Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/219/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8810206355
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8810206355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcu D. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. U. XXX, zastúpený AK - JUDr. Stanislav Kačšák, s.r.o., Ulica 1.mája 1246, Vranov nad Topľou,
proti žalovanému VELIKOPOL, s.r.o., Kukorelliho 1505/50, Humenné, IČO 36463582, zastúpeného
JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, AK so sídlom v Humennom, Kukorelliho 1505/50, o zaplatenie
40 000 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, č.k.
9C 211/2010-231 z 18.6.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 40 000

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 40 000 eur od 8.7.2010 do zaplatenia v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Svojerozhodnutieodôvodniltým,žezvykonanéhodokazovaniamalzapreukázané,žežalobcaposkytol
žalovanému peňažnú pôžičku vo výške, ktorá je predmetom konania a potvrdil to viacerými dôkazmi.
Žalovaný sa nebránil v konaní tým, že by z jeho strany došlo medzi časom k vráteniu požičanej
sumy. Žalovaný poukazoval v priebehu konania na znenie spoločenskej zmluvy žalovaného, a to
konkrétne čl. 10 bod 5, ods. 10, z ktorého vyplývalo, že konateľ spoločnosti je oprávnený robiť v mene

spoločnosti nasledujúce opatrenia a úkony len z predchádzajúcim súhlasom valného zhromaždenia,
konkrétne prevzatie a poskytnutie pôžičiek alebo úverov ak požičaný obsah presahuje čiastku 5 000 eur.
Žalovaný tvrdil, že žalobca ako konateľ spoločnosti mal pred poskytnutím pôžičky žiadať o súhlas valné
zhromaždenie spoločnosti. Táto námietka z pohľadu súdu prvého stupňa nebola dôvodná vzhľadom
k tomu, že z úplného výpisu obchodného registra žalovanej spoločnosti bol žalobca konateľom do
2.3.2010. Všetky pôžičky zo strany žalobcu boli žalovanému poskytnuté až po tomto období. Ďalšie
tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca bol písomnou plnou mocou ako zamestnanec spoločnosti

poverený na plnenie úloh konateľa spoločnosti, rovnako považoval súd prvého stupňa za nedôvodné,
nakoľko fyzická osoba sa stáva konateľom spoločnosti až po rozhodnutí valného zhromaždenia. V tejto
súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax, z ktorej je zrejme, že nie je možné, aby sa fyzická osoba sa
stala konateľom napr. na základe plnej moci udelenej osobe samostatnou spoločnosťou, pretože takouto
formou postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nevznikne. Z toho dôvodu vyhovel
žalobe, keďže boli splnené všetky podmienky uvedené v § 657 OZ a priznal žalobcovi uplatnený nárok.
O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995

Z.z.. Žaloba vyzval žalovaného dňa 30.6.2010 navrátenie pôžičky a stanovil mu lehotu do 7.7.2010. Z
toho dôvodu súd prvého stupňa 8.7.2010 považoval deň, v ktorom sa žalovaný dostal do omeškania sozaplatením záväzku voči žalobcovi a od tohto obdobia priznal úrok z omeškania vo výške 9% úrokovej
sadzby k tomuto dátumu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Poukázal na
ústavnoprávnu povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie, ktoré vyplýva z dohovoru
Ústavy SR a aj listiny základných práv a slobôd z čl. 6 ods. 1. Každý má právo na to, aby záležitosť
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Práve zo skutočnosti, že súdny proces musí byť spravodlivý, vyvodzuje Európsky súd
povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie. Rozsudky súdov musia uviesť dostatočné

dôvody, na ktorých sú založené. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Garcia Ruiz v. Španielsko.
Rovnako Ústavný súd SR z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uviedol, že okrem prístupu k súdu priznáva sa aj
určitá kvalita súdneho rozhodnutia inak povedané právo na spravodlivý proces. Rovnako poukázal na §
157 ods. 2 O.s.p., kde v odôvodnení je potrené uviesť, čoho sa žalobca domáhal, z akých dôvodov, ako
vyjadril žalovaný prípadné iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť skutočnosti, ktoré považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Citoval tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Suominen v. Fínsko z 1.7.2003.
Pokiaľ žalobca uvádzal, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o pôžičke, je potrebné, aby boli
naplnené všetky skutočnosti medi žalobcom a žalovaným. To znamená, že hoci nevyžaduje osobitnú
formu a môže byť uzavretá aj ústne konkludentným prejavom, pojmovými znakmi sú prenechanie vecí,

t.j. z peňazí na voľné nakladanie druhovo určené, čiže peniaze dočasne správneho vzťahu povinnosť
vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Súd prvého stupňa sa v konaní
nezaoberal týmito atribútmi ani skutočnosťou, či sa jednalo uzavretie jednej zmluvy o pôžičke alebo
viacerých zmlúv. Rovnako sa nezaoberal pohnútkou žalobcu poskytnúť žalovanému pôžičku v čase,
keď už nebol ani štatutárnym orgánom, ani spoločníkom žalovaného a mal manažérsku zmluvu na dobu

určitú do 31.7.2010. Poskytnúť pôžičku dlžníkovi, ktorý disponoval dostatočným zdrojom finančných
prostriedkov je nedôvodné a vyplýva to zo stavu pokladne u žalovaného. Rovnako bolo v konaní
preukázané, že žalobca mal dostatočnú vedomosť o spoločenskej zmluve žalovaného, keďže pred tým
pôsobil ako spoločník a konateľ a vedel, že prevziať pôžičku vo výške 5 000 eur mohol žalovaný výlučne
popredchádzajúcomsúhlasejehonajvyššiehoorgánu,tedavalnéhozhromaždenia.Jetedamimoriadne

nepravdepodobné, že žalobca prevzal na seba také riziko, že bez dostatočnej miery opatrnosti poskytol
žalovanému pôžičku. Žalobca neuniesol bremeno materiálnej pravdy údajnej pôžičky, ktorá v kontexte
súvislosti, ktoré uviedol vo vyššie uvedenom odvolaní nemá žiaden reálny dôvod. Súd prvého stupňa
sa v napadnutom rozsudku nevyporiadal ani s časťou žalovaného nároku, ktorý môžeme považovať
za obranu žalovaného do výšky žalobcom uplatneného nároku a iba konštatoval, že o protinávrhu

žalovaného v sume 102 286, 44 eur bolo konanie zastavené. Týmto konaním súdu bola žalovanému
odňatámožnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosasúdnevyporiadalanisdôvodnosťouuplatnenéhonároku
žalovaného do výšky obrany voči žalobcovmu žalobnému návrhu. Z týchto dôvodov navrhol, aby bolo
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a vrátenú súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní vôbec

nereaguje na najdôležitejšie dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa žalobe vyhovel, t.j. nezaoberal
sa tým, či išlo o uzavretie jednej pôžičky alebo viacerých, neskúmal pohnútku žalobcu poskytnúť
pôžičku, nezohľadnil unesenie bremena materiálnej pravdy, dostatočne neodôvodnené rozhodnutie
a nevyporiadal sa s časťou žalobného návrhu, ktorú možno v rámci protinávrhu považovať za
obranu žalovaného. Na všetky tieto námietky nie je však relevantný dôvod. Súd prvého stupňa

v odôvodnení rozsudku popisuje dni, kedy došlo k požičaniu konkrétnych súm peňazí zo strany
žalobcu pre žalovaného. Súd prvého stupňa ďalej spomínal, že považoval za preukázané, že žaloba
postupne žalovanému opakovane peňažné pôžičky poskytol. Ohľadne pohnútky konania žalobcu súd
v odôvodnení uvádza, že žalobca tak konal z dôvodu, že ho o poskytnutie pôžičiek požiadal spoločník
a konateľ žalovaného. K termínu materiálnej pravdy používanému žalovaný v odvolaní poznamenáva,

že zásada zisťovania materiálnej pravdy sa spomína v správnom práve a tiež aj v zrušenom bývalom
trestnom zákone, kedy tento termín označoval povinnosť konajúceho orgánu zistiť skutočný skutkový
stav prejednávanej veci. Zásada materiálnej pravdy sa však v občianskom súdnom procese nespomína
nakoľkocivilnýsúdvobčianskomsúdnomkonanínedokazujemateriálnupravdualevychádzazdôkazovpredkladaných samotnými účastníkmi konania. Iba v konaní podľa 120 ods. 2 O.s.p. má samotný
súd možnosť sám od seba z úradnej moci vykonať dokazovanie aj nad rámec návrhov samotných
účastníkov. V tomto súdnom prípade sa však nejedná o takého konanie. Žalobca považuje napadnutý

rozsudok za dostatočne odôvodnený, kde sa podrobne súd prvého stupňa venuje skutkovým zisteniam
aj právnemu vyhodnoteniu v súdnom prípade, odôvodnenie nie je arbitrárne ani nepostráda logiku
vysvetlených primeraných záverov. Námietka o nedostatočnom zdôvodnení rozsudku v takomto zmysle
sa javí ako neopodstatnená. Žalovaný k odvolaniu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Cdo
286/2012, ktorý toto rozhodnutie s úvodom, že s jedná o právne odporúčaný názor NS SR, ktorý by

mal vo svoje rozhodovacej činnosti stabilne poukazovať na časť citovaného odôvodnenia spomínaného
ustanovenia. Po detailnejšom preskúmaní obsahu spomínaného ustanovenia, však žalobca prichádza
k iným záverom. Časť textu odôvodnenia, ktorý citoval žalovaný v odvolaní, však vôbec nie je názorom
NS SR, ale je iba oboznamovaním s obsahom predchádzajúcich súdnych rozhodnutí KS v Bratislave,
2Co 103/2011. V konaní Najvyšší súd SR rozhodoval o dovolaní vtedajšieho žalovaného, ktorý tvrdil, že
mu bola s postupom vtedajších súdov odňatá možnosť konať pred súdom a Najvyšší súd SR dovolanie

vtedajšieho žalovaného odmietol ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
To znamená, že odôvodnenie tohto rozhodnutia skôr smeruje k dôvodnosti odvolania žalovaného.
Žalovaný podal v tomto konaní aj protižalobu a žiadal, aby súd rozhodol v tomto konaní tak, že žalobu
žalobcu zamietne a protižalobe v celom rozsahu vyhovie. Nežiadal, aby bolo oproti žalobe rozhodnuté
iba v tej časti, v ktorej prevyšovala žalobcom uplatnená žalovaná suma. Žalovaná tak nepostupoval,

aby uznal nárok žalobcu v časti do jeho výšky a aby žiadal kompenzáciu iba rozdiel medzi nárokom
žalobcu a žalovaného na plnenie bolo predmetom rozhodnutia. Žalovaný sa v tomto konaní rozhodol
podať protižalobu, nič mu nebránilo, aby postupoval samostatnou žalobou, kde by on vystupoval ako
žalobca a žalobca v tomto konaní ako žalovaný. Žalobca nerozumie tvrdeniu žalovaného ako malo byť
žalovaného znemožnená realizácia jeho procesných práv, keď súd o jeho protižalobe konal. Rozhodol

o preddavku na trovy konania a následne o zastavení konania. Žalobca nezavinil, že žalovaný nezložil
preddavok a z toho dôvodu postupoval súd v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a konanie o
protižalobe zastavil. Toto zastavenie zavinil svojou pasivitou samotný žalovaný. Žalovaný nepodal ani
odvolanie proti tomuto uzneseniu. Preto navrhol v súlade s ustanovením § 219 O.s.p. rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd prejednal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených
v § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav na základe takto zisteného skutkového
stavu aj správne vec právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych záveroch súdu prvého stupňa sa

nič nezmenilo ani v štádiu odvolanie konania.

Odvolací súd v konaní mal za preukázané, že žalobca v hotovosti zaznamenaním príjmových a
výdavkových pokladničných dokladov odovzdal žalovanému sumu 40 000 eur. Dňa 26.4.2010 odovzdal
sumu 26 500 eur dňa 26.4.2010 sumu 3 500 eur a dňa 14.5.2010 sumu 10 000 eur. Na tieto odovzdané
sumy boli vystavené pokladničné príjmové doklady žalovaným overené podpisom konateľa spoločnosti

žalovaného. Tieto finančné prostriedky boli riadne zúčtované v účtovníctve spoločnosti o čom svedčí
znalecký posudok Ing. C. E.. Žalovaný dôkaz o vrátení týchto pôžičiek nepredložil. Žalobca pôsobil v
žalovanej spoločnosti ako spoločník a konateľ, ktorého funkcia zanikla k 2.3.2010.

Podľa§657OZzmluvouopôžičkeprenechávaveriteľdlžníkoviveciurčenépodľadruhu,najmäpeniaze,
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
pltná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 157 ods. 1 O.s.p., v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene Slovenskej
republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich presné označenie
účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku,
odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a
2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia.

Podľa § 157 ods. 2, O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Najpodstatnejšou námietkou v odvolaní uvedenou žalovaným bola okolnosť dostatočného spôsobu

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa s poukazom na judikatúru Ústavného súdu, Najvyššieho
súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorej je zdôraznené právo účastníka konania na riadne
zdôvodnenia svojho rozhodnutia. Žalovaný konkrétne poukázal na štruktúru rozhodnutia súdu prvého
stupňa,ktorámáobsahovaťstanoviskastrán,vykonanédokazovaniejehohodnoteniepodľajednotlivých
vykonanýchdôkazovapotomodôvodnenie,ktorévovzájomnýchsúvislostiachprezentujedôvody,prečo

súd prvého stupňa prijal rozhodnutie vo veci, ktoré sa rovná výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacím dôvodom uvedeným žalovaným vzhľadom k tomu, že
obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa podmienky stanovené zákonom, konkrétne ustanovení
§ 157 O.s.p.. Rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje stanoviská oboch strán z predmetu sporu,
rovnako odôvodňuje prečo sa nezaoberal protižalobcou žalovaného, skutkovo vymedzuje okolnosti,

ktoré považuje za preukázané, uvádza výsledky vykonaného dokazovania výsluchom svedkov s tým, že
uvádza aj jednotlivé vyjadrenia svedkýň a zároveň tiež poukázal na výsledky znaleckého dokazovania
znalca z odboru účtovníctva a daňovníctva, ktorý skúmal daňovníctvo žalovanej spoločnosti v
rozhodnom období, ktorého predmetom bolo aj poskytnutie finančných prostriedkov zo strany žalobcu.
V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalovaný sa obmedzil na vyjadrenie, v ktorom popieral

existenciu akejkoľvek pôžičky poskytnutej zo strany žalobcu žalovanej spoločnosti a poukazoval na
spoločenskú zmluvu spoločnosti, ktorej v minulosti bol spoločníkom a konateľom aj žalobca a mal
vedomosť o fungovaní spoločnosti vo vzťahu k disponovaniu s finančnými prostriedkami a limitmi, ktoré
spoločenská zmluva stanovovala pre nakladanie či už so spoločníkmi alebo konateľmi tejto spoločnosti.
Z týchto dôvodov nemožno vychádzať z argumentov žalovaného uvedených v odvolaní, keďže tak

vymedzenie skutkového stavu ako aj výsledky vykonaného dokazovania a v konečnom dôsledku právny
záver súdu prvého stupňa sú v súlade so zákonom. Na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa
nemá vplyv ani okolnosť, že odôvodnenie rozhodnutia je uvedené na viacerých stranách rozhodnutia,
keďže rozsudok súdu základné náležitosti stanovenej zákonom o rozhodnutí o veci samej spĺňa. Z
obsahu rozhodnutia na str. 3 aj vyplýva, že súd prvého stupňa finančné plnenia žalobcu žalovanej

považoval za viaceré pôžičky, čo vyplýva z gramatického výkladu ods. 2 na str. 3 rozhodnutia. Tak
tiež je zrejme akým spôsobom súd posúdil nárok na vrátenie pôžičky, že išlo o ústnu pôžičku, ktorá
bola poskytnutá a svedkovia potvrdili, že viackrát žalobca poskytoval spoločnosti žalovaného takéto
finančné plnenia. Pokiaľ išlo o vrátenie pôžičky alebo lehotu na vrátenie pôžičky, táto bola takisto
vymedzená v rozhodnutí súdu v 4 ods., str. 5 rozsudku, kde konštatuje kedy bol žalovaný vyzvaný

na vrátenie, v akej lehote, kedy uplynula lehota na plnenie a kedy sa dostal žalovaný do omeškania.
Výsledky vykonaného dokazovania vyplýval jednoznačný názor súdu prvého stupňa, že žalobcov nárok
je dôvodný s prihliadnutím predovšetkým na dôkaz, ktorý takisto je v rozhodnutí súdu prvého stupňa
uvedený, a to je znalecké dokazovanie, ktoré bolo vykonané v rámci konania prebiehajúceho pred
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru vo Vranove pod sp. zn. ČVS ORP 8/OEKVT/2011 a tento

listinný dôkaz bol doplnený aj vypočutím znalca na pojednávaní pred konajúcim súdom. Z týchto
dôvodov argumentácia žalovaného v podanom odvolaní z pohľadu súdu prvého stupňa je nedôvodná ana základe dôkazov, ktoré boli vykonané jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s dominantným dôrazom
na znalecký posudok a jeho závery, že výdavkové pokladničné doklady žalobcu a príjmové pokladničné
doklady žalovaného sú riadne v účtovnej evidencii spoločnosti zaevidované s tým, že dôkaz o tom, že

tieto z účtu žalovaného boli vrátené žalobcovi neboli preukázané.

Argumentácia týkajúca sa podanej protižalobe je v súlade so záverom súdu prvého stupňa nedôvodu,
vzhľadom na zastavené konanie o protižalobe žalovanej a výrok nadobudol aj právoplatnosť. V ďalšom
konaní žalovaný už neargumentoval kompenzačnou námietkou a obmedzil sa len na popieranie
existencie pôžičky poskytnutej žalobcom. Preto postup súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za

vecne správny.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 4 O.s.p. vzhľadom k tomu, že súd
prvého stupňa rozhodne o trovách konania až po právoplatnosti konania vo veci samej, odvolací súd
poukazuje na túto okolnosť s tým, že súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí o trovách konania bude
rozhodovať aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.