Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1246/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111227051
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6111227051.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36613843 proti odporcovi
B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. dielcom XXX, D., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu

ZdruženianaochranuspotrebiteľaHOOS,sosídlomPrešov,Nám.Legionárov5,IČO:42176778,právne
zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Stropkov, SNP
č. 7, IČO: 35510722, o zaplatenie 1161,68 € s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 7C/65/2012-141 zo dňa 07.10.2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd návrh zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania
potvrdzuje.

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 118,92 € k rukám jeho právneho zástupcu, do troch
dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal od odporkyne
zaplatenia sumy 1161,68 € z titulu neuhradenej pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy o poskytnutí

flexipôžičky zo dňa 26.05.2004, uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom pod
č. 002201701250504 (ďalej v texte len „zmluva o poskytnutí flexipôžičky”).

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou
sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru. Prioritne sa zaoberal uplatnenou námietkou premlčania predmetnej
pohľadávky s ohľadom na ust. § 397 Obchodného zákonníka. Vykonaným dokazovaním dospel k

právnemu záveru, že všeobecná štvorročná premlčacia lehota uplynula dňa 08.12.2010, teda 4 roky
od postúpenia pohľadávky dňa 08.12.2006, odkedy si navrhovateľ nepochybne mohol uplatniť nárok
na súde, keďže už v tom čase bola zmluva zo strany právneho predchodcu vypovedaná. V tejto
súvislosti poukázal na list právneho predchodcu navrhovateľa zo dňa 01.03.2005, obsahom ktorého
bolo odstúpenie právneho predchodcu navrhovateľa od zmluvy o poskytnutí flexipôžičky uzavretej medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom dňa 26.05.2004 z dôvodu neuhradenia dlžnej sumy

v súlade s článkom III bod 6 s tým, že právny predchodca navrhovateľa vyzval odporcu na predčasné
splatenie úveru vrátane príslušenstva v lehote 15 dní odo dňa doručenia predmetného listu, pričomv tom čase dlh predstavoval sumu 62 700,26 Sk. Až následne 08.02.2006 bola uvedená pohľadávka
postúpená zmluvou o postúpení na navrhovateľa, ktorý s odporcom uzavrel dňa 12.06.2009 dohodu
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, v zmysle ktorej došlo podľa navrhovateľa k novému

začatiu plynutia premlčacej lehoty. Okresný súd však v tejto súvislosti jednoznačne uviedol, že túto
dohodu skúmal z pohľadu neprijateľnosti zmluvných podmienok a mal za preukázané, že predmetná
dohoda je predtlačeným formulárom, ktoré navrhovateľ predkladá takmer vo všetkých prípadoch (keďže
z praxe je súdu známe, akým spôsobom navrhovateľ postupuje pri uplatňovaní svojich pohľadávok).
Spotrebiteľ, teda odporca nevedel, a ani nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok v takejto

podobe, naviac ak táto dohoda je predkladaná spotrebiteľom na podpis bez akéhokoľvek vysvetlenia,
čo podpisujú a aké následky by takáto dohoda mohla mať. Predmetnú dohodu vrátane uznania dlhu
považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, aj s prihliadnutím na ust. § 558 Občianskeho zákonníka
a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver, že v dôsledku absolútne neplatnej zmluvnej
podmienky - dohody o splátkovom kalendári a uznaní záväzku, nemohlo dôjsť k predĺženiu premlčacej
doby, v dôsledku čoho celý nárok navrhovateľa zamietol.

Pred rozhodnutím vo veci samej súd posúdil návrh vedľajšieho účastníka na strane odporcu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. za nedôvodný a v poradí prvým výrokom svojho
rozhodnutia tento návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu ako účastníkovi v konaní úspešnému, priznal náhradu trov konania pozostávajúcich

z trov právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta 1. O.s.p.) odvolanie
navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného
zistenia skutkového stavu, pretože v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu zo

strany odporcov, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta,
Občianskeho zákonníka a aby nastali účinky predmetného ustanovenia zákon nevyžaduje, aby dlžník
mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Zároveň však poukázal na ust. čl. 3. bod 3.1. dohody,
v ktorom odporca potvrdil svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu, to znamená, v danom prípade
nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by ku dňu podpisu dohody bola

pohľadávka navrhovateľa považovaná za premlčanú. Má za to, že daným prístupom súdu dochádza
k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k
úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového
vzťahu vyplývajú. Konanie odporcu nemožno podľa neho považovať za morálne a čestné, a preto
nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá

ochrana. Navrhovateľ sa preto nestotožnil s právnym záverom okresného súdu o dôvodne vznesenej
námietke premlčania, nakoľko ak by aj odporcovia v čase uznania dlhu nevedeli o jeho premlčaní,
právny účinok je spojený s uznaním práva, ktoré predpokladá § 110 ods. 1, druhá veta OZ, t. j.
prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby v
takomto prípade nastupuje. Keďže dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán,

ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v splátkach, potom už navrhovateľ ako
postupník nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Na dohodu sa preto nevzťahujú
ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na záver konštatoval, že
nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pretože
tento musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych

konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal i na dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z. z. a
viaceré rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave. Naviac, trovy právneho
zastúpenia vynaložené právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považoval za neúčelné. Navrhol, aby
odvolacísúdnapadnutýrozsudokvzmysleust.§220O.s.p.zmeniltak,ževyhovienávrhunavrhovateľa
v plnom rozsahu a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva, resp., aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Vedľajší účastník na strane odporcu k odvolaniu navrhovateľa v písomnom vyjadrení uviedol, že okresný
súd v odôvodnení rozsudku náležite argumentoval, prečo predmetnej dohode nepriznal právne účinky,
keď sa oprel aj o argumentáciu vedľajšieho účastníka v konaní a o argumentáciu odvolacieho súdu v

zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.04.2013 č.k. 16Co/5/2013 - 119, ktorú
považuje za zákonnú, správnu a korešpondujúcu s právnymi aktmi EÚ a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Vzhľadom ku skutočnosti, že vedľajší účastník vidí v konaní navrhovateľa, ktorý spotrebiteľom podsúva
na podpis tieto zdanlivo výhodné dohody ako „splátkový kalendár“, nekalý zámer a v súdnych konaniach
vedľajší účastník namieta ich platnosť, vyvíja sa k tejto právnej problematike aj judikatúra odvolacích

súdov, na ktoré rozhodnutia vedľajší účastník v písomnom vyjadrení poukázal. Pokiaľ navrhovateľ v
odvolaní považoval trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka za neúčelné, vedľajší účastník
sa z jeho právnym názorom nestotožnil, má za to, že má právo dať sa právne v konaní zastúpiť, a aj
tomu zodpovedajúci nárok na náhradu trov konania, v prípade úspešného sporu. Opätovne poukázal
na viaceré rozhodnutia krajských súdov SR, ale i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
6Mcdo/5/20013, 6Mcdo/9/2013. V tejto súvislosti poukázal i na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách konkrétne článok 7 ods. 1, v zmysle ktorého členské štáty
zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali adekvátne a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany
predajcov alebo dodávateľov. Navrhol preto napadnutý rozsudok v celkom rozsahu vrátane náhrady tvor
konania potvrdiť ako vecne správny.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, ako
aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Výrokktorýmokresnýsúdnávrhvedľajšiehoúčastníkakonanianastraneodporcunaprerušeniekonania

zamietol, nebol odvolaním napadnutý, preto zostáva podľa § 206 ods. 2 O.s.p. nedotknutý.

Odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. oboznámil účastníkov konania na možnosť právneho
posúdenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní dlhu zo dňa 12.06.2009 v zmysle
ust. zák.č. 250/2007 Zb. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej v texte len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“),
účinného v čase uzavretia tejto dohody.

Podľa § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa , predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi.
Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v
rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú

nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného

člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 vyššie uvedeného zákona, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje
alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil,
pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do
omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.Podľa § 8 ods. 4 vyššie uvedeného zákona, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je

zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Keďže okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako bezdôvodný z dôvodu premlčania, odvolací súd
zameral preskúmanie veci v prvom rade na okolnosť, či predmetné vznesenie námietky premlčania je
dôvodné. Ak je teda vznesenie námietky premlčania odôvodnené, nezostáva nič iné tak okresnému,

ako i odvolaciemu súdu návrh navrhovateľa - veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha,
zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Podľa
platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané
právo veriteľovi nemôže priznať. Funkciou premlčania je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti
právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli.

V danej veci sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, ktorý považoval odporkyňu

za spotrebiteľku a konštatoval, že právny vzťah, ktorý existuje medzi navrhovateľom a odporkyňou je
právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a na tento právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia
upravujúce právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na
právne vzťahy, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda aj na právny úkon
uznania dlhu. Aj odvolací súd poznamenáva, že charakter zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym

predchodcom navrhovateľa a odporkyňou má spotrebiteľský charakter. Platná právna úprava už v čase
uzavretia zmluvy umožňovala vyvodiť právny záver, že ide o zmluvu spotrebiteľského charakteru. Je
preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje. V konaní nebolo
sporné, že právny predchodca navrhovateľa poskytol odporkyni úver, a naopak, odporkyňa bola povinná
poskytnutý úver splácať v splátkach riadne a včas, podľa uzavretej zmluvy.

Zmluva o poskytnutí flexipôžičky je zmluvou uzavretou v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom.
Premlčanie ako právny inštitút, sa napriek spotrebiteľskému charakteru zmluvy majúcej formu
absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom podľa § 397 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky. Tento záver neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej so spotrebiteľom je
premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva- Obchodného
zákonníka, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná, nešlo teda o obligatórne použitie Obchodného
zákonníka ako je tomu v tomto prípade.

V tejto súvislosti sa odvolací súd zaoberal otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú

zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah. Takýto záver však nemá
žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade
lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Odvolací súd nemohol dôvodne aplikovať
novelu zákona č. 102/2014 Z.z., ak čl. II. bod 1, týkajúci sa § 52 ods. 2 OZ, pripája vetu: „na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy použijú prednostne ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“, pretože uvedené ustanovenie
nadobudne účinnosť až 01.04.2015. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem preto súd vychádzal z
nasledujúcej hierarchie právnych predpisov :

Ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods.
3 písm. d) Obchodného zákonníka tretiu časť Obchodného zákonníka a tento záver je rozhodujúci aj pri

posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku, ručenia a ďalších inštitútov upravených
dvojkoľajne v oboch kódexoch a podobne. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Obchodnom
zákonníku. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle Občianskeho zákonníka, okrem iného, zaradiť
aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách

(§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obchodnýzákonník, ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa
vyplýva aj z článku Spotrebiteľská zmluva od Prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. uverejneného v bulletine
Slovenskej advokácie č. 12/2008. Podľa jeho právneho záveru iba v jednom prípade - práva na ochranu

pred neprimeranými neprijateľnými podmienkami - je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na
to, o akú zmluvu ide. Pokiaľ však ide o právne prostriedky, napr. uplatnenie práv vyplývajúcich z
omeškania, uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu, uplatnenie práv vyplývajúcich
zo zodpovednosti za vady, odstúpenie od zmluvy, či vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,
bude práve dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v

mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch, napr. práve úpravu o
premlčaní, výške úrokov z omeškania, ručenie a pod. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej
spotrebiteľskej zmluvy odvolací súd uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je teda aj absolútna obchodná
zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Z uvedeného je možno
následne vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v Obchodnom zákonníku nie sú v žiadnom prípade
ustanoveniamidispozitívnymi,alekogentnýmiasúčasnejenevyhnutnéuviesť,žedĺžkapremlčacejdoby

v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch, ktoré nemajú formu absolútneho obchodu nemôže
byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti
bola neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy. Uvedené sa týka i samotného inštitútu
uznania dlhu. Premlčanie, ako aj samotné uznanie dlhu sa v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu
absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom .

Okresný súd preto správne aplikoval obchodnoprávnu úpravu týkajúcu sa vznesenej námietky
premlčania. Z obsahu pripojených listinných dôkazov vyplýva a v uvedenom zistení skutkového stavu
sa odvolací súd stotožňuje s prvostupňovým súdom, že právny predchodca navrhovateľa od zmluvy
odstúpil listom zo dňa 01.03.2005, ktorým vyzval odporcu na predčasné platenie úveru vrátane
príslušenstva, teda splatným sa stal celý dlh. Z uvedeného je potom zrejmé, že uplatnená pohľadávka

bola splatná najskôr dňom 18.03.2005, kedy mohol byť predmetný list doručený odporcovi, vrátane
uplynutia 15 dňovej lehoty na dobrovoľné splatenie dlhu, v ktorom prípade by štvorročná premlčacia
lehota uplynula dňom 18.03.2009 a najneskôr by všeobecná štvorročná premlčacia lehota uplynula
dňa 08.12.2010 tak, ako na to poukázal okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda 4 roky od
postúpenia pohľadávky dňa 08.12.2006, kedy si navrhovateľ nepochybne mohol uplatniť nárok na súde

napriek tomu, že už v tom čase bola zmluva zo strany právneho predchodcu vypovedaná. Preto v
konečnom dôsledku rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že vznesenie námietky premlčania je
zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu dôvodné, je vecne správne. Navrhovateľ podal návrh
na súd dňa 21.11.2011, teda po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Vedľajší účastník na
strane odporcu prípustne vzniesol námietku premlčania, potom súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich

otázkach o argumentáciu uvedenú vyššie, nemohol návrhu vyhovieť.

Ak navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, a to aj v odvolaní, že k uplynutiu premlčacej lehoty nedošlo,
nakoľko bola zavretá dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 12.06.209
(ďalej v texte len „dohoda“) a obsahom tejto dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu, čím nastali
právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, začala

plynúť nová 10 ročná premlčacia doba, k uvedenému odvolací súd uvádza nasledovné:

Pokiaľ ide o platnosť vyššie uvedenej dohody, okresný súd dôvodne považoval predmetnú dohodu za
neplatnú.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup navrhovateľa v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou
obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi. Dohodu o splátkovom kalendári

a uznaní záväzku dal navrhovateľ podpísať odporcom ako ním vopred pripravený formulár, kde okrem
dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil
aj pre nich zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody
o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach ide o laesio enormis, pretože dlžník
podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle navrhovateľa svoje

postavenie podstatne zhoršil.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 1845/11, podľa
ktorého : „Podle ustanovení § 55 ods. 1 Občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských
smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které

mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit jeho postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí
být zhoršeno, a to ani s jeho souhlasem, naopak, odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou.
S ohledem k citovaným zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty
ve prospěch žalobce, jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé
postavení bylo značně zhoršeno“. Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa,

ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný
konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného
obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil navrhovateľ poskytnúť ochranu. V prejednávanej veci totiž
nejde zo strany navrhovateľa o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou
normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred
prípadnýmsúdnym,resp.exekučnýmkonaním.Súdpoukazujeďalejnato,žeajsamotnánavrhovateľom

vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa, či
už úmyselne alebo nevedome nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“
v čl. 2. tejto dohody, ale v čl. 3 (ktorý má mimochodom názov forma splatenia záväzku ), v bode
3.1 deklaruje, že dlžník má vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem
záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť

zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení ani to, že v
prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka, ale o uznanie záväzku podľa
Obchodného zákonníka.

K samotnému uznaniu záväzku odvolací súd uvádza nasledovné:

Obchodnýzákonníkvust.§323ods.1obsahujekomplexnúúpravuuznaniazáväzku,ktorájepoužiteľná

pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Nebolo potrebné zisťovať
vedomosť odporcov o premlčaní dlhu, pretože Obchodný zákonník túto podmienku pre platnosť uznania
nevyžaduje. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že konanie navrhovateľa pri predkladaní
dohodynapodpisspotrebiteľomjevýkonprávaodporujúcidobrýmmravom(nekaloupraktikou),ktorému
nemožno poskytnúť súdnu ochranu (jej obsah je vytvorený predtlačeným formulárom, ktorý obsahoval

voľný priestor iba na vpísanie osobných údajov dlžníka, zmluvné dojednania spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Povinnosťou súdu
je ex offo skúmať, či dohoda obsahuje alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané
zvýhodnenie dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom.

V prejednávanej veci síce prvostupňový súd posudzoval uznanie záväzku v zmysle ustanoví

Občianskeho zákonníka, ale to na vecnej správnosti jeho rozhodnutia nič nemení, ak vyššie uvedená
dohoda vzhľadom na dôvody uvádzané tak prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom, je neplatná.

Odvolací súd sa zároveň nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že po postúpení pohľadávky
nie je v pozícii dodávateľa, a preto nejde o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom je odporca, pretože
dohoda sa riadi režimom hlavného záväzku a podpisom dohody nevzniká nový záväzok. Konanie

navrhovateľa pri predkladaní dohôd na podpis spotrebiteľom, je výkon práva odporujúci dobrým mravom
(nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Keďže zmluva uzavretá medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter
má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti ( splatnosti ). Ak podnikateľ ako dodávateľ do
dohody„tváriacej“saakodohodaozmenesplatnostizáväzkuinkorporujejednostrannýzmluvnýzáväzok

dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka spôsobuje
vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná aj podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku
považuje aj odvolací súd za neplatnú a k uvedenému na záver poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 6 MCdo/9/2012.Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval návrh navrhovateľa zhodne s právnym záverom
okresného súdu ako nedôvodný a vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania napadnutý
rozsudok vo veci samej, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo

výroku vecne správny potvrdil.

Pokiaľideosúvisiacivýrokonáhradetrovkonaniavedľajšiehoúčastníkanastraneodporkyne,ajvtomto
rozsahu považoval odvolací súd právny záver okresného súdu o dôvodnosti aplikácie ust. § 142 ods.
1 O. s. p. za správny s tým, že náhrada trov konania bola vyčíslená v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej v texte „vyhláška“).

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky
trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od

tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné
právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Základným predpokladom, za splnenia ktorého vznikne
nárok na náhradu trov konania, je však i účelnosť trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle vyššie uvedeného článku 47 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené
trovy považujú. Okresný súd teda dôvodne považoval trovy vynaložené vedľajším účastníkom na strane
odporkyne za účelné.

Je nepochybné, že vedľajší účastník a odporca boli v konaní úspešní. Konanie vo veci vyvolal práve
navrhovateľ, pričom vstup vedľajšieho účastníka do konania a oprávnenie na tento vstup mu vyplýva

priamo z Občianskeho súdneho poriadku, a to ust. § 93 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ako vedľajší
účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej
predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Osobitným predpisom mal zákonodarca na mysli najmä zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické

osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa,
osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.. Cieľom navrhovanej
úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak
v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie
alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konania ako vedľajší

účastníci. V praxi ide hlavne o Združenie na ochranu spotrebiteľov. K zamietnutiu návrhu došlo práve
v dôsledku kvalifikovane poskytnutej obrany odporcov prostredníctvom vedľajšieho účastníka, ktorý
v konaní vzniesol námietku premlčania. Ako už bolo uvedené, právo na právnu pomoc sa priznáva
každému - fyzickej ako aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana.
Odvolací súd už konštatoval, že trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne, nakoľko boli v

príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, ak po dôvodne
vznesenej námietke premlčania pôsobil jeho vstup v tom zmysle, že návrh navrhovateľa bol zamietnutý,
a to v celom rozsahu. K uvedenému argumentu odvolací súd na záver dodáva, že k neúčelnému
vzniku trov konania dochádza samotným podaním návrhu v prípade, ak bol následne v celom rozsahu
zamietnutý.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Vedľajší účastník na strane
odporkyne bol v odvolacom konaní úspešný, trovy právneho zastúpenia účelne vynaložené si uplatnilriadne a včas, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby v zmysle § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. MS SR
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte

„vyhláška“) za vyjadrenie zo dňa 04.12.2013 vo výške 91,29 € + režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky)
vo výške 7,81 € + 20% DPH vo výške 19,82 € (§ 18 ods. 2 vyhlášky). Trovy právneho zastúpenia tak
v odvolacom konaní predstavujú spolu sumu 118,92 €, ktoré trovy právneho zastúpenia je navrhovateľ
povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, a to k rukám jeho právneho zástupcu JUDr.
Ambróza Motyku, advokáta, do troch dní v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p..

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.