Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sži/11/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200808
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1013200808.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií so sídlom
v Bratislave, Suché Mýto č. 19, IČO: 47 243 252, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Bardač,
s.r.o. so sídom v Bratislave, Búdkova č. 4, proti žalovanému: Obec Kostolište so sídlom Hlavná č. 66,
Kostolište, v konaní o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 109/2013-28 zo dňa 16.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. 1S 109/2013-28 zo dňa 16.01.2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. zastavil konanie
z dôvodu, že konaniu a rozhodnutiu vo veci bráni neodstrániteľná prekážka konania na preskúmanie
neexistujúceho (nezačatého) administratívneho konania o poskytnutie informácie s odkazom na
zásadný právny názor najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 7 Sži/7/2013.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie.

V priebehu odvolacieho konania Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením

č. k. I. ÚS 260/2014-14 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 rozhodol, že sťažnosť Centra ekologických
informácií, Suché mýto 19, Bratislava odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

„Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27.
novembra 2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe
akých právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým
prečo dospel k záveru, že „... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať

nemohol... teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť
informáciu“. Je teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné ustanovenia
príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vychádzajúc pritom z príslušných
ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do
sťažovateľom označených práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa
ktorého „Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických
podateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil
(a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s
právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý
nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“,
k čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho
právneho zástupcu vedomý už na začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať
o požadované informácie iným technicky prijateľným spôsobom.“

Senát najvyššieho súdu konštatuje, že vec, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania je druhovo
totožná s vecou v uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013, a právny názor po právnom teste
ústavnosti možno považovať za druhovo záväznú konštantnú judikatúru, ktorú už ďalej nie je potrebné
zdôvodňovať.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi
ich náhradu nepriznal, pretože v odvolacom konaní nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania
o zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.