K tomuto záveru stručne uvádza iba to, že táto zmluvná podmienka už
bola právoplatne vyhlásená za neprijateľnú rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 14C/56/2016 z

11.10.2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co/6/2018 z 28.05.2018. Podľa
§ 53 ods.5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné. Podľa § 53a ods.1 Občianskeho zákonníka ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsahzmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky

s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. V tejto súvislosti súd poukazuje aj
na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/934/2015 z 29.06.2016, ktorý potvrdil rozsudok
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 21C/136/2015, ktorým bola rovnaká Dohoda o poskytnutí služby
vyhlásenázaneplatnú.Odvolacísúduviedol,že:„Zmluvavypracovanážalovanýmpredloženážalobcovi
na podpis vzbudzuje zdanie ako keby jej obsahom bol jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej

označenia. Až v strede predtlačeného formulára zmluvy je pod bodom 8. spomenutá ďalšia zmluva a
to dohoda o poskytnutí služby. V prípade dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutý v jednej
listine by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou, či už bankových alebo nebankových subjektov
túto pluralitu týchto právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu úkonov vôbec nezvýraznil, ale
naopak vyvolal dojem ako keby so žalobcom uzatvoril jeden právny úkon. Takéto konania žalovaného
v bežnej praxi a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými mravmi, konanie priečiace sa

dobrým mravom, preto je dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 OZ.“ Rovnaký záver
zaujal Krajský súd v Trenčíne aj v rozsudku sp.zn. 4Co/359/2017 z 21.06.2018.

13.1 Po posúdení predbežnej otázky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neplatnosti Dohody
o poskytnutí služby, súd pristúpil k posúdeniu toho, či uplatnené právo žalobkyne na vydanie

bezdôvodného obohatenia v sume 2.091,29 eur je dôvodné. Predovšetkým súd prihliadol na žalovaným
vznesenú námietku premlčania.

13.2 Úvodom tejto časti odôvodnenia súd vo všeobecnosti k inštitútu premlčania poukazuje na právny
názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozsudku sp. zn. 3Cdo 41/2012, s ktorým sa v plnom

rozsahu stotožňuje: „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu,
aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút
premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Premlčaním
sarozumiemárneuplynutiedobystanovenejvzákoneprevykonaniepráva;znamenávýraznéoslabenie

subjektívneho práva oprávneného účastníka, lebo premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže ho
však súd priznať, ak povinný pred súdom vznesie námietku premlčania. Nárok oprávneného účastníka
trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľným. Počiatok premlčacej doby je v
občianskoprávnych vzťahoch všeobecne (objektívne) určený v § 101 OZ, podľa ktorého premlčacia
doba začína bežať odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz. Takto vymedzený počiatok

je vymedzený objektívne, nezávisle na poškodenom. Plynutie premlčacej doby začne odo dňa, kedy
by si mohol všeobecne právo uplatniť každý, teda, kedy by mohol podať žalobu (actio nata), pričom
nie je rozhodujúce, či daný subjekt bol v situácii, ktorá mu uplatnenie práva znemožňovala (nevedel
o práve, výkon práva mu znemožňovala choroba a pod.). Ide o objektívne určený začiatok plynutia
premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia

sú nezávislé od úrovne vedomia (znalostí) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu. Zásada
hospodárnostikonaniamusípritomviesťkonajúcisúdktomu,abyprednostneposúdilvkonanívznesenú
námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu
vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky
bezdôvodného obohatenia, škody a podobne (pozri napr. R 29/1983). Premlčanie ako zákonnom

stanovený inštitút slúži na naplnenie zásady právnej istoty, pretože svojou podstatou tiež bráni otváraniu
sporných otázok po uplynutí neprimeranej doby a núti nositeľov práv, aby si svoje nároky uplatňovali v
dobách stanovených zákonom.“

13.3 Konajúci súd ďalej všeobecne uvádza, že inštitút premlčania pohľadávky je stabilnou súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky. Je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k
akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Je zrejmé, že môže mať pre veriteľa nepriaznivé
následky, avšak na tomto mieste je potrebné akcentovať všeobecnú zásadu platnú aj pre súkromné
právo platné v Slovenskej republike vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým, resp. zákony sú
písané pre bdelých), podľa ktorej si každý má strážiť a chrániť svoje práva.

13.4 Vo vzťahu k dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovaným a vo vzťahu ku konkrétnemu
právu, ktoré bolo uplatnené žalobkyňou v tomto konaní, súd uvádza nasledovné:13.5 Aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V
prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu
a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ
skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno

oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému
obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o
bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže
začať plynúť skôr ako objektívna.

13.6 Na základe uvedeného a na základe zisteného skutkového stavu súd konštatuje, že žalobkyňa
nechala pred podaním žaloby na súd uplynúť dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu v trvaní dvoch
rokov, vo vzťahu k niektorým platbám, a to tým, ktoré uskutočnila do 21.12.2015.

13.7 Žalobkyňa splatila istinu poskytnutého úveru platbou uskutočnenou dňa 24.11.2014 v sume 80,92
eur, pretože touto splátkou úveru a tými, ktoré jej predchádzali (od 26.04.2013) zaplatila spolu 1.289,22
eur (istina skutočne poskytnutého úveru bola 1.284,25 eur). Ďalej splácala žalobkyňa mesačné splátky
v sume 80,92 eur, 80,37 eur, 80 eur, resp. 81 eur, až do 18.07.2016. Poslednú splátku vo výške 192,23
eur zaplatila dňa 02.09.2016, ako to vyplýva zo sumáru platieb na č.l. 70.

13.8 Z neplatnej dohody o poskytnutí služby žalobkyňa od žalovaného neobdržala nič, preto na jeho
strane nemohlo nastať bezdôvodné obohatenie na základe neplatného právneho úkonu.

13.9 Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 22.01.2018. Preto je premlčané právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré nastalo na strane žalovaného vo vzťahu k platbám žalobkyne spred
dňa 22.01.2016. Po tomto dni zaplatila žalobkyňa žalovanému bez právneho dôvodu celkovo 758,60
eur, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania.

13.10 Podľa názoru súdu plynutie premlčacej doby začne odo dňa, kedy by oprávnený mohol podať

žalobu (actio nata), pričom nie je rozhodujúce, či daný subjekt bol v situácii, ktorá mu uplatnenie
práva znemožňovala (nevedel o práve, výkon práva mu znemožňovala choroba, neznalosť právnych
predpisov a pod.). Ide o objektívne určený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnych
skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé od úrovne vedomia (znalostí)
oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu.

13.11Vovzťahuktomutoprávnemuposúdeniusúdpoukazujeajnarozsudok KrajskéhosúduvTrenčíne
sp.zn. 17Co/315/2017 z 06.09.2017, ktorý obdobne právne posúdil skutkovo obdobný spor o vydanie
bezdôvodného obohatenia na základe žaloby žalobcu - spotrebiteľa proti rovnakému žalovanému.
Konajúci súd sa stotožňuje s právnym názorom v ňom uvedeným a z neho cituje: „Pre posúdenie

okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej
istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť
dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny
úveruposkytnutejzostranyžalovaného.Tým,žesplátkyúveruuhrádzasámdlžníkvjemuznámejvýške,
je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého

matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej
istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. Vedomosť
dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol
bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov,
vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Rovnaký právny záver

prijal odvolací súd už v rozhodnutí sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016.“ Súd takisto poukazuje aj
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 169/2017 z 10.01.2018.13.12 Vzhľadom k vyššie uvedenému súd konštatuje, že na strane žalovaného vznikla povinnosť podľa
451 ods.1 Občianskeho zákonníka vydať bezdôvodné obohatenie, avšak iba v rozsahu nepremlčanej
pohľadávky v sume 758,60 eur. V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka musí žalovaný predmet

bezdôvodného obohatenia vydať tomu, na úkor koho ho získal, teda žalobkyni.

14.1 K primeranému finančnému zadosťučineniu:

14.2 Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 500 eur s odôvodnením, že žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa a je povinný
zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä s ohľadom na výrazný zásah do práv
žalobkyne, neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru. Neustále výzvy a navyšovania dlžnej
sumyzostranyžalovanéhoznačnenepriaznivopôsobilinazdravotnýajpsychickýstavžalobkyne.Výšku
zadosťučinenia považuje žalobkyňa za primeranú výške úveru, morálnej a majetkovej ujme.

14.3 Súd žalobu v tejto časti zamietol, predovšetkým s poukazom na právny názor Krajského súdu
v Trenčíne vyjadrený v rozsudku sp.zn. 4Co/229/2017 z 14.03.2018, podľa ktorého: „Podľa § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať
ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ

zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konania porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Pod uplatnením porušenia práva alebo
povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba rozumieť konkrétne žalovateľné právo, teda
nárok, ktorý vyplýva z porušenia práv na ochranu spotrebiteľov, resp. z porušenia povinností určených
na ochranu spotrebiteľov dodávateľmi. Právo na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej

skutočnosti, ktorou je zákon - § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. - ak sú ale splnené podmienky
stanovené zákonom a týmito podmienkami sú, že po 1) spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde
porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a po 2) že je úspešný, pričom
o úspechu sa dá uvažovať iba vtedy, ak je o tom právoplatne rozhodnuté. Kým tieto podmienky nie sú
splnené, žiadne právo, žalovateľný nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je. Podľa názoru

odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že nárok na finančné zadosťučinenie
môže prípadne žalobcovi voči žalovanému vzniknúť až po právoplatnom rozhodnutí súdu o porušení
práv alebo povinností žalovaného voči žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu o uložení
povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť,
nemožno zatiaľ konštatovať, že žalobca úspešne uplatnil ako spotrebiteľ proti porušiteľovi porušenie

práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uplatnený nárok žalobcu
na primerané finančné zadosťučinenie bol preto podaný predčasne.“ Aj keď žalobkyňa poukazovala
na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/395/2016 z 31.08.2017, ktorým bolo potvrdené
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v rozsudku súdu prvého stupňa, súd uvádza, že
ním uvádzané rozhodnutie je novšie a týkalo sa sporu, ktorý rozhodoval na prvom stupni rovnaký

sudca. Preto prihliadol na toto rozhodnutie, ktoré je rozporné s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 4Co/395/2016. K rovnakému záveru dospel nedávno Krajský súd v Trenčíne aj v rozsudku sp.zn.
27Co/45/2019 zo dňa 26.03.2019.

14.4 Súd však záverom konštatuje, že nemal za preukázané žiadne výrazné zásahy do práva žalobkyne

a neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru, ako to v žalobe tvrdila žalobkyňa. Aj z tohto
dôvodu by bola v tejto časti žaloba nedôvodná.

15.1 Podľa § 255 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

15.2 Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súdprvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

15.3 O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 Civilného sporového poriadku, pretože obe
sporové strany boli v konaní čiastočne úspešné. Úspech žalobkyne v spore bol 29,27 % (758,60 eur) a
úspech žalovaného 70,73 % (1.832,69 eur). Úspešnejší tak bol žalovaný, pričom jeho celkový úspech
je potom 41,46 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to
na Okresnom súde Trenčín. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. O odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v
Trenčíne. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa
poprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vyššie uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.

Akžalovanýdobrovoľnenesplní,čomuukladávykonateľnérozhodnutie,oprávnenýžalobcamôžepodať

návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.