Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/211/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110201795
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2110201795.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.

Boženy Husárovej a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu ČSAD Ostrava, a.s., Vítkovická 3083/1,
Ostrava - Moravská Ostrava, Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. Pavlou Bečákovou,
Ostrava - Moravská Ostrava, Vítkovická 3083/1 proti žalovanému Slovenská autobusová doprava
Trnava, akciová spoločnosť, Nitrianska 5, Trnava, zastúpenému advokátom JUDr. Štefanom Levickým,
Nám. J. Herdu 1, Trnava, o zaplatenie 327.126,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9Cb/8/2010-333 zo dňa 24.06.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia 327.126,- Kč ako bezdôvodného obohatenia,
ktoré na jeho úkor získal bezplatným používaním autobusových staníc v Ostrave a v Novom Jičíne
pri zabezpečovaní prevádzky medzinárodnej autobusovej linky na trase Ostrava - Bratislava v období
mesiacov január až november 2008. Poukazoval na to, že ako vlastník autobusových staníc v Ostrave
a Novom Jičíne na rok 2005 so žalovaným uzavrel zmluvu č. SAN 42001/2005, na základe ktorej bolo
žalovanému umožnené pri zabezpečovaní autobusovej linky na trase Ostrava - Bratislava používať
príjazdové a odjazdové stánia v určitom čase, ako aj používanie ďalších služieb, napr. vyvesenie
cestovných poriadkov, ústne a telefonické informácie o cestovných poriadkoch a pod. Hoci takúto

zmluvu účastníci na nasledovné obdobia neuzavreli, žalovaný aj v rokoch 2006-2008 obidve autobusové
stanice v rovnakom rozsahu užíval až do 30.11.2008, kedy žalobcovi oznámil ukončenie prevádzky linky.
Bezplatným užívaním staníc v roku 2008 sa žalobca na jeho úkor obohatil v zmysle § 551 Obč. zák.,
pričom jeho obohatenie predstavuje podľa cenníka platného od 01.01.2008 sumu 207,- Kč za jeden spoj
(podľa cenníka ide o cenu požadovanú od dopravcov prevádzkujúcich medzinárodnú verejnú linkovú
osobnú dopravu, s ktorými bola uzavretá zmluva, hoci pre prípady, že zmluva uzavretá nebola, cenník
stanovuje za jeden spoj sumu 350,- Kč), čo za obdobie mesiacov január - november 2008 predstavuje

sumu 327.126,- Kč.

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 24.06.2013 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
327.126,- Kč a na trovách konania 748,- eur, všetko do troch dní.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobca žiadal návrh zamietnuť poukazujúc na listinné dôkazy na
základe ktorých bol medzi ním a žalobcom zmluvný vzťah o užívaní predmetných autobusových staníc.Nakoľko žalovaný nesúhlasil s rozdielnou úhradou za užívanie staníc v roku 2008 za príjazd alebo
odjazd tak, ako to uvádza žalobca v cenníku, t.j. podľa toho či ide o vnútroštátnu verejnú linkovú
osobnú dopravu - prímestskú, vnútroštátnu verejnú osobnú dopravu - diaľkovú, medzinárodnú verejnú

linkovú osobnú dopravu, medzinárodnú verejnú linkovú osobnú dopravu SR, preto predloženú zmluvu
nepodpísal a požiadal žalobcu o predloženie podrobnej kalkulácie cien za poskytované služby na
jednotlivých autobusových staniciach. Žalovaný ďalej poukázal na to, že dopravcovia, ktorí prevádzkujú
diaľkové a medzinárodné linky - spoje, sú zo strany žalobcu znevýhodňovaný a prímestské spoje majú
poskytované neprimerané výhody v porovnaní s inými dopravcami. Pokiaľ navrhovateľ požaduje od

odporcu poplatok za jeden spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobnej doprave SR v sume 207 Kč,
čo je takmer osemnásobok poplatku za spoj v mestskej hromadnej doprave a vyše štvornásobok oproti
poplatku za spoj vo vnútroštátnej verejnej linkovej doprave, mal by poskytovať vyše štvornásobný až
takmer osemnásobný väčší počet služieb.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania a ich právnych zástupcov, oboznámením sa
s predloženými listinnými dokladmi a listinnými vyjadreniami účastníkov konania ako aj celým obsahom

spisu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Právny zástupca žalobcu k predmetnej právnej veci uviedol, že žalobca na podanom návrhu trvá a žiada
zaplatiť od žalovaného sumu 327.126,- Kč, ktorá pohľadávka predstavuje nárok z titulu bezdôvodného
obohatenia, ktorý vznikol spôsobom takým, že odporca užíval od konca roku 2005, resp. začiatkom roku
2006 autobusové stanice v Ostrave a v Novom Jičíne v súvislosti s prevádzkovaním medzinárodnej

autobusovej linky č. 10, 27,0 03, 000, 151 na trase Ostrave - Nový Jičín - Setín - Trenčín - Piešťany
- Bratislava a to aj v období kedy už nebola platná zmluva medzi účastníkmi konania, ktorá platila
do konca roku 2005, to znamená, že užíval autobusové stanice a využíval služby navrhovateľa bez
existencie platného zmluvného vzťahu, čím vzniklo bezdôvodné obohatenie spočívajúce vo využívaní
odjazdových a príjazdových stanovíšť v staniciach Ostrava a Nový Jičín, ďalej poskytovanie ďalších

služieb v spočívajúcich v ústnej a telefonickej informovanosti o príjazdoch a odchodoch autobusu ako
aj využívanie ďalších služieb, cestovného poriadku, vyvesovanie cestovných poriadkov, vybavovanie
cestujúcich, poskytovanie služieb WC, čakárne a podobne. Rozsah týchto služieb je definovaný v
pôvodne uzatvorenej zmluve a v takomto rozsahu tieto služby boli k dispozícii, boli poskytované a
vyžívané odporcom aj po ukončení platnosti zmluvy. Žalobca mal dokonca udelenú aj licenciu na

prevádzkovanie tejto linky. Pokiaľ ide o výšku pohľadávky žalobca vychádzal zo svojho platného cenníka
za rok 2008, ktorú cenu žalobca považuje za obvyklú s odkazom na to, že v tomto rozhodnom
období aj iný prevádzkovatelia v ČR pokiaľ ide o mestá porovnateľné veľkosťou, počtom obyvateľov a
demograficky podľa počtu obyvateľov ako napríklad Brno v porovnaní s Ostravou a Vyškov v porovnaní
s Novým Jičínom, mali ceny vyššie. Brno sa líši od Ostravy zhruba o 30.000 obyvateľov. Brno malo v

rozhodnomobdobí380.000obyvateľovaOstrava346.000.Ďalejobvyklosťvýškyžiadanéhoplneniaako
protihodnotu za poskytnuté plnenia odvodzuje strana navrhovateľa aj od samotnej kvality poskytovaných
služieb, ktorá nie je nižšia oproti porovnateľným prevádzkovateľom, dá sa povedať, že je dokonca
vyššia a to vzhľadom na uskutočnené niekoľko miliónové náklady v súvislosti s rekonštrukciou staníc
Ostrava a Nový Jičín, konkrétne rok 2005 Ostrava a rok 2003 Nový Jičín. Cenový rozdiel týkajúci sa

porovnaniamedzinárodnýchliniek,prímestskýchamestskýchspočívavcharaktereavpovahe,tedakde
iný charakter vyžaduje doprava medzinárodná a iný medzimestská, prímestská a mestská. Ide o dobu
zastavenia jednotlivých autobusov, doba k vybaveniu cestujúcich, ktorí prevažne majú batožinu, čím sa
predlžuje doba zastavenia. Nevie sa vyjadriť, či bola na týchto zastávkach povinná prestávka. Ostrava
je nástupná, tak tam asi nie. Ale keďže išlo o nástupnú zastávku, predpokladalo sa, že je potrebný

dlhší čas, autobus mohol stáť na zastávke 10 minút pred odjazdom. V danom prípade bol povolený
v Ostrave aj vjazd osobným motorovým vozidlám na stanicu za účelom možného nástupu cestujúcich
žalovaným na prevoz, aby nemuseli batožinu niesť mimo areálu stanice. Žalobca poskytoval cestujúcim
žalovaného aj informačné služby, rovnako aj čakáreň, úschovňu batožiny a WC. Práve toto výrazne
rozdeľuje poskytovanie služieb pre prímestské, medzimestské a mestské spoje. Teda aj v rozsahu

informačných služieb s možnosťou napojenia do informačného systému v rámci deviatich krajov ČR. V
ČR neexistuje regulácia cien, existuje voľná tvorba cien a to na základe zákona 526/1990 o cenách. Nie
je potom cenu potrebné kalkulovať. Žalovaný využíval služby navrhovateľa počas zmluvného vzťahu bez
námietky ceny, ktorá vychádzala z cenníka, neskôr bez zmluvy, bez namietania v nedostatku služieb,
resp. bez namietania čohokoľvek. Teda pokiaľ žalovaný využíval služby žalobcu i keď bez zmluvy, bol

povinný za ne zaplatiť cenou obvyklou. O nároku žalobcu vedel počas celého obdobia, pretože mužalobca zasielal návrhy zmluvy, ktoré návrhy neakceptoval, služby však využíval. Návrhy boli zasielané
spolu s platným cenníkom a dopravným poriadkom. Nárok uplatňuje na základe českého právneho
poriadku. K zastaveniu linky došlo až 01.12.2008, čo vyplýva z oznámenia žalovaného adresovaného

navrhovateľovi zo dňa 10.11.2008.

Právny zástupca žalovaného k predmetnej právnej veci uviedol, že strana žalovaného nesúhlasí s
podaným návrhom, nesporuje, že do roku 2005 bola uzatvorená medzi účastníkmi konania zmluva o
užívaní autobusových staníc Ostrava - Nový Jičín pri prevádzkovaní medzinárodnej linky špecifikovanej
protistranou, avšak pri príprave zmluvy na ďalšie obdobie už prípisom zo dňa 20.3.2006 odporca

požiadal žalobcu o zaslanie podrobnej kalkulácie cien za poskytované služby v súvislosti s využívaním
autobusových staníc. Žalovaný opätovne prípisom zo dňa 19.2.2007 navrhovateľa požiadal o zaslanie
podrobnej kalkulácie ceny. Žalobca reagoval až prípisom zo dňa 19.3.2007, kde uvádzal to čo je
uvádzané v tomto konaní, že kalkuláciu neposkytujú vzhľadom na voľnú tvorbu cien. Žalovaný však
služby využíval, toto nespochybňuje v celom rozhodnom období, avšak služby neboli poskytované v
rozsahu ako bolo uvedené v článku III návrhov zmlúv navrhovateľa na rok 2006 a 2007. nesúhlasili ani

s rozdielnosťou cien pre spoje MHD, kde je cena len 27 Kč pričom cena pri medzinárodnej linke - SR
bola 207 Kč. Cenu uplatnenú návrhom nepovažuje za obvyklú, považuje ju za neprimerane vysokú,
pohľadávku ako takú nesporuje, sporuje však len jej výšku, ktorú vzhľadom na neexistenciu zmluvy
nepovažuje odporca za obvyklú. Nesporuje skutočnosť, že ľudia na medzinárodnú linku prídu skôr,
využívajú služby, ale príde ich oveľa menej ako pri MHD, opotrebováva sa stanica menej, aj spojov

v MHD je neporovnateľne viac ako pri medzinárodných linkách. Platí sa za prejazd stanicou, nie za
zdržanie sa na stanici. Zdržanie sa na stanici je už vecou iného zmluvného vzťahu a to parkovania a
nájmu. Strana odporcu je toho názoru, že pokiaľ navrhovateľ neposkytoval služby v predpokladanom
rozsahu podľa neuzatvorených zmlúv, nemôže si ani účtovať a vymáhať bezdôvodné obohatenie
vo výške cenníkovej ceny. Žalobca nevyvesoval cestovné poriadky, nevyhradil ani stanovisko a to

nástupište a výstupište, preto sa ľudia nevedeli orientovať. Väčšinou sa stálo tam, kde počas existencie
zmluvného vzťahu, ale nebol tam už cestovný poriadok, verejnosť nebola informovaná o spojoch
žalovaného, a preto si nemôže účtovať cenníkovú cenu za služby, ktoré neposkytovali. Táto skutočnosť
vplýva z výpovede svedka v inej veci a to pána Satkeho. Tvrdili to aj vodiči, že cestovné poriadky už
nie sú vyvesené.

Svedok K. I. k predmetnej právnej veci uviedol, že žalobca je jeho zamestnávateľom, ktorý je zároveň
vlastníkom a prevádzkovateľom staníc Ostrava a Nový Jičín a žalovaný bol zákazníkom žalobcu s
tým, že užíval uvádzané autobusové stanice. Vie to súdu uviesť z toho dôvodu, že vzhľadom na
jeho postavenie - ako vedúci služieb autobusových staníc u žalobcu, so žalovaným ako obchodnou
spoločnosťou, zákazníkom žalobcu prišiel do kontaktu. Popísanú funkciu zastáva približne od roku 1995

u žalobcu, pričom pokiaľ ide o užívanie autobusových staníc Ostrava a Nový Jičín odporcom, je to
spred roka 2005. Žalovaný využíval tieto autobusové stanice v rámci prevádzkovania medzinárodnej
autobusovej linky a to na základe zmluvy o užívaní týchto staníc. Išlo o zmluvu písomnú s tým, že bola
vždy uzatváraná na jeden kalendárny rok. Na rok 2005 bola uzatvorená písomná zmluva, ja som ju
uzatváral za navrhovateľa. Linka fungovala aj v roku 2006, ale pokiaľ ide o zmluvu medzi účastníkmi,

na rok 2006 zmluva uzavretá nebola, pretože ju žalovaný odmietol uzatvoriť a aj napriek tomu užíval
autobusové stanice Ostrava a Nový Jičín a to v rovnakom rozsahu podľa platného cestovného poriadku
ako v roku 2005. Rovnaký prípad bol aj pre rok 2007 a 2008 s tým, že sa s odporcom priebežne rokovalo,
aby bola uzavretá písomná zmluva, aby toto užívanie bolo zlegalizované. Už v roku 2006 začali byť
problémy s platením za užívanie. Neviem sa vyjadriť s určitosťou, ale myslí si, že v roku 2006 aj keď

nebola uzatvorená zmluva, žalovaný čiastočne platil na základe faktúr, ktoré oni zasielali, pretože oni
zasielali faktúry počas celého obdobia, aj keď nebola uzavretá zmluva a to s cenou, ktorá bola z roku
2005. Rešpektovala sa cena z predošlej zmluvy, zdalo sa im to korektné do času, kým nebude písomne
uzatvorenázmluva.Počítalivšakstým,žezmluvabudeuzatvorenástým,žežalovanýbuderešpektovať
aspoňmieruinflácieažesadohodnú.Cenasaurčovalazajedenvjazdnaautobusovústanicu,t.z.,žesa

zistilo, koľko vjazdov je za jeden mesiac a z toho sa vychádzalo pri určení mesačnej ceny s tým, že táto
cenabolaurčenázavšetkyslužby,ktorésúposkytovanénaautobusovejstaniciatoakožalovanémuako
dopravcovi, tak aj pre jeho cestujúcich ako pre jeho zákazníkov. Náplňou žalobcu je sprostredkovanie
styku medzi cestujúcimi a dopravcom, teda vytvoriť zázemie pre cestujúcich a umožniť bezpečné
vybavenie autobusového spoju, bezpečné nastúpenie, vystúpenie, čakárne, verejné WC, úschovňu

batožiny, miestenkový systém, podávanie informácií o spoji. Toto všetko sa poskytovalo žalovanémupočas celého prevádzkovania linky bez ohľadu na to, či bola alebo nebola zmluva. Poskytovanie služieb
zo strany žalobcu sa nezmenilo ani po tom, čo nedošlo k úspešnému uzatvoreniu zmluvy, iba sa
upozorňovali vodiči, že pri vjazde na autobusovú stanicu bez zmluvy porušujú dopravnú značku zákaz

vjazdu, ale iné upozornenia, resp. znemožnenie vstupu, prípadne k neposkytovaniu služieb zo strany
žalobcu nedošlo, pretože nechceli brať cestujúceho ako rukojemníka, teda naďalej bol vjazd povolený
a poskytovali sa služby. V tejto súvislosti len poukazuje, že posledné dva mesiace pred ukončením
prevádzkovania linky sa len zintenzívnila snaha vyriešiť túto situáciu so žalovaným, pretože žalobca
získal nového zákazníka, ktorého linka kolidovala s linkou žalovaného z časového hľadiska a robilo to

problém z rozdelením autobusových liniek v priestore autobusových staníc. Cestujúci nerozlišuje spor
medzi prevádzkovateľom stanice a prevádzkovateľom linky, t. z., že keď sa prišiel opýtať na konkrétnu
linku, museli uviesť áno, jazdí tu. Nemohli povedať, že nejazdí, keď linka jazdila, avšak myslí si, že v tejto
dobe bez zmluvného vzťahu to ich povinnosťou ani nebolo. Pokiaľ ide o MHD, tá na stanicu v Ostrave
nejazdí ani nejazdila v tom období, majú ju uvedenú len preto, aby bola určená cena. Rozdiel medzi MHD
a medzinárodnou autobusovou dopravou je v tom, že úmernosť je jedným z hľadísk pri týchto typoch

dopráv, odbavenie MHD trvá v priemere jednu minútu - ľudia prídu na stanicu, ktorí chodia takto denne,
často nepotrebujú využívať zázemie autobusovej stanice v porovnaní s cestujúcimi pri medzinárodnej
dopravnej linke, pre ktorých cestujúcich už pri stavbe stanice sa stavajú ďalšie priestory, ktoré cestujúci
pri MHD ani nevyužívajú, čiže celá investícia do stavebnej časti stanice je zohľadnená pri cene za
státie medzinárodnej linky. Ďalším hľadiskom je využívanie týchto priestorov, ich údržba, ďalej služby

miestenkovéhosystému,ľudiasamusiaškoliť,jerozdiel,čisačlovekakozamestnanecdostanedostyku
s cestujúcim alebo nie a musí poznať podmienky ako pre medzinárodnú tak pre mestskú linku a tu je
veľkýrozdiel.Zovšeobecnéhohľadiskajetotodanéajtým,ženielenoni,aleajiníprevádzkovateliaalebo
vlastníci autobusových staníc majú rozdiely pri MHD a medzinárodných linkách. Rozdiel cien v podstate
je v hierarchii od toho, či ide o linku MHD, prímestskú, diaľkovú alebo medzinárodnú. Cenník a celý

proces je nákupom služby. Dopravca sa nemusí rozhodnúť pre konkrétnu autobusovú stanicu, on môže
využiťajinúzastávkuvokolícieľovejstanicealebovdanejcieľovejstanicikonkrétne,alepokiaľchce,aby
cestujúci využívali služby jeho stanice, v tom prípade je povinný rešpektovať cenník alebo návrh dohody
z ich strany. Ak ho nechce rešpektovať, nemusí, môže si vybrať inú stanicu. Môže si vybrať terminál v
prípade Ostravy napr. Svinov, ale jeho cestujúci do centra mesta by museli použiť MHD, od nich môžu

ísť aj peši, pretože sú blízko centra. Teda cena vyplýva aj zo situovania stanice, čo je v obchodných
vzťahoch bežné. Pri určení ceny majú svoju vnútornú kalkuláciu, ale to je ich záležitosť, nie sú povinný
ju predkladať. Cena voči zákazníkovi je zmluvná. Pokiaľ aj žalovaný žiadal, aby mu predložili kalkuláciu
ich cien, nebol na to dôvod, nemal na to právo. Cestovný poriadok u žalobcu žalovaný vyvesený mal a
pokiaľ niekto tvrdí, že cestovný poriadok bol strhávaný žalobcom to nie je pravda, o tom vedomosť nemá.

Z listinných dôkazov mal súd za preukázané že žalovaný užíval autobusové stanice žalobcu v Ostrave
a Novom Jičíne v rokoch 2006 - 2008 v rovnakom rozsahu ako v roku 2005, teda v dobe kedy medzi
obidvoma stranami bola uzatvorená riadna zmluva o užívaní týchto autobusových staníc, zmluva mala
číslo SAN 42 001/2005. Na základe tejto zmluvy bolo žalovanému umožnené používať odjazdové
a príjazdové státia na autobusových staniciach v určenom čase a poskytovanie ďalších služieb napr.

ústnych, telefonických informácií o platných cestovných poriadkoch, vyvesenie cestovných poriadkov
na odjazdových státiach a podobne. Žalovaný predmetnou zmluvou zaisťoval prevádzku medzinárodnej
autobusovej linky č. 102703000151 Ostrava - Nový Jičín - Vsetín - Trenčín - Piešťany - Bratislava. Túto
skutočnosť potvrdil aj odporca v konaní, čiže sporná nebola medzi účastníkmi konania. Pre nasledujúce
roky 2006 - 2008 zmluva medzi účastníkmi uzavretá nebola, avšak žalovaný v rovnakom rozsahu užíval

obe autobusové stanice až do 30.11.2008, kedy žalobcovi oznámil ukončenie prevádzky predmetnej
linky. Táto skutočnosť v konaní bola preukázaná stanoviskami procesných strán, svedeckou výpoveďou,
žalovaný len namietal nevyvesovanie cestovných poriadkov.

Spornou medzi účastníkmi konania zostala výška úhrady požadovanej žalobcom za užívanie
autobusových staníc, ktorú si žalobca uplatňuje v sume 207 Kč za jeden spoj autobusovej linky

stanovenej jeho cenníkom na rok 2008, ktorú tento považuje aj za obvyklú v porovnaní s cenami iných
poskytovateľov.

Z právnej teórie je zrejmé, že o prvý prípad bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 ide
vtedy, ak sa niekomu poskytlo plnenie bez právneho dôvodu (condicio indebity). Plnenie bez právnehodôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ku ktorým dochádza tým, že jeden
z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny
právomstanovenýdôvod,ktorýmmôžebyťnapr.dohodaúčastníkov,povinnosťvyplývajúcazozákonači

zprávnejskutočnostiapod.Ideoprípady,priktorýchprávnydôvodkokamihuplneniavôbecneexistoval.
Tým došlo na strane toho, kto majetkový prospech nadobudol, k zväčšeniu majetku oproti stavu pred
plnením.

V zmysle konštantnej judikatúry ako napr. rozsudok NS ČR zo dňa 15. 6. 1999 sp. zn. 25 Cdo 2578/98 sa
výška bezdôvodného obohatenia za užívanie veci bez právneho dôvodu určí peňažnou čiastkou, ktorá

zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobných vecí.

Rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je daný tým, aká majetková ujma vznikla
inému, ale aký majetkový prospech získal obohatený v čase jeho získania (predmetom bezdôvodného
obohatenia nie je hodnota vynaložených prostriedkov, ale zhodnotenie veci, ktoré dostal obohatený).
Majetkovým vyjadrením prospechu pri užívaní cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám
vynakladaným obvykle na danom mieste a v čase na užívanie veci aj s prihliadnutím na druh právneho

dôvodu. V danom prípade teda ide o sumu, ktorú by mal obohatený v danom mieste a čase obvykle
zaplatiť. Za obvyklú cenu treba nevyhnutne považovať takú sumu, ktorá v sebe zahŕňa aj zisk
prenajímateľa, keďže zisk je v obchodných vzťahoch súčasťou obchodnej ceny.

Súd z listinných dôkazov, predovšetkým predložením cien iných vlastníkov a prevádzkovateľov
autobusových staníc v Českej republike, predovšetkým cien tých vlastníkov a prevádzkovateľov,

ktorí prevádzkujú autobusové stanice v mestách porovnateľných veľkosťou, počtom obyvateľov a
demograficky (Brno - 275 Kč, Vyškov -115 Kč, Hodonín - 130 Kč, a to za jeden spoj), keď v prípade
autobusovej stanice Brno bola odporcom akceptovaná suma 275 Kč za spoj v rozhodnom období, preto
podľa názoru súdu uplatnená cena žalobcom za užívanie autobusových staníc, ktorá vychádza z jeho
cenníku, bez zákonnej regulácie, je cenou obvyklou a to s prihliadnutím aj k nákladom na prevádzku

a nutnú modernizáciu prevádzkovaných autobusových staníc v daných lokalitách. Súd pri hodnotení
demografické postavenia jednotlivých lokalít voči zrovnateľným lokalitám v iných miestach na území
Českej republiky prihliadol tiež k situácii v doprave medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.
Súčasťou ceny je uplatnená DPH, nakoľko žalobca je jej plátcom a túto je povinný odviesť.

Pokiaľ aj žalovaný namietal neprimeraný rozdiel v cenách u mestskej hromadnej doprave, tu súd

poukazuje na rozdielnosť aj u iných prevádzkovateľoch, čo spočíva v rozsahu poskytovaných služieb
medzi jednotlivými typmi prepráv, na čo poukázal aj žalobca a zdôvodnil to tým, že mestská
hromadná doprava predpokladá iba krátky pobyt cestujúceho v areáli autobusovej stanice bez využitia
príslušenstva, prímestská doprava predpokladá tiež krátky pobyt cestujúceho v areáli autobusovej
stanice, cestujúci cestuje na dlhšiu vzdialenosť než v MHD, preto čiastočne využíva aj príslušenstvo

autobusovej stanice, diaľková medzinárodná doprava zvlášť predpokladá dlhší pobyt cestujúceho v
areáli autobusovej stanice s využitím celého príslušenstva a služieb, najmä ide o vykurovanú čakáreň,
WC, informačnú kanceláriu, predaj miesteniek, úschovu batožiny, kútik pre matky s deťmi, vybavenie
cestujúcich a batožiny vykonáva vodič vozidla vrátane uloženia batožiny a ich evidencia v batožinovom
priestore vozidla.

Žalovaný namietal aj to, že v rozhodnom období mu neboli doplnkové služby riadne poskytované,
osobitne poukázal na nevyvesovanie cestovných poriadkov, na preukázanie čoho predložil súdu
zápisnice spísané s vodičmi. Zo svedeckej výpoveď svedka Ing. Satkeho, vedúceho služieb
autobusových staníc ČSAD Ostrava, a.s., však vyplýva, že napriek neexistencie zmluvy v rozhodnom
období, navrhovateľ umožňoval žalovanému vjazd a výjazd jeho spojov na autobusové stanice,

cestujúcim boli poskytované ako informačné služby ohľadne spojov žalovaného aj ostatné doplnkové
služby.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry, súd v tomto rozhodnutí poukazuje na inštitút dôkazného bremena.Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých

prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre
nečinnosť účastníka, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola
nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno
ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností

vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností
tvrdí.

Súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje najmä na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva
patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,

aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje
práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných
ustanovení (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011).

Podľa uvádzaného potom súd musí konštatovať, že žalovaný predložením len zápisníc ním spísaných
s vodičmi, nemôže považovať za hodnoverný dôkazný prostriedok (listina), oproti svedeckej výpovede

svedka Ing. Satkeho, vypočutého po príslušnom zákonnom poučení podľa § 126 Občianskeho súdneho
poriadku súdom v konaní, ktoré obsahuje aj poučenie o následkoch nepravdivej výpovede, preto
výsledky zhodnotenia týchto listinných dôkazov neumožňujú súdu prijať záver o pravdivosti tejto
skutočnosti.

V danom prípade tak súd ustálil, že žalovaný získal majetkový prospech v rozsahu uplatnenej

pohľadávky, preto návrhu vyhovel.

Proti tomu rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny rozhodnutia
súdu prvého stupňa tak, aby bola žaloba zamietnutá. Namietal, že súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukazoval na to, že už v roku 2006 žalobcu žiadal, aby mu preukázal, aké služby a

za akú cenu bude na základe zmluvy v roku 2006 poskytovať s tým, že ak by mu žalobca kalkuláciu
ceny predložil, zvážil by, ktoré z ponúkaných služieb by využíval a o využitie ktorých by nemal
záujem. Nakoľko žalobca mu kalkuláciu nepredložil a žalovaný s rozdielnou úhradou za užívanie
nástupíšť nesúhlasil, zmluvu na rok 2008 nepodpísal a žiadal žalobcu o podrobnú kalkuláciu ceny
za spoj. Má za to, že nútiť zmluvného partnera prijať plnenie, o ktoré tento nemá záujem, nesúvisí

so zabezpečovaním spojov žalovaného a je pre neho nepotrebné, odporuje zásade rovnoprávneho
postavenia zmluvných strán. Situáciu, keď dopravca nemôže cestujúcich vyložiť a naložiť na inom
mieste, a prevádzkovateľ autobusovej stanice ho núti platiť príliš vysoké poplatky, považuje za
zneužívanie postavenia prevádzkovateľa stanice. Dopravcovia prevádzkujúci diaľkové a medzinárodné
linky sú žalobcom neprimerane znevýhodňovaní voči dopravcom prevádzkujúcim MHD a prímestské

linky, čím narúša zásady voľnej súťaže, v ktorej by všetci mali mať rovnaké podmienky pre podnikanie.
Pokiaľ žalobca požaduje poplatok za spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobne doprave 207,- Kč, čo
je takmer osemnásobok oproti poplatku za spoj v MHD a viac ako štvornásobok poplatku v prímestskej
osobnej doprave, mal by pri medzinárodných spojoch poskytovať adekvátne väčší počet služieb.
Nestotožňuje sa s názorom žalobcu a súdu, že rozdiel vo výške cien spočíva v rozdielnosti rozsahu

služieb poskytovaných pri jednotlivých typoch prepráv, nakoľko ide iba o domnienku nepodloženú
kvalifikovanýmskúmaním.SpojeMHDpremávajúčasto,cestujúcisúpermanentneavoveľkompočtena
stanici, využíva ich o 100 % viac cestujúcich ako v medzinárodnej doprave, pri ktorej je počet cestujúcich
obmedzený počtom miest na sedenie, z čoho vyplýva aj väčšie užívanie a opotrebúvanie staníc. Súd
podľa odvolateľa pochybil, keď výpoveď svedka K. I. neporovnal s jeho výpoveďou v konaní Okresného

súdu Trnava 9Cb/86/2009, z ktorej vyplýva, že jednou z podstatných služieb započítaných do ceny sú
služby informačných kancelárií, pričom žalovanému tieto služby poskytované neboli, a podľa písomnejvýpovede Ľ. N. - bývalého vodiča žalovaného, informovanosť cestujúcich nebola zabezpečená a lepenie
cestovných poriadkov zabezpečovali vodiči na linke. Žalobca si nemôže úspešne uplatniť nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za využívanie tých podstatných služieb, ktoré neposkytoval, pričom

pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia nemôže byť použitý cenník žalobcu nakoľko v cenníku
ide o zmluvne dohodnutú cenu za užívanie autobusovej stanice, nie o vyúčtovanie bezdôvodného
obohatenia, a správne by pri výpočte mali byť použité ustanovenia upravujúce vecné bremeno, potrebné
je tiež poznať náklady žalobcu na prevádzku stanice a počet všetkých spojov. V cene stanovenej
žalobcomjezakalkulovanýajjehozisk,ktorýsapribezdôvodnomobohatenínenahrádza,pretojecenník

pre výpočet bezdôvodného obohatenia nepoužiteľný, naviac žalovaný nemôže vydať DPH nakoľko DPH
nenadobudol.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s
obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovaného.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil
logicky a vecne správne, pričom svoje úvahy, postupy a závery jasne a zrozumiteľne vysvetlil v
odôvodnení rozhodnutia.

Súd správne konštatoval, že výška bezdôvodného obohatenia nie je daná tým, aká majetková ujma
vznikla inému subjektu, nejde o stanovenie výšky škody, ušlého zisku, či náhradu alikvotnej časti

nákladov na prevádzku autobusových staníc, ale o určenie, o čo sa zväčšil majetok žalovaného, resp. o
čo sa nezmenšil, hoci sa v súvislosti s využívaním platených služieb žalobcu zmenšiť mal, čo by musel
žalovaný vynaložiť v prípade existencie právneho dôvodu oprávňujúceho ho k využitiu predmetných
služieb.

Súdom prvého stupňa určená výška bezdôvodného obohatenia správne vychádza z ceny všeobecne

za totožné plnenia vyžadované od tretích osôb - zmluvných partnerov žalobcu na základe cenníka,
pričom nie je právny dôvod skúmania cenotvorby žalobcu, ktorá nepochybne patrí do jeho výlučnej
kompetencie. V tejto súvislosti zmluvná voľnosť žalovaného spočíva v možnosti žalobcom stanovenú
cenu akceptovať a poskytovanú službu - využitie príjazdového a odjazdového státia na autobusovej
stanici prijímať alebo cenu neakceptovať a službu nevyužívať.

Skutočnosť, že žalobca cenu za užívanie autobusových staníc určil na základe logických, hoci odborným
skúmaním nepodložených, úvah, rozdielne pre jednotlivé druhy dopráv (MHD, prímestská, diaľková
vnútroštátna, medzinárodná, príležitostná) neznamená, že by zo strany žalobcu malo ísť o zneužitie
práva, ktoré by malo mať za následok odopretie právnej ochrany uplatnenému nároku.

Žalobca neposkytuje jednotlivé služby súvisiace s prevádzkou autobusovej stanice za čiastkové ceny,

ktoré by sa podľa žalovaného mohli podieľať na celkovej cene príjazdu alebo odjazdu spoja, preto
ani prípadné nevyužitie niektorej zo služieb (napr. vylepovanie cestovných poriadkov zamestnancami
žalobcu) nie je dôvodom pre záver o bezdôvodnom obohatení menšieho rozsahu ako je cena stanovená
cenníkom za príjazd alebo odjazd spoja (obdobne v prípade výrobcu tovaru, ktorý pri stanovení ceny
výrobku zohľadnil nielen svoje náklady na výrobné stroje a pracovnú silu, ale aj náklady na výstavbu

parkoviska pre zákazníkov, zákazníkovi, ktorý parkovanie nevyužil, nevzniká nárok na nižšiu cenu
výrobku).

Vzhľadom k uvedenému možno konštatovať, že sa súd prvého stupňa správne vysporiadal s celým
rozsahom relevantnej argumentácie žalovaného a žalobcovi správne priznal právo vyplývajúce z
ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka Českej republiky ako práva rozhodného podľačl. 2 a 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 (Rím II), inak prakticky
totožného s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia platnou na území Slovenskej republiky.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. s poukazom na skutočnosť,
že hoci v tomto konaní úspešný žalobca návrh na priznanie náhrady trov konania podal, ich výšku v
lehote stanovej procesným predpisom nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.