Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2014

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/225/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112240040
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2014:1112240040.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa KOMVaK -

Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, a.s., IČO: 36 537 870, so sídlom v Komárne, E.B.Lukáča 25,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol. s.r.o., IČO: 35 943 882, so sídlom v Bratislave,
Zámocká 5, konajúcej prostredníctvom JUDr. Michala Mandzáka, konateľa a advokáta, proti odporcovi
Slovenskej republike - Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Námestie Ľudovíta Štúra 1, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania podaným na tunajší súd domáhal voči odporcovi náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu odporcu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
"zákon č. 514/2003 Z.z.") spočívajúceho v jeho nečinnosti v konaní o zrušenie rozhodnutia ministra
životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len "minister životného prostredia") zo dňa 27.10.2004,
č. 1149/2004-min 2, ktorým bola schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku
navrhovateľovi (ďalej len "rozhodnutie zo dňa 27.10.2004").

Dôvodil, že na základe rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa 27.10.2004 uzatvoril dňa
08.12.2004 s ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo životného
prostredia") Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 004/2.1/2004, v zmysle ktorej
mu bol poskytnutý nenávratný finančný príspevok na vykonanie diela s názvom Hurbanovo - rozšírenie
kanalizácie, stoky A,B,C. Minister životného prostredia vydal dňa 05.11.2007 rozhodnutie č. 11698/2007
- min. (ďalej len "rozhodnutie zo dňa 05.11.2007"), ktorým zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie zo

dňa 27.10.2004 a následne ministerstvo odstúpilo od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku zo dňa 08.12.2004, čo malo za následok povinnosť navrhovateľa vrátiť finančný príspevok v
sume 389.693,20 eur. Navrhovateľ sa domáhal preskúmania rozhodnutia ministra životného prostredia
zo dňa 05.11.2007 žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 08.12.2010,
č.k. 2S 55/2008-166, označené rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Keďže odporca zostal
nečinný, i napriek existencii právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010,
č.k. 2S 55/2008-166, navrhovateľ sa obrátil návrhom na začatie konania na Najvyšší súd Slovenskej

republiky a žiadal odporcovi uložiť povinnosť konať a rozhodnúť vo veci zrušenia rozhodnutia ministra
životnéhoprostrediazodňa27.10.2004.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvyhovelnávrhunavrhovateľa
a uznesením zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 8Sžnč 5/2011, zaviazal odporcu k povinnosti konať a rozhodnúť
v konaní o zrušení rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa 27.10.2004 v lehote 30 dní,ktorérozhodnutiepodľanavrhovateľapreukazovaloexistenciunesprávnehoúradnéhopostupuodporcu.
Vzhľadom na to, že správne konanie, ktorého účastníkom bol navrhovateľ, prebiehalo počnúc od roku
2007, navrhovateľ pociťoval neistotu ohľadne jeho skončenia, a v dôsledku odstúpenia ministerstva

životného prostredia od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004
bol nútený vrátiť finančný obnos v sume 389.693,20 eur, mal za to, že mu bola spôsobená ujma, ktorú
nebolo možné napraviť konštatovaním porušenia práva podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.; z
tohto dôvodu navrhovateľ žiadal zaviazať odporcu k náhrade nemajetkovej ujmy.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť z dôvodu
nepreukázania existencie všetkých troch predpokladov zodpovednosti za škodu v intenciách zákona č.
514/2003 Z.z. Potvrdil, že ministerstvo životného prostredia uzatvorilo s navrhovateľom dňa 08.12.2004
Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, od ktorej ministerstvo odstúpilo listom zo
dňa 05.11.2007, č. 11699/2007-min. pre porušenie zmluvnej povinnosti zo strany navrhovateľa. Okrem
samotného odstúpenia od zmluvy vydal minister životného prostredia dňa 05.11.2007 rozhodnutie,

ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok a ktoré
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Krajský súd ustálil, že rozhodnutie ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007
nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní, nemuselo teda spĺňať náležitosti podľa správneho
poriadku a jeho vydanie bolo nadbytočné pre nulový dopad na práva a povinnosti navrhovateľa, ako

aj na odstúpenie ministerstva životného prostredia od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku zo dňa 08.12.2004. Odporca sa nedopustil vytýkaného nesprávneho úradného postupu,
keďže sa riadil právnym názorom krajského súdu, ktorý ponechal na jeho uvážení, či minister životného
prostredia (vo veci zrušenia rozhodnutia zo dňa 27.10.2004) vydá nové rozhodnutie alebo nie. Až v
nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 8Sžnč

5/2011, odporca pristúpil k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré však považoval za čisto formálne, za
účelom ukončenia administratívneho konania. Odporca mal za to, že označené rozhodnutie nemalo
vplyv na povinnosť navrhovateľa vrátiť nenávratný finančný príspevok, keďže táto bola dôsledkom
porušenia zmluvnej povinnosti navrhovateľom. Navrhovateľ podľa odporcu nepreukázal existenciu
škody ako nemajetkovej ujmy zapríčinenej namietaným nesprávnym úradným postupom odporcu.

Súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom po vykonaní dokazovania dňa 31.03.2014 vyhlásil
rozsudok vo veci samej.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom svedka Ing. Gábora Csepló, oboznámil s písomnými
vyjadreniami a ústnymi prednesmi právneho zástupcu navrhovateľa a splnomocneného zástupcu

odporcu, oboznámil sa aj s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, s obsahom spisu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžnč 5/2011, obsahom administratívneho spisu
odporcu, ako aj s ostatným obsahom spisu.

Súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné

dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to písomne v predvolaní na pojednávanie. Skutkové zistenia
nadobudnuté vykonaným dokazovaním potom súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie
rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania
uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity
účastníkov konania, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní,

ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania,
ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita
súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi
konania vykoná, a preto súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 O.s.p. ).

Skutkový stav je nasledovný:

Navrhovateľ požiadal žiadosťou zo dňa 09.08.2004 o poskytnutie nenávratného finančného príspevku
pre verejný sektor, v súvislosti s projektom s názvom HURBANOVO - rozšírenie kanalizácie, stoky
A,B,C. Minister životného prostredia rozhodnutím zo dňa 27.10.2004, č. 1449/2004-min.-2, žiadosť

navrhovateľa schválil, s tým, že nenávratný finančný príspevok v celkovej sume 1.260.643,63 eur
(37.978.150,-Sk) predstavoval 95% z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu. Dňa
08.12.2004 uzatvoril navrhovateľ ako konečný prijímateľ s ministerstvom životného prostredia ako
poskytovateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 004/2.1/2004, ktorejpredmetom bola úprava zmluvných podmienok, práv a povinností zmluvných strán pri poskytnutí
nenávratného finančného príspevku zo strany poskytovateľa za účelom spolufinancovania realizácie
schváleného projektu v termíne do 30.06.2007. Dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 15.11.2005 zmluvné

strany aktualizovali a zmenili dojednania zmluvy zo dňa 08.12.2004 v otázkach kontroly a zodpovednosti
za porušenie zmluvných dojednaní. Minister životného prostredia rozhodnutím zo dňa 05.11.2007, č.
11698/2007-min., pristúpil k zrušeniu rozhodnutia zo dňa 27.10.2004, č. 1449/2004-min.-2, z dôvodu
porušenia zmluvnej povinnosti zakotvenej v článku IX, ods. 5 Zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku zo dňa 08.12.2004, pričom listom zo dňa 05.11.2007, č. 11699/2007-min.

navrhovateľovi oznámil odstúpenie od zmluvy. Z obsahu tohto listu vyplýva, že finančná kontrola projektu
vykonaná zamestnancami oddelenia finančnej kontroly, odboru rezortnej kontroly ministerstva životného
prostredia v dňoch 10.07.2006 do 17.01.2007 a následná kontrola postupov pri verejnom obstarávaní
Úradom pre verejné obstarávanie zistila viaceré porušenia zákona č. 523/2003 Z.z. o verejnom
obstarávaní zo strany navrhovateľa ako konečného prijímateľa, ktoré boli zaznamenané v Protokole o
výsledkukontrolynadverejnýmobstarávanímč.406-6000/6/2006zodňa16.11.2006.Ministerživotného

prostredia následne listom zo dňa 12.11.2007, č. 11699/2007-min., vyzval navrhovateľa na vrátenie
finančných prostriedkov, ktorých sa týkalo porušenia finančnej disciplíny formou odvodu verejných
prostriedkov v lehote 15 pracovných dní od doručenia výzvy. Navrhovateľ listom zo dňa 14.12.2007
ministerstvu životného prostredia oznámil vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté
v rámci realizácie projektu HURBANOVO - rozšírenie kanalizácie, stoky A,B,C na základe Zmluvy o

poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004.

Navrhovateľ požiadal žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením
zo dňa 09.09.2009, č.k. 2S 55/2008-58, tak, že konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zastavil

majúc za to, že nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 6Sžp 1/2009, predmetné uznesenie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie považujúc rozhodnutie ministra životného
prostredia zo dňa 05.11.2007 za preskúmateľné v správnom súdnictve, pretože pro futoro nemožno
jednoznačne vylúčiť jeho možný dosah na práva a právom chránené záujmy navrhovateľa. Hoci mala

Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004 charakter relatívneho
obchodu a spadala do oblasti súkromného práva, táto skutočnosť nemohla byť prekážkou preskúmania
rozhodnutia v správnom súdnictve, nakoľko príčinou jej uzavretia bolo práve rozhodnutie ministra
životného prostredia o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok, na priznanie ktorého nie je
právny nárok. Rozhodnutím o poskytnutí nenávratného finančného príspevku sa totiž uvedený právny

nárok pretransformoval na také právo, ktorého ochrany bol navrhovateľ oprávnený sa domáhať súdnou
cestou. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, zrušil
rozhodnutie ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007 podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a
vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Podľa krajského súdu z
rozhodnutia nevyplývalo na základe čoho a z akých dôvodov došlo k zrušeniu rozhodnutia zo dňa

27.10.2004, keďže odôvodnenie rozhodnutia kopírovalo dôvody odstúpenia od zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného zo dňa 05.11.2007. Samotné rozhodnutie považoval súd za nadbytočné,
keďže práva a povinnosti navrhovateľa sa odvíjali od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku zo dňa 08.12.2004, od ktorej ministerstvo životného prostredia odstúpilo, s jeho nulovým
dopadom na práva a povinnosti navrhovateľa; ak však malo význam pre ministerstvo, malo ho náležitým

spôsobom odôvodniť. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd ponechal na ministerstve životného
prostredia, či vo veci ešte raz rozhodne (z dôvodu jeho internej potreby) alebo nie.

Vzhľadom na nečinnosť vo veci zrušenia rozhodnutia zo dňa 27.10.2004 sa navrhovateľ návrhom
podaným na Najvyšší súd Slovenskej republiky domáhal uloženia povinnosti ministerstvu životného

prostredia konať a rozhodnúť. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24.11.2011,
sp. zn. 8Sžnč 5/2011, zaviazal ministerstvo životného prostredia konať a rozhodnúť v konaní o
zrušení rozhodnutia zo dňa 27.10.2004 v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Súd dospel k
záveru, že právnym účinkom založeným vydaním rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľa o
poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo dňa 27.10.2004 bola transformácia právneho nároku

na poskytnutie pomoci a podpory na také právo, ktorého ochrany je možné domáhať sa súdnou cestou.
Spôsob poskytnutia príspevku pritom v tom čase vyplýval z vnútorného predpisu ministerstva, v čase
rozhodovania súdu zo zákona č. 528/2008 Z.z., keď pomoc a podpora sa poskytovali na základe zmluvy.
Uzavretím zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nezanikli právne účinky rozhodnutiazo dňa 27.10.2004 ako individuálneho správneho aktu, ktoré nemohli byť zrušené ani odstúpením od
zmluvy. Preto bolo povinnosťou ministerstva životného prostredia, po vrátení veci krajský súdom (na
základe rozsudku zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2010-166) vo veci konať a rozhodnúť, keďže iným

spôsobom nebolo možné dosiahnuť zásah (zmenu alebo zrušenie) do právnych účinkov rozhodnutia o
schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Ministerstvo životného prostredia
sipritommuselobyťvedomé,žekaždéadministratívnekonaniejepotrebnéurčitýmspôsobomukončiť,a
to buď vydaním meritórneho rozhodnutia alebo iným spôsobom, pretože už raz také rozhodnutie vydalo
a bolo si vedomé jeho právnej povahy, t.j. jeho spôsobilosti zasiahnuť do právnej sféry jeho adresáta.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval nečinnosť ministerstva životného prostredia v
konaní o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku
bez vážneho dôvodu.

Rozhodnutím zo dňa 10.01.2012, č. 1537/2012, minister životného prostredia zrušil rozhodnutie zo dňa
27.10.2004 s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v uznesení

zo dňa 24.11.2011, č.k. 8Sžnč 5/2011-108, keď mal za to, že v dôsledku odstúpenia od Zmluvy o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004 došlo k zániku zmluvného vzťahu
medzi ministerstvom a navrhovateľom a jeho vyporiadaniu, a preto s poukazom na § 14 ods. 10 zákona
č. 528/2008 Z.z. bolo potrebné zrušiť i rozhodnutie o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok.
Predmetné rozhodnutie ministra životného prostredia napadol navrhovateľ a žiadal Krajský súd v

Bratislave preskúmať jeho zákonnosť. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22.05.2013, č.k.2S
40/12-131, žalobe navrhovateľa vyhovel, rozhodnutie ministra životného prostredia zo dňa 10.01.2012,
č. 1537/2012, zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd
opravil svoj mylný právny názor uvedený v rozsudku zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, založený
na nadbytočnosti preskúmavaného rozhodnutia ministra životného prostredia o zrušení rozhodnutia zo

dňa 27.10.2004 vzhľadom na odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.
Mal za to, že rozhodnutie o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok bolo príčinou uzatvorenia
Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, a keďže tento bol navrhovateľovi poskytnutý,
došlo k transformácii právneho nároku na poskytnutie pomoci a podpory na také právo, ktorého ochrany
sa navrhovateľ mohol legitímne domáhať súdnou cestou. Preskúmavané rozhodnutie ministra životného

prostredia zo dňa 10.01.2012 považoval súd za vnútorne nelogické, keďže z neho celkom jasne
nevyplývalo, či dôvodom zrušenia rozhodnutia o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok
bolo porušenie povinnosti dodržiavať zákon o verejnom obstarávaní alebo odstúpenie od zmluvy zo dňa
08.12.2010. Ministerstvo životného prostredia bolo oprávnené postupovať podľa § 14 ods. 10 zákona
č. 528/2008 Z.z. iba v odôvodnenom prípade, za aký bolo možné považovať rozhodnutie Úradu pre

verejné obstarávanie preukazujúce porušenie povinnosti na úseku verejného obstarávania; tento dôvod
však nevyplýval z obsahu administratívneho spisu. V danej veci totiž neexistovalo žiadne právoplatné
rozhodnutie príslušného orgánu o porušení zákona o verejnom obstarávaní, pričom rozhodnutie ministra
životného prostredia o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok sa
odvolávalo na odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku; odstúpiť od

tejto zmluvy bolo však možné len v prípade porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Krajský súd v
Bratislave uznal za dôvodnú i námietku neurčitosti výrokovej časti napadnutého rozhodnutia ministra
životného prostredia zo dňa 10.01.2012, keďže táto neobsahovala skutok, na základe ktorého pristúpil
minister k administratívnej sankcii spočívajúcej v zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o nenávratný
finančný príspevok.

Svedok Ing. Gábor Cseplo, pôsobiaci u navrhovateľa od mesiaca júl 2007 na pozícii riaditeľa, s
náplňou práce riadenie firmy, vo svojej výpovedi potvrdil vedomosť o predmete konania, nakoľko
po konzultácii s právnym zástupcom navrhovateľa sa navrhovateľ rozhodol požadovať od odporcu
finančný obnos 20.000 eur z dôvodu, že i napriek existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave tento nekonal dlhú dobu. Svedok pritom viac krát navštívil kanceláriu ministra životného

prostredia za účelom vyvolania rokovania a iniciatívy vydať rozhodnutie v zmysle rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010, sp. zn. 2S 55/2008. Vydanie rozhodnutia bolo pre navrhovateľa
významné z dôvodu, že v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (zrejme mal na
mysli na Okresnom súde Bratislava I - pozn. súdu) sa domáhal zaplatenia nenávratného finančného
príspevku v sume cca 1.260.000 eur a keďže išlo o dosť veľký obnos finančných prostriedkov, tieto

navrhovateľovi chýbali. V dôsledku toho, že navrhovateľ nedisponoval finančnými prostriedkami a
bol na základe výzvy ministerstva životného prostredia povinný vrátiť nenávratný finančný príspevok,
stal sa tok jeho peňažných prostriedkov nezávideniahodný, čo vyústilo do omeškania s platbami voči
dodávateľom a strate jeho dôveryhodnosti. Svedok mal vedomosť i o predmete konania vedeného naOkresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C 137/2008, v ktorom sa navrhovateľ domáhal náhrady
za odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku z dôvodu nenaplnenia
ustanovení pôvodnej zmluvy; navrhovateľ pritom považoval odstúpenie od tejto zmluvy za neplatné.

Podľa svedka nečinnosťou odporcu vznikli navrhovateľovi určité finančné náklady a bolo zasiahnuté i
do jeho práv.

Právni zástupcovia navrhovateľa zotrvali vo svojich ústnych prednesoch na dôvodnosti návrhu
navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, keď titulom pre jeho uplatnenie bol nesprávny úradný

postup odporcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odporca nekonal tak, ako mu bolo uložené rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, keď až po vydaní uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11,.2011, sp. zn. 8Sžnč 5/2011, v ktorom súd v
odôvodnení, okrem iného konštatoval nečinnosť odporcu bez vážneho dôvodu, vydal dňa 10.01.2012
rozhodnutie č. 1537/201, ktoré Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudkom zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 2S
40/2012. Odporca bol teda nečinný v období od 18.01.2011, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, do dňa 10.01.2012, kedy vydal
rozhodnutie č. 1537/2012 o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok
zo dňa 27.10.2004. Navrhovateľ pritom po celý čas urgoval vydanie rozhodnutia, a to ústne, i písomne,
tak ako to konštatoval v žalobe podanej na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 13.06.2011, sp. zn.
8Sžnč 5/2011, na strane 12 a ako vyplývalo zo žiadosti zo dňa 29.06.2011 adresovanej zamestnancovi

ministerstva životného prostredia Mgr. Branislavovi Ujvari. V nej navrhovateľ poukazoval na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010, sp. zn. 2S 55/2008, ako i na spor vo veci rozhodnutia
Úradupreverejnéobstarávanieouloženípokutypreporušeniezákonaoverejnomobstarávaní.Správne
konanie za účasti navrhovateľa teda prebiehalo od roku 2007, kedy dňa 05.11.2007 minister životného
prostredia vydal rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného

finančného príspevku. Nadväzujúc na toto rozhodnutie bol navrhovateľ povinný vrátiť finančný príspevok
poskytnutý na účely vykonania verejného diela. Dielo navrhovateľ síce v konečnom dôsledku realizoval,
avšak z iných finančných prostriedkov, keď bol nútený dofinancovať projekt z prostriedkov z úveru
poskytnutých na základe Zmluvy o úverovej linke č. 20/016/02 dodatok č. 4 zo dňa 06.06.2007; úverový
vzťah podľa zmluvy naďalej trvá a navrhovateľ bankou poskytnuté finančné prostriedky nedokáže vrátiť.

Z obsahu Zmluvy o úverovej linke č. 20/016/02 Dodatok č. 4 zo dňa 07.06.2006 (na ktorú poukazoval
právny zástupca navrhovateľa - pozn. súdu) pritom vyplýva, že bola uzavretá medzi Dexia banka
Slovensko, a.s. a navrhovateľom ako klientom za účelom poskytnutia úveru do sumy 829.847,97 eur
(25.000.000 Sk) navrhovateľovi, na financovanie prevádzkových potrieb - zvýšenia potreby zdrojov
pri realizácie stavieb v Hurbanove, v Komárne a v Hadovciach. Navrhovateľ sa pritom zaviazal

vrátiť úver podľa podmienok dohodnutých zmluvou. Podľa Dodatku č. 5 Zmluvy o úverovej linke
č. 20/016/02 uzavretej dňa 06.06.2007 sa zmluvné strany dohodli na zmene účelu úveru, ktorým
malo byť prefinancovanie výdavkov súvisiacich so schváleným nenávratným príspevkom na projekt
"Hurbanovo - rozšírenie kanalizácie, stoky, A,B,C" a projekt "Komárno - rozšírenie kanalizácie, Hadovce
II. Etapa, Alžbetin ostrov I. etapa; financovanie prevádzkových potrieb do výšky maximálne165.969,59

eur (5.000.000 Sk), ako aj na zmene podmienok čerpania úveru (bod 4.6), keď maximálna výška sumy
finančných prostriedkov nesmela presiahnuť schválenú výšku nenávratného finančného príspevku;
samotné čerpanie finančných prostriedkov bolo podmienené krytím nárokovateľnej a neobdržanej
čiastky nenávratného finančného príspevku.

Splnomocnený zástupca odporcu vo svojich ústnych prednesoch považoval návrh navrhovateľa na
zaplatenie nemajetkovej ujmy za nedôvodný. I napriek tomu, že odporca pristúpil k vydaniu nového
rozhodnutia č. 1537/2012, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie o schválení žiadosti o poskytnutie
nenávratného finančného príspevku až na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 8Sžnč 5/2011, mal za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho

úradného postupu. Odporca sa totiž riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 08.12.2010, sp. zn. 2S 55/2008, podľa ktorého súd považoval rozhodnutie ministra
životného prostredia zo dňa 05.11.2007 za nadbytočné, ponechajúc na uvážení ministra životného
prostredia, či vo veci opätovne rozhodne alebo nie. Ministerstvo životného prostredia, ako riadiaci
orgán, bolo teda v zmysle § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. oprávnené, nie však povinné, vydať

rozhodnutie o zrušení nenávratného finančného príspevku. Situácia navrhovateľa sa pritom nevydaním
takého rozhodnutia nezmenila, vzhľadom na odstúpenie ministerstva životného prostredia od Zmluvy o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004. Navrhovateľ nepreukázal existenciu
nemajetkovej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupomodporcu v období od 18.01.2011 do 10.01.2012, keď povinnosť navrhovateľa vrátiť nenávratný finančný
príspevokmuvzniklavdôsledkuodstúpeniaodzmluvy,ktorejplatnosťposudzujeOkresnýsúdBratislava
I ako prejudiciálnu otázku v konaní sp. zn. 15C 137/2008. Jeho predmetom je pritom nárok navrhovateľa

na zaplatenie sumy 1.260.000 eur ako sumy zodpovedajúcej práve sume vráteného nenávratného
finančného príspevku. Odporca si teda splnil svoje povinnosti uložené mu uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 8Sžnč 5/2011; i prípadné skoršie rozhodnutie odporcu by právnu
situáciu navrhovateľa nezmenilo.

Z rozhodnutí vydaných v konaní Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 15C 137/2008, navrhovateľa
KOMVaK - Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, a.s., odporcov v 1. rade -Slovenská republika -
Ministerstvo životného prostredia SR, v 2. rade - Ministerstvo životného prostredia SR, a predmetom
zaplatenia sumy 1.260.643,63 eur s prísl., vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
29.09.2010, sp. zn. 4Co 359/2010, zrušil uznesenie okresného súdu zo dňa 29.04.2010, ktorým
tento prerušil konanie do právoplatného skončenia vecí vedených na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. 2S 89/2008 a sp. zn. 4S 10/2009. Mal za to, že v prejednávanej veci (sp. zn. 15C
137/2008) sa navrhovateľ domáhal zaplatenia žalovanej sumy v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka
s poukazom na odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa
08.12.2004, kým predmetom konaní na Krajskom súde v Bratislave bolo preskúmanie zákonností
rozhodnutí odporcu v 2. rade, ktorými bola navrhovateľovi uložená pokuta pre porušenie zákona o

verejnom obstarávaní, čo nemožno považovať za otázku, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie
súdu o veci. Dovolanie navrhovateľa proti označenému uzneseniu krajského súdu zo dňa 29.09.2010,
sp. zn. 4Co 359/2010, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 05.05.2011, sp. zn. 3Cdo
57/2011, odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému mimoriadny opravný prostriedok nie
je procesne prípustný. V poradí ďalším uznesením zo dňa 04.10.2012, č.k. 15C 137/2008-234, Okresný

súd Bratislava I zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného končenia veci
vedenej odporcom v 2. rade pod sp. zn. 11698/2007-min. dôvodiac, že výsledok uvedeného správneho
konania neovplyvní skutočnosť, že odporca v 2. rade odstúpil od Zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku pre porušenie zmluvných povinností navrhovateľom. Odvolanie navrhovateľa proti
označenému rozhodnutiu okresného súdu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.02.2013, sp.

zn. 6Co 582/2012, odmietol z dôvodu, že nemalo náležitosti vyžadované ustanovením § 205 ods. 1
O.s.p.

Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žiadosťou zo dňa
15.05.2012, na ktorú odpovedal odporca listom zo dňa 15.11.2012, so záverom, že jeho žiadosti nie je

možné vyhovieť.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") zodpovednosť za škodu podľa
tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno

zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.
a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

Súd posudzoval nárok navrhovateľa na náhradu škody v intenciách jeho uplatnenia navrhovateľom ako

nárokuvyplývajúcehoznamietanéhonesprávnehoúradnéhopostupuodporcupodľaustanovenízákona
č. 514/2003 Z.z. (v znení v čase, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu).

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., je súčasné, t.j.

kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1./ existencia nezákonného rozhodnutia/ nesprávny úradný
postup 2./ existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 3./ príčinná súvislosť
medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Z opisu skutkových tvrdení navrhovateľa v návrhu na začatie konania, ako aj z ústnych prednesov

jeho právneho zástupcu je zrejmé, že odvodzoval vznik nemajetkovej ujmy od nesprávneho úradného
postupu, ktorého sa malo dopustiť ministerstvo životného prostredia tým, že v období od 18.01.2011
do 10.01.2012 bolo v konaní o zrušení rozhodnutia zo dňa 27.10.2004, č. 1449/2004-min.-2, nečinné
a po zrušení rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007 rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, nevydalo žiadne rozhodnutie. Začiatok

obdobia nečinnosti (18.01.2011) navrhovateľ pritom ustálil dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010 (k dátumu nadobudnutia právoplatnosti viď aj str. 9
uznesenia NS SR sp. zn. 8Sžnč 5/2011- pozn. súdu) a jeho koniec (10.01.2012) dňom vydania nového
rozhodnutia ministra životného prostredia č. 1537/2012, ktorým tento opätovne pristúpil k zrušeniu
rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo dňa 27.10.2004.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
KrajskéhosúduvBratislavezodňa08.12.2010,č.k.2S55/2008-166,ktorýmtentozrušilpredchádzajúce
rozhodnutie ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007, nekonal a to i napriek tomu, že mu
krajský súd (podľa výroku predmetného rozsudku) s poukazom na § 250j ods. 2 O.s.p. vec vrátil

na ďalšie konanie. Navrhovateľ sa preto návrhom podaným na Najvyšší súd Slovenskej republiky
dňa 13.06.2011 domáhal ochrany pred nečinnosťou odporcu, a to návrhom na uloženie povinnosti
konať, ktorému súd vyhovel a uznesením zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 8Sžnč 5/2011, zaviazal odporcu
k povinnosti konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa
27.10.2004, č. 1449/2007-min-2, v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Až po doručení tohto

rozhodnutia odporcovi dňa 12.12.2011 odporca pristúpil dňa 10.01.2012 k vydaniu nového rozhodnutia
č. 1537/2012, ktorým opätovne zrušil rozhodnutie o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného
finančnéhopríspevkuzodňa27.10.2004.NajvyššísúdSlovenskejrepublikydospelkzáveru,žeodporca
bol viazaný výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2010 a po zrušení rozhodnutia
ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007 bol povinný vo veci konať a rozhodnúť, nakoľko iným

spôsobom nebolo možné zasiahnuť do právnych účinkov rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie
nenávratného finančného príspevku zo dňa 27.10.2004. Každé administratívne konanie je totiž potrebné
určitým spôsobom ukončiť, a to buď vydaním meritórneho rozhodnutia alebo iným spôsobom, k čomu
odporca v navrhovateľom vymedzenom období nepristúpil.Súd mal teda z podporného dôkazu, a to uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
24.11.2011, sp. zn. 8Sžnč 5/2011, za preukázané, že v navrhovateľom deklarovanom období bol

odporca skutočne nečinný a v správnom konaní, týkajúceho sa zrušenia rozhodnutia ministra životného
prostrediazodňa27.10.2004,nevydalpožadovanérozhodnutie.Odporcapritomvpriebehukonaniatúto
skutočnosť nerozporoval, a teda netvrdil a ani nepreukázal, že by v označenom období vykonával nejaké
procesné úkony vedúce k vydaniu rozhodnutia, keďže, ako sám tvrdil, riadiac sa právnym názorom
krajského súdu vysloveným v rozsudku zo dňa 08.12.2010, č.k. 2S 55/2008-166, resp. jeho odôvodnení,

mal za to, že nie je vôbec povinný rozhodnutie vydať. I keď je pravdou, že krajský súd v označenom
rozhodnutí zo dňa 08.12.2010 skutočne nevidel potrebu vydania rozhodnutia ohľadne poskytnutia
nenávratného finančného príspevku a tento krok ponechal na uvážení odporcu, táto okolnosť nemôže
zbaviť odporcu jeho zodpovednosti, nakoľko účastníci konania sú i v správnom súdnictve viazaní
výrokom rozsudku, a nie jeho odôvodnením; krajský súd pritom vo výroku svojho zrušujúceho rozsudku
zo dňa 08.12.2010 jednoznačne uviedol, že k zrušeniu rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa

05.11.2007 a vráteniu veci na ďalšie konanie pristúpil v zmysle § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j. pre
jeho nepreskúmateľnosť. Dotknuté ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pritom predpokladá (po
zrušení rozhodnutia) vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Bolo na odporcovi aký konkrétny
postup zvolí za účelom ukončenia administratívneho konania.

S poukazom na vyššie uvedené možno teda uzavrieť, že navrhovateľ preukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v nevydaní relevantného rozhodnutia ministrom životného prostredia
v konaní ohľadne zrušenia rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku zo dňa 27.10.2004, v namietanom období, čím preukázal existenciu prvotného predpokladu
zodpovednosti odporcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Navrhovateľovi sa však nepodarilo preukázať existenciu nemajetkovej ujmy, ako v poradí druhej
podmienky na vyvodenie zodpovednosti voči štátu.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to,

žesamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaspôsobenú
ujmu a jednak, že nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Nemajetková ujma pritom predstavuje
zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného vplývajúcej na jeho povesť, doterajší život, vzťahy a
spoločenské postavenie/uplatnenie. Poškodený nie je teda zbavený povinnosti preukázať vznik tejto
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.) a že iba

samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na
vyváženie takto vzniknutej ujmy.

S poukazom na vyššie uvedené, podľa mienky súdu samotná existencia nesprávneho úradného
postupu odporcu spočívajúceho v nečinnosti v administratívnom konaní o zrušení rozhodnutia o

schválení žiadosti navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku nemá, bez ďalšieho,
za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy,
pretože okolnosť prieťahov v administratívnom konaní, i keď dlhodobejšia, bez osvedčenia skutočností
preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na navrhovateľa v
rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu.

Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním,
v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno
ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené
prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Napokon i Ústavný súd

Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu zakotvené práve v
zákone č. 514/2003 Z.z. Ich existenciu však navrhovateľ v konaní nepreukázal.

Navrhovateľ odôvodňoval vznik nemajetkovej ujmy 1/právnou neistotou v správnom konaní trvajúcom
od roku 2007, 2/ nutnosťou vziať si od Dexia banky Slovensko, a.s. úver na prefinancovanie a
dokončenie projektu s názvom HURBANOVO-rozšírenie kanalizácie, stoky A,B,C, ktorú skutočnosťpreukazoval Zmluvou o úverovej linke č. 20*/016/02 dodatok č. 4 a dodatok č. 5, keď náklady na projekt
mali byť pokryté práve poskytnutým nenávratným finančným príspevkom od ministerstva životného
prostredia, pričom samotnú existenciu nemajetkovej ujmy mala preukazovať výpoveď svedka Ing.

Gábora Csepló. Z výpovede svedka však súd nezistil také skutočnosti, ktoré by preukazovali vznik
nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
odporcu. Svedok sa totiž v súvislosti s existenciou nemajetkovej ujmy obmedzil len na konštatovanie,
že navrhovateľovi vznikli v dôsledku nečinnosti ministerstva životného prostredia finančné náklady,
tok jeho finančných prostriedkov sa zhoršil, čo malo za následok omeškanie navrhovateľa s platbami

pre dodávateľov a stratu dôveryhodnosti navrhovateľa, bez bližšej konkretizácie. V zmysle zásady
kontradiktórnosti konania bolo výlučnou doménou navrhovateľa zamerať výsluch svedka tak, aby jeho
výpoveďou navrhovateľ preukázal existenciu ujmy nemateriálneho povahy, a to napríklad i kladením
otázok svedkovi so zameraním práve na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy. V tomto smere však
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň, podľa mienky súdu, svedkom uvedené skutočnosti
ani neboli v príčinnej súvislosti s vytknutým nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti

odporcu v konaní o zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku v deklarovanom období. Prípadná absencia finančných prostriedkov navrhovateľa spojená
s jeho následnou nemožnosťou plnenia si finančných záväzkov voči zmluvným partnerom mohla
byť dôsledkom len jeho povinnosti vrátiť nenávratný finančný príspevok, ktorá povinnosť závisela
od rozhodnutia ministra životného prostredia. Príčinou svedkom stručne popisovanej nepriaznivej

situácie navrhovateľa bolo teda samotné rozhodnutie ministra životného prostredia, ako jednostranný
individuálny správny akt, ktorým tento zrušil, a teda odňal navrhovateľovi nenávratný finančný príspevok
v spojení s následným odstúpením od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku; a teda
príčinou nebol vytýkaný nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v prieťahoch v konaní. Z opisu
skutkových tvrdení uvedených navrhovateľom v návrhu na začatie konania a v priebehu konania, ako

aj tých uvedených v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je pritom zrejmé, že
vznik a existenciu nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur neodvodzoval od nezákonného rozhodnutia
odporcu, ale práve od jeho nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti v období od
18.01.2011 do 10.01.2012. Prípadná existencia nemajetkovej ujmy navrhovateľa mala teda väzbu na
vecnú správnosť a zákonnosť záverov, na ktorých minister životného prostredia založil svoje rozhodnutie

o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, ktoré
navrhovateľ nespochybňoval, a to práve vzhľadom na vytýkanú nečinnosť odporcu.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu dopadu
nesprávneho úradného postupu odporcu na navrhovateľa v podobe vzniku nemajetkovej ujmy, ktorej

náhrady sa v konaní domáhal v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň má súd za
to, že vzhľadom na charakter, okolnosti a dĺžku trvania nesprávneho úradného postupu odporcu by
postačovalo ako satisfakcia samotné konštatovanie porušenia práv navrhovateľa v intenciách § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však navrhovateľ nežiadal.

Možno teda uzavrieť, že navrhovateľ v konaní nesplnil podmienku preukázania existencie v poradí
druhého predpokladu zodpovednosti odporcu, keď nepreukázal vznik a existenciu nemajetkovej ujmy,
pričom nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou nemajetkovou ujmou. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné
kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok

navrhovateľa ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko
odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno
odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať
návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 31. marca 2014 Mgr. Patricia Skotnická
sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia: