Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/78/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718203269
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6718203269.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členiek senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený Advokátskou kanceláriou
Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému K. I., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Q. č. XX, XXX XX Q. C., zastúpený advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, so sídlom
Advokátskej kancelárie Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o zaplatenie 4.095,03 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15Csp/28/2018-164 z 13. decembra
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15Csp/28/2018-164 z 13. decembra 2018 p o t v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu v
lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu, žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie rozhodoval o
uplatnenom nároku žalobcu na zaplatenie sumy 4.095,03 Eur s 8,05 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 3.266,20 Eur od 24. 10. 2015 do zaplatenia, a to s poukazom na nárok vyplývajúci zo zmluvy

o splátkovom úvere, ktorú uzatvorila so žalovaným Slovenská sporiteľňa, a. s., dňa 31. 01. 2008.
Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23. 10. 2015 uzavretej medzi Slovenskou
sporiteľňou, a. s., ako postupcom a žalobcom, ako postupníkom, postupca postúpil svoju pohľadávku
voči žalovanému. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení k 31. 12. 2015, teda ku dňu postúpenia pohľadávky
a zdôraznil, že v danom prípade je rozhodujúcou okolnosťou to, že ide o spotrebiteľský spor, teda
pohľadávku banky so spotrebiteľského úveru. Išlo o bankový úver, ktorý bol žalovanému ako dlžníkovi

poskytnutý bankou, ktorá podniká na základe povolenia v zmysle § 2 ods. 1 v spojení s ust. § 7 ods. 1
Zákona o bankách. Pretože došlo k postúpeniu pohľadávky z banky na tretí subjekt (žalobcu), aplikoval
súd ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, podľa ktorého, ak je úver splatný v splátkach, má
banka právo postúpiť postupníkovi, celú, teda aj nesplatenú časť pohľadávky z úveru za podmienky,
že klient nespĺňal riadne a včas čo i len jednu splatnú splátku istiny úveru alebo úroku, alebo ich
časť, jeho omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a na zaplatenie omeškanej
časti peňažného záväzku bol písomne vyzvaný. Súd označil za hlavný problém v danej veci otázku

platnosti, či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka a
dospel k záveru, že neboli splnené podmienky podľa ust. § 92 ods. 2 veta prvá Zákona o bankách, išlo
teda o postúpenie v rozpore so zákonom, teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Táto skutočnosť má za následok to, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremenoohľadne ním tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie v súdnom konaní. Vzhľadom na tento záver sa súd
ďalšími skutočnosťami namietanými žalovaným v písomnom odpore a následne v písomnom vyjadrení
a na pojednávaní ohľadom splnenia zákonných náležitostí v zmluve o úvere nezaoberal. Súd poukázal

na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24. 04. 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017 (v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 60), v zmysle ktorého „ust. §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv
klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore
s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“. Pretože žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu

v dôsledku neplatného postúpenia pohľadávky pre nesplnenie a preukázanie doručenia písomnej výzvy
banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov prvoinštančného
konania.

2. Proti rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie tvrdiac, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

3. K preukázaniu splnenia podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tvrdí,
že v konaní bolo podľa jeho názoru bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že pred postúpením
pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu z uvedeného zákonného ustanovenia
vyplývajú, a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. V konaní bolo preukázané, že žalovaný bol
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi, nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní (žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzku najneskôr od mesiaca marec 2014, kedy prestal plniť dojednané splátky úveru riadne a včas,
pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23. 10. 2015). Zároveň bolo preukázané, že žalovaný
bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to aj výzvou zo dňa 30. 09. 2015 označenou
ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, ku ktorej žalobca pripojil doručenku na dôkaz

doručenia tejto výzvy žalovanému. Žalobca má za to, že citované zákonné ustanovenie ukladá banke
podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila
porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ dodrží všetky preukázané podmienky, postúpením pohľadávky
zo strany banky na inú osobu nedôjde k porušeniu bankového tajomstva. Žalovaný bol v nepretržitom
omeškaní, pričom postupca ho na splnenie jeho záväzku opakovane vyzval, preto možno uzavrieť, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca
sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, podľa ktorého v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách je
na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením
čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota
začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie ust. § 92 ods. 8 Zákona o

bankách nevyplýva. Postup súdu, ktorým si súd „upravil“ zákonné ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
a nad rámec zákona „upravuje“, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky (v rozpore s
ust. § 517 ods. 1 OZ) je aj v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého
právomoc meniť zákony prináleží len moci zákonodarnej, nie súdnej. Poukazuje v tomto smere na nález
Ústavného súdu SR z 22. júna 2017 sp. zn. II.ÚS 796/2016-65: „Právomoc všeobecných súdov vykladať

zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“.
Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc
meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom.“
K tomu poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/351/2017-153 z 24. 05. 2018.
Ďalej poukazuje na ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku s tým, že tvrdenia žalobcu, ktoré

neboli zo strany žalovaného žiadnym spôsobom spochybnené treba považovať za nesporné. Žalovaný
doručenie predmetnej výzvy nespochybnil, preto súd nevykonáva dokazovanie a doručenie výzvy sa
považuje za nesporné.

4. K dojednaniu vzájomných práv a povinností zmluvným stranami odchýlne od ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách uviedol, že ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou
a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, ust. § 92 ods. 8 nevylúčilo odchýlnu úpravu
vzájomných vzťahov. Zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne
od predmetného zákona v článku I. v bode 5 zmluvy, resp. v bode 19.16 všeobecných obchodnýchpodmienok. Na základe toho sa žalobca domnieva, že preukázanie splnenia podmienok podľa § 92
ods. 8 Zákona o bankách v konaní potrebné nebolo, žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné
práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

Žalobca sa teda domnieva, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom
z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, túto skutočnosť preukázal žalobca
predložením oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení
pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy v zmluve o postúpení pohľadávok. Žalobca navrhol
rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v plnom rozsahu, prípadne ho zruší a vráti vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu označil odvolanie žalobcu v celom rozsahu
za nedôvodné. Nesúhlasil s jeho tvrdením o dodržaní podmienok (postúpenia pohľadávky) a stotožnil
sa s tvrdením súdu prvej inštancie majúc za to, že k splneniu podmienok určených a vyžadovaných
Zákonomobankáchnedošlo,nedošlopotomkplatnémupostúpeniupohľadávkyzprávnehopredchodcu

žalobcu na žalobcu. Naviac nebolo preukázané ani zaslanie výzvy dlžníkovi, v dôsledku čoho súd
správne vyhodnotil túto skutočnosť ako nedodržanie podmienky nevyhnutnej na platné postúpenie
pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. Žalobca teda nepreukázal doručenie výzvy
žalovanému jeho právnym predchodcom, ide o jednu z podmienok posúdenia platnosti postúpenia
predmetnej pohľadávky, a preto nemohlo k platnému postúpeniu pohľadávky dôjsť. Žalovaný má za to,

že súd prvej inštancie nielenže správne a v súlade so zákonom rozhodol, naviac svoje rozhodnutie aj
dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Navrhuje preto napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“),

preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.
§ 385 ods. 1 CSP a contrario; napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo spolu s
odvolaním a jeho dôvodmi, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, za
správne a dostačujúce považuje tiež dôvody napadnutého rozsudku.

10. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu,

že žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu vzhľadom na neplatné postúpenie pohľadávky
pre nesplnenie podmienok a preukázanie doručenia písomnej výzvy banky v zmysle ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky
tvrdiac, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách ukladá. Bolo teda preukázané, že žalovaný bol v omeškaní (so splnením čo len

časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, tvrdiac, že
žalovaný bol v nepretržitom omeškaní najneskôr od mesiaca marec 2014, kedy prestal plniť dojednané
splátky riadne a včas. Zároveň bolo preukázané, že bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných
splátok, a to tak aj výzvou zo dňa 30. 09. 2015, pri ktorej postupca pripojil doručenku preukazujúcu
doručenie tejto výzvy žalovanému. Naviac, pokiaľ ide o preukázanie doručenia výzvy zo dňa 09. 09.

2015, túto skutočnosť žalovaný nepoprel, a preto sa v zmysle § 151 ods. 1 CSP považuje toto tvrdenie
žalobcu za nesporné.

11. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca poukazoval na výzvu svojho
právneho predchodcu (banky - Slovenskej sporiteľne, a. s.) zo dňa 09. 09. 2015, ako aj to, že žalobca

nedoložil vierohodným dôkazom, že by túto výzvu doručil žalovanému, keďže z obsahu spisu je zrejmé
len to, že doručil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 30. 09. 2015 a aj to prevzal
otec žalovaného. Prisvedčiť však treba námietke žalobcu, v zmysle ktorej toto je žalovaným nepopretá
skutočnosť (odhliadnuc od vyjadrenia k podanému odvolaniu).12. Pokiaľ by aj odvolací súd vychádzal z toho, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného výzvou
zo dňa 09. 09. 2015 na plnenie, nemala by táto skutočnosť vplyv na záver súdu prvej inštancie v otázke

neplatnosti postúpenia pohľadávky. Konanie v tomto zmysle potom netrpí inou vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

13. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, ktorý postúpenie pohľadávky
považoval za neplatné pre nesplnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky v podľa § 92

ods. 8 Zákona o bankách. Odvolací súd vychádza zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia,
podľa ktorého klient (dlžník) musí byť celkovo v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní od
doručenia písomnej výzvy na splnenie záväzku. Slovné spojenie „ak je napriek písomnej výzve banky,
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní,
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky,
môže banka, alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému

záväzkupostúpiťpísomnouzmluvouinejosobe,atoajosobe,ktorániejebankou(„ďalejlenpostupník“),
aj bez súhlasu klienta, „čo treba vykladať tak, že napriek tomu, že banka (pobočka zahraničnej
banky) upozorní klienta na omeškanie s platením peňažného záväzku voči nej a klient napriek tomuto
upozorneniu (výzve), zotrvá v omeškaní naďalej a to až ďalších 90 kalendárnych dní, môže banka/
pobočka zahraničnej banky postúpiť pohľadávku na tretí subjekt (bankový, alebo nebankový). Zmyslom

a účelom tohto ustanovenia je umožniť klientovi v dostatočne dlhej lehote splniť omeškaný záväzok pod
zo zákona vyplývajúcou hrozbou postúpenia pohľadávky inému subjektu. Aj Najvyšší súd SR v rozsudku
sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24. 04. 2018 uviedol „uvedené ustanovenie malo banku motivovať k
tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní
úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka

úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo Zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr.
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie by sa priečilo účelu a zmyslu

Zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.“ Ďalej sa v uvedenom rozsudku uvádza „zároveň ďalšími zo Zákona o bankách
vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi
(v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní“.

14. Odvolací súd ďalej upozorňuje na to, že v spotrebiteľských vzťahoch sa nemožno odchýliť zmluvným
dojednaním ani od dispozitívnych ustanovení zákona, pokiaľ by táto odchýlka bola v neprospech
spotrebiteľa (vyplýva to z ust. § 54 ods. 1 Obč. zákonníka). Je preto bez právneho významu riešiť otázku,
či ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách je ustanovením dispozitívnym.

15. Aj keď ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je zaradené v časti upravujúcej bankové tajomstvo, podľa
obsahu sa netýka len bankového tajomstva v zmysle úpravy podmienok sprístupnenie neverejných
informácii o klientovi tretej osobe, ale aj nadobudnutie pohľadávky a všetkých práv s ňou spojených,
čo jednoznačne presahuje inštitút bankového tajomstva. Aj Najvyšší súd SR v uvádzanom rozsudku
sp. zn. 1Cdo 147/2017 v odseku 26 uviedol: „aj keď je uvedené ustanovenie § 92 Zákona o bankách

systematicky zaradenej do 14 časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na
základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky
bankou na nebankový subjekt mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva.
Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol -
sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie

podľa osobitného predpisu... podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti
prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, naopak sa prekrývajú“.

16. Pod pojmom aktívna vecná legitimácia treba rozumieť také hmotnoprávne postavenie žalobcu,
z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní;

skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (to znamená existenciu tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo
strán konania nenamietala. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k zamietnutiujeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá
je predmetnom konania.

17. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na plnenie výzvou zo dňa 09. 09. 2015,
do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 10. 2015 by neuplynulo 90 kalendárnych dní.
Preto v čase jej uzavretia neboli splnené podmienky ustanovené § 92 ods. 8 Zákon a o bankách na
platné postúpenie pohľadávky, postúpenie pohľadávky je teda neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle
§ 39 Obč. zák., na žalobcu nebola platne prevedená pohľadávka uplatňovaná žalobou v tomto spore, nie

je preto nositeľom hmotného práva uplatňovaného žalobou. Súd prvej inštancie preto správne žalobu
ako nedôvodnú zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.

18. Odvolací súd preskúmal aj závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej sa náhrady trov
prvoinštančného konania. Súd rozhodol o tomto nároku vecne správne tak, že žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v celom rozsahu potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP a uložil neúspešnému žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania z dôvodu jeho plného úspechu v odvolacom konaní.

20. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).