Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/166/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200856
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200856.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: W. B.,
N. XX, Z., zastúpený: JUDr. Milan Menyhart, advokát, Poľná ul., Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Nám. Slobody 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 61/2012 zo dňa 07.03.2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odboru pre vzťahy s verejnosťou, vydané v prvom stupni
pod č. 06760/2012/OVV-8209 zo dňa 07.02.2012 a rozklad žalobcu zo dňa 26.02.2012, doručený dňa

27.02.2012, zamietol. Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím nevyhovel žiadosti žalobcu o
sprístupnenie informácií doručenej žalovanému dňa 15.12.2011, ktorou žiadal:

1.) na ktorej vysokej škole a v akom období absolvoval W.. F. O., štátny zamestnanec v služobnom
úrade, ktorým je ministerstvo, odbor kontroly, štátneho dozoru a dohľadu, vysokoškolské štúdium,

2.) kde a kedy bol W.. F. O. po skončení vysokoškolského štúdia promovaný,

3.) dátum narodenia W.. F. O. za účelom overenia poskytnutej informácie na príslušnej fakulte.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas žalobu, v ktorej žiadal rozhodnutia žalovaného vydané

v oboch stupňoch zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď podľa jeho názoru informácia o druhu a stupni
vzdelania zamestnanca štátnej správy nemá charakter všeobecne použiteľného identifikátora v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov ako identifikačného osobného
údaju dotknutej osoby, ktorý zabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch. Ako informácia,
ktorá sa nijak nedotýka osobnosti a súkromia fyzickej osoby a nie je tiež písomnosťou osobnej povahy,
podobizňou, obrazovou snímkou a obrazovým a zvukovým záznamom týkajúcim sa fyzickej osoby alebo

jej prejavov osobnej povahy, nie je podľa žalobcu ani osobným údajom v zmysle § 3 zákona č. 428/2002
Z.z..Žalobca vyjadril názor, že požadovanú informáciu o vzdelaní štátneho zamestnanca nemožno v kontexte
daného prípadu považovať za informáciu požívajúcu ochranu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len zákon o

slobode informácií). Poukazujúc na čl. 26 ods. 1 a 13 ods. 2 a 4 Ústavy SR tvrdil, že má právo na
uvedené informácie, pretože ich sprístupnenie nespôsobí porušenie alebo ohrozenie práva dotknutej
osoby podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním doručeným súdu dňa 05.11.2012, zotrval na svojom právnom
názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Poukazujúc na ustanovenia § 3 ods. 1 a

§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií uviedol, že osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo
určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobu je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä
na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík
alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo
sociálnu identitu. Osobným údajom je teda každý údaj alebo kombinácia dvoch a viacerých údajov,
pomocou ktorých možno priamo alebo nepriamo určiť konkrétnu fyzickú osobu. To, či určitý údaj je

alebo nie je osobným údajom je potrebné posudzovať pre každý prípad osobitne, pričom je potrebné
preskúmať všetky okolnosti súvisiace s predmetnou vecou. Osoba je určiteľná ak možno jej totožnosť
určiť na základe istých vlastností alebo znakov, ktoré ju spoľahlivo a nezameniteľne odlíšia od iných
osôb.

Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 250/2008, podľa ktorého Ústava

SR v čl. 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať
pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha medzi právom na
informácie na jednej strane a právom na súkromie na strane druhej. Práve z týchto dôvodov ustanovenia
§ 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií upravujú, že informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti
a súkromia fyzickej osoby, písomností osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a

zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy a informácie o osobných
údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených
zákonom,povinnáosobasprístupnílenvtedy,aktoustanovujeosobitnýzákon,alebospredchádzajúcim
písomným súhlasom dotknutej osoby.

Žalovanýpodotkol,žeúčelomustanovenia§9zákonaoslobodeinformáciíjechrániťinformácietýkajúce

sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Právo na ochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť podľa
vlastného uváženia, či a v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia
sprístupnené iným. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na
súkromie zahŕňa aj právo na ochranu informácií a skutočností, ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako
osobné údaje. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií o súkromí alebo osobných údajov, povinná

osoba ich sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo na základe predchádzajúceho
písomného súhlasu dotknutej osoby. Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe požiadať o
písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu o súhlas. Ak žiadateľ o
informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby, alebo ak súhlas nie je založený v úradnom
spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.

Žalovaný dodal, že Úrad na ochranu osobných údajov SR ako orgán s celoslovenskou pôsobnosťou,
rozhodol v záväznom stanovisku o tom, že údaje o vzdelaní je nevyhnutné považovať za osobné
údaje v zmysle § 3 zákona o ochrane osobných údajov. Žalovaný v rozhodnutí správne vychádzal v
záujme zachovania právnej istoty z tohto záväzného stanoviska. Pokiaľ žalovaný namietal aplikáciu
uvedeného stanoviska alebo rozsudkov Najvyššieho súdu SR, žalovaný poukázal na to, že účelom

používaniacitáciístanovískrelevantnýchinštitúciíalebojudikatúrysúdovniejenájsťidentickýprípad,ale
z dostupných a existujúcich rozhodnutí alebo stanovísk odvodiť hlavné myšlienky a stanoviť všeobecné
pravidlá.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2

O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuťpodľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia žaloby
v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa

procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 14.12.2012 požiadal

žalovaného o sprístupnenie informácií, ktoré sú opísané (v troch bodoch) v úvode odôvodnenia tohto
rozsudku. Žalovaný rozhodnutím č. 27745/2011/OVV-69006 zo dňa 23.12.2011 požadované informácie
nesprístupnil s poukazom na § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií. Proti tomuto rozhodnutiu podal
žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 9/2012 zo dňa 24.01.2012 a zrušil ho z
dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Následne žalovaný vydal znova v prvostupňovom konaní rozhodnutie č. 06760/2012/OVV-8209 zo dňa
07.02.2012 a opäť nesprístupnil žalobcovi požadované informácie z dôvodu, že podľa § 3 zákona o
ochrane osobných údajov sú tieto osobnými údajmi týkajúcimi sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby
a že informácie o vzdelaní v spojitosti s ďalšími osobnými údajmi, ktoré má žalobca k dispozícii (meno
a priezvisko, zamestnanie) sú osobnými údajmi podľa § 3 cit. zákona.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým
rozhodnutím tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom argumenty
odôvodnenia sú obdobné ako vo vyjadrení k žalobe.

Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26
ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie

o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia
fyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukovézáznamy

týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to
ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá
osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie
sú dotknuté.

Podľa § 12 zákona o slobode informácií všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná

osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení týchinformácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

Podľa § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej

osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe
všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov,
ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

Podľa § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 428/2002 Z.z. na účely tohto zákona sa ďalej rozumie všeobecne
použiteľným identifikátorom trvalý identifikačný osobný údaj dotknutej osoby, ktorý zabezpečuje jej
jednoznačnosť v informačných systémoch.

Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje zákon o slobode informácií,
podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom
informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa
informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány,
obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach

a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu
tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva
povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení
tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.).

Žalovaný rozhodol o odmietnutí sprístupnenia žalobcom požadovaných informácií s poukazom na § 9
ods. 1 zákona o slobode informácií.

Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej
moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o
opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
236/06).

Pokiaľ povinná osoba má podľa zákona o slobode informácií na výber informáciu nesprístupniť alebo
jej sprístupnenie iba obmedziť, je povinná zvážiť, do akej miery, úplne či čiastočne, je nevyhnutné
brániť osobe oprávnenej požadovanú informáciu dostať. Má pritom zvážiť možné ohrozenie právneho

postavenia iných osôb, verejného poriadku a bezpečnosti a po zvážení všetkých okolností sa rozhodnúť
pre jednu zo zákonom ponúkaných možností. Ani ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií
nie je možné vykladať spôsobom nezohľadňujúcim práva verejnosti Slovenskej republiky na informácie.
Takýtovýkladzákonabybolneústavnýavrozporesúmyslomzákonodarcuzákonomupraviťpodmienky,
postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.

Vdanomprípadepovinnáosobanesprístupnilainformáciepožadovanévžiadostizdôvodu,žetietomajú
charakter osobných údajov podľa zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Vo všeobecnosti
treba uviesť, že osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá je „určená“ alebo
„určiteľná“, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne identifikovateľná a
nezameniteľná s inou osobou. Na právnické osoby ako aj na fyzické osoby - podnikateľov sa ochrana

osobných údajov nevzťahuje. Je nesporné, že táto ochrana sa na ostatné osoby, teda aj na Mgr. Andreja
Štefeka, štátneho zamestnanca žalovaného, v celom rozsahu vzťahuje.

Podstatným pre rozlíšenie povahy údajov na osobné a iné, je skutočnosť, či je možné na základe
jedného alebo viacerých údajov určiť konkrétnu fyzickú osobu. Žalobca bol názoru, že ním požadované
informácie nie sú osobnými údajmi dotknutej osoby a ich sprístupnenie nespôsobí porušenie alebo

ohrozenie jej práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR.Pokiaľbyúvahažalobcubolasprávna,znamenalobyto,žeinformácieomene,priezviskuaoslužobnom
zaradení (ktoré mal žalobca k dispozícii) spolu s údajmi o dátume narodenia, o vysokej škole, na ktorej
dotknutá osoba dosiahla vysokoškolské vzdelanie, o mieste a čase promócie a tým pádom aj o titule a

dosiahnutej odbornej spôsobilosti, nemôžu dostatočne presne určiť a odlíšiť fyzickú osobu a preto by
nešlo o osobné údaje.

Osoba je určená, keď na základe dostupných údajov už je jednoznačne identifikovaná. Spravidla je
osoba určená na základe súboru údajov tvoriaceho meno, priezvisko, bydlisko a rodné číslo, prípadne
meno, priezvisko, bydlisko a dátum narodenia. Osoba je určiteľná, ak ju myšlienkovým postupom možno
identifikovať na základe určitých vlastností alebo znakov, ktoré ju spoľahlivo a nezameniteľne odlíšia od

iných osôb. Priamo je osoba určiteľná na základe znakov, ktoré sa týkajú priamo tejto osoby. Nepriamo
je osoba určiteľná napríklad vtedy, ak je známe, aké znaky osoba nemá, pričom po posúdení daného
súboru osôb je zrejmé, že takéto znaky nemá iba dotknutá osoba. Z pohľadu ochrany osobných údajov
sa teda „určiteľnosťou“ rozumie taký stav, keď na základe jedného alebo viacerých údajov možno osobu
identifikovať. Identifikácia sa teda realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, tzv.

„identifikátorov“, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory
dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby závisí od komplexného posúdenia
dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a zároveň aj situácie ako celku. Preto v závislosti od
viacerých faktorov, ktorými sú najmä kvalita, kvantita a druh údajov sa v určitom momente, ktorý
nemožno presne stanoviť, konvertuje určiteľnosť do určenia osoby. Fyzickú osobu považujeme za

určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb.
Určiteľnosť na základe súboru údajov taktiež vždy závisí aj od geografického územia, veľkosti society, v
rámci ktorej sa údaje spracúvajú. Ak ide o menšiu - sociálne, či územnú - spoločnosť, kde sa jednotlivci
navzájom poznajú, je osoba určiteľná aj menom a priezviskom, alebo prezývkou, prípadne aj na základe
iného faktu, ktorý je o nej známy v tejto societe. Naopak, ak by šlo o geograficky väčší priestor, na

základe tých istých atribútov osoba nemusí byť určiteľná. Uvedené znamená, že ak v určitej konkrétnej
situácii možno súbor údajov považovať za osobné údaje, v inej situácii ten istý súbor údajov nemusí
mať povahu osobných údajov.

Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/250/2008, podľa ktorého súbor údajov, na
základe ktorých nie je fyzická osoba priamo alebo nepriamo určená alebo určiteľná a na jej určenie

je nevyhnutné získať ďalší údaj alebo ďalšie údaje s vynaložením neúmerne vysokého úsilia, sa
nepovažuje za osobné údaje fyzickej osoby. Neúmerne vysokým úsilím sa rozumie získavanie údajov
z ťažko dostupného zdroja, získavanie údajov dlhodobým vyhľadávaním, viacnásobným overovaním,
porovnávaním a triedením alebo získavaním údajov prieskumom, ktorého výsledky je možné priradiť
viacerým fyzickým osobám, ktoré treba ďalej analyzovať, upresňovať a selektovať.

Súd je názoru, že v prípade žalobcom žiadaných informácií ide o osobné údaje, keďže tieto spolu s
informáciami už žalobcovi známymi sú v rozsahu: meno, priezvisko, dátum narodenia, zamestnávateľ,
pracovná funkcia, absolvovaná vysoká škola, termín jej absolvovania a akademický titul. K tomuto je
potrebné uviesť, že ide o údaje týkajúce sa osoby z prostredia, ktorého veľkosť celkom určite nie je
taká veľká, aby nebola konkrétna osoba týmto spôsobom určená, resp. veľmi jednoducho určiteľná a to

práve na základe znakov, ktoré sa týkajú priamo tejto osoby. Meno s priezviskom v spojení s dátumom
narodenia a s ostatnými žalobcom požadovanými informáciami túto osobu nezameniteľne a spoľahlivo
odlišujú od iných osôb. Je ťažké si totiž predstaviť, že by bolo viacero osôb s rovnakými údajmi v
služobnom úrade žalovaného. Tieto údaje teda povinná osoba v takom rozsahu, v akom sú chránené
zákonom o osobných údajoch, sprístupniť nemusí, pokiaľ nemá k tomu predchádzajúci písomný súhlas

(čo v danom prípade nemala), a preto súd považoval žalobou napadnuté rozhodnutie za zákonné.

KproblematikeosobnýchúdajoveštesúdupriamujepozornosťnarozsudokNSSČRzodňa12.02.2009,
č.j. 9 As 34/2008-68, www.nssoud.cz . Najvyšší správny súd ČR v uvedenom
rozsudku zaujal rozširujúci výklad pojmu osobný údaj a ako test stanovil možnosť určitú osobu
nejakým spôsobom kontaktovať. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak by žalobca získal žiadané

informácie, bolo by možné celkom jednoducho, t.j. bez vynaloženia neúmerne vysokého úsilia, dotknutúosobu kontaktovať. Tu treba dodať, že právo na informácie ako právo politické nemožno chápať ako
neobmedzené právo človeka na uspokojenie osobnej zvedavosti, ale ide o právo na informácie v
politickom slova zmysle, chápané veľmi široko, t.j. takú informáciu, ktorú človek žijúci v štáte potrebuje

k tomu, aby v prakticky dosiahnuteľnej miere poznal, čo sa robí na verejnosti v jeho okolí. Právu na
informácie zodpovedá všeobecná povinnosť, aby nikto, koho k tomu neoprávňuje zákon, a nad mieru,
v ktorej ho k tomu oprávňuje zákon, nikomu v podaní informácie nebránil. Právo na informácie tak
možno obmedziť len zákonom a za splnenia dvoch podmienok. Po prvé, že sa tak robí z dôvodu
opatrení v demokratickej spoločnosti nevyhnutných pre ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť

štátu,verejnúbezpečnosť,ochranuverejnéhozdraviaalebomravnostiapodruhé,žetakétoobmedzenie
je nevyhnutné, t.j., že ciele obmedzenia inak v demokratickej spoločnosti nemožno dosiahnuť.

Z vyššie uvedených dôvodov súd mohol konštatovať, že rozhodnutie žalovaného bolo súladné so
zákonom a žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. Preto súd
žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu

v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto
prípade zásadne podľa ustálenej judikatúry nemá právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,proti ktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.