Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5810206211
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5810206211.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne G. D., bývajúcej v R., zastúpenej Mgr. Igorom
Paliderom, advokátom, so sídlom v Zubrohlave 215, proti žalovanej Kooperativa pojišťovna, a.s. Vienna
Insurance Group, so sídlom v Prahe, Templova 747, zastúpená Mgr. Jánom Brandisom, o zaplatenie
14 836,74 eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7C/170/2010, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. februára 2017 sp. zn. 5Co/322/2016, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. februára 2017 sp. zn. 5Co/322/2016 vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na Okresnom súde Námestovo (ďalej ako „súd prvej inštancie“) po
viacerých čiastočných späťvzatiach žaloby domáhala, aby súd prvej inštancie (pôvodných) žalovaných
1/ a 2/ zaviazal zaplatiť žalobkyni 15 697,07 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 7 702,16

eur od 1. júna 2011 do zaplatenia, zo sumy 2 398,75 eur od 30. augusta 2012 do zaplatenia, zo sumy
5 000 eur od 1. decembra 2010 do zaplatenia, zo sumy 230,07 eur od 1. januára 2011 do zaplatenia
a zo sumy 253,91 eur od 20. septembra 2013 do zaplatenia, pričom plnením jedného zo žalovaných
zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhému žalovanému. Žalobkyňa svoju žalobu
odôvodnila tým, že žalovaný 1/ bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. 6T/69/2009-192 z
23. júla 2009 právoplatne uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví, ktorým spôsobil

žalobkyni ťažkú ujmu na zdraví. Žalobkyňa si uplatnila ako nárok na náhradu škody, ku ktorej došlo
trestným činom žalovaným 1/, jednotlivé čiastkové nároky uvedené v žalobnom návrhu.
2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 18. apríla 2016 č. k. 7C/170/2010-445 rozhodol vo výroku I.,
že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 5 694,74 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 4.
júna 2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. súd vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd osobitným uznesením

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že rozsudkom z 20.
mája 2015 č. k. 7C/170/2010-386 súd žalobu voči (pôvodnému) žalovanému 1/ zamietol, žalovaného 2/
zaviazal zaplatiť žalobkyni 860,33 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 826,02
eur od 4. júna 2011 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania
vyhradil na osobitné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na odvolanie žalobkyne
odvolací súd rozhodol, že rozsudok v časti, v ktorej súd žalobu voči žalovanému 1/ zamietol potvrdil,

výrok II., ktorým súd uložil žalovanému 2/ zaplatiť žalobkyni 860,33 eur s úrokom z omeškania 8,25 %
ročne zo sumy 826,02 eur od 4. júna 2011 do zaplatenia potvrdil a vo výrokovej časti III. rozsudku, v
ktorej súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
V nadväznosti na predchádzajúce rozhodnutia súd prvej inštancie vo vzťahu k amortizácii osobného
motorového vozidla dôvodil, že pri vykonávaní ciest na ošetrenie, vyšetrenia a rehabilitácie, ktoré
žalobkyňa absolvovala s liečením po úraze, odvolací súd zaujal názor, že žalobkyni patria náklady na

amortizáciu, nakoľko ide o účelne vynaložené náklady v súvislosti s liečením, avšak v otázke výšky
týchto nákladov chýba právna úprava, ktorú by bolo možné aplikovať. Vzhľadom na to, súd postupovalpodľa § 136 O.s.p., kedy súd výšku určí podľa svojej úvahy. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa
žiadalazapredmetnécestyzaopotrebeniemotorovéhovozidlanáhraduvovýške0,183eurzakilometer.
Žalovaná zaujala názor, že je možné akceptovať amortizáciu vo výške 0,02 eur za kilometer, ktorú počíta

poisťovňa pri náhradnom vozidle. Súd prvej inštancie tak priznal žalobkyni za prejazdených 3 844 km na
cestách na ošetrenie, vyšetrenie a rehabilitácie náhradu vo výške 633,11 eur. Súd prvej inštancie
v rámci svojej úvahy konštatoval, že výsledok úvahy súdu má byť výška náhrady v rozmedzí predstáv
účastníkov, pričom napriek tomu, že analogicky síce nemožno použiť zákon o cestovných náhradách,
ale výška náhrady za použitie motorového vozidla pri pracovných cestách môže slúžiť ako významná

pomôcka. Súd prvej inštancie uviedol, že výška náhrady za opotrebovanie vozidla podľa vykonávacieho
predpisu k zákonu o cestovných náhradách vychádza z odborných technických údajov týkajúcich
sa opotrebovania vozidiel a preto niet dôvodu, aby sa od nej súd podstatne odchýlil. Súd prvej inštancie
tak určil výšku tejto náhrady o 10 % nižšiu, než podľa zákona o cestovných náhradách. Vo vzťahu k
žalobkyňou uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 5 000 eur súd uviedol, že vzhľadom na to, že je
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a ako vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania je

nepochybné, že operácie, ktorým sa podrobila žalobkyňa a následné rehabilitácie značne znížili kvalitu
životaatoajvosférejejosobnéhoživota,vrátanejejvoľnočasovýchaktivítarodinnéhoživota.Vzhľadom
na uvedené súd prvej inštancie tak konštatoval, že výšku nemajetkovej ujmy 5 000 eur nepovažuje
vzhľadom na poškodenie zdravia za neprimerane vysokú. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že
žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného záväzku, preto ju súd zaviazal na zaplatenie

úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Žiline (ďalej ako
„odvolací súd“) rozsudkom z 28. februára 2017 sp. zn. 5Co/322/2016 vo výroku I. potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v časti výroku II., v ktorej okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo
výroku II. rozhodol, že v ostatných častiach ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý a

vo výroku III. rozhodol, že žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, spisového materiálu a po vyhodnotení
toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany, svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom
na to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci
a potom, čo dospel k skutkovým záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, sa

v zmysle § 387 ods. 2 CSP odvolací súd obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Odvolací súd uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám, a že
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Na
záver odvolací súd uviedol, že vzhľadom na to, že sa po doplnení dokazovania súd prvej inštancie

riadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v rozhodnutí z 26. januára 2016 sp. zn.
5Co/469/2015, odvolanie žalobkyne považuje za neopodstatnené. Ďalej odvolací súd konštatoval,
že v predmetnom spore mala úspech v konaní žalovaná, preto odvolací súd priznal žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej ako „dovolateľka“) dovolanie.

Svoje dovolanie odôvodnila poukazom na § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľka v dovolaní namietala, že sa
nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý len prevzal právne závery súdu prvej
inštancie a nevenoval náležitú pozornosť odvolacím dôvodom. Dovolateľka uviedla, že z obsahu
upraveného žalobného návrhu po poslednej zmene žaloby vyplývalo, že si uplatnila amortizáciu za
celkom 10 336 km + 768 km, spolu 11 104 km za vykonané jazdy svojím motorovým vozidlom na

ošetrenie a rehabilitácie. Dovolateľka uviedla, že v súdnom konaní jej však bola súdom prvej inštancie
priznaná náhrada za amortizáciu motorového vozidla len za 3 844 km a to v rozsahu
633,11 eur, pričom v odôvodnení rozsudku nebolo konkretizované prečo išlo o náhradu len za 3
844 km. Dovolateľka ďalej uviedla, že odvolanie rovnako smerovalo aj voči zníženiu náhrady o 10 %,
oproti sadzbe podľa zákona o cestovných náhradách, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

oprel o úvahu, podľa ktorej priznal náhradu o 10 % nižšiu, aká by mala prislúchať podľa uvedeného
zákona. Dovolateľka konštatovala, že tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd nedali odpoveď na
ani jeden z dvoch odvolacích dôvodov a doteraz nie je zrejmé, prečo z najazdených a v žalobe
uplatnených 11 104 km bola priznaná náhrada za 3 844 km a nebola priznaná náhrada za
zvyšných a uplatnených 7 260 km. Dovolateľka konštatovala, že takýmto postupom odvolacieho súdu

bolo porušené ústavné právo na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na primerané
a náležité zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Dovolateľka tak uviedla, že podľa jej názoru odvolací súd
v danom prípade pochybil, keď bez bližšieho odôvodnenia nepriznal nárok na uplatnenú amortizáciu za
najazdených 11 104 km vlastným motorovým vozidlom a nezaoberal sa ani otázkou zníženia náhrady zaamortizáciu vozidla o 10 %. Dovolateľka je tak toho názoru, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v tejto
časti je nepreskúmateľné, nakoľko v ňom nie je uvedené, prečo napriek totožnej sile dôkazov a počte
najazdených km na ošetrenie, bolo v tejto časti žalobe vyhovené len čiastočne a to len za najazdených

3 844 km. Uvedený počet km bol uplatnený v pôvodnej žalobe a neskôr sa počas konania navýšil na 11
104kmabolpreukázanýlistinnýmidôkazmi.Zuvedených11104kmtakvznikoldovolateľkenárokpodľa
zákona o cestovných náhradách za amortizáciu v sume 2 032 eur, a podľa úvahy súdu so znížením
o 10 % na amortizáciu v sume 1 828,80 eur. Dovolateľka na podporu svojho tvrdenia poukázala na
judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03-30 a II. ÚS 675/2014-40. Na záver uviedla, že

nakoľko považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu za arbitrárne, navrhla, aby
dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia
prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným
v zákone (§ 431 až § 435 CSP) a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania, resp. predpoklady

prípustnostidovolania,nemožnodovolanímnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdupodrobiťvecnému
preskúmaniu v dovolacom konaní.
7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie dovolaním napadnúť (úspešne). Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.
7.1. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

7.2. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolateľka v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/
CSP.
9. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
9.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkýmvykonanýmdôkazom, právonazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonariadneodôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie dostatočne.
10. V súvislosti s touto námietkou dovolací súd odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je
aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosťrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §

237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
11. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj
právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom

pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.
12. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu“.
13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje
aplikáciu(akovýnimky)druhejvetystanoviskaR2/2016azakladátakprípustnosťidôvodnosťpodaného

dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva predovšetkým v tom, že odvolací súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nezaoberal odvolacou argumentáciou
dovolateľky, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre
rozhodnutie vo veci. Dovolateľka v danom prípade v dovolaní namietala, že odvolací súd pochybil, keď
popripustenízmenyžalobyuznesenímsúduprvejinštanciezo7.septembra2012č.k.7C/170/2010-205

a uznesením z 27. septembra 2013 č. k. 7C/170/2010-268 bez bližšieho odôvodnenia sa v zmysle § 387
ods. 1 CSP v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a nepriznal dovolateľke nárok
na uplatnenú amortizáciu za najazdených 11 104 km vlastným motorovým vozidlom a nezaoberal sa ani
otázkou zníženia náhrady za amortizáciu vozidla o 10 %. Čo sa týka amortizácie súd prvej inštancie
síce na jednej strane bez výhrady priznal dovolateľke amortizáciu osobného motorového vozidla pri

vykonávaní ciest na ošetrenia, vyšetrenia a rehabilitácie, ktoré absolvovala v súvislosti s liečením
po úraze a zaujal stanovisko, že uvedená amortizácia je dôvodná a v konečnom dôsledku ustálil
amortizáciu vo výške 0,02 eur za kilometer, s čím sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, avšak súd
prvej inštancie tak priznal dovolateľke amortizáciu za prejazdených 3 844 km náhradu vo výške 633,11
eur. Súd prvej inštancie však bez ďalšieho uvedený počet prejazdených km bližšie nekonkretizoval

a neodôvodňoval. Čo sa týka uvedenej výšky náhrady súd postupoval v rámci svojej úvahy podľa §
136 O.s.p. a určil výšku tejto náhrady o 10 % nižšiu ako podľa zákona o cestovných náhradách.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne neodôvodnili priznaných iba 3 844 prejazdených km ako aj
zníženie výšky tejto náhrady o 10 %. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že vzhľadom

na to, že písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu ide o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Preto
dovolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je z tohto dôvodu nedostatočné a
nepreskúmateľné.
14. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd v zmysle § 449 a § 450 CSP zrušil rozsudok Krajského

súdu v Žiline z 28. februára 2017 sp. zn. 5Co/322/2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.