Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. júl 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 45Ek/859/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120304570
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120304570.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí
komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o.
so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti povinnej: C. J., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom A. W. XXXX/XX, XXX XX U., zastúpenej zákonným zástupcom č. 1: K. J., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom XXX, XXX XX I. a zákonným zástupcom č. 2: S. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. W.

XXXX/XX,XXXXXU.,ovymoženiepohľadávkyvovýške23,42eur,rozhodujúcosťažnostioprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/859/2020 zo dňa 17. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/859/2020
zo dňa 17. júna 2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 29.05.2020 domáhal od povinnej

vymoženia pohľadávky vo výške 23,42 eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkaz
daňových nedoplatkov Mesta Žilina č. OE/Aug/XXX/XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 45Ek/859/2020 zo dňa XX.X.XXXX návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods.
3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a),
§ 53 ods. 4, na ust. § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o
ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že uplatnenie nároku zo strany oprávneného na náhradu zaplatených
trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za nedôvodné, v rozpore s § 48 ods. 2 Exekučného

poriadku a v rozpore s § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení
starej exekúcie zo dňa 10.02.2020 vedenej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 33Er/5169/2013 a
súdnou exekútorkou S.. D. D. G. pod sp. zn. EX XXXX/XX mal za preukázané, že súdna exekútorka
uložila oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú
z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur. Súd vyhodnotil,
že upovedomenie o zastavení starej exekúcie je exekučným titulom súdneho exekútora výlučne voči

oprávnenému, čo vyplýva aj z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.. Oprávnený nemôže
tento nárok prenášať v novom exekučnom konaní na ťarchu povinnej, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 9
ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., podľa ktorého oprávnený za podanie opätovného návrhu na vykonanie
exekúcie (repodaj) nemá, okrem náhrady súdneho poplatku, nárok na náhradu iných trov spojených
s jeho podaním. Zákon tu jednoznačným a kogentným spôsobom ustanovil osobu povinnú platiť trovy
starej exekúcie súdnemu exekútorovi, pričom v žiadnom svojom ustanovení nestanovil povinnosť inej

osoby platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi v rámci pôvodného exekučného konania. Súd k
dôvodovej správe k zákonu č. 233/2019 Z. z., na ktorú pri oprave návrhu odkázal oprávnený, uviedol,že dôvodová správa nie je zákonom ani iným normatívnym právnym aktom, a teda nie je pre súd
záväzná. Ak bolo úmyslom zákonodarcu stanoviť, že paušálna náhrada trov zastavenej starej exekúcie
predstavuje nárok oprávneného pri repodaji ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, malo

uvedené zákonodarca premietnuť aj do právnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia
§ 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada
trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na
vykonanie exekúcie. Navyše znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných
konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na

náhradu trov spojených s jeho podaním.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa
26.06.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu
úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že
z pohľadu „práva hmotného“ sa paušálne trovy zaplatené oprávneným stali príslušenstvom pohľadávky

ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, z čoho vyvodil, že v opätovnom návrhu na vykonanie
exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Vyslovil názor, že v prípade ak by oprávnený nemal možnosť v opätovnom návrhu na
vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným
zavinením), ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky od povinnej, bolo by ust. § 6 zákona č. 233/2019

Z. z. v rozpore s Ústavou SR. Poukázal na ust. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 233/2019 Z. z., na ust. § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka a na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej svoj názor opieral o dôvodovú správu k
§ 6 predmetného zákona, ktorá uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu
sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie
nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so

zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej
hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej
vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy
zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady

spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky.“ Podľa neho bola zámerom zákonodarcu snaha o „vyváženie“ situácie, keďže
zákon č. 233/2019 Z. z. zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa
vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl.

20 ods. 4 Ústavy SR), pričom zákonom určený veriteľ musel znášať náklady s opätovným iniciovaním
exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného konania.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho

súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súdvsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipreskúmalnapadnutérozhodnutieapopreskúmaní

veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany
oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom

na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie
opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho
dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny
úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite

napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5
odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v
sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na dôvodovej
správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného
návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Sťažnostný súd má za to, že v napádanom uznesení

bolo dostatočným spôsobom odôvodnené prečo súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy k
predmetnému zákonu, keď bolo vyslovené, že dôvodová správa nie je zákonom ani iným normatívnym
právnym aktom, a teda nie je pre súd záväzná, pričom ak bolo úmyslom zákonodarcu stanoviť, že
paušálna náhrada trov zastavenej starej exekúcie predstavuje nárok oprávneného pri repodaji ako
náklady spojené s uplatnením pohľadávky, mal uvedené zákonodarca premietnuť aj do právnej úpravy.

Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní
jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok
oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše znenie ustanovenia § 9 ods.
3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na
náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Sťažnostný súd

k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len
o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Zákonodarca
síce mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia
zákona, do zákonnej úpravy. K tomuto súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý
viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu

celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým
normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy

k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je
advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej
hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného.
Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad

predostretý oprávnenou, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie
v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávnenej je v rozpore s výsledným znením
zákona.

Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník s poukazom na ust. § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.

z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie je exekučným titulom súdneho exekútora výlučne voči
oprávnenému. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie tak nemožno považovať za exekučný titul,
ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej,
keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdnehoexekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Uvedený
exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech
oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza

k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza
k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený zákon v
žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej
exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol
v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej

exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné
vymáhať od povinnej.

Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďžeoprávnenýnedisponujeexekučnýmtitulomnavymáhanietrovstarej
exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu
trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,

sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/859/2020 zo dňa 17.6.2020 vydanému
vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.