Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. december 2014

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 23Er/265/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712205841
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Beňo
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2014:6712205841.1

Uznesenie

Okresný súd Zvolen vo veci exekúcie oprávneného Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so
sídlom v Piešťanoch, Teplická 7434/147, zastúpený JUDr. Petrom Pečeným, usadeným euroadvokátom
so sídlom v Holíči, Námestie sv. Martina 9, proti povinnému Y. T., W.. XX.XX.XXXX, M. F. U. A., N. XXXX/
X, t.č. bytom Domov dôchodcov a sociálnych služieb, Partizánska 2, Krupina, zastúpený Mgr. Petrom
Volochom, advokátom so sídlom v Senici, Čáčovská 305, vedenej pod spisovou značkou EX 701/12

súdnym exekútorom JUDr. Adrianou Juhásovou, Exekútorský úrad so sídlom v Trnave, Matuškova 1,
na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 484,39 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou,
o návrhu povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 14.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poverením sp. zn. 23Er/265/2012 zo dňa 10.05.2012 poveril súdneho exekútora

JUDr. Adrianu Juhásovú vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného
vo výške 484,39 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, a to na základe rozhodcovského rozsudku
vydanéhorozhodcomJUDr.RadimomKuchtomsosídlomvHolíči,sp.zn. PEC-DUO-A364/2011zodňa
02.11.2011, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 03.01.2012 a vykonateľnosť
dňa 07.01.2012.

V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 484,39 Eur spolu s úrokom

vyčísleným súčtom čiastky vo výške 146,51 Eur a čiastky stanovenej vo výške 26,52 % ročne zo
sumy 476,94 Eur od 05.08.2011 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 9,78 Eur a nahradenie trov
konania vo výške 140,30 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z
odôvodnenia predmetného rozhodnutia, ako aj z príloh, ktoré oprávnený priložil k návrhu na vykonanie
exekúcie, súd zistil, právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Úverovej zmluvy č. 3608100847
uzatvorenej dňa 16.08.2006. Úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. (ďalej len

„Úverové podmienky“), ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok a sú neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, v Hlave 13, § 18 obsahujú rozhodcovskú doložku v znení: „Zmluvné strany
sa dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované
jediným rozhodcom. Jediný rozhodca bude určený JUDr. Radimom Kuchtom so sídlom Sibírska 1329,
908 51 Holíč, a to zo Zoznamu rozhodcov, vedeného JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v Zozname
rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba.“ Rozhodca rozhodol a priznal

oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Dňa 14.03.2014 povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil súdu návrh na zastavenie
exekúcie zo dňa 14.03.2014, ktorý bol v zákonnej lehote písomne doplnený. V návrhu povinný poukázal
na skutočnosť, že v prakticky totožnej exekučnej veci, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.
13Er/165/2013 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá. Ďalej uviedol, žerozhodcovskádoložka,nazákladektorejbolvydanýrozhodcovskýrozsudok,ktorýjeexekučnýmtitulom,
je neplatná, nakoľko predstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Podotkol, že ako
spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými zmluvnými podmienkami. V prípade predmetnej úverovej zmluvy sa jednalo o adhéznu
zmluvu. V ďalšom povinný v návrhu použil argumentáciu obsiahnutú vo viacerých rozhodnutiach
slovenských exekučných súdov, ktoré vo fotokópiách k návrhu priložil. Tiež má zato, že rozhodcovský
rozsudok ho zaväzuje na plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného navrhol, aby súd
exekúciu zastavil.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

V predmetnej exekučnej veci je pokladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovi
však jeho právomoc rozhodovať spor neplynie priamo zo zákona, ale získava ju až na základe
dohody medzi účastníkmi sporu obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Práve rozhodcovská zmluva je
aj základom právomoci rozhodcu, ktorý je na jej základe povolaný právne aprobovaným spôsobom k
prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je dobrovoľný akt

súkromnoprávnej povahy, pričom výsledkom rozhodcovského konania je rozhodnutie, ktorému zákon
priznáva silu exekučného titulu a teda spôsobilosť byť podkladom na vykonanie exekúcie. Exekučný
titul musí byť vykonateľný po formálnej aj materiálnej stránke.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre
vykonanieexekúcie,máatribútyexekučnéhotitulu,napodkladektoréhojemožnévykonaťexekúciu,súd

vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry
Súdneho dvora.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej prípadne len „OZ“) v znení účinnom
do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane

dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek
fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho
obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa § 52 ods. 4 OZ (§ 52 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2007), spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.Podľa čl. 2. písm. c) smernice 93/13/EHS, "predajca alebo dodávateľ" znamená akúkoľvek fyzickú
alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa
k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu

vlastníctva.

Podľa § 52 ods. 3 OZ (§ 52 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2007), dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Súd preskúmal rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom na vykonanie predmetnej exekúcie, ako aj
Úverovúzmluvu,ktorúoprávnenýspovinnýmuzavrelidňa16.08.2006,spolusÚverovýmipodmienkami.
Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti oprávneného

na výpise z Obchodného registra, ktorý sa zaoberá v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovaním
pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je
z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého
počtu vystupuje opätovne. Pokiaľ ide o postavenie dlžníka v predmetnej zmluve, z jej obsahu nevyplýva
a žiadna okolnosť nenasvedčuje tomu, že by predmetnú zmluvu uzatvoril v rámci svojej obchodnej

alebo podnikateľskej činnosti, uskutočniac tento právny úkon pod svojím obchodným menom. S
poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou
nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, prostredníctvom ktorých
bola implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je

daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva o úvere je v zmysle vnútroštátneho poriadku SR tzv.
absolútnym obchodom, teda sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení
svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Nakoľko Obchodný zákonník je

nepochybne súčasťou vnútroštátneho práva SR, aj na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť
smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k
svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade
predmetnej zmluvy o úvere.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku

rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší, napr. ak je zmluva čiastočne
neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluva a Úverové
podmienky majúce povahu všeobecných obchodných podmienok, ale aj predmetné kogentné právne
normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského
zobral do úvahy postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy,

keď táto bola veriteľom vopred pripravená a naformulovaná. Na základe toho mal súd jednoznačne
preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať
aj príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1
sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 01.01.2008, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ (§ 53 ods. 4 v znení účinnom do 31.12.2007), neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre

každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Spôsob, akým majú členské štáty Európskej únie plniť svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z primárneho
unijného práva, teda zo Základných zmlúv, vyplýva a je konkretizovaný v judikatúre Súdneho dvora.
Napríklad v rozsudkoch vo veciach C-334/92 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial

zo dňa 16.12.1993, 14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen zo
dňa 10.4.1984 alebo 79/83 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH zo dňa 10.4.1984, Súdny dvor
uviedol, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať,
že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Pri použití
vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je

povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol
cieľsledovanýsmernicouvsúladesodsekom3článku189ZmluvyozaloženíEHS(dnešnýčl.288ods.3
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby
spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv
na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať v rámci ich vnútroštátnych

právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade
s cieľom, ktorý sleduje. Táto povinnosť je záväzná pre všetky orgány členských štátov v rámci ich
jurisdikcie, vrátane súdov.

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho

práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl.2písm.a)smernice93/13/EHS,naúčelytejtosmernicenekalépodmienkyznamenajúzmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.Podľa prílohy smernice 93/13/EHS, ods. 1 písm. q), nekalé sú podmienky, ktorých zmyslom alebo
účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

K okolnostiam výkladu a aplikácie vnútroštátneho práva, ktoré je výsledkom implementácie smernice
93/13/EHS, v záujme toho, aby tento výklad a aplikácia boli konzistentné s cieľmi smernice, sa
Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyjadroval a dosiaľ vyjadruje. Z relevantnej judikatúry

Súdneho dvora (najmä rozsudok v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial
SA v Roció Murciano Quintero zo dňa 27.06.2000, rozsudok vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza
Claro proti Centro Móvil Milenium SL zo dňa 26.10.2006 a rozsudok vo veci C-243/08 Pannon GSM
Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi zo dňa 04.06.2009) vyplýva niekoľko zásadných požiadaviek na
interpretáciu vnútroštátneho práva, ktoré je nutné vziať do úvahy aj v prejednávanej veci. Systém

ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Cieľ

čl. 6 smernice 93/13/EHS, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú
pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej
povahetakýchpodmienok.Prostriedkomnadosiahnutievýsledku,stanovenéhovčl.6smernice,jepreto
možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, čím je zároveň presadzovaný verejný záujem,

z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica 93/13/EHS zaisťuje spotrebiteľom. Vnútroštátnemu súdu
prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS
ako nekalú a je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú
ustanovenia smernice.

Pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z

hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie
spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v
neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z
neprijateľných podmienok obsiahnutých v demonštratívnom neuzavretom výpočte v ustanovení §

53 ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza, resp.
nenachádzalo v čase uzavretia konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy, možno posúdiť ako neprijateľnú
podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Výnimkami z
generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a
primeranosticeny,akbolivzmluvevyjadrenéurčito,jasneazrozumiteľnealebonadruhommieste,akide

o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z hľadiska kontraktačného
procesu dojednané individuálne. To znamená, že spotrebiteľ mal možnosť spotrebiteľskú zmluvu
uzatvoriť bez zmluvného dojednania, spôsobujúceho značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v jeho neprospech, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu

môže reálne, a nielen iluzórne, rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do
obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným
spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah
tohto zmluvného dojednania.

Vychádzajúc z početnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porov. napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13.10.2011, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 z 18.01.2012, sp.
zn. 6 Cdo 105/2011 z 10.10.2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18.09.2012 alebo sp. zn. 6 Cdo 135/2012 z05.12.2012), ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, už v súčasnosti nie je sporné, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
resp. rozhodcu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako
túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Význam oprávnenia exekučného súdu už v štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom, tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce
žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti)
a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Ak teda právomoc rozhodcovského
súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol
vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského
súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť.

Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci ide medzi účastníkmi exekučného konania o právny vzťah,
ktorý vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, venoval súd pozornosť skúmaniu, či došlo medzi účastníkmi

konania k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. V danom prípade je predmetom posúdenia ne/
prijateľnosti dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté v Úverových podmienkach. Z hľadiska
generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ je zrejmé, že rozhodcovská doložka nie je
zmluvným dojednaním týkajúcim sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto
hľadiska nie je z posúdenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ vyňatá. Zároveň z obsahu Úverových podmienok

nevyplýva, že v nich obsiahnutá rozhodcovská doložka je zmluvným dojednaním, ktoré bolo dohodnuté
medzi účastníkmi zmluvy o úvere individuálne, a teda že by dlžník, ktorý má postavenie spotrebiteľa
a ochranu tomu prislúchajúcu, mal možnosť zmluvu o úvere uzavrieť bez tejto rozhodcovskej doložky,
pretože táto bola začlenená medzi ostatné ustanovenia vopred pripravených Úverových podmienok.

Ako už bolo uvedené, súd je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok viazaný nielen

výpočtom obsiahnutým v § 53 ods. 4 OZ, ale aj obsahom generálnej klauzuly obsiahnutej v §
53 ods. 1 OZ; rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky posudzovaných zmluvných podmienok.
Pri výklade súd teda vychádza aj z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ citovaných
ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, ako aj smernice 93/13/EHS je zhodný a je ním dosiahnutie
toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný. Použitie ustanovení

príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EU na právne poriadky členských
štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku
riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou
- výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu
implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné

predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo, hoci prijaté pred prijatím smernice,
pričom, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal
v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Pri výklade predmetnej
smernice, ale aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádza z
príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel.

Podľa čl. 8 smernice 93/13/EHS, členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia
kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho
stupňa ochrany spotrebiteľa.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať „vo svetle znenia a účelu smernice“, pričom
zo samotnej smernice 93/13/EHS, rovnako ako aj z OZ, vyplýva, že ne/prijateľnosť, resp. nekalosť

zmluvného dojednania môže byť posudzovaná nielen na základe zoznamu neprijateľných podmienok
obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ, resp. v prílohe smernice 93/13/EHS, ale pokiaľ zmluvné dojednanienie je v zozname neprijateľných/nekalých podmienok uvedené, možno ho podriadiť posúdeniu ne/
prijateľnosti, resp. nekalosti v zmysle generálnej klauzuly. Zároveň nemožno opomenúť skutočnosť,
že smernica 93/13/EHS je postavená v zmysle čl. 8 na princípe minimálnej harmonizácie, t.j. členské

štáty si môžu ponechať, resp. prijať aj opatrenia, ktoré sú v porovnaní so smernicou prísnejšie. Z
uvedeného dôvodu nemôže obstáť argumentácia, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vymedzenú
v § 53 ods. 4 písm. r) OZ odlišným spôsobom ako je táto vymedzená v prílohe smernice 93/13/EHS, je
potrebné vykladať podľa jazykového znenia ustanovenia písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, pretože
Slovenská republika ako členský štát EÚ je viazaná cieľmi a účelom predmetnej smernice a nie jej

doslovným jazykovým znením. Na dosiahnutie týchto cieľov môže prijať v rámci svojho vnútroštátneho
práva aj prísnejšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, než len tie, ktoré jej ukladá smernica 93/13/EHS.
S ohľadom na princíp minimálnej harmonizácie preto nie je v žiadnom prípade možné zohľadniť výklad,
resp. argumentáciu poukazujúcu na to, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať v
zmysle jazykového znenia písm. q) prílohy smernice, pretože neprijateľnosť rozhodcovskej doložky je
v smernici 93/13/EHS vymedzená odlišne v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou obsiahnutou

v OZ, keď sa táto neprijateľnosť rozhodcovského konania (arbitráže) na rozdiel od smernice neviaže
na skutočnosť, že by muselo ísť o arbitráž, ktorá sa nespravuje právnymi predpismi, ale v zmysle
vnútroštátnej právnej úpravy je neprijateľnou už taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Členský štát môže poskytnúť spotrebiteľovi
aj vyšší štandard ochrany, než vyplýva zo znenia smernice. Len ak by z vnútroštátneho práva (v

konkrétnom prípade obsiahnutého v OZ) vyplýval nižší štandard ochrany, než zo znenia smernice 93/13/
EHS, tak v takom prípade súd vykladá vnútroštátne právo v zmysle znenia a účelu smernice tak, aby
bol vyšší štandard ochrany vyplývajúci zo smernice zabezpečený. Každé ustanovenie spotrebiteľskej
zmluvy, vrátane rozhodcovskej doložky, môže byť zároveň podriadené posudzovaniu ne/prijateľnosti v
zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ.

Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa, resp. jeho právneho
nástupcu, mohol byť spôsobilým exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu pritom nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1.
januárom 2008, kedy do demonštratívneho výpočtu v ust. § 53 ods. 4 OZ boli ako príklad neprijateľných

podmienok doplnené aj tie, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa
čl. 6 smernice 93/13/EHS má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom)
a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel
verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať.

Exekučný titul v prejednávanej veci bol vydaný rozhodcom, ktorý rozhodoval na základe rozhodcovskej
doložky, obsiahnutej v Úverových podmienkach. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
Úverovej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Úverové podmienky majúce povahu všeobecných
obchodných podmienok. Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv

rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako
celok alebo odmietnuť. Pokiaľ ide o obsah rozhodcovskej doložky, bol dodávateľom vopred pripravený.
Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom v danom znení, ktoré bolo aj vyššie uvedené, je
podmienkou,ktorájevýslovnenekalávzmyslečl.3ods.1smernice93/13/EHS.Zároveňjeneprijateľnou
podmienkou aj v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ, ako aj v zmysle ust. §

53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 01.01.2008, a teda je absolútne neplatná, pretože svojimi
dôsledkami vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, nakoľko núti spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcu v prípade, že návrh na začatie
rozhodcovského konania je podaný zo strany dodávateľa, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.
Spotrebiteľ je zároveň nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v mieste značne vzdialenom odjeho bydliska, čo bolo kvalifikované ako naplnenie podstaty neprijateľnej podmienky napr. v rozsudku
Súdneho dvora zo dňa 04.06.2009 vo veci C-243/08.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. l a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolenia alebo podnikania.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú

formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 40 ods. 1 OZ, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov, je neplatný.

Z Úverovej zmluvy zo dňa 16.08.2006 vyplýva, že túto zmluvu uzatvorili oprávnený s povinným,
pričom obsahom záväzku oprávneného bolo poskytnúť v prospech povinného úver na nákup tovaru

(Panvica NANO) vo výške 7.890,- Sk (261,90 Eur) a obsahom záväzku povinného bola najmä povinnosť
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v rovnomerne rozvrhnutých 36 mesačných splátkach po 321,- Sk
(10,66 Eur), splatných vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc dňom 16.09.2006. Ročná percentuálna miera
nákladov poskytnutého spotrebiteľského úveru predstavovala 30 %.

V Úverových podmienkach, ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok a sú

neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy, je v Hlave 8. § 1 uvedené, že zmluvné strany sa popri
úverovej zmluve dohodli aj na uzatvorení zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, na základe ktorej
vzniká povinnému právo na poskytnutie revolvingového úveru, ktorý je oprávnený čerpať opakovane
prostredníctvom úverovej karty za podmienok stanovených v Úverových podmienkach, a to vždy
maximálne vo výške nevyčerpaného zostatku dohodnutého úverového rámca, ktorý bol dohodnutý vo

výške 15.000,- Sk. Povinný sa uzavretím tejto zmluvy o revolvingovom úvere zaväzuje poskytnutý úver
vrátiť a zaplatiť úroky. V Hlave 10. Úverová karta je v § 1 uvedené, že v súlade s ustanoveniami Hlavy
8. § 1 oprávnený podľa svojho rozhodnutia zašle povinnému úverovú kartu, ktorej vydanie a používanie
sa riadi týmito Úverovými podmienkami.

ZpredloženejÚverovejzmluvymožnoustáliť,ženietpochýbotom,žedňa16.08.2006účastnícikonania

preukázateľne uzavreli jedinú individuálne špecifikovanú zmluvu o úvere, určenú na nákup tovaru -
panvice NANO. Touto zmluvou, resp. na základe Úverových podmienok, ktoré sú jej neoddeliteľnousúčasťou, však oprávnený v ďalšom vopred vnútil konajúcej osobe - povinnému aj iný úkon než iba ten,
ktorý bol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu (získanie úveru na nákup panvice). Ako totiž vyplýva z
danej predtlače Úverovej zmluvy, konajúca osoba - povinný sa súčasne jedným a tým istým podpisom

na predmetnej listine musel podpísať aj pod inkorporačnú doložku, na základe ktorej vyslovil súhlas s
Úverovými podmienkami, ktorých Hlavy 8. - 11. sa týkajú absolútne iného právneho vzťahu a ktorý má
vzniknúťažvbudúcnosti.Tedaakchcelpovinnýzískaťúvernazakúpeniepanvice,čoboloprimárnejeho
pohnútkou k vstupu do právneho vzťahu s oprávneným, nemal na výber a musel podpísať predloženú
predtlač listiny, ktorá v sebe obsahovala aj náležitosti iného právneho úkonu. V tomto prípade sa tak

dá usudzovať na nedostatok vôle konajúcej osoby - spotrebiteľa vstúpiť do iného zmluvného vzťahu s
oprávneným, ako bol primárne vo sfére jeho záujmu. Zároveň takéto okolnosti „kontraktačného procesu“
môžu evokovať neplatnosť predmetného právneho úkonu s poukazom na rozpor s dobrými mravmi.

V konečnom dôsledku z obsahu Úverových podmienok, najmä ich Hlavy 10. § 1, nevyplýva nič iné, než
to, že klientovi - povinnému oprávnený podľa svojho vlastného uváženia zašle úverovú kartu, ktorú môže
povinný aktivovať a čerpať revolvingový úver, a to za podmienok vopred stanovených oprávneným v

Úverových podmienkach, na ktorých obsah povinný nemal ani najmenší dosah z hľadiska možnosti ho
ovplyvniť. Z toho vyplýva, že na základe vlastného uváženia oprávneného a na základe splácania úveru
poskytnutého na zakúpenie panvice iba v budúcnosti môže medzi zmluvnými stranami dôjsť k uzavretiu
zmluvy o revolvingovom úvere. Ak hodlal oprávnený uzavrieť s povinným nový záväzkový vzťah, bolo to
potrebnéurobiťspôsobom,akýpredpisovalzákonč.258/2001Z.z.Súdmázato,ženedošlokdodržaniu

predpísanej písomnej formy, ako to požadovalo ust. § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a
preto je zmluva o revolvingovom úvere aj z tohto dôvodu neplatná (rovnako aj podľa ust. § 40 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Z kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov vyplýva, že v
žiadnom prípade nie je možné uzavrieť niečo ako „rámcovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere“, „zmluvu
o budúcej zmluve o spotrebiteľskom úvere“, alebo dokonca uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere

konkludentne a následne sa úspešne domáhať zmluvných plnení na základe takéhoto právneho úkonu.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku).
Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť.
Každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého nútený výkon sa navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu, či sú
splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). Z hľadiska formálnej vykonateľnosti platí,

že vykonateľné je rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a lehota na plnenie, ktorá v ňom bola
stanovená, uplynula. Materiálna vykonateľnosť rozhodnutia znamená, že predmetné rozhodnutie musí
obsahovať označenie oprávnenej osoby a povinnej osoby, vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej
povinnosti a určenie lehoty na jej splnenie. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri
rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú

námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§
58). Súd musí zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j.
v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí exekúciu aj bez návrhu
zastaviť. Skutočnosť, že dňa 10.05.2012 bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie

exekúcie, nebráni skúmaniu podmienok vykonateľnosti exekučného titulu kedykoľvek v priebehu
exekúcie. Poverenie totiž nie je súdnym rozhodnutím a nezakladá prekážku veci rozhodnutej (res
iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný
súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods.

2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu
vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného,
preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 205/2011 zo dňa 01.02.2012).

V predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom,

ktorý svoju právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od
rozhodcovskej doložky, ktorú súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Nakoľko
teda rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky bola dojednaná neplatne, rozhodca nemalprávomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť. Exekučný
súd je oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekúcie skúmať, či exekučný titul bol vydaný
orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o

právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Z uvedeného
dôvodu rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom so sídlom v Holíči, sp.
zn. PEC-DUO-A 364/2011 zo dňa 02.11.2011 nemohol nadobudnúť a ani nenadobudol formálnu a
materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na
základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a exekúciu

podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil.

O trovách exekúcie v zmysle § 200 ods. 5 Exekučného poriadku súd rozhodne samostatným uznesením
po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.

Vodvolanísa mápopri všeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden

rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 374 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník
alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje

za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.