Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/181/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111224463
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7111224463.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu European Institute Of Education,
s.r.o., so sídlom Snina, Kukučínova 2043, IČO: 44 450 818, proti žalovanému CCMI, s.r.o., so sídlom
Košice, Tajovského 3, IČO: 45 991 979, zast. JUDr. Vladislavom Sisákom, advokátom, so sídlom Košice,
Skladná 14, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 15C/275/2011-309

z 29.1.2019 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pôvodný žalobca V. B. sa podanou žalobou domáhal určenia,
že zmluva o postúpení pohľadávky zo 17.1.2011, ktorú uzavrela obchodná spoločnosť ASTEC, s.r.o.,
Snina a žalovaný, je voči nemu pri vymáhaní jeho pohľadávky právne neúčinná. Skutkovo žalobu
odôvodnil tým, že na základe zmluvy o pôžičke z 3.5.2011 požičal spoločnosti ASTEC, s.r.o., Snina

sumu 2.585000,- Sk, ktorá svoj dlh v lehote splatnosti neuhradila, preto žalobca dňa 15.10.2008 podal
na exekútorskom úrade návrh na vykonanie exekúcie. Na Okresnom súde Humenné prebieha súdne
konanie vedené pod sp. zn. 10C/16/2006, v ktorom spoločnosť ASTEC, s.r.o. vystupuje ako žalobca 1/
v právnej veci proti žalovanej SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava o náhradu škody vo výške
752.038,08 €. Okresný súd Humenné súdnemu exekútorovi JUDr. H. oznámil, že uznesením sp. zn.
10C/16/2006 z 19.2.2011 súd pripustil zmenu žalobcu zo spoločnosti ASTEC, s.r.o. na spoločnosť CCMI,

s.r.o., Košice, Tajovského 3, lebo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17.1.2011 postúpila
spoločnosť ASTEC, s.r.o. ako postupca spoločnosti CCMI, s.r.o., Košice budúcu pohľadávku voči SR
- Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava. Pôvodný žalobca mal preto za to, že došlo k ukráteniu
uspokojenia jeho vymáhateľnej pohľadávky voči spoločnosti ASTEC, s.r.o., Snina.

2. Súd neodkladným opatrením nariadeným uznesením z 27.9.2011 sp. zn. 15C/275/2011-25,

právoplatným 17.11.2011, zakázal žalovanému disponovať s budúcou pohľadávkou voči SR -
Ministerstvu spravodlivosti SR o náhradu škody vo výške 752.038,08 €.

3. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením sp. zn. 1Co/734/2014-208 z 25.8. 2015 zmenil
uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 15C/275/2011-178 z 24.6.2014, ktorým bol zamietnutý
návrhnaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhoskončeniavecivedenejpredOkresnýmsúdomHumenné

pod sp. zn. 10C/16/2006 a konanie prerušil, dôvodiac, že v konaní vedenom pred Okresným súdom
Humenné pod sp. zn. 10C/16/2006 bolo rozhodnuté iba o základe nároku, voči ktorému smeruje žalobao odporovateľnosť a pokiaľ nebude ustálená výška predmetu tohto právneho úkonu, nebudú splnené
podmienky pre rozhodnutie o odporovateľnosti, keďže nebude ustálená suma, v akej malo dôjsť k
ukráteniu žalobcu ako veriteľa.

4. Uznesením 15C/275/2011-221 zo dňa 1.3.2016, právoplatným 30.3.2016, súd prvej inštancie
pripustil, aby z konania vystúpil žalobca V. B. a na jeho miesto do konania vstúpil žalobca European
Institute Of Education, s.r.o., Snina, Kukučínova 2043, IČO: 44 450 818.

5. Uznesením 15C/275/2011-266 z 29.10.2018 súd rozhodol, že pokračuje v konaní podľa § 165 ods.
1 CSP.

6. Súd vo veci rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa na pojednávanie vytýčené na deň 29.1.2019
bez ospravedlnenia nedostavil. Z rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 10C/16/2006-827 z
22.2.2017, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/51/2017-897 z 28.3.2018,

právoplatného 2.54.2018, v spore žalobcov 1/ CCMI, s.r.o., Košice a 2/ H. R., G. nad M. XXX proti
žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR o náhradu škody, zistil, že súd žalobu
zamietol. Právne vec posúdil podľa ust. § 42a ods. 1, § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 187 ods. 1, 2 CSP a konštatoval, že hmotnoprávnym predpokladom každej odporovateľnosti je,
že ide o negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľa, t.j.

ide o ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Žalobca preto v konaní musel preukázať, že právnym
úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v
čase vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť.
Všeobecne je možné odporovať tomu právnemu úkonu, ktorý ukrátil niektorého z veriteľov. Právny
úkon, ktorý nespĺňa uvedený predpoklad, nie je možné napadnúť odporovateľnosťou, resp. nie je

možné byť úspešný v súvislosti s takto podanou žalobou v súdnom spore. V sporovom konaní sa
uplatňuje prejednacia zásada, sporová strana má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s ich neplnením sa premietnu do nepriaznivého rozhodnutia, ktoré nesie tá sporová strana,
ktorá si tieto povinnosti, a to povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnila. Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalobcu zaťažuje dôkazné

bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Z dokazovania vyplynulo, že
zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená dňa 17.1.2011. Svedkyňa C. F., konateľka ASTEC,
s.r.o. vo výpovedi pred súdom uviedla, že dlh, ktorý si žalobca uplatnil voči ASTEC, s.r.o. bol vyrovnaný v
roku2007.TútovýpoveďpotvrdilaajsvedkyňaakonateľkaASTEC,s.r.o.Ing.B.D.,pretodňa17.1.2011,
t.j. v deň uzavretia napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávky konala s vedomím, že uvedený dlh

neexistuje. Žaloba o náhradu škody pred Okresným súdom Humenné bola zamietnutá, a teda majetok
ani jednej zo zmluvných strán zmluvy o postúpení pohľadávky sa nezväčšil o pohľadávku - náhradu
škody. Súd prijal záver, že žalobca nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka úpadcu, a
teda nepreukázal základnú hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, reálnu možnosť
ukrátenia jeho pohľadávky, ani úmysel žalovaného ukrátiť jeho pohľadávku, preto žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd priznal
náhradu trov konania proti neúspešnej strane v plnom rozsahu.

8. Rozsudok vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania. Uviedol, že v čase realizácie právneho úkonu t.j. 17.1.2011 (zmluva o postúpení
pohľadávky) prebiehalo voči spoločnosti ASTEC s.r.o. exekučné konanie. Dňa 9.6.2008 v súdnom sp.
zn. 10C/16/2006 vydal Okresný súd Humenné medzitímny rozsudok, že základ žalobného návrhu je

dôvodný. Následne právny predchodca žalobcu zistil, že ASTEC s.r.o. - dlžník, uzavrel so žalovaným
zmluvu o postúpení pohľadávky, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva úmysel krátiť veriteľa. Žalobca
mal na základe vzniknutej situácie dve možnosti - buď by uvedené ignoroval a nepodal žiadnu žalobu
a prípade, ak by dlžník vysúdil náhradu škody ostal by neuspokojený, alebo mohol podať žalobuo odporovateľnosť právneho úkonu a zachovať si nádej na uspokojenie pohľadávky. Na základe
uvedeného mal za to, že vo vzťahu k trovám konania bolo potrebné postupovať podľa § 257 CSP a
prihliadať aj na okolnosti, ktoré viedli stranu sporu k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.

Žalobca vyjadril názor, že v čase podania žalobného návrhu bolo podanie žaloby dôvodné a postupoval
v súlade so zákonom a princípom právnej istoty za účelom ochrany svojho práva na uspokojenie
pohľadávky.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že konajúci súd rozhodol o náhrade trov konania

v súlade so zásadou úspechu v spore, ktorá predstavuje primárne zákonné kritérium pri posudzovaní
otázky náhrady trov konania. Navrhol rozsudok v napadnutom výroku potvrdiť ako vecne správny.
Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. S argumentáciou žalobcu, pokiaľ ide o jeho tvrdenie,
že súd mal aplikovať ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, sa nestotožnil, lebo
žalobcom uvádzané a namietané okolnosti nepredstavujú adekvátne dôvody hodné osobitného zreteľa
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Žalobcom uvádzané tvrdenia totiž jasne smerujú

k jednostrannej preferencii jeho vlastných záujmov, za súčasného úplného opomenutia skutočnosti,
že žalovaný bol do tohto konania „zatiahnutý“ nezávisle od svojej vôle a čo je dôležitejšie, napriek
tomu, že podanie predmetnej žaloby bolo od počiatku evidentne nedôvodné, na čo žalovaný apeloval
prakticky od svojho prvého procesného úkonu v tomto konaní. Od samého začiatku konania neboli
splnené základné predpoklady pre úspešnú odporovateľnosť zmluvy o cesii. Žalovaný v konaní, už

od svojho písomného vyjadrenia k podanej žalobe z 28.3.2012, konštantne zdôrazňoval, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal odporovateľnosti takého právneho úkonu, ktorým bola postupovaná iba
hypotetická pohľadávka. Jej samotný vznik, ako i výška, v dôsledku toho v plnej miere záviseli od
rozhodnutia Okresného súdu Humenné v inej sporovej veci (sp. zn. 10C/16/2006), a teda nie od vôle
účastníkov zmluvy o cesii. Už v momente podania žaloby bolo preto viac než zrejmé, že spoločnosť

ASTEC, s.r.o. zmluvou o cesii nikdy neukrátila žalobcu spôsobom, aký nutne predpokladá ust. § 42a ods.
1 OZ. Je nepochybné, že uzavretie zmluvy o cesii 17.1.2011 nemalo za následok zmenšenie majetku
cedenta (a ani zväčšenie majetku cesionára), a to práve z dôvodu, že predmetnou zmluvou došlo
iba k postúpeniu momentálne neexistujúcej pohľadávky, s možným vznikom v budúcnosti. Z hľadiska
majetkových pomerov postupcu ani postupníka preto v dôsledku cesie nedošlo k žiadnej zmene - ich

majetok sa nezväčšil ani nezmenšil. Zdôraznil, že pre možnosť odporovania právneho úkonu sa nutne
vyžaduje tzv. „kvalifikované“ zmenšenie majetku dlžníka. Takýto prípad nastáva vtedy, ak sa v dôsledku
ukracujúceho právneho úkonu majetok dlžníka zredukoval natoľko, že jeho zvyšný majetok neumožňuje
uspokojeniepohľadávkyveriteľa.SpoločnosťASTECs.r.o.-akožalobcovdlžník,maladostatokmajetku,
z ktorého bolo možné uspokojiť prípadnú pohľadávku žalobcu vo výške 85.806,18 €. Navyše predmetná

pohľadávka žalobcu bola zabezpečená záložným právom k hnuteľným veciam vo vlastníctve dlžníka.
Žalovaný okrem toho v konaní opakovane pripomenul, že zmluvou o cesii bola budúca pohľadávka
postúpená za odplatu, ktorá bola zmluvnými stranami dojednaná pre prípad úspechu žalovaného v
konanívovecisp.zn.10C/16/2006,atovovýškeaž30%zosumyeventuálnevymoženejvtomtokonaní.
To znamená, že v prípade, ak by bol žalobca v označenom sporovom konaní úspešný, by aj takáto

odplata poskytnutá cedentovi sama o sebe predstavovala dostatočný majetkový (finančný) substrát pre
bezproblémové uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalovaný uviedol, že žalobca tak pri podaní svojej
žaloby, ako ani v neskoršom priebehu konania nikdy žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v momente
uzavretia zmluvy o cesii na strane spoločnosti ASTEC, s.r.o. existoval úmysel týmto právnym úkonom
ukrátiť žalobcu, ako veriteľa tejto spoločnosti. Žalobca naviac od začiatku konania trpel evidentnou

dôkaznou núdzou aj pokiaľ ide o preukázanie, že žalovaný, ako postupník, mal v okamihu uzavretia
zmluvy o cesii vedomosť o existencii takéhoto „ukracujúceho“ úmyslu postupcu. Preukázanie obidvoch
vyššie uvedených znakov zo strany žalobcu, predstavovalo nevyhnutnú zákonnú podmienku pre úspech
ním podanej odporovacej žaloby. V čase podania žaloby okolnosti veci (na ktoré poukazoval v odvolaní
žalobca), v skutočnosti pripúšťali vznik dvoch eventuálnych situácií: - žaloba o náhradu škody vo veci

vedenej pod sp. zn. 10C/16/2006 mohla byť zamietnutá a majetok ani jednej z účastníkov zmluvy o
cesii by sa o hypotetickú pohľadávku nezmenšil ani nezväčšil, druhá možnosť, že súd žalobe o náhradu
škody vyhovie. Odhliadnuc od toho, že na jej strane aj bez ohľadu na to existoval dostatočný majetok
na uspokojenie pohľadávky žalobcu, by v takomto prípade bola spoločnosti ASTEC, s.r.o. vyplatená
odplata vo výške 30 % z vymoženej sumy, vysoko prevyšujúca jej prípadný dlh voči žalobcovi. Je teda

na mieste konštatovať, že žalobca podal žalobu o určenie neúčinnosti zmluvy o cesii v situácii, kedy
zreteľne absentovali základné obligatórne predpoklady pre jej úspešnosť. So zreteľom na uvedené preto
okolnosti, namietané žalobcom v jeho odvolaní, nemožno kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380

ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a stotožniac sa s napadnutým výrokom
rozsudku a jeho odôvodnením dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, pri akých výrokoch rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379 CSP).

12. Odvolaním nebol napadnutý rozsudok v zamietavom výroku vo veci samej, preto rozsudok v tejto
(odvolaním nenapadnutej) časti sa stal právoplatným a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

13. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie
procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

16. Žalobca tiež namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri
ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. j. vyvodzuje zo skutkového zistenia,
aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym
posúdením veci potom je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),
pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak
nesprávneaplikoval(zpodradeniaskutkovéhostavupodprávnunormuvyvodilnesprávneprávnezávery
o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho
dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením
veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu

vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

17. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutom výroku o trovách konania z hľadiska žalobcom

uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú dané. Pokiaľ
žalobca videl naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP v tom, že nemal
vedomosť o pojednávaní vytýčenom na deň 29.1.2019, preto sa ho nezúčastnil a nemohol predniesť
svoje argumenty, odvolací súd dáva do pozornosti, že z obsahu súdneho spisu jednoznačne vyplýva,
že predvolanie na toto pojednávanie bolo žalobcovi doručené dňa 7.11.2018 (č.l. 269). Odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. d/ bol žalobcom formálne uplatnený, ale nebol z jeho strany podopretý žiadnymi
argumentmi a odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nebol v prejednávanej veci naplnený.18. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré

vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

19.Podľa§255ods.1CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,

že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP).

20. Z cit. ust. Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania vyplýva, že v sporových konaniach
sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci, ktorá je predmetom
sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Súd skúma úspech vo veci vždy čo do
právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu sa uplatní tak, že neúspešná

strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli
(trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené) v konaní v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore. Plný
úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci
samej.

21. Žalovaný bol v konaní nepochybne plne procesne úspešný, keď súd v celom rozsahu zamietol
žalobu. Z uvedeného dôvodu správne súd žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(§ 255 ods. 1 CSP).

22. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

23. Súčasná právna úprava teda umožňuje úspešnému účastníkovi v spore nepriznať náhradu trov
konania iba z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP.

24. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo slovného znenia teraz platného a účinného ustanovenia § 257 CSP
vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný
prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším

pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávnenéhoúčastníka.Okremtohopriskúmanídanostidôvodovhodnýchosobitnéhozreteľavovzťahu
k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde,
ako aj ich postoj v konaní a skutočnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

25. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ani dnes ustanovenie §

257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

26. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Ústavný súd SR v náleze zo 17. decembra 2004, sp.zn. II. ÚS 31/04-30, okrem iného, uviedol: „Pri tomto
výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhradytrov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl.
20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní
pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo

priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).
Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr
reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 O.s.p. (v súčasnosti

§ 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).“

27. Ústavný súd v Náleze z 1. septembra 2012 sp.zn. I. ÚS 119/2012 uviedol, že otázka náhrady
trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol
obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku

prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup
všeobecnéhosúdunemôžebyťtolerovaný,lebopredstavujevkonečnomdôsledkuzásahdozákladného
práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.

28. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd nezistil ani jeden čo len minimálne do úvahy

prichádzajúci dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktorý by spĺňal kritériá odôvodňujúce
nepriznať v konaní plne úspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania. Žalobca ako „pán sporu“
predtým, než sa rozhodol podať žalobu, musel zvážiť všetky okolnosti veci a takisto si musel a mal
byť vedomý následkov v prípade svojho neúspechu, t.j. zamietnutia žaloby. Charakter ním uvádzaných
skutočností, ktoré ho viedli k uplatneniu nároku na súde nespĺňajú požiadavky dôvodov hodných

osobitného zreteľa ako to má na mysli § 257 CSP, zo spisu nevyplýva žiadna osobitosť vzťahu medzi
stranamisporu,anizokolností,zaakýchbolnárokuplatnený,anizosprávaniasastránvpriebehusporu.

29. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu
privodili priaznivé rozhodnutie o náhrade trov konania. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo

také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o náhrade trov konania. Preskúmavaný
rozsudok je vo svojom napadnutom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387
ods. 1, 2 CSP.

30. Žalobca ako odvolateľ nemal úspech v odvolacom konaní, žalovaný bol v odvolacom konaní plne

úspešný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods.
1 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 C.s.p.