Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/118/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114222602
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3114222602.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov: A. P. D., XX.XX.XXXX, bytom A.
č. XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o. so sídlom Piaristická
46, Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48,
Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpenej AK JUDr. Marek Hic, s.r.o. so sídlom P.O. Hviezdoslava
10625/23B, Martin, IČO: 36 865 036, o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19.februára 2019, č. k. 16C/161/2014-219, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že zmluva o splátkovom úvere č. 0274927700

uzatvorená dňa 24.10.2008 medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovanou ako veriteľom j e n e
p l a t n á .

Žalobkyňa má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vzniknutých tak pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolacích konaniach v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmvzáhlavíidentifikovanýmrozsudkomsúdprvejinštancievporadíuždruhýmrozhodnutím
vo veci, zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy
a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov

prvostupňového konania v rozsahu 100% a žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia,
že zmluva o splátkovom úvere č. 0274927700 uzatvorená dňa 24.10.2008 medzi žalobkyňou ako
dlžníkom a žalovanou ako veriteľom je neplatná. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.
Žalobkyňa dôvodila, že úverová zmluva, ktorá je súčasne štandardnou formulárovou typovou zmluvou

v kumulatíve vád, ktoré vykazuje, nie je z hľadiska platnosti udržateľnou. Poukázala predovšetkým
na zavádzajúci údaj o výške poskytnutého úveru, keď v skutočnosti jej bola poskytnutá len čiastka
ponížená o spracovateľský poplatok vo výške 189,17 eur. Poukazovala tiež na nesprávnosť údaju
o celkových nákladoch, ktoré má v súvislosti s úverom znášať, do ktorých nie je zahrnutý nielen
spracovateľský poplatok, ale ani poplatky, ktoré jej boli inkasované za správu a vedenie úverového
účtu, ako aj ďalšie poplatky (príkladmo poplatok za predčasné splatenie úveru). V dôsledku toho ani
údaj o RPMN nemôže byť správny. Poukazovala tiež na čl. I. Úverovej zmluvy, vychádzajúc z ktorého

výška úveru s navýšením predstavuje čiastku 13.812,10 eur, čo je viac ako 200% z poskytnutej sumy
úveru. Zmluvné podmienky neboli individuálne vyjednané, ona mala možnosť buď zmluvu prijať ako
celok, alebo ju ako celok odmietnuť, naviac poukazovala na to, že pred podpisom zmluvy nemala
možnosť sa s ňou podrobne oboznámiť, pretože pracovník, ktorý v mene banky vystupoval, sa ponáhľal.Nad rámec toho, že zmluvu ako celok považuje za absolútne neplatnú vo svetle ust. § 37 a tiež §
39 Občianskeho zákonníka (nezrozumiteľnosť, neurčitosť, nejasnosť podstatných parametrov zmluvy,
ako aj jej konštrukciu smerujúcu k obchádzaniu zákona a jej neudržateľnosť vo svetle dobrých

mravov vo vzťahu k spotrebiteľovi) poukazovala na absenciu niektorých obligatórnych náležitostí zmluvy
predpísaných zákonom, ktoré podľa jej názoru naviac aj v prípade, ak by zmluva bola platnou, majú
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Poukazovala na celý rad ustanovení všeobecných
obchodných podmienok týkajúcich sa oznamovania doručenia, zákazu ukladať spotrebiteľovi povinnosti
bez právneho dôvodu a tieto sankcionovať, vo vzťahu ku ktorým už bola žalovaná sankcionovaná aj

prostredníctvom rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, a ktoré zakladajú nerovnovážny stav
medzi žalovanou ako dodávateľom a žalobkyňou ako spotrebiteľkou a ktoré nemožno považovať za iné,
ako neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, porušujúce tiež ust.
§ 4 ods. 2 písm. a), b), v nádväznosti na § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Vychádzajúc z čl. I., žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanej peňažnú sumu 13.602,87 eur (409.800,- Sk)
napriek tomu, že v skutočnosti jej bola poskytnutá reálne na úvere čiastka len 6.638,78 eur. Namietala

tiež výšku dohodnutého úroku z úveru v úverovej zmluve v dôsledku nesprávne dosadených údajov
do vzorca RPMN, jeho nesprávne uvedenú výšku v neprospech jej ako spotrebiteľky, poukazovala
na to, že napriek tomu, že uhradila žalovanej už celkovo čiastku 230.853,43 Sk (7.662,93 eur), čo
dokonca prevyšuje sumu celkových nákladov spojených s úverom, napriek tomu jej dlh vychádzajúci z
výzvy na plnenie mal stále predstavovať čiastku 6.114,89 eur, na úhradu ktorej čiastky bola žalobkyňa

opakovane vyzývaná. Tiež namieta, že ňou poukazované splátky boli započítavané prednostne na úrok
z poskytnutého úveru, následne na úrok z omeškania a až nakoniec na istinu. Žalobkyni dlžná suma
neustále narastá napriek tomu, že dlh spláca. Konštrukcia zmluvy o úvere, ako aj jej nevyváženosť a
neprijateľné zmluvné podmienky, na ktorých je založená, vytvárajú priestor pre svojvoľné rozhodovanie
žalovanej nielen o výške príslušenstva pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy, ale v konečnom

dôsledku aj o výške istiny, bez prihliadnutia na vyváženosť práv a povinností medzi zmluvnými stranami
v neprospech jej ako spotrebiteľky. Z hľadiska naliehavého právneho záujmu dôvodila, že aktuálne nie
je iný účinný spôsob, prostredníctvom ktorého by bolo možné odstrániť existujúci stav neistoty na jej
strane, keď podľa jej názoru napriek absolútnej neplatnosti zmluvy sa voči nej neustále prostredníctvom
mimosúdnych výziev uplatňujú plnenia, na ktoré, či už žalovaná ako pôvodný veriteľ, alebo následné

subjekty, na ktorých bola pohľadávka postúpená, si tieto voči nej uplatňujú.

3. Žalovaná žiadala žalobu ako v celom rozsahu nedôvodnú zamietnuť. Namietala nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie na jej strane, nedostatok naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe,
ako aj nedôvodnosť tvrdení, že zmluva je absolútne neplatná, tiež že obsahuje neprijateľné zmluvné

podmienky, resp. že v nej absentujú obligatórne náležitosti predpísané zákonom. Poukazovala na
neuspokojivú platobnú disciplínu žalobkyne, dôsledkom ktorej bolo vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru právnym úkonom žalovanej zo dňa 06.10.2014, ktoré jej bolo doručené dňa 10.10.2014, kedy
bola súčasne podaná súdu aj táto žaloba, v čom videla očividný časový súvis s cieľom vyhnúť sa
plneniu peňažných povinností z danej úverovej zmluvy, vo svetle čoho považovala konanie žalobkyne

v tomto smere za protiprávne a rozporné s dobrými mravmi, či šikanózny výkon práva. Zmluva bola
uzatvorenápísomne,jasným,zrozumiteľnýmanezameniteľnýmspôsobom.Pokiaľpoukazuježalobkyňa
na celkovú výšku nákladov, ktoré v spojitosti s úverom má zaplatiť, poukazuje žalovaná na to, že úver
bol poskytnutý na dobu 10 rokov, počas ktorého obdobia dochádza k inflácií, či k ďalším vplyvom
znižujúcim každoročne hodnotu peňazí, v dôsledku čoho sa takéto dojednanie nemôže dobrým mravom

priečiť. Bola to žalobkyňa, ktorá sa obrátila na žalovanú so žiadosťou o poskytnutie úveru, a táto jej
ho s odbornou starostlivosťou dobrého hospodára tiež poskytla. Na počiatku zmluvu nespochybňovala,
k tomu došlo až po tom, čo sa dostala do platobnej neschopnosti, resp. jej existenciu verbalizovala.
Tvrdenia o hrubom nepomere odplaty či nesprávne vypočítanej RPMN nepovažovala za dôvodné. Podľa
jej názoru žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno zaťažujúce ju preukázať ňou produkované tvrdenia

a jediný, kto sa podľa jej názoru dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, bola práve žalobkyňa.
Požadovala tiež náhradu trov konania.

4. Vyhodnotením rozhodujúcich, z vykonaného dokazovania plynúcich skutočností, súd prvej inštancie
dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Vychádzajúc z predošlého právneho názoru

odvolacieho súdu, konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Ako
nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu
postúpenia pohľadávky na nového veriteľa (SVEA Ekonomi Cyprus Limited), ktorú skutočnosť
postúpenia tvrdili obe zmluvné strany a ktorá aj keď nepriamo, vyplýva z výzvy na plnenie zo dňa05.09.2017. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy je pasívne vecne legitimovaným práve pôvodný
veriteľ, teda v tomto prípade žalovaná ako účastník daného právneho vzťahu. Nový veriteľ, postupník,
nadobudol pohľadávku od účastníka úverovej zmluvy, ktorým bola žalovaná. Pôvodný veriteľ nestratil

postavenie dodávateľa voči žalobkyni ani postavenie účastníka zmluvného vzťahu. Ďalej posúdil, že
pokiaľ žalobkyňa ako dôvody neplatnosti úverovej zmluvy uvádzala absenciu obligatórnych náležitostí
zmluvy, vyžadovaných ust. § 4 ods. 2 zákona 258/2001 Z. z. (absencia uvedenia údaju o počte splátok
úrokov, počet mesiacov splácania), aj v prípade opodstatnenosti, ich absencia nemôže mať za následok
absolútnu neplatnosť zmluvy, jedine záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Tieto dojednania

nemôžu predstavovať ani neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo súčasne vyhodnotil ako nelogické z
dôvodu, že pokiaľ tieto údaje majú absentovať, nemôžu byť neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku nedodržania písomnej formy zmluvy. Zmluva o úvere bola
preukázateľne podpísaná žalobkyňou ako dlžníkom a tiež za žalovanú ako veriteľa, o čom ako dôkaz
žalovaná predložila aj exemplár zmluvy, z ktorého táto skutočnosť vyplýva, čo nakoniec žalobkyňa aj
uznala.Knámietkeoneurčitosti,nejasnostianezrozumiteľnostisúduviedol,žežalobkyňanezdôvodnila,

v čom tieto vady právneho úkonu vzhliada, preto túto námietku považoval súd za nenáležitú, pokiaľ
v tomto smere žalobkyňa požadovala poskytnúť lehotu na jej bližšie špecifikovanie, súd to považoval
za nenáležité vzhľadom na dobu trvania sporu. Podľa názoru súdu, zmluva je dostatočne jasná, určitá
a zrozumiteľná, keďže je zrejmé, kto sú zmluvné strany, čo je predmetom záväzku, aké sú ich práva
a povinnosti, o čom svedčí tiež to, že žalobkyňa niekoľko rokov svoj záväzok presne podľa zmluvy

plnila, platila splátky, a teda jej muselo byť zrejmé, aké povinnosti jej z daného právneho vzťahu
plynú. Zmluvné podmienky sú podľa názoru súdu koncipované prehľadne, zrozumiteľne, rovnako ako
spracovaný formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o úvere. Zmluva nie je vnútorne rozporná,
obsah je nepochybný. Vo svetle tejto námietky teda zmluvu nebolo možné podľa jeho názoru posúdiť
ako neplatnú. Absolútnu neplatnosť zmluvy nevzhliadol súd prvej inštancie ani vo svetle ust. § 39

Občianskeho zákonníka (rozpor s dobrými mravmi). Podľa jeho názoru zmluva nesleduje nemravné
ciele, ani nemožno posúdiť, že by mala nemravné dôsledky. Pokiaľ poukazovala žalobkyňa na
neprimeranosť odplaty, tak úroková sadzba v zmluve bola dohodnutá vo výške 15,95 % ročne, RPMN
určená vo výške 18,93 %. Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za druhý
štvrťrok 2008 platná pre zmluvy uzatvorené od 16.08.2008 do 15.11.2008 pre daný typ úveru bola v

čase uzatvorenia zmluvy 33,28 %. Zákonodarca pri spotrebiteľských úveroch zvolil vyjadrenie odplaty
prostredníctvom RPMN, ktorá zohľadňuje tak úroky, ako aj poplatky, splácanie úveru a vychádza z
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Pre spotrebiteľa je indikátorom výhodnosti úveru,
preto je rozhodujúcim, či odplata presiahla hranicu stanovenú nariadením, v ktorom smere je potrebné
vziať do úvahy RPMN uvedenú v zmluve. V zmluve uvedená odplata majúca svoj odraz v údaji o RPMN

vo výške 18,93 % vyššie uvedené limity neprekračuje. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že musela uhradiť
nad rámec istiny vysoké navýšenie, nezohľadňuje jej tvrdenie skutočnosť, že úver mal byť splácaný 10
rokov. Aj keby súd zistil, že odplata úveru prevyšuje zákonné limity, nespôsobilo by to neplatnosť celej
zmluvy, ale len v rozsahu týkajúcom sa odplaty. Žalobkyňa pri väčšine ustanovení, na ktoré poukazovala
ako neprijateľné neuvádzala, z akého dôvodu ich za takéto považuje a prečo by mali mať za následok

neplatnosť zmluvy ako celku. Obmedzila sa len na vymenovanie niektorých ustanovení obchodných
podmienok. Treba mať vždy na zreteli iba objektívne hľadisko, teda či je zmluva ako celok neplatná.
CieľomsmerniceRady93/13/EHSjezvoliťtakýpostup,ktorýbymalzachovaťplatnosťzmluvyakocelku.
Žalobkyňou vytýkané ustanovenia VOP sa týkajú spôsobu splácania splátok započítaním pohľadávky z
účtu v banke, podmienok zmien úrokovej sadzby, následkov porušenia povinností dlžníka, mechanizmu

doručovania písomností medzi zmluvnými stranami, práva banky započítať pohľadávky voči dlžníkovi,
zakotvenia poplatkov, nákladov, podmienok práva banky na odstúpenie od zmluvy, rozhodcovskej
doložky, podmienok, vzťahujúcich sa na vkladový účet a vkladnú knižku, režimu upomienok a možných
zmien splatnosti splátok úrokov a poplatkov, ktoré ustanovenia podľa názoru súdu predstavujú len
vedľajšie dojednania, netýkajúce sa základných esenciálnych obsahových náležitostí zmluvy, aj bez

existencie ktorých by platná zmluva o úvere vznikla a naďalej existovala. Ak by tieto vedľajšie podmienky
aj boli naozaj neprijateľnými, nespôsobili by neplatnosť zmluvy ako celku v žiadnom prípade. V tomto
ohľade sa plne stotožnil s argumentáciou žalovanej, ktorá má svoj odraz v judikatúre Súdneho dvora
EÚ, na ktoré žalovaná opakovane poukazovala. Keďže ani jeden z dôvodov uvádzaných žalobkyňou
nespôsobuje neplatnosť celej úverovej zmluvy, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O

náhrade trov prvostupňového a súčasne predchádzajúceho odvolacieho konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP. Žalovaná bola úspešná v celom rozsahu, keďže žaloba bola celkom zamietnutá, a preto má
voči žalobkyni právo na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100% Čo do trov odvolacieho
konania, ktorého výsledkom bolo zrušenie prvého rozsudku, žalobkyňa bola v odvolacom konaní protiprvému rozsudku plne úspešná, nakoľko docielila podaním odvolania zrušenie rozsudku a vrátenie veci
na ďalšie konanie. Žalovaná tak bola v odvolacom konaní neúspešná, a preto žalobkyňa má proti nej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne navrhovala zmenu napadnutého
rozhodnutia s tým, že žalobe bude vyhovené v plnom rozsahu a bude jej priznaný tiež nárok na

náhradu trov konania vzniknutých jej tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní a
to v rozsahu 100 %. V odvolaní uviedla, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365
ods. 1 písm. a), b), c), d), e),f), g), a h) CSP. Primárne sa nestotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie, že vady zmluvy o úvere tvrdené žalobkyňou, nespôsobujú absolútnu neplatnosť celej úverovej
zmluvy. Napadnutá zmluva je nepochybne spotrebiteľskou, pričom súd prvej inštancie ju dostatočne
nepodrobil súdnemu prieskumu a jej súladu so spotrebiteľským právom a nevysporiadal sa s tvrdeniami

žalobkyne, prostredníctvom ktorých spochybňovala platnosť zmluvy o splátkovom úvere vo svetle ust.
§ 34, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré v odvolaní cituje. Právny úkon je
prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov
právneho vzťahu, prejav vôle je odrazom psychického vnútra človeka, rozpoznateľný v objektívnej
realite, pričom predpokladom toho, aby sa vôľa mohla navonok uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby

bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Neplatnosť právneho úkonu vyjadrená v § 37 OZ je neplatnosťou
absolútnou, pôsobiacou ex tunc, nastávajúcou priamo zo zákona a môže sa jej dovolávať každý, kto má
na tom právny záujem, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo), nemožno
ju žiadnym spôsobom napraviť, čo má pôvod v tom, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje,
a teda nemožno od neho ani odstúpiť. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie bol povinný

z úradnej povinnosti zaoberať sa otázkou platnosti zmluvy o úvere, o to viac, ak platnosť bola zo
strany žalobkyne spochybňovaná priamo podanou žalobou, a to vo svetle ust. § 34, § 37, a § 39 OZ
a bolo jeho povinnosťou sa náležite vysporiadať s každou o to viac namietanou vadou, spôsobilou
mať za následok neplatnosť napadnutej zmluvy, keď naviac táto je uzatvorená medzi spotrebiteľom a
dodávateľom, čomu podľa názoru odvolateľky súd prvej inštancie zadosť neučinil. Z ust. § 53 ods. 1

OZ vyplýva, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom žalobkyňa od počiatku
tvrdí existenciu neprijateľných podmienok v zmluve o úvere, v konkrétnostiach uvedených v čl. I.,
body 1, 2, 5, 7, 8, 9, v čl. II., body 2, 3, 4 ktoré odkazujú na ustanovenia Všeobecných obchodných
podmienok (ďalej len „VOP“) Úverových podmienok, Sadzobníka a Zverejnenia, pričom ani jeden z

týchto dokumentov nie je súčasťou zmluvy o splátkovom úvere, netvoria ani jeho prílohu, žalobkyňa
tieto pri podpise zmluvy k dispozícií ani nemala a v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
poukazovala na to, že zmluva sa uzatvárala rýchlo, akoby ani nešlo o pôžičku, nemala čas sa s touto
oboznámiť, pretože pracovník banky sa ponáhľal, pričom samotná žalovaná nepreukázala v konaní
opak. Prostredníctvom týchto zmluvných ustanovení je na ňu prenášané de facto dôkazné bremeno v

otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy,
čo má pre ňu ako spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k potenciálnemu uplatneniu jej práv na
súde a iných štátnych orgánoch a má vo svojej podstate pôsobiť prevenčne, odradzujúco vo vzťahu k
uplatneniu jej práv. Takéto zmluvné podmienky nemôžu vo svetle ust. § 53 ods. 4 písm. l) OZ obstáť. V
ust. § 4 a § 5 zákona o spotrebiteľských úveroch sú priamo definované informačné povinnosti veriteľa,

a taktiež z ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že veriteľ je povinný pred uzatvorením
zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver pri zohľadnení skutočností uvedených v zákone, je preto neprijateľné, aby bolo na
spotrebiteľa prostredníctvom takýchto podmienok prenášané dôkazné bremeno oboznámenia sa s nimi,
pretože priemerný spotrebiteľ nemusí byť znalý povinností, ktoré veriteľovi ukladá zákon. Je nemožné,

aby sa priemerný spotrebiteľ, za ktorého je potrebné považovať žalobkyňu mohol, resp. by bol schopný
poňať také množstvo odborných informácií, ktoré sa nachádzajú v dokumentoch, ktoré identifikovala, a
preto ju prostredníctvom nich opodstatnene zaväzovať a tvrdiť, že pochopila obsah zmluvy a súhlasí s
ňou, pretože takýto postup je v rozpore s podstatou ochrany spotrebiteľa. Nie je totiž ani fyzicky možné,
aby sa spotrebiteľ oboznámil s takým kvantom informácií a často tiež náročných odborných termínov.

Takto v čl. I., bod 5, dlžník má súhlasiť, že banka bude pri splácaní pohľadávky vykonávať inkaso z
inkasného účtu vo výške splátok a v periodicite splátok a v prípade ich zmien v súlade s úverovou
zmluvou, úverovými podmienkami a VOP vykonávať inkaso osobitne vo výške úrokov a vo výške
poplatkov, pokiaľ nemá zriadený inkasný účet splácať pohľadávku spôsobom dohodnutým v základnýchpodmienkach. V čl. I., bod 6, v prípade zmeny výšky splátky alebo splátkového plánu, je banka
oprávnená zmeniť výšku splátky, ktorú inkasuje na základe súhlasu s inkasom tak, aby konečná lehota
splatnosti úveru dohodnutá v základných podmienkach bola dodržaná. Vyššie uvedené podmienky

zakladajú nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa a neprimeraným spôsobom
obmedzujú zmluvnú autonómiu spotrebiteľa. Predformulovaný súhlas spotrebiteľa na viazanie ostatných
účtov spolu s úverom formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou, nemožno za žiadnych
okolností považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa
tento výslovne požaduje. Ďalej poukazuje na čl. I., bod 7, v zmysle ktorého v prípade akéhokoľvek

porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, je banka oprávnená požadovať
zaplatenieúrokovzomeškania,vyhlásiťmimoriadnusplatnosťpohľadávky,postúpiťpohľadávky,uplatniť
právo na rozhodcovskom súde a ďalšie. V čl. I., bod 8 bolo dojednané, že akýkoľvek spor vzniknutý
na základe zmluvy alebo v súvislosti s ňou, má banka záujem riešiť mimosúdne, až následne pristúpi
v súlade s VOP k riešeniu sporov pred rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom. Ďalej
poukazuje na znenie rozhodcovskej doložky zakotvené vo VOP, ktorá predstavuje výrazný zásah

do práv a povinností medzi veriteľom a spotrebiteľom, pretože nie súd, ale rozhodca rozhoduje o
právach a právom chránených záujmoch. Ak je takáto rozhodcovská doložka súčasťou štandardných
obchodných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej
nekalosť. Je teda nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, ak
si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal, teda výslovne si ho neželal. Síce ustanovenie umožňuje

obrátiť sa tiež na všeobecný súd, ale zároveň je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak
takéto konanie veriteľ vyvolá. Ide o doložku, ktorá nebola dojednaná po vzniku sporu, ale naopak, už
pri vzniku právneho vzťahu. Je neprijateľné automatické včlenenie súhlasu spotrebiteľa v texte VOP s
možnosťouvyjadriťsvojnesúhlassrozhodcovskoudoložkoudo30dníododňauzavretiazmluvy,pričom
priemerný spotrebiteľ si nemusí ani v celej spleti zložito koncipovaných VOP, s ktorými naviac žalobkyňa

ani nebola oboznámená, uvedenú možnosť všimnúť. Zahrnutím ustanovenia do obsahu zmluvných
podmienok ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, ktorá svojím typom podlieha právnemu režimu
spotrebiteľskej zmluvy, došlo u žalobkyne k upieraniu práva spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ďalej
poukazuje na znenie čl. II., body 3, 4, 5, odkazujúce na Obchodný zákonník, čo je pre úpravu práv

a povinností účastníkov tejto zmluvy neprijateľnou podmienkou, spôsobilou založiť v spojení s inými
ustanoveniami zjavný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, keďže niet žiadneho
ekonomického dôvodu, ktorý by spotrebiteľa, ktorý nemá možnosť obsah podmienok ovplyvniť, nútil k
tomu, aby svoj vzťah s dodávateľom podriadil ustanoveniam Obchodného zákonníka, ktoré sú pre neho
nevýhodnejšie. Favorizovanie Obchodného zákonníka pred právnymi predpismi určenými na ochranu

spotrebiteľa, tohto neprimerane znevýhodňuje a prejavuje sa v značnej časti zmluvných podmienok a v
nich zakomponovaných inštitútov, ktorých režim sa odchyľuje od ustanovení dopadajúcich na ochranu
spotrebiteľa, keďže Obchodný zákonník prioritne upravuje vzťahy medzi podnikateľmi. Za neprijateľné
podmienky z Formuláru o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere možno považovať
bod 3 písm. e), náklady nezahrnuté do výpočtu RPMN, bod 4 písm. a), poplatok za predčasné splatenie

úveru, vo vzťahu ktorým uvádza, že zákon o spotrebiteľských úveroch garantuje právo na splatenie
spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, avšak veriteľ napriek tomu uplatnenie tohto práva
podmieňuje splnením podmienok banky a prakticky sankčnými poplatkami, ktoré sú na prospech banky
napriek tomu, že dochádza ku skoršiemu parciálnemu plneniu pohľadávky spotrebiteľa voči banke. Ďalej
poukazuje na bod 4 písm. b), kde je uvedené „práva spotrebiteľa podľa § 7 zákona“ avšak ďalej je len

„vykrížikované“miesto,čosvedčíotom,žežalobkyňanebolasosvojimiprávamioboznámenáazrejmes
nimi nebol oboznámený ani pracovník banky, ktorý s ňou zmluvu uzatváral. Ďalej poukazuje na absenciu
obligatórnych náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2, v konkrétnostiach zmluva o úvere neobsahuje v čl.
I. bod 1 počet splátok úrokov, výšku, počet a termín splátok poplatkov okrem poplatku za správu o
úvere, u ktorého však chýba počet mesiacov a termín platby, naviac, v zmluve bola dohodnutá suma

poplatku vo výške 1,99,- eur, avšak z výpisov z účtu je zrejmé, že tento poplatok sa zvýšil na sumu
2,99,- eur mesačne, čo sa malo uskutočniť zrejme v zmysle bodu 16.1.3 VOP, podľa ktorého banka je
oprávnená Sadzobník meniť kedykoľvek, čo nemožno považovať za prijateľné a udržateľné dojednanie,
keďže dáva žalovanej možnosť jednostranne meniť dohodnutý poplatok za správu úveru bez toho,
aby sa na tom zmluvné strany dohodli. Zdôrazňuje opakovane, že o tomto ustanovení, ako ani ďalších

ustanoveniach VOP nevedela, nebola s nimi oboznámená pri podpise zmluvy. Slovenská republika
ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva a členské štáty Únie
sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa aaby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok. V konkrétnostiach posudzovanej veci však niet takého článku zmluvy podľa
názoru žalobkyne o splátkovom úvere ani takého ustanovenia zmluvy, ktoré by podľa jej názoru nemalo

vadu. Vady sa týkajú nielen vedľajších ustanovení, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, ale aj
hlavných náležitostí zmluvy, čo podľa jej názoru znemožňuje záver, že zmluva je z hľadiska platnosti
ako celok udržateľná. Súd prvej inštancie nepodrobil zmluvu v rámci ochrany spotrebiteľa súdnemu
prieskumu z hľadiska jednotlivých ustanovení, vo svetle čoho poukazuje na rozsudok Súdneho dvora
z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12 bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť

súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie
výsledku stanoveného čl. 6 Smernice 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ
viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného čl. 7 tejto Smernice, pretože
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“. Odvolateľka dáva do
pozornosti, že súd prvej inštancie sa nezaoberal prieskumom ani tých ustanovení zmluvy o splátkovom

úvere, na ktoré žalobkyňa poukazovala v žalobe, napriek čomu ustálil, že sa zameriavala viac na
ustanovenia VOP, ako na ustanovenia v samotnej napadnutej zmluve, nesplnil si tak svoju povinnosť,
čo malo za následok rozhodnutie založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch. Súd
prvej inštancie sa nezaoberal dostatočne otázkou, či zmluvné podmienky inkorporované do štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, na

ktoré žalobkyňa po celý čas poukazovala, v nadväznosti na čo nemožno jeho rozhodnutie považovať
za správne.

6. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

7.Od1.júla2016 nadobudolúčinnosťzákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších
predpisov.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. V posudzovanej veci konanie bolo začaté ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu
(OSP), vo veci bolo rozhodnuté a odvolanie bolo podané už za účinnosti terajšieho procesného kódexu

(CSP).

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa § 359 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §

363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť, nakoľko

neboli splnené zákonné podmienky pre jeho zrušenie (§ 389 CSP), ani potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),
keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

13. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím vo veci (rozsudkom zo dňa 3. októbra 2017 pod
č.k. 16C 161/2014-134) žalobu žalobkyne, prostredníctvom ktorej sa domáhala voči žalovanej určenia
neplatnosti medzi nimi dňa 24. 10. 2008 uzatvorenej zmluvy o splátkovom úvere zamietol, konštatujúc
nedostatok naliehavého právneho záujmu na jej podaní vo svetle tak ust. § 80 písm. c/ OSP, ako aj ust. §137 písm. d/ CSP. Po odvolacej intervencii žalobkyne a jeho následnom zrušení odvolacím súdom, a to
uznesením KS Trenčín zo dňa 19.10.2018 č.k. 27Co 81/2018-175, súd prvej inštancie v poradí druhým
rozhodnutím síce konštatujúc existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe s

odvolaním sa na právny názor vyslovený odvolacím súdom v identifikovanom zrušujúcom rozhodnutí,
žalobu však opätovne zamietol s priznaním nároku žalovanej na náhradu trov konania vzniknutých jej
pred súdom prvej inštancie s odôvodnením, že nezistil také vady zmluvy, ktoré by podľa jeho názoru boli
spôsobilé k záveru o jej neplatnosti ako celku, či už vo svetle ust. § 37, alebo ust. § 39 OZ.

14. Odvolateľka (žalobkyňa) namieta nesprávnosť tohto rozhodnutia, ťažiskovou časťou odvolania
tvrdiac, že je založené na nesprávnych skutkových a z toho plynúcich právnych záveroch, čím uplatňuje
v konkrétnostiach naplnenie odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
V odvolaní formálne tiež uvádza, že uplatňuje aj dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1
písm. a/,b/,c/,d/ a e/ CSP pričom vo vzťahu k nim s výnimkou námietky o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia (čo indikuje k uplatneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ -

porušenie práva na spravodlivý proces, resp. písm. d/ existencia inej vady), vo vzťahu k zostávajúcim
dôvodom neprodukuje v konkrétnostiach žiadne skutočnosti v ktorých vzhliada ich naplnenie.

15. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP), existenciu ktorej vady nezistil
a samotná odvolateľka nad rámec uvedenia ustanovenia, ktoré ju obsahuje, v konkrétnostiach jej
naplnenie ani netvrdila.

16. Ako už bolo vyššie uvedené, produkované odvolacie námietky ťažiskovo smerujú proti nesprávnym

skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie (dôvod na
odvolanie, uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) .

17. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli

v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

18. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

19. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne, vyhodnotil odvolací súd ako v plnom rozsahu
opodstatnené, spôsobilé privodiť v prospech nej priaznivejšie (zmeňujúce) rozhodnutie odvolacieho
súdu.

20. V posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu a vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný
na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0274927700 zo dňa 24.10.2008 mal poskytnúť žalobkyni
jednorazovo bezhotovostne spotrebný bezúčelový úver. V čl. I bod 1 sú uvedené Základné podmienky
úveru nasledovne: výška úveru 200.000,- Sk (6.638,78,- eur), druh úveru spotrebný úver - bezúčelový,

typ a výška úrokovej sadzby - fixná do splatnosti, 15,95 % ročne v deň uzatvorenia úverovej zmluvy,
spôsob poskytnutia úveru jednorazovo bezhotovostne, spracovateľský poplatok 5.699,- Sk (189,17,- eur
z prostriedkov úveru), poplatok za správu úveru 60,- Sk (1,99,- eur) mesačne, výška splátky istiny 3.415,-
Sk (113,36,- eur), splatnosť prvej splátky istiny 20.11.2008, počet splátok 120, periodicita a splatnosťsplátokistinymesačnek20.dňuvkalendárnommesiaci,konečnásplatnosťúveru20.10.2018,splatnosť
úrokov mesačne v posledný deň kalendárneho mesiaca, spôsob splácania inkasom z inkasného účtu,
ďalej je tu špecifikované číslo inkasného účtu, ako aj sporožírového účtu dlžníka, ročná percentuálna

miera nákladov je uvedená vo výške 18,93 %, priemerná hodnota RPMN 16,64 %, celkové náklady
spojené s úverom 216.103,40,- Sk (7.173,32,- eur), náklady nezahrnuté do výpočtu RPMN - sankcie
za porušenie povinnosti dlžníka, vyplývajúcich z úverovej zmluvy, výška týchto sankcií uvedená v
sadzobníku alebo vo zverejnení, poplatky spojené s vedením účtu dlžníka uvedené v sadzobníku
alebo vo zverejnení, s tým, že všetky údaje a náležitosti uvedené v základných podmienkach úverovej

zmluvy sú platné ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, zmeny sa riadia úverovou zmluvou, úverovými
podmienkami a VOP. V zmysle čl. II bod 2 Záverečných ustanovení, dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil
so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené
zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a
zaväzuje sa ich dodržať.

21. Vo Formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý mal byť súčasťou
zmluvy, sú zhrnuté dojednané parametre úveru, kde v bode 2 (základné charakteristiky spotrebiteľského
úveru) sa pod písm. A/ uvádza ako celková výška a mena spotrebiteľského úveru suma 200.000,-
Sk (6.638,78,- eur). Pod písmenom C/ identického bodu sa uvádza spracovateľský poplatok vo výške
5.699,- Sk (189,17,- eur) s tým, že je splatný pri uzatvorení úverovej zmluvy z prostriedkov úveru, a tiež,

že periodicita a splatnosť splátok istiny je mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, splatnosť úrokov
je mesačne v posledný deň kalendárneho mesiaca. Úroky a náklady spojené s úverom a poplatky pred
prvým dňom kalendárneho mesiaca, na ktorý pripadá deň splatnosti prvej splátky istiny, sa dňom ich
splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve alebo sadzobníku splatia samostatne, úroky, náklady spojené
s úverom a poplatky od prvého dňa kalendárneho mesiaca, na ktorý pripadá deň splatnosti prvej splátky

istiny, sa dňom ich splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve alebo sadzobníku pripíšu k istine úveru a
stávajú sa jej súčasťou. V bode 3 pod písm. E/ Formulára (Náklady na spotrebiteľský úver) sa uvádza,
že sankcie za porušenie povinnosti dlžníka vyplývajúcich z úverovej zmluvy, tiež poplatky a ich výška
sú uvedené v Sadzobníku alebo vo Zverejnení. V bode 4 (Ďalšie informácie) pod písm. A/ je uvedený
poplatokzapredčasnésplatenieúveruvovýške maximálne4%zpredčasnesplatenejsumy,maximálne

polovica nároku spotrebiteľa na zníženie nákladov spojených s úverom. Pod písm. C/ identického bodu
sa ako možnosť mimosúdneho riešenia sporov uvádza, že akýkoľvek spor, ktorý vznikol na základe
úverovej zmluvy alebo v súvislosti s ňou, má banka záujem riešiť prednostne mimosúdnou dohodou,
až následne pristúpi v súlade s VOP k riešeniu sporov pred rozhodcovským súdom, alebo všeobecným
súdom.

22.Zobsahuspisovéhomateriáluďalejvyplýva,žeuzavretiuvyššieidentifikovanejzmluvypredchádzala
písomná žiadosť žalobkyne o poskytnutie úveru zo dňa 24.10.2008, ktorou žiadala o poskytnutie úveru
vo výške 200.000,- Sk so splatnosťou na 10 rokov a v ktorej, v rozsahu danom žalovanou poskytnutým
formulárom žiadosti, uvádzala údaje týkajúce sa jej príjmov, záväzkov a pomerov.

23. Žalobkyňa od počiatku tvrdí, že pred podpisom zmluvy nebola oboznámená a ani následne jej
neboli dané k dispozícií VOP, ÚP, Sadzobník ani ďalšie dokumenty, na ktoré znenie zmluvy odkazuje,
z ktorého dôvodu ich ani ako prílohy žaloby pri jej podaní, a tiež ani následne v priebehu konania
súdu predložiť nemohla. Samotný žalovaný ako vyplýva z obsahu spisu VOP súdu prvej inštancie

zaslal až elektronickým podaním zo dňa 12.02.2019 (v reakcii na výzvu súdu na ich predloženie), tieto
VOP žalobkyňou však podpísané nie sú. Dôkazy o individuálnom vyjednaní zmluvných podmienok
vrátane VOP, či ich doručenie vrátane Sadzobníka, či ďalších dokumentov pri podpise zmluvy žalobkyni,
produkované zo strany žalovanej neboli.

24. Z výpisov z účtu žalobkyne vyplýva, že žalovaná žalobkyni dňa 24.10.2008 poskytla bezhotovostné
čerpanie úveru v sume 194.301,- Sk. Žalobkyňa na splátky úveru č. 0274927700 uhradila podľa
výpisov predložených žalovanou celkovo sumu 5.919,63 eur, keď dňa 24.10.2008 zaplatila 5.699,-
Sk, dňa 31.10.2008 zaplatila 60,- Sk, dňa 31.10.2008 zaplatila 708,90 Sk, dňa 20.11.2008 zaplatila
3.228,20 Sk, dňa 17.12.2008 zaplatila 186,80 Sk, dňa 20.12.2008 zaplatila 3.256,40 Sk, dňa 28.1.2009

zaplatila 118,63 eur, dňa 20.02.2009 zaplatila 28,56 eur, dňa 02.04.2009 zaplatila 198,16 eur, dňa
20.04.2009 zaplatila 98,32 eur, dňa 24.06.2009 zaplatila 241,76 eur, dňa 20.07.2009 zaplatila 3,10 eur,
dňa23.12.2009zaplatila200,-eur,dňa12.02.2010zaplatila 300,-eur,dňa23.02.2010zaplatila263,70
eur,dňa05.2010zaplatila400,-eur,dňa07.03.2011zaplatila1.000,-eur,dňa03.2011zaplatila160,-eur,dňa 20.03.2011 zaplatila 4,16 eur, dňa 25.03.2011 zaplatila 115,- eur, dňa 03.05.2011 zaplatila 115,- eur,
dňa 27.05.2011 zaplatila 115,- eur, dňa 31.05.2011 zaplatila 13,60 eur, dňa 20.07.2011 zaplatila 115,-
eur, dňa 02.08.2011 zaplatila 115,- eur, dňa 7.10.2011 zaplatila 120,- eur, dňa 11.11.2011 zaplatila 236,-

eur, dňa 21.11.2011 zaplatila 139,52 eur, dňa 20.12.2011 zaplatila 17,48 eur, dňa 21.12.2011 zaplatila
103,44 eur, dňa 20.01.2012 zaplatila 16,56 eur, dňa 21.2.2012 zaplatila 122,50 eur, dňa 10.5.2012
zaplatila 250,- eur, dňa 15.6.2012 zaplatila 200,- eur, dňa 3.8.2012 zaplatila 150,- eur, dňa 4.10.2012
zaplatila 150,- eur, dňa 15.4.2013 zaplatila 400,- eur. Podľa prehľadu splácania ( č.l. 214) žalobkyňa
však deklaruje za obdobie od 24.10.2008 do 20.09.2014 vykonanie úhrad v celkovej sume 7.828,82 eur.

25. Upomienkou zo dňa 26.03.2009 vyzvala žalovaná žalobkyňu na úhradu omeškanej pohľadávky
v sume 221,57 eur. Výzvou zo dňa 20.06.2013 vyzvala spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o. žalobkyňu
na úhradu omeškanej pohľadávky v sume 798,87 eur. Výzvou zo dňa 08.09.2014 vyzvala žalovaná
žalobkyňu na zaplatenie omeškanej pohľadávky v sume 2.609,97 eur pod hrozbou vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 06.10.2014

doručenej žalobkyni dňa 10.10.2014 žalovaná oznámila žalobkyni, že nastal prípad porušenia v zmysle
bodu7.6.1.písm.a)VOP,t.j.omeškaniesosplatenímsplátkyúveru, pretovyhlásilmimoriadnusplatnosť
úveru ku dňu 03.10.2014. Výška pohľadávky ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavovala
podľa žalovanej v tom čase sumu 7.436,25 eur. Zároveň vyzvala žalobkyňu na úhradu dlžnej sumy.
Výzvou zo dňa 05.09.2017 vyzvala spol Creditexpres Slovensko s.r.o. žalobkyňu na úhradu dlhu vo

výške 9.653,42 eur, ktorá vznikla na základe porušenia podmienok zmluvy č. 0274927700 u spol. SVEA
Ekonomi Cyprus Limited.

26. Z prehľadu maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 2. štvrťrok 2008
vyplýva, že pre úver v prejednávanej veci (riadok 6 prehľadu) so splatnosťou nad 5 rokov, predstavuje

maximálna výška odplaty 33,28% a 4-násobok váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN a
priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov je 98,44%.

27. Ďalej je z predložených listinných dôkazov (výpisov z účtov) zrejmé, že žalovaná viedla na meno
žalobkyne dva účty, a to úverový, za vedenie ktorého inkasovala mesačné poplatky po uzatvorení

zmluvy a tiež za správu úveru vo výške 1,99 eur (tento jej priebežne zvýšila a účtovala až vo výške
2,99 eur mesačne). Z prehľadu transakcií na tomto účte vyplýva, že žalovaná k dispozícií žalobkyni
za účelom bezhotovostného čerpania úveru poskytla len čiastku 194.301 Sk, pričom rozdiel medzi
touto sumou a sumou, ktorá je definovaná v úverovej zmluve ako výška poskytnutého bezhotovostného
spotrebného bezúčelového úveru (200.000,- Sk), teda čiastka 5.699,- Sk bola automaticky na úverovom

účte žalobkyne zavedená ako debetná položka a žalobkyni tak v skutočnosti bola poskytnutá za účelom
čerpania len čiastka ponížená o spracovateľský poplatok. Rovnako z prehľadu transakcií na úverovom
účte vyplýva, že od počiatku úverového vzťahu boli splátky poukazované žalobkyňou, započítavané
žalovanou výlučne v prospech úroku z omeškania, rôznych poplatkov a riadneho úroku z úveru. Tiež
z nich vyplýva, že žalovaná neustále účtovala žalobkyni poplatky za upomienky (1., 2., 3. upomienku,

dokonca v rámci jedného mesiaca) pri jednotlivej výške čiastky za túto upomienku 23,24 eur a viac .
Samozrejme, zo sporožírového účtu vedeného na meno žalobkyne tiež vyplýva, že rovnako na tomto
účte boli na jeho ťarchu účtované poplatky za vedenie účtu (príkladmo v roku 2009 vo výške 1,63 eur) a
celý rad ďalších poplatkov (príkladmo za vklady v hotovosti 0,33 eur a tiež ďalšie účtovné operácie ako
za bezhotovostný výber, trvalý príkaz/inkaso 0,13 eur), ktoré sa neustále zvyšovali, a to už v priebehu

roku 2009, kedy od júla 2009 už len poplatok za vedenie účtu bol zvýšený na čiastku 2,30 eur.

28. Keďže žalobkyňa sa ochrany svojich práv domáhala prostredníctvom určovacej žaloby, odvolací súd
primárne posudzoval, či je v danom prípade takáto žaloba procesne prípustnou vo svetle ust. § 137 CSP
(v čase podania žaloby § 80 OSP). Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí s odkazom na právny

názor vyslovený odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, konštatoval danosť
naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne na podanej žalobe, reagujúc tak tiež na námietky
k tejto otázke sa vzťahujúce, produkované žalovanou v rámci konania pred súdom prvej inštancie. V
odvolacom konaní žalovaná správnosť záveru súdu prvej inštancie v tomto smere nenapadla.

29. Podľa § 80 písm. c) OSP v znení účinnom ku dňu podania žaloby, návrhom na začatie konania
možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem.30. Podľa § 137 písm. d) CSP v znení účinnom ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie a tiež
odvolacieho súdu, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak
to vyplýva z osobitného predpisu.

31. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide tiež v posudzovanej
veci, je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pri skúmaní ktorého
ide o posúdenie, či zvolená žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany
práva žalobcu, pozitívny záver o čom je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo

právo žalobcu ohrozené, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým (porovnaj R 17/1972).
Pôvodná právna úprava (platná a účinná v čase podania žaloby, zakotvená v Občianskom súdnom
poriadku) neobsahovala všeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť
žalobného návrhu na určenie právnej skutočnosti. Už v tom čase však v niektorých prípadoch hmotné
právo (osobitný predpis) pripúšťalo žaloby na určenie právnej skutočnosti, ktorou je tiež neplatnosť
právnehoúkonu,pričomvkonkrétnostiachposudzovanejvecitakýmtoosobitnýmpredpisombolzákonč.

250/2007 o ochrane spotrebiteľa, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňoval (a tiež ďalej umožňuje) spotrebiteľovi
domáhať na súde ochrany svojho práva proti porušovaniu práv a povinností ustanovených zákonom.
Súdna prax totiž považovala, a tiež považuje určovaciu žalobu za jeden z právnych prostriedkov
ochrany spotrebiteľa, ktorým je tiež žaloba o neplatnosť právneho úkonu. Pri hodnotení naliehavosti
právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách je totiž potrebné vychádzať z princípov zvýšenej ochrany

spotrebiteľa daných nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou, k naplneniu ktorých
môže dôjsť iba vtedy, ak bude spotrebiteľovi umožnený reálny prístup na súd, a to so zvýšenou
ingerenciou súdu, naplnenie ktorej v spotrebiteľskej veci je dané zreteľom na základné interpretačné
pravidlo, a to ochranu slabšej strany spotrebiteľa.

32. V posudzovanej veci žalobkyňa naliehavý právny záujem na podanej žalobe v čase jej podania
a kontinuálne naďalej odôvodňovala potrebou mať vyriešenú otázku výšky jej skutočného dlhu,
majúceho pôvod v zmluvnom vzťahu založenou so žalovanou zmluvou o úvere neplatnosti ktorej sa
domáha dôvodiac, že je vystavovaná sankciám a nárokom z tejto zmluvy napriek tomu, že tieto sú
ako neprijateľné neplatné, a jej dlh naďalej ich uplatňovaním narastá. Vo svetle vyššie uvedených

skutočností odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že na strane žalobkyne či už v čase podania
žaloby a rovnako tak tiež v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, je
danosť naliehavého právneho záujmu na jej podaní (§ 137 písm. d) CSP), ako procesne prípustného
prostriedku v týchto jednotlivých obdobiach umožňujúceho takto zvolený spôsob riešenia práva, resp.
právneho vzťahu súdnym rozhodnutím, ktorý má žalobkyňa ako spotrebiteľ s poukazom na jej špecifické

postavenie ako slabšej strany sporu jednoznačne v tom, že potrebuje mať vyriešenú otázku skutočného
dlhu nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy, pretože
následkom toho nebude vystavená povinnosti prípadného nezákonného plnenia, a tiež prípadne
nedovoleným sankciám zo zmluvy vyplývajúcim. Je pravdou, že v minulosti nebola judikatúra ohľadom
prípustnosti takýchto žalôb úplne jednotná, čo sa zákonodarca pokúsil odstrániť prostredníctvom

novelizácie zákona o spotrebiteľských úveroch. Od 1. januára 2018 tak nadobudol účinnosť čl. XII
bod 39 zákona č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., ktorým sa novelizuje zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v ktorom sa § 11 dopĺňa o nový ods. 4, vychádzajúc

z ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
Pravdou síce je, že takto bol novelizovaný zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tento
však zrušil a nahradil predchádzajúci zákon č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ktorý dopadá
na danú vec), avšak podľa názoru odvolacieho súdu vo svetle princípu právnej istoty, zmyslu a účelu

tejto novely, ako aj jej teleologického výkladu nemožno pochybovať, že plne dopadá aj na práva
spotrebiteľa zo spotrebiteľských úverových zmlúv uzatvorených aj podľa predchádzajúceho zák. č.
258/2001 Z.z. spotrebiteľských úveroch, keďže nebolo možné novelizovať v tom čase už zrušený
predchádzajúci právny predpis. Úmysel zákonodarcu odstrániť nejednotnosť rozhodovacej činnosti
súdov v prípade žalôb o určenie neplatnosti spotrebiteľských úverových zmlúv a dosiahnuť tak ich

procesnú prípustnosť tak je zrejmý a nepochybný, čo je zjavne dané tým, že určovacia žaloba účinnejšie
než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom
možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov
účastníkov.33. Nemožno teda pochybovať, že podaná žaloba predstavuje na strane žalobkyne procesne prípustný
prostriedok ochrany práva, ktorej sa domáha vo svetle ust. § 137 ods. 1 písm. d) CSP v spojení s § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tiež § 11 ods. 4 ZoSÚ.

34. Následne odvolací súd vo svetle vecného uchopenia problematiky tvrdenej neplatnosti
spotrebiteľskej zmluvy, vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti posudzoval vo svetle
nasledovných ustanovení citovaných právnych predpisov:

35. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, Spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

36. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, Spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

37. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, Neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

38. Podľa § 2 písm. a, b zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom u ku dňu
uzavretia zmluvy, Na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje

poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

39. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom u ku
dňu uzavretia zmluvy, Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský

úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť
veriteľom aj predávajúci.Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

40. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom u ku dňu

uzavretia zmluvy, Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom
spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. (2) Zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
a)obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,

b)meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
c)identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k
tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d)adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

e)celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f)v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g)konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h)ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere

musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú
sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
i)výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j)ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

k)priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernejhodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,

l)veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
m)výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,
n)oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred

lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti,
o)upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p)práva spotrebiteľa podľa § 7,
q)spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r)informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

s)názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

49. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom u ku dňu
uzavretia zmluvy, Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak
bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b)

dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

50. Podľa § 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom u ku
dňu uzavretia zmluvy, Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú

nariadením vlády. Ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením odseku 10 v tom, že
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným
podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je takouto
zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá.

51. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie
prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, Výška
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu,
ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ
spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa §

7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého
priemerupriemernýchhodnôtročnejpercentuálnejmierynákladovapriemernejúrokovejmieryzavšetky
typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa
§ 7a ods. 2 zákona.

52. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

53. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

54. Keďže preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo
205/2009 ), odvolací súd vo vzťahu k tejto otázke, keď naviac v

priebehu konania pred súdom prvej inštancie ťažisko svojej obrany žalovaná zakladala na tvrdení o
nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na jej strane z dôvodu postúpenia pohľadávky zo zmluvy o úvere
uzatvorenej so žalobkyňou na nového veriteľa (SVEA Ekonomi Cyprus Limited), odvolací súd uzatvára,
že nemá pochybnosť o tom, že tak na strane žalobkyne, ako aj na strane žalovanej je danosť vecnej
legitimácie byť stranami tohto sporu, keďže sú nositeľmi hmotnoprávneho vzťahu v ktorom má pôvod

žalobou uplatnený nárok. S námietkou žalovanej v tomto smere sa vysporiadal už súd prvej inštancie
v bode 16/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom jeho závery v tejto otázke za správne považuje
tiež odvolací súd a samotná žalovaná ich správnosť v priebehu odvolacieho konania ani nespochybnila.
Postúpením pohľadávky totiž neprechádza na postupníka celý záväzkový vzťah z ktorého pohľadávkavznikla, predmetom postúpenia je len právo na plnenie a tak vo veci o určenie neplatnosti úverovej
zmluvy, o ktorú ide tiež v posudzovanej veci, je žalovaná vecne pasívne legitimovaná, keďže dotknutú
zmluvu so žalobkyňou uzavrela práve žalovaná a správne preto sa aj voči nej žalobkyňa jej neplatnosti

v tomto spore domáha.

55. V preskúmavanej veci ďalej tiež niet sporu o tom, že právnym základom dotknutého zmluvného
vzťahu je zmluva o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov. Z obsahu tejto
zmluvy tiež jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka,

ktorou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).Žalovanápodľaúdajovobchodnéhoregistraposkytujeúveryapôžičkybankovýmspôsobom
a žalobkyňa nesledovala použiť úverové prostriedky na obchodnú, alebo inú podnikateľskú činnosť,
pretojepotrebnéžalovanúpovažovaťzadodávateľaažalobkyňu akofyzickúosobunekonajúcu vrámci
predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti za spotrebiteľa. Spotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu v danej veci nespochybňuje ani samotná žalovaná, čo v princípe účinne ani nemôže,

pretože sama v zmluve používa pojmy typické pre spotrebiteľský právny vzťah (príkldamo RPMN a
ďalšie).

56.Napredmetnékonaniejepotrebnéaplikovaťtakvnútroštátnu,akoajeurópskulegislatívu.Predmetná
vec sa teda týka nepochybne práva Európskej únie a na daný vzťah dopadá Smernica rady 93/13

EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá poskytuje ochranu spotrebiteľom. V
našom právnom poriadku práva spotrebiteľov okrem iného chránia tak ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), tiež v konkrétnostiach tejto veci vzhľadom na čas vzniku zmluvy (24. 10.
2008 ) na tento dopadá Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) a
tiež Zákon č. 250/2007 z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOSp“), ktoré vnútroštátne predpisy,

sú vo vzťahu k tejto európskej úprave lex specialis. Odvolací súd zároveň nemá pochybnosť o
ich súlade s právom Európskej únie, umožňujúcim členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov
ustanovenia, ktoré významne chránia spotrebiteľov a nepochybne sú náročné na dodávateľa, čo
je však pochopiteľné vzhľadom na to, že spotrebiteľ prakticky v minimálnych prípadoch a takmer
žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy a faktická nerovnosť medzi dodávateľom a

spotrebiteľom, pri vzájomnej kontraktácii je zjavná.

57. Systém ochrany zavedený Smernicou 93/13/EHS má teda pôvod v tom, že spotrebiteľ je v
porovnaní s dodávateľom v nevýhodnejšom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, ktorá situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez

toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, a z 26. októbra 2006,
Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25, ako aj uznesenie Pohotovosť, bod 37). Súdny dvor
preto s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou viackrát zdôraznil, že tento
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných

strán (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 27;
Mostaza Claro, bod 26; Asturcom Telecomunicaciones, bod 31, ako aj uznesenie Pohotovosť, bod 39).
Možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu, predstavuje vhodný prostriedok na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice 93/13 /
EHS, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na

dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 21. novembra 2002,
Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, už citovaný, bod 27, ako aj uznesenie
Pohotovosť, bod 41). Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie, či vnútroštátny súd

by si túto povinnosť nesplnil, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku.

58. Keďže ťažisko sporu v tejto veci je v otázke, či predmetná zmluva je, resp. nie je zložená z
prijateľných zmluvných podmienok, vo svetle ktorých by mohla byť z hľadiska platnosti ako celok
(ne)udržateľnou, keďže žalovaná nepreukázala, že boli individuálne dojednané, odvolací súd nemá

pochybnosť o tom, že neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej (ex offo) kontroly a to všetkých
zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (teda nielen tých, na ktoré v
konkrétnostiach v priebehu konania poukazovala žalobkyňa), pričom sa možno identifikovať s odvolacím
tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť zodpovedajúcim spôsobom nesplnil.59. Vo svetle tejto povinnosti preto odvolací súd podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa Zákona

o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa, tiež podľa ustanovení o súdnej kontrole
neprijateľnosti zmluvných podmienok a to z toho aspektu, či sú spôsobilé vytvoriť značnú nerovnováhu v
právachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,keďžežalovanávpriebehukonania
neuniesla dôkazné bremeno, že zmluvné podmienky boli individuálne vyjednané.

60. Odvolací súd rozhodne nepreferuje teóriu zneplatňovania zmlúv, ale naopak teóriu
zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy („favorcontractus“, por. rozsudok
KS v Prešove vo veci 3Co 67/2008). Avšak v konkrétnostiach posudzovanej veci vyhodnotiac jednotlivo,
ako aj vo vzájomných súvislostiach nielen ťažiskové, ale aj ďalšie doplnkové ustanovenia dotknutej
zmluvy, napriek uvedenému preferenčnému prístupu, na rozdiel od súdu prvej inštancie zastáva
jednoznačný názor, že nie je možné dospieť k inému záveru, ako o neplatnosti právneho úkonu (úverovej

zmluvy) v celom jeho rozsahu.

61. Odvolací súd pritom posudzoval, či úverová zmluva z dôvodu zistenej neplatnosti jednotlivých
klauzúl, môže byť ako celok ešte udržateľnou. Neprihliadal pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre
toho ktorého účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, teda či je zmluva ako celok neplatná, resp.

ďalej možná (cieľ zakotvený v čl. 6 ods. 1 in fine smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluvách).Zavýznamnépovažoval,čijemožnédospieťkzáveru,žezmluvnéstranyby
mali vôľu na kontrakte aj bez neplatných klauzúl, vychádzajúc z dobromyseľnosti spotrebiteľa, ktorému
bola predložená vopred naformulovaná zmluva.

62. Úverová zmluva, ktorá bola predmetom posudzovania, sa skladá z dvoch článkov (čl. I.
„Základné podmienky“ obsahujúci body 1-10, čl. II. „Záverečné ustanovenia“ obsahujúci body 1-7),
na ktorú nadväzuje Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý mala
prevziať žalobkyňa v deň podpisu zmluvy, obsahujúci body 1. „Informácie o veriteľovi“, 2. „Základné
charakteristiky spotrebiteľského úveru“, 3. „Náklady na spotrebiteľský úver“, 4. „Ďalšie informácie“ a

súčasťou zmluvy mali byť VOP, Sadzobník a ďalšie dokumenty na ktoré zmluva odkazuje a ktoré
ako tvrdí žalobkyňa k dispozícii pred ani pri podpise zmluvy nemala, tieto k dispozícii nedostala
a s ich obsahom sa teda ani oboznámiť nemohla. Nemožno teda vylúčiť existenciu významného
nebezpečenstva tvrdeného žalobkyňou, o náraste dlhu a s ním spojeného jej postihu bez súdnej
kontroly, za súčasnej neistoty o jeho skutočnej výške, za pôsobenia rôznych zmluvných inštitútov,

ktoré môžu byť vo svetle ich neprijateľnosti spôsobilými ju značne ohroziť, k naplneniu čoho tiež reálne
dochádzalo, vychádzajúc z upomínania žalobkyne na splácanie ďalších a ďalších čiastok napriek tomu,
že významnú sumu už uhradila, ako aj zo zistení o prehľade účtovných operácií zaznamenaných na
úverovom účte žalobkyne, ktoré spočívajú v ťažiskovej časti so sankcií, úrokov a poplatkov.

63. Odvolací súd zastáva názor, že znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj
podmienka, ktorá je neurčitá, alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú súdna prax opakovane vyhodnotila zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v

skutočnosti záujmom dodávateľa“ (čo sa najčastejšie, ale nie výlučne spomína tiež v súvislosti s rôznymi
spotrebiteľom účtovanými poplatkami).

64. V konkrétnostiach k jednotlivým zmluvným podmienkam odvolací súd uvádza:

65. Primárne pokiaľ ide o Článok I. bod 1 zmluvy „ Základné podmienky“, tak v uvedenom ustanovení
je vymedzený ako predmet zmluvy poskytnutie úveru vo výške 200.000,- Sk ( 6.638,78 eur), za ktorý v
deň uzatvorenia zmluvy ( v spojitosti s bodom I. C/ Formulára, mala žalobkyňa ako dlžník z prostriedkov
úveru zaplatiť tzv. spracovateľský poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 5.699,- Sk (189,17 eur), k

naplneniu čoho aj reálne došlo, keď vychádzajúc z prehľadu transakcií na úverovom účte vedenom na
menožalobkyne,tentobolpouzatvorenízmluvyaeštepredposkytnutím(pripísanímprostriedkovúveru)
zaťažený debetnou položkou vo výške spracovateľského poplatku a na sporožírový účet žalobkyne s
možnosťou ich reálneho čerpania tak boli pripísané len peňažné prostriedky vo výške rozdielu medzideklarovanou výškou úveru a spracovateľským poplatkom, teda o jeho výšku boli ponížené. Skutočná
výška úveru tak korešponduje reálne poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie zmluvy, teda
sume 6.649,- eur (194.301,- Sk), (200.000,- Sk - 5.699,- Sk = 194.301,-Sk/6.649,-eur)

66. Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť
úroky. Spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme

( § 2 písm. a/ ZOSU). Najvšeobecnejšie možno úver definovať ako odloženú platbu za poskytnutie
peňažných prostriedkov. Veriteľ má prebytočné finančné prostriedky a za zhodnotenie (úroky) ich
poskytne niekomu, kto ich potrebuje (dlžník). Ak ide o obchodovanie s úverovými prostriedkami s
osobami na nepodnikateľský účel, ide o spotrebiteľský úverový právny vzťah.

67. Vo svetle vyššie uvedeného, tak je poskytovanie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho

poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú jeho časť v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. Reálne
v danej veci teda žalovaná poskytla žalobkyni úver nižší ako je uvedený v zmluve a to o sumu
rovnajúcu sa spracovateľskému poplatku. Takéto úverovanie odporuje spotrebiteľskému právu, pretože
sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške, nehovoriac o tom, že
úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Zahrnutie takéhoto nákladu do

celkovej ceny úveru je neprípustné, pretože nezodpovedá dikcii § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľskom
úvere, ktorý názor korešponduje s názorom vyšších súdnych autorít (porovnaj príkladmo rozhodnutie
NS SR zo dňa 25.5.2015 pod sp.zn. 5Sžo/32/2014). Splácanie úveru, ktorý nebol poskytnutý na jeho
ekonomické využitie, nedáva žiadny zmysel ani logiku. Odvolací súd bez pochybností túto podmienku
posúdil ako neprijateľnú, odporujúcu ratio legis inštitútu úveru. Napriek tomu, že žalobkyňa prakticky od

počiatku na uvedenú vadu poukazovala, pričom nemožno pochybovať, že výška poskytnutého úveru je
najesenciálnejším zmluvným dojednaním, súd prvej inštancie nielenže uzavrel, že vady esenciálnych
podmienok úveru nezistil, ale sa s touto námietkou žalobkyne vôbec nezaoberal a v odôvodnení s
ňou nevysporiadal, už len ktorý nedostatok bez ďalšieho je ťažiskovo indikujúci k naplneniu niektorých
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), pričom nekalo zvolená konštrukcia

tejto najpodstatnejšej náležitosti ovplyvňujúca nepochybne ďalšie podstatné parametre úveru, a zrejmá
nejednoznačnosť výšky poskytnutého úveru sú spôsobilými dôvodne k záveru o neplatnosti zmluvy vo
svetle ust. § 39 a § 37 ods. 1 OZ.

68.Identickyvlastnosťouneprijateľnostivšaktrpíajsamotnézmluvnédojednanieopovinnostizaplatenia

spracovateľského poplatku (v čl. I. zmluvy v spojitosti s bodom 2. písm. B/ Formulára), ktorý si žalovaná
ako bolo uvedené už vyššie, započítala v okamihu uzatvorenia zmluvy a odpočítala automaticky
od výšky úveru. Poplatok je neprijateľný z dôvodu jeho neurčitosti, keďže by mal korešpondovať
konkrétne identifikovanému predmetu plnenia. Žalovaná však bližšie nešpecifikovala, aké skutočné
plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré má zaplatiť už v čase poskytnutia úveru nezanedbateľný poplatok

vo výške 189,14 eur. Inštitút poplatkov síce Zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá (§ 2 písm. e/
ZoSÚ), bezpodmienečne sa však vyžaduje, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi, slúžiace
jeho záujmom, o ktorý prípad však u spracovateľského poplatku nejde. Takéto vedľajšie plnenie si
spotrebiteľ zjavne neobjednal, ani individuálne nevyjednal (žalovaná nič také nepreukázala, ale ani
netvrdila) a neslúži na jeho prospech, ale výlučne na prospech dodávateľa, čím nadobúda vlastnosť

neprijateľnosti.

69. Vo svetle uvedených teoretických východísk nemožno ako prijateľné vyhodnotiť ani ďalšie zmluvné
ustanovenia, umožňujúce inkasovať od žalobkyne tiež iné poplatky a to za predčasné splatenie úveru
v percentuálnej výške v závislosti od predčasne splatenej sumy (bod 4 písm.A/ Formulára), poplatky

za upomienky vo výške 25,- eur za každú a viac, s možnosťou jednostrannej zmeny ich výšky podľa
Sadzobníka a VOP, na ktoré odkazuje čl. II. bod 2 zmluvy, poplatok za správu úveru vo výške 1,99 eur
s možnosťou jednostrannej zmeny jeho výšky (čl.I. bod 1 zmluvy).

70. Vo vzťahu k poplatku za predčasné splatenie úveru, je potrebné prisvedčiť odvolateľke, že

ZoSÚ garantuje právo na splatenie spotrebiteľskej zmluvy pred lehotou splatnosti, pričom žalovaná
napriek tomu podmieňuje uplatnenie tohto práva splnením podmienky banky v podobe finančnej straty.
Spotrebiteľovi má byť jednoznačne zachované jeho právo na bezpodmienečné splatenie úveru bez
finančnej straty, tento poplatok má však paradoxne funkciu sankcie napriek tomu, že predčasnésplatenie úveru je v konečnom dôsledku na prospech samotnej banky, keďže má skôr k dispozícii k
ďalšiemu obchodovaniu úverom viazané finančné prostriedky, keďže predčasným splatením dochádza
k skoršiemu parciálnemu plneniu pohľadávky spotrebiteľom. Touto zmluvnou podmienkou dochádza

bez zodpovedajúceho dôvodu k negatívnym dôsledkom dopadajúcim na spotrebiteľa, zakladajúcim vo
vzťahu k nemu neudržateľný nerovnovážny stav. Poplatok za predčasné splatenie úveru už bol ako
neprijateľná zmluvná podmienka určený vo svetle ust. § 3 ods. 3 ZoS aj rozhodnutím Ústredného
inšpektorátu SOI z 24.3.2014 č. SK/0207/99/2014 a je obsiahnutý v databáze neprijateľných zmluvných
podmienok.

71. Identický osud stíha ustanovenia týkajúce sa poplatkov za upomienky a správu úveru. Je
potrebné vychádzať z toho, že upomienka má informatívny charakter a musí byť uplatňovaná veriteľom
dobromyseľne, jej účelom je informovať spotrebiteľa o omeškaní so splatením splátky, na základe
ktorej spotrebiteľ uhradí omeškanú čiastku. Uplatňovanie nákladov s ňou spojených, tak je možné
akceptovať len do výšky skutočných vynaložených nákladov. Ak má však zmluvne ustanovenie o

upomienke charakter, že dlžník je povinný zaplatiť vždy paušalizovanú sumu, ktorá bez pochybnosti
prevyšuje bežne priame náklady upomínania, teda nie je obrazom reálnych nákladov (napr. 25,- a viac
eur, ako tomu je v posudzovanej veci), prípadne sa dokonca cena za ďalšie upomienky zvyšuje, o ktorý
prípad tiež v danej veci ide, tak poplatok za upomienku už má charakter iného právneho inštitútu a to
zmluvnej pokuty (za porušenie povinnosti zaplatiť splátku včas), ktorý by sa však musel zarátavať do

„sankčného stropu“ - § 53b ods. 1 OZ, § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Zmluvná pokuta koncipovaná za týchto okolností ako poplatok, je tak obchádzaním zákona a
vo svetle nepochybne nekalej obchodnej praktiky, je z hľadiska platnosti neudržateľnou, naviac sa ňou
v ponímaní poplatku spotrebiteľovi neposkytuje žiadna reálna protihodnota, ale naopak slúži záujmom
dodávateľa, čo dopadá rovnako na poplatky spojené so správou úveru. Ani v tomto prípade žalovaná

nepreukázala, že by boli vyššie uvedené poplatky so žalobkyňou nielen výslovne dojednané, ale vôbec
platne písomne dojednané, hoci súčasťou zmluvy je ustanovenie o tom, že Všeobecné podmienky a
Sadzobník, sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čomu sa odvolací súd bude venovať v nasledujúcich
častiach svojho rozhodnutia), do obsahu ktorých naviac žalobkyňa ako spotrebiteľ zjavne nemohla
nijakým spôsobom zasiahnuť a s ich obsahom oboznámená ani nebola (žalovaná opak nepreukázala).

72. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že problematika poplatkov už bola identicky a opakovane súdnou
praxou riešená, príkladmo odvolací súd poukazuje na závery Krajského súdu v Bratislave, ktorý vo
svojom rozsudku pod č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014 uvádza: „Odvolací súd zastáva názor,
že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako

slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po

materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
Preto zhodne so súdom prvého stupňa za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku
v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Poplatky za služby spojené

s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré
nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov
možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia
sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek
úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto

sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa“. Od vyššie citovaného názoru nemá
dôvod sa odchýliť odvolací súd ani v posudzovanej veci, s týmto sa v plnej miere identifikuje a vo
svetle súladných úvah, tiež zmluvné ustanovenia týkajúce sa poplatkov identifikovaného druhu posúdil
ako neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s následkom
ich neplatnosti, z ktorého dôvodu žalovanej neprislúchal nárok na plnenie z takýchto podmienok.

Zjavne však vychádzajúc z prehľadu transakcií na úverovom účte v chronologickom slede od počiatku
úverového vzťahu, žalovaná týmito poplatkami s pravidelnosťou ako debetnými položkami, žalobkyňu
zaťažovala (konkrétne poplatky za upomienky, za správu úverového účtu), nehovoriac o ich postupnomv priebehu času jednostrannom navyšovaní, na ktorom sa so žalobkyňou individuálne nedohodla, čo
rovnako nemožno posúdiť ako čestnú obchodnú praktiku.

73. Vychádzajúc z obsahu zmluvy, táto ďalej v čl. I. body 1,2,5,7,8,9 tiež v čl. II. body 2,3,4 odkazuje
na Všeobecné obchodné podmienky, Úverové podmienky, Sadzobník a Zverejnenie, ktoré majú byť
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy s tým, že v zmysle čl. II. bod 2 dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil
so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, ÚP, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením,
za ktorých sa bankový produkt poskytuje v zmysle Úverovej zmluvy, súhlasí s nimi a zaväzuje sa

ich dodržiavať. Žalobkyňa od počiatku tvrdí, že dokumenty na ktoré zmluva odkazuje nikdy netvorili
jej prílohu, tieto k dispozícii nemala, s týmito pred, pri ani po podpise zmluvy zo strany žalovanej
oboznámená nebola, ani tieto nikdy nepodpísala, dokonca nemala možnosť sa poriadne oboznámiť ani
s textom samotnej zmluvy, keďže pri jej podpise sa pracovník banky ponáhľal.

74. Je pravdou, že európska, ani vnútroštátna úprava spotrebiteľských úverov nevyžaduje zakotvenie

všetkých náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jedinom dokumente, ani nevylučuje použitie
Všeobecných obchodných podmienok. Preto možno vo všeobecnosti akceptovať, ak okrem samotnej
zmluvnej listiny, sú zmluvné podmienky obsiahnuté tiež v ďalších zmluvných dokumentoch.
Nevyhnutným predpokladom však je ich riadne inkorporovanie do zmluvy (ich jednoznačné zrozumiteľné
identifikovanie, rozsah v akom sa na zmluvu vzťahujú), pričom nepostačujúcim je len vyhlásenie, že sa

s nimi spotrebiteľ oboznámil a s nimi súhlasí, pokiaľ je pochybnosť o ich inkorporácii (teda včlenenie ich
podmienok do zmluvy). Samotné VOP a ÚP však súčasne musia spĺňať podmienku transparentnosti
a nesmú byť pre spotrebiteľa prekvapivé či nezrozumiteľné, musí byť jednoznačné, ktoré podmienky z
nich a v akom rozsahu sa na spotrebiteľa v konkrétnom prípade vzťahujú, nesmú obsahovať tiež tzv.
krížové odkazy“ , teda zmluva odkáže na jedny podmienky a tie nemôžu následne odkazovať na ďalšie.

Veritelia sú povinní preukázať, že obchodne podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli k zmluve
priložene, a to tak,
aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a
povinnosťami. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 449/13,
CA Consumer Finance SA v. Bakkaus, bod 28, podľa ktorého obozretný veriteľ si musí byť vedomý

nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinností
poskytnúť vysvetlenia. V spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo
má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. Preto treba od dodávateľa
očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak
takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania,

a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
vzťahuje aj na aplikáciu obchodných podmienok. Podľa demonštratívneho výpočtu uvedeného v § 53
v odseku 4 písm. a/ sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä
ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
čo je typické práve pre obchodné podmienky, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť

pred podpisom zmluvy. V pochybnostiach v tomto smere musí dodávateľ preukázať (má dôkazné
bremeno), že boli k zmluve pripojené a druhá strana sa oboznámila s ich obsahom, to znamená
primárne už len to, že boli spotrebiteľovi predložené v takej forme a kvalite, že objektívne mal
možnosť tieto bez ťažkostí minimálne prečítať, k naplneniu čoho však v konkrétnostiach posudzovanej
veci neprišlo, keďže žalovaná v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla. Nie je rozhodným, že v

zmluve, ako už bolo uvedené vyššie je zakomponované prehlásenie spotrebiteľa, že s obsahom VOP
a ďalších dokumentov sa pred podpisom zmluvy oboznámil o ktorý prípad ide aj v posudzovanej
veci. Zmluvné dojednanie obsahujúce takéto vyhlásenie (v tomto prípade v čl. II. bod 2 zmluvy) je
totiž neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. l) OZ, ktorá má za následok,
že na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so

zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy. Práve skryté prenesenie dôkazného
bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k potenciálnemu uplatneniu jeho práv na
súde a u iných štátnych orgánov, keďže spotrebiteľ už len v dôsledku predmetnej zmluvnej podmienky
môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Uvedenými
zmluvnými podmienkami sa na spotrebiteľa taktiež neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke

oboznámenia sa s esenciálnymi informáciami podstatnými pre posúdenie vhodnosti a únosnosti úveru
podľa zmluvy v kontexte jeho majetkových pomerov a finančných možností, ako to tiež uvádza vo svojom
rozhodnutí aj Ústredný inšpektorát SOI (z 24.03.2014 č. SK/0207/99/2014) posúdiac takúto podmienkuako neprijateľnú, inkorporovanú do zmlúv identicky ako v tomto prípade práve u dodávateľa, identického
so žalovanou v tomto konaní.

75. Za týchto okolností je teda jednoznačné, že obsah dokumentov na ktoré odkazuje zmluva vo
vyššie identifikovaných bodoch, nebol priamo inkorporovaný do textu samotnej zmluvy, a pri
absencii preukázania splnenia si informačnej povinnosti žalobcu oboznámiť žalobkyňu s ich obsahom,
či preukázania, že boli skutočne aj reálne k zmluve priložené ich nemožno považovať za platnú súčasť
zmluvy (s čím samozrejme súvisí nemožnosť uplatňovať nároky majúce v nich pôvod), z ktorého dôvodu

je v princípe nehospodárne a nadbytočné sa zaoberať ich obsahom z hľadiska toho, či v nich súd/nie
sú zakomponované konkrétne neprijateľné a tým aj neplatné zmluvné podmienky. Odvolací súd však
napriek tomu, vzhľadom na ich konštrukciu, vo svetle komplexného náhľadu s cieľom zodpovedania
otázky,čiúmyslomdodávateľaskutočnebolopostupovaťvzmyslezákonatak,abypriemernýspotrebiteľ
v čase uzatvárania zmluvy mal jednoznačnú, určitú a opoznateľnú vedomosť o všetkých podstatných
parametroch úveru a podmienkach jeho splácania a mohol tak posúdiť bez väčších ťažkostí svoju

úverovú zaťaženosť, v súvislosti s čím je potrebné dodať, že nekalé obchodné praktiky sú zakázané (§
7 zák. o ochrane spotrebiteľa), považuje za potrebné poukázať na to, že aj v prípade ak by sa stali tieto
dokumenty boli stali riadnou súčasťou zmluvy, vo svetle (ne)prijateľnosti by vzhľadom na ich celkovú
konštrukciu a (ne)zrozumiteľnosť, teda reálnu nemožnosť opoznania ich dopadov na priemerného
spotrebiteľa, boli ako celok neudržateľné.

76. VOP totiž obsahujú množstvo náročných odborných termínov, krížové odkazy na rôzne dokumenty,
jednotlivé ustanovenia sú konštruované zložitým spôsobom pre bežného spotrebiteľa s prakticky
vylúčenou možnosťou poňať a pochopiť také množstvo naviac odborných informácií, obsahujúce tiež
množstvo ustanovení, ktoré na daný úverový vzťah vôbec nedopadajú (príkladmo ustanovenia týkajúce

sa vkladných knižiek a vkladov), nehovoriac o tom, že ich ťažisková časť na daný úverový produkt
dopadajúca, trpí vadou neprijateľnosti.

77. Príkladmo takto možno poukázať na body 7.4.7 a 7.4.8, v ktorých je uvedené, že banka je oprávnená
z dôvodov uvedených v bode 19.17 týchto VOP, ako aj z dôvodov zmien v rizikovosti úverového vzťahu

jednostranne meniť výšku úrokovej sadzby a termín splatnosti úrokov, tiež jednostranne meniť výšku
úrokov z omeškania alebo úrokov z prečerpania. Zmena výšky úrokov je účinná rozhodnutím banky,
aktuálnu výšku úrokov z omeškania alebo úrokov z prečerpania určí banka zverejnením. Nemožno
pochybovať, že jednostranná zmena podmienok zo strany veriteľa spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach veriteľa a spotrebiteľa. Jednostranná zmena zmluvných podmienok je v zmysle §

53 ods. 4 písm. i) OZ prípustná iba vtedy, ak dodávateľ umožní spotrebiteľovi náležite prehodnotiť
ďalšiu viazanosť zmluvou. Uvedená podmienka je neprijateľná aj z hľadiska Smernice 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá zmenu zmluvných podmienok pripúšťa iba v
súvislosti s existenciou vážneho a objektívneho dôvodu a pri garancii práva spotrebiteľa na okamžité a
bezplatné zrušenie zmluvy. Identický záver tak dopadá aj na VOP v časti, ktorá umožňuje jednostrannú

zmenu výšky poplatkov. Vyššie uvedená podmienka ako neprijateľná je tiež súčasťou zverejnenej
databázy neprijateľných zmluvných podmienok s poukazom na to, že za neprijateľnú bola určená už
právoplatne v správnom konaní, a to rozhodnutím SOI zo dňa 24.03.2014, na ktoré žalobkyňa od
počiatku konania rovnako poukazuje vo vzťahu k jednotlivým ňou tvrdeným neprijateľným podmienkam,
s ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie ani v tomto prípade nevysporiadal.

78. Ďalej VOP v bode 7.3.2. zakotvuje zmluvnú podmienku, v zmysle ktorej pohľadávku z úveru, ktorá sa
skladá z istiny, jej súčasti a príslušenstva, spláca klient pravidelnými splátkami periodicitou dohodnutou
v základných podmienkach zmluvy o úvere pod písm. c/ započítaním pohľadávky z akéhokoľvek účtu
klienta zriadeného bankou voči pohľadávke banky zo zmluvy o úvere alebo jej časti. Banka je oprávnená

rozhodnúť o spôsobe splácania úveru pred poskytnutím úveru a kedykoľvek počas trvania úverového
vzťahu. V prípade, že ku dňu splatnosti úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov a iných nákladov v
spojení so splátkovým úverom, nebude na účte klienta dostatok prostriedkov na ich úhradu, dohodli
sa klient a banka na tom, že banka je oprávnená uspokojiť splatné úroky vo forme zaťaženia účtu
klienta, i keď neexistuje klientova pohľadávka z jeho účtu. Na základe tejto skutočnosti vznikne na účte

klienta nepovolené prečerpanie a klient je povinný okamžite vyrovnať toto nepovolené prečerpanie. Aj
táto zmluvná podmienka bola kontrolným orgánom dodávateľa (Ústredný inšpektorát SOI), a to vyššie
identifikovaným rozhodnutím zo dňa 24.03.2014 vyhlásená za neprijateľnú z dôvodu jej nejasnosti,
nepresnosti a jednostrannej zameranosti. Veriteľ viaže ostatné účty spotrebiteľa spolu s úverom a taktiežsi vymienil možnosť zaťaženia účtu spotrebiteľa prostredníctvom prečerpania. Jednostranná zmena
spôsobu splácania úveru počas trvania úverového vzťahu zo strany veriteľa bez súhlasu veriteľa a jeho
možnosti odstúpiť od zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach, čo je v rozpore s ust.

§ 4 zákona o ochrane spotrebiteľa a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, čo je v rozpore s § 53 ods. 1 OZ.

79. Z tých významnejších ustanovení je potrebné spomenúť tiež bod 7.6.1 VOP, v zmysle ktorého ak
dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta, banka

je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, vypovedať zmluvu o úvere, započítať pohľadávku
z úveru banky voči akejkoľvek pohľadávke klienta voči banke, zastaviť poskytnutie alebo čerpanie
úveru. Aj v tomto prípade je absolútne neprijateľné, aby porušenie akejkoľvek zmluvnej povinnosti bolo
postihované tými najprísnejšími sankciami. Uplatňovanie uvedeného ustanovenia zmluvných dojednaní
môže totiž v spojení s inými ustanoveniami zmluvy, aj v prípade menej závažného porušenia povinnosti,
spôsobiť tie najprísnejšie následky, čo jej z hľadiska prijateľnosti absolútne neakceptovateľné. VOP,

vychádzajúc z ktorých, je banka oprávnená kedykoľvek započítať akékoľvek svoje pohľadávky voči
klientovi, proti akýmkoľvek pohľadávkam klienta voči banke, a to bez ohľadu na to, či sú budúce,
súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, sú neudržateľné. Uvedené ustanovenie
je v priamom rozpore s ust. § 581 Občianskeho zákonníka, pričom sa odchyľuje jednoznačne v
neprospech spotrebiteľa. Táto zmluvná podmienka je neprijateľná s poukazom na závery rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 14. marca 2013 vo veci C-415/11 Mohamed Aziz proti
Caixa d'Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa, v zmysle ktorého sa za neprijateľnú považuje
taká zmluvná podmienka, ktorá sa odchyľuje od noriem zákona v neprospech spotrebiteľa. Naviac,
prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, ktorá v spotrebiteľskom
právnom vzťahu prichádza do úvahy ako jediná, výrazne limituje možnosti jednostranného započítania

pohľadávok banky voči pohľadávkam spotrebiteľa, napríklad pohľadávky banky z poskytnutého úveru
voči pohľadávkam klienta voči banke z vkladov. Naviac, každé ustanovenie musí spĺňať požiadavky
dané § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, musí byť určité, zrozumiteľné, čo toto ustanovenie rozhodne
nespĺňa, nie je z neho zrejmé, aká pohľadávka v akej výške a voči konkrétne akej pohľadávke sa má
započítavať. Naviac, rovnaký postup nie je v zmysle VOP garantovaný na prospech spotrebiteľa.

80. Ďalšou z hľadiska prijateľnosti neakceptovateľnou je tiež podmienka v bode 16.3.1 VOP, v zmysle
ktorej klient je povinný uhradiť banke všetky ďalšie náklady a výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s
uzatvorením, zmenami a ukončením zmluvného vzťahu s navrhovaným vzťahom, najmä notárske,
súdne, správne a iné poplatky, náklady na dokumentáciu, na právne služby, služby znalcov, daňových

a ekonomických poradcov, prekladateľov a tlmočníkov, a tiež v bode 16.3.2, v zmysle ktorého sa
zaväzuje uhradiť banke sumu zvýšených odôvodnených nákladov v súvislosti s uzavretím či plnením
zmluvy, financovaním záväzkov banky, ktoré okrem iného vznikli v dôsledku zmeny situácie na trhu.
Ide o ustanovenie, ktoré vopred núti dlžníka uznať svoje záväzky bez ich stotožnenia s porušením
konkrétnej povinnosti presne stanovenej výšky bez toho, aby mal záruku o oprávnenosti. Ide o

neprijateľné ustanovenie podľa generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ. Druhé ustanovenie, podľa ktorého
má spotrebiteľ znášať náklady veriteľa, teda ďalšie náklady, je neprijateľnou podmienkou založenou na
hrubom nerešpektovaní zmluvnej slobody, zneužití faktickej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, môže ísť o svojvoľné požadovanie úhrady nákladov zo strany banky, ktoré musí dlžník
znášať, pričom nemá možnosť ich nejako ovplyvniť ani vyhnúť sa ich úhrade, kedy dodávateľ na základe

svojej voľnej úvahy určí potrebu zvýšených nákladov a spotrebiteľ na druhej strane ju musí za každých
okolností niesť. Vo svojich účinkoch je tak spotrebiteľ vystavený svojvôli veriteľa a znáša tieto náklady
závisle od zmeny situácie na trhu postihujúce banku, čím dodávateľ prenáša bremeno zvýšených
nákladov na spotrebiteľa, čo je hrubo nevyvážené a spotrebiteľovi nie je poskytnuté reálne protiplnenie,
keďže služby kryté zvýšenými nákladmi banky nesledujú jeho ekonomický záujem. Rovnako tieto

podmienky boli už vyššie citovaným rozhodnutím SOI určené za neprijateľné.

81. V konečnom dôsledku vo vzťahu k VOP za zmienku slúži dojednanie v bode 18.1 (rozhodcovská
doložka), vychádzajúc z ktorého sa banka a klient v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z. z., dohodli na
uzatvorení rozhodcovskej zmluvy formou rozhodcovskej doložky k zmluve s tým, že všetky spory, ktoré

vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov a tiež i zmlúv bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský
súd, ktorého rozhodnutiu sa obe strany podradia, bude pre nich záväzné, tiež, že odstúpenie od
zmluvy sa netýka rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou. Vo vzťahu k tejto podmienke nemožno
pochybovať, že táto má nekalý charakter, a preto je absolútne neplatná, spôsobujúca značnúnerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, pokiaľ ide o práva a povinnosti zo zmluvy plynúce. Ide
jednoznačne o získanie ne fair výhody u dodávateľa, prostredníctvom prenesenia sporu zo sústavy
nezávislých súdov na rozhodcu, kedy veriteľ môže na základe rozhodcovskej doložky vec predložiť na

prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolí a vylúči tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu uskutočňuje jednostranne veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. VOP, ktorú nepochybne v celosti je potrebné

považovať za neprijateľnú podmienku v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až
C-244/98, C-40/08, C-473/00 a ďalšie).

82. Sumárne teda nemožno pochybovať o takom objeme neprijateľných podmienok vo VOP, ktoré by
spravodlivo a udržateľne nemohli viesť k odlišnému záveru ako o ich absolútnej neplatnosti ako celku, a
toajvprípade,akbybolozistené,žetuniejeexistenciainejvadyprávnehoúkonu,ktoráichdiskvalifikuje

z toho, aby boli považované za platnú súčasť uzatvorenej zmluvy.

83. Pokiaľ ide o jednotlivé ustanovenia samotnej úverovej zmluvy a k nej sa viažucemu Formuláru, nad
rámec už v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia identifikovaných článkov zmluvy,
ktoré odkazujú na VOP, Sadzobník, či ďalšie dokumenty, ktoré boli diskvalifikované z toho, aby boli

súčasťou zmluvy, čím sa tieto odkazujúce ustanovenia stávajú neurčitými, je potrebné sa stotožniť so
žalobkyňou v tom, že samotná zmluva prakticky neobsahuje ustanovenie, ktoré by netrpelo významnou
vadou.

84. Pokiaľ ide o čl. I bod 5 obsahujúci prakticky predformulovaný súhlas spotrebiteľa na viazanie

ostatných účtov s úverom, či čl. I. bod 6 o možnosti jednostrannej zmeny výšky splátky, k tomuto odvolací
súd už zaujal stanovisko pri obsahovo obdobne formulovaných ustanoveniach inkorporovaných do VOP,
a preto len znovu zdôrazňuje, že obe tieto zmluvné podmienky neprimeraným spôsobom obmedzujú
zmluvnú autonómiu spotrebiteľa a zakladajú nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a
spotrebiteľa neakceptovateľným spôsobom, keďže takýto predformulovaný súhlas vo vzťahu k obom

týmto podmienkam dosiahnutý štandardne typizovanou zmluvnou podmienkou, nemožno považovať za
individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa tento výslovne požaduje.

85. Identicky, pokiaľ ide o čl. I. bod 7 zmluvy, v ktorom je zakomponované právo dodávateľa požadovať
zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, postúpiť pohľadávku,

uplatniť si svoje práva na rozhodcovskom súde, vymáhať pohľadávku formou exekučného konania,
a to v prípade akéhokoľvek prípadu porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a
včas, nepochybne rovnako ako v prípade obdobne formulovaného ustanovenia v rámci VOP, ide o
neprijateľné zmluvné dojednanie, keďže koncipovanie obsahu je neudržateľným širokým vymedzením
rôznych povinností spotrebiteľa, ktoré prostredníctvom formulovania „akákoľvek zmluvná povinnosť“

ako okolnosti spôsobujúcej následky, trpí vadou neurčitosti, nekonkrétnosti a zjavnej neudržateľnosti
vo svetle prijateľnosti podľa § 53 ods. 4 písm. a) OZ. Identicky odvolací súd ( ako SOI vo svojom
už citovanom rozhodnutí ) poukazuje na to, že exekučné konanie môže byť napríklad vedené aj
pre nezaplatenie blokovej pokuty za dopravný priestupok, na čo priemerný subjekt práva ani v
bežnom živote nepomyslí, pričom následky takéhoto konania deklarované v citovanom ustanovení sú

neprijateľné, pretože je neprijateľné, aby porušenie akejkoľvek zmluvnej povinnosti bolo postihované tou
najprísnejšou sankciou v podobe straty výhody splátok

85. Ďalej neprijateľným je tiež čl. I. bod 8, vychádzajúc z ktorého akýkoľvek spor môže banka v spojitosti
s rozhodcovskou doložkou inkorporovanou do VOP (bod 18.1.) riešiť pred rozhodcovským súdom, čo

predstavuje nepochybne výrazný zásah do práv a povinností medzi veriteľom a spotrebiteľom, nejde o
individuálne dojednanie, upiera sa ním žalobkyni právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami,
ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

86. Rovnako za neprijateľné je potrebné považovať v čl. II. body 3, 4, 5, z ktorých v princípe vyplýva,

že vzájomné vzťahy z úverovej zmluvy plynúce, sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného
zákonníka, čo jednoznačne opakovane súdna prax posúdila ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
pretože ustanovenie o voľbe Obchodného zákonníka pre úpravu práv a povinností účastníkov zmluvy
je spôsobilé založiť v spojení s inými ustanoveniami zmluvy, zjavný nepomer medzi právami apovinnosťami zmluvných strán, keďže niet žiadneho ekonomického dôvodu, ktorý by spotrebiteľa, ktorý
nemá možnosť obsah zmluvných podmienok ovplyvniť, nútil k tomu, aby svoj vzťah s dodávateľom
podriadil pod ustanovenia Obchodného zákonníka, favorizovanie ktorého pred právnymi predpismi

určenými na ochranu spotrebiteľa neprimerane spotrebiteľa znevýhodňuje.

87. Nepochybne najväčšiu pozornosť, je potrebné venovať základným parametrom úveru
inkorporovaným do čl. I. bod 1 samotnej úverovej zmluvy, ktoré trpia vnútornou rozpornosťou,
neurčitosťou a nesprávnosťami. Je síce pravdou, že údaje v tejto časti uvedené, predstavujú primárne

vo svetle § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch obligatórne, teda povinné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia ktorých síce sama o sebe nie je spôsobilou k
záveru o neplatnosti zmluvy (nedostatky vedú k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), avšak
v kumulatíve s ďalšími zistenými závažnými vadami, ktorými zmluva trpí a vo svetle tiež ich nesprávnosti,
neurčitosti a nezrozumiteľnosti, sumárne nediskvalifikujú samotnú zmluvu z posúdenia o jej absolútnej
neplatnosti.

89. Predovšetkým, ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia, v zmluve je
nesprávne uvedená výška úveru, keď namiesto čiastky 194.301,- Sk, ktorá bola v skutočnosti na úver
žalobkyni poskytnutá, je výška úveru definovaná čiastkou 200.000,- Sk napriek tomu, že rozdiel týchto
súm pod hlavičkou inkasovania spracovateľského poplatku za zmluvu, žalobkyni nikdy k dispozícií

pre účely čerpania nebol poskytnutý. Táto zjavná nesprávnosť, ktorá naviac sama o sebe svojou
konštrukciou predstavuje zavádzajúci klamlivý, a tiež v princípe aj neurčitý údaj o tom, v akej výške
bol v skutočnosti žalobkyni úver poskytnutý, sa ďalej premieta aj do nesprávnosti ďalších parametrov
úveru, v konkrétnostiach možno v tomto zmysle hovoriť o nesprávne v neprospech žalobkyne uvedenej
RPMN, ktorá podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch predstavuje sadzbu, ktorá sa aplikuje

na výpočet podľa prílohy č. 1 z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa v spojení so spotrebiteľským
úverom a výšky skutočne poskytnutého spotrebiteľského úveru. V danom prípade je však zrejmé,
že vstupným údajom pri výpočte RPMN nebola výška skutočne poskytnutého úveru, ale suma, ktorá
nesprávne a zavádzajúco bola v základných podmienkach zmluvy ako výška úveru uvedená, t. j. čiastka
6.638,78,- eur. Naviac, neudržateľne do výpočtu RPMN, čo sa výslovne uvádza tiež v zmluve, neboli

zahrnuté poplatky spojené s vedením úverového účtu dlžníka (podľa Sadzobníka či Zverejnenia), čo
rovnako ovplyvňuje správnosť údaju RPMN. Pokiaľ by totiž došlo k správnemu doplneniu údajov do
vzorca s uvedením skutočnej výšky úveru 6.549,- eur, pri počte splátok 120, výške splátok 113,36,-
eur mesačne, pri dodatočných nákladoch v podobe spracovateľského poplatku 189,17,- eur a ďalšom
náklade v podobe čo i len poplatku za vedenie úverového účtu a správu úveru, hodnota RPMN

by dosiahla úroveň vyššiu, ako je v zmluve je uvedený údaj. V podmienkach sa ďalej uvádza,
že výška splátky istiny je 113,36,- eur, periodicita splatnosti splátok istiny je mesačne k 20. dňu v
mesiaci s počtom splátok 120 s tým, že celkové náklady spojené s úverom sú 7.173,32,- eur, čo
pri absencií údaju o celkovej čiastke, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť, navodzuje u priemerného
spotrebiteľa dojem, že nad rámec čiastky poskytnutého úveru (naviac uvedenej nesprávne), v princípe

úver preplatí len o 16.103,40 Sk, resp. teda že celkovo na úver zaplatí 216.103,40 Sk, čo je však v
rozpore s násobkom počtu splátok a výšky splátky, ktorý súhrnne dáva sumu 13.603,20 eur (viac ako
400.000,- Sk), čo však na prvý pohľad z konštrukcie týchto základných parametrov pre spotrebiteľa
zrozumiteľné nie je. Odvolací súd jednoznačne zastáva ten názor, že takto zvolená konštrukcia zmluvy,
pokiaľ ide o základné parametre úveru, má povahu nekalej obchodnej praktiky, keďže opoznateľným a

zrozumiteľným spôsobom nemá pre priemerného spotrebiteľa takú výpovednú hodnotu, aby mu bolo
bez ďalšieho analyzovania a potrebného odborného skúmania zrejmé, akú celkovú čiastku na úver
dodávateľovi zaplatí, nehovoriac o tom, že mätúco pre spotrebiteľa sa tu používajú pojmy istina, za ktorú
logicky spotrebiteľ považuje výšku úveru, avšak v spojitosti s ustanoveniami Formulára, konkrétne z
bodu 1 písm. c) je zrejmé, že úroky, náklady spojené s úverom a poplatky od prvého dňa kalendárneho

mesiaca, na ktorý pripadá deň splatnosti prvej splátky istiny, sa dňom ich splatnosti dohodnutým
v úverovej zmluve alebo v sadzobníku pripíšu k istine úveru a stávajú sa jej súčasťou. Nemožno
ani v najmenšom pochybovať, že takto zvolená celková konštrukcia a formulácia je pre spotrebiteľa
nezrozumiteľnou. Niet tu žiadneho racionálneho ani udržateľného dôvodu, aby priamo v parametroch
samotnej zmluvy nebolo jasne, zrozumiteľne a určitým spôsobom zadefinované, koľko skutočne bolo

spotrebiteľovi poskytnutých, čo tvorí istinu, čo príslušenstvo, kedy a v akej výške je splatná istina, kedy
a v akej výške príslušenstvo a tiež ďalšie náklady s úverom spojené, ktoré dodávateľ od spotrebiteľa
nárokuje a aká je celková čiastka, ktorú bude musieť spotrebiteľ reálne v spojitosti s úverom zaplatiť.
Zvolená konštrukcia totiž v konečnom dôsledku v spojitosti tiež s ďalšou neprijateľnou podmienkou vpodobe možnosti použitia splátok prednostne na náklady, poplatky, úroky pred istinou, umožňuje, a
reálne aj dodávateľovi v tomto prípade umožnilo v neprospech žalobkyne a to dlhodobo ako vyplýva z
pripojených výpisov, obsahujúcich prehľad transakcií na úverovom účte, započítavať ňou poukazované

splátky dlhodobo na úhradu celého radu poplatkov, ktoré odvolací súd posúdil ako neprijateľné zmluvné
podmienky, ale tiež úrokov, úrokov z úrokov, úrokov z omeškania a dlhodobo istina takto nebola
splácaná, v dôsledku čoho neudržateľne dochádzalo k navyšovaniu dlhu u žalobkyne, nehovoriac o tom,
že úroky z úrokov po zosplatnení celého dlhu (ku ktorému sa javí, že žalovaná pristúpila ) prípustné
ani nie sú.

K obrane žalovanej produkovanej pred súdom prvej inštancie, spočívajúcej v tvrdeniach príkladmo typu,
že priemerný spotrebiteľ jednoduchými výpočtami musí zistiť, aké sú parametre úveru, teda tiež aká bola
jeho skutočná výška, rovnako mu musia byť zrejmé práva a povinnosti zo zmluvy plynúce, odvolací súd
opakovane poukazuje na to, že legislatívna úprava, ako aj súdna prax (rovnako tiež na európskej úrovni)
štandardne zabezpečuje ochranu spotrebiteľa pred konaním, ktoré ho môže poškodzovať. Praktika,

ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické
správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku, alebo službe ku ktorým sa dostane, alebo
ktorému je adresovaná, sa považuje za klamlivé konanie (nekalú obchodnú praktiku), keďže dodávateľ
nesmie klamať a zavádzať spotrebiteľa, resp. uvádzať nepravdivé, neúplne, nepresné, nejasné údaje,
naviac spracované do zjavne zámerne zložitej konštrukcie. Pre priemerného bežného spotrebiteľa,

ktorému bola táto zmluva určená, nie je výkladom či už sporného ustanovenia o výške úveru, ako
aj ďalších parametrov, ktoré sú zložito konštruované, objektívne bez odborných znalostí termínov a
obdobných nekalých praktík dodávateľov pochopiteľná a nie je teda dôvodné legitímne očakávať, že
žalobkyňa ako jej typický účastník, túto bez rozumných pochybností o jej obsahu musela aj adekvátne
vnímať, naviac zjavne v dôvere v bankový subjekt, ktorej sa žalovaná konštrukciou a obsahom zmluvy

spreneverila. Odvolací súd tiež poznamenáva, že identický záver by bolo potrebné prijať tiež v rovine
všeobecnej. Ak totiž v zmluve boli použité formulácie umožňujúce rôzny význam, je spravodlivé tieto
ustanovenia vykladať v neprospech toho, kto ich do zmluvy naformuloval (rozhodnutie ÚS ČR sp.zn.
IV.ÚS 182/01), čo bola nesporne žalovaná.

90. Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených skutočností, napriek tomu, že neplatnosť zmluvy by v
každom prípade mala byť len poslednou možnosťou riešenia vadnosti právneho úkonu, dotknutá zmluva
vykazuje taký objem a tak závažných vád aj čo do podstatných náležitostí zmluvy, že vo svetle tak ust.
§ 37 ods. 1, ako aj § 39 Občianskeho zákonníka, nie je v žiadnom prípade udržateľnou. S poukazom na
typ tejto zmluvy, ktorá je štandardná typová, a teda je zrejmé, že dodávateľ ju plošne používal, je zrejmé,

že takéto konanie zakladá nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná (§ 7 ods. 1 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Ako už odvolací súd uviedol vyššie, prakticky niet článku zmluvy, ktorý by
netrpel závažnou vadou. Pokiaľ sa odvolací súd aj podrobne nevenoval každému jednému článku, či už
VOP, Formulára, Sadzobníka, či samotnej zmluvy, bolo to nadbytočné vo svetle zistení, ktoré uvádza
vyššie a ktoré sú tak závažné, že pre záver o neplatnosti zmluvy sú plne postačujúce a konštatovanie

akýchkoľvek ďalších porušení zo strany dodávateľa, či rozporu s dobrými mravmi a požiadavkou čestnej
obchodnej praxe, sú nadbytočné. Keďže vady dotknutej zmluvy sa dotýkajú samotných esenciálnych
náležitostí a niet článku zmluvy, o ktorom by bolo možné povedať, že nemá vadu, pričom esenciálne
náležitosti nepochybne sú vzájomne úzko prepojené, s prihliadnutím na povahu právneho úkonu, jeho
obsah (§ 41 OZ), zakladajúci v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany skutočne hrubú nerovnováhu

práv a povinností, ako aj s ohľadom na okolnosti, za ktorých bola uzatvorená táto zmluva a evidentnú
nadvládu žalovanej nad dlžníkom, čo do jej slabšej pozície, či vyjednávajúcej pozície a informovanosti,
narozdielodsúduprvejinštancieodvolacísúdzastávajednoznačnýnázor,ženebolomožnépostupovať
inak ako dospieť k záveru o neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy ako celku.

91. Za existencie takéhoto objemu a tak závažných vád, či už z hľadiska všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch,
Zákona o ochrane spotrebiteľa, tiež podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných
podmienok, pri absencii zistenia, že zmluvné podmienky neboli individuálne vyjednané, je možné
k diferentnému názoru (o platnosti zmluvy) podľa názoru odvolacieho súdu dospieť len vo svetle

nesprávnej interpretácie primárne spotrebiteľského práva, pri ktorej namiesto spotrebiteľa, by bola
poskytnutá zvýšená ochrana dodávateľovi, nesprávne ho považujúc za slabšiu stranu sporu, čo je
neudržateľné.92. Nedôvodne tiež súd prvej inštancie prenáša na žalobkyňu zodpovednosť za vydanie v jej
prospech nepriaznivého rozhodnutia prostredníctvom tvrdení, že nekonkretizovala dôvody ňou tvrdenej
neplatnostizmluvy,akoanidôvodyneprijateľnostiňoucitovanýchzmluvnýchpodmienok,tedaževtomto

smere neposkytla dostatok relevantných skutkových tvrdení a to napriek dĺžke trvania sporu.

93. Predovšetkým vo svetle spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu v ktorom má pôvod
predmet sporu nie je určujúcim, v akých dôvodoch a v ktorých podmienkach vzhliadala neprijateľnosť
podmienok a neplatnosť zmluvy len samotná žalobkyňa, pretože je to súd, ktorému zákon ukladá ex

offo, teda z úradnej povinnosti skúmať v spotrebiteľskom právnom vzťahu neprijateľnosť všetkých
zmluvných podmienok obsiahnutých tak v zmluve, ako aj v dokumentoch, na ktoré sa zmluva odvoláva,
ako aj existenciu vád právneho úkonu indikujúcich k absolútnej neplatnosti zmluvy tak z hľadiska
všeobecných náležitostí právneho úkonu, ako aj vo svetle ust. § 37 a § 39 OZ, ktorú povinnosť si
zjavne súd prvej inštancie v tomto prípade nesplnil, čo viedlo k nesprávnym záverom na ktorých založil
svoje rozhodnutie. Vychádzajúc z odôvodnenia, nielenže neposúdil významné ustanovenia zmluvy

a súvisiacich dokumentov vo svetle spotrebiteľského práva, ale nevysporiadal sa ani s niektorými
ťažiskovými ustanoveniami zmluvy, na ktoré od počiatku žalobkyňa poukazovala a v ktorých vzhliadala
dôvody neplatnosti celej zmluvy. Takto v konkrétnostiach príkladmo žalobkyňa od počiatku poukazovala
na to, že v zmluve je uvedená nesprávna výška skutočne jej poskytnutého úveru, čo je nepochybne
najesenciálnejší parameter úverovej zmluvy, tiež že to má pôvod v odpočítaní spracovateľského

poplatku, ktorý jednak sám osebe, ako aj v kumulácii s konštrukciou údaju o výške úveru, predstavujú
neprijateľné zmluvné podmienky. Súd prvej inštancie napriek závažnosti tohto parametru úveru sa s
touto námietkou ani v najmenšom nevysporiadal, za súčasného konštatovania absencie akejkoľvek
vady týkajúcej sa ťažiskových parametrov úveru bez ohľadu tiež na to, že nesprávnosť tohto údaju
ovplyvnila aj správnosť ďalších parametrov úveru a mala dopad na opoznateľnú vedomosť spotrebiteľa

o tom, aká čiastka mu je v skutočnosti poskytnutá a aké sú jeho skutočné náklady v spojitosti s
úverom, znemožnila mu tak na základe pravdivých údajov posúdiť, či je pre neho nielen úverová
zaťaženosť z nich plynúca, ale tiež skutočná výška poskytnutého úveru prijateľná, pričom v podstate už
len nesprávnosť a formulácia tohto údaju vyvoláva obraz o neudržateľnej konštrukcii zmluvy s cieľom
žalobkyni ako spotrebiteľke poskytnúť zavádzajúce informácie o tom, koľko v skutočnosti jej žalovaná na

úvere poskytne a koľko v spojitosti s úverom bude musieť žalovanej zaplatiť. Žalobkyňa tiež od počiatku
poukazovala (a k žalobe ho tiež pripojila), na rozhodnutie kontrolného orgánu žalovanej, a to SOI, ktorým
vo vzťahu k tomuto konkrétnemu subjektu ako dodávateľovi, niekoľko štandardne ním používaných
zmluvných podmienok, ktoré boli inkorporované aj v tomto prípade do zmluvy a VOP, právoplatne
určila za neprijateľné a ktoré podmienky sú tiež súčasťou verejne prístupnej databázy neprijateľných

zmluvných podmienok. Už len prostredníctvom týchto tvrdení, ktoré boli nepochybne preukázané, si
žalobkyňa nielen svoju povinnosť tvrdenia, ale tiež dôkaznú povinnosť v rozsahu potrebnom pre záver o
dôvodnosti žaloby splnila, naviac ťažiskový dôkaz - zmluvu, ktorej neplatnosti sa domáha od počiatku
k žalobe pripojila, a teda nič nebránilo v rozumnom časovom horizonte túto podrobiť ex offo plnému
prieskumu.

94. Nedostatok argumentov v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedajúcich
vyššie uvedené ťažiskové tvrdenia žalobkyne (napriek obsiahlosti odôvodnenia), síce podľa názoru
odvolacieho súdu nie sú spôsobilé k zrušujúcemu rozhodnutiu pre naplnenie uplatneného odvolacieho
dôvoduuvedenéhovust.§365ods.1písm.b/CSP(porušenieprávanaspravodlivýproces),aleindikujú

k naplneniu žalobkyňou ďalšieho uplatneného dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.
d/ CSP (existencia inej vady, ktorá mala za následok nesprávnosť rozhodnutia).
95. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené

uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd
pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

96. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola totiž už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú

vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (porušenie práva na spravodlivý proces), následkom zistenia ktorej
je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávnekolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo
stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv.
inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru
(intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach,
teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť
rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie

možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

97. V konkrétnostiach posudzovanej veci síce odôvodnenie rozhodnutia trpí určitými nedostatkami, tieto
však svojou intenzitou sú spôsobilé vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk len k záveru o
naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

98. Pokiaľ ide o zostávajúce dôvody odvolania uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. e) a g) CSP, žalobkyňa
v konkrétnostiach neuviedla, v čom vzhliada ich naplnenie, z ktorého dôvodu boli diskvalifikované z
odvolacieho prieskumu.

99. V konečnom dôsledku ešte odvolací súd považuje za potrebné sa vysporiadať s obrannou
argumentáciou žalovanej, produkovanou v priebehu konania pred súdom prvej inštancie spočívajúcou
v tom, že žaloba predstavuje šikanózne uplatnenie práva žalobkyňou (§ 3 ods. 1 OZ), ktorému z tohto
dôvodu podľa názoru žalovanej nemožno poskytnúť súdnu ochranu, ktorú obranu posúdil odvolací súd
ako absolútne neudržateľnú.

100. Je síce pravdou, že vychádzajúc z ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, výkon práv a povinností
vyplývajúci z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a
oprávnených záujmov iných, nesmie byť teda v rozpore s dobrými mravmi, ktoré ustanovenie umožňuje
súdu posúdiť vec vo svetle imperatívu dobrých mravov a v prípade, ak tomu výkon daného subjektívneho

právanezodpovedá,môžetomutoodoprieťprávnuochranuuplatňovanéhopráva.Jednoznačnenemôže
však viesť ku vzniku, zmene, alebo zániku práv a povinností, keďže ustanovenie § 3 ods. 1 Obč.
zákonníka nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie
iných ustanovení tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol tiež Najvyšší súd SR (vydanom dňa
30.03.2011 pod sp. zn. 3Cdo/144/2010).

101. Dobré mravy sú merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúceho všeobecne
uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a podobne. Sú vykladané ako súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide o všeobecne

uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a
zákonodarca ich považuje za tak významné, že pomocou ich odkazu v právnej norme, tieto včleňuje
do práva. Zmyslom ustanovení, v ktorých sú obsiahnuté, je zamedziť výkonu práva, ktorý síce môže
zodpovedať zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. Jeho uplatnenie má miesto len vo výnimočných
situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie

hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, keď je hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia
úmysel znevýhodniť, ak nie priamo poškodiť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne
kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi
účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok.

102. Vo svetle týchto teoretických východísk, za existencie ustanovenia zákona, ktoré priamo právo
podať žalobu o neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy ako právny nástroj ochrany spotrebiteľa zakotvuje, pri
súčasnom zistení, že zmluva, ktorej sa neplatnosti žalobkyňa v tomto konaní domáha prakticky nemá
ustanovenie, ktoré by nebolo postihnuté vadou, pri jej konštruovaní vo vzťahu k podstatným parametromzmluvybuďneurčito,nevyvážene,hrubovneprospechžalobkyneakospotrebiteľky,tuotzv.šikanóznom
výkone práva na strane žalobkyne v podobe podania žaloby rozhodne hovoriť nemožno. Pokiaľ v
konkrétnostiach danej veci bolo nekalé konanie zaznamenané, rozhodne nešlo na ťarchu žalobkyne.

103. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky pod sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z odôvodnenia ktorého „Soud musí nejen
respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí
být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisú, které jsou mechanicky a

formalistickyaplikovány bezohledunasmyslaúčeltohokteréhozájmuchránenéhopříslušnounormou“.
A práve identifikujúc sa a riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, odvolací súd opodstatnenosť nároku
žalobkyne posudzoval a vo svetle nich nemohol rozhodnúť inak, ako žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.

104. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
za použ.§ 388 CSP zmenil (keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, či zrušenie) a žalobe

v celom rozsahu vyhovel ako dôvodnej. Bez dopadu na vecnú správnosť prijatých záverov na ktorých
založil odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie, súčasne posúdil žalovanou produkovanú obranu
spochybňujúcu opodstatnenosť podanej žaloby.

105. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP

súčasne o nároku na náhradu trov konania, a to vzniknutých tak na súde prvej inštancie, ako aj v
odvolacom konaní.

106. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

107. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

108.Vdanejvecibolažalobkyňavsporeplneúspešná,plnýúspechzaznamenalatiežvobochvedených
odvolacích konaniach. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanej a to vzniknutých tak v konaní pred súdom prvej
inštancie, ako aj v odvolacích konaniach (§ 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 CSP).

109. O výške náhrady trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania, rozhodne v súlade s
ustanovením § 262 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 251 CSP súd prvej inštancie prostredníctvom

súdneho úradníka.

110. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Lehoty ustanovené zákonom na vykonanie procesného úkonu stranami v konaní v čase od 27.marca
2020 do 30. apríla 2020 neplynú (§ 2 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych
opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).