Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/618/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813204495
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3813204495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trenčín, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej, členov JUDr. Stanislavy

Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa: Ing. R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V., F. XXX/XX proti odporcovi: Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., B. XXX/XX, zastúpený JUDr. G. Z.,
advokátkou so sídlom v V., B. XX/X, v konaní o určenie neplatnosti zmluvy, na odvolanie navrhovateľa,
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.júna 2013, č. k. 12C/49/2013-15 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a
súčasne ho zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 129,62 eur do

troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právnej zástupkyne.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom podaným na súd dňa 12.03.2013 navrhovateľ
žiadal, aby súd určil, že ústna zmluva, uzatvorená medzi odporcom a navrhovateľom ohľadne
bezodplatného používania osobného motorového vozidla BMW XXXdA, ŠPZ: PD XXXDI, je absolútne
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Dôvodil, že je vlastníkom tohto vozidla, ktoré odporca v období
od mája 2010 do 03.11.2011 užíval na osobné účely a to bezodplatne, čo odporca odvodzoval od ústnej
dohodysnavrhovateľomzdôvodu,žeposkytolnavrhovateľovifinančnúpôžičku.Vozidlomunavrhovateľ
poskytol na splnenie úlohy, na ktorú sa sám ponúkol a potom, ako pominul dôvod na používanie vozidla,

odporcu požiadal o jeho vrátenie. Tento mu na základe ústnej požiadavky vozidlo nevrátil, a vrátil mu ho
až potom, ako ho po porade s právnym zástupcom, písomne o vrátenie vozidla požiadal. Navrhovateľ
tvrdil, že údajná dohoda, dlhodobé bezodplatné užívanie vozidla v situácií, keď odporca vedel, že má
finančnéproblémyajevdruhotnejplatobnejneschopnosti,vsituácii,kedysinechalplatiťzapôžičkuúrok
24 % ročne, kedy nepožiadal o vrátenie finančnej pôžičky, hoci na to bol oprávnený, čím tak poskytoval
odklad navrhovateľovi so splatením pôžičky, vylákajúc od navrhovateľa vozidlo do bezodplatnej držby
pod zámienkou obstarania služby pre navrhovateľa, pričom nevrátil vozidlo potom, ako pominul dôvod,

pre ktorý vozidlo dostal, nesplniac daný sľub, keď si vozidlo požičiaval, za situácie, kedy trval na
tom, že si vozidlo ponechá do času, kedy mu bude pôžička splatená, odmietnuc vozidlo ako predmet
zádržného práva, užívajúc vozidlo v rozpore s podmienkami na obvyklé užívanie vozidla uvedeného typu
a vybavenia, využijúc tieseň navrhovateľa s úmyslom privodiť si pre seba značný majetkový prospech
bezodplatného užívania vozidla, považoval navrhovateľ dohodu za absolútne neplatnú pre rozpor s
dobrými mravmi. Podľa jeho názoru podanie tejto žaloby na súd sa nijako nedotýka výsledku konania
vedeného na súde pod sp. zn. 5C 175/2010, v ktorom konaní mu nebolo priznané právo na plnenieza bezodplatné (podľa tvrdenia odporcu) používanie jeho vozidla odporcom. To, že nejde o totožnosť
predmetu sporu s uvedeným konaním vyplýva podľa neho z faktu, že pokiaľ sa dožadoval v konaní
sp. zn. 5C 175/2010 nároku na plnenie za užívanie osobného motorového vozidla, v tomto konaní plne

rešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu v tom, že odporca používal vozidlo bezodplatne, na základe
ústnej dohody a preto nešlo na jeho strane o bezdôvodné obohatenie. Poukázal na to, že v predmetnom
konaní z jeho strany nebolo možné domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia a zároveň
zastávať názor, že dohoda (ktorej existenciu popieral) je absolútne neplatná. Preto je vylúčené, aby
súd v tomto konaní vychádzal zo skutkových okolností, ktoré už boli posudzované v konaní pod sp.

zn. 5C 175/2010. Nárok, ktorý si v konaní uplatňuje, je faktickým dôsledok právoplatného rozhodnutia
súdu o existencii uvedenej dohody a na tento nadväzuje a plne ho rešpektuje. Rozhodujúcou je podľa
neho skutočnosť, že vo výroku súdu v konaní sp. zn. 5C 175/2010, ktorý je právne záväzný, nie je
riešená otázka platnosti alebo neplatnosti ústnej zmluvy medzi stranami sporu. Výsledok sporu v konaní
č. 5C 175/2010 preto nemôže predstavovať prekážku rozhodnutej veci vzhľadom na toto podanie.
Naliehavý právny záujem na tejto žalobe videl v tom, že zo strany odporcu bolo uplatnené právo v

rozpore s dobrými mravmi, teda ust. § 39 a ust. § 3 ods. 1 OZ, preto rozhodnutie súdu je potrebné pre
nastolenie právneho stavu vo vzájomných vzťahoch účastníkov. Tvrdil, že jeho postavenie je neisté aj z
dôvodu, že súd rozhodol o existencii ústnej dohody medzi stranami sporu, ktorá zakladala právo odporcu
bezodplatne užívať vozidlo za podmienok a okolností, ktoré uviedol. Právne dôsledky, ktoré vyplývajú z
právoplatného rozsudku potom pre navrhovateľa zakladajú právne neistú situáciu vo vzťahu k jeho právu

nerušene užívať svoj majetok, pretože v prípade, ak je zmluva neplatná, je postavenie navrhovateľa iné
ako v prípade, ak je zmluva platná. Chce dosiahnuť, aby v prípade, ak zmluva je neplatná, sa to premietlo
do vzájomných vzťahoch navrhovateľa a odporcu, pretože v prípade, ak bude navrhovateľ úspešný,
bude odstránená spornosť, ktorú nastolil rozhodnutím súd v konaní vedenom pod č. 5C 175/2010, kde
ustálil a následne rozhodol, že medzi sporovými stranami existovala ústna dohoda o bezodplatnom

používaní vozidla odporcom. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na konanie vedené pod č. 5C
175/2010, a jeho skutkovú totožnosť s týmto konaním. Podľa jeho názoru, navrhovateľ v tomto konaní
nepreukázal naliehavý právny záujem. Pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s jeho právnym názorom,
žiadal návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť, poukazujúc na to, že navrhovateľ žiadal vrátiť
predmetné vozidlo až v konaní pod č. 5C 175/2010, čo je zrejmé z obsahu spisu. Poukázal tiež na to, že

sám navrhovateľ vyhlásil potom, ako medzi navrhovateľom a Mgr. E. bola ukončená právna pomoc, že
nie sú medzi nimi žiadne ďalšie nároky nad rámec uplatnených v konaní vedenom pod č. 5C 175/2010.

Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že
rozsudkom pod č. 5C 175/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 5Co 181/2011-136
zo dňa 05.06.2012, uložil súd navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 20.970,74 eur s 9

%-ným ročným úrokom z omeškania od 15.10.2010 do zaplatenia, do 15-tich dní od právoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh zamietol na tom základe, že odporca poskytol navrhovateľovi
peňažné prostriedky formou pôžičky v celkovej sume 30.055 eur, pričom termín vrátenia pôžičky
nebol medzi účastníkmi dojednaný. Navrhovateľ pôžičku odporcovi doposiaľ nesplatil. Navrhovateľ voči
pohľadávke odporcu uskutočnil započítanie svojej pohľadávky, ktorá mu mala vzniknúť voči odporcovi

z titulu bezdôvodného obohatenia užívaním vozidla v jeho vlastníctve odporcom. Odporca tvrdil, že
toto vozidlo mu navrhovateľ poskytol na bezplatné užívanie do doby, kým mu nevráti pôžičku a to z
dôvodu, že pre nedostatok finančných prostriedkov musel predať svoje vozidlo značky Fiat Q.. Toto jeho
tvrdenie svojimi výpoveďami potvrdili aj svedkovia Z. a U.. Naproti tomu navrhovateľ uvádzal, že vozidlo
odporcovi poskytol na užívanie po dobu, keď mu sprostredkoval pomoc pri vymáhaní pohľadávky voči

spoločnosti D. W., a.s. Na základe sprostredkovania odporcu uzavrel mandátnu zmluvu s Mgr. E., ale
dňa 12.08.2009 túto zmluvu vypovedal a týmto dňom zanikol dôvod, aby odporca predmetné vozidlo
používal. Vzhľadom k tomu, že odporca aj po tomto dni auto užíval, malo mu vzniknúť bezdôvodné
obohatenie na úkor navrhovateľa vo výške obvyklého nájomného. Výpoveď navrhovateľa potvrdil aj
svedok Ing. Q., ktorý uviedol, že bol prítomný pri rozhovore účastníkov, kedy navrhovateľ jednal o vrátení

auta, jeho odkúpení odporcom, resp. o nájme. Odporca však ani s jednou z možností nesúhlasil. Na
základe vykonaného dokazovania v predmetnej veci dospel súd k záveru, že účastníci sa dohodli
o užívaní vozidla navrhovateľa tak, ako to uvádzal odporca. Nasvedčovali tomu výpovede svedkom
Z. a U., ale najmä potvrdenie navrhovateľa zo dňa 02.09.2009, v ktorom okrem iného uvádza, že
medzi dlžníkom a veriteľom okrem uvedených dlžných súm (celkom 30.055,- eur) nie sú žiadne iné

dlžoby ani iné nároky finančného charakteru, ktoré potvrdenie pritom písal sám navrhovateľ v dobe,
keď odporca už mal jeho vozidlo užívať bez právneho dôvodu. Súd dospel k záveru, že odporcaužíval vozidlo navrhovateľa na základe vzájomnej dohody bezodplatne a preto u neho nemohlo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa a nemohlo dôjsť ani k započítaniu voči pohľadávke
odporcu. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Trenčín č. k. 5Co 181/2011-136 zo dňa 05.06.2012

vyplynul o.i. záver o existencii dohody o bezodplatnom užívaní vozidla navrhovateľa odporcom a tým
správnosť záveru súdu prvého stupňa v tomto smere.

Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ustanovenia § 80 písm. c/, § 135 O.s.p., § 3 ods. 1, §
39 Občianskeho zákonníka, s odkazom na ktoré v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že skutočnosti
od ktorých odvodzuje navrhovateľ v tomto konaní svoje právo, nezakladajú existenciu naliehavého

právneho záujmu na ním podanej určovacej žalobe. Navrhovateľ návrh o určenie neplatnosti zmluvy
podal na súd dňa 12.03.2013, teda v čase, keď už bolo právoplatne skončené konanie pod č.
5C/175/2010, ktorého právny záver spočívajúci v tom, že medzi účastníkmi došlo k dohode o
bezodplatnom užívaní vozidla navrhovateľa odporcom, je rozhodujúci pre súd aj v tomto konaní.
Prvostupňový aj odvolací súd v ňom otázku platnosti zmluvy o bezodplatnom užívaní vozidla riešili ako
prejudiciálnu a s poukazom na ust. § 135 ods. 2 OSP, je potrebné z takéhoto rozhodnutia vychádzať v

záujme zachovania princípu právnej istoty, v zmysle článku 1 ods. 1 ústavy a práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného, navrhovateľ nemá
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď jeho právne postavenie nie je neisté, pretože
v súdnom konaní 5C/175/2010 mu súd uložil povinnosť zaplatiť odporcovi konkrétnu sumu peňazí aj
na základe prejudiciálneho zistenia, že účastníci medzi sebou uzatvorili ústnu zmluvu o bezodplatnom

užívaní vozidla vo vlastníctve navrhovateľa odporcom. Nič na tom nemení ani tvrdenie navrhovateľa,
že predmetná zmluva podľa neho je rozporná s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
čoho následkom má byť jej absolútna neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka), keďže s otázkou
platnosti zmluvy sa už súdy vysporiadali v zmienenom konaní. Vzhľadom na uvedené, považoval súd
za nehospodárne a nadbytočné doplniť dokazovanie navrhovanými dôkazmi (výsluchom svedkov) a

návrh navrhovateľa, ktorý v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem, ako z tohto dôvodu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP. V konaní si náhradu trov konania
uplatnil odporca, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný a preto mu súd priznal plnú náhradu trov,
ktoré účelne vynaložil na obranu svojho práva na súde. Odporcove trovy pozostávajú z trov právneho
zastúpenia podľa § 11 ods. 1 a § 15 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za dva úkony právnej služby po

60,07 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní 10.06.2013) + 2 x režijný paušál po
7,81 eur, t. j. trovy v celkovej výške 135,76, uplatnil si však len sumu 129,62 eur, ktorú mu priznal.

Rozsudok okresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ a žiadal
odvolací súd o jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením,
že súd prvého stupňa mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, čím uplatnil dôvod

odvolania uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil
dôvod odvolania uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Namietal správnosť záveru súdu
prvého stupňa spočívajúci v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní vedenom
pod č. 5C/175/2010 bola ako otázka predbežná riešená aj platnosť zmluvy, ktorej neplatnosti sa v

tomto konaní on domáha, je súd týmto predchádzajúcim posúdením vzťahu medzi účastníkmi viazaný.
Poukázal na to, že v konaní 5C/175/2010 kde uplatnil voči v tomto konaní vystupujúcemu odporcovi
svoju pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia v súvislosti s užívaním vozidla odporcom, ktoré je
vo vlastníctve navrhovateľa, súd rozhodol, že tento nárok nie je oprávnený s poukazom na existenciu
zmluvy o bezodplatnom užívaní motorového vozidla vylučujúcej právo žiadať odplatu za používanie

tohto motorového vozidla. Podľa jeho názoru v predmetnom konaní súd posudzoval túto zmluvu len
v období od poskytnutia vozidla do termínu kedy odpadol dôvod na bezodplatné používanie vozidla a
posudzovanie zmluvy sa netýka obdobia, odkedy dôvod na bezodplatné užívanie vozidla odpadol až
do doby, kedy bolo vozidlo vrátané. V predmetnom konaní súd neskúmal následky spojené s tým, že
dôvod používania odpadol dňa 12.08.2009 ani neskúmal, či bola alebo nebola uzatvorená nová zmluva

medzi stranami sporu, ktorá by oprávňovala v tomto konaní vystupujúceho odporcu k používaniu vozidla
aj v období, keď dôvod na jeho bezodplatné užívanie odpadol. Podľa jeho názoru nie je možné, aby
súd bol určil, že existovala takáto zmluva medzi stranami sporu odo dňa poskytnutia vozidla do termínu
jeho vrátenia, pretože by bola v rozpore s objektívnym právom. Je teda podľa neho vylúčené, aby boli
posudzované zmluvné vzťahy medzi stranami sporu v období nasledujúcom, teda od 12.08.2009 do

dátumu vrátenia vozidla jeho majiteľovi na jeseň 2010 so záverom, že medzi stranami sporu existovaladohoda odporujúca objektívnemu právu. Ak by aj existovala, musel by ju súd vyhlásiť za absolútne
neplatnú. Pokiaľ by malo zostať v platnosti rozhodnutie súdu, ktoré napadol odvolaním, navrhovateľovi
by bola odňatá postupom súdu možnosť konať pred súdom vo veci preukázania absolútnej neplatnosti

zmluvy medzi stranami sporu v období od kedy odpadol dôvod na bezodplatné užívanie vozidla do
jeho vrátenia majiteľovi. Namietal, že v konaní 5C/175/2010 nevydal súd rozhodnutie o otázke, ktorá je
predmetomtohtokonania,pretoževovýrokusaoplatnostitejtozmluvynehovorí,apretoaniustanovenie
§ 135 ods. 2 O.s.p. na posudzovaný prípad nedopadá. Uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil
skutkový stav a odmietol sa vôbec vecou zaoberať, čím tiež uplatnil dôvod odvolania uvedený v ust. §

205,ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Vychádzal len zo skutočností uvedených v konaní 5C/175/2010 obsahujúcich
aj potvrdenie, ktoré napísal ako dlžník v prospech odporcu, kde uviedol, že zmluvné strany prehlasujú,
že okrem dlžných súm nie sú medzi dlžníkom a veriteľom žiadne iné nároky finančného charakteru.
Uvedené sa však k spornému nájmu vozidla nevzťahovalo, pretože potvrdenie bolo podpísané dňa
02.09.2009 a vozidlo mu bolo vrátené na jeseň 2010. Podľa platnej právnej úpravy sa nemohol platne
vzdať práva, ktoré mu vzniklo až v budúcnosti. Podľa jeho názoru neexistuje zákonná prekážka, pre

ktorú by súd vo veci nemohol konať, on nemal možnosť preukázať, že dohoda o bezodplatnom užívaní
vozidla, ktorej existenciu popieral už v konaní 5C/175/2010 je neplatná, pretože nie je možné zastávať
súčasne názor, že neexistuje medzi stranami sporu zmluva a zároveň obhajovať názor, že táto zmluva
je absolútne neplatná. Keďže v predmetnom konaní nemal možnosť sa k otázke platnosti zmluvy
vyjadrovať, len k zmluve z hľadiska jej existencie, či neexistencie na čo nadväzoval vznik bezdôvodného

obohatenia na strane odporcu, musel sa obrátiť na súd s touto žalobou, kde otázku platnosti zmluvy
považoval za potrebné riešiť, aby tak bolo naplnené jeho ústavné právo na verejné prejednanie veci
nezávislým súdom. Podľa jeho názoru, existuje nanajvýš naliehavý právny záujem, aby súd o jej
neplatnosti rozhodol.

Odporca nevyužil svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny, a preto je potrebné ho podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
O odvolaní navrhovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O.s.p..

Rozsudok okresného súdu vychádza zo správnych skutkových zistení, na ktoré boli aplikované správne

právne predpisy. Jeho preskúmaním nebola zistená navrhovateľom tvrdená vada spočívajúca v takom
vadnom procesnom postupe súdu prvého stupňa, ktorý by mal za následok odňatie mu ako účastníkovi
konať pred súdom, rozsah vykonaného dokazovania bol zodpovedajúci pre úplné zistenie skutkového
stavu. Rozsudok je odôvodnený v súlade s kritériami uvedenými v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., je
správny a úplný, preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd s jeho odôvodnením stotožňuje.

Zároveň však považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa uviesť nasledovné:

Odvolacia námietka navrhovateľa smerovala proti správnosti právneho posúdenia veci súdom prvého
stupňa a nesprávnosti jeho skutkových zistení, predstavujúca odvolacie dôvody uvedené v ust. 205
ods. 2 písm. d), f) O.s.p., na základe ktorých pochybení dospel k nesprávnemu záveru o neexistencii
naliehavého právneho záujmu na ním podanej určovacej žalobe s odôvodnením, že v právoplatne

skončenom súdnom konaní vedenom pod č. 5C/175/2010 bola prejudiciálne vyriešená otázka platnosti
zmluvy o bezodplatnom užívaní vozidla vo vlastníctve navrhovateľa odporcom, ktorú v tomto konaní už
nie je možné posudzovať znova a odlišne.

Za právne posúdenie veci sa považuje činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
tento právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil
iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však
interpretoval.Pokiaľ ide o dôvod odvolania spočívajúci v tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, nie je pri ňom rozhodujúce, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné
prostriedky alebo nie, rozhodujúce je iba to, že na základe tých, ktoré vykonal dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie vykonaných
dôkazov, t.j. porušenie niektorého z ustanovenia § 132 - 135 O.s.p.. Vychádzajúc z ustanovenia § 132
O.s.p. povinnosťou súdu je hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky v ich
vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo musí prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a postupu súdu tomuto predchádzajúcemu, existencia
skutočností zakladajúcich opodstatnenosť týchto uplatnených odvolacích dôvodov zo strany
odvolacieho súdu zistená nebola.

Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Ako správne uviedol vo svojom rozhodnutí aj súd prvého stupňa, určovacia žaloba podľa ust. § 80 písm.

c/ O.s.p. má spravidla preventívny charakter, jej účelom je poskytnúť ochranu práva navrhovateľovi skôr,
než dôjde k porušeniu právneho vzťahu, alebo práva. Preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam,
kdeužprávnyvzťah,aleboprávoboliporušenéakdejenamiestežalobaosplneniepovinnostipodľaust.
§ 80 písm. b/ O.s.p.. V prípade možnosti uplatniť priamo splnenie povinnosti, treba preto vždy považovať
za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neodstraňuje spornosť a len vedie k ďalšiemu súdnemu sporu.

Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže
navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov,
čím sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie.
Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit, t. j. čoho sa navrhovateľ v konaní domáha
a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie

spornosti navrhovateľovho práva, alebo neistoty v jeho právnom vzťahu, teda je potrebné vždy skúmať
zo strany súdu, či je takáto podaná určovacia žaloba procesne prípustným nástrojom ochrany práva
navrhovateľa, s ktorým názorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v konaní pred Okresným súdom
Prievidza vedeným pod č.k. 5C/175/2010, ktoré bolo skončené už v čase, kedy navrhovateľ

uplatnil svoje právo prostredníctvom určovacej žaloby v tomto konaní, bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č. k. 5C/175/2010-113 zo dňa 11.05.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Trenčín č. k. 5Co/181/2011-136 zo dňa 05.06.2012, ktorým rozhodnutím bola uložená
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v tomto konaní vystupujúcemu odporcovi sumu 20.970,74 eur s 9%-
tným ročným úrokom z omeškania od 15.10.2010 do zaplatenia na tom základe, že navrhovateľ nevrátil

odporcovi peňažné prostriedky poskytnuté mu formou pôžičky. V predmetnom konaní navrhovateľ voči
uplatnenému nároku na zaplatenie zostatku nesplatenej pôžičky uplatnil prostredníctvom započítacej
námietky, ním tvrdený existujúci nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť na
stranevtomtokonanívystupujúcehoodporcuatoužívanímosobnéhomotorovéhovozidlavovlastníctve
navrhovateľa zn. O., keďže spochybňoval tvrdenie odporcu o existencii platne uzatvorenej zmluvy medzi

nimi, v zmysle ktorej si mali dojednať bezplatné užívanie predmetného motorového vozidla odporcom
do doby, kým mu navrhovateľ nevráti finančné prostriedky z poskytnutej pôžičky. Z odôvodnenia
rozhodnutia tak súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu v uvedenej veci je nepochybné, že nárok
navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu užívania uvedeného motorového vozidla
odporcom považoval za neopodstatnený, a to vzhľadom na existenciu platnej dohody uzatvorenej medzi

účastníkmi konania predmetom ktorej bolo bezodplatné užívanie zmieneného vozidla vo vlastníctve
navrhovateľa, odporcom.

Občiansky súdny poriadok v ods. 1 ust. § 135 uvádza otázky, ktoré nemôže v civilnom konaní riešiť
ako otázky predbežné (je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,

je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajúzákladných ľudských práv a slobôd, ďalej je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov,
a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise

základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní).

Vychádzajúc z ust. § 135 ods. 2 O.s.p. inak otázky , o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu môže
súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho
vychádza, čo znamená, že ostatné otázky môže posúdiť sám ako predbežné otázky, pričom nevydáva
o nich samostatné rozhodnutie. Riešenie týchto otázok nemôže byť preto obsahom výroku rozhodnutia,

ale iba jeho odôvodnenia.

Právoplatným rozsudkom súdu, ktorým sa ukladá povinnosť, sa adresátom účinkov záväznosti tohto
rozhodnutia označeným v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. (účastníkom, všetkým orgánom),zakladá
prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa
vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne
orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý

sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Navrhovateľ, ktorý bol účastníkom konania,
v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým rozhodol o ním nárokovanom plnení, je týmto
rozhodnutím viazaný, a preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti odporcovi ten
istý nárok, ktorý mu už bol priznaný právoplatným rozhodnutím. Ak by tak urobil, prejavia sa účinky
právoplatne rozhodnutej veci. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde.

Pokiaľ ide o iný, teda nie ten istý nárok, zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo
právoplatným súdnym rozsudkom, k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento nový
nárok, neidentický s predmetom skončeného konania odvodzuje, je súd v tomto novom občianskom
súdnom konaní, týmto vyriešením viazaný. Ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu
k ustanoveniu § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. osobitnú procesnú úpravu, preto súd nesmie vychádzať z

iného záveru, než ako o tomto právnom vzťahu účastníkov bolo už právoplatne rozhodnuté. Všeobecný
súd nemá možnosť výberu, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie a z neho vyplývajúce
posúdenie hmotnoprávneho vzťahu účastníkov v inom konaní, ak rieši otázku javiacu sa ako vyriešenú,
v súvislosti s riešením daného prípadu.

Pokiaľ teda v konaní č. 5Co/181/2011, ktoré prebiehalo pred Okresným súdom Prievidza, bola v zmysle

záverov právoplatného a vykonateľného rozsudku prejudiciálne vyriešená otázka existencie platnej
zmluvy o bezodplatnom užívaní vozidla, ktorej neplatnosti sa v tomto konaní domáha navrhovateľ,
správne vyvodil súd prvého stupňa, že je potrebné zo záverov takéhoto rozhodnutia vychádzať, s
poukazom na ust. § 135 ods. 2 O.s.p., a to v záujme zachovania princípu právnej istoty, v zmysle čl. 1
ods. 1 Ústavy SR a práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Keďže teda nie je možné, aby súd znovu riešil otázku posúdenia hmotnoprávneho vzťahu účastníkov ,
ktorá bola predmetom posúdenia už v inom konaní, i keď bola riešená ako otázka predbežná,
nie je rozhodujúce, či súd v tomto už právoplatne skončenom konaní túto správne, alebo nesprávne
právne posúdil, keďže so zreteľom na právoplatnosť predchádzajúceho rozhodnutia a z toho plynúcu
záväznosť, nesmie byť už táto otázka znova riešená a akékoľvek jej nové právne posudzovanie v inom

konaní, medzi tými istými účastníkmi, je neprípustné. Pokiaľ by súd spomenutý prejudiciálny účinok
ignoroval, a nevzal by za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah účastníkov
prípadne rozhodol v rozpore s ním, konal by v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány
konať iba na základe ústavy i v medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Išlo by zo
strany súdu prvého stupňa o neprípustnú revíziu existujúceho súdneho rozhodnutia ktorá by pre prípad

odlišného právneho posúdenia už vyriešenej otázky mohla viesť k uplatneniu nároku na plnenie, o
ktorom už bolo súdom rozhodnuté prejudiciálne ako o nedôvodnom, čím by sa vytvoril priestor na
obchádzanie už vyriešených otázok v prospech toho ktorého účastníka, ktorý prvotne nebol so svojim
nárokom úspešný, čo jednoznačne nemôže byť súladné s princípom právnej istoty, na rešpektovanie
ktorého už súd poukázal.Natomtozávereničnemenínavrhovateľomuplatnenánámietka,ževpredchádzajúcomkonanínemohol
namietať neplatnosť dotknutej zmluvy z hľadiska ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, keďže až
v predchádzajúcom rozhodnutí bolo určené, že dotknutá zmluva je platná, teda že vôbec existuje,

pričom svoju obranu založil na jej neexistencii, čím podľa jeho tvrdenia mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom. Bolo totiž výlučne vecou a právom navrhovateľa v predchádzajúcom konaní, od
existencie, či neexistencie akého právneho dôvodu opodstatnenosť svojho nároku odvodzoval, na akých
skutkových tvrdeniach založil svoju obranu, a pokiaľ táto bola zvolená tak, že mu nepriniesla úspech v
predchádzajúcom konaní, kde sa rozhodujúca otázka existencie platnej zmluvy o bezodplatnom užívaní

vozidla riešila, nemožno to reparovať v tomto konaní. Naviac je potrebné poukázať na to, že neplatnosť
právnehoúkonuzdôvodovuvedenýchvust.§39OZ(obchádzaniezákona,čirozporsdobrýmimravmi),
ktorej sa v konaní domáha navrhovateľ, je neplatnosťou absolútnou, ktorá nastáva priamo zo zákona
(ex lege) takže subjektívne práva a povinnosti, z takéhoto právneho úkonu vôbec nevznikajú, na čo
súd prihliada priamo z úradnej povinnosti a zistenie absolútnej neplatnosti z hľadiska uvedeného zák.
ustanovenia nie je viazané na jej dovolanie sa účastníkom konania. Je teda bez právneho významu,

či navrhovateľ v predošlom konaní sa takejto neplatnosti zmluvy dovolával. Skutočnosť, že od tejto
zmluvy súd v predchádzajúcom konaní vyvodil neopodstatnenosť navrhovateľovho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia v súvislosti s užívaním jeho vozidla odporcom, keď dospel k záveru, že
jej účastníci sa dohodli na bezodplatnom užívaní tohto vozidla, svedčí o tom, že zmluvu považoval
za platnú, pretože nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o jej absolútnej neplatnosti o.i.

teda aj dôvody uvedené v ust. § 39 OZ, na ktoré ako bolo už vyššie uvedené musel prihliadať z
úradnej povinnosti. Otázka platnosti zmluvy tak bola v predchádzajúcom konaní prejudiciálne vyriešená
a neprichádza do úvahy tento záver preskúmavať opätovne v tomto konaní, čo rovnako nezakladá
opodstatnenosť navrhovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu, spočívajúceho v tom, že mu mala
byť takýmto postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Takýto vadný postup súdu prvého

stupňa zistený nebol a za takýto nemožno považovať ani odvolaciu námietku navrhovateľa spočívajúcu
v tom, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal všetky navrhované
dôkazy, pretože nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhované dôkazné prostriedky, ale len tie,
ktoré sú potrebné pre zistenie skutkového stavu a ktoré v rozsahu potrebnom súd prvého stupňa
aj vykonal. Vzhľadom k skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o neexistencii naliehavého právneho

záujmu na podanej určovacej žalobe, by akékoľvek ďalšie dokazovanie bolo tak ako uvádza v rozhodnutí
aj prvostupňový súd, v rozpore so zásadou hospodárnosti a bolo by tiež nadbytočné.

Rovnako bez právneho významu vo vzťahu k predmetu tohto konania, sú aj námietky navrhovateľa
spočívajúce v tom, že súd sa v predchádzajúcom konaní nezaoberal tým, či medzi účastníkmi nedošlo
ešte k uzatvoreniu inej zmluvy, resp. že platnosť tejto posudzoval len z hľadiska obdobia, za ktoré on

uplatňoval bezdôvodné obohatenie, pričom už následne dôvod, pre ktorý bola predmetná zmluva o
bezodplatnom užívaní motorového vozidla uzatvorená odpadol, pretože predmetom posúdenia súdom
v tomto konaní z hľadiska vymedzenia navrhovateľom mala byť výlučne platnosť zmluvy, ktorá bola
predmetom posúdenia v predchádzajúcom konaní. Pokiaľ má navrhovateľ za to, že v následnom
časovom období, nad rámec posudzovaného obdobia už odpadol právny dôvod, pre ktorý sa účastníci

dohodli na bezodplatnom užívaní motorového vozidla, napriek čomu odporca motorové vozidlo naďalej
užíval, vychádzajúc z ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. má možnosť, avšak prostredníctvom žaloby na
plnenie, domáhať sa prípadných nárokov za obdobie, na ktoré ako tvrdí už uvedená zmluva nedopadá
(pokiaľužnebolipredmetomposudzovaniavpredchádzajúcomkonaní).Jevšakpotrebnémaťnazreteli,
že aj v takomto konaní ho bude zaťažovať dôkazné bremeno, spočívajúce v preukázaní jeho skutkových

tvrdení, rovnako ako v konaní pod č. 5C 175/2010.

Vyhodnotiac vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so záverom súdu
prvého stupňa, vychádzajúc z ktorého zamietol určovaciu žalobu podanú navrhovateľom, z dôvodu
absencie základného predpokladu jej úspešnosti a to existencie tzv. naliehavého právneho záujmu.

Z uvedených dôvodov, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,

za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia § 224 ods. 1 v spojitosti s § 142 ods. 1, § 151
ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi ako úspešnému v odvolacom konaní ich náhradu nepriznal, pretože tento
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania ani

nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .