Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/181/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899478
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2508899478.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Zlatici Javorovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľa: Ing. Q. Q., nar. XX. K.
XXXX, trvale bytom V., R. Q. XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Jitka Hasíková Doubeková, Jakubovo
nám. 13, 811 09 Bratislava proti odporcovi: CWS-boco Slovensko, s.r.o., so sídlom Bojnická 10, 831
04 Bratislava, IČO: 31 411 045, zastúpeného advokátom JUDr. Marián Haršány, Hlavná 31, 917 01
Trnava, o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, o určenie trvania pracovného pomeru
a o vyplatenie náhrady mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Piešťany zo 7.
marca 2014 č. k. 6C/247/2008-550, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti trov
konania m e n í tak, že odporcovi nepriznáva právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrhy navrhovateľa (ktorými sa domáhal určenia,
že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany odporcu doručené mu listom zo dňa 30. októbra
2000 je neplatné, určenia, že pracovný pomer medzi ním a odporcom založený pracovnou zmluvou zo
dňa15.januára1997naďalejtrváakoiuloženiepovinnostiodporcovizaplatiťmunáhradumzdyvovýške
17.789,75 eur brutto za obdobie od 1.11.2000 do 2.12.2001 s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %
ročne zo sumy 1358,83 eur od 1.1.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur od 1.2.2001 do zaplatenia,

zo sumy 1358,83 eur od 1.3.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur od 1.4.2001 do zaplatenia, zo
sumy 1358,83 eur od 1.5.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur od 1.6.2001 do zaplatenia, zo sumy
1358,83 od 1.7.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur od 1.8.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83
eur od 1.9.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur od 1.10.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur
od 1.11.2001 do zaplatenia, zo sumy 1358,83 eur od 1.12.2001 do zaplatenia a s úrokom z omeškania
vo výške 15,5 % ročne zo sumy 1358,83 eur od 1.1.2002 do zaplatenia a zo sumy 125 eur od 1.2.2002
do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku) a navrhovateľovi uložil povinnosť

zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 11.260,81 eur do 3 dní k rukám advokáta odporcu.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ustanoveniami § 35 ods. 1 písm. b), § 53
ods. 1 písm. b), § 53 ods. 2, § 5, § 59 ods. 1 a § 64 z. č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení
účinnom v čase vzniku pracovného pomeru, ako i v čase dania výpovede (ďalej len ZP) a vecne
tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že okamžité zrušenie pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu listom zo dňa 26. októbra 2000 doručené navrhovateľovi dňa 30. októbra
2000 je platné, medzi navrhovateľom a odporcom vznikol pracovný pomer dňom 15. januára 1997 na
základe pracovnej zmluvy, v ktorej bol dohodnutý 40 hodinový pracovný úväzok týždenne s tým, že

dokladom o odpracovanej dobe je správa z obchodných rokovaní, ktorú pracovník po každých dvoch
odpracovaných dňoch zašle do sídla firmy. Postup pre realizáciu obchodných rokovaní bol upravenýSmernicou č. 02/2000 zo dňa 11. februára 2000, ktorá bola navrhovateľovi doručená dňa 14. februára
2000 a to spolu i s upozornením, že zanedbanie povinnosti sa bude považovať za hrubé porušenie
pracovnej disciplíny a ohľadom rokovania má prebehnúť osobná návšteva nie telefonický kontakt alebo

odoslanie propagačných materiálov a rokovať treba so zodpovednou osobou, navštívených zákazníkov
treba uvádzať v chronologickom slede a správy z obchodných rokovaní predkladať najneskôr v pondelok
za predchádzajúci týždeň. Školenia týkajúceho sa protokolu 2/2000 sa podľa vyjadrenia navrhovateľa
sám zúčastnil, a preto sa javí nedôvodná obhajoba, že so Smernicou č. 02/2000 oboznámený nebol.
Písomné podanie zo dňa 26. októbra 2000, ktoré navrhovateľ prevzal 30. októbra 2000, čo svojim

podpisom potvrdil, odporca s navrhovateľom okamžite zrušil pracovný pomer podľa § 53 ods. 1 písm. b)
ZP z dôvodu, že porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom a dopustil sa ho tým, že v správach
z obchodných rokovaní v dňoch 10. a 11. októbra 2000 opakovane uvádzal nepravdivé údaje a naviac
dňa 10.10.2000 využíval navrhovateľovi pridelené firemné vozidlo ŠPZ HC XXX AC neznámy starší
pán a z výsledkov overovania činnosti navrhovateľa bolo zrejmé, že rokovania neabsolvoval v takom
rozsahu ako sú zachytené v správach, čím porušil základné povinnosti zamestnanca uvedené v § 73 ZP,

čo považuje odporca za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom spĺňa všetky
formálne podmienky platnosti, keď odporca okamžite zrušil pracovný pomer s navrhovateľom v ten istý
mesiac ako nastali skutočnosti zakladajúce dôvod na okamžité zrušenie, teda v lehote 1 mesiaca a v
okamžitom zrušení odporca dostatočne, určite skutkovo vymedzil dôvody okamžitého zrušenia tak, aby

ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Okamžité zrušenie spĺňa i formálne náležitosti, keď odporca
v nich uvádza tri konania navrhovateľa, ktoré zakladajú porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobomatoopakovanéuvádzanienepravdivýchúdajovvsprávachzobchodnýchrokovanízodňa10.
a 11. októbra 2000 a užívanie služobného vozidla inou osobou dňa 10. októbra 2000. Odporca preukázal
doloženými dokladmi, že dôvody výpovede sú dané, že navrhovateľ 10. októbra 2000 nejednal s pánom

B. z firmy PoaAM, nakoľko uvedené stretnutie navrhovateľ uviedol aj v správach z 29. septembra 2000,
2.októbra2000,6.októbra2000,9.októbra2000,pričompodľadodacieholistu,potvrdenkyzo4.októbra
2000 bol objednaný materiál firme PoaAM 4. októbra 2000, avšak abonentná zmluva bola podpísaná
10. októbra 2000. Taktiež navrhovateľ predložil dňa 10. októbra 2000 objednávku od firmy Dalton, ktorá
nebola odberateľom podpísaná, čiže bola urobená bez osobnej účasti navrhovateľa, napriek tomu v

správe z 10. októbra 2000 navrhovateľ firmu pod bodom 3. uvádza, taktiež navrhovateľ neodovzdal
objednávky do pobočky odporcu, keďže v uvedený deň 10. októbra 2000 na pobočke nebol. Súd mal
teda z vykonaného dokazovania za preukázané, že v správach z obchodných rokovaní navrhovateľa
v dňoch 10. a 11. októbra 2000 boli opakovane uvádzané nepravdivé údaje, keď odporca pracovnú
činnosti navrhovateľa v dňoch 10.10.2000 a 11.10.2000 monitoroval prostredníctvom detektívnej služby,

ktorá sledovala pohyb služobného vozidla prideleného navrhovateľovi a navrhovateľ svojim správaním
opísaným v okamžitom zrušení pracovného pomeru porušil zákonné povinnosti zamestnanca v zmysle
§ 35 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a to konkrétne, že nevykonával osobne ako obchodný zástupca
rokovania s klientmi, načo bol opakovane upozorňovaný. Porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom
považoval súd prvého stupňa za porušenie takej intenzity, že išlo o porušenie pracovnej disciplíny

zvlášť hrubým spôsobom, keď súd pritom posúdil osobu navrhovateľa ako zamestnanca, ktorý pracoval
u odporcu takmer štyri roky, pričom už listom zo dňa 13. júla 2000 bol upozornený na porušenie
pracovnej disciplíny spočívajúcej v nedoručení správy z obchodných rokovaní za týždeň od 3. do 7.
júla 2000, pričom zo Smernice č. 02/2000 vyplýva postup pre realizáciu obchodných rokovaní a i keď
neuvedenie klientov v chronologickom poradí nezakladá porušenie pracovnej disciplíny, avšak uvedenie

len telefonických, či iných ako osobných kontaktov súd prvého stupňa považuje za porušenie pracovnej
disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Z vykonaného dokazovania mal teda súd za preukázané, že v
správe z obchodných rokovaní z 10. októbra 2000 navrhovateľ uviedol nepravdivé údaje o osobitných
rokovaniach minimálne v 2 z 9 prípadoch a v správe z 11. októbra 2000 to bolo minimálne v 7 z 10
prípadov,teda10.októbra2000minimálnevrozsahu22%nevykonalvykázanúčinnosťadňa11.októbra

2000 minimálne v rozsahu 70% nevykonal vykázanú činnosť. Taktiež porušenie pracovnej disciplíny
súd prvého stupňa videl i v skutočnosti, že navrhovateľ svojim konaním umožnil dňa 10. októbra 2000
použitie motorového vozidla inej osoby. Ako z formálneho hľadiska tak i z hľadiska existencie zákonného
dôvodu považoval súd prvého stupňa okamžité zrušenie pracovného pomeru za platné a z toho dôvodu
návrh zamietol. Súčasne zamietol i návrh navrhovateľa na určenie, že jeho pracovný pomer u odporcu

trvá, nakoľko tento výrok je pri žalobe o určenie neplatnosti nadbytočný, či už súd žalobe vyhovie alebo
ju zamietne a pre zamietnutie návrhu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru
zamietol i návrh navrhovateľa na náhradu mzdy. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešnémuodporcovi priznal právo na náhradu trov konania v sume 11.260,81 eur, ktoré uložil navrhovateľovi
zaplatiť k rukám advokáta odporcu do 3 dní.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Svoje

odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., teda že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Dôvodil, že ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť v mesiaci október 2000 a z tohoto dôvodu
je potrebné na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenie § 53 ods. 1 písm. b) z. č. 65/1965 v

znení do 1.4.2002, podľa ktorého mohol okamžite zrušiť pracovný pomer zamestnávateľ len výnimočne
a to vtedy, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, pričom podľa už
skôr vyjadrených názorov konajúcich súdov muselo byť porušenie pracovných povinností zamestnanca
zavinené a muselo dosahovať najvyšší stupeň jeho intenzity. Namietal, že Smernica odporcu 02/2000
sa stala pre súd jedným z oporných bodov pre vyvodenie pracovno-právnej zodpovednosti za porušenie

pracovnej disciplíny, avšak z obsahu smernice vyplýva, že porušenie uvedených povinností smernica
kvalifikuje ako hrubé a nie zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Mal za to, že keďže sám
odporca určil v smernici intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, považuje za nesprávne, že súd svojim
rozhodnutím priznal konaniu navrhovateľa vyššiu intenzitu a vyšší stupeň ako samotný odporca v
internej smernici. Poukázal na bod 7 pracovnej zmluvy, v zmysle ktorého „podnikateľ sa zaväzuje, že

bude pracovníkovi prideľovať prácu podľa tejto pracovnej zmluvy...“ a z tohto ustanovenia vyvodil, že
ak odporca bol povinný prideľovať mu (navrhovateľovi) prácu, bolo povinnosťou odporcu vyhľadávať
potenciálnychzákazníkovaprideľovaťprácutým,žemuurčí,skýmbuderokovať,kedysamáuskutočniť
dané stretnutie, za ktorou osobou má ísť. Z tohto pohľadu údaje uvádzané v správach predstavovali
povinnosti, ktoré patrili odporcovi. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 73 ods. 1 písm. b) ZP

a na skutočnosť, že vyvodenie porušenia pracovnej disciplíny v akejkoľvek intenzite za nesplnenie
pracovnej úlohy, ktorá patrila odporcovi je nesúladné so zákonom. Pokiaľ ide o odpracovanú dobu a
využitie pracovného času, mal za to, že nemal určený pracovný čas vymedzením jeho začiatku a konca.
K správe detektívnej kancelárie uviedol, že zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny súd prvého
stupňa oprel o zistenia detektívov, ktorú službu si objednala spoločnosť KOMPLEX SBS, s. r. o., Žiar

nad Hronom a táto spoločnosť vo vzťahu k odporcovi musela zbaviť poskytovateľa mlčanlivosti, čo
sa nestalo a prevádzkovateľ detektívnej služby v zmysle § 49 ods. 1 z. č. 379/1997 Z.z. nemal právo
vydať záverečnú správu inej osobe ako objednávateľovi. Pokiaľ súd prvého stupňa chcel zákonným
spôsobom stanoviť intenzitu porušenia pracovnej disciplíny u navrhovateľa vo vzťahu k uvádzaným
nepravdivým údajom, mal vyhodnotiť správnosť alebo nesprávnosť záznamov v správach z obchodných

rokovaní bez použitia zistení uvedených v záverečnej správe detektívov. Pred doručením okamžitého
zrušenia pracovného pomeru navrhovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s predmetnou správou, keď
v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 155/2004. Dodal, že je
síce pravdou, že Zákonník práce nespájal s neprejednaním dôvodov skončenia pracovného pomeru
so zamestnancom priamo neplatnosť, avšak v zmysle Judikatúry NS SR je zrejmé, že neprejednanie

dôvodov skončenia pracovného pomeru spôsobuje spochybnenie určitosti a konkretizácie skutkového
vymedzenia dôvodov skončenia pracovného pomeru, ako aj zistenie týchto dôvodov, čo bolo v rozpore
s ustanovením § 55 Zákonníka práce. Záverom poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Cdo 155/2004, keď v danej veci išlo o spolupracovníka navrhovateľa a ide teda o úplne totožné dôvody
pre ukončenie pracovného pomeru a najvyšší súd dospel k záveru, že záver odvolacieho súdu o tom, že

okamžité zrušenie pracovného pomeru spĺňa všetky zákonné náležitosti nie je správny a Najvyšší súd
SR vyslovil právny názor, podľa ktorého prejednávaný dôvod ukončenia pracovného pomeru nespĺňa
požiadavku ustanovenia § 55 Zákonníka práce, podľa ktorého sa pri okamžitom skončení pracovného
pomeru musel dôvod skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným a v prípade
potvrdenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa došlo by k paradoxnej situácii, kedy v skutkovo

totožnej veci jednému účastníkovi súdy vyhoveli a druhému nie a takýto postup nemožno považovať za
zákonný ani spravodlivý. Podotkol, že svedecké výpovede týkajúce sa potvrdzovania údajov uvedených
v správach z obchodných rokovaní sa týkali stretnutí navrhovateľa s osobami, ktorým bolo v roku 2000
ponúknuté mydlo, respektíve iné podobné hygienické potreby a u mnohých išlo o tak bezvýznamné
stretnutie, že nie je spravodlivé opierať úvahu o pravdivosti záznamov, na základe výpovedí svedkovurobených vo viacerých prípadoch po siedmych rokoch. Nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania
odporcovi a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 150 O.s.p..

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa vo veci
samej nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej vecne správny a je

dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) ale v časti trov konania je odvolanie dôvodné a napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti je dôvodné zmeniť (§ 220 O.s.p.).

Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.. Pri ustanovení
§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. odvolateľ neuviedol o akú vadu konania sa konkrétne má jednať a preto sa
k nej odvolací súd ani nevyjadruje a pokiaľ ide o ďalšie dva odvolacie dôvody, odvolací súd uvádza, že

odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti,
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až
135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne
určenú nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Z obsahu spisu a aj konečného výsledku konania na súde prvého stupňa predstavovaného napádaným
rozsudkom vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre
vyhlásenierozsudku,skutkovýstav zistilvmierepotrebnejprejehorozhodnutie,nazákladevykonaných
dôkazovavsúladesprávnymnázoromodvolaciehosúduvyslovenomvuznesenísp.zn.10Co452/2009
zo dňa 30. apríla 2010 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je náležité, podrobné
a logické.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia i ďalšie dôvody.

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod pre nestotožnenie sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou
ním do odôvodnenia napádaného rozsudku vo veci samej a podporujúcou ním zvolený spôsob
rozhodnutia a s týmito dôvodmi by sa tak postačovalo i len stotožniť a na ne odkázať (prvá časť
ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), pričom odvolací súd z dôvodu potreby vyporiadania sa s námietkami

uplatnenými odvolaním navrhovateľa považuje za vhodné doplniť (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) ešte
nasledovné:

K bodu IV. odvolania navrhovateľa teda „k zákonnej úprave platnej do 1.4.2002“ a k bodu V. odvolania
„Intenzita porušenia pracovnej disciplíny v pojmovom vyjadrení v ustanoveniach vtedy platného ZP)“
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne aplikoval Zákonník práce v znení účinnom do

1.4.2002, ktorý nedefinoval pojem závažné porušenie pracovnej disciplíny ani pojem hrubé porušenie
pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity, zvlášť hrubým spôsobom bolodôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru v zmysle § 53 ods. 1 písm. b) ZP. V zmysle §
55 ZP okamžité zrušenie pracovného pomeru musel zamestnávateľ i zamestnanec urobiť písomne,
musel v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným a musel ho v

ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak bolo neplatné; uvedený dôvod nesmel dodatočne
meniť. Zákon neupravoval konkrétne, čo bolo potrebné považovať za porušenie pracovnej disciplíny
zvlášť hrubým spôsobom a bolo vecou posúdenia súdu, aby v konkrétnej prejednávanej veci prihliadol
na závažnosť a význam porušenia pracovnej disciplíny, mieru zavinenia, postoj zamestnanca k plneniu
úloh a na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny mohlo spočívať v

neplnení povinností určených právnymi predpismi (najmä § 35, § 73 až § 75 ZP), pracovným poriadkom,
Smernicou 02/2000 z 11. februára 2000, pracovnou zmluvou. Tvrdenie odvolateľa, že súd prvého stupňa
priznal konaniu navrhovateľa vyššiu intenzitu ako odporca v internej smernici nie je správne a dôvodné,
keďžeSmernicuodporcu02/2000nemožnovykladaťizolovaneodustanoveníZP(§35,§73až§75ZP).
Bod VI. odvolania a síce „bod 7 pracovnej zmluvy - súd postihol sankciou navrhovateľa za povinnosti,
ktoré mal plniť odporca“ považoval odvolací súd za úplne irelevantnú námietku, za vykonštruovaný,

nelogický výklad pracovnej zmluvy. Bod VII. odvolania „odpracovaná doba a využitie pracovného
času“ odvolací súd taktiež považuje za nedôvodný, keď sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
súdu prvého stupňa, ktorý túto otázku riadne, logicky a vyčerpávajúco zdôvodnil. K bodu VIII. „správa
detektívnej kancelárie“ odvolací súd uvádza, že porušenie povinností súkromnej bezpečnostnej služby
je vo vzťahu k preukazovaniu dôvodnosti návrhu navrhovateľa irelevantné, keď okolnosti porušenia

pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru
boli preukázané inými dôkazmi (výpovede svedkov). Ani nadväzujúci bod IX. odvolania „nevedomosť
navrhovateľa o záverečnej správe“ nemôže zaznamenať úspech vo forme zmeny napádaného
rozhodnutia, keď ako správne skonštatoval súd prvého stupňa v odôvodnení (napádaného rozsudku),
v okamžitom zrušení odporca dostatočne skutkovo vymedzil dôvody okamžitého zrušenia tak, aby ich

nebolo možné zameniť s inými dôvodmi a ZP nespájal s neprejednaním dôvodov skončenia pracovného
pomeru so zamestnancom neplatnosť. K bodu X odvolania „rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1 Cdo 155/2004“ napokon odvolací súd dodáva, že po oboznámení sa s týmto rozsudkom (nie s
celým obsahom spisu) nemožno skonštatovať, že by sa jednalo o úplne totožný prípad, nie je totožný
rozsah dokazovania vo veci, zistený skutkový stav. Nemožno tak dovodiť, že by súd prvého stupňa

(a následne i odvolací súd) riešil právnu otázku (určitosti skutkového vymedzenia dôvodov vedúcich
odporcukokamžitémuzrušeniupracovnéhopomeru-§53ods.1písm. b/ZP)odlišneoprotikonštantnej
judikatúre, čo by nesporne negatívne zasahovalo do princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia ako podstatných súčastí právneho štátu. Napokon bod XII „trovy“ považoval odvolací súd
za dôvodný z nižšie popísaných dôvodov.

V súdnych konaniach, riadiacich sa úpravou v O. s. p., ktoré už pomerne dlhý čas právna teória a dnes
i zákon (hoc aj v tomto prípade ešte nie celkom priamo) označujú za konania sporové (v tejto súv.
por. najmä úvod ust. § 2, poslednú vetu § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p.), je pravidlom pri rozhodovaní o
trovách konania skončeného vecným rozhodnutím (o podstate sporu) zásada zodpovednosti účastníkov
za výsledok konania primárne sformulovaná predovšetkým v ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a rovnako tiež

to, že uplatnenie tzv. moderačného oprávnenia súdu (vo vzťahu k priznaniu požadovanej náhrady trov
konania alebo jej časti) zákon konštruuje len ako výnimku z pravidla, podmienenú existenciou dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 veta prvá O. s. p.) s len príkladmým výpočtom, čo takýmto
dôvodom môže (resp. pri záujme na absolútnej presnosti naopak by nemalo) byť (tu por. predovšetkým
použitie výrazu „najmä“ v druhej vete § 150 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci ale podľa názoru

odvolacieho súdu bolo treba konštatovať taký súbeh viacerých okolností, ktoré posudzovaný prípad činili
hodným osobitného zreteľa a takto i takým, v ktorom by priznanie úspešnému odporcovi náhrady trov
konania bolo prílišnou tvrdosťou.

Jednou z takýchto okolností (nech aj tou z pohľadu významnosti nie až tak dôležitou) bol charakter
požiadavkynavrhovateľa(turozumejvčastitrovkonania),ktorejúčelombolovýlučnevlastnéochránenie

pred náhradovou povinnosťou a nie aj požiadavka v konaní neúspešného účastníka niečoho sa v konaní
domáhajúceho, aby napriek jeho neúspechu v spore to bol on, komu má byť priznaná náhrada trov
konania. Pri zohľadnení povahy požiadaviek vo veci samej, ktorými navrhovateľ voči odporcovi uplatnil
síce viac nárokov a to z povahy veci cenu konania zvyšuje (spor predražuje), takýto postup mu tu
však dosť ťažko šlo vyčítať. Oboma tzv. určovacími požiadavkami totiž sledoval nápravu stavu ním

považovaného za nedôvodný, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za úkon,na ktoré nebol dôvod a to, či sa v tomto smere s ním alebo naopak s odporcom (a v akom rozsahu)
stotožní aj súd, bolo vecou dokazovania. V prípade požiadaviek na náhradu mzdy (majúcich pôvod
v úkone navrhovateľom považovaným za neplatný) potom ich uplatnenie už žalobou v prejednávanej

veci bolo len jednou z možností a to takou, ktorá pri porovnaní s alternatívou k nej v podobe vyčkania
(s domáhaním sa tiež takýchto nárokov samostatnou žalobou) až na výsledok konania o určovacích
požiadavkách nebola tou najhospodárnejšou, ani v tomto prípade však s prihliadnutím k faktoru dĺžky
konania nešlo navrhovateľovi ním zvolený postup vytknúť. I keď nemusí byť sporu o tom, že tzv.
mzdové nároky sa predmetom konania (či už v prejednávanej veci alebo v samostatnom konaní) ani

stať nemuseli, stav pristúpenia súdu prvého stupňa k prvému rozhodnutiu vo veci samej až 14. júla
2009 (takmer po 9. rokoch) s logikou vydania všetkých ďalších rozhodnutí ešte neskôr navrhovateľovi
ani nedal inú možnosť, než konať aj uplatnením takýchto nárokov (najmä v snahe vyhnúť sa úspechu
prípadnejnámietkypremlčaniaprinajmenšomčastiznichzostranyodporcu).Vsvetletakejtoskutočnosti
potom naopak urobenie aj takýchto nárokov už predmetom konania v prejednávanej veci sa javilo
tým najekonomickejším, aké tu prichádzalo do úvahy, keďže takto účastníci boli nútení viesť jediný

spor (namiesto možných dvoch alebo i viacerých, pokiaľ by došlo k rozdeleniu všetkých čiastkových
požiadaviek navrhovateľa do samostatných žalôb).

Napokon i stav zotrvávania navrhovateľa na jeho požiadavkách sa javí logickým s poukazom na
určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer trvá prvým
vyhovujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa 14. júla 2009. Takéto rozhodnutie samozrejme znamenalo

utvrdenienavrhovateľa vtom,ženárokyurobilipredmetomkonaniaopodstatneneanemalžiadendôvod
ustupovať ani od tzv. mzdových nárokov, hoc sa aj toto neskôr zmenilo uznesením odvolacieho súdu,
ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

I povaha predovšetkým prvého z uplatnených nárokov (neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru) ako nároku existenčnej povahy (spôsobilého v prípade úspechu žaloby prinavrátiť

navrhovateľovi jeho zamestnanecký status spojený s nepochybne lepším ekonomickým postavením a
to v takomto prípade prinajmenšom do času, kým by pracovný pomer skončil platne), teda za situácie
praktickejodkázanostiúčastníkapracovnoprávnehovzťahumajúcehopochybnostioplatnostiskončenia
takého vzťahu či dokonca presvedčeného o neplatnosti úkonu druhej strany vzťahu (smerujúceho
k takémuto skončeniu) ako na príjem poberaný za existencie vzťahu, tak i na urobenie všetkého,

aby mu takýto príjem ostal zachovaný potom nepochybne musí byť ďalšou okolnosťou, ktorú pri
rozhodovaní, či sa neúspešnému zamestnancovi (z povahy veci slabšej strane pracovnoprávneho
vzťahu) náhradová povinnosť uloží alebo nie, treba vziať do úvahy. Bez významu tu napokon nie je
ani to, že v pracovnoprávnych sporoch je sťažená reálna rovnosť účastníkov konania, najmä v procese
dokazovania, ak s výnimkou urobenia formálnych chýb majúcich za následok neplatnosť úkonu je to

prakticky vždy zamestnávateľ, kto má viac dôkazov.

Všetky tieto okolnosti v ich súhrne podľa názoru odvolacieho súdu museli viesť k tomu, že uloženie
navrhovateľovi z prejednávanej veci tzv. náhradovej povinnosti nemohlo byť spravodlivým.

Odvolací súd preto podľa § 220 O.s.p. s využitím tzv. moderačného oprávnenia zakotveného v
ustanovení § 150 ods. 1 rovnakého zákona (podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

nemusísúdvýnimočnenáhradutrovkonaniacelkomalebosčastipriznaťaprihliadnenajmänaokolnosti,
či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patril; čo neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť) napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku
(nepriznaním odporcovi napriek úspechu v konaní, žiadnej náhrady trov prvostupňového konania,

odvolacích konaní vedených tunajším súdom).

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.