Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/419/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608204018
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2608204018.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: GE Money, a.s. „v likvidácii", Bratislava, Bottova 7,
zast. splnomocnenkyňou: MCGA legal, s.r.o., Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: Y. H., nar. X. E.
XXXX, trvalo bytom L. A. - G., zastúpenému opatrovníčkou: E. M., tajomníčka Okresného súdu Senica,
o 438,16 eur s príslušenstvom a iné, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Kamil Líška, Bratislava, 29.
augusta 2, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 23. augusta 2012 č. k.

4Er/268/2008-27, EX 451/2008 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje
exekúciu.

V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súduprvéhostupňadoplniťoznačeniesúdnehoexekútoravúvodnejčastijehouznesenia.

Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne z dôvodov uvedených
neskôr „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu) a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi
Mgr. Kamilovi Líškovi náhradu trov exekúcie v sume 48,10 eur do 3 dní od právoplatnosti takéhoto
uznesenia. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež len „ZoRK“); § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2007) s poukazom na
čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica“) i s odvolaním sa na konštantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (C-76/10, C-243/08). Vecne mal za to, že právna úprava normami tzv. spotrebiteľského
práva pripúšťa preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov (v prejednávanej veci rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a. s., Bratislava,
Trnavská cesta 7 z 25. januára 2008 sp. zn. 1007140) exekučnými súdmi nielen po formálnej,
ale i materiálnej stránke. V danom prípade podľa názoru súdu prvého stupňa šlo nepochybne o
spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku
pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za

neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania
(z bodu 5.38 obchodných podmienok úverových produktov verzia 2/2006) bolo praktické nanúteniezáujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred
rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového
vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné

ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Rozhodnutie v časti trov exekúcie potom odôvodnil právne ust. § 196
v znení účinnom do 31. decembra 2011, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a § 14, § 15 a § 22 ods. 1
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „exekútorská tarifa“)
a vecne zjavne zavinením oprávnenou zastavenia exekúcie (ktorá sa domáhala vykonania exekúcie na
podklade neúčinného exekučného titulu) a priznaním exekútorovi náhrady trov exekúcie vo výške 48,10

eur (33,19 eur + 20% daň z pridanej hodnoty, t. j. 6,64 eur + hotové výdavky 8,27 eur).

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho zrušiť. Odvolaním namietala
predovšetkým nesprávnosť posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. I s poukazom
na niektoré citované rozhodnutia iných súdov dospela k záveru, že vo veciach ochrany spotrebiteľa
nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú
nepodaním žiadosti o preskúmanie rozsudku iným rozhodcom ako aj žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Zároveň ani vyhodnotenie vzťahu
účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54)
podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to
až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ,
Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb., ďalej tiež „Obch. z.“ - pozn. odvolacieho súdu) a

zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Poukázala tiež na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ O.
z., podľa dôvodovej správy ku ktorému, ak niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladá výlučne
právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takáto úprava nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie, na ktorom bolo závislé aj rozhodnutie o jej trovách) a to bez pojednávania
(pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto
veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za

správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním
zvolenéhopostupuatýmto(okresnýmsúdom)pojatejajdoodôvodnenianapadnutéhouznesenia.Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých

dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho
nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. §
219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný
nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv.

odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej
veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o
aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej
veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Podľa § 3 ods. 1 ZoSÚ (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007, teda i v čase uzavretia zmluvy

účastníkmi konania v prejednávanej veci veriteľom (zo spotrebiteľského úveru - pozn. odvolacieho súdu)
je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;
v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa
odseku 2 rovnakého ustanovenia spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.Podľa § 52 ods. 1 O. z. spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Práve z ustanovení zhora potom vyplýva, že argumentácia oprávnenej založená na názore, podľa
ktorého by sa právny vzťah účastníkov konania z prejednávanej veci mal riadiť výlučne zákonom
o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom nemôže obstáť, nakoľko sa tu operuje
prinajmenšom do istej miery s časťami rozhodnej právnej úpravy vytrhnutými z kontextu. Odhliadajúc

od rozdielov medzi spotrebiteľskými úvermi (na jednej strane) a inými úvermi (na strane druhej), ktorými
sa tunajší súd zaoberal už vo svojich skorších rozhodnutiach (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v
Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/10/2010-45) totiž aj tu platí, že jedným z kritérií vymedzujúcich
hranicemedzispotrebiteľskýmiainýmiúvermi(okremnegatívnehovymedzeniavZoSÚ,čosazazmluvy
o spotrebiteľskom úvere nepovažuje - tu por. aj § 1 ods. 2 a 3 zákona) je to, či bol úver poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania alebo naopak na iný účel.

Hoci toto samo osebe by na vyvrátenie námietok oprávnenej v prejednávanej veci nepostačovalo
(možnosť zaradenia konkrétneho vzťahu pod definíciu spotrebiteľského úveru ešte nevylučuje možnosť
riadenia sa v otázkach neupravených priamo zmluvou alebo zákonom o spotrebiteľských úveroch aj
iným než základným občianskoprávnym predpisom všeobecnej povahy - tu v zmysle argumentácie
z odvolania namiesto O. z. Obchodným zákonníkom); na ujmu úplnosti takýchto námietok bolo, že

sa tu dostatočná pozornosť nevenovala možnosti (resp. nemožnosti) zadefinovania zmluvy o úvere
uzavretej účastníkmi (tu zmluvy z 11. septembra 2006) i za spotrebiteľskú zmluvu (oproti zmluvnému
typu predstavovanému spotrebiteľským úverom širší pojem). Práve spôsob zodpovedania tejto otázky
mal pritom v prejednávanej veci rozhodujúci význam, pretože práve od toho záviselo, či po opustení
oblasti výslovnej úpravy niektorých otázok v zmluve alebo v ZoSÚ má ako podporná úprava nastúpiť

Obch. z. (a prípadné predpisy vydané na jeho vykonanie), alebo naopak O. z. (opäť vrátane prípadných
vykonávacích predpisov).

Tu potom názory prezentované odvolaním ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno akceptovať.

Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v O. z. je síce podobná definícii spotrebiteľa podľa ZoSÚ
(platného a účinného aj v čase uzavretia zmluvy tvoriacej základ oprávnenou vymáhaných nárokov, keď

inakajtentozákonbolužmedzičasomnahradenýnovšímzákonomč.129/2010Z.z.-pozn.odvolacieho
súdu), v smere ochrany spotrebiteľa a možností 1. simulácie jeho iného postavenia a 2. odopretia či
naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (rozumej
vrátane O. z. a najmä jeho ustanovení § 52 a nasl.) je však dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba
vyvodiť z toho, že kým ustanovenie ZoSÚ obsahujúce definíciu spotrebiteľa považuje za spotrebiteľa

fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania (z čoho teda a contrario, čiže opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na
výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom
úpravy v O. z. taktiež citovanej vyššie treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá
do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej
rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či
príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len
medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor
by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi

spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že aj dopad ochrany
podľa ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť (oproti ZoSÚ) širším. Takto to je už len
preto, že v prípade definícií v O. z. odpadá celkom význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy
bolo poskytnuté na výkon zamestnania (hoc aj v prípadoch snahy považovať úver poskytnutý práve
za takýmto účelom za iný než spotrebiteľský vzniká následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník

či odberateľ v postavení zamestnanca za pomoci takéhoto úveru obstarávať a či aj takto nejde len o
úmysel obísť úpravu majúcu chrániť spotrebiteľa). Bez ohľadu na ostatnú úvahu k výkladu úpravy vust. § 52 ods. 4 O. z. totiž u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti -
vypomáhajúc si tu terminológiou finančného práva) je pojmovo vylúčené, aby tieto mohli byť obchodnými
či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s tak vymedzeným predmetom, ako to má na mysli

úprava majúca sa tu použiť a to sa sprostredkovanie vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti
(zamestnanec pri výkone zamestnania z podstaty veci nemôže byť obchodníkom ani podnikateľom). Pri
záujmenasystematickomvýkladenoriemtzv.spotrebiteľskéhoprávapodobnejasnemožnozadefinovať
i vzťah pojmov podnikanie (§ 3 ods. 2 ZoSÚ) a obchodná alebo iná podnikateľská činnosť (§ 52 ods. 4
O. z.) a to tak, že je medzi nimi fakticky znamienko rovnosti (čo zároveň znamená, že v tomto prípade

ide aj o faktické prekrytie oboch definícií).

Tunajší súd potom taktiež už skôr podal aj výklad k prípadnej podraditeľnosti povolaní pod možnosti
vyplývajúce z ustanovenia § 52 ods. 4 O. z. a tým aj k použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v
širšom slova zmysle v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní. S prihliadnutím k najmenšej
„ostrosti“ tohto pojmu (používaného v ZoSÚ) totiž vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil aj, že I.
len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho
spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, II. v
prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ), že III. existujúce pochybnosti treba odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie (čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí

byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) a napokon, že IV.
bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru)
na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny
súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má (v
tejto súv. por. najmä uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 č. k. 10CoE/70/2010-42).

Uplatnením skorších úvah zhora však musí platiť, že ak zmluva o úvere inak považovateľnom za
spotrebiteľskýnielenženeobsahuježiadnuzmienkuoposkytnutíúverunavýkonzamestnania,povolania
alebo podnikania, ale tu nie je ani nič nasvedčujúce vymknutiu sa takouto zmluvou zakladaného vzťahu
spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o aký prípad vymknutia by napr. šlo vtedy, ak
by nebolo sporným ani účinne spochybneným, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa

podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti - tu napokon por. uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 29. júla 2010 č. k. 10CoE/91/2010-31), zmluva o spotrebiteľskom úvere si podržiava aj charakter
spotrebiteľskej zmluvy. Aj použitím metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho
k väčšiemu) totiž treba dovodiť, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať aj každá zmluva
o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť

dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých
zmluva (pokiaľ ide o úver) zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania
či zamestnania neobsahuje vôbec. Už uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného
práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú
úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom

zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy
(1. ZoSÚ, 2. O. z. a 3. Obch. z.) tak v prípadoch naznačených vyššie panuje ten pomer, že primárne sa
použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje
po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. nielen ako doplnková
právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi

znamená, že Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku
a vo vykonávacích predpisoch k nemu).

Pretože práve o takýto prípad (neuvedenia v zmluve o úvere z 11. septembra 2006 ničoho
nasvedčujúceho nespotrebiteľskému charakteru zmluvy, resp. naopak podnikateľskému statusu
povinného) šlo aj v prejednávanej veci, tým bola daná i neudržateľnosť prakticky všetkých ďalších

vecných námietok tejto účastníčky z jej odvolania (s prihliadnutím na vystavanie celej takejto
argumentácie na potrebe posudzovania vzťahu účastníkov ako štandardného obchodnoprávneho
vzťahu, čo aj korigovaného úpravou v ZoSÚ). Toto muselo platiť tým skôr, ak tunajší súd v nie až tak
dávnej minulosti odmietol aj argumentáciu založenú na nezaradení (v istom čase) aj zmlúv formálnedojednávaných podľa Obch. z. do výpočtu v ustanovení § 52 ods. 1 O. z. a to s poukazom na paralelnú
úpravu v zákone o ochrane spotrebiteľa, ktorá bola práve tou obraznou záchrannou sieťou, ktorá
slúžila „zachyteniu“ aj prípadov obdobných tomu v prejednávanej veci (v tejto súv. por. napr. uznesenie

Krajského súdu v Trnave z 28. marca 2012 č. k. 10CoE/260/2011-30).

Pokiaľ šlo o otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky, podkladom exekúcie (exekučným titulom) tu
bol rozhodcovský rozsudok označený už v úvodnej časti tohto uznesenia (odvolacieho súdu), právomoc
na vydanie ktorého sa odvodzovala od bodu 5.38 obchodných podmienok taktiež už označených
vyššie, ktorých podstatou bolo dojednanie účastníkov zmluvy 1. o zverení prejednania všetkých sporov

rozhodcovskému súdu, ktorý nakoniec i vydal exekučný titul, 2. o podrobení sa účastníkov právomoci
takéhoto súdu a 3. o alternatíve, ktorou bola možnosť predloženia prípadného sporu účastníkov na
vyriešenie inému rozhodcovskému súdu.

Tunajší krajský súd už v minulosti uzavrel, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho
vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným
stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej

oprávnenej, tak i dnešného povinného), avšak s podmienkou podrobenia sa aj povinného (v pozícii
spotrebiteľa) nemožno považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania
európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu
dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom muselo byť i to, že dojednanie v takejto
podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Bez ohľadu na možné diskusie týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
v priebehu doterajšieho „života“ časti O. z. o spotrebiteľských zmluvách (zanesenej inak v pôvodnej
podobe do zákona jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z.) totiž ustanovenie § 53
ods. 1 O. z. od počiatku obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; rovnako však žiaden zo zákonov novelizujúcich Občiansky
zákonník po nadobudnutí účinnosti jeho tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely nezmenil nič ani na tom, že
výpočet majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona (v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci
inak odsek 3) je len demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný a uzavretý
- tu por. predovšetkým výraz „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia).

Takto ale i v prejednávanej veci nutné je trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v
neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť už dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia
sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje
žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie)

sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj
spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek
spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do
takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto
práve predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné teda treba

považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci
rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tu modelovanom prípade inak len dvoma do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto
možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré

prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať).

Uplatnením záverov zhora i za použitia metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho
k väčšiemu) potom bolo vylúčené dospieť k niečomu inému, než k tomu, že ak za neprijateľnú zmluvnú

podmienku musí byť považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzenýprístup k všeobecnému súdu (závislý na okolnostiach, ktoré sám nemusí byť schopný ovplyvniť), nútiaca
ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci rozhodcu, tým
skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani žiaden výber

neposkytuje.

Práve o takýto prípad neposkytnutia možnosti výberu šlo aj v tejto konkrétnej veci, v ktorej samozrejme
možnosť výberu medzi vopred určeným rozhodcovským súdom a iným rozhodcovským súdom reálnou
možnosťou výberu v intenciách už uvedeného vyššie nie je.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia

rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

To ale zároveň znamenalo, že tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom

exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nahliadania na exekučný titul potom
bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola otázka dovolenosti
plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol), pričom odvolaciemu súdu uniká aj
zmysel tej časti argumentácie z odvolania, ktorou sa drukovalo v prospech čo i len čiastočnej platnosti
rozhodcovskej doložky - kde napokon nie je zrejmé, 1. ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej

pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v časti z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného
titulu rozhodujúcej a 2. aká (iná) časť výlučnej rozhodcovskej doložky (žiadna taká nebola) by mala byť
tou, u ktorej by na nedostatok postihnutia neprijateľnosťou a neplatnosťou usudzované byť nemalo.

Ak takto navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci
sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto

skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým bolo práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm.
b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p..

Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu
(zákon č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto
zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia

na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné
do 31. decembra 2014.

Jedinou (už vyššie naznačenou) výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého

uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len
zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak
evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK,
ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo
narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočívala (ako na to upozornil tunajší súd už vo

svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom v konaní Okresného súdu Senica sp.
zn. 5Er/658/2008) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez
rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná iba do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo vprípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania,
ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí
pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu

(tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon
(tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).

Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický)
výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia
sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania

a druhá o trovách exekúcie).

Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia
exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa
§220O.s.p.prizachovanípodstatyrozhodnutia,tedajehofaktickompotvrdení)asúbežnýmpotvrdením
uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde proti záveru o priznaní exekútorovi tzv.
minimálnej odmeny za výkon exekučnej činnosti zvýšenej o príslušnú DPH a hotových výdavkov 8,27

eur v zmysle exekútorskej tarify nikto nebrojil).

Odvolací súd zároveň podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa nariadil
vykonanie opravy (doplnenia) úvodnej časti jeho uznesenia. Riadne splnenie si povinnosti uviesť do
uznesenia v exekučnej veci aj účastníkov konania (tu por. aj § 169 ods. 1

O. s. p.) si totiž vyžadovalo zaniesť do úvodnej časti takéhoto rozhodnutia aj povereného súdneho

exekútora, a to sa v písomnom vyhotovení napádaného uznesenia súdu prvého stupňa nestalo.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto
právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnému reálne preto, lebo
bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jemu a exekútorovi len formálne
pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti priznania mu náhrady trov

exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a
nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa §
251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v štvrtej vete výroku
tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.