Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/94/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219743
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219743.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudcov JUDr.

Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a
konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava,
Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. júna 2014 pod č. k. 4C/482/2012-50 a uzneseniu zo
dňa 11. septembra 2014 pod č. k. 4C/482/2012-66, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 614,05 eura z dôvodu, že
Okresný súd Komárno o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej

lehote od jej podania, ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol po uplynutí 15 dňovej lehoty od
doručenia žiadosti. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného
dokazovania, obsah spisu Okresného súdu Komárno 4 Er 548/2010, z ktorého zistil, že žiadosť o
udelenie poverenia bola podaná dňa 15.07.2010. O žiadosti o udelenie poverenia rozhodol exekučný
súd uznesením zo dňa 14.03.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Následne uznesením
zo 17.10.2011 exekúciu zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.03.2012. V ďalšej časti
prvostupňový súd poukázal na ust. § 4, § 6, § 9, § 16, § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a § 44
ods. 2, 3 Exekučného poriadku. Uviedol, že ak by návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie
poverenia boli v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, súd by bol povinný vydať poverenie v 15 dňovej
lehote. Ak súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V danom prípade súd zamietol žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale oprávnená nepodala odvolanie proti uzneseniu,
nevyužila možnosť na zrušenie a na zmenu podľa jej názoru nezákonného rozhodnutia, preto nebolo

možná navrhovateľke priznať náhradu škody. Navrhovateľka nešpecifikovala na základe akej činnosti
súdu jej škoda vznikla a z čoho pozostáva. Ďalej uviedol, že súd nie je oprávnený konštatovať prieťahy
v konaní, pretože navrhovateľka nepodala ústavnú sťažnosť na prieťah v konaní. V závere uviedol, ženebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Z
rovnakých dôvodov zamietol návrh v časti uplatnenia nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §

221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie

novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej

jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.
Uviedla,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemal k dispozícii exekučný spis a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a

to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej
neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského

súdu, ale len súdu exekučného. Namietala nevykonanie znaleckého dokazovania. V závere uviedla, že
súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej
trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla, že Štrasburgský súd uviedol,
že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby
vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok

takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že nepresadzovala vydanie poverenia
zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k
prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom
na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa

náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil

skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP), ktorú videla v tom, že súd vo veci

nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Odňatím
možnosti konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým
sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania
sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred

súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti
konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a

oprávnených záujmov.

Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady konania. Je vecou súdu, ktoré
dôkazy v konaní vykoná za účelom zistenia skutkového stavu. Vykonanie znaleckého dokazovania

na rozsah škody a nemajetkovej ujmy by nemalo oporu v závere súdu o nedôvodnosti žaloby
navrhovateľky. Vzhľadom k tomu, že odvolací nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť
rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu
a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd
nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor podal na Okresný súd Komárno
dňa 15.07.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd uznesením zo 14.03.2011
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a následne exekúciu
uznesením zo dňa 17.10.2011 zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.03.2012.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľka nemá nárok na náhradu
škody, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a navrhovateľka nepodala proti tomuto
uzneseniu odvolanie, nepreukázala výšku škody a príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a škodovou

udalosťou. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, aj keď prvostupňový súd sa
nedostatočne vysporiadal s otázkou platnosti 15 dňovej lehoty v čase začatia exekučného konania a
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Podľa§44ods.2EP(platnéhodo31.05.2010)súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie,návrhnavykonanieexekúcieaexekučnýtitul.Aksúdzistírozporžiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadostialebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože podľa jeho názoru lehota na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je možné
vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15 dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti

výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by
bolo úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v
druhej vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou
verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie

núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a
spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie
povereniavyplývazdoslovnéhojazykovéhovýkladucitovanéhoustanovenia,podľaktoréhosa15dňová
lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 dňová

lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete
citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu
rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutá.Vzhľadomnazáverprijatýodvolacímsúdom,že15dňová
lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného
súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Tým nebol splnený
základný predpoklad nároku navrhovateľky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový
súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č.
412/2012 Z. z. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012

Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy.Pokiaľbykonajúcisúdonáhraduškodymoholhodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods.
2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní a do
novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch

svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená ažvydaním rozhodnutia vo veci, pričom odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie
poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý bude exekučné konanie zastavené. V závere

odvolania navrhovateľka namietala procesný postup súdu, keď nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania. Z obsahu spisu nevyplýva podanie návrhu na prerušenie konania a až samotná prvá veta
tejto námietky „ak bol podaný“ preukazuje, že navrhovateľka nemá prehľad o prebiehajúcich súdnych
konaniach a jej podaniach a paušálne podáva rovnaké žaloby a rovnaké dôvody odvolania bez znalosti
spisu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením z 11.09.2014 na zaplatenie súdneho poplatku v
sume 20,- eur za odvolanie s poukazom na položku 7 a/ sadzobníka súdnych poplatkov a 3,- eurá za
elektronické podanie podľa položky 20a/ sadzobníka súdnych poplatkov.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a
aplikáciu položky 7a zákona o súdnych poplatkov. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny
poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu
podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca Zákona

o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať stav
platný do 30.09.2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako
vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania v časti nedostatočného
zdôvodnenia rozhodnutia. Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutie ochrany

ohrozenýchaleboporušenýchprávzostranysúdu,aleajposkytnutiesúdnejochranyvurčitomrozsahua
predovšetkým kvalite. K určujúcim znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne
otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) jednotlivých strán. Požiadavka
riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiavyplývanielenzpotrebyúčastníkovmaťmožnosťdozvedieť

sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v
odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS/241).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v
citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu

odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,

o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s
výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej
časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej

právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, žetento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej

sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje, nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer

zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe Zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčený analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenie s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 21.08.2014, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je

vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Navrhovateľka v odvolaní nenamietala zaplatenie súdneho
poplatku za elektronické podanie, preto sa ním odvolací súd v tejto časti nezaoberal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že

odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnila a v priebehu
odvolacieho konania jej ani žiadne trovy konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.