Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sži/15/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201299
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012201299.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému:
Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. Spr. 6149/12 zo dňa 20. júna 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave č. k. 4S/132/2012-37 zo dňa 02. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. 4S/132/2012-37 zo dňa 02. augusta 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
71/1992 Zb.“) zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Žalobca bol vyzvaný na

zaplatenie súdneho poplatku výzvou doručenou právnemu zástupcovi žalobcu dňa 29.05.2013. Žalobca
na túto výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagoval podaním označeným ako „odvolanie proti
výzve/uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu“ doručeným krajskému súdu
12.06.2013.Vtomtopodanížalobcaargumentuje,žekrajskýsúdpochybil,keďvydalvýzvunazaplatenie
súdneho poplatku, pretože o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením,
ktoré má byť odôvodnené podľa § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Keďže

výzva odôvodnenie neobsahuje, je nepreskúmateľná. Ďalej žalobca v podaní argumentoval tým, že
krajský súd ho nemal vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka
súdnychpoplatkovakoprílohykzákonuč.71/1992Zb.,pretožežalovanýniejeorgánomverejnejsprávy,
ale orgánom verejnej moci. Krajský súd k týmto námietkam žalobcu v napadnutom uznesení uviedol,
že § 10 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. jasne hovorí o výzve (nie o uznesení) na zaplatenie

súdneho poplatku. Krajský súd teda postupoval správne, keď žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho
poplatku, určil mu 10-dňovú lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, poučil ho o následku nezaplatenia
súdneho poplatku. Zákon č. 71/1992 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis,
preto bol krajský súd povinný postupovať podľa zákona č. 71/1992 Zb. Je pravdou, že Krajský súd
v Bratislave je orgánom verejnej moci. V predmetnej právnej veci však rozhodoval podľa zákona č.
211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o

slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“), teda v prenesenej
kompetencii ako orgán verejnej správy. Ak by Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako orgán verejnej
moci, nebolo by jeho rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve správnym súdom.Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie
krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku žalobca namietal, že výzvu na zaplatenie súdneho poplatku považuje za nesprávnu.

Napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 O.s.p., preto je nepreskúmateľné.
Podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/
žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Podľa názoru
žalobcu však Krajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je
rozhodnutím orgánu verejnej správy; žalobca nežiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale

orgánu verejnej moci. Na základe ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. došlo k rozšíreniu
právomoci všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19
zákona č. 211/2000 Z.z. aj na orgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu
tohto rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov. Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na zaplatenie
súdneho poplatku za podanú žalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej

správy, ktorý je o.i. Krajský súd v Bratislave. Preto je žalobca toho názoru, že nemá povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za žalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej
povinnosti tento poplatok zaplatiť, nie je možné. K odvolaniu priložil fotokópiu rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29.03.2007.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. Nenariadenie odvolacieho pojednávania
nebolo v rozpore s verejným záujmom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal posúdením povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu.
VtomtoprípadejepotrebnéprimárnesazaoberaťnámietkoužalobcutýkajúcousapostaveniaKrajského
súdu v Bratislave ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z.z.

Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje
o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach
alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom
a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu

vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán
verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a
tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať
(uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa 9.
júna 1992). Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj

súdnej moci. Preto čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vychádza zo širokej koncepcie povinných
osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2 zákona č. 211/2000 Z. z. tak, že ide o:

- štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon
zverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnickýchosôbvoblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,

- právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným
celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,

- právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,

- iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu
vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska
formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných

inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (Hendrych, D. a kol. Správní
právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).

Na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sa použijú ustanovenia Správneho poriadku, pokiaľ zákon č.
211/2000 Z.z. neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.). Správny poriadok v ustanovení
§ 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej
samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa na úseku práva
na prístup k informáciám.

Krajský súd v Bratislave má právomoc rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Krajskému súdu však môžu vyplývať
povinnostikonaťarozhodovaťajvinýchoblastiachanazákladeinýchprávnychpredpisov.Otakýprípad
ideajvpredmetnejprávnejveci.Oblasťslobodnéhoprístupukinformáciámjesúčasťouverejnéhopráva,
v tomto prípade správneho práva. Krajský súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá
postavenie súdneho orgánu, ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že

žalovaný má vo svojom názve slovo „súd“, pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na
prístup k informáciám, ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má
alebo nemá vo svojej dispozičnej sfére, podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je správnym (administratívnym)
orgánom. V tomto prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým
súd koná v rámci kompetencie podľa čl. 141 až 148 Ústavy Slovenskej republiky a príslušných zákonov,

správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Túto
skutočnosť zdôrazňuje aj to, že o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie nerozhodujú jednotlivé
senáty alebo samosudcovia krajského súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ale o sprístupnení
alebo nesprístupnení informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. rozhodujú orgány riadenia a správy
súdu (predseda, resp. podpredseda krajského súdu). S prihliadnutím na § 1 ods. 2 Správneho poriadku,

§ 244 ods. 2 O.s.p. a zákon č. 211/2000 Z.z. je možné Krajský súd v Bratislave definovať ako povinnú
osobu ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb, a teda ako správny orgán, prípadne ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie
žalovaného je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.

Konanie o tejto žalobe je následne spoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby,
ak v písmenách b/ až d/ nie je ustanovené inak, v tomto prípade vo výške 66 €.

Krajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú
žalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (č.l. 32). Žalobca

bol poučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie zastaví podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal 29.05.2013. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dáva žalobcovi do pozornosti celé ustanovenie § 10 zákona č. 71/1992 Zb.
Citované zákonné ustanovenie rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho poplatku a uznesením
na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou, podmienkami a následkami

nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb.) je poplatníkovi zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného
podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je
zastavenie konania. Na druhej strane uznesenie (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) na zaplatenie
súdneho poplatku je účastníkovi zasielané len v taxatívne určených prípadoch, ak:

- už súd začal konať vo veci samej,- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy
jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať

vo veci samej,

- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Následkomnezaplateniasúdnehopoplatkunazákladeuzneseniajevymáhanienezaplatenéhosúdneho
poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších

predpisov, teda nie zastavenie konania. Krajský súd správne poukázal na subsidiárne použitie
Občianskeho súdneho poriadku, pretože vzťah medzi zákonom č. 71/1992 Zb. a Občianskym súdnym
poriadkom je založený na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie
ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie); osobitným zákonom je zákon č. 71/1992 Zb. a všeobecným
zákonom je Občiansky súdny poriadok. Preto nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením

podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., nakoľko neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie,
ale správne žalobcu vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorej je následkom
nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods.
1 zákona č. 71/1992 Zb. sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší
súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. (ale aj iných

zákonovvovšeobecnosti)nemožnovykladaťizolovaneabezkontextu,atosakcentomnato,žežalobca
je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním.

V správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania
druhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.) výnimku tvoria prípady vyplývajúce z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo zo sankčných vecí (§ 250i

ods. 2 O.s.p.), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde. Zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká
správneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale preskúmava
zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov (§ 244 a nasl. O.s.p.). Krajský súd preto rozhodol
na základe skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného, na základe
nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom, vo veci nevykonal dokazovanie v merite veci, preto ani

nenariadil pojednávanie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov je postup a rozhodnutie
krajského súdu v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/132/2012-37 zo dňa 02.08.2013 ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolpodľa§250kods.1vspojenís§224ods.1O.s.p.aúčastníkom
ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému náhrada trov
konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.