Rozsudok – Nezákonný zásah orgánu verejnej… ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžz/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010089
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010089.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci navrhovateľa: Stengl Consulting s.r.o., IČO: 35 785 616, so sídlom Sumbalova
1/A, 841 04 Bratislava, zast.: GRIŠČIK & PARTNERS s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom
Hviezdoslavovo námestie č. 25, 811 02 Bratislava, IČO: 35 893 893, proti orgánu verejnej správy:
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00 699 063 so sídlom Drieňová č. 24, 826 03 Bratislava,
o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na ochranu pred nezákonným zásahom z a m i e t a .

Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav predchádzajúci zásahu

1. Návrhom zo dňa 18. júna 2014 označeným ako „Žaloba o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa § 250v O.s.p.“ a podaným na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej na účely
rozsudku len „Najvyšší súd“) dňa 19.06.2014 sa navrhovateľ domáhal (č. l. 7) vydania rozsudku, ktorým
by Najvyšší súd vyslovil,

1) že zakazuje orgánu verejnej správy prezerať, oboznamovať sa s obsahom, rozmnožovať, poskytovať
inému, ako aj inak používať kópie elektronických dokumentov, ktoré orgán verejnej správy [Najvyšší
súd bude používať riadne procesné legislatívne označenie „navrhovateľ“ a „orgán verejnej správy“,

hoci navrhovateľ používa odlišne pojmy žalobca a žalovaný] vyhotovil pri inšpekcii, ktorú vykonal dňa
04.02.2014 u navrhovateľa, a ktoré uložil ako súbory NOVOTNY inšpekcia.pst', „NOVOTNY dokumenty
inšpekcia 04022014“, „PETROVAJ inšpekcia.pst“, „PETROVAJ dokumenty inšpekcia 04022014“,
„KUCHÁR inšpekcia.pst na jeho DVD disky a na jeho pevnom disku (číslo AS NF 1S6C14100057,
SN:5PL31XQP, model: ST 9120821 AS, zn. Seagate),

2) zakazuje orgánu verejnej správy odpečatiť DVD disky a pevný disk (číslo AS NF 1S6C14100057,
SN:5PL31XQP, model: ST 9120821 AS, zn. Seagate), na ktoré orgán verejnej správy pri inšpekcii, ktorú

vykonaldňa04.02.2014unavrhovateľa,uložilsúboryNOVOTNYinšpekcia.pst“,„NOVOTNYdokumenty
inšpekcia 04022014“, „PETROVAJ inšpekcia.pst“, „PETROVAJ dokumenty inšpekcia 04022014“,
„KUCHAR inšpekcia.pst“.Súčasne navrhovateľ požadoval, aby orgán verejnej správy mu zaplatil náhradu trov konania.

2. K návrhu navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doložil v prílohách kópiu Zápisnice z
priebehu Inšpekcie č. IZ-33/2014 zo dňa 04.02.2014 (č. l. 10) a kópie poverení na vykonanie inšpekcie

č. IP-17/2014 (č. l. 21), č. IP-18/2014 (č. l. 26), č. IP-19/2014 (č. l. 31) a č. IP-20/2014 (č. l. 36), všetky z
30. januára 2014, informatívny výpis z obchodného registra pre navrhovateľa (č. l. 41) a pre obchodnú
spoločnosť NESS Slovensko, a.s. (č. l. 46) a rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžz 1/2011 z 05. apríla
2011 (č. l. 54).

II.

Tvrdený zásah a argumenty o splnení podmienok

3. Samotnú nezákonnosť zásahu orgánov verejnej správy navrhovateľ vidí predovšetkým v tom, že

- orgán verejnej správy vykonal inšpekciu bezdôvodne, pretože dôvod, o ktorého existenciu žalovaný
opieral potrebu vykonania inšpekcie, neexistuje,

- v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej na účely rozsudku len „ESĽP“- napr.
rozhodnutie ESĽP vo veci účastníkov Société Colas Est and others v. France č. 37971/97 z 16.04.2002,

obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu z 05.04.2011 sp. zn. 3Sžz 1/2011) nemôže vykonávať svoje
právo na vykonanie inšpekcie arbitrárne alebo toto právo zneužívať bez odôvodnenia, napríklad v
poverení na vykonanie inšpekcie,

- nasledujúce odôvodnenie v poverení

o poskytoval verejnému obstarávateľovi administratívne a organizačné služby týkajúce sa verejných

obstarávaní a podľa informácií orgánu verejnej správy bol za tieto verejné obstarávania zodpovedný a

o navrhovateľ je personálne prepojený s podnikateľom NESS Slovensko, ktorý v týchto dvoch verejných
obstarávaniach uspel,

sa podľa navrhovateľa nezakladá na pravde (vo vzťahu k tvrdenému personálnemu prepojeniu).

4. Na právnu podporu svojich argumentov navrhovateľ uviedol nižšie citované právne ustanovenia

zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení účinnom v čase podania návrhu, t.j. 18.06.14 (ďalej na účely rozsudku
len „zák. č. 136/2001 Z.z.“):

Podľa§22ods.2zák.č.136/2001Z.z.vsúvislostisplnenímúlohpodľatohtozákonaapodľaosobitného

predpisu má úrad právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa,
štatutárnych orgánov podnikateľa, kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov týchto orgánov
podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len "zamestnanci podnikateľa"), ako aj
od iných fyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné pre činnosť
úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo

vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka, vyžadovať písomné vysvetlenie alebo
ústne vysvetlenie s možnosťou vyhotovenia si jeho zvukového záznamu. Tieto subjekty sú povinné
takéto informácie a podklady úradu bezplatne poskytnúť v lehote určenej úradom; v prípade utajovaných
skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom.

Podľa § 22a ods. 5 zák. č. 136/2001 Z.z. na zabezpečenie získania informácií a podkladov uvedených

v § 22 ods. 2 majú zamestnanci úradu v priebehu inšpekcie právo, a v prípade utajovaných skutočností
za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom, 22c)

a) zapečatiť podklady alebo nosiče, na ktorých sú informácie zaznamenané, zapečatiť priestory a ich
vybavenie, ako aj dopravné prostriedky na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie inšpekcie,b) odňať podklady alebo nosiče, na ktorých sú informácie zaznamenané, na nevyhnutný čas s cieľom
vyhotoviť kópie alebo získať prístup k informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie, najmä z
technických dôvodov, získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie podkladov alebo dokumentov,

c) zabezpečiť si vstup do priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, otvoriť uzatvorené priestory
a ich vybavenie alebo si iným spôsobom zabezpečiť prístup k podkladom alebo nosičom, na ktorých sú
informácie zaznamenané; na zabezpečenie prístupu je úrad oprávnený prizvať iné osoby spôsobilé na
zabezpečenie prekonania prekážky,

d) zabezpečiť si prístup ku všetkým informáciám, ktoré boli uložené v akejkoľvek elektronickej podobe

na dátových nosičoch podnikateľa alebo ktoré boli vytvorené v akejkoľvek elektronickej podobe
podnikateľom, alebo ku ktorým má podnikateľ prístup v súvislosti s jeho činnosťou, vrátane informácií,
ktoré sú uložené v akejkoľvek elektronickej podobe na dátových nosičoch iných subjektov a podnikateľ
k nim má prístup a využíva ich pre svoju činnosť; na zabezpečenie prístupu k týmto nosičom je úrad
oprávnený prizvať iné osoby spôsobilé na zabezpečenie takého prístupu, ktorým však týmto nevzniká
oprávnenie na prístup k informáciám.

Podľa § 22a ods. 6 zák. č. 136/2001 Z.z. zamestnanci úradu sú oprávnení vyhotoviť kópie akýchkoľvek
informácií v listinnej podobe, všetkých počítačových údajov a podkladov uložených v akejkoľvek
elektronickej podobe na dátovom nosiči podľa odseku 5 písm. d).

5. Navrhovateľ iba čiastočne v návrhu preukazoval splnenie podmienok, podľa ktorých je v zmysle §
250v O.s.p. jeho návrh procesne prípustný, tzn. že

i. išlo o zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím - toto preukazoval najmä tým, že došlo
k vykonaniu inšpekcie pracovníkmi orgánu verejnej správy, ktorý na základe svojich právnych záverov
charakterizuje ako nezákonný,

ii. zásah bol zameraný proti právam navrhovateľa alebo v jeho dôsledku priamo proti nemu vykonaný
- toto navrhovateľ záverom svojho návrhu všeobecne deklaroval prostredníctvom odkazu na judikačnú

činnosť ESĽP a Najvyššieho súdu,

iii. zásah trvá alebo hrozí jeho opakovanie - splnenie tejto podmienky navrhovateľ preukazoval v spojení
s navrhnutým petitom tak, že orgán verejnej správy má kópie elektronických dokumentov vyhotovených
počas vyššie uvedenej inšpekcie stále u seba za účelom ich použitia pri výkone svojej činnosti a

iv. z uvedeného dôvodu návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa žalobca o zásahu dozvedel (t.j. bol

podaný 19.06.2014) a súčasne nie neskôr, než jeden rok od vykonania zásahu.

6. Preto konajúci súd na nariadenom pojednávaní preveroval splnenie hore uvedených zákonných
podmienok na konanie o návrhu.

Vo vzťahu k splneniu posledne uvedených procesných podmienok na konanie o nezákonnom zásahu,
t.j. že navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, a že súdnu pomoc

žiada v urgentnom čase, právny zástupca prítomný na pojednávaní konštatoval, že samotný zásah má
trvajúcicharakter,ktorýzáverpodporujeajnímcitovanýrozsudokNajvyššiehosúdusp.zn.3Sžz/1/2011,
t. j. orgán verejnej správy nezákonne vstúpil do priestorov žalobcu, odobral kópie jeho dokumentov a tie
má stále u seba s úmyslom sa s ich obsahom oboznámiť.

III.

Vyjadrenie orgánu verejnej správy/stanoviská a procesné návrhy

A)

7. Po objasnení rozsahu spisovej dokumentácie požadovanej Najvyšším súdom pre konanie o návrhu (č.
l. 62 až 65) sa orgán verejnej správy vo svojom vyjadrení zo dňa 18.07.2014 (č. l. 72) s požiadavkou nanariadenie ústneho pojednávania postupne meritórne vyjadril k jednotlivým argumentom navrhovateľa,
t. j.

- k nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na podanie návrhu (č. l. 74),

o pričom na podporu svojho názoru o neskoro podanom návrhu (najneskôr do 06.03.2014) poukázal na
právne názory vyslovené Najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 4Sžz/1/2013, podľa ktorého „ žaloba o
ochranu pred nezákonným zásahom mala byť podaná do 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej
inšpekcii. “

o ako aj na to, že jednotlivé úkony navrhovateľom považované za nezákonný zásah boli vykonané počas
uvedenej inšpekcie,

- k personálnej a technickej previazanosti navrhovateľa a spoločnosti Stengl, a.s.,

- k údajnej bezdôvodnosti inšpekcie a k nepodloženému personálnemu prepojeniu navrhovateľa a
spoločnosti NESS Slovensko, a.s. (viď postavenie spoločníka pána Andrea Petrovaja),

- k údajnému skopírovaniu súkromných správ, ktorú námietku označil s prihliadnutím na jej oneskorené
vznesenie za účelovú, a

- k argumentácii navrhovateľa o nezákonnosti držby a ich použitiu orgánom verejnej správy.

8. Najmä čo sa týka hore namietaného nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre podanie návrhu,
orgán verejnej správy zdôraznil tú skutočnosť, že navrhovateľ zákonnú lehotu zmeškal, nijako
nešpecifikuje, akým vlastne spôsobom dochádza k ujme na jeho právach a právom chránených
záujmoch prostredníctvom držby zapečatených dokumentov.

Preto orgán verejnej správy z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby konajúci Najvyšší súd rozsudkom
návrh zamietol ako neprípustný.

9. Pokiaľ by si Najvyšší súd neosvojil tento procesný záver, potom orgán verejnej správy navrhol žalobu
[v zmysle legislatívnej terminológie ide o návrh - poznámka konajúceho súdu] zamietnuť, nakoľko
navrhovateľom označené súbory nemá všetky orgán verejnej správy k dispozícii.

B)

10. Právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 16.02.2015 adresoval Najvyššiemu súdu návrh na
prerušenie konania, ktorého pripojenou prílohou bola sťažnosť z rovnakého dňa adresovaná orgánu
verejnej správy pre porušenie práv sťažovateľa.

V uvedenom návrhu navrhovateľ poukázal na právne názory vyjadrené v rozsudkoch Najvyššieho súdu

sp. zn. 5Sžz/1/2009, 1Sžz/1/2014 a 1Sžz/6/2014, ktoré sa odlišujú od právnych názorov na vyčerpanie
osobitného prostriedku - t.j. sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej na účely
rozsudku iba „zák. č. 9/2010 Z. z.“) vyslovených Najvyšším súdom prostredníctvom rozsudkov sp. zn.
3Sžz/1/2011 a 4Sžz/1/2013).

11. Navrhovateľ v uvedenej súvislosti najmä namietal, že Najvyšší súd sa v uvedených veciach (navyše

zdôraznil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžz/1/2011 bolo zverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) návrhmi na ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy zaoberal bez toho, aby skúmal, či došlo k podaniu sťažnosti podľa zák.
č. 9/2010 Z. z., a preto navrhovateľ vyslovil názor, že v daných prípadoch Najvyšší súd nepovažoval
podanie sťažnosti podľa zák. č. 9/2010 Z. z. za podmienku prípustnosti podania návrhu na ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.12. Tiež navrhovateľ poukázal na judikatúru ESĽP (napríklad Société Colas Est. a. í. v. Francúzsko,
Sorvisto v. Fínsko alebo Heino v. Fínsko), podľa ktorej musí prekvapivá inšpekcia na mieste (tzv. „dawn
raid“) podliehať súdnej ochrane (prieskumu), ktorá síce nemusí byť nevyhnutne predbežná a môže byť

aj následná (ex post factum), v takom prípade však musí byť táto následná súdna ochrana efektívna.

Avšak takú súdnu ochranu, ktorej musí predchádzať prieskum zákonnosti tejto inšpekcie správnym
orgánom, navyše tým správnym orgánom, ktorý túto inšpekciu vykonal a ktorý nemá vo vzťahu k činnosti
správneho orgánu žiadny odkladný účinok, navrhovateľ odmietol uznať za efektívnu súdnu ochranu
vo vzťahu k inšpekcii orgánu verejnej správy. V súvislosti s uvedeným navrhovateľ poukazoval na

absentujúce poučenie vo vzťahu k možnosti podať sťažnosť proti vykonanej inšpekcii.

13. Na základe uvedenej argumentácie navrhovateľ požiadal konajúci súd, aby konanie do rozhodnutia
o sťažnosti žalobcu zo dňa 16.02.2015 voči postupu žalovaného prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p., resp. v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

C)

14. O vyššie uvedenom návrhu na prerušenie konania Najvyšší súd na pojednávaní vykonanom dňa 24.

februára 2015 rozhodol tak, že návrh na prerušenie konania zamietol a prítomným procesným stranám
svoju zamietajúcu argumentáciu objasnil.

15. Ďalej na tomto pojednávaní sa preverovalo splnenie podmienok na konanie podľa Piatej hlavy Piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku. Ako Najvyšší súd vyššie uviedol (viď body č. 5 a 7), právny
zástupca navrhovateľa predniesol argumentáciu, prečo neboli pred podaním návrhu využité prostriedky,

ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Pracovník orgánu verejnej správy sa k predneseným argumentom navrhovateľa vyjadrila tak, že
zotrváva na písomných podaniach orgánu verejnej správy a zdôraznil kumulatívne splnenie podmienok
stanovených zákonodarcom pre tento typ súdneho konania.

IV.

Právne názory konajúceho súdu

16. Najvyšší súd ako vecne príslušný súd (§ 10 ods. 2 v spoj. s § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) sa oboznámil
tak s návrhom a ďalšími podaniami účastníkov, a následne preskúmal relevanciu pripojených listinných
dôkazov v rozsahu a z dôvodov uvedených v návrhu postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).

Za účelom preverenia splnenia zákonných podmienok na konanie o podanom návrhu nariadil vo veci
pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spoj. s ust. § 250v ods. 8 O.s.p.). Po zistení, že návrh nebol podaný po
vyčerpaní prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis (§ 250v ods. 3 veta prvá O.s.p.), t. j.
že bol predčasne podaný, a navyše bol podaný až viac ako 4 mesiace po vykonaní inšpekcie orgánom
verejnej správy, tak tento návrh v zmysle § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p. zamietol ako neprípustný

bez meritórneho preskúmania jednotlivých argumentov navrhovateľa.

Podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo
je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

17. Nakoľko tak navrhovateľ ako aj orgán verejnej správy poukazovali na nejednotnú judikatúru, pričom
spoločne argumentovali právnymi názormi obsiahnutými v rozsudku 4Sžz/1/2013 zo dňa 17. októbra
2013, musel konajúci senát Najvyššieho súdu pri rozhodovaní napadnutej veci k tomuto rozsudku, popri
iných, prihliadnuť.1) K subsidiarite súdneho prieskumu:

18. Najvyšší súd už viackrát vo svojej judikatúre (napríklad rozsudok sp. zn. 5Sžz 1/2009 z 03. marca
2009) zdôraznil, že základnou úlohou správneho súdu aplikujúceho ust. § 250v ods. 1 O.s.p. za účelom

rozhodnúť o návrhu smerujúcom proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť, či sa
navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti nezákonnej aktivite
verejnej správy (materiálna stránka verejnej správy) a či navrhovateľom označená verejná správa
skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy spojená
s otázkou pasívnej legitimácie).

Uvedené je mimoriadne dôležité, nakoľko Občiansky súdny poriadok vzhľadom na mnohopočetnosť

foriem verejnej správy vo svojej 5. časti obsahuje v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
viacero rôznych prostriedkov (mechanizmov) súdnej nápravy pochybení alebo nedostatkov verejnej
správy,pričomvýberkonkrétnehomechanizmujeponechanýcelkomnadispozičnejvôliúčastníka(m.m.
aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 9/05 z 13.01.2005).

19. Tiež prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžz 2/2013 z

18.02.2014) Najvyšší súd zdôraznil, že:

„35. Je nepochybné, že štát prostredníctvom svojich orgánov, resp. iných subjektov, na ktoré deleguje
svoju štátnu moc (viď čl. 2 ods. 1 ústavy), zasahuje (t. j. obmedzuje) do výkonu práv a slobody konania
jednotlivca v ľudskej spoločnosti za účelom zabezpečenia existencie jednotlivca a spoločnosti ako celku.

Avšak toto konanie orgánov verejnej správy, aby bolo stále označované ako zákonné, nesmie vybočiť

z ústavného rámca vymedzeného najmä prostredníctvom čl. 2 ods. 2 ústavy (secundum legem et intra
constitutionis), t. j. musí najmä prihliadať na limitné ústavné články 12 a 13 s tým, že obmedzujúci zásah
do slobôd a práv jednotlivca musí byť dostatočne odôvodnený verejným záujmom.

36. V uvedenom zmysle súdna judikatúra označuje iba ten zásah za nezákonný, ktorý vykazuje znaky
(v širšom zmysle) protiprávneho útoku (viď aj poznámka o aktivizme) orgánov verejnej moci proti

subjektívnym právam osoby a ktorý spočíva v postupe orgánu verejnej správy prejavujúcom sa jeho
činnosťou (úkonmi, pokynmi) tam, kde zákon predpokladá nečinnosť orgánu verejnej správy, resp.
situáciu opačnú. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv (napríklad porušenie práva na život,
resp. telesnú integritu či súkromie, práva na osobnú slobodu alebo na ochrancu vlastníctva, práva na
priaznivé životné prostredie a pod.).

Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť (najmä prekážka plynutia času), môže
však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval, resp. aby ho v prípade
hrozby nezopakoval, a ak je to možné, tak správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.
Potom súdna ochrana vykonávaná podľa § 250v O.s.p. smeruje k ukončeniu nezákonného zásahu
orgánu verejnej správy, proti ktorému sa jednotlivec nemôže brániť inými prostriedkami.“

20. Na tomto kompetenčnom základe súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k
prostriedku súdnej nápravy zvoleného účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko a hodnotenie ako iba
to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho
za účelom zachovania postavenia nestranného súdneho orgánu (dominus litis) ani nesmie v konaní
upozorňovať na nevhodnosť ním zvoleného prostriedku súdnej nápravy, poprípade namiesto účastníka

sformulovať iné nároky rozdielne od požadovaného petitu návrhu, ktorý dominantne vymedzuje nielen
nezákonnosť zásahu samotného ale aj od súdu požadovanú nápravu.

Podľa § 250v ods. 1 prvá veta O.s.p. fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na
svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie
je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo

vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú
alebo hrozí jeho opakovanie.Podľa § 250v ods. 4 veta tretia O.s.p. povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva
navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom.

21. Tiež je nepochybné, že aj na konanie pred správnym súdom (súdny prieskum zákonnosti) sa

subsidiárne vzťahuje (viď § 246c ods. 1 O.s.p.) procesná zásada splnenia podmienok konania v
každom jeho štádiu, pričom jednotlivé podmienky konania pre osobitné druhy konaní obsiahnuté v
Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie na ochranu pred
nezákonným zásahom, môžu byť v uvedenej Piatej časti vymedzené zákonodarcom odlišne vrátane
procesnoprávnych dôsledkov z toho vyplývajúcich.

Toto aj zákonodarca pri tvorbe § 250v O.s.p. sledoval, nakoľko na zdôraznenie zásady subsidiarity

súdnej ochrany navyše stanovil popri podmienke plynutia času podmienku vyčerpania prostriedkov,
ktorých použitie umožňuje osobitný predpis (ods. 3 úvod prvej vety), s odlišným procesnoprávnym
následkom vo forme vydania zastavujúceho rozsudku (ods. 4 in fine), pokiaľ tak navrhovateľ nečinil, v
čoho dôsledku takýto návrh sa kvalifikuje ako že nie je prípustný.

Podľa § 103 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

22.JudikatúraÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikypomerneprecíznenapomáhajednotlivcomobjasniť
rozsah a účel návrhu, ktorý nie je prípustný pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom a ktorého
vymedzenie sa spája s právnym pojmom „prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“.

Z judikatúry Ústavného súdu vyplýva najmä nezvratný záver, že osobitnú sťažnosť zakomponovanú

zákonodarcom do zákona považuje za plnohodnotný takýto prostriedok. Napríklad prostredníctvom
svojho uznesenia sp. zn. III. ÚS 244/2012 z 13.06.2012 konštatoval:

„Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné ešte uviesť, že aj v prípade, ak by generálna
prokuratúra, s ohľadom na dosiaľ uvedené, podanie sťažovateľa vyhodnotila ako podnet podľa § 31 ods.
1 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon

o prokuratúre“), sťažovateľ by mal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ešte k dispozícii účinný
prostriedok nápravy, za ktorý je stabilne považovaný opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o
prokuratúre. Nevyčerpanie tohto prostriedku zo strany sťažovateľa by nutne viedlo k odmietnutiu jeho
sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.“

23. Obdobne Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom uznesenia sp. zn. I. ÚS 74/05-18

z 28. apríla 2005 zotrval na svojich vyššie citovaných názoroch a argumentáciu Najvyššieho
súdu spochybňovanú sťažovateľmi, že pred podaním návrhu proti nezákonnému zásahu nevyčerpali
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon, konkrétne sťažnosť podľa § 45 ods. 1 zákona o
ochrane osobných údajov, označil za správnu, lebo výklad zákona zo strany Najvyššieho súdu je úplný,
presvedčivý, a preto aj legitímny v zmysle nasledujúcej argumentácie:

„Z citovaných ustanovení § 33 ods. 2 a 3 zákona o ochrane osobných údajov sa dá celkom nepochybne
vyvodiť, že práva a povinnosti výboru v prípadoch týkajúcich sa osobných údajov spracúvaných zo
strany SIS sú totožné s právami a povinnosťami úradu. Výbor má preto v týchto prípadoch všetky práva
a povinnosti úradu, keďže citované ustanovenia sú v pomere špeciality ku všeobecným ustanoveniam
týkajúcim sa činnosti výboru. Z ustanovenia § 46 zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého

je výbor povinný v prípade sťažnosti postupovať, vyplýva, že výbor môže v prípade podozrenia z
porušenia povinnosti uloženej zákonom o ochrane osobných údajov vyzvať SIS na okamžité blokovanie
osobných údajov alebo na dočasné skončenie tej činnosti, ktorá by mohla plnenie takejto povinnosti
ohroziť, a pri zistení porušenia povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane osobných údajov je povinný
vydať opatrenie, ktorým uloží SIS skončenie tej činnosti, ktorou bola povinnosť porušená, vykonanie

potrebných opatrení na odstránenie nedostatkov alebo zabezpečenie práv a právom chránených
záujmov dotknutých osôb v určenej lehote, pričom SIS je povinná požiadavkám výboru bezodkladne
vyhovieť a v určenej lehote informovať výbor o ich splnení.“24. Za týchto okolností je celkom logické, že Najvyšší súd prostredníctvom vyššie uvedeného rozsudku
sp. zn. 5Sžz 1/2009 z 03. marca 2009 v naznačenom zmysle judikoval pre sťažnosť podanú v zmysle
zákona č. zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (ďalej na účely rozsudku tiež „zák. č. 152/1998 Z.

z.“), jej poslanie a úlohu pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom nasledovne:

„Navyše k svojim predchádzajúcim záverom o neprípustnosti návrhu musí Najvyšší súd vzhľadom na
svoj hore uvedený záver, že režim pobytového tábora nie je možné vyhodnotiť ako pozbavenie slobody
žiadateľovoazyl(popretiemyšlienkyomožnostiurýchleneposkytnutejsúdnejochrany),uviesťajto,žev
svojej rozhodovacej činnosti dlhodobo zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu sťažnosti podanú jednotlivcami

podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach, ktorá plní generálnu úlohu priamej nápravy jednotlivcom
dotknutým nezákonným stavom v prípade nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.

Uvedená nezastupiteľnosť spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ musí mať dojem, ale aj samotný
orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii situácie (zásada subsidiarity
súdneho konania), ktorú navrhovateľ podľa svojich vedomostí a možností klasifikuje ako nezákonný
zásah, a to preto, aby dotknutý orgán verejnej správy bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú

navrhovateľa ku klasifikácii tejto situácie ako nezákonný zásah, ale tiež, a to predovšetkým, aby sa
mohol nielen k týmto dôvodom vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný zásah
bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom prípade súdna
pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ako aj podľa § 250v ods. 1 O.s.p. má subsidiárny
charakter, a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho vyčerpania prostriedkov nápravy (viď

odsek 3 cit. ustanovenia).“

25. Takto vyslovené právne názory Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom uznesenia č. k.
IV. ÚS 428/09-33 z 28. apríla 2005 nasledovne akceptoval:

„Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný postup najvyššieho súdu, ktorý vyhodnotil návrh
sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy aj ako predčasne podaný,

pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu v týchto prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu
opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy. ........

Námietka sťažovateľa, ktorý sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nepovažuje za účinný opravný
prostriedok, pretože by o ňom aj tak rozhodovalo ministerstvo, podľa názoru ústavného súdu neobstojí.

Ústavný súd súhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý podľa neho správne poukázal na zásadu
subsidiarity súdneho konania, keď uviedol, že napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred súdnym
konaním jednak dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý sťažovateľ vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako
aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa a následne mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť
nápravu. Preto, ak by sťažovateľ podal sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, o ktorej by rozhodovalo

ministerstvo, toto by muselo reagovať a vysporiadať sa s konkrétnymi námietkami sťažovateľa a v
prípade ich akceptácie prijať nevyhnutné opatrenia na odstránenie daného stavu.

Podľa judikatúry ústavného súdu sťažovateľ musí vyčerpať procesné prostriedky v súlade so zákonom,
teda musí ich uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými podmienkami na ich uplatnenie
(forma, obsah). Preto, ak sťažovateľ uplatní procesný prostriedok oneskorene alebo ak nesplní

podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho neúčinnosť, nastáva z procesného hľadiska rovnaká
situácia, ako by ich neuplatnil vôbec.“

V súvislosti s dodatočnou argumentáciou navrhovateľa uvedenou v návrhu na prerušenie konania musí
Najvyšší súd zdôrazniť aj na právny názor Ústavného súdu, že argumentácia navrhovateľa týkajúca sa
spochybňovania riadneho vybavenia sťažnosti orgánom verejnej správy, ktorý mal údajný nezákonný

zásah u navrhovateľa vyvolať, je nedôvodná.

26. Napriek tomu, že vo vyššie citovaných súdnych rozhodnutiach sa kladie dôraz na aplikáciu
príslušných ustanovení pôvodne platného zák. č. 152/1998 Z. z., Najvyšší súd zdôrazňuje, že na
vyššie sformulovaných názoroch nič nezmenila ani skutočnosť, že uvedený zák. č. 152/1998 Z. z. bol s
účinnosťou od 01.02.2010 zrušený zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej na účely rozsudku tiež

„zák. č. 9/2010 Z. z.“). Tento zákon prevzal generálnu úlohu priamej nápravy jednotlivcom dotknutéhonezákonného stavu (tzn. prostriedku možnej nápravy vo forme predbežného prerokovania nároku s
orgánom verejnej správy) v prípade nečinnosti alebo nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 9/2010 Z. z. sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej

len "sťažovateľ"), ktorým

a) sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli
porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy,

b) poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je
v pôsobnosti orgánu verejnej správy.

27. Uvedená nezastupiteľnosť predbežného prerokovania nároku tiež spočíva v tom, že úlohou súdu

v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov (a contrario čl. 141 ods. 2 ústavy),
ale len poskytnúť súdnu ochranu vo forme prieskumu zákonnosti ich postupov a rozhodnutí, teda to, či
vecne,funkčnealebomiestnepríslušnéorgányverejnejsprávypririešeníkonkrétnychotázoksprávneho
práva v každom štádiu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

28. Ak zákonodarca v procesnom predpise pre prístup k správnemu súdu stanovil okrem iného ako

podmienku uvedenú zásadu subsidiarity súdneho konania, tak potom, aby konkrétny orgán verejnej
správy mohol poskytnúť navrhovateľovi ako dotknutej osobe právnu ochranu (za ktorú nemožno
považovať úspech v konaní), musí táto osoba vyvinúť potrebnú iniciatívu predpísanú zákonnou úpravou
konaniaprednímasnažiťsaopredbežnéprejednanienímpožadovanéhonároku(negatívnečipozitívne
vymedzenej nespokojnosti) zákonnou cestou.

Sledovaným dôsledkom takejto iniciatívy jednotlivca je nielen nadobudnutie vedomosti samotného
orgánu verejnej správy o existencii, príčine a dĺžke trvania nespokojnosti jednotlivca (a z toho
vyplývajúcich dôsledkov), ale aj povinnosť túto situáciu v medziach svojho oprávnenia rýchlo a účinne
riešiť, a tiež zápisničné zachytenie svojich úkonov v administratívnom spise (viď najmä § 22 Správneho
poriadku), ktorého existencia je správnym súdom v zmysle § 250v ods. 4 veta druhá O.s.p. prezumovaná

ale aj postupom podľa § 250d ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. vyžadovaná.

Podľa § 250v ods. 4 veta druhá O.s.p. platí, že ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie
označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej
má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať.

29. Navrhovateľ nevyužitie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, odôvodňoval tým

(viď body č. 5 a 6), že táto požiadavka nie je vo svetle záverov vyplývajúcich z odbornej literatúry,
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (výslovný odkaz na rozhodnutia sp.zn. 3 Sžz/1/2011
a 4 Sžz/1/2013) ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na konania v oblasti hospodárskej
súťaže uplatniteľná.

Najvyšší súd v súvislosti s prvými dvomi argumentmi navrhovateľa musí zdôrazniť ústavnú zásadu

legality (secundum et intra legem), ktorá je zakotvená v čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

30. Vo všeobecnosti na elimináciu záväzku splniť niektorú procesnú podmienku súdneho prieskumu je
nutné argumentovať tak zameranou vôľou zákonodarcu vyjadrenú v osobitnom zákone.

Avšak pre Najvyšší súd ani z Občianskeho súdneho poriadku, ani zo zák. č. 9/2010 Z. z., resp. zo
zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nevyplýva, že by zákonodarca výslovne obmedzil,
resp. limitoval podmienku o nutnosti a priori využiť takýto prostriedok pre oblasť hospodárskej súťaže,

ako tvrdí navrhovateľ vo svojich argumentoch. Tento záver podporuje aj text ustanovení § 4 ods. 1 a 2zák. č. 9/2010, ktorý výslovne sťažnostné podanie v oblasti hospodárskej súťaže nezaraďuje medzi tie,
ktoré by nebolo možné považovať za sťažnosť.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 9/2010 Z.z. sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej

len "sťažovateľ"), ktorým

a) sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli
porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy,

b) poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je
v pôsobnosti orgánu verejnej správy.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 9/2010 Z.z. sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré

a) má charakter dopytu, vyjadrenia, názoru, žiadosti, podnetu alebo návrhu a nie je v ňom jednoznačne
vyjadrené, ochrany akého svojho práva alebo právom chráneného záujmu sa osoba domáha,

b) poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo
vybavenie je upravené iným právnym predpisom,

c) je sťažnosťou podľa osobitného predpisu, alebo

d) smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy vydanému v konaní podľa iného právneho predpisu.

Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 9/2010 Z.z. sťažnosťou podľa tohto zákona nie je ani podanie

a) orgánu verejnej správy, v ktorom upozorňuje na nedostatky v činnosti iného orgánu verejnej správy,

b) osoby poverenej súdom na výkon verejnej moci.

31. Navyše ani posledný rozsudok ESĽP vo veci sťažnosti č. 97/11 účastníkov Delta Pekárny a.s.

v. Česká republika vyhlásený uvedeným súdom 02. októbra 2014 v súvislosti s poskytnutím súdnej
pomoci pri prieskume správnej sankcie uloženej za nesplnenie povinnosti počas procesu „dawn raid“, t. j.
prekvapivej inšpekcie nenaznačuje, že by ESĽP na procesnú povinnosť využiť predbežné prerokovanie
nezákonnosti inšpekcie nazeral ako na neprimeranú.

32. Z dostupného francúzskeho textu rozsudku ESĽP pre Najvyšší súd vyplýva, že ESĽP sa absolútne

nestotožnil s argumentom, že nevykonanie predchádzajúceho súdneho prešetrenia automaticky
nezakladá porušenie základných práv garantovaných Dohovorom na ochranu základných práv a
ľudských slobôd (ďalej na účely rozsudku tiež „Dohovor“).

Naopak, ESĽP naznačil, že účinky nevykonania predchádzajúcej súdnej kontroly môžu byť dostatočne
nahradenénáslednou,avšakúčinnou(t.j.nieibateoreticky)súdnoukontrolouspochybňovanejinšpekcie

zameranou najmä na jej nevyhnutnosť a samotný priebeh.

2) K subjektívnej lehote:

33. Čo sa týka rozsudku 4Sžz/1/2013 zo 17. októbra 2013, Najvyšší súd v ňom vyslovil nasledujúci
právne názory, ktoré jednoznačne podporujú argumentáciu orgánu verejnej správy o márnom uplynutí
zákonnej 30 - dňovej subjektívnej lehoty:

„Pri inšpekcii tohto druhu sa využíva moment prekvapenia, kedy podnikateľ nie je o inšpekcii vopred
informovaný. Pre začatie inšpekcie boli podľa zistenia súdu splnené všetky zákonom stanovené
požiadavky. Inšpekcia sa začala preukázaním poverenia, z ktorého vyplýval právny dôvod inšpekcie, t. j.
nazákladeakéhoustanoveniazákonasavočipodnikateľovitaktopostupuje.Pokiaľvpoučeníuvedenom
v poverení vyplynula aj možnosť sankcionovania za porušenie alebo nesplnenie povinností podnikateľav súvislosti s inšpekciou, súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že samotné poučenie o výške sankcií
mohlo byť vnímané ako nátlak na podnikateľa resp. zamestnancov.

..........

Zo žiadneho z ustanovení zákona o ochrane hospodárskej súťaže nevyplýva povinnosť správneho
orgánu poučovať subjekt, u ktorého sa vykonáva inšpekcia podľa § 22 ods. 3 zákona o tom, že si má
právo prizvať si k inšpekcii právnika, právneho zástupcu a že by nedostatok tohto poučenia bol pod
následkom nezákonnosti inšpekcie. Súd poukazuje na čl. 47 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo
naprávnupomocvkonanípredsúdmi,inýmištátnymiorgánmialeboorgánmiverejnejsprávyodzačiatku

konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. V danom prípade bolo len na osobách konajúcich
za podnikateľa, či uplatnia právo na právnu pomoc. Osoba konajúca za podnikateľa v čase inšpekcie
v Ž. nepožiadala o možnosť prizvania právneho zástupcu k inšpekcii, pričom súd nepovažuje v tomto
kontexte za rozhodujúcu skutočnosť, či Ing. G. mala možnosť sa spojiť s konateľom alebo nie, pretože
sama konala za podnikateľa v rámci inšpekcie v Ž. V konaní nebolo preukázané, že by jej žalovaný
(osoby poverené inšpekciou) zabránili zabezpečiť prítomnosť právnika alebo odopreli právo zabezpečiť

prítomnosť právneho zástupcu.

................

Súd zamietol žalobu v časti I. týkajúcej sa požiadavky žalobcu, aby prikázal vylúčiť žalobcu z ďalšieho
prešetrovania a správneho konania vedeného žalovaným pod č. 0010/OKT/2013. Súd nemá právomoc
prikázať žalovanému, aby nevykonával svoju zákonom danú právomoc v oblasti verejnej správy. Súd

však môže preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postup žalovaného v správnom konaní v súvislosti s
vydaným rozhodnutím. Také štádium konania však v súčasnosti nenastalo. Naviac, v tejto časti bola
žaloba podaná po uplynutí lehoty na podanie žaloby stanovenej v § 250v ods. 3 vety druhej O.s.p. (t.
j. po uplynutí 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej inšpekcii). Žalobca v uvedenom smere
doplnil pôvodný petit žaloby až podaním z 10. júla 2013, keď súčasne zobral späť pôvodný určujúci petit

žaloby pod L. ktorý podľa § 250v ods. 3 vety prvej ani nie je prípustný.

Súd zamietol žalobu aj v časti II., pokiaľ žalobca žiadal, aby súd súčasne prikázal žalovanému obnoviť
stav pred zásahom tak, že žalovaný je povinný skartovať zápisnicu žalovaného, vrátane jej všetkých
príloh, zo dňa 11. apríla 2013, č. IZ-56/2013 spísanú z priebehu inšpekcie vykonanej v priestoroch
žalobcu v B. a zápisnicu žalovaného, vrátane jej všetkých príloh, zo dňa 11. apríla 2013, č. IZ-55/2013

spísanú z priebehu inšpekcie vykonanej v priestoroch žalobcu v Ž. Aj v tejto časti bola žaloba podaná
po uplynutí lehoty na podanie žaloby stanovenej v § 250v ods. 3 vety druhej O.s.p. ( t. j. po uplynutí
30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej inšpekcii). Žalobca v uvedenom smere doplnil pôvodný
petit žaloby až podaním z 10. júla 2013.“

34. Vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 3Sžz 1/2011 z 05. apríla 2011 musí konajúci senát Najvyššieho súdu

upozorniť navrhovateľa, že v uvedenom rozsudku Najvyšší súd implicitne akceptoval márne uplynutie
času, keď v časti petitu zamietol žalobu, nakoľko v tej časti bola žaloba podľa konajúceho senátu podaná
oneskorene.

35. Najvyšší súd v súvislosti s plynutím času zdôrazňuje správne určenie začiatku 30 dňovej lehoty, ktorý
je vymedzený obsahom petitu návrhu. Navrhovateľ prostredníctvom svojho petitu brojil proti činnostiam

orgánu verejnej správy, ktoré mal tento následne vykonať, resp. už vykonával s elektronickými
dokumentmi, ktoré orgán verejnej správy mal vyhotoviť a tým získať do svojej dispozície v priebehu
inšpekcie dňa 04.02.2014.

Od správneho súdu sa objektívne nemôže očakávať, že bude určovať okamih prvého disponovania
s dotknutými elektronickými dokumentmi, ktoré sú iba dôsledkom vykonania inšpekcie, ktorá aj

podľa Najvyššieho súdu svojim obsahom predstavuje zásah do práv navrhovateľa (viď právne úvahy
obsiahnuté v bode č. 19). Preto je pre určenie relevantného dátumu začiatku plynutia podstatný deň,
kedy orgán verejnej správy získal do svojej moci uvedené dokumenty36. Na uvedenom základe potom nemôže Najvyšší súd akceptovať argumentáciu navrhovateľa, že v
jeho prípade ide o trvajúci zásah, lebo inšpekcia v jeho priestoroch prebehla iba dňa 04.02.2014 a aj
v ten deň bola ukončená.

37. Ďalej z návrhu vyplýva, že navrhovateľ pred požiadaním o poskytnutie súdnej ochrany neprotestoval
proti samotnému spôsobu výkonu inšpekcie, hoci inšpekciu v návrhu teraz označuje ako nezákonnú, a
jeho dôsledkom, hoci táto možnosť mu bola poskytnutá v zmysle § 22a ods. 4 v spojení s § 23 zák. č.
136/2001 Z. z. a § 22 ods. 3 Správneho poriadku orgánom verejnej správy dňa 04.02.2014 tým, že v
zmysle citovaných ustanovení mohol prítomný konateľ navrhovateľa (pán Mgr. Miroslav Novotný, resp.

pán Roman Kuchár) priamo do zápisnice o vykonaní inšpekcie u navrhovateľa vyjadriť svoju negatívnu
argumentáciu(viďzákonodarcomstanovenáformulácia„dôvodyodmietnutiasauvedúvzápisnici“,resp.
„námietky proti obsahu zápisnice“) proti jej nevyhnutnosti alebo namietať zákonnosť jej priebehu, a to
aj v pasívnom a minimálnom rozsahu.

Tento moment verifikácie obsahu zápisnice subjektom inšpekcie alebo iného kontrolného (dohľadového)
úkonu orgánu verejnej správy je nutné vo vzťahu k právu na súdnu ochranu poskytovanú v budúcnosti

formou konania proti nezákonnému zásahu chápať ako koncentračnú zásadu, tzn. že iba v tomto
okamihu prejavená nespokojnosť s inšpekciou (najmä s jej nevyhnutnosťou alebo so zákonnosťou jej
priebehu) vyvoláva relevantné právne účinky vo forme sprístupnenia súdnej ochrany.

Podľa § 22a ods. 4 zák. č. 136/2001 Z. z. o priebehu inšpekcie vyhotovia zamestnanci úradu zápisnicu.
Podpísaním zápisnice sa považuje inšpekcia za skončenú. Inšpekcia je skončená aj vtedy, ak niektorá

z osôb prítomných pri inšpekcii odmietla podpísať zápisnicu; dôvody odmietnutia sa uvedú v zápisnici.
Úrad môže výkon inšpekcie z objektívnych dôvodov prerušiť na nevyhnutne potrebný čas, a to aj
opakovane.

Podľa § 23 zák. č. 136/2001 Z. z. na postup úradu podľa § 22 ods. 1 písm. a) až c) a § 22a sa nevzťahujú
ustanoveniatohtozákonaupravujúcekonanieaustanoveniavšeobecnéhopredpisuosprávnomkonaní,

okrem ustanovení o plynutí lehôt, doručovaní, zastupovaní, zápisnici a vylúčení zamestnancov alebo
členov správneho orgánu, ktoré sa použijú primerane.

Podľa § 22 ods. 3 Správneho poriadku zápisnicu podpisujú po prečítaní všetky osoby, ktoré sa na konaní
zúčastnili, a zamestnanec (člen) správneho orgánu uskutočňujúceho konanie, zápisnicu o hlasovaní
všetci prítomní členovia správneho orgánu. Odopretie podpisu, dôvody tohto odopretia a námietky proti

obsahu zápisnice sa v nej zaznamenajú.

38. Napriek argumentácii tvrdenej navrhovateľom v návrhu na súd, že je nutné okamžite zakázať
orgánu verejnej správy pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa formou dispozície s elektronickými
dokumentmivrátaneichodpečatenia,tak,akobolovyššieuvedené(viďnajmäbodyč.1a3),navrhovateľ
počas inšpekcie urgentnosť žiadanej súdnej ochrany negoval svojou bezvýhradnou spoluprácou a

podpísaným konštatovaním následne uvedeným v zápisnici (č. l. 20), že

„Zápisnica bola prečítaná zástupcovi podnikateľa, ktorý súhlasí s jej znením.“

39. Z uvedeného pre Najvyšší súd vyplýva, že nakoľko navrhovateľ urgentnosť potreby súdnej ochrany
nesignalizoval v čase vyhotovovania elektronických dokumentov, proti dispozícii s nimi teraz navrhovateľ
brojí,aktorúargumentáciubysvojimobsahombolomožnévyhodnotiťakosťažnosťnanezákonnýzásah

do práv navrhovateľa vymenovaných vyššie (viď bod č. 3), tak nevyužil prostriedok v čase a spôsobom,
ako umožňuje osobitný zákon na nápravu tvrdeného protiprávneho stavu. Na tomto právnom základe
potom mu márne uplynula subjektívne 30 dňová lehota počítaná po ukončení inšpekcie, a preto na jeho
návrh je nutné v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p. nazerať ako na neprípustne podaný.

40. Ak správny súd dospeje k záveru o neprípustnosti návrhu, potom je povinný návrh v zmysle § 250v

ods. 4 O.s.p. in fine zamietnuť bez toho, aby preskúmal meritórne námietky navrhovateľa.Podľa § 250v ods. 3 veta prvá O.s.p. platí, že návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia,
že zásah bol alebo je nezákonný.

V.

41. Najvyšší súd preto na tomto mieste musí zdôrazniť, že na základe uvedeného navrhovateľ nesplnil
základné podmienky požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného stavu, proti ktorému právny
poriadok prostredníctvom 5. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje ochranu, a to že sa
vôbec nedomáhal nápravy nezákonného stavu na príslušnom orgáne verejnej správy a svoje podanie
adresoval konajúcemu súdu až po uplynutí zákonnej lehoty.

42. Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery ako aj na už spomenutú judikatúru
Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžz 1/2009, resp. sp. zn. 4Sžz 1/2013 a 1Sžz 2/2013, ako aj judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri vyhodnotení aktuálnosti ktorej Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie
odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako

je uvedené vo výroku rozsudku.

Podľa § 250v ods. 4 veta prvá a posledná O.s.p. súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Súd návrh
zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

43. O práve na náhradu trov súdneho konania v prejednávanej veci rozhodol Najvyšší súd v súlade s §
250v ods. 5 O.s.p. a s prihliadnutím na subsidiárne pôsobiacu (§ 246c ods. 1 O.s.p. a čl. 2 ods. 2 ústavy)

zásadu úspešnosti zakotvenú v § 146 O.s.p. Nakoľko navrhovateľ nebol úspešný a od orgánov verejnej
správy sa legitímne očakáva nielen profesionálna právna tvorba individuálnych správnych aktov najmä
vo forme rozhodnutí ale aj ich argumentačná obrana, preto Najvyšší súd žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania nepriznal.

Podľa § 250v ods. 5 O.s.p. navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 250v ods. 7 O.s.p.).