Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. február 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 17Cpr/2/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212202576
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Pacherová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212202576.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: A.. W.. Š. D., P.., nar. XX.XX.XXXX, I.

XX, D., zastúpený Mgr. Jánom Mravcom, Hviezdoslavova 3, Čadca proti odporcovi: Najvyšší kontrolný
úrad Slovenskej republiky, Priemyselná 2, Bratislava o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu
nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 3 100,84 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 25.02.2010 až do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V časti o náhradu nemajetkovej ujmy súd návrh zamieta.

Účastníkom konania súd náhradu trov nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 9. 2. 2012 domáhal, aby súd zaviazal odporcu

na zaplatenie bezdôvodného obohatenia 3 100,84 euro spolu s príslušenstvom a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 30 000 euro spolu s trovami konania. Svoj návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že dňa 7.
8. 1995 uzavrel s odporcom pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom - kontrolór, analytik. Dňa 6. 9.
1995 podpísal navrhovateľ čestné vyhlásenie, že nie členom riadiacich alebo kontrolných orgánoch
právnických osôb, prevádzkujúcich podnikateľskú činnosť, že si je vedomý toho, že podnikateľskú
činnosť môže vykonávať len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa.

Listom zo dňa 8. 11. 2000 odporca s navrhovateľom skončil pracovný pomer okamžite, z dôvodu
porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, ktorého sa mal navrhovateľ dopustiť tým, že

vykonával a vykonáva podnikateľskú činnosť, napriek tomu, že nepožiadal o písomný súhlas svojho
zamestnávateľa, na základe čoho mu bol vyplácaný tarifný plat zvýšený o 25 % a takto prevzal v období
od 17. 12. 1997 do 31. 10. 2000 zvýšenú sumu platu 3 100,84 euro. Odporca vyzval navrhovateľa na
vrátenie uvedenej sumy. Dňa 10. 1. 2001 podal navrhovateľ na Okresný súd Bratislava II návrh (16C
4/2001), ktorým sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, určenia

2

17Cpr/2/2012

že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu ďalej trvá, domáhal sa tiež mzdových nárokov. V tomto

konaní podal odporca vzájomný návrh, ktorým žiadal, aby súd zaviazal navrhovateľa vyplatiť mu
neoprávnene prevzatú mzdy vo výške 3 100,84 euro. Po vzájomnej dohode vzal napokon navrhovateľ
svoj návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v celom rozsahu späť
a s odporcom uzavrel zmier, ktorým sa zaviazal zaplatiť mu z titulu bezdôvodného obohatenia sumu3 100,84 €. Uvedenú sumu odporcovi aj vyplatil. Následne však zistil, že sumu vyplatil odporcovi
neopodstatnene. Dňa 14. 11. 2006 podal na Okresný súdu Bratislava II návrh na zrušenie zmieru,
ktorému návrhu bolo vyhovené rozsudkom zo dňa 22. 9. 2008, v konaní vedenom pod spisovou značkou

7C11/2007.Nadobudnutímprávoplatnostirozsudku,ktorýmbolouznesenieoschválenízmieruzrušené,
vznikla povinnosť odporcu navrhovateľovi vyplatiť sumu 3 100,84 euro podľa § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Okrem uvedeného sa navrhovateľ voči odporcovi domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu, že okamžitým skončením pracovného pomeru došlo k neoprávnenému zásahu do jeho

osobnostných práv tým, že odporca v jednostrannom právnom úkone v rozpore so skutočnosťou
uviedol:

- že navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom tým, že vykonával a vykonáva
podnikateľskú činnosť napriek tomu, že ustanovenia § 10 ods. 2 zákona číslo 39/1993 Z.z. o najvyššom
kontrolnom úrade Slovenskej republiky mu ako zamestnancovi tohto úradu vo funkcii kontrolou takúto
činnosť vykonávať zakazuje,

- že zároveň porušil ustanovenie § 73 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré uvádza, že podnikateľskú činnosť
môže zamestnanec vykonávať len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa,

- že porušil bod 3 článku 6 pracovného poriadku NKÚ SR, ktorý znie: "zamestnanci s výnimkou
zamestnancov zaradených do funkcie upratovačka, nesmú vykonávať podnikateľskú činnosť.. "

- že pri nástupe do zamestnania dňa 6. 9. 1995 predložil "čestné vyhlásenie", v ktorom čestne vyhlásil,

že si je vedomý toho, že v zmysle Zákonníka práce podnikateľskú činnosť môže vykonávať len s
predchádzajúcim súhlasom zamestnávateľa. Písomný súhlas na vykonávanie podnikateľskej činnosti
nežiadal, na základe čoho mu podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády číslo 249/1992Zb. odporca vyplácal
tarifný plat zvýšený od 25 %,

- že zavádzaním odporcu a neuvedením a neoznámením pravdivých údajov prevzal od neho

neoprávnene vo svojom plate od 17. 12. 1997 do 31. 10. 2000 sumu 3 100,84 euro, čo odporca považuje
tiež za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom; a v tejto výške neoprávnene prevzatej
sumy mu mal spôsobiť škodu.

Tieto dôvody uvedené v okamžitom končení pracovného pomeru sa nezakladajú na pravde, čo bolo
potvrdené rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 22. 9. 2008, spisovej značky 7C 11/2007.

Na základe takéhoto konania odporcu došlo jednoznačne k neoprávnenému zásahu do zákonom
chránených osobnostných práv navrhovateľa - do jeho cti a dôstojnosti a tieto sú spôsobilé privodiť mu
ujmu, čo sa prejavilo reakciami v rodinnom, pracovnom, odbornom a inom prostredí; v súkromnej sfére,
sfére spoločenskej, občianskej a profesionálnej. Došlo k

3

17Cpr/2/2012

narušeniu dovtedy harmonického rodinného prostredia čo sa prejavilo najmä tak, že sa zhoršil vzťah
navrhovateľa s jeho manželkou a deťmi, členovia jeho rodiny stratili k navrhovateľovi úctu a dôveru s
tým, že keď bol schopný klamať a zavádzať svojho zamestnávateľa, bude schopný klamať a zavádzať
aj svoju rodinu. Po skončení pracovného pomeru sa snažil zamestnať u viacerých zamestnávateľov,

veľmi dlho sa mu žiadnu prácu adekvátnu jeho schopnostiam vedomostiam a skúsenostiam nepodarilo
získať, čo bolo spôsobené práve spôsobom skončenia pracovného pomeru. Každý potencionálny
zamestnávateľ po oboznámení sa s obsahom tejto listiny reagoval tak, že navrhovateľa neprijal do
zamestnania. Navrhovateľ sa napokon zamestnal až po približne desiatich mesiacoch. Ako dlhoročný
vysokoškolský pedagóg mal kolegov a priateľov v odborných kruhoch. Pretože do týchto kruhov

prenikli informácie o dôvode skončenia pracovného pomeru reagovali jeho kolegovia tak, že sa
mu začali vyhýbať, odmietali sa s ním rozprávať a vytesnili ho z odborných kruhov aj zo svojho
kolektívu. Skutočnosť, že sa navrhovateľ stal nezamestnaným sa nedalo nijako "ukryť" pred susedmi,
známymi, ktorí sa dozvedeli o obsahu listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru. Reakcioutýchto ľudí boli posmešky, uštipačné poznámky, narážky smerujúce na osobu navrhovateľa. Navrhovateľ
sa takýmto správaním cítil ponížený a potupený. Vzniknutú traumu pociťuje ako neodstrániteľnú.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa preto domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

pretože neoprávneným intenzívnym zásahom do jeho čiastkových práv: do cti a vážnosti, dôstojnosti,
súkromného života, vnútorného myšlienkového a citového života, vo sférach spoločenskej, občianskej
a profesionálnej, bola navrhovateľovi spôsobená ujma v značnej miere, finančné zadosťučinenie žiadal
priznať vo výške 30 000 euro.

Odporca s návrhom nesúhlasil, vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 9. 5. 2012 konštatoval, že

navrhovateľ podal na Okresný súd Bratislava II dňa 10. 1. 2001 žalobu o určenie neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy a v tomto konaní odporca vzájomným návrhom uplatnil
voči navrhovateľovi vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 100,84 euro. V tomto konaní pred
Okresným súdom Bratislava II boli vydané 2 uznesenia pod sp. zn. 16C 4/2001:

- uznesenie, ktorým súd konanie zastavil vo veci určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy podľa § 96 O. s. p.,

- uznesenie zo dňa 3. 12. 2003, ktorým súd schválil zmier, na základe ktorého sa navrhovateľ zaviazal
zaplatiť odporcovi sumu 3 100,84 euro z titulu bezdôvodného obohatenia.

Sumu 3 100,84 euro navrhovateľ zaplatil odporcovi dňa 17. 5. 2007. Dňa 14. 11. 2006 podal navrhovateľ
naOkresnýsúdBratislavaIInávrhnazrušeniesúdnehozmieru,ktorékonaniebolovedenépodspisovou
značkou 7C 11/2007. Rozsudkom zo dňa 22. 9. 2008 rozhodol súd tak, že zrušil uznesenie, ktorým

bol zmier schválený. Tento rozsudok nadobudol v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
právoplatnosť dňa 24. 2. 2010.Tým že súd zrušil uznesenie o schválení súdneho zmieru nebola
odporcovi uložená povinnosť vrátiť navrhovateľovi sumu 3 100,84 euro. Ak bolo uznesenie o schválení
zmieru zrušené právoplatným rozhodnutím, nastala situácia, že o vzájomnom návrhu uplatnenom v
konaní vedenom pod spisovou značkou 16C 4/01 nebolo do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru odporcu bol návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia podaný predčasne. Odporca
zároveň vzniesol námietku premlčania.

4

17Cpr/2/2012

Nárok navrhovateľa v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval odporca za nedôvodný.

Bol toho názoru, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo v súlade so zákonom, pretože
navrhovateľ v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru bol konateľom obchodnej spoločnosti
Direct Magura s.r.o.. Poukazujúc na ustanovenie § 73 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom ku
dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, zamestnanci uvedení v odseku 2, t.j. aj zamestnanci
Najvyššieho kontrolného úradu SR, nesmú byť členmi riadiacich alebo kontrolných orgánov právnických

osôb prevádzkujúcich podnikateľskú činnosť. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že navrhovateľ
bol a dodnes je konateľom spoločnosti a konateľ spoločnosti je riadiacim orgánom, teda porušil zákaz
uloženýv§73ods.3Zákonníkapráce,pretookamžitéskončeniepracovnéhopomerubolodanévsúlade
so zákonom. Vzhľadom na to, že navrhovateľ zobral späť žalobu o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, a konanie bolo zastavené uznesením súdu č.k. 16C 4/2001 - 135 platí,

žeokamžitéskončeniepracovnéhopomeru jeplatné.Navrhovateľsapretonemôžedomáhaťzaplatenia
nemajetkovej ujmy z dôvodu protiprávneho postupu odporcu, pretože odporca postupoval v súlade s
právnymi predpismi a navrhovateľ sa nedomohol určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
súdom.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, jeho splnomocneného zástupcu, splnomocnenej

zástupkyne odporcu, oboznámil sa s obsahom rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7C
11/2007 zo dňa 22. 9. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení za rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 9 CO 316/2008 zo dňa 19. 11. 2009, okamžitým skončením pracovného pomeru
zo dňa 8. 11. 2000, obsahom spisu tunajšieho súdu spisovej značky 16C 4/2001, 50C 97/2012, ako aj
ďalším obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:Navrhovateľ bol zamestnancom odporcu, ktorý s ním skončil pracovný pomer okamžite podľa § 53 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce listom zo dňa 8. 11. 2000 pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktorého
sa mal navrhovateľ dopustiť tým, že:

- vykonával a vykonáva podnikateľskú činnosť napriek tomu, že ustanovenie § 10 ods. 2 Zákona číslo
39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky mu ako zamestnancovi tohto úradu
vo funkcii kontrolóra takúto činnosť vykonávať zakazuje,

- že zároveň tiež porušil ustanovenie § 73 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré uvádza, že podnikateľskú
činnosť môže zamestnanec vykonávať len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa,

- že porušil bod 3 článku 6 pracovného poriadku NKÚ SR, ktorý znie: "zamestnanci s výnimkou

zamestnancov zaradených do funkcie upratovačka, nesmú vykonávať podnikateľskú činnosť.. "

- že pri nástupe do zamestnania dňa 6. 9. 1995 predložil "čestné vyhlásenia", v ktorom čestne vyhlásil,
že si je vedomý toho, že v zmysle Zákonníka práce podnikateľskú činnosť môže vykonávať len s
predchádzajúcim súhlasom zamestnávateľa. Písomný súhlas na vykonávanie podnikateľskej činnosti
nežiadal, na základe čoho mu podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády číslo 249/1992 Zb. odporca vyplácal

tarifný plat zvýšený od 25 %,

5

17Cpr/2/2012

- že zavádzaním odporcu a neuvedením a neoznámením pravdivých údajov prevzal od neho
neoprávnene vo svojom plate od 17. 12. 1997 do 31. 10. 2000 sumu 3 100,84 euro, čo odporca považuje

tiež za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom; a v tejto výške neoprávnene prevzatej
sumy mu mal spôsobiť škodu.

Návrhom podaným na Okresný súd Bratislava II, sp. zn. 16C 4/2001 sa navrhovateľ domáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Odporca si v tomto konaní
zároveň vzájomným návrhom uplatnil voči navrhovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

vo výške 3 100,84 euro. Z dôvodu späťvzatia návrhu zo strany navrhovateľa súd uznesením zo dňa
3. 12. 2003 číslo konania 16C 4/01 - 135 konanie vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 6. 2004. Vo veci
vzájomného návrhu odporcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd uznesením zo dňa 3. 12. 2003,
č.k. 16C 4/01 - 133 schválil zmier uzavretý účastníkmi konania, v zmysle ktorého sa navrhovateľ

zaviazal zaplatiť 3 100,84 euro odporcovi, pričom splácanie dlžnej sumy bolo povolené v pravidelných
mesačných splátkach pod stratou výhody splátok. Uzneseniu o schválení súdneho zmieru nadobudlo
právoplatnosť dňa 2. 1. 2004.

Návrhom podaným na Okresný súd Bratislava II dňa 14. 11. 2006, ktoré konanie bolo vedené pod
sp. zn. 7C 11/2007 sa navrhovateľ domáhal, aby súd zrušil uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 3. 12.

2003, č.k. 16C 4/01 - 133, ktorým bol schválený zmier. Podľa navrhovateľa na vyplácanie príplatku za
nepodnikanie mal právny nárok, keďže to, že bol spoločníkom v dvoch obchodných spoločnostiach a
konateľom v jednej, nemožno považovať za podnikateľskú činnosť podľa § 2 Obchodného zákonníka
a Živnostenského zákona.

Rozsudkom zo dňa 22. 9. 2008 súd návrhu navrhovateľa vyhovel a zrušil uznesenie tunajšieho súdu

zo dňa 3. 12. 2003, číslo konania 16C 4/01 - 133, ktorým bol schválený súdny zmier, ktorým sa
navrhovateľ zaviazal zaplatiť odporcovi sumu 3 100,84 euro. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že
samotná účasť navrhovateľa ako spoločníka v obchodných spoločnostiach s ručením obmedzeným nie
je vykonávaním jeho vlastnej podnikateľskej činnosti, pretože nespĺňa charakteristické znaky podnikania
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale je len určitou formou dispozície s vlastným

majetkomoprávňujúcuho podieľaťsanavýkoneprávapovinnostívyplývajúcichzjehokapitálovejúčasti
v spoločnosti (R 36/2002). Samotná účasť navrhovateľa ako spoločníka v obchodných spoločnostiach
s ručením obmedzením nie je vykonávaním jeho vlastnej podnikateľskej činnosti, pretože nespĺňa
charakteristické znaky podnikania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale je lenurčitou formou dispozície s vlastným majetkom oprávňujúcu ho podieľať sa na výkone práv a povinností
vyplývajúcich z jeho kapitálovej účasti v spoločnosti (R 47/2005). Ani to, že niekto vykonáva funkciu
štatutárneho orgánu - konateľa obchodnej spoločnosti, neznamená, že vykonáva podnikateľskú činnosť,

nakoľko základným pojmovým znakom podnikania je aj to, že ide o činnosť, ktorá je vykonávaná
samostatnepodnikateľomvovlastnommeneanavlastnúzodpovednosť.Konateľobchodnejspoločnosti
pritom nekoná ani vo vlastnom mene, ani na vlastnú zodpovednosť. Tým, že navrhovateľ bol konateľom
obchodnej spoločnosti, porušil síce ustanovenie § 73 ods. 3 Zákonníka práce (bol členom riadiaceho
orgánu právnickej osoby prevádzkujúcej podnikateľskú činnosť), avšak neporušil ustanovenie § 73 ods.

4 Zákonníka práce, na splnenie ktorého je práve viazané vyplácanie 25 % zvýšenia tarifného platu podľa
§ 7 ods. 3 nariadenia vlády číslo 249/92 Zb. Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom
zo dňa 19. 11. 2009, č.k. 9 CO 316/2008 - 54 rozsudok súdu prvého

6

17Cpr/2/2012

stupňa potvrdil. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 7 C 11/2007 tak nadobudol

právoplatnosť dňom 29. 2. 2010.

V konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 16C 4/2001, po zrušení súdneho zmieru nebolo právoplatne
rozhodnuté o vzájomnom návrhu odporcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 100,84
euro, preto sa podaním zo dňa 12. 9. 2012 navrhovateľ domáhal pokračovania v súdnom konaní 16C
4/2001. Nakoľko zákonný sudca, ktorý pôvodne rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. 16C 4/2001

už na Okresnom súde Bratislava II nepôsobí, bola vec prostredníctvom elektronickej podateľne súdu
zapísaná ako nový návrh pod sp. zn. 50C 97/2012. Z obsahu tohto spisu súd zistil, že uznesením zo dňa
15. 5. 2013 bolo konanie o vzájomnom návrhu NKÚ SR o zaplatenie 3 100,84 euro zastavené podľa §
96 O. s. p. z dôvodu, že vzájomný návrh vzal odporca v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť,
pretože navrhovateľ už odporcovi sumu 3 100,84 euro zaplatil.

Poukazujúc na skutkový stav a závery súdnych konaní, ktoré doposiaľ prebehli, dospel súd k záveru,
že nárok navrhovateľa v časti o zaplatenie 3 100,84 euro je dôvodný. Zaplatenia sumy 3 100,84 euro
sa odporca v pôvodnom konaní 16C 4/2001 domáhal z dôvodu, že navrhovateľ, ako zamestnanec
rozpočtovej organizácie neoprávnene prevzal príplatok k tarifnému platu vo výške 25 % z platovej tarify
podľa vtedy platných právnych predpisov za to, že nemôže vykonávať podnikateľskú činnosť a to v

období od 17. 12. 1997 do 31. 10. 2000. V konaní vedenom pred tunajším súdom pod spisovou značkou
7C 11/2007 súd zrušil uznesenie ktorým bol v konaní 16C 4/2001 schválený súdny zmier, ktorým sa
navrhovateľ zaviazal zaplatiť odporcovi neoprávnene prevzatú mzdu zvýšenú o 25 % v celkovej sume
3 100,84 euro. V konaní bolo zistené, že bol v obchodnom registri zapísaný ako spoločník v dvoch
obchodných spoločnostiach a konateľ v jednej obchodnej spoločnosti, čo však bez ďalšieho nemožno

považovať za výkon podnikania, ale formu dispozície s vlastným majetkom.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bezprávneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho

dôvodu, odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ na základe pôvodného zmieru vyplatil
odporcovi sumu 3 100,84 euro. Sumu splácal v mesačných splátkach, pričom posledná splátka bola
uhradená dňa 17. 5. 2007. Napokon z uvedeného dôvodu vzal odporca svoj vzájomný návrh v konaní
50C 97/2012 (pôvodne 16 C 4/2001) späť. Ak navrhovateľ odporcovi plnil na základe schváleného

zmieru, ktorý bol neskôr zrušený rozhodnutím súdu, plnil z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol
preto je odporca povinný túto sumu navrhovateľovi vrátiť.

Odporca v konaní vzniesol však námietku premlčania. Mal zato, že premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ako plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho rozhodnutia
(schváleného zmieru), ktoré bolo neskôr zrušené rozhodnutím súdu, začala plynúť až právoplatnosťounového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení. Premlčanie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že

7

17Cpr/2/2012

pôvodný rozsudok, na základe ktorého sa plnilo, bol po zrušujúcom rozhodnutí nahradený novým
rozsudkom, začína plynúť jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu teda nie je tým
okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia a preto nemožno od neho počítať
plynutie premlčacej doby (uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo17/2009). Odporca poukázal nato, že v spore
o zaplatenie sumy 3 100, 84 euro nebolo rozhodnuté vo veci samej, pretože odporca svoj vzájomný

návrh vzal späť. Ak konanie bolo podľa § 96 O. s. p. zastavené, premlčacia doba podľa názoru odporcu
začala plynúť odo dňa, keď sa navrhovateľ o bezdôvodnom obohatení dozvedel, čo bolo najneskôr dňa
4. 11. 2006, keď podal návrh na zrušenie uznesenia o schválení súdneho zmieru.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych
osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo

majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Aj v tomto prípade by nárok navrhovateľa bol premlčaný, nakoľko si svoj nárok
neuplatnil v trojročnej premlčacej dobe to do troch rokov od skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr než
zabezpečená pohľadávka

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa

premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď
k nemu došlo.

Napriek tomu, že odporca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2011 sp. zn. 5 M
Cdo 17/2009, podľa ktorého a začína plynúť premlčacia doba až právoplatnosťou nového rozhodnutia
vydaného vo veci samej, je v prejednávanej veci situácia taká, že vo veci samej (v konaní 50C 97/2012,
pôvodne 16C 4/2001) nebolo rozhodnuté vo veci samej ale konanie bolo pre späťvzatie zastavené podľa
§ 96 O. s. p., čo však podľa názoru súdu nemôže pôsobiť v neprospech navrhovateľa pokiaľ sa týka

počítania plynutia premlčacej doby. Tak ako sa v uznesení Najvyššieho súdu SR uvádza, premlčacia
doba v takomto prípade mala začať plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vo veci samej, teda
nie doručením zrušujúceho rozhodnutia. Odporca mal zato, že v tomto prípade je potrebné začiatok
plynutia premlčacej doby počítať odo dňa, kedy sa navrhovateľ o bezdôvodnom obohatení dozvedel,
čo bolo dňa 4. 11. 2006, keď podal návrh na zrušenie zmieru. Súd sa s týmto právnym názorom

odporcu nestotožňuje. Podľa názoru súdu to, že v pôvodnom konaní nebolo rozhodnuté vo veci samej
nemôžebyťvneprospechnavrhovateľa,pretoženavrhovateľvýsledokkonaniaovydaniebezdôvodného
obohatenia nemohol ovplyvniť, keď odporca (navrhovateľ vzájomného návrhu v konaní 16C s 4/2001)
vzal svoj návrh späť. Podľa názoru súdu nemožno počítať premlčaciu dobu odo dňa 14. 11. 2006 kedy

8

17Cpr/2/2012navrhovateľ podal návrh na zrušenie zmieru pretože o tom, že na strane odporcu skutočne došlo
k bezdôvodnému obohateniu sa mohol dozvedieť najskôr právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo
uznesenie o schválení zmieru zrušené, čo nastalo dňa 29. 2. 2010. Ak navrhovateľ návrh na súd podal

dňa 9. 2. 2012 bol podaný návrh v zákonnej dvojročnej premlčacej dobe, preto návrhu navrhovateľa
vyhovel. Zároveň zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 3 vl. nar. 87/1995 Z.z.

V časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § §11 až 13
Občianskeho zákonníka je súd toho názoru že návrh v tejto časti je nedôvodný. Nárok navrhovateľ

zdôvodňuje tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 8. 11. 2000 bolo navrhovateľovi
dané nedôvodne, že okolnosti v ňom uvedené sú nepravdivé a teda dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru nebol daný. Platnosť okamžitého skončenie pracovného pomeru síce navrhovateľ
pôvodne napadol neplatnosťou, avšak toto konanie bolo zastavené podľa § 96 O. s. p. Vzhľadom na
to že doposiaľ nebola vyslovená neplatnosť tohto jednostranného právneho úkonu a súd v konaní o
ochranu osobnosti si nemôže ako prejudiciálnu vyriešiť otázku platnosti alebo neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, nebol daný základ na uplatnenie si nároku podľa § z 11 - § 13
Občianskeho zákonníka. V tejto časti nárok navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak že vzhľadom na čiastočný úspech
navrhovateľa žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ bol v konaní od
súdneho poplatku oslobodený podľa § 138 O. s. p. uznesením súdu zo dňa 18.04.2012. Odporca

je podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien od súdnych poplatkov
oslobodený, preto trovy konania znáša štát.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom
súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

9

17Cpr/2/2012

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené(§ 205a ),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu ( prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nim preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa § 205a ods. 2 O. s. p. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa odseku 120 ods.
2 o. s. p.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.