Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2015

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 10C/158/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209770
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Laura Žideková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2015:5312209770.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Laurou Židekovou v právnej veci navrhovateľa: Pohotovosť,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla predložiť SR, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR Súdnemu dvoru
Európskej únie, v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov, pod sp. zn. 7C/6/2010 s a z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody 1637,66 Eur a nemajetkovej ujmy 327,53 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Čadca. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá
vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá

vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5851255 uzavretej s dlžníkom E.
Y.. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX 2876/2011. V rámci
uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky
navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Čadca a požiadal ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti

zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej
dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože
exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú značku exekučného konania.

Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostiexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutiarozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku).
V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v
zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutím

rozhodcovských komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli rozhodnutia v pracovných
sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a
vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami.
Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené, rozhodnutia
rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným

titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, ale podľa ustanovenia
§ 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého súdny výkon
pripúšťa zákon. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia tejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti

a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.4.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 8.2.2011. K rozhodnutiu o poverení tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 63 dní.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného
súdu Čadca) založeného pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným
povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: 5851255, pričom exekučná vec
bola súdnym exekútorom zaevidovaná pod EX 2876/2011. Ďalej navrhovateľ uviedol, že nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,

ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako
nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Exekučný
súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na
všeobecnom súde.

Podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup súdu charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v

zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na
strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu,
keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný
judiciálny proces, sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného

titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný
súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej

žalobe. Zákonodarca kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť
všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len
vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu
dôjde včas, t.j. v lehote stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia

smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde
neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva,
pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa

na zaplatenie dlhu, čím formálne vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi
navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej strane totiž existuje relevantný exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok,
ale tento je materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať
občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva pred súdom na zaplatenie istiny a príslušenstva,

pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej.Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako
rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.

Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil
až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného

súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS
13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 1637,66 Eur predstavujúca náhradu istiny s

príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní,
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere.

Zároveň si navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu

majetkových práv navrhovateľa. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje

za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom
stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej
žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:

a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení

s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;

b. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho vymáhania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských

aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho
majiteľov;

c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 327,53 Eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s

príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v

zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný
za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom
postupom, ktorým by správne interpretoval a aplikoval ust. 44 ods. 2 Ex. poriadku a aby súd uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 1637,66 Eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 327,53 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí

návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou škodou a nemajetkovou
ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práva a najmä je už v súčasnosti
zrejmé, že si navrhovateľ uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe
majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že návrh má vady, je neurčitý, zmätočný.

Navrhovateľ v návrhu síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám.
Odporca zdôraznil,že tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných
exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,
pretože kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní má možnosť a záujem relevantným a jednoznačným

spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Odporca ďalej uviedol, že nie
je jasný ani titul nároku na náhradu škody, nakoľko navrhovateľ jednak namieta nezákonné rozhodnutie,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ
neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, neuviedol, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti.

To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. Tiež poukázal na skutočnosť, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu a Ústavný súd SR. Ďalej odporca uviedol, že má za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde, nakoľko žaloby boli podané pred uplynutím 6-mesačnej lehoty odo dňa prijatia žiadosti
o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody.

K nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím súdu o žiadosti o udelenie poverenia po 15-
dňovej lehote odporca uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie súdneho exekútora je
výraznou prekážkou toho, aby mohli súdu objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok v tejto časti je neopodstatnený, nakoľko

z ustanovenia Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 vyplýva, že 15-dňová lehota neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Odporca má za to,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní,
nakoľko skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä

s ohľadom na to, že sa tieto týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
K nesprávnemu úradnému postupu zamietnutím návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že
pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným postupom je
o.i. nevyhnuté, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už
právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom

prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu
nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
taktiež nie je na mieste posudzovať. Odporca zároveň poukázal na skutočnosť, že zo samotnej dikcie §

44 ods. 2 Ex. por. vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutiažiadosti o udelenie poverenia. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá
predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Čo

sa týka prieťahov, poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody môže pri
prerokovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, že by tieto
boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Nie je oprávnený posudzovať prieťahy

v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu a Ústavný súd SR. Odporca ďalej uviedol,
že vzhľadom na skutočnosť, že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v
niektorých žalobách, k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred
marcom 2009, vznáša odporca námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j.

tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K uplatnenej materiálnej škode odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu ani výšku
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ by v tomto konaní
na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej
pohľadávke. Navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho,

čoho sa domáha, nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik ani výšku škody.
Pokiaľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, odporca poukázal na dve skutočnosti. V prvom rade považoval za
potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocit
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné

v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Navrhovateľ ďalej uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto
bližšie nie sú konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa“. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou

a je krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej
skutočnej škody. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z návrhu nevyplýva a z tohto
dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi

podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej odporca uviedol, že zastáva názor, že navrhovateľ
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými
mravmi, nakoľko odporca považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii

platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce. Vzhľadom na uvedené odporca vo vzťahu k príčinnej súvislosti konštatoval,
že vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.5.2015. Navrhovateľ, právny zástupca navrhovateľa ani

odporca sa na pojednávanie nedostavili. Odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil
a žiadal, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu
elektronicky dňa 21.5.2015 doručil súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky. Namietal, že
navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov

Okresného súdu Čadca. Navrhovateľ pri tom trvá, aby mu bolo toto rozhodnutie doručené a v prípade,
že Krajský súd rozhodne, že sudcovia Okresného súdu Čadca z prejednania veci vylúčení nie sú, mázáujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami. Nedoručenie
spomínaného uznesenia tvorí prekážku v konaní. Zo spisu (doručenka je na č.l. 52 p.v. spisu)
nepochybne vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo dňa 30.6.2014 doručené uznesenie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/28/2014 zo dňa 31.3.2014, ktorým sudkyňa Okresného súdu
Čadca JUDr. Laura Žideková nebola vylúčená z prejednávania rozhodovania tejto veci. Z uvedeného
vyplýva, že tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa je v tomto smere nepravdivé. Právny zástupca
navrhovateľa zároveň žiadal ospravedlniť neúčasť na pojednávaní a pojednávanie odročiť z dôvodu
podania návrhu na prerušenie konania. Podanie návrhu na prerušenie konania nepovažoval súd za

vážnydôvod,prektorýbybolopotrebnépojednávanieodročiťmajúctýmnazretelizásaduhospodárnosti
a plynulosti konania, nakoľko po posúdení návrhu na prerušenie konania tento ako nedôvodný na
pojednávaní zamietol. Súd pojednával, aj keď bol navrhovateľ a jeho právny zástupca nečinný a
vychádzal pritom z obsahu spisu. Navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami vytvorili prekážku
prítomnosti na pojednávaní. Súd im žiadne prekážky nevytvoril. Súd poukazuje aj na to, že návrh na
odročenie pojednávania nemá náležitosti návrhu podľa § 119 OSP (napr. nebola dodržaná lehota bez

zbytočného odkladu). Podľa § 119 OSP oznámil súd právnemu zástupcovi navrhovateľa elektronicky
dňa 22.5.2015, že jeho žiadosti o zrušenie termínu pojednávania nevyhovuje a pojednávať bude. Súd
preto konal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 OSP v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu
a odporcu.

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, prieťahom v konaní,
došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Preto súd okrem osobitného zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia
občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia občianskeho
zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, exekučný poriadok.

PrávomocOkresnéhosúduvČadcinakonaniearozhodnutiepodľa§ 8OSPa§15,16zákonač.514/03
Z.z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta OSP. Ku dňu rozhodovania
súdu podľa § 154 ods. 1 OSP uplynula lehota 6 mesiacov od podania žiadosti nadriadenému súdu. Bolo
preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Pre posúdenie právomoci
súdu je právne irelevantné, že navrhovateľ neodstránil vady žiadosti o predbežné prejednanie nároku

v stanovenej lehote (§ 16 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.: „Tým nie je dotknuté právo
poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde.“). Na Okresný súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie žiadostí o predbežnom prejednaní
nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu (záznam kancelárie č.l. 60). Doručenie žiadostí
potvrdil vo svojom vyjadrení aj odporca. Súčasťou žiadostí bol aj nárok týkajúci sa tohto súdneho sporu.

Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z.
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci súdu
vo veci konať a rozhodnúť.

Súd neodmietol návrh navrhovateľa podľa § 43 ods. 1, 2 OSP. Z rozsudočného návrhu je zrejmé, že
žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške náhradu škody a nemajetkovej

ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku. Navrhovateľ žiada priznať nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, v dôsledku čoho mu
nevymožením nároku vznikla škoda. O takomto nároku bolo možné konať a rozhodnúť. Skutočnosť,
že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou vyhodnotenia unesenia dôkazného
bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Dokazovanie súdu slúži na dokazovanie existujúcich,

konkrétnych tvrdení. Súd nie je povinný namiesto navrhovateľa zhromažďovať skutkový stav, ktorý mábyť obsiahnutý v návrhu (§ 79 ods. 1, 2 OSP). Tým by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti
účastníkov konania. Naviac navrhovateľ je právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom
prípade samostatne, nie hromadne. Súd voči navrhovateľovi nemá poučovaciu povinnosť ani čo do

hmotného, ani čo do procesného práva (§ 5 ods. 2 OSP).

Podľa § 9 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Pasívne legitimovaným subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR. Navrhovateľ správne označil pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože
bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému

vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z).

Súd vykonal dokazovanie nasledovnými dôkazmi: návrh čl. 1 - 4, úradný záznam čl. 7, vyjadrenie
sudcov čl. 8 - 10, uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10NcC/264/2013 čl. 13 - 15, podanie
navrhovateľa čl. 22, vyjadrenie odporcu čl. 23 - 33, dovolanie čl. 34 - 38, vyjadrenia sudcov Okresného
súdu Čadca čl. 43, 45, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/28/2014 čl. 48 - 50, uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6CdO/320/2014 čl. 56, 57, záznam kancelárie čl. 60, návrh na prerušenie
konania čl. 62, 64, uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom čl. 65 - 67, návrh na zrušenie
pojednávania čl. 70 - 72, oznámenie súdu čl. 74, znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave str. 43, zaevidovaný pod Spr 410/2014, vyjadrenie odporcu k znaleckému
posudku, zaevidované pod Spr 901/2014, znalecký posudok vypracovaný znalcom Doc. JUDr. PhDr.

MiroslavomSlašťanom,PhD.č.1/2013,zaevidovanýpodSpr1957/13,ďalejoboznámilpodstatnýobsah
pripojeného spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. 5Er/101/2011 a to najmä žiadosť o udelenie poverenia
čl. 2, zápisnica čl. 3, zmenka čl. 5, zmluva o úvere čl. 6, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu čl. 7,
8, výpis z obchodného registra čl. 9, uznesenie Okresného súdu v Čadci, sp. zn. 5Er/101/2011 čl. 10 -
13, uznesenie Okresného súdu Čadca č. k. 5Er/101/2011-14 čl. 14.

Z vykonaných dôkazov zistil nasledovný skutkový stav, ktorý vzhľadom k poučeniu podľa § 120 ods.
4 OSP a § 205a OSP obsiahnutom v procesných poučeniach súdu považoval za uzavretý a nemenný
(resp. ktorý možno zmeniť len za splnenia podmienok uvedených v § 205a OSP).

Zpripojenéhoexekučnéhospisu5Er/101/2011malsúdpreukázané,ženavrhovateľuzatvorilspovinným
zmluvu o úvere dňa 25.6.2009 vo výške 250,- € poskytnutého úveru, zvýšeného o poplatok 242,-

€, spolu 492,- €. Návrh na vydanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku bol podaný dňa
8.10.2010, rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 7.12.2010, právoplatný dňa 27.12.2010. Exekučné
konanie začalo dňa 8.2.2011 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice u súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Žiadosť o udelenie poverenia došla súdu dňa 28.2.2011, súd rozhodol
uznesením sp. zn. 5Er/101/2011, EX 2876/11 zo dňa 14.3.2011, ktorým žiadosť zamietol, uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 13.4.2011. Uznesením č.k. 5Er/101/2011-14 zo dňa 23.5.2011 súd
exekučné konanie zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.6.2011. Navrhovateľ voči týmto
uzneseniam nepodal opravný prostriedok. Zo zmluvy o úvere mal súd preukázané, že navrhovateľ
svoju pohľadávku nezabezpečil preventívne zabezpečovacími prostriedkami. Navrhovateľ nezisťoval
zadĺženosť povinného ku dňu poskytnutia úveru u iných subjektov, jeho majetkové a finančné pomery,

uvedené skutočnosti nemal preukázané ani zo strany navrhovateľa žiadnym dôkazom, čo bolo
povinnosťou navrhovateľa.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené

kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:

1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo

nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,
§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho
zákonníka).

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom
postupe.

V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným
postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti o vydanie poverenia na základe
právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ktorý je rovnocenný s inými exekučnými

titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a prekážku právoplatne
rozhodnutej veci.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci:

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmom fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 1.6.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood1.6.2010okremhoreuvedenéhozneniaboloznenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku doplnené tak, že: táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených).

Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa
28.2.2011. Súd rozhodol dňa 14.3.2011. Nevydal však poverenie, ale žiadosť o udelenie poverenia
zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.4.2011, pretože navrhovateľ nepodal opravný
prostriedok. Tým mal súd preukázané, že tvrdenie navrhovateľa, že k rozhodnutiu súdu došlo po uplynutí

zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 63 dní, je nepravdivé. Súd má zato, že k nesprávnemu
úradnému postupu v tomto konaní nedošlo, nakoľko súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia 14.
deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, t.j. v 15-dňovej lehote.

V súvislosti s uvedeným súd však považuje za potrebné uviesť, že už v rozhodnom čase bolo účinné
vyššie citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu

15 dní, súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje
procesnúlehotu15dní navydaniepoverenianavykonanieexekúciepreprípad,žeexekučnýsúdnezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d) t. j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 144/2010 z. z., a to s účinnosťou od 1. júna 2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z.
s účinnosťou od 1. 6. 2011 bolo predmetné zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) doplnené za
slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov.“ V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod

2 je uvedené „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“

Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu aby sa predišlo mylným interpretáciám
uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v
znení pred 1. 6. 2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným titulom
bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade
nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní

by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo
aj pred 1. júnom 2010). Je potrebné poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a

povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona
č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní(rozsudokNSSRzodňa26.9.2011,sp.zn.3MCdo 11/2010).Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom, preto
uvedený postup exekučného súdu, ktorým preskúmal exekučný titul nemožno vyhodnotiť ako nesprávny
úradný postup, tento postup našiel vyjadrenie v samotnom rozhodnutí, keďže exekučný súd zistil rozpor

exekučného titulu zo zákonom žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Je nepochybné, že v danom
prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana
spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom

na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom
na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými konaniami, zložitejšie a
náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Súd opätovne zdôrazňuje, že nie je zákonom stanovená lehota
pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na
vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup našiel vyjadrenie
v rozhodnutí. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia nevyhovie,

alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť.
Postup exekučného súdu sa nevyznačoval takýmito okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako
zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre
vydanie takéhoto rozhodnutia, v trvaní 14 dní, nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti

za neprimeranú.

Za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodnutie súdu o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia by bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti, toto
však navrhovateľ v návrhu skutkovo nevymedzil, netvrdil a ani nepreukázal, že predmetné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia bolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť

príslušným orgánom. Navrhovateľ ani nepodal proti uvedenému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok.
Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmať v samotnom konaní o
náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase
prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných
procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Potom nevyhnutne platí,

že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť
(nezákonnosť) rozhodnutia, v ktorého dôsledku došlo ku vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani
ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukázane vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,
ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. V zásade platí, že
právo na náhradu škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, zrušil alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán. Účelom predmetného konania
teda nie preskúmať a revidovať vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie v danom exekučnom konaní,
ktoré je záväzné.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na ním tvrdenom skutkovom

základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad a to nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku
zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej

podmienky, súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších
podmienok a to ku vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore)
stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho
tvrdenie dokázané a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu súd uvádza, že premlčanie sa podľa
ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľky
na náhradu škody je neexistentný, preto sa vznesenou námietkou premlčania bližšie nezaoberal.Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 21.5.2015 navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 2 písm. c) OSP. Ako dôvod uviedol, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C
6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného

návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie
zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V danom konaní vystupujú na strane odporcov
v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade

Pohotovosť s.r.o. - navrhovateľ, za účasti vedľajšieho účastníka. Okresný súd Prešov v danom konaní
uznesením zo dňa 7. 10. 2013 v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť odporkyňa
v rade 1. - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Odporkyňa v rade 1. navrhla
položiť nasledovné prejudiciálne otázky:

1.) Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako

účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti navrhovateľky požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?

2.) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie

orgánu, ktoré opisuje navrhovateľka, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej
absolútnu nečinnosť navrhovateľky a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov
nápravy umožnených právom členského štátu?

3.) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je navrhovateľkou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí

stotožňovať z vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?

4.) Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7 C 6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne navrhovateľ i odporca v tomto konaní, má pre

ďalší priebeh aj rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má
fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Ustanovenie
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. kreuje len prípadnú možnosť (teda nie povinnosť) rozhodnutia procesného
súduoprerušeníkonania,akdospejekzáveru,žeprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôže
mať význam pre jeho rozhodnutie, alebo, ak dal na takéto konanie podnet. V prvom rade poukazuje súd

na to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že Súdnemu dvoru Európskej únie
boli predložené na zodpovedanie prejudiciálne otázky formulované v predmetnom návrhu na prerušenie
konania v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 6/2010, ani neuviedol pod
akou spisovou značkou je predmetné konanie na Súdnom dvore Európskej únie vedené. Predložil len
uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že predmetné

uznesenie Okresného súdu Prešov nie je právoplatné z dôvodu podania odvolania. Zároveň súd má za
to, že prípadné rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu
v tejto veci. Z návrhu vyplýva, že predmetom konania na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C 6/2010
je náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého nároku sa domáha navrhovateľka (ktorá
je nie účastníčkou tohto konania), pričom účastníci tohto konania (navrhovateľ a odporca) vystupujú

v predmetnom konaní na strane odporcov. Zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok nemávýznam pre rozhodnutie v tejto veci, s týmto konaním nesúvisí, nakoľko predmetom tohto konania je
nárok navrhovateľa na náhradu škody voči odporcovi spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Súd
vyššie uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup,

ani nezákonné rozhodnutie. Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok nepovažoval súd za
významné pre rozhodnutie v tejto veci, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania. Odporca si náhradu
trov konania uplatnil, trovy konania však nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline
prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon
rozhodnutia.