Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/171/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712200267
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6712200267.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. P., bývajúceho v J., zastúpeného
advokátskou kanceláriou Niku & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prokopa Veľkého 51, IČO: 36
866 008, proti odporcovi Ing. I. P., bývajúcemu v T., zastúpenému Doc. JUDr. Vlastou Kovalančíkovou,
CSc.,advokátkousosídlomvSenci,Mierovénámestie3,ourčenievýživnéhopreplnoletédieťa,vedenej
na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 5P 5/2012, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v

Banskej Banskej z 23. januára 2014 sp.zn. 16 CoP 75/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v sume 573,06 € k rukám
jeho právneho zástupcu Niku & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prokopa Veľkého 51 do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdZvolenrozsudkomz15.mája2013č.k.5P5/2012-581uložilodporcovipovinnosťprispievať

na výživu navrhovateľa sumou 1 300 € mesačne počnúc dňom 29. septembra 2011 vždy do 15-teho
dňa v mesiaci na účet navrhovateľa. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 29. septembra 2011
do mája 2013 v celkovej výške 22.086,66 € súd povolil odporcovi splácať v 3 681,11 € mesačných
splátkach spolu s bežným výživným počnúc dňom právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody
splátok neuhradením čo i len jednej splátky. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov
nepriznal náhradu trov konania. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

boli splnené všetky zákonné podmienky k tomu, aby určil vyživovaciu povinnosť zo strany odporcu
v prospech navrhovateľa, nakoľko si ju prestal dobrovoľne plniť a navrhovateľ bol na ňu odkázaný
ako študent vysokej školy pripravujúci sa na budúce povolanie. Navrhovateľom uplatnenú sumu na
výživné považoval súd za primeranú jeho potrebám, ako aj majetkovým pomerom odporcu. Vychádzal
zozistenia,ženavrhovateľnemážiadnyzdrojpríjmovajehomatkajenezamestnaná,starásaomaloletú
dcéru. Hoci odporca bol v dobe rozhodovania súdu nezamestnaný, súd mal zato, že s prihliadnutím

na jeho vzdelanie a predchádzajúce zamestnania bolo málo pravdepodobné, že by nebolo v jeho
možnostiach nájsť si primerané zamestnanie s vyšším príjmom. Podľa názoru súdu boli majetkové
pomery odporcu s ohľadom na vykonané dokazovanie podstatne vyššie ako ich on sám v konaní
prezentoval. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol z dôvodu, že stanovené výživné považoval za
postačujúce na pokrytie výživy a výdavkov navrhovateľa spojených so štúdiom. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., z dôvodu čiastočného neúspechu

navrhovateľa v konaní a čiastočného späťvzatia návrhu, ktoré sám zavinil.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa (len proti výroku o náhrade trov konania)
a odporcu rozsudkom z 23. januára 2014 sp.zn. 16CoP 75/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o výživnom a zročnom výživnom, ako aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového
konania, potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Vo zvyšku ponechal rozsudok okresnéhosúdu nedotknutý. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na trovách odvolacieho konania
sumu 573,06 € k rukám jeho právneho zástupcu. Odvolací súd napadnutý rozsudok považoval za
správny a náležite dostatočne odôvodnený. Dospel k záveru, že okresný súd rozhodol na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu veci, na základe ktorého vyvodil aj správne právne závery,
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovýmzisteniam,vyvodilsprávnyprávnyzáverarozhodnutienáležitýmavyčerpávajúcimspôsobom
odôvodnil. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil žiadne ďalšie
dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Zhodne so súdom prvého stupňa

dospel k záveru, že je v schopnostiach a možnostiach odporcu platiť súdom určené výživné napriek tej
skutočnosti, že podľa tvrdenia odporcu je nezamestnaný a to vzhľadom na jeho predošlé zamestnania
vo vysokých postoch, pričom nepreukázal žiadne zdravotné alebo iné dôvody, v dôsledku ktorých by
nebolo v jeho schopnostiach a možnostiach znovu sa zamestnať. Napadnutý výrok okresného súdu o
nepriznaní náhrady trov konania ako aj jeho zdôvodnenie považoval odvolací súd za správne a dodal,
že pri rozhodovaní o odvolaní v tejto časti prihliadol aj na vzťahy medzi účastníkmi konania a predmet

sporu, ktoré odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. v tejto veci a nepriznanie náhrady
trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p., nakoľko navrhovateľ bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a trovy odvolacieho
konania vznikli výlučne len podaním nedôvodného odvolania.

Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol odporca (ďalej aj ,,dovolateľ,,) dovolaním, v ktorom

navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odporca odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti
účastníkovi konať pred súdom). Namietal, že rozhodnutia oboch súdov nižšieho stupňa neboli
dostatočne odôvodnené, nezodpovedali požiadavkám na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 157 ods.2 O.s.p., a preto sú nepreskúmateľné. Vytýkal súdom nižších stupňov, že

sa nevysporiadali s prejudiciálnou otázkou správania sa navrhovateľa voči odporcovi v rozpore s
dobrými mravmi, ktoré by odôvodňovalo aplikáciu ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine, hoci na
túto skutočnosť viac krát v priebehu konania poukazoval. Rovnako sa súdy nezaoberali ani ďalšími
otázkami zásadného významu a to možnosťami druhého rodiča- matky objektívne sa podieľať na výžive
svojho syna, dôvodnosťou potrieb navrhovateľa a zmenou životnej úrovne odporcu. Súdy nezohľadnili

dôkazy predložené odporcom na preukázanie jeho majetkových pomerov a rozhodli v rozpore s nimi
bez toho, aby sa s touto skutočnosťou vysporiadali v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Ďalej odporca
namietal, že okresný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z rozhodnutí iných súdov vynesených v
iných právnych veciach a v inom čase, napriek tomu, že bolo jeho povinnosťou náležite zistiť skutkový
stav vykonaním dokazovaním. Pokiaľ súd prvého stupňa použil ako dôkaz tieto súdne rozhodnutia, mal

zároveň povinnosť poskytnúť účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k nim, čo však neurobil a odvolací
súd túto vadu v rámci odvolacieho konania nenapravil. Z týchto dôvodov mu bola postupom súdov
nižších stupňov odňatá možnosť konať pred súdom a tiež bola porušená zásada priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov a zásada kontradiktórnosti konania.

Navrhovateľ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu stotožnil s rozsudkami prvostupňového a odvolacieho

súdu a navrhol, aby dovolací súd dovolanie odporcu v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol a odporcu
zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Mal tiež za to, že dovolanie je v tejto právnej veci v
zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľaustanovenia§236ods.1O.s.p.dovolanímmožnonapadnúťprávoplatnérozhodnutiaodvolacieho
súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Osobitne však treba zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo
veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o
obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci
upravenej Zákonom o rodine (vo veci výživného na plnoleté dieťa). Nejde pritom o rozsudok o
obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné,

ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie)
neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho
proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237

O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci
súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak
sanepodalnávrhnazačatiekonania,hocipodľazákonabolpotrebný,prípadodňatiamožnostiúčastníka

pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Odporca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. s tým, že za vadu
konania považoval skutočnosť, že rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu boli nepresvedčivé,

neodôvodnené a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru sa ani okresný ani odvolací súd nevysporiadali
vo svojom rozhodnutí so všetkými otázkami zásadného významu, čím mu odopreli právo na spravodlivý
proces.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jeho tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola

odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,
2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom
sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich
ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať

pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnymporiadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť,
či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať

v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená,
že nie každé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny
proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Odvolací súd sa v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvého stupňa v princípe môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

Ústavný súd Slovenskej republiky sa povinnosťou súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie zaoberal

vo viacerých nálezoch a vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu“aže
„takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie

z 3. júla 2003, sp.zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 119/03).
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu

tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 157 ods.2 O.s.p.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia nakoľko, súd prvého stupňa v ňom uviedol čoho sa navrhovateľ domáhal a
z akých dôvodov, aké bolo stanovisko odporcu k návrhu, uviedol ktoré relevantné dôkazy boli súdom
vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, obsahovalo tiež opis rozhodujúceho skutkového stavu

a citáciu príslušných právnych predpisov, ktoré súd na vec aplikoval ako aj právne závery prijaté naich základe. Z rozhodnutia boli celkom zrejmé úvahy a myšlienkové pochody, ktorými sa súd prvého
stupňa riadil pri podradení skutkového stavu pod príslušnú právnu normu a prijatí právneho záveru o
dôvodnosti podaného návrhu. Okresný súd tiež zdôvodnil prečo zmenu majetkových pomerov odporcu

nezohľadnil pri svojom rozhodovaní a tiež vysvetlil z akých dôvodov sa domnieval, že odporca je
schopný určené výživné platiť. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že súd sa zmenou jeho
majetkových pomerov v odôvodnení nezaoberal. Subjektívny nesúhlas účastníka s rozhodnutím súdu v
tom zmysle, že práve ním tvrdené a preukazované skutočnosti, boli tie ktoré mal súd vziať do úvahy pri
svojom rozhodnutí, a ktoré by sa prejavili v priaznivejšom rozhodnutí pre neho, nemôže byť objektívne

spôsobilým dovolacím dôvodom a nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Ako už
bolo vyššie uvedené právo na spravodlivý súdny proces nie je totožné s právom účastníka konania, aby
bol v konaní úspešný a aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS
50/04).

Vzmysle§219ods.2O.s.p.aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa k postupu odvolacích súdov podľa § 219 ods. 2 O.s.p. vyjadril
v náleze sp.zn. III. ÚS 131/2010, z ktorého možno vyvodiť, že odvolací súd sa môže obmedziť na
skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom prípade, ak argumenty proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totožné s argumentmi uvedenými v žalobe alebo

s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo
svojom rozhodnutí už dostatočným spôsobom vyrovnal. Logicky tiež možno konštatovať, že odkázať
na správnosť dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa môže súd aj vtedy, ak účastník
konania v odvolaní neuviedol žiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa. Odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie považoval za postačujúci aj Európsky

súd pre ľudské práva v prípade, ak sťažovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade
rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop Movsesyan proti
Arménii, rozsudok zo 17.júna 2008, č. 32283/04; Gomez Cespon proti Švýcarsku, rozhodnutie z 5.
októbra2010,č.45343/08)aleboakžiadnešpecifickévýhradyprotinapadnutémurozhodnutiuneuplatnil
(viz Pozostalosť Nitschke /the Estate of Nitschke/ proti Švédsku, rozsudok z 27. septembra 2007, č.

6301/05 ).

V preskúmavanej veci odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Vysvetlil, že takto
postupoval aj preto, že odporca ako odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti

ani nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom prvého stupňa.
Uvedený postup bol plne súladný so znením ustanovenia § 219 ods.2 O.s.p. a nepoprel jeho účel a
význam. Vzhľadom k tomu, že odvolacie námietky odporcu boli totožné s jeho obranou proti návrhu
v priebehu prvostupňového konania a prvostupňový súd na ne primerane reagoval, nezistil dovolací
súd dôvod, pre ktorý by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva

odporcu na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemožno považovať za
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za
porušeniezákladnéhoprávazaručenéhovčl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikynemožnopovažovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že sa súdy nevysporiadali so zásadnými skutkovými otázkami dôležitými pre

rozhodnutie v tejto veci a okresný súd nevykonal dokazovanie, dovolací súd uvádza, že z určujúceho -obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na neúplne a nesprávne vyhodnotenie dokazovania
súdmi. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. totiž odňatie možnosti konať pred súdom dáva výslovne do

súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv priznaných účastníkom
občianskym súdnym poriadkom) a nie s jeho skutkovým a právnym hodnotením veci.

Dovolacísúdvtejtosúvislostizdôrazňuje,ževzmysleustanovenia§241ods. O.s.p.dôvodomdovolania
nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Preto sa dovolaním
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý
za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací
súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v
konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v
dovolacomkonanípodľaustanovenia§243aods.2,infineO.s.p.(arg.„dokazovanievšaknevykonáva“).

Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí
o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto
nemôže byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993).
Predmetná námietka preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti podaného dovolania nebola

právne významná.

Pokiaľ odporca namietal neúplnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, ani táto námietka nezakladá
procesnú vadu konania, pretože k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný
každý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník subjektívne domnieva, že by mal byť
súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211 ods. 3 O.s.p.). Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy
nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť
považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Napokon dovolateľ tvrdil, že okresný súd porušil zásadu ústnosti a priamosti súdneho konania a
neumožnil mu vyjadriť sa k dôkazom, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

V zmysle § 125 O.s.p. ako dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb,
listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie ( § 129 ods. 1 O.s.p).

Výpočet dôkazných prostriedkov uvedený v § 125 O.s.p. je len exemplifikatívny (príkladný), v zásade
platí, že ako dôkazný prostriedok môže slúžiť každý prostriedok, ktorý je spôsobilý zistiť skutkové
okolnosti v súdnom konaní. Súdne rozhodnutie ako listinný dôkazný prostriedok (verejná listina) je

dôkazom v zmysle § 125 O.s.p., ktorým sa preukazujú skutočnosti v ňom uvedené. V danom prípade
išlo o súdne rozhodnutia záväzné pre odporcu (§ 159 ods.2 O.s.p.). Pokiaľ tento dôkazný prostriedok
bol vykonaný v súlade s predpísaným spôsobom vykonania dôkazu, niet pochýb, že súd prvého stupňaneporušil žiadne procesné práva odporcu tým, že ako dôkazný prostriedok vykonal súdne rozhodnutia
vydané v inom konaní a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov založil svoje rozhodnutie
na skutočnosti v nich uvedených. Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 15. mája

2013 (č.l. 568 až 575 spisu) vyplýva, že sudkyňa oboznámila účastníkov konania s obsahom všetkých
súdnych rozhodnutí, na ktorých založila svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 129 ods.1 O.s.p.
a vytvorila odporcovi možnosť vyjadriť sa k nim. Okrem toho tieto dôkazy boli súčasťou súdneho spisu
a odporca mal vytvorený dostatočný priestor pre vyjadrenie sa k ich obsahu, čo aj v priebehu konania
využil. Preto tvrdenia odporcu v tomto smere sú nedôvodné a nemajú oporu v spise.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že v konaní nedošlo postupom súdov nižšieho
stupňa k odňatiu možnosti konať pred súdom a tým ani k naplneniu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Keďže v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie odporcu smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o
trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167

ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto
prípade dovolací súd nezistil, že by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd priznal v dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov tohto konania proti
odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.), pozostávajúcich z odmeny za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu odporcu) v

sume 469,74 € s paušálnou náhradou 7,81 € a DPH v sume 95,51 €, spolu 573,06 € (§ 10 ods. 3, § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.