Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/1022/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210229308
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7210229308.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobkyne: G.. L. Y., nar. XX.X.XXXX,
bytom O., M. XX, práv. zast. U.. Q. W., advokátkou, H. XX, O.Š., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, N.. P.. O. O., zamestnankyňou Ministerstva vnútra
SR, v konaní o určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu

Košice II č.k. 43C/175/2010-165 z 18.9.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len „súd“) žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa je
povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 672,25 eur, ktoré je povinná zaplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa žalobou podanou na súde sa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo

štátnozamestnaneckého pomeru ktorá bola daná žalobkyni listom žalovaného zo dňa 12.7.2010.
Uviedla, že bola v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného od 1.1.2004 do 30.6.2006 vo funkcii
hlavný referent a od 1.7.2006 vo funkcii radca. Uviedla, že rozhodnutím žalovaného č. 2008/00004 - 002
zo dňa 13.3.2008 žalovaný ku dňu 31.3.2008 ukončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou podľa
§ 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 o štátnej službe. Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa
odvolanie, ktoré vedúci služobného úradu žalovaného rozhodnutím zo dňa 30.4.2008 č. 2008/00119
zamietol a potvrdil rozhodnutie žalovaného č. 2008/00004 - 002 zo dňa 13.3.2008. Žalobkyňa podala

dňa 30.6.2008 žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2008/00119 zo dňa 30.4.2008. Krajský
súd rozsudkom zo dňa 14.5.2009 č. k. 6S/84/2008-60 žalobu zamietol. Voči tomuto rozsudku podala
žalobkyňa odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 21.4.2010 č. k. 1Sžo
300/2009 zrušil rozhodnutie vedúceho služobného úradu žalovaného zo dňa 30.4.2008 č. 2008/00119
ako aj rozhodnutie žalovaného č. 2008/00004 - 002 zo dňa 13.3.2008 a vec vrátil vedúcemu služobného
úradu žalovaného na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správne orgány

nepostupovali v zmysle ust. § 32 Správneho poriadku.

Na deň 6.7.2010 bola žalobkyňa žalovaným pozvaná na osobný pohovor v súvislosti s neplatným
skončením pracovného pomeru na ktorom žalobkyňa uviedla, že so skončením pracovného pomeru
dohodou nesúhlasí a trvá na zaradení do štátnej služby.Súd dôvodil, že podľa názoru služobného úradu KLÚ Košice konzultovaného s Ministerstvom práce soc.
vecí a rodiny SR treba vychádzať zo zásady, že po právoplatnom rozhodnutí súdu, ktorým boli zrušené
rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, treba právny stav riešiť podľa existujúcej

právnejúpravyplatnejvčasevydaniazrušujúcehorozsudkuNajvyššiehosúduSR(21.4.2010).Uvedený
spôsobom aplikácie § 131 vedie k posilneniu právnej istoty. Skutočnosť, že súd zrušil právoplatné
rozhodnutie správneho orgánu v čase účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z. a vec vrátil na ďalšie
konanie, vedie k povinnosti vedúceho služobného úradu napraviť právny stav, ktorý vznikol v dôsledku
rozhodnutia súdu.

Služobný úrad (vedúci služobného úradu) rešpektuje skutočnosť, že skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru je neplatné. Základným právom, ktoré štátnemu zamestnancovi na základe rozhodnutia súdu
patrí je zachovanie (obnovenie). Služobný úrad je toho názoru, že správne postupoval v ďalšom konaní
podľa novej právnej úpravy, čím je ústavou SR garantované právo štátneho zamestnanca chránené
náležitým spôsobom (§ 129, § 131 zák. č. 400/2009 Z.z.).

Štátny zamestnanec, s ktorým služobný úrad neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer v čase

účinnosti nového zákona o štátnej službe, sa stal štátnym zamestnancom, podľa tohto zákona,
preto služobný úrad vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru s týmto zamestnancom konal podľa
ustanovenia nového zákona č. 400/2009 Z.z..

Vzhľadom na neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe rozsudku Najvyššieho
súduSRč.1SŽo300/2009právnydôvodnaposkytnutietejtonáhradyzanikol.Zamestnávateľnazáklade

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 2010/00246 z dôvodu, že nemal pre štátneho
zamestnanca voľné štátnozamestnanecké miesto, je povinný poskytnúť zamestnancovi odstupné vo
výške 3067,50 eur.

Podľa článku II dohody obe strany sa dohodli na vzájomnom zápočte uvedeného odstupného v článku
1. Zhodnotenie vzájomného zápočtu odstupného v prospech zamestnanca je rozdiel medzi odstupným

vo výške 3067,50 eur a už poskytnutým odstupným vo výške 1755,60 eur, t.j. čiastka 1311,90 eur.

Podľa článku III dohoda bola uzavretá na návrh zamestnávateľa a to z dôvodu vysporiadania nárokov
zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Táto dohoda nadobúda
platnosť a účinnosť dňom jej podpisu oboma zmluvnými stranami. Zmluvné strany prehlasujú, že
uzavretú dohodu uzatvorili na základe vážnej a slobodnej vôle , ich zmluvná voľnosť nebola obmedzená.

Ustanovenia zmluvy sú pre nich zrozumiteľné a určité a aj listom č. 2011/000026 z 11.1.2011 KLÚ v
Košiciach predkladá žalobkyni požadované údaje, t.j. že dňa 28.12.2010 jej boli poukázané na osobný
účet finančné prostriedky za náhradu ušlej mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru. Z uvedeného je zrejmé, že výhody plynúce z finančného plnenia podmienok skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru z 2010 žalobkyňa dobrovoľne prijíma.

Žalobkyňa sa opätovne domáha toho, aby služobný úrad KLÚ Košice pokračoval v konaní podľa zákona
312/2001 Z.z..

Štátnozamestnanecké miesto obsadené do 31.3.2008 žalobkyňou služobný úrad KLÚ Košice s
účinnosťou od 1.4.2008 zrušil vrámci zníženia limitu počtu štátnozamestnaneckých miest. Dôsledkom
tohto kroku bolo rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s uvedenou štátnou

zamestnankyňou. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2010 bolo rozhodnutie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru zrušené, teda štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou naďalej
trval. Limitovaný počet štátnozamestnaneckých miest však KLÚ v dôsledku rozsudku Najvyššieho
súdu SR spätne nemohol zvýšiť (dokonca medzitým došlo k ďalšiemu zníženiu limitu počtu
štátnozamestnaneckých miest pre služobný úrad KLÚ Košice). Činnosti vykonávané dovtedy na

zrušenom štátnozamestnaneckom mieste boli prerozdelené iným štátnym zamestnancom v rámci
služobného úradu. Vznikol tým stav, že KLÚ nemal pre žalobkyňu žiadnu prácu. Zároveň ju nemal kam
zaradiť.

Najvyšší súd SR v konaní žalobkyne L..Y. proti žalovanému Vedúci služobného úradu KLÚ Košice,
rozsudkom zo dňa 21.4.2010 č.k. 1Sžo 300/2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k.

6S/84/2008-60 zo dňa 14.5.2009 tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 30.4.2008 č. 2008/00119 akoaj rozhodnutie Krajského lesného úradu - Služobný úrad Košice č. 2008/00004-002 zo dňa 13.3.2008
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.5.2010.

Obvodný lesný úrad v sídle kraja Košice prípisom zo dňa 30.9.2013 oznámil súdu, že z dôvodu

reorganizácie štátnej správy od 1.10.2013 vystupuje ako odporca v predmetnom spore Ministerstvo
vnútra SR , Pribinova 2, Bratislava.

Z prípisu KLÚ Košice adresovaného pre žalobkyňu zo dňa 25.6.2010 vyplýva, že KLÚ Košice pozvala
žalobkyňu na prerokovanie štátnozamestnaneckého pomeru na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR
č. 1Sžo 300/2009 zo dňa 21.4.2010, ktorým bolo rozhodnuté, že rozsudok KS Košice č.k. 6S 84/2008 -60

zodňa14.5.2009zmeňujetak,žerozhodnutiežalovanéhozodňa30.4.2008akoajrozhodnutieŠtátneho
lesného úradu zo dňa 13.3.2008 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, konštatoval súd.

Zo záznamu z prerokovania výpovede zo strany zamestnávateľa pre žalobkyňu so zástupcami
zamestnancov pri KLÚ Košice napísaného dňa 9.7.2010 vyplýva, že výbor ZO VSOZ pri KLÚ v Košiciach
prerokoval predmetnú žiadosť týkajúcu sa výpovede žalobkyne a doporučuje vedúcemu služobného
úradu v Košiciach postupovať v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2010 a dohodnúť

mimosúdne vyrovnanie v zmysle § 55 a 56 zákona č. 400/2009.

Listom zo dňa 12.7.2010 žalovaný skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer výpoveďou (§
46 ods. 1 písm.b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe). Vo výpovedi úrad uviedol, že na základe
rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžo300/2009 zo dňa 21.4.2010, ktorým boli zrušené rozhodnutia
KLÚ v Košiciach č.2008/00004-002 zo dňa 13.3.2008 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe ku dňu 31.3.2008 ako aj rozhodnutia KLÚ
v Košiciach služobného úradu č. 2008/00119 zo dňa 30.4.2008, ktorým bolo podľa § 138 ods. 6 Zákona
o štátnej službe zamietnuté odvolanie štátnej zamestnankyne, došlo podľa úst. § 44 zákona č. 312/2001
Z.z. o štátnej službe k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru s G.. L. Y..

Skutočnosť, že súd zrušil právoplatné rozhodnutie KLÚ v Košiciach v čase účinnosti zákona

č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a vrátil vec na ďalšie konanie, vedie k povinnosti vedúceho
služobného úradu napraviť právny stav , ktorý vznikol v dôsledku rozhodnutia súdu a úrad nemal
voľné štátnozamestnanecké miesta (všetky miesta sú obsadené) pozval dotknutú zamestnankyňu na
rokovanie dňa 6.7.2010 za účelom uzavretia dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
vrátane vysporiadania nárokov z neplatného jeho skončenia. Zamestnankyňa G.. L. Y. ako vyplýva zo

záverov osobného pohovoru neprejavila vôľu skončiť štátnozamestnanecký pomer dohodou, trvá na
zotrvaní v štátnej službe.

Spôsobukončeniaštátnozamestnaneckéhopomeruzodňa13.3.2008sožalobkyňoupovažuježalovaný
jednoznačne za zákonný, nakoľko žalovaný konal v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 312/2001
Z.z. najmä ustanovenie § 40 ods. 2 písm. a) v spojení s § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z.z.

V ustanovení § 40 ods. 2 písm. a) sa uvádza „v stálej štátnej službe alebo dočasnej štátnej službe
služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov : a) zrušenia
jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto
bolo zrušené nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné
štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním;

v tom prípade sa štátnemu zamestnancovi poskytne náhrada mzdy vo výške dvojnásobku jeho
funkčného platu a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trvá dlhšie ako dva roky,
poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu to neplatí, ak ide o štátneho
zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c) (tvrdil žalovaný).

Žalovaný nemal voľné štátnozamestnanecké miesto a z tohto dôvodu nemal možnosť žalobkyňu naďalej

zamestnávať (v tom čase aj z dôvodu nedostatočnej kvalifikácie) , tak, ako to žalovaný (krajský lesný
úrad) podrobne zdôvodnil aj v liste zo dňa 14.1.2011. Žalobkyňa dobrovoľne zvolila pasívny prístup
pri osobnom pohovore so žalovaným ohľadom nadbytočnosti zamestnankyne(žalobkyne) z dôvodu
organizačných zmien a tým skončenia štátnozamestnaneckého pomeru resp. jej prípadného preloženia
na iné štátnozamestnanecké miesto tým, že z neho počas rokovania odišla.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Ministerstvo vnútra SR ako žalovaný považoval žalobu
žalobkynezanedôvodnúanavrhol,abyOkresnýsúdKošicepovykonanomdokazovanížalobuzamietol.

Zásadnou otázkou bolo, podľa ktorej právnej úpravy bolo potrebné vo veci neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru konať, nakoľko zákon č. 312/2001 Z.z. podľa ktorého boli vydané
v roku 2008 rozhodnutia vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru bol s účinnosťou od
1.11.2009 zrušený zákonom č. 400/2009 Z.z.. Tento zákon zrušil osobitné správne konanie vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru týkajúce sa jeho vzniku, zmeny, skončenia.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21.4.2010 č.k. 1Sžo 300/2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v

Košiciach č.k. 6S/84/2008-60 zo dňa 14.5.2009 tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 30.4.2008 č.
2008/00119 ako aj rozhodnutie Krajského lesného úradu - Služobný úrad Košice č. 2008/00004-002 zo
dňa 13.3.2008 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
24.5.2010. Po právoplatnom rozhodnutí súdu (konanie právoplatne skončené), ktorým boli rozhodnutia
žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 30.4.2008, 13.3.2008 zrušené, súd je
názoru, že žalovaný konal správne, keď vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru postupoval

podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, teda právny stav riešil podľa existujúcej právnej úpravy
platnej v čase vydania rozsudku Najvyššieho súdu SR (21.4.2010).

K námietke žalobkyne, že dôvod výpovede nie je vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo
možné zameniť iným dôvodom a so žalobkyňou sa nejednalo o možnosti resp. nemožnosti jej trvalého
preloženia, súd udáva, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že štátnozamestnanecké

miesto žalobkyne bolo zrušené v roku 2008, v roku 2010 žalovaný už nemal voľné žiadne
štátnozamestnanecké miesto, ktorá skutočnosť je uvedená vo výpovedi zo dňa 12.7.2010, t.j. to že
služobnýúradnemávoľnéštátnozamestnaneckémiestoatýmniejeschopnýponúknuťžalobkynižiadnu
vhodnú prácu a ktorú skutočnosť aj žalobkyňa potvrdila vo svojej výpovedi, keď uviedla súdu, že došlo k
zrušeniujejmiestazorganizačnýchdôvodovaonajedinádostalavýpoveď.Žalobkyňabolaoboznámená

so skutočnosťou, že služobný úrad nemá žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto, nemôže obnoviť
dotknutej štátnej zamestnankyni štátnozamestnanecký pomer, na osobnom pohovore dňa 6.7.2010.

Súd mal teda za to, že z obsahu výpovede z 12.7.2010 jasne vyplýva z akých dôvodov bola
výpoveď žalobkyni daná, keďže vo výpovedi je uvedený jasne vymedzený dôvod skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového a právneho stavu veci, súd žalobu zamietol.

Súd priznal podľa § 142 O.s.p. pre úspech žalovanému trovy konania za vykonané úkony, spolu vo výške
672,25 €, lebo podľa ust. § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny SR č. 632/2008
z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách,
je suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá 0,183 €, a aj

podľa ust. § 1 písm. c) opatrenia Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny SR č. 248/2012 Z.z. o sumách
stravného, je suma stravného pre časové pásma vo výške 9,30 eur pre časové pásmo nad 18 hodín,
keďže podľa ust. § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov,
včítane súdneho poplatku...

V podanom odvolaní žiadala žalobkyňa zmeniť rozsudok a vyhovieť žalobe, teda určiť, že výpoveď

zo štátnozamestnaneckého pomeru daná žalobkyni listom zo dňa 12.7.2010 žalovaným je neplatná a
zaviazať žalovaného na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Odôvodnila odvolanie
ust. § 205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p., lebo o.i. rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v správnom konaní sp.zn. 1 Sžo 300/2009,
ktorým boli zrušené rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou je dôvod

výpovede nie tak uvedený, aby bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, so žalobkyňou sa nejednalo o možnosti, resp. nemožnosti jej trvalého preloženia v služobnom
úrade, a preto nemohli nastať zákonné podmienky pre skončenie tohto štátnozamestnaneckého
miesta výpoveďou podľa § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. Súd na 11 stranách podrobne opísal
vyjadrenie žalobkyne a vyjadrenie žalovaného, ale odôvodneniu venoval iba jednu necelú stranu.

O.i. podľa odvolateľky právoplatné skončené konanie pred Najvyšším súdom SR neznamená, že už
by aj skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou, žalovaný nemohol konať správne a došlok nesprávnemu posúdeniu veci. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so
zásahom do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo (citovala odvolateľka nález PL.
ÚS 25/05). Bežným legislatívno-technickým nástrojom takéhoto riešenia sú prechodné ustanovenia,

ktoré predmetné princípy zohľadňujú a časový konflikt právnych úprav riešia. Ešte za účinnosti zák. č.
312/2001 Z.z. o štátnej službe bol štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou ukončený podľa § 40
ods.2 písm.a/ cit. zák. So zreteľom na § 29 ods.5 zák. č. 312/2001 Z.z. možno na základe písomného
súhlasu zamestnanca preložiť trvale na vykonávanie štátnej služby s jeho písomným súhlasom a) v tom
istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby, b) do iného služobného úradu toho istého odboru

štátnej služby, c) do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby... Žalobkyňa sa dožadovala po
prvom skončení štátnozamestnaneckého pomeru aj o preloženie podľa ust. § 29 ods.5 zák. č. 312/2001
Z.z. (preloženie aj do iného služobného úradu), keď podľa zák. č. 400/2009 Z.z. má iba právo, aby sa s
ňou rokovalo o preložení v služobnom úrade, v tom istom služobnom úrade. Aplikáciou zák. č. 400/2009
Z.z. namiesto zák. č. 312/2001 Z.z. vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou v
roku 2010, potom žalobkyňa prišla o svoje právo byť preložená do iného služobného úradu, čím došlo k

porušeniu princípu právnej istoty žalobkyne. Dôvod výpovede bol vo výpovedi vymedzený takto: Krajský
lesný úrad v Košiciach, služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto a tým nie je schopný
ponúknuť žalobkyni žiadnu vhodnú prácu, preto dáva žalobkyni výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru podľa § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. O.i. odvolateľka poukázala na to, že
zo spisu nevyplýva, aby Krajský lesný úrad v Košiciach nemal v čase výpovede danej žalobkyni voľné

štátnozamestnanecké miesto, mohol ju aj preložiť, aj keď k dohode so žalovaným nedošlo. Žalobkyňa
namietala aj výšku trov, ktorá pozostávajú iba z cestovných výdavkov žalovaného a nahrádza použitie
motorového vozidla na dve pojednávania, čo je vysoká suma. P.. O. O. sa zúčastnila za žalovaného
pojednávania 18.9.2014 ako aj pred advokátkou žalobkyne uviedla, že deň predtým pojednávala v inom
meste na východe Slovenska a dňa 19.9.2014 taktiež v inom meste na východe Slovenska pojednávala,

teda jej nepatrí za premiestňovanie sa z miesta sídla na východ Slovenska, ale ona sa premiestňovala
len na východe Slovenska v rámci východu do Košíc, žalovanému nemožno priznať cestovné výdavky,
ako keby cestovala z Bratislavy. Žalobkyňa bude požadovať, aby súd zistil, akých pojednávaní sa P.. O.
zúčastnila v dňoch 17. a 19.septembra 2014.

Vo vyjadrení k odvolaniu navrhol žalovaný ako vecne správny potvrdiť rozsudok a pripojil poverenie

pre P.. O. O. konať a zastupovať Ministerstvo vnútra SR a ďalej knihu príchodov a odchodov tejto
zamestnankyne v uvedenom ministerstve. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a podľa §
157 ods.2 O.s.p. odôvodnil svoj rozsudok. Samotný rozsudok má 14 strán, a preto je len subjektívna
úvaha, že nebol súdom odôvodnený. Súd odôvodnil svoje rozhodnutie stručne a jasne. Z výpovede
zo dňa 12.7.2010 jasne vyplýva, z akých dôvodov bola daná žalobkyni výpoveď, ktorá je predmetom

konania, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/278/2007 zo
dňa 25.11.2008, ktorý rozoberá ohraničenie vymedzeného výpovedného dôvodu. Za nedôvodné potom
považujú námietky odvolateľky, že sa s ňou malo rokovať o jej trvalom preložení, lebo takáto povinnosť
pre služobný úrad z § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov nevyplýva. Služobný úrad môže, ale aj musí dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa

zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto a služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca
iné vhodné miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a
nedohodne sa so služobným úradom inak alebo toto slovné spojenie znamená, že v danom ustanovení
nejde o nutnosť kumulatívneho splnenia všetkých tam uvedených dôvodov, ale musí byť splnená
podmienka zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, ku ktorej pristúpi buď podmienka neexistencie

iného vhodného alebo podmienka nesúhlasu s trvalým preložením. S uvedenými skutočnosťami
súd v dostatočnom rozsahu vysporiadal. Žalovaný konal správne, keď musel vo veci skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru postupovať podľa zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, právny stav
riešil podľa existujúcej právnej úpravy platnej v čase vydania rozsudku Najvyššieho súdu SR, t.j.
21.4.2010.

Odvolateľkao.i.doskončeniadokazovanianasúdeprvéhostupňasaodvolávalalennatrvalépreloženie
v rámci služobného úradu a to v zmysle zák. č. 400/2009 Z.z. a nehovorila o porušení jej práv pri aplikácii
zák. č. 400/2009 Z.z. Potom už znova v odvolaní spomína § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. znejúcu
„nehodne sa so služobným úradom inak“, o čo sa snaží oprieť svoje práva, čo je novou skutočnosťou,
lebo v čase konania pred súdom nechcela úpravu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa

zák.č.312/2001Z.z.Tvrdenieodvolateľkyotom,žežalovanýnepredložilžiadendôkazotom,abynemalvoľné štátnozamestnanecké miesto považujú za irelevantné, lebo uvedené skutočnosti sú preukázané
súdom v celom konaní. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR 4 M Cdo/13/2010 zo dňa 24.11.2011 pri
výške trov konania a so zreteľom na použitie vlakovej dopravy na pojednávanie na súd pri zastúpení, je

treba priznať náhradu vlastného cestného motorového vozidla na cestu za úkonom právnej služby do
miesta, ktoré nie je totožné so sídlom jeho advokátskej kancelárie a to bez ohľadu na vzdialenosť, keďže
vždy ide o účelne vynaložené cestovné náklady, na náhrady ktorých má advokát nárok, preto aj o trovách
súd rozhodol správne. V ďalšej námietke, že bola na východe tri dni zástupkyňa žalovaného vo vyjadrení
žalovaný uviedol, že z cestovného príkazu priloženého ku vyjadreniu (aj ku vyčísleniu trov konania)

vyplýva, že mesto Poprad sa nachádza na trase z Bratislave do Košíc, pričom potom ako poverená
zamestnankyňa skončila pojednávanie pred Okresným súdom Poprad, pokračovala v ceste do Košíc, čo
rovnakovyplývazpriloženéhocestovnéhopríkazuazúčtovanienákladovPHMjevyhotovené19.9.2014,
pojednávanie pred Okresným súdom Košice II bolo konečným cieľom služobnej cesty. Pojednávanie
pred Okresným súdom Poprad dňa 17.9.2014 bolo odročené, vo veci ešte nebolo rozhodnuté, a
preto žalovaný ešte náhradu trov konania pre prípad úspechu v súdnom spore neuplatňoval (cestovné

výdavky, náklady za ubytovanie, vrátane nevyhnutných vedľajších výdavkov si v konaní pred Okresným
súdom Poprad ani nebude uplatňovať zást. žalovaného, náklady mu vznikli v príčinnej súvislosti s
pojednávaním pred Okresným súdom Košice II). V ďalšej časti vyjadrenia poprela zást. žalovaného, že
bysanavýchodeSlovenskazúčastnilaajpojednávaní19.9.2014.ŽalovanýmuselprespávaťvKošiciach
zo dňa 17.9. na deň 18.9.2014 práve z dôvodu pojednávania v predmetnej veci dňa 18.9.2014, pretože

ak by toto pojednávanie nebolo, mohol by sa žalovaný, t.j. zástupca vrátiť z Poprade 17.9.2014 späť do
Bratislavy, a preto si zástupkyňa preukázateľne uplatnila len vzniknuté náklady.

Ministerstvo vnútra SR, kancelária Ministra vnútra SR odpoveďou zo dňa 5.1.2015 na dotaz súdu
odpovedala, či poverený zamestnanec P.. O. ešte zastupuje v tejto veci žalovaného.

Vo vyjadrení žalobkyne zo dňa 15.3.2015 je uvedené, že argumentácia žalobkyne v odvolaní sa

odôvodňuje tým, že súd vychádzal a nahrával len tvrdeniam žalovaného, napr. vychádzal z výpovede
žalovaného z 12.7.2010, ktoré tvrdenie nebolo preukázané, dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti o
tom, že štátnozamestnanecké miesto pre žalobkyňu nebolo voľné, je na žalovanom a nie na žalobkyni.
Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru začatom pred 1.novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.10.2009, v

zmysle § 125 zák. č. 312/2001 Z.z. konaním vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru je konanie
týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, v tomto konaní sa rozhoduje
o vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru nielen pred súdom, ale i pred správnym
orgánom. Preto, ak prvotné rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru boli v správnom
konaní zrušené a vec bola správnemu orgánu vrátená Najvyšším súdom SR, na ďalšie konanie o

skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou mal platiť predchádzajúci zákon, ktorý platil
aj v čase rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1 Sžo 300/2009. Súd sa neriadil § 131 zák. č. 400/2009
Z.z., prechodným ustanovením, lebo konanie o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru (a to nielen
konanie pred súdom, ale i konanie pred správnym orgánom) začiatok pred 1.11.2009 sa má ukončiť
podľa predpisov platných do 31.10.2009, toto ustanovenie má chrániť istotu účastníkov právnych

vzťahov a iba správnou aplikáciou tohto ustanovenia mohla byť zabezpečená právna istota žalobkyne,
t.j. postupovať podľa zák. č. 312/2001 Z.z. Pri trovách konania a námietka vzhľadom na uznesenie
NajvyššiehosúduSR sp.zn.4MCdo/13/2010z24.11.2011jetrebauviesť,žeosobitnýcharaktervýkonu
funkcie advokáta odôvodňuje použitie vlastného cestného motorového vozidla, žalovaný však využil
na to zamestnanca žalovaného, ktorých práca podľa názoru žalobkyne neodôvodňuje použitie auta so

spotrebou 11,8 l/100km a 13,8 l/100km, na námietkach v odvolaní nič nemení ani to, že pojednávanie
na OS Poprad bolo odročené, lebo žalovaný uviedol, že za účasť na pojednávaní nariadenom na deň
17.9.2014 si nebude účtovať náhradu trov konania za cestu, lebo tieto trovy mu vznikli v príčinnej
súvislosti s pojednávaním pred OS Košice II 18.9.2014. Ak žalovaný cestoval na pojednávanie do Košíc
z Poprad, má právo iba na náhradu cestovných výdavkov na trase Poprad - Košice a nie z Bratislavy

do Poprade alebo do Košíc. Žalobkyňa je týmto značne znevýhodnená. O.i. cestovné výdavky na trase
Bratislava - Poprad vznikli žalovanému z dôvodu pojednávania na OS Poprad 17.9.2014, ďalšie výdavky
na trase Poprad - Košice vznikli žalovanému až ďalší deň, t.j. 18.9.2014.Odvolací súd postupom podľa § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212
ods.1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p., lebo súd riadne zistil skutkový stav vo

veci, vec správne posúdil a to i napriek skutočnostiam uvedeným v odvolaní, rozsudok je presvedčivý v
konaní o určenie neplatnosti výpovede a žaloba správne bola zamietnutá.

Skutkový stav zistený súdom považuje aj odvolací súd za úplný a postačujúci pre rozhodnutie v
odvolacom konaní.

Podľa § 1 O.s.p. občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods.1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1),zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia občianskeho súdneho poriadku.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o

konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods.3 O.s.p.).

Podľa § 122 ods.1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 213 ods.1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 213 ods.3 O.s.p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je len, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom

rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že
odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému
stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre
rozhodnutie v danej veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom

prvého stupňa, ktorý v tomto konaní nebol preukázaný (chyby by sa dopustil súd v tom, že skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na
základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne aj v tom zmysle, že nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní).

Súd vyhodnotil dôkazy podľa § 132 O.s.p., nesprávne vyhodnotenie by bolo také, ak by súd skutkové

zistenia, ktoré by založil na chybnom hodnotení dôkazov a ak by sa zistil logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z poznatkov účastníkov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, jeho skutkové zistenia nie sú založené na

chybnom hodnotení dôkazov, nie je tu logický rozpor v hodnotení dôkazov, a napokon v odvolacomkonaní žalobkyňa ani neponúkla ďalšie dôkazy. Žalobkyňa bola poučená podľa § 120 ods.4 O.s.p.
a nepreukázala, že by bez svojej viny nebola označila alebo predložila súdu prvého stupňa do jeho
rozhodnutia ďalšie dôkazy.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie).

O mylnú aplikáciu právnych predpisov by išlo, ak by použil iný právny predpis, než ktorý by mal správne
použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, práve to, čo namieta žalobkyňa v

odvolaní.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil, z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania a na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Účastníci konania sami
v prvostupňovom konaní vychádzali aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Sžo 300/2009

z 21.4.2010 (súd rozhodoval o zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.4.2008, pri tomto
preskúmanízákonnostirozsudokKrajskéhosúduvKošiciachč.k.6S84/2008-60zodňa14.5.2009,ktorý
bol zmenený a to tak, že rozhodnutia žalovaného (vedúceho služobného úradu Krajského lesného úradu
v Košiciach) ako aj rozhodnutie Krajského lesného úradu - služobný úrad v Košiciach zo 13.3.2008,
Najvyšší súd SR zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (vedúcemu služobného úradu

Krajského lesného úradu ....). Keďže najvyšší súd rozhodoval 21.4.2010 aplikoval pri rozhodovaní
ohľadneukončeniaštátnozamestnaneckéhopomeružalobkynezákonč.312/2001Z.z.oštátnejslužbea
o zmene a doplnení niektorých zákonov. V čase rozhodnutia najvyššieho súdu zdôrazňoval najvyšší súd
pri právnej úprave skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods.2 písm.a/ zák. o štátnej
službe v spojení s § 29 ods.5, ochranu štátneho zamestnanca a tým zabezpečí aj jeho právnu istotu,

ktorúsúsprávneorgány,ktorémajúoprávneniekonaťvoveciskončenítakýchtopomerovvzmysle§125
a nasl. zákona o štátnej službe povinné pri aplikácii uvedenej právnej normy taktiež sledovať. Uvedené
rozhodnutia boli zrušené preto, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí sa ním náležite nevyporiadal
s námietkou žalobkyne, že jej nebolo ponúknuté žiadne štátnozamestnanecké miesto, pričom tvrdila,
že na Obvodnom lesnom úrade v Košiciach sa eviduje jedno voľné štátnozamestnanecké miesto. O.i.

najvyšší súd v tomto rozsudku poukázal aj na povinnosti Služobného úradu podľa § 118 ods.1 písm.a/ o
štátnejslužbestým,ženebolomožnésozreteľomnazánikštátnozamestnaneckéhopomerupostupovať
podľa tvrdenia žalobkyne tak, že by služobný úrad musel v zastúpení prednostom úradu pri vytváraní
systematizácie štátnozamestnaneckých miest prihliadnuť aj na jej vysokoškolské štúdium.

Z uvedeného rozsudku vychádzal tak súd prvého stupňa ako aj obaja účastníci konania aj v odvolacom

konaní pri svojich podaniach, t.j. odvolaniach a vyjadreniach.

V súvislosti so zmenou právnej úpravy o nadobudnutí účinnosti nového zákona, zákon č. 400/2009 Z.z.
o štátnej službe súd prvého stupňa správne postupoval, keď vychádzal po dokazovaní aj zo záznamu
z prerokovania výpovede zo strany zamestnávateľa pre žalobkyňu so zástupcami zamestnancov
pri KLÚ Košice napísaného 9.7.2010, lebo ZO VSOZ pri KLÚ v Košiciach prerokoval predmetnú

žiadosť týkajúcu sa výpovede žalobkyne a doporučil vedúcemu služobnému úradu postupovať v
zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR z 21.4.2010 a dohodnúť mimosúdne vyrovnanie v zmysle §
55 a § 56 zák. č. 400/2009 Z.z. Zároveň po takomto zistení súd prvého stupňa súhlasil s názorom
žalovaného, že spôsob ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 13.3.2008 so žalobkyňou
bol zákonný, nakoľko žalovaný konal v zmysle príslušných ustanovení zákon č. 312/2001 Z.z.,

najmä § 40 ods.2 písm.a/ v spojení s § 29 ods.5 zák. č. 312/2001 Z.z. Keďže žalovaný nemal
štátnozamestnanecké miesto a z tohto dôvodu nemal možnosť žalobkyňu naďalej zamestnávať (v
tom čase aj z dôvodu nedostatočnej kvalifikácie) tak ako to žalovaný KLÚ podrobne zdôvodnil aj v
liste zo dňa 14.1.2011, pri osobnom pohovore sa žalobkyňa so žalovaným ohľadne nadbytočnosti
zamestnankyne z dôvodu organizačných zmien a tým skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, resp.

jej prípadného preloženia na iné štátnozamestnanecké miesto nedohodla, resp. z tohto rokovania počasrokovania aj odišla. Ministerstvo vnútra SR ako žalovaný považoval žalobu žalobkyne za nedôvodnú.
Zásadnú otázku, podľa akého právneho predpisu mal súd posúdiť žalobu o neplatnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru bolo to, či je možné postupovať podľa aplikácie právneho predpisu

platného v čase rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, alebo po rozsudku zo dňa 21.4.2010. Rozsudok
najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sžo 300/2009 nadobudol právoplatnosť 24.5.2010, rozhodnutia žalovaného
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 30.4.2008 a 13.3.2008 boli zrušené, tzn. nulitné,
už nejestvovali tieto akty, preto správne vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru potom
postupoval súd podľa zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, lebo právny stav riešil podľa existujúcej

novej právnej úpravy platnej v čase vyhlásenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 21.4.2010 1 Sžo
300/2009. Ani námietka žalobkyne, že dôvod výpovede nie je vo výpovedi skutkovo vymedzený počas
celého prvostupňového konania neobstála, lebo v skutočnosti iná výpoveď nebola dávaná zo strany
žalovaného žalobkyni a nebolo ju možné zameniť s iným dôvodom, resp. so žalobkyňou sa nejednalo
o možnosti a nemožnosti jej trvalého preloženia, lebo štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo
zrušené v roku 2008, v roku 2010 žalovaný už nemal voľné žiadne štátnozamestnanecké miesto

(miesto radca), lebo táto skutočnosť je uvedená vo výpovedi zo dňa 12.7.2010, keďže služobný úrad
už nemal žiadne miesto, ktorým by bol schopný ponúknuť žalobkyni a ani žiadnu vhodnú prácu
a ktorú skutočnosť aj žalobkyňa potvrdila vo svojej výpovedi na súde, keď uviedla v konaní, že
došlo k zrušeniu jej miesta z organizačných dôvodov a ona jediná dostala výpoveď. Žalobkyňa bola
oboznámená so skutočnosťou, že služobný úrad nemá žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto,

nemôže obnoviť dotknutej štátnej zamestnankyni štátnozamestnanecký pomer, o čom bola uzrozumená
na osobnom pohovore dňa 6.7.2010. Z obsahu výpovede z 12.7.2010 jasne vyplýva, z akých dôvodov
bola výpoveď žalobkyne daná a tak ani jeden z odvolacích dôvodov, ktoré uviedla vo výpovedi aj v
odvolaní žalobkyňa, nebol preukázaný. Odvolací súd poznamenáva, že do skončenia dokazovania v
prvostupňovom konaní sa odvolávala žalobkyňa len na trvalé preloženie v rámci služobného úradu a

to v zmysle zák. č. 400/2009 Z.z., pričom do skončenia dokazovania žalobkyňa nenamietala, že by
aplikáciou zák. č. 400/2009 Z.z. boli porušené jej práva tak, ako to namietala v odvolaní. Skutočnosti o
tom, že neexistovalo žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto u žalovaného boli v priebehu konania
jasné obom účastníkom, boli preukázané, preto ak žalobkyňa spochybňovala túto skutočnosť mohla
ponúknuť dôkaz prvostupňovému súdu ako aj odvolaciemu súdu, avšak toto už neurobila. Žalobkyňa

sa mylne domnievala, že ak je pre ňu výhodnejší iný právny predpis, ktorý už stratil účinnosť a to po
tom, čo boli po zmenení rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vo veci 6S 84/2008, čím boli zrušené
rozhodnutia žalovaného z roku 2008, nebolo však možné v rámci právnej istoty a pri aplikácii právnej
normy vychádzať z iného predpisu, než zo zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, keďže právny
stav musel byť riešený podľa existujúcej právnej úpravy platnej po vyhlásení rozsudku najvyššieho

súdu z 21.4.2010 a nebolo možné aplikovať predchádzajúci zákon len z tohto dôvodu, že prakticky
štátnozamestnanecké miesto žalobkyňa nemala.

Aplikácia zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe sa dotkla síce len žalobkyne, lebo došlo k zrušeniu jej
miesta z organizačných dôvodov a síce ona jediná dostala výpoveď, avšak na túto skutočnosť odvolací
súd už nemohol prihliadnuť so zreteľom na to, keď s poukazom na § 212 ods.1, 3 O.s.p. preskúmaval

zákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Ani ďalšia námietka v odvolaní nie je opodstatnená a to v tom smere, že by nebol vymedzený výpovedný
dôvod žalobkyne, čo bolo samozrejme preukázané samotnou výpoveďou žalobkyne, žalovaný s ňou
nemusel a nemal povinnosť rokovať o jej trvalom preložení, lebo takáto povinnosť pre služobný úrad
podľa § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

ani nevyplynula. Z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že žalovaný postupoval správne, lebo ak
štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným
úradom inak, alebo ak úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné štátnozamestnanecké miesto, môže
dať štátnemu zamestnancovi výpoveď a to vtedy, ak sa zrušuje alebo zrušilo takéto miesto. V každom
prípade z gramatické výkladu ust. § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. nevyplýva, že by sa musela splniť

kumulatívne podmienka zo všetkých uvedených dôvodov, ale stačí, ak je splnená zákonná podmienka
zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, ku ktorému aj došlo, lebo bola preukázaná podmienka
neexistencie iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta u žalobkyne, čo nebolo sporné v tomto
konaní.Odvolací súd poznamenáva, že ani ďalšia námietka v odvolaní nie je opodstatnená v tom
smere, že správny orgán mal rokovať alebo nerokoval so žalobkyňou o možnostiach zachovania
jej štátnozamestnaneckého pomeru, lebo u žalovaného bolo len konštatované, že nemá voľné

štátnozamestnanecké miesto, týmto postupom mal správny orgán poprieť cieľ zákonodarcu v právnej
úprave.

K tomuto odvolací súd dodáva, že ak by takto mal postupovať správny orgán pri právnej úprave
týkajúcej sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a to ak každému zamestnancovi by mal zaručiť
ochranu a právnu istotu, potom by samozrejme nebolo možné dať žiadnemu zamestnancovi výpoveď

zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 47 písm.b/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe.

Polemika o priznaných cestovných náhradách je subjektívnym názorom, netýka sa neodôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa alebo nevykonania úkonov zástupkyne žalovaného, ale možnosti, resp.
nemožnosti dopraviť sa vlakom alebo použiť osobné auto inej kubatúry a pod., do miesta výkonu, čo
je subjektívne hodnotenie žalobkyne a nemá odôvodnenie tak v § 142 ods.1 O.s.p. ani v § 11 vyhl. č.
655/2004 Z.z. ako aj v opatrení Ministerstva práce č. 632/2008 Z.z., keďže najúčelnejším dopravným

prostriedkom advokáta je osobné motorové vozidlo.

Pri náhrade trov konania nemožno dokazovať obsah rozhovorov právnej zástupkýň oboch účastníkov
konania s tým, že využitie osobného motorového vozidla bolo preukázané samotným vykonaním
pojednávania na prvostupňovom súde, čo nesúvisí s cestovnými výdavkami na Okresný súd Poprad,
lebo išlo o zjavne iné konanie a toto, v Košiciach bolo skončené (pozri aj rozsudok najvyššieho súdu 1

Sžo 300/2009 z 21.4.2010 v časti o trovách konania).

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu aj vo výroku o trovách konania a náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal úspešnému žalovanému, lebo ten, aj keď žiadal tieto trovy, jeho vyjadrenie nepovažoval za
účelne vynaložené trovy v odvolacom konaní, keďže odvolací súd by musel rozhodnúť aj bez tohto
vyjadrenia.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.