Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžp/11/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200254
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012200254.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej
veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, IČO 31 303 862, s adresou
Tulčík č. 26, zast. JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Štúrova č. 20,
042 83 Košice (I.), proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky so sídlom
Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2013 č.
k. 5S 59/2012-112, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2013 č. k. 5S
59/2012-112 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

A)

1. Na základe žiadosti žalobcu z 28.01.2003 o oboznámenie o začatých správnych konaniach, ktoré sa
dotýkajú udeľovania výnimiek z ochrany druhov alebo území, bol žalobca žalovaným upovedomovaný o
začatí viacerých správnych konaní (v počte prevyšujúcom niekoľko desiatok - žalobca uvádza konkrétne
21 prebiehajúcich konaní) vyvolaných na podnet rôznych poľovníckych združení alebo iných subjektov,
ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov - konkrétne medveďa
hnedého.

2. Rozhodnutím č. 8464/2011-1.10 (20/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011 (č.l. 22) minister životného
prostredia Slovenskej republiky postupom podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“)

- zmenil výrok rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru výkonu štátnej
správy č. 3919/2011-2.2 z 19.9.2011, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán štátnej správy ochrany
prírody a krajiny podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o
životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 65 ods. 1 písm. h) zákona č. 543/2002

Z.z. o ochrane prírody na základe žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckej spoločnosti
Prosečné, Liptovská Sielnica v súlade s § 40 ods. 2 a ods. 3 písm. c) zák. č. 543/20025 Z.z. a §
46 správneho poriadku povolilo výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o
ochrane prírody - usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Prosečné, v časti
Podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona v bode 1 nasledovne: „Odstrel možno realizovať
na lokalite Pastierska lúka, katastrálne územie P. odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30.11.2011
posliedkou a postriežkou a od 1.6.2012 do 30.11.2012 posliedkou a postriežkou.“

- v ostatných častiach zostal výrok nezmenený.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca rozklad. Žalovaný v rámci tohto konania
o rozklade zobral do úvahy stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ďalej na účely
rozsudku len „ŠOP SR“) zo 01.03.2011 vo veci regulačného odlovu chráneného druhu živočícha
medveďa hnedého v roku 2011.

Súčasne odborné pracovisko ŠOP SR zaslalo kladné stanovisko na odstrel jedného jedinca medveďa
hnedého v danej lokalite.

4. Napadnuté rozhodnutie (viď bod č. 1) vydané ministrom životného prostredia žalovaný odôvodnil s
odkazom na závery osobitnej komisie, že najmä námietka žalobcu o neumožnení žalobcovi v rozpore
s § 33 ods. 2 Správneho poriadku sa oboznámiť s podkladmi rozhodnutia, vyjadriť sa k spôsobu ich
zistenia a navrhnúť ich doplnenie, je nedôvodná.

II.

Konanie na prvostupňovom správnom súde

5. Nielen proti tomuto rozhodnutiu, ale aj proti ďalším, skutkovo a právne obdobným rozhodnutiam
žalovaného, podal žalobca na Krajský súd v Bratislave viaceré žaloby založené na právne zhodných
žalobných dôvodoch, t.j. namietal, že

- v predchádzajúcom správnom konaní bolo porušené jeho právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,
spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie (viď rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Sžo/55/2010, 5Sž/24/2008, 4Sžo/10/2011, 3Sžd/72/2009, ako aj rozsudky Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky sp.zn. 7A 112/2002 a 7As 40/2003),

- nie je možné identifikovať opodstatnenosť žiadosti o udelenie výnimky, ani posúdiť jeho vecnú
správnosť,

- nie sú jasné dôvody, ktoré v konkrétnej veci viedli k udeleniu výnimky, pričom zák. č. 543/2002
Z.z. kladie požiadavku na spoľahlivé a úplné zistenie splnenia podmienok na udelenie výnimky, t.j.
predloženie hlásení o takýchto udalostiach, ktoré sú evidované a riešené pred príslušným štátnym
orgánom a v škodovom konaní.

V niektorých veciach, rovnako ako v prejednávanej veci, krajský súd napadnuté prvostupňové a
druhostupňové rozhodnutia žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

III.

Odvolanie žalovaného/stanoviská

6. Vo včas podaných odvolaniach (v prejednávanej veci na č.l. 121) proti rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, ktorý ako súd prvého stupňa preskúmal všetky žalobcom napadnuté rozhodnutia a pri

niektorých konštatoval, že nielen v tomto, ale aj v ostatných prípadoch sú žaloby dôvodné, žalovaný
najmä namietal to, že

- riadne vyhodnotil splnenie podmienky vedúcej k udeleniu výnimky, t.j. vznik škodlivého účinku na zdraví
a živote ľudí,

- krajský súd v odôvodnení rozsudku vôbec nevzal do úvahy stanovisko ŠOP SR zo dňa 01.03.2011
(najmä odôvodnenie možnosti konfliktov s medveďmi),

- z jeho strany nedošlo k pochybeniu pri aplikácii § 40 ods. 2 a 3 a § 35 ods. 1 písm. a) zák. č. 543/2002
Z.z., nakoľko z dostupných údajov ŠOP SR, zo žiadosti žiadateľa, ako aj z ďalších informácií vrátane
vlastných pozorovaní vykonávaných celoročne v teréne mal žalobca preukázané, že populácia medveďa
hnedého v predmetnom revíri nie je ohrozená a pravidelne dochádza k nebezpečným stretom medveďa
hnedého s ľuďmi,

- napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne protirečivý v tom, že na jednej akceptuje narastajúcu
populáciu medveďa hnedého, avšak na strane druhej spochybňuje informácie a závery získané
správnym orgánom,

- napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne rozporuplný v tom, že na jednej zdôrazňuje osvedčenie
potreby regulácie z hľadiska vzniku škody na majetku či zdraví, na druhej strane však kladie dôraz na
preventívny charakter pri povolení výnimky,

- v zmysle ustanovenia § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody sa nevyžaduje vznik škodlivého
následku na verejnom zdraví alebo na verejnej bezpečnosti ľudí, ale preferuje sa ochranu týchto záujmov
pred vznikom takéhoto škodlivého následku,

- krajský súd v pri svojom rozhodovaní vôbec nevzal do úvahy stanovisko ŠOP SR č. ŠOPSR/490/20I1
zo dňa 01.03.2011, ktoré bolo vypracované s prihliadnutím na pracovné rokovanie zoológov jednotlivých
organizačných útvarov ŠOP SR s územnou pôsobnosťou na území areálu výskytu medveďa hnedého na
Slovensku, ktoré sa uskutočnilo 17.02.2011; týmto postupom krajského súdu bol žalovaný uvedený do
neistoty, akým spôsobom má v budúcnosti vyhodnocovať stanoviská ŠOP SR, ktoré sú pre rozhodnutia
správneho orgánu v uvedenej veci odbornými podkladmi a

- odôvodnenie krajského súdu nespĺňa kautelu vyjadrenú zákonodarcom a špecifikovanú Ústavným
súdom Slovenskej republiky na základe aplikácie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.

7. Preto prostredníctvom odvolania zo dňa 08.07.2013 (č.l. 121) proti rozsudku prvostupňového súdu
žalovaný navrhol zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a zastavenie konania.

Konkrétne napadnutý rozsudok žalovaný označil za nesprávny, pretože

- krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O.s.p.) a

- rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.).

8. Vo vzťahu ku konkrétnostiam odvolacích dôvodov žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky na
základe procesnej ekonómie (zásada hospodárnosti) odkazuje na svoj rozsudok sp. zn. 1 Sžp/5/2013
(viď portál súdnych rozhodnutí), ktorý ich podrobný výpočet obsahuje a bol zaslaný účastníkom k
dispozícii.

9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny
a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom
uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov.

11. Najvyšší súd sa už v svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (najmä sp. zn. 1Sžp/3/2013
až 1Sžp/10/2013) vyjadroval k obdobným veciam účastníkov pôvodných konaní o povolení výnimky,
ktoré sa týkali obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha) a totožného právneho problému vo vzťahu k neuznaniu
práva žalobcu oboznámiť sa podkladmi rozhodnutia a tak vznášať námietky proti zistenému stavu na
povolenie výnimky.

Tu žalovaný opätovne brojí proti argumentácii krajského súdu, ktorý poukazuje na porušenie
práva žalobcu na informácie, t.j. neuznanie práva žalobcu oboznámiť sa podkladmi rozhodnutia so
znemožnením vznášať námietky proti zistenému stavu na povolenie výnimky. Preto, vychádzajúc z
procesnej zásady hospodárnosti konania (§ 6 O.s.p.), a s poukazom na dodržanie právnej istoty
účastníkov (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), kedy dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu odvolania
podrobne a pomerne rozsiahlym spôsobom objasnil v rozsudku sp.zn. 1 Sžp/5/2013 z 24.09.2013
(rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. marca 2013 sp. zn. 2S 309/2012), zvolil takú procesnú
ekonómiu (viď aj bod č. 6), že v podrobnostiach argumentov napadnutého rozhodnutia žalovaného a
odôvodnení rozsudku krajského súdu spolu so zisteným skutkovým stavom, ako aj pri podrobnostiach
odôvodnení svojho rozsudku odkazuje účastníkov na vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu, ktorý
účastníci majú k dispozícii, resp. pre iné osoby bude dostupný na internetovej stránke príslušného
orgánu štátnej moci.

V prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že
by týmto postupom bol porušený verejný záujem, a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.

12. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku, ako aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil,
že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol na základe rozkladu žalobcu
zmenený výrok prvostupňového rozhodnutia žalovaného o povolení výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 písm.
c) zák. č. 543/2002 Z. z. zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) citovaného zák. č. 543/2002
Z. z., a to usmrtenie medveďa hnedého v dotknutom poľovnom revíri.

13. Ako už Najvyšší súd konštatoval v inom rozsudku (sp. zn. 1 Sžp/5/2013), že hoci sa stotožňuje s
úvodným tvrdením krajského súdu, že riadne nenaplnenie povinnosti správneho orgánu uvedenej v §
33 v spojení s obdobnou zásadou zakotvenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje takú vadu
konania, ktorá by bez ďalších súdom zistených okolností mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia, tak sa nezhoduje s jeho nasledujúcim právnym názorom, že „v priebehu konania žalobca
v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) požiadal o sprístupnenie vyššie opisovaných listín a tieto mu boli
všetky zaslané ešte pred vydaním rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca teda mal možnosť sa
oboznámiť s uvedenými podkladmi rozhodnutia, hoci sa k nim dostal mimoprocesnou cestou.“

14. S prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu 4 Sžo/10/2011 z 23. marca 2011 je nutné v súvislosti
s uvedeným názorom zopakovať nasledujúci právny názor na oprávnenie účastníka nahliadať do spisu
správneho orgánu:

„Cieľom tejto úpravy je posilniť právo účastníka konania na informácie týkajúce sa priebehu a
výsledkov konania. Zmyslom využitia tohto procesného práva v priebehu správneho konania je
predovšetkým prispieť k získaniu prehľadu o všetkých doterajších úkonoch správneho orgánu tak, aby
na základe poznatkov a podľa vlastnej úvahy mohol účastník konania využívať ďalšie procesné práva,
predovšetkým právo navrhovať dôkazy a doplnenie podkladov. Takéto zákonné právo môže účastník
konania a jeho právny zástupca využívať v ktoromkoľvek štádiu konania. Uplatňovať ho možno vždy voči
konajúcemu orgánu, u ktorého sa spis nachádza. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je
správny orgán povinný umožniť realizovať procesné právo účastníka len čo o to požiada.“

15. Práve zásady procesného správneho práva zakotvené v rôznych právnych nástrojoch Rady Európy
zvýrazňujú (m.m. cit. rozsudok 1 Sžp/5/2013) preferujú nahliadnutie do spisu ako najefektívnejšiu formu
oboznamovania účastníka s podkladmi rozhodnutia.

Ako už bolo vo vyššie citovanom rozsudku uvedené, právo účastníka byť oboznámený s podkladmi
rozhodnutia nesmie byť vykonávané paušálne, ale vždy s prihliadnutím na procesné alebo formálne
prekážky prejednávanej veci, pričom aj v týchto prípadoch sa musí správny orgán existujúce prekážky
nahliadnutia do spisu legálnou cestou zmierniť. Preto je pri preskúmavaní zákonnosti poskytnutia
možnosti oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia nutné prihliadať nielen na reálne poskytnuté množstvo
podkladov, ale aj na overenie si vedomosti účastníka, že rozsah mu poskytnutých podkladov sa
stotožňuje s rozsahom, ktorý má k dispozícii správny orgán.

16. Zhrnutím hore uvedených právnych názorov s podporou citovanou judikatúry Najvyšší súd získal
záver, že oznámenie správneho orgánu o možnosti si uplatniť právo podľa § 33 ods. 2 Správneho
poriadku ponúka účastníkovi informáciu, že

- rozsah a obsah jednotlivých podkladov obsiahnutých v administratívnom spise vytvára u správneho
orgánu legitímny záver o tom, že skutkový stav je riadne zistený a z neho vyplývajúce závery mu
umožňujú prijať rozhodnutie v konaní (t.j. materiálnu stránku konania), a že

- v blízkom čase bude prijaté rozhodnutie (t.j. časovú stránku konania),

- ktoré má účastník možnosť spochybniť svojimi námietkami o neúplnosti, resp. nesprávnosti podkladov.

17. Preto iba ponúknutie niektorých podkladov rozhodnutia mimoprocesným spôsobom (t.j. podľa zák.
č. 211/2000 Z.z.), resp. zaslanie selektívnym spôsobom určeného podkladu rozhodnutia, nie je možné
vo svetle hore uvedených názorov chápať ako naplnenie práva účastníka byť oboznámený s dostupnými
podkladmi rozhodnutia, resp. s možnosťou ich kritizovať v zmysle citovaného ustanovenia § 33 ods. 2
Správneho poriadku, a ako také ho musí Najvyšší súd označiť pri absencii výzvy správneho orgánu za
takú vadu konania, ktorá má v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

18. V tomto svetle potom dôvodne vznikajú pochybnosti o tom, či správny orgán preukázal naplnenie
podmienok predpokladaných zákonodarcom na povolenie výnimky v zmysle § 40 zák. č. 543/2002 Z.z.

Z týchto dôvodov nespochybňujúc závery, znalosti a zistenia žalovaného a jeho odborných orgánov
Najvyšší súd rovnako ako súd prvého stupňa, i keď z modifikovaných dôvodov, konštatuje nedostatočne
zistený skutkový stav, ktorý tak, ako bol zistený doposiaľ, nemôže byť podkladom pre vydanie
napadnutého rozhodnutia.

19. Žalovaný ďalej brojil proti vnútornej rozpornosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorú aj
prezentoval prostredníctvom citácií vybraných častí odôvodnenia rozsudku.

Najvyšší súd však v citovaných častiach nevidel tak zásadné nedostatky, ktoré by účastníka súdneho
konania vytvárali prekážku pochopiteľnosti argumentácie konajúceho súdu.

20. Obdobný záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä vec:
Garcia Ruiz v. Španielsko‚ rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), prostredníctvom ktorej sa
nastolila trvalá požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka konania
(ide o kombináciu žalobných bodov žalobcu a argumentáciu žalovaného správneho orgánu v spojení s
objasnením v jeho stanovisku k žalobe). Túto povinnosť orgánu štátnej moci nie je možné vykladať v
tom duchu, že krajský súd bol povinný minimálne v rozsahu argumentácie žalobcu (v danej veci veľmi
detailným spôsobom vyjadrená) sa s každým argumentom žalobcu rovnako podrobne zaoberať.

Naopak, v súlade so zásadou procesnej hospodárnosti a koncentračným princípom správneho súdnictva
vyjadreným v medziach žaloby (§ 6 v spojení s § 250j ods. 1 O.s.p.) krajský súd analyzoval a na zistené
žalobné dôvody dostatočným spôsobom poskytol odpoveď (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1
Sžd/2/2010 z 22.03.2011).

21. Ďalej Najvyššiemu súdu neuniklo ani to, že v prvostupňovom rozhodnutí (konkr. na str. 3 2. odsek)
žalovaný argumentoval, že

„Ministerstvo sa v súvislosti s posúdením existencie alternatívy k povoleniu výnimky zaoberalo
možnosťou odchytu medveďov a ich prípadného umiestnenia do ZOO alebo do iných lokalít. Boli
oslovené všetky ZOO v Slovenskej republike aj v Českej republike, či by v prípade odchytu medveďa
hnedého mohli takéhoto medveďa umiestniť v svojich zariadeniach. Všetky ZOO odpovedali, že buď
medvede nechovajú alebo majú plné stavy.“

22. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou musí Najvyšší súd konštatovať, že v správnom spise absentuje
akýkoľvek doklad, ktorý by uvedenú, a pre prejednávanú vec, svojim charakterom závažnú skutočnosť
potvrdzoval.

Zo znenia ustanovení § 250i ods. 3 a § 250j ods. 3 O.s.p. nepochybne vyplýva úmysel zákonodarcu, aby
správny súd pri poskytovaní súdnej ochrany sa dôkladne zaoberal aj informáciami obsiahnutými v tomto
spise, lebo poskytnutie súdnej ochrany správnym súdnictvom by bolo iluzórne, čím by vôbec nenaplnilo
svoju úlohu mu danú prostredníctvom čl. 46 a nasl. ústavy, ak by paakty založené na aplikácii neúčinného
predpisu, rozhodnutia vychádzajúce z neúplného alebo nepredloženého spisu, resp. rozhodnutia trpiace
závažnými procesnými vadami označil ako rozhodnutia vecne správne. Preto aj z tohto dôvodu mal
krajský súd preveriť zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.
Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to
nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

23. Takisto odvolávanie sa na prípisy občanov (ktoré sa stali podkladom pre informatívne stanoviská
jednotlivých obcí), ktoré nie sú verifikované úradnými osobami, nekorešponduje s právnym názorom
už skôr vysloveným prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 10 Sžp 2/2013 zo dňa 17. júla
2013, podľa ktorého:

„Najdôležitejšie je preukázať, že správny orgán povolil výnimku v záujme verejnej bezpečnosti ľudí.

V tomto smere určite nepostačuje poukázanie na určité príhody zo života a na neidentifikovateľné osoby.
Vážne strety človeka s medveďom, pri ktorých je ohrozený majetok, či dokonca zdravie a život človeka
sú nepochybne zadokumentované na obecných úradoch, v nemocniciach, policajnom, či hasičskom
a záchrannom zbore, minimálne však v miestnej tlači. Odtiaľ je povinný správny orgán čerpať zdroje
informácií. Pritom ale nepostačuje samotné stretnutie medveďa s človekom, ale musí ísť o stretnutie
atypické nielen miestom (napr. v mestskej či záhradkárskej lokalite, kde je veľká migrácia ľudí), ale aj a
najmä správaním sa medveďa voči človeku (agresivita a nedostatok prirodzenej plachosti).“

24. Ďalej Najvyšší súd musí v zmysle § 7 ods. 2 ústavy v súvislosti s prejednávanou vecou, ktorej
predmetom je posúdenie zákonnosti procesu povolenie výnimky, poukázať na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej tiež „Súdny dvor“). V jednom zo svojich rozhodnutí, konkrétne vec sp.zn. C-240/09
zo dňa 08. marca 2011 Súdny dvor konštatoval, že

„35. V tejto súvislosti je potrebné najprv uviesť, že Únia má v oblasti životného prostredia na základe
článku 175 ES v spojení s článkom 174 ods. 2 ES výslovnú externú právomoc (pozri rozsudok Komisia/
Írsko, už citovaný, body 94 a 95).

36. Okrem toho Súdny dvor dospel k záveru, že záležitosť, ktorá ešte nebola predmetom právnej úpravy
Únie, patrí do práva Únie v prípade keď je táto záležitosť upravená v dohodách uzatvorených Úniou a jej
členskými štátmi a týka sa oblasti, ktorá je už je vo veľkej miere upravená právom Únie (pozri analogicky
rozsudok zo 7. októbra 2004, Komisia/Francúzsko, C-239/03, Zb. s. I-9325, body 29 až 31).

37. V predmetnom prípade sa spor vo veci samej týka toho, či združenie na ochranu životného prostredia
môže byť „účastníkom konania“ v správnom konaní týkajúcom sa konkrétne poskytnutia výnimky z
režimu ochrany takých druhov ako medveď hnedý. Tento druh je totiž uvedený v prílohe IV bode a)
smernice o biotopoch, takže podľa článku 12 tejto smernice podlieha prísnej ochrane, v prípade ktorej
možno udeliť výnimku iba za podmienok stanovených v článku 16 tejto smernice.

38. Z toho vyplýva, že na spor vo veci samej sa vzťahuje právo Únie.

.

Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese
a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho
spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie.

Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa
podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý
bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom
účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného
prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci
správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“

25. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora jednoznačne vyplýva pokyn na výklad slovenského práva
v tak extenzívnych medziach, ktorý musí zabezpečiť v čo najväčšej možnej miere súlad s cieľom
účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, t.j. práva na ochranu prírody a krajiny aj na
komunitárnej úrovni.

Aj z tohto pohľadu Najvyšší súd nenachádza v napadnutom rozhodnutí argumentáciu žalovaného, prečo
nedošlo k osloveniu zoologických záhrad v susedných krajinách, resp. či neexistuje iný systém (popri
udelenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého), ktorý by účinne zamedzil, resp. predchádzal stretom
tohto živočícha s ľuďmi.

26. Žalovaný ďalej brojil proti vnútornej rozpornosti napadnutého rozsudku, ktorú aj prezentoval
prostredníctvom citácií vybraných častí odôvodnenia rozsudku.

Najvyšší súd však v citovaných častiach nevidel tak zásadné nedostatky, ktoré by účastníka súdneho
konania vytvárali prekážku pochopiteľnosti argumentácie konajúceho súdu.

27. Obdobný záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä vec:
Garcia Ruiz v. Španielsko‚ rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), prostredníctvom ktorej sa
nastolila trvalá požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka konania
(ide o kombináciu žalobných bodov žalobcu a argumentáciu žalovaného správneho orgánu v spojení s
objasnením v jeho stanovisku k žalobe). Túto povinnosť orgánu štátnej moci nie je možné vykladať v
tom duchu, že krajský súd bol povinný minimálne v rozsahu argumentácie žalobcu (v danej veci veľmi
detailným spôsobom vyjadrená) sa s každým argumentom žalobcu rovnako podrobne zaoberať.

Naopak, v súlade so zásadou procesnej hospodárnosti a koncentračným princípom správneho súdnictva
vyjadreným v medziach žaloby (§ 6 v spojení s § 250j ods. 1 O.s.p.) krajský súd analyzoval a na zistené
žalobné dôvody dostatočným spôsobom poskytol odpoveď (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1
Sžd/2/2010 z 22.03.2011).

28. S prihliadnutím na uvedený právny názor Najvyšší súd nezistil v odôvodnení rozsudku krajského
súdu závery, ktoré by si v rámci elementárnej logiky Boolovej algebry navzájom odporovali. Z
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva pokyn súdu, aby žalovaný dostatočným spôsobom
preukázal naplnenie podmienok na povolenie výnimky usmrtenia živočícha. Najvyšší súd k tomuto
názoru dodáva, že k podkladom rozhodnutia, ktoré správny orgán takto zhromaždil, musí byť účastníkovi
umožnené nahliadnuť.

V.

29. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v
svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä sp. zn. 10Sžp/2/2013, 2Sžo/72/2007, 1Sžp/1/2010 a
1Sžp/1/2013, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu
právnej istoty od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s oznámením termínu
vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
rozsudku.

Bude preto úlohou žalovaného v ďalšom konaní v dostatočnom rozsahu zhromaždiť podklady pre
objasnenie výnimky požadovanej dotknutým subjektom z ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a) zákona
č. 543/2002 Z.z. a ďalej pred vydaním rozhodnutia riadne umožniť oboznámenie sa s podkladmi
rozhodnutia.

30. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto
konania vzniká, čo v tomto súdnom prieskume nastalo. V odvolacom konaní však žalobcovi, vzhľadom
na jeho pasivitu, žiadne trovy nevznikli.

31. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava práv týkajúcich sa ochrany životného prostredia je spojená s verejnoprávnymi
vzťahmi), charakter konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p.
vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).