Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. november 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/638/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212816
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6412212816.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko,s.r.o.,sosídlomBratislava,Grôsslingova4,IČO:36864421,protiodporcoviSlovenskárepublika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom,
č. k. 6C/85/2012-50 zo dňa 28. 1. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Ďalším výrokom zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. O trovách konania okresný súd
vyslovil, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáha náhrady
škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu vzniknutého prieťahmi okresného

súdu v rámci exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.
13Er/1175/2010 pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresný súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení zmien a doplnkov (ďalej v texte len „Exekučný poriadok“), v zmysle ktorého
zákonodarca stanovuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Konštatoval, že zákonná
lehota 15 dní sa týka len prípadu, ak súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu, nie však prípadu, ak okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietne. Dĺžka exekučného konania od podania žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (dňa 9. 12. 2010) do vydania rozhodnutia, ktorým sa žiadosť
o udelenie poverenia zamietla (dňa 7. 2. 2011), vzhľadom na tú skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť
zákonnosť vedenej exekúcie (vyžadujúca osobitnú právnu úvahu), nie je takej povahy, aby bolo možné
v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom k tomu, že súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v konaní)
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, súd návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa okresný súd rovnako
nepovažoval za dôvodný, keďže o námietke zaujatosti zákonného sudcu už rozhodol Krajský súd vBanskejBystricipostupompodľa§16ods.1O.s.p.tak,žezákonnéhosudcunevylúčilzprejednávaniaa
rozhodovaniavpredmetnejveci..Nejdetakoriešenieprejudiciálnejotázky,ktorábynebolaužvyriešená,
a od ktorej by závisel výsledok sporu. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.

s. p., tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keď tomuto žiadne trovy
konania nevznikli.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je

základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať

za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd
nedostatočne oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, preto nesprávne
aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd

pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo
veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces,
nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
V závere svojho odvolania zdôraznil, že súd sa pri svojom rozhodovaní dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie súdneho rozhodnutia boli dodržané, a to
napriek skutočnosti, že v odôvodnení prezentované časové úseky uvedenému záveru nenasvedčujú.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
36/2010).
Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestrannýsudca.OnámietkezaujatostivznesenejnavrhovateľompritomrozhodolKrajskýsúdvBanskej

Bystrici uznesením č. k. 14NcC/94/2012-8 zo dňa 8. 10. 2012 tak, že vyslovil, že z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 6C/85/2012 sudcovia
Okresného súdu Žiar nad Hronom nie sú vylúčení.
Od vydania uvedených rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré
zákonného sudcu a aj ostatných sudcov okresného súdu možno považovať za nestranných zo

subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na
nestrannosť týchto sudcov, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Je totiž nutné rozlišovať medzi pojmom „súd" a „sudcovia" a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosťnázoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť
dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca

je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných
prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z. z.). Samotná skutočnosť, že predmetom konania je posúdenie existencie nesprávneho úradného
postupu súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci. Neexistuje
teda dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, keď tento

nebol zákonným sudcom v exekučných veciach veci, resp. v konaniach exekučného súdu, v ktorých
veciach mala navrhovateľovi vzniknúť škoda, ako to už bolo uvedené vo vyššie citovaných uzneseniach
nadriadenéhosúdu.VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujeajnarozhodnutieNajvyššiehosúduČeskej
republiky sp. zn. 30 Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného
súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom

sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda.
Na vyššie citovaných záveroch nemení nič ani skutočnosť, že navrhovateľ podal sťažnosť (sťažnosti)
Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený

sudca, môže totiž preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti (sťažnostiach)
navrhovateľa. Uvedené vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,
napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. sp. zn. I. ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými
rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu

v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Preto možno ustáliť, že
okresný súd správne zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, keď v konaní pred Ústavným súdom SR nemôže
byť vyriešená otázka zaujatosti alebo nezaujatosti zákonného sudcu, o ktorej otázke bolo už navyše

právoplatne rozhodnuté vyššie citovaným uznesením nadriadeného súdu.
Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalistický, ale len vo väzbe s
ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje

svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný, pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou
neúčasťou na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s

ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom
je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedli k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom

dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.
Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Vyjadrenia odporcu mu boli riadne doručené,
avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania poukazovalna to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pretože
sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí, že v
danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo ústne

pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje

lehotu len na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade, že nie sú splnené
podmienky pre takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prejednávanej veci bolo zistené,
že vydaním rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie
došlo po menej ako dvoch mesiacoch od podania žiadosti (žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bola podaná na okresnom súde dňa 9. 12. 2010 a zamietnutá bola uznesením okresného
súdu zo dňa 7. 2. 2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
SR IV. ÚS 606/2012 - 20 zo dňa 14. 12. 2012, podľa ktorého v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie.
Aj Ústavný súd SR, teda, konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu
nebol viazaný. Iné je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo
po menej ako dvoch mesiacoch, či nekonal okresný súd neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v
konaní. Doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v takomto trvaní nie je neprimeraná, a to

najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému, ako aj odvolaciemu súdu je z
jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie
exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom
načo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie

uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú aj vzhľadom na právne stanovisko Ústavného
súdu SR, ktorý vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01), pričom ústavný súd aj v uznesení IV. ÚS 606/2012-20
zo dňa 14. 12. 2012 v obdobnej veci rozhodol, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v
trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného

prípadu, keď ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažila všeobecný súd
väčším počtom podaní, vzhľadom načo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom, ju možno považovať za ústavne akceptovateľnú.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup" možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť

alebo opomenutie). Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému;
ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o
zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmivzniku tejto zodpovednosti je jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného
súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže
predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

súčasné, teda kumulatívne, splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku
majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
avznikomškody.Akjedenzpredpokladovnevyhnutnýprevznikzodpovednostizaškodu,atonesprávny
úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá

by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd preto dôvodne (aj s prioritou na hospodárnosť konania) ďalšie predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu neskúmal.
Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, a to vrátane súvisiaceho

výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní
o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda rozhodol
podľa úspechu v konaní.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 a § 151 O. s. p. v
spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný odporca, ktorý si však

právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania
nevyplývajú, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.