Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. august 2014

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 4C/57/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214202516
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavomír Ivanecký
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2014:8214202516.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Slavomírom Ivaneckým v právnej veci žalobcu H. H., nar.
X.X.XXXX, bytom Z. XXX, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. Hrdinov
66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 82496
Bratislava, IČO: 35792752, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
Kubániho 16, Bratislava o zrušenie rozhodcovského rozsudku takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Slovak arbitration
court, s.r.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, sp. zn. 294/11/13 zo dňa 3.2.2014.

O d k l a d á vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného
Slovak arbitration court, s.r.o. so sídlom Krížna 56, Bratislava, sp. zn. 294/11/13 zo dňa 3.2.2014.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania, pozostávajúce výlučne z trov právneho
zastúpenia vo výške 323,27 €, na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáha zrušenia Rozhodcovského rozsudku Slovenského arbitrážneho
súdu, zriadeného Slovak arbitration court, s.r.o. so sídlom Krížna 56, Bratislava, sp. zn. 294/11/13 zo
dňa 3.2.2014 a odloženia vykonateľnosti tohto rozsudku z dôvodu, že rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná, v rozhodcovskom konaní bola porušená rovnosť účastníkov, úverová zmluva
s žalovaným obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré sú neplatné.

Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania
s poukazom na to, že rozhodcovská zmluva nie je súčasťou žiadnej zmluvy, ako tvrdí žalobca
a predstavuje samostatný právny úkon. Medzi účastníkmi nebola uzavretá žiadna rozhodcovská
doložka, zahrnutá do nejakej štandardnej zmluvy. Rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálneho
dojednania. Poukázal na znenie § 12 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. v súvislosti s namietanou
nemožnosťou oboznámiť sa s pravidlami rozhodcovského konania a to nielen pred jej uzavretím,
ale aj kedykoľvek počas trvania zmluvy. Je v rozpore so zákonom, ak sa stotožňuje možnosť výberu
medzi rozhodcovským konaním a všeobecným konaním so situáciou, kedy sa spor začne na základe
žaloby dodávateľa. Poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písmeno r/ OZ a
uviedol, že za nedôvodný považuje tiež argument o neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania,
ktoré je písomným konaním, pričom žalobca sa ústneho pojednávania nikdy nedomáhal, nenavrhol
ani vypočutie cestou dožiadania a pod. Predmetom konania vedeného na rozhodcovskom súde bolo

zaplatenie peňažnej sumy. Nejde preto o žiadny prípad uvedený v § 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom
konaní. Dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 písmena a/ rovnako nie je daný.
Rozhodcovská zmluva uzavretá medzi účastníkmi je platná a žalobca nemusel na jej uzavretie
vôbec pristúpiť. Vlastným úkonom teda mohol ovplyvniť vznik a existenciu rozhodcovskej zmluvy. Tá
nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi, čo
vyplýva aj z bodu č. 7 zmluvy o revolvingovom úvere. Odstúpenie od rozhodcovskej zmluvy nemá
žiadny vplyv na zmluvu o revolvingovom úvere. Žalobca uzavrel rozhodcovskú zmluvu dobrovoľne a
súčasne nevyužil právo odstúpiť od nej. Rozhodcovská zmluva obsahuje okruh sporov, ktoré môžu
byť prejednané v rozhodcovskom konaní, ten je v súlade s ust. § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.
a preto tvrdenie o neurčitosti okruhu sporov obsiahnutých v rozhodcovskej zmluve nie je dôvodné.
Tvrdenie žalobcu, že mali byť ignorované predpisy na ochranu spotrebiteľa nie je nijako v žalobe
konkretizované. Rozhodcovský súd sa vo vydanom rozsudku postavením žalobcu, povahou nároku a
právnym titulom zaoberal. Ukladá žalobcovi plnenie, na ktoré sa zaviazal. Tvrdenia ohľadne výšky
sankcií za porušenie záväzku zo zmluvy o revolvingovom úvere sú vecne nedôvodné. Ohľadne úrokov
ako odplaty za poskytnutie úveru žalovaný poukázal na skutočnosť, že dojednanie o cene plnenia nie
je v zmysle § 53 ods. 1 veta druhá OZ neprijateľnou podmienkou. Súčasne však výška úrokov za úver
poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere v podstatnom rozsahu neprevyšuje odplatu, aká
bola obvyklá v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Uvedená skutočnosť
vyplýva napríklad aj z porovnania výšky odplaty za úver s odplatami, aké boli obvyklé za porovnateľné
úvery. Sankcie sú upravené v zmluvných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy o revolvingovom
úvere a to nielen tým, že sú na jednej a tej istej listine, ale súčasne na ne zmluva výslovne odkazuje.

Súd dňa 14.8.2014 rozhodol a prejednal vec postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. bez účasti žalovaného.

Súd vykonal dokazovanie návrhom, vyjadreniami účastníkov, spisom Slovenského arbitrážneho súdu
zriadeného pri Slovak arbitration court, s.r.o. č. 294/11/13, ostatným spisovým materiálom a zistil tento
skutkový stav:

Účastníci konania, uzavreli dňa 13.12.2011 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXX XXXXXX (ďalej v
texte tohto rozsudku aj RU), na základe ktorej bol v zmysle bodu 5 zmluvy žalobcovi ako dlžníkovi
zo strany žalovaného ako veriteľa poskytnutý úver vo výške 1.230 Eur, ktorý sa zaviazal splácať v
42 mesačných splátkach vo výške 65,9 Eur. Od tejto sumy si však žalovaný odpočítal sumu 176,95
Eur v zmysle bodu 8.1. zmluvy a žalobca tak od neho reálne dostal iba 1.053,05 Eur. Žalobcovi bol v
zmysle bodu 6 zmluvy o RÚ zároveň schválený aj revolvingový úver vo výške 1.230 Eur, ktorý v prípade
poskytnutia mal splácať v 42 mesačných splátkach po 68,56 Eur a celkovo tak žalovanému zaplatiť
2.769,8 Eur. RPMN činila 68,56 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01% a priemerná RPMN 45,66%.
Poskytnutá čiastka revolvingu mala predstavovať 648,46 Eur. V zmysle časti 5 zmluvy celková čiastka,
ktorú mal dlžník vrátiť bola vo výške 2.767,8 Eur. Predpokladaná RPMN za úver 70,01%, ročná úroková
sadzba úveru činila 70,01%, priemerná RPMN za úver vo výške 45,66 %, predpokladaná RPMN úveru
po poskytnutí revolvingu bola vo výške 63,31% a ročná úroková sadzba revolvingu vo výške 76,2%.

V zmysle bodu 8.1 zmluvy bol predmetom zmluvy aj záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť
a po splnení nižšie uvedených podmienok službu, spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch
akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu, poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy uzavretej medzi
veriteľom a dlžníkom a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu a/ za poskytnutie služby spočívajúcej
v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 176,95 Eur a b/ za poskytnutie služby, spočívajúcej
v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 91,92 Eur v prípade, ak bude dlžníkovi revolving
poskytnutý.

Žalobcovi bolo teda nakoniec reálne vyplatených 1.053,05Eur, pričom žalovanému zaplatil celkovo
907,3 Eur. Peniaze žalobca nepoužil na výkon povolania, ale použil ich na splatenie iných záväzkov.
Keďže sa podľa žalovaného dostal žalobca do omeškania, bolo mu oznámené okamžité zosplatnenie
úveru. Žalovaný sa následne so svojim nárokom obrátil na Slovenský arbitrážny súd, ktorý dňa 3.2.2014
vydal vo veci rozsudok, na základe ktorého zaviazal žalobcu zaplatiť spoločnosti PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o. sumu vo výške 1.860,5 Eur, zmluvnú pokutu vo výške 0,065% denne a úrok z omeškania

vo výške 1,775% ročne zo sumy 65,90 Eur od 21.1.2012 do 23.2.2012, zo sumy 65,90 Eur od
21.2.2012 do 14.3.2012, zo sumy 65,90 Eur od 21.7.2012 do 30.8.2012, zo sumy 15,90 Eur od 31.8.2012
do 26.9.2012, zo sumy 65,90 Eur od 21.8.2012 do 26.9.2012, zo sumy 15,90 Eur od 27.9.2012 do
26.10.2012, zo sumy 65,90 Eur od 21.9.2012 do 26.10.2012, zo sumy 65,90 Eur od 21.10.2012
do 28.11.2012, zo sumy 65,90 Eur od 21.11.2012 do 26.12.2012, zo sumy 65,90 Eur od 21.12.2012
do 26.12.2012, zo sumy 65,80 Eur od 27.12.2012 do 24.1.2013, zo sumy 65,90 Eur od 21.1.2013
do 24.1.2013, zo sumy 65,70 Eur od 25.1.2013 do 25.2.2013, zo sumy 15,70 Eur od 26.2.2013
do 26.3.2013, zo sumy 65,90 Eur od 21.2.2013 do 26.3.2013, zo sumy 15,60 Eur od 27.3.2013
do 25.4.2013, zo sumy 65,90 Eur od 21.3.2013 do 25.4.2013, zo sumy 15,50 Eur od 26.4.2013 do
28.5.2013, zo sumy 65,90 Eur od 21.4.2013 do 28.5.2013, zo sumy 15,40 Eur od 29.5.2013 do 27.6.
2013, zo sumy 65,90 Eur od 21.5.2013 do 27.6.2013, zo sumy 15,30 Eur od 28.6.2013 do zaplatenia,
zo sumy 65,90 Eur od 21.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 65,90 Eur od 21.7.2013 do zaplatenia, zo sumy
65,90 Eur od 21.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 65,90 Eur od 21.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.581,60
Eur od 24.9.2013 do zaplatenia, tak, že tento úrok z omeškania a táto zmluvná pokuta spolu neprevýšia
sumu 1.230 Eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a
tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1.230 Eur len 8,5% ročný úrok z omeškania zo sumy 1.860,5 Eur
do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške poplatku za rozhodcovské konanie 32,4 Eur a
trovy právneho zastúpenia vo výške 320,91 Eur.

Dňa 13.12.2011 bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva č. XXXX XXXXXX medzi veriteľom PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o. a dlžníkom H. H., pričom z obsahu vyplynulo, že veriteľ a dlžník sa
mali dohodnúť na znení rozhodcovskej zmluvy, kde podľa bodu 5 sa mala vzťahovať dohoda na
akékoľvek spory, nezrovnalosti, alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami zmluvy o RÚ s porušením, s ukončením, či neplatnosťou zmluvy o RÚ s tým, že
tieto spory budú riešené cestou príslušného súdu alebo v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
stálych rozhodcovských súdov : Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court , s. r. o. ,
Bratislava alebo Victoria rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri Victoria Legal arbiter , s. r.
o.. Výber rozhodcovského súdu mal spočívať na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Z bodu
7 rozhodcovskej zmluvy vyplynulo, že dlžník je oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia
dôvodu do 14 kalendárnych dní od uzavretia zmluvy. Oznámenie bol povinný dlžník vykonať v písomnej
forme. Z bodu 2 uvedenej zmluvy, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvárania
zmluvy a vykonávania zmluvy o RÚ medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh
tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol informovaný
zrozumiteľne. Žalobca túto zmluvu podpísal dňa 6.12.2011 a žalovaný dňa 13.12.2011.

Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku v konaní 323/11/13 vyplynulo, že právomoc rozhodcovského
súdu bola daná, s poukazom na rozhodcovskú zmluvu predloženú spolu so žalobou. Rozhodcovský súd
aplikoval na predmetný vzťah ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z. z. a považoval za preukázané, že
žalobca uplatnený nárok vrátane sankcií preukázal dostatočne, pričom konštatoval, že „ rozhodcovská
zmluva bola vyhodnotená ako jasná, zrozumiteľná a individuálne dojednaná v súlade s príslušnými
ustanoveniami Obč. zákonníka, zákona č. 250/2007 Z.z. a čl. 24 smernice 2008/48/ES. Rozhodcovský
súd rozhodol podľa §§ 25 ods. 10, 30 ods. 10, 13 ods. 1, 2 rokovacieho poriadku Slovenského
arbitrážneho súdu, podľa §§ 1 ods. 2, 4 ods. 1, 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z., §§ 369 ods.
1, 497 Obch. zákonníka, §§ 53, 517 ods. 2, 544 ods. 1,2 OZ a zmluvných dojednaní zmluvy o RÚ.
Mal za to, že žaloba je dôvodná, medzi účastníkmi došlo k uzavretiu platnej zmluvy o revolvingovom
úvere, žalovaný riadne a včas neplatil splátky, preto sa dostal do omeškania. Zmluva o revolvingovom
úvere bola definovaná ako platná, obsahujúca všetky zákonné obsahové náležitosti, pričom bolo tiež
vyhodnotené, že v zmluve stanovená odplata, definovaná ako RPMN, podstatne neprevýšila pri úvere
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch s
prihliadnutím na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
použitých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalobcovi boli priznané aj požadovaná zmluvná
pokuta a aj úrok z omeškania, nakoľko ich celková výška nepresiahli zákonné obmedzenia a preto sú
v súlade so zákonom.

Po doručení rozhodcovského rozsudku žalovanému dňa 10.3.2014 ten voči nemu nič písomne
nenamietal a ani neodpovedal, ale dňa 2.4.2014 podal na tunajší súd žalobu o jeho zrušenie.

Podľa § 40 ods.1,2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania
sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už
predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, d) sa rozhodlo
o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto
okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal, e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť
zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského
konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne
schválené, f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa
§ 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, g) bola porušená zásada rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania (§ 17), h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania
podľa osobitného zákona, 14) alebo i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu,
účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený, j) pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Ak podá účastník rozhodcovského
konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý
rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.

Podľa § 41 ods. 1 uvedeného zákona, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v
lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý
podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o
opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní
rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť
na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a)- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť
oboznámiť pred uzavretím zmluvy, i)- umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky
bez dôvodu dohodnutého v zmluve, k)- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby
zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, r)- vyžadujú v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 6 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov

sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie a)
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b)
veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, c) iným veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá v rámci
svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok
uvedených v § 1 ods. 3 písm. c), f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok
uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka,
pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu, 6) ktorá má povolenie na
činnosť udelené Národnou bankou Slovenska, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
e) povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať
s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený
u veriteľa, f) prekročením automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi
disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa
alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek
druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú
veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové
služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho
získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,
i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou
sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré
sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru, k) fixnou úrokovou sadzbou
spotrebiteľského úveru jedna úroková sadzba spotrebiteľského úveru dohodnutá medzi veriteľom a
spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na celú dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo viac úrokových sadzieb spotrebiteľského úveru dohodnutých medzi veriteľom a spotrebiteľom
v zmluve o spotrebiteľskom úvere na čiastkové obdobia s výhradným použitím fixného konkrétneho
percenta; ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú stanovené všetky úrokové sadzby spotrebiteľského
úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru sa považuje za fixnú iba na tie čiastkové obdobia, na ktoré
sú úrokové sadzby spotrebiteľského úveru určené výhradne použitím fixného konkrétneho percenta
dohodnutého pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru
maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, m) trvanlivým médiom každý prostriedok, ktorý umožňuje uloženie informácií
spôsobom prístupným na používanie v budúcnosti na časové obdobie zodpovedajúce účelom informácií
a ktorý umožňuje verné reprodukovanie uložených informácií.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 544 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je
účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi
porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní
musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. b) smernice 93/113/EHS "spotrebiteľ" znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v
zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná za účelom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu
alebo profesii.

Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje
za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť,
že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek
tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku,
že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Žaloba bola na tunajšom súde podaná v zákonom stanovenej lehote 30 dňovej lehote od doručenia
rozhodcovského rozsudku žalobcovi, ktorý mu bol doručený dňa 10.3.2014, pričom žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku bola podaná na súd dňa 2.4.2014.

Právna úprava neprijateľných podmienok vychádza zo smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1994, najmä
v súvislosti ak sa zmluvy spotrebiteľom predkladajú tak, že sú predformulované a spotrebiteľ spravidla
ich obsah nemení. Ak spotrebiteľ pri takejto zmluve neprijíma službu alebo nekupuje tovar na obchodnú
činnosť alebo iné podnikanie, prináleží mu ochrana touto smernicou a nemusí ísť pritom o spotrebiteľský
úver. Inými slovami povedané, ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami z
úradnej moci súdu sa týka rozmanitých zmluvných vzťahov. V súvislosti s implementáciou smernice
č. 93/13/EHS treba dôsledne odlišovať problematiku a inštitút ochrany spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje
na akýkoľvek zmluvný vzťah, ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom a dodávateľom, od osobitného
druhu spotrebiteľskej zmluvy. V každom prípade uzavierania zmlúv, treba chrániť spotrebiteľa, ktorého
ochranu zabezpečuje jednak úprava spotrebiteľskej zmluvy a jednak aj ostatná práva úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku a v ďalších zákonoch. Ochrana spotrebiteľa sa vzťahuje na všetkých
spotrebiteľov, a to bez ohľadu na to, či uzavreli spotrebiteľskú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka
alebo iného predpisu. Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Zo zmluvy o revolvingovom úvere, uzavretej medzi účastníkmi 13.12.2011 je evidentné, že sa jedná o
spotrebiteľskú zmluvu a žalobca požíva ochranu spotrebiteľa vzhľadom na uvedené smernice, ako aj
OZ. Predmetom zmluvy o revolvingovom úvere (RU) bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
vo forme úveru dlžníkovi. Spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. je podnikateľom, pričom medzi

predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, teda pri
uzatváraní zmluvy žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo
zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o žalobcu, ktorý
je dlžníkom zo zmluvy o úvere, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z celkového formátu zmluvy o revolvingovom úvere (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy,
aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov ďalším fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane
úverových podmienok), ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich
uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá
medzi účastníkmi je teda typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť.

Súd preskúmal rozhodcovské konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovskému rozsudku a dospel
k názoru, že návrh žalobcu je dôvodný a je potrebné mu vyhovieť. Preto tak učinil z nasledujúcich
dôvodov:

1. porušenie § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.,

V súlade s vyššie uvedeným súd by mal skúmať všetky okolnosti dojednania rozhodcovskej
doložky v sporoch medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Základným kritériom posudzovania, či ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, je v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ, či sú v zmluvách obsiahnuté
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Táto úprava platí pre všetky neprijateľné podmienky upravené v ust. § 53 ods. 4 OZ.
Dôležitým je zistenie, či boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané alebo nie. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia obsiahnuté v návrhu zmluvných podmienok s pripojenými Všeobecnými
obchodnými podmienkami, sa nepovažujú podmienky ktoré pripravil dodávateľ vopred, a pri ktorých sa
mal síce spotrebiteľ možnosť s nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah.
Spotrebiteľ je v tomto prípade v postavení, že mal na výber len, či predložený návrh zmluvy podpíše
alebo odmietne.

Mohlo by sa javiť, že v prípade, že sa spotrebiteľovi popri Všeobecných obchodných podmienkach
predloží rozhodcovská doložka uvedená na samostatnej listine, tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy,
nemalo by sa jednať o neprijateľnú zmluvnú podmienku. V tomto prípade je ale súd toho názoru, že aj
samostatnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá sa odvíja od zmluvného vzťahu vzniknutého zo Zmluvy o RÚ,
je potrebné posudzovať podľa ust. § 53 ods. 1 OZ. Pokiaľ by uvedenú zmluvu vrátane rozhodcovskej
zmluvy pripravil dodávateľ vopred a náležite by s jej obsahom oboznámil žalobcu a nedal by mu
podpísať len vopred sformulovanú rozhodcovskú zmluvu, bolo by možné takúto rozhodcovskú zmluvu
považovať za individuálne dojednanú a platnú. V tomto prípade sa nejednalo o individuálne dojednanie,
pretože tak ako to vyplynulo z výpovede žalobcu, ten pri podpise Zmluvy o RÚ nebol informovaný
ani o obsahu zmluvy, ani o obsahu a význame rozhodcovskej zmluvy, pričom nemohol ovplyvniť ich
obsah. Boli mu predložené na podpis a on ich podpísal tak, ako mu ich žalovaný pripravil. V tejto
súvislosti súd poukazuje aj na iné obdobné konania, vedené na tunajšom súde ( napr. 4C 263/2013, 4C
56/2014), z ktorých je zrejmý rovnaký postup veriteľa pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy s jednotlivými
spotrebiteľmi a aj v týchto prípadoch jednotliví spotrebitelia potvrdili, že s obsahom rozhodcovskej
zmluvy neboli oboznámení a že im tieto zmluvy boli predložené na podpis bez toho, aby ich obsah
mohli akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť, alebo ich obsah s veriteľom prejednali a osobitne dohodli. Vzory
takejto rozhodcovskej zmluvy mal žalovaný rovnaké, vopred si ich pripravil a predkladal ich jednotlivým
spotrebiteľom s jasným úmyslom dosiahnuť to, aby sa záväzkové vzťahy medzi účastníkmi riešili v
konaní pred rozhodcom a nie pred všeobecným súdom. V tomto prípade sa teda nejednalo o individuálne
dojednanie. To bol zrejme aj dôvod prečo nereagoval žalovaný po podpise zmluvy a neodstúpil následne
od rozhodcovskej zmluvy, pretože nepochybne nerozumel k čomu ho zmluva zaväzuje a nechápal
význam, ani dôsledky podpísania predformulovanej rozhodcovskej zmluvy. Následky si uvedomil, až po
vydaní a doručení rozhodcovského rozsudku.

Súd konštatuje, že je možné dohodnúť v rozhodcovskej doložke alebo rozhodcovskej zmluve
alternatívny spôsob riešenia sporov, avšak spotrebiteľ má byť riadne upozornený na obsah a význam
takejto rozhodcovskej doložky, alebo zmluvy, a čo to pre neho znamená, aby ho znenie zmluvy a
v nej zahrnutý alternatívny spôsob, nemohli uviesť do omylu. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že
znenie rozhodcovskej zmluvy nebolo oboznamované, uvedená zmluva mu bola daná na podpísanie.
Pokiaľ bol v Rozhodcovskej zmluve upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo Zmluvy o RÚ s
možnosťou obrátiť sa na rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, ide podľa názoru o formálne upravený
mechanizmus riešenia sporov, kde sa môže dlžník len formálne obrátiť na všeobecný súd. Formalizmus
je zrejmý z toho, že pokiaľ veriteľ( žalovaný) uplatnil svoje práva na rozhodcovskom súde, žalobca bol
tak povinný podriadiť sa rozhodcovskému súdu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd, čo
sťažuje prístup dlžníka, ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v spotrebiteľskej zmluve v prospech dodávateľa. Takúto rozhodcovskú
zmluvu nemožno považovať za platne uzavretú.

2. porušenie § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z.

Dôvodom pre podanie žaloby o zrušenie rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, bola aj akceptácia
nároku rozhodcovským súdom, uplatneného žalovaným, na zaplatenie zmluvnej pokuty v neprimeranej
výške 0,065 % denne, ako aj na zaplatenie istiny 2.411,1 Eur spôsobom, ktorý súd vysvetlil nižšie v
tomto rozsudku. Žalobca poukázal na to, že v Zmluve o RÚ nebola vôbec upravená zmluvná pokuta,
vyskytovala sa len v Zmluvných dojednaniach.

V danom prípade bola zakomponovaná zmluvná pokuta len do Zmluvných dojednaní zmluvy o RÚ
v časti 14.1., v zmysle ktorých mal žalobca ako dlžník zaplatiť v prípade omeškania so splátkami
úveru zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % denne ( 23,725 % ročne ), pričom podľa bodu 14.2. mal
dlžník v prípade omeškania zaplatiť aj úrok z omeškania. Odhliadnuc od skutočnosti, že veriteľ mohol
za rovnaké porušenie povinnosti, uplatňovať duplicitne sankcie, súd poukazuje na samotný inštitút
zmluvnej pokuty. Predovšetkým pre jej platnosť sa vyžaduje písomná forma v zmysle § 544 OZ. Za
splnenie tejto podmienky súd nepovažuje zahrnutie zmluvnej pokuty do Zmluvných dojednaní, ktoré
nie sú ani podpísané zmluvnými stranami a kde sa úprava v ťažko čitateľnom texte stratí v ostatnom
texte Dojednaní a dlžník nemá ani možnosť odhaliť pri podpise zmluvy existenciu takéhoto dojednania
a tiež existenciu ďalších prípadných neprijateľných zmluvných podmienok. Podpísaná je len Zmluva
o RÚ, odkazujúca na úpravu zmluvných podmienok v Dojednaniach, ktoré majú tvoriť neoddeliteľnú
súčasť zmluvy o RÚ. V tomto prípade súd poukazuje na skutočnosť, že uvedený zmluvný vzťah je
vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa riadi príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Tento zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka ( § 273 ObZ ), neupravuje možnosť úpravy
ďalších zmluvných podmienok odkazom na všeobecné podmienky spracované poskytovateľom úveru
(v tomto prípade zmluvné dojednania). Za daných okolností, súd nepovažuje dojednanie zmluvnej
pokuty medzi účastníkmi za platné a pokiaľ Rozhodcovský súd akceptoval nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty a považoval ho za primeraný, nepostupoval dôsledne v súlade s ust. § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z.z., podľa ktorého, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách, ale aj v rozpore s § 544 OZ. Zhodnotením vykonaného dokazovania súd
dospel k záveru, že sú dané aj dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 ods.
1 písm. j/ Zákona č. 244/2002 Z.z. pretože pri rozhodovaní boli porušené všeobecné záväzné predpisy
o ochrane práv spotrebiteľa, z toho dôvodu je zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Súd zároveň uvádza, že zmluvné dojednania, ktoré hoci sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, sú vedené
menším písmom než iná časť zmluvy, dokonca v ťažko čitateľnej veľkosti, čo je v rozpore s § 53c
Občianskeho zákonníka. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Rozhodca rozhodol
o nároku žalovaného napriek neprijateľným podmienkam v zmluve, čo je v rozpore s platnou právnou
úpravou.

Žalobca bol rozsudkom zaviazaný zaplatiť istinu 1.860,5 Eur. Z rozsudku však nevyplýva, aká časť istiny
úveru predstavuje nesplatený úver (skutočne poskytnuté peňažné prostriedky) a aká úrok. Zo zmluvy
o revolvingovom úvere vyplýva, že žalovaný ( veriteľ) poskytol žalobcovi ( dlžníkovi ) úver vo výške
1.230 Eur ( pričom v skutočnosti mu po odpočítaní poplatku poskytol reálne iba 907,3 Eur) s tým, že
žalobca mu mal vrátiť v 42-ich mesačných splátkach sumu po 65,9 Eur celkovú sumu 2.767,8 Eur t. j.
o 1.714,75 Eur viac, ako mu žalobca reálne poskytol ( 2.767,8 Eur - 907,3 Eur). Zo zmluvy vyplýva, že
táto suma predstavuje úver a úroky za celú dobu čerpania úveru. Žalovaný tak od žalobcu žiadal pri 3,5
ročnej splatnosti úveru úrok vo výške 188,99 % poskytnutých peňažných prostriedkov, čo je 54% ročný
úrok. Takto dojednaný úrok podľa názoru súdu podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v danom období. V tejto súvislosti súd
uvádza, že je neprijateľné, aby veriteľ požadoval od dlžníka za poskytnutie odkladu splátok poplatok,
ktorý tvorí takmer 1/7 poskytnutej sumy, v dôsledku čoho nakoniec dlžník dostane menej finančných
prostriedkov, než koľko očakáva a koľko je uvedených v samotnej úverovej zmluve. Takéto zmluvné
dojednanie predstavuje podľa názoru súdu neprijateľnú zmluvnú podmienku. Reálna suma poskytnutých
prostriedkov tak podľa názoru súdu predstavuje to, čo dlžník skutočne dostal a nie sumu, ktorá existuje
iba fiktívne. Ale aj v prípade, ak by súd vychádzal zo sumy 1.230 Eur, poskytnutej žalovaným pre žalobcu,
činí ročný úrok 39,83%, čo je rovnako podľa názoru súdu podstatne viac, než bola odplata obvykle
požadovaná na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v danom čase.

Za obdobie od decembra 2011, kedy bola uzavretá zmluva medzi účastníkmi, do novembra 2013, kedy
bola na rozhodcovský súd podaná žaloba, boli úrokové miery spotrebiteľských úverov, požadovaných
bankami za poskytovanie peňažných prostriedkov za dobu od 1 roka do 5 rokov v rozmedzí od 14,54%
do 16,11 % ročne a ročná percentuálna miera nákladov za to isté obdobie pri daných spotrebiteľských
úveroch predstavovala rozmedzie od 15,75% do 17,21% ročne. Žalovaný teda postupoval v rozpore
s § 53 ods.6 OZ.

3. porušenie § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z.

Z pripojeného spisu Slovenského arbitrážneho súdu sp. zn. 294/11/13 súd zistil, že na tomto
rozhodcovskom súde bola dňa 20.11.2013 podaná žaloba spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.
proti H. H. o zaplatenie 1.860,5 Eur s príslušenstvom, spolu s prílohami, ktoré tvorili : plnomocenstvo
pre JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., výpis z obchodného registra, pokus o zmier z 26.9.2013,
rozhodcovská zmluva č. 8300043313, zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX spolu so
zmluvnými dojednaniami, oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, kartu klienta a úrokové sadzby
ECB. Následne na to rozhodca vo veci dňa 3.2.2014 vyhlásil rozhodcovský rozsudok bez akéhokoľvek
iného procesného úkonu v konaní.

Tento postup rozhodcu súd považuje za postup v rozpore s § 17 zákona č. 244/2002 Z.z.,, ako aj s § 18
ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z., zakladajúci automaticky samostatný dôvod na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z. Postupom rozhodcovského súdu
bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keďže dlžníkovi sa v danom
rozhodcovskom konaní neposkytla rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu, ako
veriteľovi, napriek tomu, že to formálne umožňujú § 25 ods. 10, § 30 ods. 10 a § 13 ods. 1 Rokovacieho
poriadku Slovenského arbitrážneho súdu. Súd má za to, že dané ustanovenia sú s týmito zákonnými
ustanoveniami v priamom rozpore. Je nepochybné, že rozhodca vyhlásil rozhodcovský rozsudok vo
veci iba na základe tvrdení a dôkazov, predložených veriteľom a nedal dlžníkovi žiadnu možnosť
vo veci čokoľvek pred vyhlásením rozsudku namietať, spochybniť, vyvrátiť, preukázať alebo hoc len
tvrdiť. Žaloba spolu s prílohami boli dlžníkovi doručené až súčasne s vydaným rozsudkom. V rozsudku
rozhodca žalobcu poučil o práve vyjadriť sa formou odpovede do desiatich dní od doručenia rozsudku,
na základe čoho by v prípade, ak by tento uviedol, že ho neuznáva, došlo k zrušeniu rozhodcovského
rozsudku. Na druhej strane ale zákon č. 244/2002 Z.z. v § 40 ods. 1 písm. g/ umožňuje žalobcovi
namietať neplatnosť právoplatného rozhodcovského rozsudku pre porušenie zásady rovnosti a to aj v
takom prípade, ak sa k vydanému rozhodcovskému rozsudku nijako nevyjadria.

Ustanovenia § 25 ods. 10, rokovacieho poriadku Slovenského arbitrážneho súdu umožňuje vydať
rozhodcovský rozsudok aj bez vypočutia žalovaného, ak sa v žalobe uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností, uvedených žalobcom alebo bola v prvopise predložená
zmenka, alebo šek. Súd je názoru, že predmetné ustanovenie je nielen v rozpore so samotným zákonom
o rozhodcovskom konaní, ale aj v rozpore so základnými princípmi práva na spravodlivý proces, najmä
s ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Podľa § 30 ods.
10 Rokovacieho poriadku Slovenského arbitrážneho súdu, ak rozhodcovský súd vydal rozhodcovský
rozsudok spôsobom podľa § 25 ods. 10 a žalovaný v lehote podľa § 13 doručil rozhodcovskému súdu
žalobnú odpoveď, v ktorej uvedie, že uplatnený nárok žalobcu neuznáva, takto vydaný rozhodcovský
rozsudok sa zrušuje a rozhodcovský súd pokračuje ďalej v konaní. Podľa § 13 ods. 1 Rokovacieho
poriadku Slovenského arbitrážneho súdu v žalobnej odpovedi je žalovaný povinný vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a návrhom uvedeným v žalobe a doložiť a označiť všetky dôkazy, ktoré preukazuje jeho
tvrdením. Zo žalobnej odpovede však musí byť zrejmé, či uplatnený nárok žalobcu žalovaný uznáva
alebo nie a v akom rozsahu.

Tieto ustanovenia Rokovacieho poriadku Slovenského arbitrážneho súdu sú v priamom rozpore
so smernicou Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993, ktorá považuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz
neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný
presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ
koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Rozhodcovský súd postupoval v rozpore so
základnými princípmi kontradiktórneho konania, ktoré sú princípmi aj rozhodcovského konania, ako to
ustanovuje § 18 ods. 4 citovaného zákona. Toto zákonné ustanovenie v zmysle jeho obsahu nemožno
obísť rokovacím poriadkom a posunúť jeho účinky až na okamih doručenia rozsudku. Rozsudok vo veci
vôbec nemohol byť vyhlásený predtým, než rozhodca dal druhej strane žiadnu možnosť vyjadriť sa.
Právo na žalobnú odpoveď mal žalobcovi dať rozhodca pred vyhlásením rozsudku, bez ohľadu na to,
či sa vo veci rozhodol postupovať iba na základe písomných vyjadrení bez nariadenia pojednávania.
Takýto postup upravuje samotný zákon o rozhodcovskom konaní.

Dané ustanovenia rokovacieho poriadku teda umožňujú niečo, čo napríklad zakazuje zákon ( konkrétne
občiansky súdny poriadok), keďže v zmysle § 172 ods. 9 O.s.p. ak sa uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak
zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. V tomto prípade zmluva o revolvingovom úvere, uzavretá
medzi účastníkmi dňa 13.12.2011 obsahuje neprijateľné podmienky, v zmysle vyššie uvedených
tvrdení súdu v tomto rozsudku. Nie je možné, aby zákon zakazoval vydávanie exekučných titulov v
spotrebiteľských veciach iba na základe tvrdení jednej strany a rokovací poriadok rozhodcovského súdu
takúto možnosť dovoľoval. Jedno a to isté konanie nemôže byť zároveň aj dovolené aj zakázané. V
tomto prípade navyše zákaz ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má vyššiu právnu
silu, než rokovací poriadok rozhodcovského súdu.

Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské
konanie podľa svojho rokovacieho poriadku (§ 14). Rokovací poriadok však nemôže odporovať zákonu,
naopak, musí s ním byť v súlade. V tomto prípade rokovací poriadok teda priamo umožňuje rozhodcovi
postupovať spôsobom, pre ktorý je možné následný rozhodcovský rozsudok zrušiť, čo je neprípustné,
pretože vydaný rozhodcovský rozsudok možno zrušiť podľa § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002
Z.z.. Žalobca teda vôbec nemusel podávať na rozhodcovský súd žiadnu odpoveď, stačilo mu namietať
porušenie zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní, čo je dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
V tomto prípade je nepochybné, že vydaniu takéhoto rozhodcovského rozsudku predchádzal postup
rozhodcu, ktorý nedodržal zásadu rovnosti účastníkov.

Žalobca súčasne požiadal v zmysle § 40 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., aby súd odložil vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku s poukazom na možnú ujmu a hroziacu škodu na jej právach, keďže
rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom. Z uvedeného dôvodu súd akceptujúc
uvedený dôvod, odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku vo veci, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou 4C 57/2014, pretože
žalobcovi skutočne hrozí škoda, pokiaľ by v rámci súvisiaceho exekučného konania bol realizovaný
výkon rozhodnutia voči nemu ako povinnému na základe rozhodcovského rozsudku 294/11/13, ktorý
súd považuje za neplatný a teda nespôsobilý byť exekučným titulom.

V konaní žalovaný nebol úspešný, úspešný bol žalobca, ktorému súd priznal nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 323,27 Eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. O trovách
právneho zastúpenia súd rozhodol podľa § 11 ods. 1 písm. b), § 13a, § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1, §
18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky č. 181/2008 Z.z. a č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie
cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách. Právnemu zástupcovi žalobcu patrí odmena za 3
úkony právnej služby po 61,87 Eur, t.j. za prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie a podanie žaloby na
súd, účasť na súdnom pojednávaní dňa 14.8.2014, ako aj režijný paušál vo výške 24,12 Eur (3 x 8,04
Eur). Advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov, v tomto prípade
cestovného vlastným motorovým vozidlom za účelom účasti na pojednávaní, ktoré činí 19,46 Eur [(5,2
l/100km x 1,539 €/l x 74 km) + (74 km x 0,183 €)] a k tomu prislúchajúca náhrada za stratu času vo
výške 40,20 Eur (3 polhodiny x 13,40 €). Priznaná odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrady za
stratu času bola zvýšená o 20 % DPH v sume 53,88 Eur.

Keďže jedným z dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku bol aj dôvod podľa § 40 ods.1 písm.c)
zák.č. 244/2002 Z.z., po právoplatnosti rozhodnutia nebude vo veci rozhodovať opäť rozhodcovský
súd, ale v konaní bude pokračovať súd, a to v zmysle § 43 ods.1 cit. zák., podľa ktorého ak súd
zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Súd poukazuje na to, že
rozhodcovský rozsudok pre neplatnosť existencie rozhodcovskej zmluvy, bol zrušený v celom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo
veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.