Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. máj 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818010408
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5818010408.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Kuráka a JUDr. Pavla Polku, na neverejnom zasadnutí konanom 5. mája 2020 prejednal
odvolanie obžalovaného S. S., nar. X.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
6T/177/2018 zo 14.1.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného S. S. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/177/2018 zo 14.1.2020, bol obžalovaný S. S.
uznaný za vinného, že:

dňa 22.7.2017 v čase okolo 01.30 hod. v rodinnom dome č. XXX v obci G. fyzicky napadol svoju
manželku N. S., nar. XX.X.XXXX, a to tak, že ju opakovane minimálne dvakrát udrel do oblasti tváre a

vyhrážal sa jej zabitím, čo v nej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život a zdravie, preto sa pred manželom
ukryla v detskej izbe a svojím konaním jej spôsobil pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti oboch
očníc, ktoré si vyžiadali vyšetrenie na ambulancii úrazovej chirurgie s dobou liečenia v trvaní do 7 dní,

čím spáchal prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., §

36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., s
použitím § 50 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne
odložil a určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 14.1.2020 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení
a po poučení o opravnom prostriedku obhajca obžalovaného sa nevyjadril. Prokurátor sa vzdal práva

podať odvolanie. Hlavné pojednávanie sa vykonalo za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti
obžalovaného.

Dňa 28.1.2020 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného S. S.,
podané prostredníctvom obhajcu, a to proti výroku o vine, výroku o treste a voči konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo, v ktorom uviedol nasledovné odvolacie argumenty:

„Z hľadiska chýb, ktoré sa vytýkajú rozsudku, tak opis skutku v obžalobe, ktorý mal naplniť skutkovú
podstatu prečinu nebezpečného vyhrážania, za ktorého spáchanie bol obžalovaný odsúdený, tento
považuje za značne neurčitý a nevyjadrujúci podrobnosti a to vzhľadom na jeho rozdielnu skutkovú
interpretáciu zo strany poškodenej.
Žiadny z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní jednoznačne nepreukázal spáchanie fyzických

útokov a vyhrážania obžalovaného voči poškodenej tak, ako boli tieto skutky opísané v obžalobe.Základom trestnej zodpovednosti podľa § 10 ods. 2 TZ za akýkoľvek trestný čin musí vždy byť bezpečné
zistenie súdu, či konkrétne konanie páchateľa napĺňa všetky znaky posudzovaného trestného činu.
Nedostatok jedného znaku sa rovná nedostatku skutkovej podstaty ako takej. Z uvedeného vyplýva, že

znaky skutkovej podstaty trestného činu majú všeobecne obligatórnu povahu.
Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa obžalovaný dopustil skutkov tak, ako boli opísané
v obžalobe. Z dokazovania tak v prípravnom konaní ako aj pred súdom bolo len preukázané, že
poškodená utrpela dňa 22.7.2017 rozsiahlejšie zranenia po celom tele a aj v oblasti tváre, ktoré museli
súvisieť s jej opakovanými ťažkými pádmi na firemnej akcii dňa 21.7.2017. Nemožno vylúčiť existenciu

incidentu poškodenej na firemnej akcii aj s inou osobou. Existenciu týchto a iných zranení v oblasti
tváre poškodenej popísali svedkovia a poškodená ich teda viditeľné už pred spoločným návratom do
domácnosti obžalovaného. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa X. L. a Q. S.. Takto nebolo vôbec
preukázané, kde a koho vinou vznikli zranenia u poškodenej - pomliaždenia a podkožný krvný výron v
oblasti oboch očníc..
Vzhľadom na stav dôkazov a výpovedí súd aj správne obžalovaného neuznal vinným zo spáchania

trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 TZ.
Obžalovaný je presvedčený, že aj vo vzťahu ku skutku údajného nebezpečného vyhrážania, ktorého
sa mal voči poškodenej dopustiť dňa 22.7.2017 v čase okolo 01,30 hod. v rodinnom dome súp. č. XXX
malo dôjsť k uplatneniu práva „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach v prospech oprávneného a to z
nasledovných dôvodov.

Poškodená N. S. bola na prvotnom lekárskom ošetrení po údajných zraneniach až vo večerných
hodinách v Prešove dňa 22.7.2017. Podľa jej vyjadrení, na toto ošetrenie išla len na naliehanie jej sestry.
Pri uvedení mechanizmu vzniku týchto zranení lekárovi uviedla, že ich mal všetky spôsobiť obžalovaný.
Užpritomtoošetrenípoškodenáklamala,alebovôbecnevedelapreťažkúopilosťuviesť,žečasťzranení
si spôsobila sama na firemnej oslave pri nezavinených aspoň dvoch potvrdených pádoch dňa 21.7.2017

a druhé zranenia podľa jej verzie mali vznikli o niekoľko hodín dňa 22.7.2017.
Vzhľadom na výslovne nepriateľský vzťah poškodenej k obžalovanému súd vôbec nemal celkovú
výpoveď poškodenej voči nemu ako nenávidenej osobe považovať za vierohodnú. Obžalovaný
presvedčivo vysvetlil, že dôvodom pre dodatočné podanie trestného oznámenia zo strany poškodenej
bol jeho nesúhlas s prepisom nehnuteľnosti na poškodenú, resp. jeho nesúhlas s tým, aby v ich

spoločnom rodinnom dome mohla bývať matka poškodenej. Tento motív ako aj vzťahovanie viny
za zlyhanie manželstva na obžalovaného dostatočne vysvetľujú pohnútku poškodenej na iniciovaní
trestnoprávnych obvinení jeho osoby.
Súd mal vziať do úvahy aj dôkazy o nepravdivosť výpovede poškodenej o podstatnej skutočnosti a to
v akom stupni opilosti bola na firemnej akcii dňa 21.7.2017 a čo si mohla pamätať v takomto stave o

údajnom útoku na jej osobu dňa 22.7.2017 o približnej 1,30 hod. v rodinnom dome č. XXX v G.. V tomto
smere mal súd vziať do úvahy výpoveď dôveryhodnej svedkyne X. L., ktorá potvrdila, že už v čase
medzi 21.00 - 22.00 hod. bola poškodená v ťažkom stupni opilosti, mala viac vypité ako obžalovaný
a padla asi z piatich schodov pri vstupe do baru. Poškodená takto mala byť podstatne viac opitá ako
samotný obžalovaný, nemala už v tomto čase vôbec schopnosť vnímať a popísať, čo sa jej stalo a jej

nekontrolovanýpád,čifyzickýkontaktsinouosoboumoholvyvolaťpodliatiecelejtvárespomliaždeniami
akrvnýmvýronomvoblastiobochočníc.Niejetaktovylúčenýanijejfyzickýkontaktsinoutamprítomnou
osobou, ktorý mohol viesť k pomliaždeninám na tvári a krvnému výronu v oblasti oboch očníc.
Obžalovaný vytýka súdu, že nedostatočne zohľadnil závery znaleckého posudku č. 21/2018 znalkyne
PhDr. Katy Piačkovej. Táto znalkyňa uviedla, že osobnosť poškodenej nesie znaky nepriateľstva

voči poškodenému a má histriónske rysy osobnosti. Podobne znalkyňa uviedla, že poškodená má
zníženú schopnosť reprodukovania udalosti a má tendenciu uvádzať vnímané podnety skreslene a
preto nemožno jej výpoveď považovať za vierodnú. Za dôležitú možno považovať odpoveď znalkyne na
otázku č. 8 - uveďte motív, z akého dôvodu podala trestné oznámenie voči obžalovanému. Odpoveď -
Subjektívne uvádza, že motívom bol strach z páchateľa. Časový odstup do činu po podaní trestného

oznámenia dáva predpoklad, že motívom bola pomsta, lebo páchateľ má nový vzťah.
Naproti tomu obžalovaný za nesprávny a bližšie nevysvetlený považuje záver súdu, že výpoveď jeho
matky Q. S. nebola vierohodná. Práve naopak, ak poškodená a obžalovaný boli preukázateľne v čase
údajného incidentu značne opití a nemohli presvedčivo uvádzať rozhodujúce skutočnosti o priebehu
skutku, mala byť za podstatnú výpoveď považovaná výpoveď tejto svedkyne. Táto svedkyňa potvrdila,

že v ich domácnosti v rozhodnom čase, nedošlo k žiadnemu incidentu a fyzickému, či verbálnemu stretu
medzi obžalovaným a poškodenou, nakoľko nespala a vedela všetko presvedčivo vysvetliť.
Je nepochopiteľné, že na jednej strane si poškodená vôbec nepamätala jednotlivé pády na firemnej
akcii 21.7.2017 okolo 21.00 - 22.00 hod. a následne presne popisovala priebeh udalosti s napadnutíma vyhrážaním obžalovaného, ktoré mali nastať 22.7.2017 okolo 1.30 hod. v rodinnom dome súp. č. XXX
v G..
Fyzický útok na osobu poškodenej a nebezpečné vyhrážanie zo strany obžalovaného takto mali byť

preukazované súdu iba výpoveďou samotnej poškodenej (ktorá, mala byť vyhodnotená vzhľadom na
zn. posudok č. 21/2018 ako nevierohodná) a následne nepriamymi dôkazmi, správaním obžalovaného
po incidente a telefonátmi medzi príbuznými poškodenej. Aj vo vzťahu k posudzovaniu dôveryhodnosti
výpovedi mal. detí, napr. dcéry D., tak v znal. posudku bolo konštatované, že mal. deti, čo do
vierohodnosti výpovedi sú poznačené vplyvom prostredia, matkou a príbuznými, v ktorom sa aktuálne

nachádzali. Navyše deti neboli v čase údajného incidentu v mieste bydliska obžalovaného a poškodenej.
V tomto smere popis nejakej dávnejšej hádky medzi obžalovaným a poškodenou zo strany dcéry D.
nemožno stotožniť s dôkazom o fyzickom útoku a vyhrážaní sa poškodenej dňa 22.7.2018. Že však obe
deti nemali a nemajú strach z otca, preukazuje skutočnosť, že dožadovali sa u otca, aby Okresný súd
Vranov nad Topľou ich v konaní 8P/206/2019 zveril do starostlivosti a opatery otca.
Obžalovaný preto dôvodí, že všetky výpovede príbuzných poškodenej však podľa presvedčenia

obžalovaného boli nepresvedčivé a sprostredkované podľa usmernenia a vysvetlenia poškodenej. Ak
však sama poškodená trpela neschopnosťou presne a presvedčivo reprodukovať zažité udalosti a mala
tendenciu zažité podnety vnímať skreslene (odpoveď č. 3 v znal. posudku 21/2018) príbuzní poškodenej
od nej nemohli dostať v telefonickom kontakte objektívne informácie o zažitých podnetoch a takto ich
výpovede museli byť nedôveryhodné. Dôkazom je skutočnosť, že poškodená sa pred príbuznými vôbec

aninezmienila,žemalautrpieťzraneniapripádochnafiremnejoslave.Všetkyzraneniapodľajejpodania
jej mal spôsobiť len obžalovaný, aj keď skutkové zistenia a výpovede svedkov uvádzajú niečo iné. Ak
súd tento stav vyhodnotil inak, tak pochybil v neprospech obžalovaného.
Obžalovaný je presvedčený, že tieto nepriame a nepresvedčivé dôkazy súd zjavne precenil a
nerešpektoval dôkazný stav zistený na hlavnom pojednávaní, ktorý mal viesť k oslobodeniu

obžalovaného okrem skutku ublíženia na zdraví, tak aj zo skutku nebezpečného vyhrážania podľa §
360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. Takto mala byť výpoveď poškodenej a jej príbuzných považovaná
v kontexte všetkých dôkazov a výpovedi za nepresvedčivú a nepostačujúcu na obvinenie konkrétnej
osoby.
Malo byť zároveň zo strany súdu vzaté na zreteľ, že poškodená ani nemienila, čo najskôr vyhľadať

lekárske ošetrenie po údajnom incidente, (urobila tak len na pokyn jej sestry) čo je presvedčivým
dôkazom, že si nebola vedomá skutočnosti, že zranenia jej spôsobil obžalovaný a ani nepociťovala
dôvodnú obavu z údajných vyhrážok obžalovaného.
Obžalovanýjetiežpresvedčený,žesúdprecenilskutočnosť,žepoškodenásiľahlapoúdajnomincidente
z 22.7.2017 do inej miestnosti ako obžalovaný a s týmto jej konaním súd spáchal jej dôvodnú obavu

z napadnutia zo strany obžalovaného. Obžalovaný však vysvetlil, že bolo bežné, že spávali často
oddelene a toto nemohlo mať súvis s nijakou obavou o zdravie a život zo strany poškodenej.
V tomto kontexte bolo namieste zo strany súdu prihliadať aj na to, že poškodená nepodala, ak mala
mať strach z obžalovaného a jeho údajných vyhrážok, včas trestné oznámenie na jeho osobu a riadne
vyšetrenie veci. Poškodená takto nepociťovala dôvodnú obavu z údajných vyhrážok obžalovaného, ale

svojim neskorým trestným oznámením sledovala len pomstu voči osobe obžalovaného za zlyhanie ich
manželstva.
Zo strany súdu takto nebola naplnená pri hodnotení dôkazov základná zásada trestného konania, § 2
ods. 12 TP - (12) Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán.
Obž. S. S. sa preto domáha zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku OS Námestovo, 6T/177/2018
zo dňa 14.1.2020 čo do výroku o vine ako aj výroku o treste a trvá na úplnom oslobodení spod obžaloby.“

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k predmetnému odvolaniu.

Naverejnomzasadnutívkonanípredodvolacímsúdomprokurátornavrholpodľa§319Tr.por.odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Mal za to, že všetky výroky napadnutého rozsudku sú správne
azákonné.Obhajcaobžalovanéhonavrholprvostupňovýrozsudokzrušiťaobžalovanéhospodobžaloby

oslobodiť. Obžalovaný sa verejného zasadnutia nezúčastnil.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolaniebolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k
späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316

Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods.
1 písm. c/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného

poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového
stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú
správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní.
Vzhľadomnatoodvolacísúdvotázkeskutkovýchzisteníodkazujenaveľmipodrobnerozvedenédôvody
rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný S. S. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdom prvého stupňa. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom

súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti

skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom

nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Súd sumarizujúc výsledky dokazovania na všetkých hlavných pojednávaniach, vrátane doplneného

dokazovania v zmysle intencii odvolacieho súdu, pričom prihliadal iba na skutočnosti, ktoré boli v rámci
dokazovania prebraté a na dôkazy, ktoré boli na hlavných pojednávaniach vykonané, oproti obžalobe
inak ustálil skutkovú vetu, do skutkovej vety pojal iba okolnosti a skutočnosti, ktoré mal bez akýchkoľvek
pochybností za preukázané, pričom vykonané dôkazy a skutkové zistenia hodnotil v zmysle zásady
in dubio pro reo, t.j. v pochybnostiach v prospech obžalovaného a konanie obžalovaného opätovne
právne posúdil len ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona.

Obžalovaný spáchanie skutku poprel. Jeho obrana spočívajúca v tvrdení, že v inkriminovanej dobe
bol pod vplyvom alkoholu a na udalosti, ktoré sa odohrali v rodinnom dome, po návrate z firemnej
akcie si nepamätá boli vyvrátené závermi znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo psychiatria,
z ktorých vyplynulo, že v čase uvádzaného trestného činu mohol byť v stave stredne ťažkej opitosti,
mohol mať zvýšenú impulzivitu, znížené racionálne zvažovanie konania a jeho dôsledkov, znížené

mohli byť zábrany k protispoločenskému konaniu a sebakontrola. Jeho rozpoznávacie schopnosti boli
zachované, ovládacie schopnosti mohli byť nepodstatne znížené. Obžalovaný sa bránil, že poškodenú
fyzicky nenapadol a zranenia si musela privodiť sama, pádom na firemnej akcii, pretože poškodená bola
značne pod vplyvom alkoholu. Obranu obžalovaného v zmysle zásady in dubio pro reo, pre nedostatok
dôkazov, musel súd vyhodnotiť v prospech obžalovaného. Svedkyňa poškodená síce popísala priebeh

napadnutia obžalovaným spôsobom, ktorý zodpovedal aj záverom odborného lekárskeho vyjadrenia,
pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranení, ktoré objektívne utrpela a o ktorých predložila lekársku
správu, z odborného lekárskeho vyjadrenia však zároveň vyplynulo, že mechanizmus vzniku takmer
všetkých zranení (s výnimkou zranenia pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti oboch očníc),
ktoré utrpela v priebehu predmetného večera a noci, zodpovedal aj obrane obžalovaného, že poškodená

si ich mohla spôsobiť pri páde. Svedkyňa X. L., potvrdila obranu obžalovaného, že bola na predmetnej
firemnej akcii a bola očitým svedkom pádu poškodenej, ktorá sa podľa jej tvrdenia takmer zgúľala
po schodoch, ktoré viedli do baru, nevie či sa pri páde zadržiavala zábradlia, padala, ako keď niekto
vyleje vodu dole schodmi. Keď to videla, pomyslela si, že ale bude vyzerať, že bude mať dobité ruky,
keďže mala krátky rukáv. Tiež uviedla, že okrem tohto pádu, mala poškodená padnúť aj niekde medzi

vozidlami, o tom, iba počula, ale videla na tvári poškodenej zranenie. Aj svedkyňa poškodená potvrdila,
že jedenkrát na akcii padla, že bola zranená pri oku od okuliarov. Iné pády odmietla. Súd však nemal
dôvod neveriť výpovedi svedkyni X. L., ktorá bola vypočutá aj na hlavnom pojednávaní a súdu sa javila
jej výpoveď presvedčivá a spontánna. Tiež súd pri hodnotení dôkazov musel prihliadať aj na závery
znaleckého dokazovania z oboru psychológia, kde zo záverov vyplynulo, že schopnosť reprodukcie u

svedkyne poškodenej je znížená, má tendencie uvádzať skôr vnímané podnety skreslene, resp. uvádzať
také, ktoré neboli vôbec explorované. Z dôvodu prítomných konfabulačných tendencií a histriónskych
rysov osobnosti, nemožno považovať výpoveď poškodenej za vierohodnú. Znalkyňa tiež poukázala
na negatívny, nepriateľský vzťah poškodenej voči obžalovanému a jej negatívne emócie voči nemu.
Aj napriek objektívnemu dôkazu, že svedkyňa poškodená na naliehanie sestry sa ešte vo večerných

hodinách inkriminovaného dňa podrobila vyšetreniu na pohotovosti, predložila lekárske potvrdenie,
kde uviedla tak sestre ako aj lekárovi pri prvotnom vyšetrení na pohotovosti, že zranenia popísané
v správe jej spôsobil obžalovaný, súd mal pochybnosti ohľadom mechanizmu vzniku zranení, keďže
aj v lekárskom odbornom vyjadrení, bol mechanizmus vzniku takmer u všetkých zranení neurčitý (s
výnimkou zranenia pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti oboch očníc) a zranenia, ktoré utrpela

poškodená moli vzniknúť aj pádom. Keďže zranenie pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti
oboch očníc, ktoré súd pojal do skutkovej vety, pretože vo vzťahu k tomuto zraneniu vzhľadom na
záver odborného lekárskeho vyjadrenia nemal pochybnosti, že vzniklo úderom do tvare poškodenej,
nemalo povahu ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr. zákona, nešlo o poškodenie zdravia, ktoré
by poškodenej nie na krátky čas sťažovalo obvyklý spôsob života, t.j. po dlhšiu dobu ako 7 dní, súd

konanie obžalovaného neposúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. b/
Tr. zákona. Súd však napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, uznal obžalovaného vinným z prečinu
nebezpečného vyhrážania, pretože nemal pochybnosti, že konanie obžalovaného popísané a ustálené
v skutkovej vete napĺňa formálne aj materiálne znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona. Súd neveril obrane obžalovaného, že predmetného večera, potom ako sa
vrátili z firemnej akcie k žiadnemu konfliktu medzi nimi nedošlo, čo obžalovanému mala potvrdiť aj jeho
mama, svedkyňa Q. S., ktorej výpovedi súd rovnako neveril, svedkyňa účelovo vypovedala v prospech

syna,svedkyňaúplneinakvykresľovalavzťahymedziobžalovanýmapoškodenou,akoichpopísalamal.
E.M., ktorej výpoveď aj znalkyňa vyhodnotila ako vierohodnú. O tom, že došlo k incidentu, vyhrážkam a
aj fyzickému napadnutiu poškodenej nasvedčuje odborné lekárske vyjadrenie, z ktorého vyplynulo, že
pokiaľ ide o zranenie poškodenej pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti oboch očníc, v tomto
prípade mechanizmus vzniku tohto zranenia jednoznačne potvrdzoval výpoveď svedkyne poškodenej. Z

odborného vyjadrenia vyplynulo, že toto zranenie bolo spôsobené opakovaným úderom päsťou, úderom
lakťom, úderom kolenom, kopnutím nohou do oblasti očníc poškodenej. Toto zranenie tak nemohlo
vzniknúť pádom, a to o to skôr, že išlo o opakované násilie na oblasť oboch očníc. Pravdivosti výpovede
poškodenej svedčí aj jej následne správanie, hneď ráno telefonovala svojej mame a sestre, ktorým
uviedla, že ju obžalovaný fyzicky napadol, že má z obžalovaného obavu, že už ďalej takto nemôže. Jej
výpovedi, že bola napadnutá obžalovaným a že z jeho správania mala obavu svedčí tiež skutočnosť, že

predmetnúnocspalavdetskejizbe,čopotvrdilajobžalovaný,ktorýuviedol,žebolsámránoprekvapený,
že poškodená nespala s ním v spálni, ale že ju našiel v detskej izbe. Následne tento záver umocňuje aj
pocit viny na strane obžalovaného, s poukazom na výpoveď matky poškodenej, že obžalovaný nepriamo
incident potvrdil do telefónu jej manželovi. Tiež správanie obžalovaného po incidente, ktorý uviedol,
že sa nedotazoval poškodenej ohľadom zranení, podľa výpovede svedkyne X. L., na firemnej akcii nič

nenasvedčovalo tomu, že by boli medzi obžalovaným a poškodenou narušené vzťahy, v neposlednom
rade aj prišli domov spolu a obžalovaný sa aj čudoval, že poškodená pri ňom nespí, a potom sa súdu javí
zvláštnym, že ak sa medzi nimi nič neudialo, ako sa o tom snažil obžalovaný presvedčiť súd, tak potom
nemal dôvod s poškodenou ráno nekomunikovať, poškodená by nemala dôvod odísť k svojim rodičom,
bolo zrejmé že obžalovaný zámerne zahmlieva tieto skutočnosti, keďže aj rozporuplne vypovedal, keď

raz uvádzal, že ho poškodená hneď ráno obvinila, že zranenia jej mal spôsobiť, a potom zasa tvrdil,
že sa o zraneniach nebavili. V neprospech obžalovaného svedčí skutočnosť, že sa vyjadril, že si síce
na okolnosti po návrate domov nepamätá, ale vie že poškodenej neublížil, lebo by nebol toho schopný,
čo bolo v rozpore s tým, čo vypovedala mal. E.M., ktorá uviedla, že takéhoto obdobného správania sa
obžalovaný dopúšťal aj pred týmto incidentom, kedy situáciu riešila aj babka (mama obžalovaného),

ktorá si záhadne ako aj obžalovaný na takéto situácie nepamätala.

Argumentácia okresného súdu je výstižná, presvedčivá a dostatočne odôvodňuje spáchanie skutku
obžalovaným.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného a jeho obhajcu vyplýva, že v podstate obžalovaný len
opakuje, prípadne čiastočne modifikuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní. Odvolací súd však
rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel
k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal,
napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods.

2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčuje z jeho spáchania najmä výpoveď svedkyne -
poškodenej N. S. v kontexte s dôkazmi, ktoré súd prvého stupňa popísal vo svojom odôvodnení. Ďalej to
bolo odborné vyjadrenie ohľadom zranení poškodenej a nepriamo aj výpovede maloletých E.M. a S.M.
Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich

dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy
a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú
záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností
preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.
Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný prostredníctvom

obhajcu len opakuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní.

Z obsahu spisového materiálu a z obsahu skutkovej vety napadnutého rozsudku je možné vyvodiť záver,
že obžalovaný S. S. napadol poškodenú tak, že ju opakovane minimálne dvakrát udrel do oblasti tváre a
vyhrážal sa jej zabitím. Zo súdneho spisu je zrejmé, že sporným v tomto prípade bolo zistenie či ostatné

zranenia poškodenej boli spôsobené jej pádom bez zavinenia obžalovaného, alebo tieto zranenia boli
zásluhou obžalovaného. Okresný súd upravil skutkovú vetu oproti skutku uvedeného v obžalobe tak, že
z nej vypustil zranenia, u ktorých bola dôvodná pochybnosť, či nastali pádom poškodenej alebo útokom
obžalovaného. Podporným dôkazom pre vypustenie ostatných zranení uvádzaných v obžalobe bolanajmä výpoveď svedkyne X. L. a tiež závery znaleckého dokazovania, z ktorých vyplývalo, že uvedené
zranenia mohli nastať pádom alebo zavinením inej osoby. Táto pochybnosť sa týkala 12 z 13 zranení
poškodenej. Pri zraneniach, kde nebolo možné jednoznačne určiť príčinu, okresný súd správne aplikoval

pravidlo in dubio pro reo a tieto zranenia zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, vyňal. Po zrušení
pôvodného odsudzujúceho rozsudku krajským súdom, úlohou okresného súdu bolo doplniť dokazovanie
v tom smere, aby bol po úprave skutkovej vety vypočutý znalec a aby sa vyjadril, aká by bola doba
liečenia len zo skutku v časti, kde obžalovaný S. S. napadol poškodenú tak, že ju opakovane minimálne
dvakrát udrel do oblasti tváre. Znalec sa k zraneniu - pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti

oboch očníc - vyjadril tak, že obmedzenie poškodenej v obvyklom spôsobe života bolo do 7 dní, teda
neprichádzalo do úvahy odsúdenie aj za trestný čin ublíženia na zdraví.

Na preukázanie viny obžalovaného, súhrn priamych a nepriamych dôkazov, musí tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,

ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu
procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) aj v časti

kdeobžalovanýS.S.napadolpoškodenútak,žejuopakovaneminimálnedvakrátudreldooblastitvárea
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku
popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12

Tr. por., t.j., že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho
presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré
mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého

stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Zo záverov znaleckého dokazovania znalkyne z odboru psychológie PhDr. Katy Piačkovej, č. 21/2018,

č. 24/2018 a č. 25/2018 vyplývalo: „osobnosť poškodenej je emocionálne labilná, s depresívnymi
náladami, senzitívne vzťahovačná s prvkami hostility (nepriateľstva) a moróznosti. Jej správanie je často
situačne determinované, časté je teatrálne odvádzanie vnútorného napätia a anxiety, čo poukazuje na
histriónske rysy osobnosti. Schopnosť reprodukcie je znížená, má tendencie uvádzať skôr vnímané
pocity skreslene, resp. uvádzať také, ktoré neboli vôbec explorované. Z uvedeného dôvodu a tiež z

dôvodu prítomných konfabulačných tendencií a histriónskych rysov osobnosti, nemožno považovať
výpoveď poškodenej za vierohodnú.“

Zo záverov znaleckého dokazovania znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria
MUDr. Ľubice Faškovej, č. 13/2018 vyplývalo: „v čase uvádzaného trestného činu mohol byť obžalovaný

v stave stredne ťažkej opitosti, mohol mať zvýšenú impulzivitu, znížené racionálne zvažovanie konania
a jeho následkov, znížené mohli byť zábrany k protispoločenskému konaniu a sebakontrola. Jeho
rozpoznávacie schopnosti boli zachované, ovládacie schopnosti mohli byť nepodstatne znížené.“Krajský súd už uviedol, že obžalovanému nebolo dokázané, že mohol za vznik väčšiny zranení
poškodenej, preto aj tieto zranenia boli zo skutkovej vety napadnutého rozsudku vypustené. Krajský súd
v súlade s názorom okresného súdu prihliadol na znalecké závery, ktoré spochybnili väčšinu tvrdení

poškodenej. Pokiaľ však ide o zranenie, kde obžalovaný S. S. napadol poškodenú tak, že ju opakovane
minimálne dvakrát udrel do oblasti tváre, v tejto časti zranení sa znalec vyjadril v tom zmysle, že nemohli
byť spôsobené pádom. V tejto časti krajský súd tvrdeniam poškodenej uveril aj vzhľadom k tomu, že
aj matka a aj sestra poškodenej zhodne potvrdili, že im poškodená volala a sťažovala sa na to, že
ju obžalovaný napadol. Navyše, deti obžalovaného a poškodenej sa vyjadrili, že už v minulosti boli

svedkami obdobného správania sa obžalovaného smerom k poškodenej, teda stíhaný skutok by nebol
ojedinelým atakom obžalovaného.

Odvolacie argumenty obžalovaného, že zranenie v oblasti oboch očníc mohli byť spôsobené aj inou
osobou na firemnej akcii, krajský súd nepovažoval za relevantné. V priebehu celého konania nebol
produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by mal naznačiť, že obžalovaná mala konflikt s treťou osobou počas

predmetného večera. Je pravdou, že obžalovaná mala viditeľné zranenia už v čase príchodu domov, tak
ako to tvrdí obžalovaný v podanom odvolaní, ale práve táto okolnosť zavážila v prospech obžalovaného,
pričom sa zo skutku tieto zranenia vypustili. To, či pomliaždenie a podkožný krvný výron v oblasti oboch
očníc u poškodenej bolo prítomné už v čase príchodu domov nie je možné jednoznačne zistiť, a nič
nemení na veci ani to, že Q. S. bola svedkom ako poškodená prišla domov už doudieraná. Z vizuálneho

kontaktu svedkyne s poškodenou nemohla svedkyňa Q. S. posúdiť, či už v tom čase mala poškodená
aj zranenie v oblasti očníc, nakoľko zranení mala viac.

Odvolací súd nespochybňuje tvrdenia obžalovaného, že poškodená má nepriateľský vzťah k
obžalovanému a ani to, že ma tendencie k skresľovaniu. Uvedené však neznamená, že obžalovaný

poškodenej nemohol fyzicky ublížiť. Pokiaľ obžalovaný poukazuje na výpoveď svojej matky ako na
relevantný dôkaz, odvolací súd ju nepovažuje za dôveryhodnú. Matka obžalovaného uviedla, že v
manželstve medzi poškodenou a obžalovaným nedochádzalo k žiadnym fyzickým atakom, čo je v
príkrom rozpore s tým, čo uviedli dve maloleté deti. Maloleté deti boli v minulosti svedkami fyzických
útokov obžalovaného na poškodenú („otec po mamine kričal, nadával jej, aj ju posotil, ťahal ju za

vlasy, tiekla jej aj krv z nosa“), pričom, keď to videli, tak išli za babkou, ktorá po obžalovanom kričala.
Vierohodnosť výpovede svedkyne Q. S. je jednoznačne spochybnená a vyvrátená práve výpoveďami
maloletých detí, ktoré naopak, podľa znalca, vypovedali pravdivo a ich výpovede možno považovať za
vierohodné.

Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol
obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého
trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd
zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach
prípadu pre uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu

trestu s určením skúšobnej doby na 18 mesiacov, ktoré zodpovedá zákonu a stavu veci. Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu
o druhu a výmere trestu obžalovanému S. S..

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v
čonajmenšejmiere.Ochranaspoločnostipredpáchateľmitrestnýchčinovvrátaneochranyprávaslobôd

jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest
má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti.
Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda
páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti,ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno
ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k

záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať.
Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým
trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných
činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a

generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi

legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže
so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v
treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,
ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému

páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný
trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr.
zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu
a výmery trestu vrátane správneho zistenia poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. Krajský
súd uzatvára, že okresným súdom uložený trest, a to trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s
podmienečným odkladom výkonu trestu s určením skúšobnej doby na 18 mesiacov, považuje odvolací

súd za zákonný, primeraný a spravodlivý. Tento zákonný stav neboli odvolacie argumenty obžalovaného
spôsobilé zvrátiť v rámci odvolacieho konania.

Neuniklo však pozornosti odvolacieho súdu, že okresný súd na strane 11 odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol, že vychádzal z trestnej sadzby 6 mesiacov až 30 mesiacov. Pri prečine nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. je osobitnej časti Trestného zákona uvedená
trestná sadzba vo výmere 6 mesiacov až tri roky. Zníženie hornej hranice o tretinu z takto určenej
trestnej sadzby bolo správne znížiť na 26 mesiacov (36 mesiacov mínus 6 mesiacov je 30 mesiacov a
z toho tretina je 10 mesiacov, teda 36 mesiacov mínus 10 mesiacov rovná sa 26 mesiacov) a nie na 30
mesiacov, ako to uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Uvedené však nič nemení

na zákonnosti uloženého trestu.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v
okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takejpovahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd ako súd odvolací odvolanie obžalovaného S. S. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.