Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoP/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114232491
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114232491.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloletú: O. W., nar. XX. H. XXXX, bytom O., V. XXXX/X,
zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava a medzičasom plnoletého: I. W., nar.
XX. K. XXXX, bytom O., V. XXXX/X, deti matky: W. W., nar. XX. H. XXXX, bytom O., V. XXXX/X a otca: L.
W., nar. XX. H. XXXX, bytom O. - T., U. XXXX/XX, o úpravy rodičovských práv a povinností, o odvolaní
matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 13. januára 2015 č. k. 18P/109/2014-9, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživného p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa na návrh matky nariadil predbežné opatrenie, ktorým zveril
v čase vydania predmetného uznesenia ešte maloletého I. W., ktorý medzičasom dňa XX. K. XXXX
dosiahol plnoletosť a maloletú O. W., do osobnej starostlivosti matky a zároveň uložil otcovi povinnosť
platiť na ich výživu, a to na I. 60 eur mesačne a na O. 40 eur mesačne, pričom vo zvyšnej časti návrh

matky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol (t.j. vo výške výživného na I. nad sumu 60 eur
mesačne,keďžematkapožadovala140eurmesačneanamaloletúO.nadsumu40eurmesačne,keďže
matka požadovala 110 eur mesačne). Rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 75 ods. 1,2,6,8, §
76 ods. 1 písm. a) až h), § 81 O.s.p. a § 102 ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) ako aj § 24 ods. 4, § 36 ods. 1, § 65 ods. 1 a § 75 ods.
1 Zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine), vecne potom tým, že návrh matky bol čiastočne

dôvodný, keď mal preukázané, že rodičia maloletých detí spolu nežijú a nedohodli sa na úprave ich
rodičovských práv a povinností, preto predbežne upravil výkon ich rodičovských práv a povinností tak,
že deti zveril do osobnej starostlivosti matky, s ktorou tieto bývajú a otcovi uložil povinnosť platiť na
ich výživu a to na I. 60 eur mesačne a na O. 40 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do
rúk matky. Pri určení vychádzal z toho, že otec je samostatne zárobkovo činná osoba a z potvrdenia
Sociálnej poisťovne vyplýva, že jeho mesačný príjem je 412 eur brutto, t.j. 223 eur netto, z ktorej sumy

je schopný platiť výživné v súdom určenej výške.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka a to čo do určenia výživného s návrhom na jeho
zmenu, t.j. vyhovením jej pôvodného návrhu a to uloženie povinnosti platiť na výživu I. 140 eur mesačne
a na výživu O. 110 eur mesačne, pretože vie, že otec má podstatne vyššiu mzdu, ako je uvedená v
Sociálnej poisťovni.

K odvolaniu sa vyjadril otec, ktorý uviedol, že je samostatne zárobkovo činnou osobou, pracuje u
pokrývačov a jeho plat nie je stály, pričom v zimnom období skôr nulový, preto žiadal znížiť výživné na

I. na 40 eur mesačne a na O. na 30 eur mesačne. Taktiež uviedol, že rozchod manželov a následný
rozvod nezapríčinil, ale toto zapríčinila jeho manželka.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. na základe odvolania celú vec (predbežného
opatrenia vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, v ktorej sa konanie mohlo začať i bez návrhu, na tom
nič nemenilo zákonné spojenie konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým

deťom po rozvode manželstva ich rodičov s konaním o rozvod a súd v takomto konaní nebol viazaný ani
návrhmi na konkrétny spôsob rozhodnutia vrátane odvolacích návrhov) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov
vyžadujúcich si prejednanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že tu bola potreba
dočasnej úpravy pomerov účastníkov spôsobom akým s návrhom v tejto veci naložil súd prvého stupňa.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

I keď s konaním o rozvod manželstva je zo zákona spojené len konanie o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode (tu por. aj § 113 ods. 1 O.s.p.) a návrh

na predbežnú úpravu práv a povinností vznesený počas konania o rozvod manželstva sleduje úpravu
práv a povinností pre čas pred rozvodom manželstva rodičov maloletého dieťaťa (ku ktorému nakoniec
podľa výsledkov vykonaného dokazovania ani nemusí dôjsť), z hľadiska posudzovania dôvodnosti
poskytovania súdnej ochrany práv predbežným opatrením význam má len to, či si konkrétne okolnosti
prípadu bezodkladnú (hoc aj iba dočasnú) úpravu pomerov vyžadujú a či pre takú úpravu možno nájsť

oporu v platnom práve.

Podľa čl. I § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení
neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „Zák. o rodine“) rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú,
môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú,
súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov

zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.

Podľa čl. I § 24 ods. 2 vety prvej Zák. o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak
majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené
potreby dieťaťa.

Ak potom z obsahu spisu nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že rodičia spolu nežijú spolu, má tu
zásadný význam potreba úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom v takomto
prípade i bez návrhu.

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúce to, že konečná úprava výkonu práv a povinností
podľa čl. I § 36 ods. 1 Zák. o rodine (pre čas pred rozvodom manželstva) je vyhradená rozhodnutiu

v samostatnom konaní (vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, v tejto súv. por. tiež § 176 a nasl.
O.s.p.) a že priestor pre dočasnú úpravu pomerov predbežným opatrením by spravidla bol práve v rámci
takého konania, pretože z obsahu spisu sa začatie konania nepodávalo a prípady potreby bezodkladnej
úpravy pomerov by nebolo spôsobilé pokryť ani konečné rozhodnutie v takomto konaní. Bezzákladnosť
návrhu na predbežné opatrenie nemôže zakladať skutočnosť, že k jeho podaniu došlo (formálne) v rámci

konania, s ktorým navrhovaná predbežná úprava nemá vecný súvis (v konaní o rozvod), pretože súd
bol (a je) oprávnený (a v prípade zistenia podmienok takého postupu tiež povinný) predbežne upraviť
pomery i bez návrhu (a tým reparovať aj prípadné nedostatky v návrhoch účastníkov) a to podľa § 102
ods. 2 O.s.p. tým skôr, že sa tak má stať v rámci konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletým
deťom pre čas po rozvode, ktoré spojením zo zákona s tzv. rozvodovým konaním nestráca povahu

konania, ktoré možno začať aj bez návrhu. Prípadný úmysel kohokoľvek na zabezpečení ochrany práv
výlučne za pomoci predbežného opatrenia (teda rozhodnutia len dočasnej povahy) je tu upravený
ustanovením § 76 ods. 3 vety prvej O.s.p., podľa ktorého súd pri nariadení predbežného
opatrenia uloží navrhovateľovi, aby v lehote, ktorú mu určí, podal návrh na začatie konania na súdealebo na rozhodcovskom súde; ak ide o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu, súd vydá uznesenie
o začatí konania. Práve to je procesným prostriedkom spôsobilým v prípade konaní zahájiteľných aj bez
návrhu eliminovať procesnú nečinnosť (pasivitu) navrhovateľa predbežného opatrenia tým, že súd bez

ohľadu na záujem takejto osoby viesť aj konanie vo veci samej je povinný takéto konanie začať sám
a v takto začatom konaní sa následne na základe výsledkov vykonaného dokazovania postarať buď
o „odobrenie“ skôr nariadeného predbežného opatrenia konečným rozhodnutím vo veci samej (viac či
menej kopírujúcim predbežné opatrenie), alebo o vydanie takého rozhodnutia vo veci samej, ktoré bude
naopak praktickým odmietnutím úpravy obsiahnutej v predbežnom opatrení.

Súd prvého stupňa si už základnú otázku a to otázku potreby úpravy pomerov v tejto veci predbežným
opatrením vyriešil správne a táto nebola ani zo strany odvolateľky namietaná, pokiaľ teda napadnutým
uznesením ponechávajúcim obe v čase nariadenia predbežného opatrenia maloleté deti v starostlivosti
matky, vyjadrené síce terminologicky nesprávnym termínom ,,zverené “ bolo rozhodnutím správnym.

Podľa § 221 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.

Odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa o predbežnom opatrení iba potvrdiť alebo zmeniť.
Jeho zrušenie prichádza do úvahy iba vtedy, pokiaľ sa konanie zastavuje, čo má prispieť k tomu, aby
dočasná úprava pomerov bola poskytnutá skutočne v reálnom čase a aby nedochádzalo k zrušovaniu
rozhodnutí súdu prvého stupňa len pre procesné nedostatky.

Podľa § 76 ods. 1 písm. a) O.s.p. predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby platil

výživné v nevyhnutnej miere.

Podľa § 62 ods. 1 ZoR plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá
trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia obaja rodičia
prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa
má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. A napokon podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia

každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju
vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené
a neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

Prispievať na výživu svojich detí je základnou povinnosťou oboch rodičov. Výživou dieťaťa, na ktorú
obaja rodičia prispievajú, sa rozumie zaobstarávanie, resp. uspokojovanie všetkých životných potrieb

pre všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa. Zahrnuté je v tom aj uspokojovanie potrieb bývania
dieťaťa, výživy, ošatenia, kultúry a štúdia. V zmysle vyššie citovaného § 62 ods. 3 ZoR každý z rodičov
si musí plniť vyživovaciu povinnosť vždy aspoň v minimálnom rozsahu zodpovedajúcom 30% zo sumy
životného minima a to aj vtedy, ak schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča by inak
neodôvodňovali, neumožňovali určenie výživného ani v tejto minimálnej výške.

Každý rodič má zabezpečiť výživu nezaopatreného dieťaťa aspoň v minimálnom rozsahu, keď výživné
má prednosť pred inými výdavkami rodičov a preto napriek tomu, že príjmy rodičov doposiaľ neboli
zistené, bolo správne, ak súd prvého stupňa určil výživné v rozsahu blížiacemu sa rozsahu minimálneho
výživného čo možno jednoznačne podradiť pod ust. § 76 ods. 1 písm. a) O.s.p., že bolo určené v
nevyhnutnej miere aj s ohľadom na potreby výživou oprávnených adekvátnych ich veku.

Nariadené predbežné opatrenie je predbežným opatrením pred začatím konania o veci samej týkajúcej
sa úpravy výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletým v zmysle § 74 ods.1 O.s.p. v spojení
s ust. § 76 ods. 1 písm. a) O.s.p., na zánik, ktorého sa vzťahuje § 77 ods. 1 O.s.p., preto v zmysle
§ 76 ods. 3 O.s.p. má odvolací súd za to, že súdu prvého stupňa vyplýva zo zákona povinnosť (cit.
ustanovenia) vydať uznesenie o začatí konania vo veci úpravy výkonu práv a povinností rodičov vočimaloletej O., keďže I. dosiahol medzičasom plnoletosť, aj pre čas pred rozvodom manželstva rodičov a
napravil tak opomenutie začať takéto konanie bez návrhu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

v napadnutej časti výživného z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách konania potom odvolací súd (obdobne ako pred ním už súd prvého stupňa) nerozhodoval,
nakoľko o týchto je možné rozhodnúť až v rámci rozhodnutia o veci (§ 145 O.s.p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.