Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. máj 2017

Súd: Okresný súd Považská Bystrica
Spisová značka: 5C/38/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3716202317
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Loduhová
ECLI: ECLI:SK:OSPB:2017:3716202317.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Považská Bystrica, sudkyňa JUDr. Helena Loduhová, v právnej veci navrhovateľa Q..
F. K., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, C. C., právne zastúpeného JUDr. Jánom Súkeníkom,
advokátom, Advokátska kancelária Stred 60/55, Považská Bystrica, proti žalovanému Slovenská
republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, IČO 00 166 481, Štúrova 2, Bratislava, v konaní
o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3 149,14 € s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 7.
12. 2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 35 000,- € do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 3.149,14 € s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % od 7.12.2015 do zaplatenia a sumy 100.000,- €.
2. Uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu bola proti korupcii Západ
zo dňa 22.9.2011, ČVS: PPZ-97/BPK-Z-2011 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) mu bolo

vznesené obvinenie za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Tr. zák. a prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal
sťažnosť, ktorá bola ako nedôvodná zamietnutá uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry SR zo dňa 23.9.2011, sp. zn. VII/2 Gv 137/11-13. Uznesením Špecializovaného
trestnéhosúduvPezinkuzodňa24.9.2011,sp.zn.Tp/81/2011bolzároveňžalobcavzatýdoväzby,ktorá
začala plynúť 22.9.2011 o 7:05 hod. Vo väzbe bol do 5.12.2011, keď bol uznesením Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku zo dňa 5.12.2011, sp. zn. Tp/1/2011 prepustený. Po skončení prípravného

konania podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR dňa 29.3.2012
obžalobu na Špecializovaný trestný súd v Pezinku. Uvedený súd rozsudkom zo dňa 22.4.2013, sp.
zn. PK-2T/9/2012 žalobcu spod obžaloby oslobodil, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý bol žalobca trestne stíhaný. Odvolanie prokurátora bolo uznesením najvyššieho súdu SR zo dňa
24.2.2015, sp. zn. 4To/8/2013 zamietnuté ako nedôvodné. Žalobca poukázal na zákon č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a na zodpovednosť štátu za škodu,

ktorá účastníkovi konania vydaním nezákonného rozhodnutia zo strany orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, pričom mal za to, že zo strany Prezídia policajného zboru, Úradu boja
proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ ako orgánu verejnej moci došlo k vydaniu nezákonnéhorozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Na základe tohto uznesenia bolo voči žalobcovi vedené
trestné stíhanie za skutok, ktorý nespáchal, čo potvrdzuje aj rozsudok o oslobodení spod obžaloby.
Vedenie trestného stíhania tak bolo neopodstatnené, pričom v jeho dôsledku mu vznikla škoda, keď bol

nútený na svoju obhajobu vynaložiť finančné prostriedky vo výške 3.149,14 €. Žalobca ďalej poukázal na
to, že trestné stíhanie trvalo takmer 4 roky, čím bolo značným spôsobom zasiahnuté do jeho občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, čo mu spôsobilo nemalú majetkovú ujmu na jeho osobnostných právach. Z
dôvodu vznesenia obvinenia mu bol dočasne pozastavený výkon funkcie , a to uznesením Generálnej
prokuratúry SR zo dňa 27.9.2011, sp. zn. X/2 Spr 23/11-3-3, ktoré bolo zrušené až uznesením zo dňa

20.3.2015. Trestné stíhanie bolo aj medializované, zábery jeho tváre boli zverejnené v spravodajskej
relácii televízie JOJ dňa 7.11.2011 s názvom „Korupčný prokurátor?“ Viacero článkov sa objavilo v
dennej tlači, v ktorých bolo uverejnené celé jeho meno, prvé písmeno priezviska a aj funkčné zaradenie,
článok zverejnený dňa 24.9.2011 v denníku Plus jeden deň mal dokonca názov „Prokurátor prijal úplatok
5-tisíc.“ Nielen jeho kolegovia, ale aj široká odborná verejnosť mala vedomosť o tom, že je trestne
stíhaný pretože mal prijať úplatok, čím bola znížená jeho vážnosť pred kolegami, sudcami, advokátmi

aj notármi. Žalobca žil takmer 4 roky v neistote, keď vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku uvedenú
v uznesení o vznesení obvinenia mu hrozil trest odňatia slobody na 5 až 12 rokov. Taktiež nemožno
opomenúť, že bol viac ako 2 mesiace vo väzbe, trestné stíhanie tak ovplyvnilo aj jeho súkromný život,
keď bol odlúčený od svojej rodiny. O trestnom stíhaní sa dozvedeli tiež susedia a známi, takže nemožno
mať pochybnosti, že bola znížená jeho ľudská dôstojnosť. Tieto skutočnosti mali tiež značný vplyv na

zdravie žalobcu, keďže je kardiologickým pacientom, čo potvrdzuje aj lekársky nález z 15.6.2015 a jeho
trestné stíhanie sa podpísalo aj na zdraví jeho matky, keď musela absolvovať operáciu v Národnom
ústave srdcových a cievnych chorôb, o čom svedčí prepúšťacia správa z 9.2.2013. Dĺžka trestného
stíhania, keď žalobca žil takmer 4 roky v neistote spôsobila značný zásah do jeho osobnej sféry, keď
prežíval citovú úzkosť, trestné stíhanie spôsobilo trvalé následky v jeho osobnej aj pracovnej sfére.

Žalobca dňa 29.7.2015 požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, listom
zo dňa 11.8.2015 mu bolo oznámené, že jeho žiadosť bola postúpená Ministerstvu spravodlivosti SR.
Následne listom zo dňa 18.9.2015 mu Ministerstvo spravodlivosti SR oznámilo, že žiadosť bola vrátená
žalovanému. Žalovaný žalobcovi listom zo dňa 25.9.2015 oznámila, že jeho nárok neprerokuje a má
sa obrátiť na súd. Žalobca sa preto opätovne obrátil na žalovaného a doručil mu Doplnenie žiadosti o

predbežné prerokovanie jeho nároku, nakoľko mal za to, že práve žalovaný je príslušný podľa § 16 ods.
4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako však vyplýva z listu zo
dňa 25.9.2015, žalovaný sa obsahom jeho žiadosti vôbec nezaoberal a jeho žiadosť odmietol, nakoľko
podľa jeho názoru nebol na prerokovanie príslušný. Pokiaľ ide o požadovanú výšku nemajetkovej
ujmy poukázal na ustanovenie zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu a na dôvodovú správu, podľa
ktorej uvedené ustanovenie zavádza vzájomnú závislosť medzi výškou nemajetkovej ujmy priznanej na
základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na jednej strane a odškodnením osôb poškodených
násilnými trestnými činmi na strane druhej, čím má dôjsť k zavedeniu princípu primeranosti, ktorý má

zaistiť, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej
strane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie. S takýmto zdôvodnením žalobca nesúhlasil, pretože
zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi je terminologicky, ale aj účelovo
odlišný, tento zákon vôbec neupravuje nárok obetí trestných činov na náhradu nemajetkovej ujmy, s
výnimkou trestných činov znásilnenia, sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania, nárok obetiam

trestných činov vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka, a teda má súkromnoprávnu povahu. Nárok
na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím má povahu verejnoprávnu, keďže vyplýva
z Ústavy SR, osoby domáhajúce sa náhrady takejto škody si svoj nárok môžu uplatniť výlučne na
základe zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ustanovenie § 17 ods. 4
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa názoru žalobcu obmedzuje

základnéprávovyplývajúcezčl.46ods.3ÚstavySR,pričomneposkytujespravodlivézadosťučineniena
náhradu nemajetkovej ujmy osobám, ktoré boli poškodené nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci. Zavedením uvedeného ustanovenia sa podľa jeho názoru štát
zbavuje svojej zodpovednosti za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci, zaujatie takéhoto stanoviska zo strany štátu znamená, že štát nie

je ochotný rešpektovať toto základné právo a princíp materiálneho právneho štátu, pokiaľ by mal
vynaložiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, a to bez
ohľadu na rozsah nemajetkovej ujmy, ktorá poškodenej osobe vznikla. V tejto súvislosti tiež poukázal
na článok JUDr. Jána Drgonca, DrSc. uvedený v č. 1/2016 časopisu Zo súdnej praxe pod názvomMetamorfózy náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Naviac odškodňovanie obetí zo strany štátu je len doplnkovou ochranou, získanie
odškodnenia zo strany štátu žiadnym spôsobom neobmedzuje nárok obetí na náhradu nemajetkovej

ujmy voči páchateľovi trestného činu a štát len zmierňuje následky vyvolané protiprávnym konaním
tretej osoby. Uviedol tiež, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je preukázané, že obete
trestných činov si voči páchateľom uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a súdy im priznávajú
jej náhradu v sumách, ktoré presahujú päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. pokiaľ aj dôvodová správa
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006, tak tento bol

predmetom, prieskumu zo strany Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo dňa 13.12.2007, sp. zn. II. ÚS
261/06 vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril tým spôsobom, že prístup
prvostupňového i druhostupňového súdu, ktoré priznali peňažnú náhradu vo výške 3 milióny Sk možno
považovať za správny, pokiaľ je náležite zdôvodnený. Pokiaľ dôvodová správa poukazovala tiež na
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach ochrany osobnosti, nemožno tiež opomenúť
rozsudok uvedeného súdu Yegorov proti Slovenskej republike zo dňa 2.6.2016 vo veci nezákonnosti a

svojvoľnosti zadržania a väzby, ktorým vola sťažovateľovi priznaná suma vo výške 26.000,- € z titulu
nemajetkovej ujmy, a teda súd priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúce sumu
päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Úroky z omeškania žalobca požadoval v zmysle § 16 ods. 4 zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to odo dňa oznámenia príslušného
orgánu, že jeho nárok neuspokojí.

3. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil súdu uznesenie o vznesení obvinenia, zápisnicu
o výsluchu obvineného zo dňa 22.9.2011, uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí žalobcu do väzby, uznesenie o prepustení žalobcu z väzby na
slobodu, obžalobu, rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 22.4.2013, sp. zn.
PK-2T/9-2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2015, sp. zn. 4To/8/2013, špecifikáciu

trov obhajoby, príjmový lístok a výpis z účtu, rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie,
rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie, internetový článok zo dňa 23.9.2011
s názvom Trenčianskeho prokurátora obvinili z korupcie, internetový článok zo dňa 27.9.2011 s
názvom Obvineného trenčianskeho prokurátora zobrali do väzby, internetový článok zo dňa 7.11.2012
s názvom Obvinený prokurátor z Trenčína obvinenie prijatia úplatku popiera, internetový článok zo

dňa 22.4.2013 s názvom Prokurátora z Trenčína oslobodili spod obžaloby, internetový článok zo
dňa 23.9.2011 s názvom Trenčianskeho prokurátora obvinili z korupcie, internetový článok s názvom
Trenčiansky prokurátor zobral úplatok 5-tisíc eur, internetový článok zo dňa 4.10.2011 s názvom
Obvinený trenčiansky prokurátor zostáva vo väzbe, internetový článok zo dňa 23.9.2011 s názvom
Trenčiansky prokurátor mal prijať 5 tisícový úplatok, internetový článok zo dňa 7.11.2012 s názvom

Obvinený prokurátor z Trenčína obvinenie úplatku odmietol, internetový článok zo dňa 23.9.2011 s
názvom Prokurátor mal zobrať úplatok 5-tisíc eur, hrozí mu väzenie, internetový článok zo dňa 22.4.2013
s názvom Prokurátora z Trenčína oslobodili spod obžaloby, internetový článok zo dňa 7.11.2012 s
názvom Obvinený prokurátor z Trenčína obvinenie prijatia úplatku odmietol, internetový článok zo dňa
23.9.2011 s názvom Prokurátor zobral 5 tisíc za ovplyvňovanie súdu s podnikateľom, internetový článok

zo dňa 23.9.2011 s názvom Vyšetrovateľ obvinil prokurátora u korupcie a zneužívania právomoci,
internetový článok zo dňa 16.3.2012 s názvom Polícia odhaľuje korupciu v radoch prokurátorov,
internetový článok zo dňa 23.9.2011 s názvom Vyšetrovateľ obvinil prokurátora z korupcie a zneužívania
právomoci, internetový článok zo dňa 9.10.2011 s názvom Básnička pokračuje, článok zo dňa 24.9.2011
uverejnený v denníku Plus 1 deň s názvom Prokurátor prijal úplatok 5-tisíc, lekársky nález zo dňa

15.6.2015, prepúšťaciu správu zo dňa 9.2.2013, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, postúpenie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku, vrátenie postúpenej žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu
škody, list generálnej prokuratúry SR zo dňa 25.9.2015 o neprerokovaní žiadosti, doplnenie žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a neprávnym

úradným postupom, list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 2.12.2015 o vzatí doplnenia žiadosti na
vedomie a CD so záznamom z relácie Krimi noviny zo dňa 7.11.2012.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v plnom rozsahu. Uviedol, že prokurátor v danom prípade
postupoval pri trestnom stíhaní žalobcu v medziach zákona a v súlade so zásadami Trestného poriadku,

keď sťažnosť žalobcu zamietol a v ďalšom podal obžalobu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva,
konkrétne rozsudku Lavrechov proti Českej republike zo dňa 20.6.2013 skutočnosť, že bol sťažovateľ
oslobodený spod obžaloby sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie nebolo nezákonné alebo
od počiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby bola osoba uznaná vinnou(bežne označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť) sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré
je potrebné splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne označované ako
dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z uvedeného dôvodu teda môžu existovať prípady

dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť.
Žalovaný naviac namietal, že vzhľadom na to, že žalobca bol po vznesení obvinenia vzatý do väzby
uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, súd svojím rozhodnutím v plnom rozsahu
odobril dôvodnosť trestného stíhania (v tom čase), preto sa domnieval, že orgánom konajúcim v mene
štátu má byť Ministerstvo spravodlivosti SR.

5. Žalobca k pasívnej legitimácii žalovaného uviedol, že pre jej posúdenie je podstatné to, z akého
nezákonného rozhodnutia si žalobca uplatňuje nárok, pričom zo žaloby je nepochybné, že nárok
je odvodzovaný z uznesenia o vznesení obvinenia a následného nesprávneho úradného postupu
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia
si totiž žalobca podal sťažnosť, ktorú práve tento zamietol. V zmysle Trestného poriadku je to práve

prokurátor, ktorá vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní, jedine prokurátor
je totiž oprávnený podať obžalobu, ktorá sa v právnej teórii považuje za rozhodnutie sui generis. Zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozdeľuje nárok na náhradu škody
do štyroch kategórií, pričom samostatnou kategóriou je rozhodnutie o väzbe, a teda pokiaľ by malo
byť príslušným orgánom konajúcom v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, musel by si žalobca

uplatňovať nárok z rozhodnutia o väzbe. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 14.10.2015, sp. zn. 8Cdo 289/2014.

6. Vo svojom ďalšom vyjadrení k veci samej žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu o nezákonnom
postupe prokuratúry sú účelové a nepravdivé, príslušné uznesenie prokurátora, ktorým zamietol

sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Žiadny orgán nekonštatoval nezákonný
postup prokuratúry, naopak v zmysel súd známych faktov z trestného spisu odobril príslušný trestný súd
postu prokurátora a vzal žalobcu právoplatným rozhodnutím do väzby. V ďalšom priebehu trestného
konania, keď príslušný trestný súd s použitím zásady „in dubio pro reo“ oslobodil žalobcu spod obžaloby,

boli mu následne vyplatené všetky finančné nároky, ktoré boli krátené, resp. zadržiavané. Žalobca
naďalej pôsobí ako prokurátor okresnej prokuratúry, a teda nijakým spôsobom nebola znížená jeho
dôstojnosť ani profesionálny postup v spoločenskom uplatnení.
7. V ďalšom vyjadrení poukázal na nutnosť existencie zákonných podmienok na náhradu škody, a to
existencie škody, nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti

medzinimi,pričomnestačílenpravdepodobnýzáverosplneníniektorejznich.Podľanázoružalovaného
nie je možné automaticky každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný
odsudzujúci rozsudok pokladať za nezákonné rozhodnutie. To, či v okamihu vznesenia obvinenia boli
podmienky na vznesenie obvinenia nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok konania.
Uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným rozhodnutím, ak bolo vydané v súlade s Trestným

poriadkom. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú
počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri
objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na tom,,
aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ podľa zákona spravodlivo potrestaný. V žiadnom
prípade nie je možné simplifikovať proces posúdenia predpokladov pre priznanie nároku na náhradu

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. prezumovaním záveru, že skutočnosť, že proti jedincovi
bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením, automaticky znamená
odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. Meritórne rozhodnutie súdu v prospech obvineného
bez ďalšieho ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania a nie je dôkazom toho, že
trestné stíhanie nemalo byť vôbec začaté. V konkrétnom konaní o náhradu škody by muselo byť

preukázané, že pre rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní v dobe kedy bolo vydané neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Opätovne poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike. Taktiež poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 22.5.2012, č.k. 8Co/251/2010-103, v ktorom súd dospel k záveru, že v
konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného

poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a dospel k záveru, že išlo o štandardný postup v
trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
neboli v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné a i keď v danom prípade bola vec postúpená
obvodnému úradu na prejednanie a rozhodnutie o priestupku z dôvodu, že sa nestotožnil s právnoukvalifikáciou skutku prokurátorom a následne bolo konanie zastavené, pričom tento postup v zmysle
ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
vychádzať len z týchto uvedených dôsledkov zastavenia konania o priestupku bez prihliadnutia aj na
osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. Ďalej z neho vyplýva, že nezákonnosť uznesenia o vznesení
obvinenia nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že vec bola postúpená na prejednanie o priestupku,
ktoré konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo zistené porušenie

zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia postačuje, že zistené okolnosti
nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne
odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočnosti, že preukázanie viny
obžalovaného je až vecou dokazovania vykonaného pred súdom. Relevancia uvedeného rozhodnutia
je daná aj v spojení s uznesením, Ústavného súdu SR zo dňa 7.11.2012, sp. zn. I. ÚS 548/2012,
ktorým bola zamietnutá ústavná sťažnosť voči rozhodnutiu krajského súdu. Pokiaľ ide o uplatnený

nárok na náhradu škody titulom trov obhajoby, je v zmysle zákona povinnosťou žalobcu preukázať
existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci. Pri
skúmaní existencie škody v časti náhrady trov obhajoby je potrebné posúdiť žalobcom vynaložené
finančné prostriedky tak z hľadiska nutnosti, ako aj z hľadiska účelnosti, naviac samotná skutočnosť,
že žalobca tieto vynaložil neznamená, že si ich náhradu môže automaticky dôvodne uplatňovať ako

škodu. Poukázal na ustanovenie § 553 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého štát neznáša vlastné
trovy obvineného, ani výdavky spojené so zvolením obhajcu. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, hoci
výška je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská, základným vodítkom je podmienka, že sa musí jednať o zadosťučinenie primerané, teda
také, ktoré poskytne osobe poškodenej vhodnú a účinnú nápravu. V súlade s ustálenou judikatúrou

zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, túto v zmysle zákona možno priznať iba v
prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie je možné ju
uspokojiť inak. Žalobca musí uniesť dôkazné bremeno aj bremeno tvrdenia, že mu nemajetková ujma
vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva.

Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v
majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a
postavenie fyzickej osoby, žalobca však neoznačil a už vôbec nepreukázal, že v prípade existencie ním
tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie
požadovanej peňažnej náhrady. Zadosťučinenie v peniazoch pritom má byť prostriedkom spravodlivej

nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Tvrdil, že žalobca sa nevenuje
vo svojej žalobe príčinnej súvislosti ako podmienke pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
a táto nie je preukázaná. Príčinná súvislosť je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina
niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť

však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a
následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

8. K vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že podľa neho dostatočne preukázal, že uznesenie

o vznesení obvinenia predstavuje nezákonné rozhodnutie, práve oslobodzujúci rozsudok je tou
skutočnosťou, ktorá je podstatná pre posúdenie zákonnosti a vychádza z toho, že zodpovednosť
štátu je absolútne objektívna. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že je potrebné vziať do úvahy, že
uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom, žalobca už predložil
súdu písomné dôkazy preukazujúce nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní pri vydaní

tohto uznesenia, žalobca predsa preložil súdu uznesenie Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti
korupcii, odboru boja proti korupcii Západ zo dňa 22.7.2010, ČVS: PPZ-58/BPK-Z-2009, ktorým bolo
trestné stíhanie právoplatne skončené a zastavené ku dňu 22.9.2010 a práve v rámci tohto konania boli
získané zvukové záznamy prostredníctvom použitia informačno - technických prostriedkov. Bolo teda
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zvukové záznamy ako aj ich prepisy po zastavení zničiť,

k čomu však nepristúpili. Tieto teda nemohli byť ako zákonný dôkaz použité v trestnom konaní žalobcu,
ich nezákonnosť skonštatoval aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 24.2.2015, sp. zn. 4To/8/2013.
Neobstojí teda argument žalovaného, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia bolo toto
dôvodné, keďže vychádzalo z nezákonných dôkazov, čo žalovaný žiadnym relevantným spôsobomnespochybnil. Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalovaný, tieto nemožno v danom konaní
aplikovať.VkonanípredEurópskymsúdompreľudskúprávavoveciLavrechovprotiČeskejrepublikesa
súd zaoberal porušením práva vlastniť majetok, pričom k zásahu do práva sťažovateľa malo dôjsť tým,

že kaucia, ktorú zložil, aby bol prepustený z väzby prepadla v prospech štátu, a teda predmetom tohto
konania boli iné skutkové okolnosti. Ohľadne rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.5.2012,
sp. zn. 8Co/251/2010 uviedol, že ani tento nespochybňuje nárok žalobcu, keďže v tomto konaní boli
taktiež iné skutkové okolnosti. Okrem toho žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 27.4.2016, sp. zn. 14Co/488/2014, v ktorom sa tento vysporiadal aj s rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave. Z tohto rozsudku je zrejmé, že v rámci materiálneho právneho štátu je
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonných rozhodnutím objektívna, pričom štát musí niesť
taktiež následky svojho konania, ak neoprávnene zasiahne do práv svojich občanov a spôsobí im tým
ujmu. Ohľadne námietky výšky škody titulom vynaložených trov obhajoby vo výške 3.149,14 € žalobca
uviedol, že poškodený má nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo
nezákonné rozhodnutie vydané, pričom pod tieto patria aj účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia

v podobe tarifnej odmeny advokáta. Špecifikácia trov obhajoby, ktorú predložil je v súlade s vyhláškou
MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, úkony
právnej služby pritom predstavujú účasť obhajcu žalobcu na hlavných pojednávaniach, a teda nemožno
mať pochybnosti o ich účelnosti. Taktiež tvrdenia žalovaného o neexistencii nemajetkovej ujmy nie sú
ničím podložené. Je nepochybné, že vedením trestného stíhania voči žalobcovi mu bola spôsobená

nemajetková ujma, nakoľko trestné stíhanie bolo spojené s výkonom jeho funkcie prokurátora, čím došlo
okrem iného tiež k narušeniu jeho vážnosti v spoločenských kruhoch. Listinné dôkazy tiež preukazujú,
že trestné stíhanie žalobcu bolo medializované a zhoršil sa jeho zdravotný stav. Taktiež spochybňovanie
príčinnej súvislosti považoval žalobca za bezpredmetné, pretože žalovaný nepredložil žiadny dôkaz,
ktorým by čo len čiastočne spochybnil, že žalobcovi vznikla škoda a najmä nemajetková ujma z iných

dôvodov.

9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, zástupcu žalovaného, svedkov Q.. X. Ž., B. T. a
Q.. V. P., oboznámením spisu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 81/2011, uznesenia o
vznesení obvinenia, zápisnice o výsluchu žalobcu zo dňa 22.9.2011, uznesenia o zamietnutí sťažnosti

proti uzneseniu o vznesení obvinenia, uznesenia o vzatí žalobcu do väzby, uznesenia o prepustení
žalobcu z väzby na slobodu, obžaloby, rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa
22.4.2013, sp. zn. PK-2T/9-2012, uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2015, sp. zn. 4To/8/2013,
špecifikácie trov obhajoby, príjmového lístku a výpisu z účtu, rozhodnutia o dočasnom pozastavení
výkonu funkcie, rozhodnutia o zrušení rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie, uznesenia Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii - Západ zo dňa 22.7.2010,
internetových článkov zo dňa 23.9.2011 s názvom Trenčianskeho prokurátora obvinili z korupcie, zo
dňa 27.9.2011 s názvom Obvineného trenčianskeho prokurátora zobrali do väzby, zo dňa 7.11.2012 s
názvom Obvinený prokurátor z Trenčína obvinenie prijatia úplatku popiera, zo dňa 22.4.2013 s názvom
Prokurátora z Trenčína oslobodili spod obžaloby, zo dňa 23.9.2011 s názvom Trenčianskeho prokurátora

obvinili z korupcie, internetového článku s názvom Trenčiansky prokurátor zobral úplatok 5-tisíc eur,
internetového článku zo dňa 4.10.2011 s názvom Obvinený trenčiansky prokurátor zostáva vo väzbe, zo
dňa 23.9.2011 s názvom Trenčiansky prokurátor mal prijať 5 tisícový úplatok, zo dňa 7.11.2012 s názvom
Obvinený prokurátor z Trenčína obvinenie úplatku odmietol, zo dňa 23.9.2011 s názvom Prokurátor
mal zobrať úplatok 5-tisíc eur, hrozí mu väzenie, zo dňa 22.4.2013 s názvom Prokurátora z Trenčína

oslobodili spod obžaloby, zo dňa 7.11.2012 s názvom Obvinený prokurátor z Trenčína obvinenie prijatia
úplatku odmietol, zo dňa 23.9.2011 s názvom Prokurátor zobral 5 tisíc za ovplyvňovanie súdu s
podnikateľom, zo dňa 23.9.2011 s názvom Vyšetrovateľ obvinil prokurátora z korupcie a zneužívania
právomoci, zo dňa 16.3.2012 s názvom Polícia odhaľuje korupciu v radoch prokurátorov, zo dňa
23.9.2011 s názvom Vyšetrovateľ obvinil prokurátora z korupcie a zneužívania právomoci, zo dňa

9.10.2011 s názvom Básnička pokračuje, článku zo dňa 24.9.2011 uverejneného v denníku Plus 1 deň
s názvom Prokurátor prijal úplatok 5-tisíc, lekárskeho nálezu zo dňa 15.6.2015, prepúšťacej správy zo
dňa 9.2.2013, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, postúpením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku,
vrátením postúpenej žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody, listu Generálnej prokuratúry SR

zo dňa 25.9.2015 o neprerokovaní žiadosti, doplnením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a neprávnym úradným postupom, listu Generálnej
prokuratúrySRzodňa2.12.2015ovzatídoplneniažiadostinavedomie,CDsozáznamomzrelácieKriminovinyzodňa7.11.2012,stanoviskomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepubliky,spisuOkresného
súdu Považská Bystrica sp. zn. 10C/66/2012 a zistil nasledovný skutkový stav:

10. Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu bola proti korupcii, odboru boja
proti korupcii západ zo dňa 22.9.2011, ČVS: PPZ-97/BPK-Z-2011 („ďalej len uznesenie o vznesení
obvinenia“) bolo žalobcovi vznesené obvinenie za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods.
2 Tr. zák. a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že od mesiaca október 2008 až do 13.1.2010 v meste Trenčín a okolí žalobca

v pozícii dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín v súvislosti s obstarávaním veci
všeobecného záujmu a v rozpore s povinnosťami prokurátora v zmysle zákona o prokuratúre, v úmysle
zabezpečiť v tom čase obvineným V. V. a M. Z. neoprávnený prospech, na doposiaľ nestotožnenom
mieste v Trenčíne prevzal od druhého menovaného prostredníctvom F. Č. a F. V. úplatok vo výške
najmenej 150.000,- Sk, aby viedol a ovplyvňoval konanie o dohode o vine a treste vedené na Okresnej
prokuratúre v Trenčíne pod č. 2Pv/753/06 vo veci prečinu podvodu podľa § 221, ods. 1, 2 Tr. zák.

v prospech obvinených i napriek tomu, že k takémuto postupu neboli zo strany obvinených splnené
zákonné podmienky.

11. Obvinený bol v danej veci vypočutý dňa 22.9.2011 o 19:00 hod.

12. Uznesením prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zodňa23.9.2011, sp.zn.VII/2Gv137/11-13(ďalejlen„uznesenieozamietnutísťažnosti“)bolasťažnosť
žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná s odôvodnením, že z obsahu
vyšetrovacieho spisu a doposiaľ vykonaných vyšetrovacích úkonov vyplýva dôvodné podozrenie, že
skutok sa stal, vykazuje znaky v uznesení uvedených trestných činov a že ho spáchal obvinený.

13. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica zo dňa 24.9.2011, sp. zn. Tp/81/2011 (ďalej len „uznesenie o vzatí do väzby“) bol
žalobca vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., teda z dôvodu, že u žalobcu
existovala dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Väzba u žalobcu začala plynúť 22.9.2011 o
7:05 hod a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby v Leopoldove.

14. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica zo dňa 5.12.2011, sp. zn. Tp/81/2011 (ďalej len „uznesenie o prepustení z väzby“) bol žalobca

prepustený z väzby na slobodu z dôvodu, že v tom čase už nebola daná dôvodná obava nezákonného
vplyvu obvinených na priebeh vyšetrovania v snahe ovplyvniť vyšetrovanie v ich prospech.

15. Dňa 29.3.2012 prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry podal na žalobcu
obžalobu na Špecializovaný trestný súd Pezinok pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Tr.

zák. a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom
skutkovom základe ako bol popísaný v uznesení o vznesení obvinenia (ďalej len „obžaloba“).

16. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 22.4.2013, sp. zn. PK-2T/9/2012
bol žalobca spod obžaloby oslobodený v zmysle § 285 písm. a/ Tr. por., pretože nebolo dokázané, že

sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Z odôvodnenia vyplýva, že súd po vyhodnotení všetkých
dôkazov dospel k záveru, že aj keď bol žalobca podozrivý, že sa žalovaných trestných činov dopustil,
výsledky vykonaného dokazovania pred súdom nevyznievajú jednoznačne, nie je tu úplne ucelená reťaz
priamych alebo aj nepriamych dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť bezpečný záver, že sa stali skutky,
ktoré sú predmetom trestného stíhania. Súd vychádzal z judikatúry, v ktorej sa uvádza, že v prípade ak

má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších, podporných
dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a
zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený.

17. Uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky zo dňa 24.2.2015, sp. zn. 4To/8/2013 bolo

odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálne prokuratúry Slovenskej republiky
zamietnuté ako nedôvodné.18. Listom zo dňa 29.7.2015 sa žalobca obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky so
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom. Dňa 11.8.2015 bola žiadosť žalobcu postúpená Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom dňa 18.9.2015
bola postúpená žiadosť vrátená Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, nakoľko ministerstvo
dospelo k záveru, že sa nejedná o žiadosť, ktorú môže prerokovať ako orgán konajúci v mene
štátu. Dňa 25.9.2015 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť
neprerokuje, nakoľko na to, aby prokuratúra mohla o nej konať a rozhodovať, musí byť škoda spôsobená

prokuratúrou, resp. prokurátorom konaním alebo opomenutím, čo v danom prípade neprichádza do
úvahy, pretože škodu mal spôsobiť svojím rozhodnutím vyšetrovateľ PZ a prokurátor nielenže nekonal a
nerozhodoval o vydaní uznesenia o vznesení obvinenia, ale ani nič neopomenul, a teda škodu nemohol
spôsobiť. Ak prokurátor na základe zisteného skutkového stavu podal obžalobu, ktorú súd prijal, teda
bola preskúmaná zákonnosť prípravného konania, nemožno postup prokurátora pri podaní obžaloby
považovať za nesprávny úradný postup. Prokuratúra poukázala na to, že konečným rozhodnutím, ktoré

bolo v trestnom konaní vydané bolo rozhodnutie súdu a tým, že súd obžalobu prijal a konal o nej, potvrdil
zákonnosť rozhodnutí a postupov, ktoré predchádzali podaniu obžaloby. Na základe uvedeného žalobca
dňa 18.11.2015 doplnil svoju žiadosť a opätovne sa domáhal na Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky predbežného prerokovania svojho nároku ako podmienky pre uplatnenie práva na súde.
Listom zo dňa 2.12.2015 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žalobcovi oznámila, že doplnenú

žiadosť vzala na vedomie, neboli však zistené dôvody na zmenu stanoviska, ktoré žalobcovi oznámili
listom zo dňa 25.9.2015 a tým považujú vec za vybavenú.
19. Zo špecifikácie trov obhajoby vystavenej obhajcom žalobcu v trestnom konaní JUDr. Jánom
Súkeníkom dňa 16.7.2015 vyplýva, že celkovo trovy obhajoby spolu s hotovými výdavkami a náhradou
za stratu času predstavovali sumu 3.149,14 €. Z príjmového pokladničného dokladu č. 67/2012 vyplýva,

že na tieto trovy bola dňa 25.10.2012 uhradená záloha 1.200,- € a z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, že
dňa 24.7.2015 bol uhradený zvyšok vo výške 1.949,14 €.

20. Počas trestného stíhania mal žalobca dočasne pozastavený výkon funkcie prokurátora Okresnej
prokuratúry Trenčín, a to na základe rozhodnutia generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa

27.9.2011 č. X/2 Spr 23/11-3-3. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky zo dňa 20.3.2015 č. X/2 Spr 76/13.

21. Z predložených fotokópií novinových článkov a CD nosiča vyplýva, že trestné stíhanie žalobcu bolo
rozoberané v médiách, pričom žalobca bol označovaný v uvedených článkoch menom a začiatočným

písmenom priezviska a taktiež bola uvádzaná jeho funkcia a pracovisko. Z predloženého CD so
záznamom z relácie Krimi noviny zo dňa 7.11.2012 súd zistil, že v uvedenej relácií bola vyobrazená i
tvár žalobcu.

22. Z lekárskeho nálezu zo dňa 15.6.2015 vyplýva, že žalobca je dispenzarizovaný v kardiologickej

ambulancii od roku 2009, umiestnenie žalobcu vo väzbe v Leopoldove bolo vzhľadom na možnosť
dekompenzácie hodnôt krvného tlaku a ďalších možných komplikácií krajne nevyhovujúce. V
objektívnom náleze lekár dokumentoval progradujúcu dilatáciu ascendentnej aorty, ktorá môže súvisieť
s vyššími hodnotami TK situačne navodenými počas umiestnenia vo väzbe. Prostredie vo väzbe je podľa
lekára krajne nevhodné pre takého rizikového pacienta, keďže psychické a fyzické šetrenie, diétne a

režimové opatrenia sú zrejme neuskutočniteľné, nehovoriac o stresujúcom prostredí, ktoré vplýva na
hodnoty TK.

23. Z prepúšťacej správy Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a.s. Bratislava zo dňa
7.2.2013 bolo zistené, že Z. K., matka odporcu bola v uvedený deň prepustená po tom ako bola prijatá

s cieľom implantácie kardiostimulátora.

24. Žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že voči nemu bolo vznesené obvinenie na základe prostriedku,
ktorý bol nezákonný, keďže v trestnom stíhaní pod ČVS: PPZ-58/PPK Z/2009 boli počas vyšetrovania
nasadené odposluchy, ktoré hoci bolo trestné stíhanie zastavené neboli zničené, ale boli použité v

konaní, v ktorom bolo voči nemu vznesené obvinenie. Hoci podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia
sťažnosť, na druhý deň prokurátor konštatoval, že tieto skutočnosti vyplývajú z týchto výsluchov,
prokurátor rozhodol v priebehu tak krátkej doby, hoci na súde boli uvedené dôkazy oboznamované
týždeň. Poukázal tiež na to, že záver celého konania nebol, že skutok bol, avšak on ho nespáchal, aleže skutok sa vôbec nestal. V súvislosti s týmito nezákonnými rozhodnutiami mu vznikla škoda, a to už
dňa 22.1.2011, keď o 7:00 hod. ráno do jeho kancelárie vstúpila partia ozbrojených arogantných ľudí v
civilnom oblečení, robili prehliadku v kancelárii, sami nevedeli čo hľadajú, hrabali sa v trestných spisoch

vôbec nesúvisiacich s konaním, neskôr musel dehonestujúcim spôsobom strpieť prehliadku svojho auta
na verejnosti, čo neuniklo pozornosti ľudí, ktorí tam bývajú, resp. pracujú a s ktorými sa za tie dlhé roky
poznal. Keďže od roku 2009 má kardiostimulátor, stúpol mu tlak a pol dňa bol v nemocnici, vo väzbe bol
potom vystavený arogantnému správaniu príslušníkov bez zdravotnej starostlivosti. Po tom ako bol vzatý
do väzby začali toto tiež rozoberať médiá, na internete boli rozličné komentáre bez toho, aby ktokoľvek

bol prítomný na hlavnom pojednávaním resp. vedel, čo sa deje, označovali ho ako človeka a ako fakt, že
prijal úplatok. Toto spôsobilo závažné škody v jeho osobnom živote, u kolegov, na verejnosti, v rodine,
blízki ľudia sa dopytovali jeho okolia, kolegovia viedli debaty a uvedené mu úplne narušilo povesť v
mieste bydliska, kde žil 55 rokov a požíval veľmi dobrú povesť. Ľudia s ním nekomunikovali, obchádzali
ho, trpel pocitmi úzkosti a beznádeje, nechodil na dovolenky, nestýkal sa s priateľmi a len očakával, čo
donesie poštár. Celé stíhanie pritom až do definitívneho oslobodenia trvalo 3,5 roka.

25. Svedok Q.. X. Ž., kolega žalobcu, poukázal na to, že osoby, ktoré ráno o 7:00 hod. vtrhli do ich
kancelárie sa správali neprimerane, jeho poslali preč s tým, že vykonajú prehliadku miestnosti, na neho
samotného to nevplývalo dobre a keďže aj dozoroval vec, ktorá bola predmetom trestného stíhania,
nevrhalo to na neho dobré svetlo, pretože si niekto mohol myslieť, že s tým má niečo spoločné. Všetci

sudcovia, prokurátori, advokáti sa ho pýtali ako to vníma, potom začali ísť reči, že sa našiel nejaký
telefón, že určite to bolo tak ako sa tvrdí a keď on uviedol, že to bolo len nedorozumenie, cítil, že mu
neveria, vrátane bývalého šéfa. Žalobca keď sa po 3,5 roku vrátil, spočiatku stále verejnosť a okolie
malo pocit, že tam muselo niečo byť, na žalobcovi bola nálepka, že bol vo väzbe a až neskôr sa začalo
poukazovať na nedostatky obžaloby, na to, že bola veľmi slabá a len postupne a pomaly začali vznikať

iné reakcie. On sám na žalobcovi videl, že to na ňom zanechalo stopu, počas trestného stíhania sa
stretli len náhodou, rozoberali to až potom ako sa vrátil. Podotkol tiež, že samotné okolie kritizovalo,
že konanie dlho trvá.

26. Svedkyňa B. T., družka žalobcu tvrdila, že spolu s rodičmi žalobcu prežívali obrovské stresy, vôbec

nevedeli čo sa stalo, o čo by malo ísť sa dozvedeli až po mesiaci, hoci noviny, internet aj televízia stále
o tom vypisovali. V okolí o nej rozprávali, že je tá, čo jej frajer bral úplatky. Keď sa žalobca vrátil z väzby,
bol úplne vedľa, nesústredený, zhoršil sa mu zdravotný stav, stále berie lieky a nesmie byť vystavovaný
stresu, keďže má dlhé roky problémy so srdcom. Prestali chodiť na dovolenky, pretože žalobca bol
nekľudný a hoci predtým mali pekné spolužitie, všetko sa tým zmenilo. 3,5 roka čo bol žalobca doma

to stále prežíval a trápil sa.

27. Svedok Q.. V. P., sudca Okresného súd Trenčín, uviedol, že so žalobcom od doby, odkedy pôsobí na
súde prichádzal do styku veľmi často, keďže je trestný sudca, nie sú však v kamarátskom vzťahu a ani
sa nenavštevujú, po pracovnej stránke si žalobcu váži, považoval za korektného prokurátora, slušného.

V deň, keď bol žalobca zadržaný a obvinený keď prišiel do práce, zbadal dvoch policajtov v civile pri
justičnej stráži, ktorí chceli vstúpiť od budovy k Q.. Š. v rámci nariadených pohotovostí. On vedel, že
sú z Úradu boja proti organizovanému zločinu, avšak hoci bol podpredseda súdu neriešil to, v ten deň
však bol na prokuratúre chaos, riešilo sa kto im dovolil vstúpiť do budovy a jeho samého zarazilo, že sa
chceli dostať do budovy pod zámienkou, že to robia v rámci pohotovosti, čo bolo v rozpore so zákonom.

Ich spôsob bol poburujúci a v skutočnosti im išlo o to, že od Q.T.. Š. potrebovali nejaký spis súvisiaci so
žalobcom. Všetky tieto udalosti vyvolali diskusiu jednak u sudcov, na prokuratúre, ale aj na verejnosti,
bolo to medializované a vo všeobecnosti sa o tom veľa rozprávalo. Jeho samého prekvapilo, že sa to
týkalo žalobcu, ktorého poznal ako slušného človeka, sám sa tým zaoberal, nie však do takej miery,
aby o ňom zmenil názor, ale vie, že v okruhu spolupracovníkov žalobcu to tak nebolo, bolo vidieť, že

o ňom pochybujú. Tým, že sám svedok bol trestný sudca, riešilo to aj jeho okolie a jeho známi, tiež z
negatívneho hľadiska a brali ako fakt, že žalobca zobral úplatok. Po tom ako bol žalobca prepustený z
väzby sa s ním svedok náhodne stretol, nemal problém mu podať roku, cítil však, že značná časť okolia
sa k nemu takto nespráva, pričom sa jednalo o širokú právnickú obec včítane notárov, prokurátorov, ktorí
o tom debatovali, či už pri obede alebo iných príležitostiach.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len „citovaný zákon“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej mocia/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym
úradným postupom.

29. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

30. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

31. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní

alebo v správnom konaní.

32. Podľa § 4 ods. 1 písm. m/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a/ až l/, u ktorého bola
podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá

patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných
orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

33. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

34. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenú nezákonný rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

35. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

36.Podľa§15ods.1citovanéhozákonanároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

37. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

38. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

39. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

40. Podľa § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.41. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušení alebo trestné
stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpení inému orgánu.

42. Podľa Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, nárok na náhradu škodu, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania,

ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, ako je tomu aj v danom prípade, je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu podľa vyššie citovaného zákona. Z koncepcie zákona vyplýva, že zodpovedným
subjektom je štát, a to v prípade, že škoda bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci.

43. Vzhľadom na námietku žalovaného, že v danej veci nie je orgánom oprávneným vystupovať v

mene štátu, súd predovšetkým sa zaoberal danou otázkou. Je nepochybné, táto skutočnosť vyplýva zo
samotnej žaloby, ale i vyjadrení a prednesov žalobcu, že žalobca nárok na náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím odvodzuje od uznesenia o vznesení obvinenia, proti ktorému podal sťažnosť
a ktorú prokurátor ako nedôvodnú zamietol. Z tohto pohľadu je potom orgánom oprávneným konať za
štát v zmysle § 4 ods. 1 písm. g/ žalovaný tak ako ho žalobca označil. Pokiaľ by aj žalobca odvodzoval

nárok na náhradu škody aj z uznesenia o vzatí do väzby tak ako to tvrdil žalovaný, nastala by situácia,
že okrem žalovaného by orgánom príslušným konať v mene Slovenskej republiky bolo aj Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky a v takomto prípade by prichádzalo do úvahy použitie § 4 ods. 1
písm.m/citovanéhozákonaakeďžežalobcapodalžiadosťnapredbežnéprerokovaniesvojhonárokuna
Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, súd mal za to, že v zmysle citovaného zákona je orgánom

príslušným konať v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, teda žalovaný a pristúpil k
skúmaniu samotného nároku žalobcu.

44. Pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžadujú tri predpoklady, a to nezákonné rozhodnutie, škoda
a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Žalovaný namietal, že uvedené

predpoklady nie sú splnené.
45. Pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie, zákonnou požiadavkou je, aby bolo rozhodnutie neskôr zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť a aby poškodený podal proti nemu riadny opravný prostriedok. V tomto
smere procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že nie každé uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok možno pokladať za nezákonné rozhodnutie, keďže

to, či v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie je možné
posudzovať len s ohľadom na výsledok konania. Žalovaný poukázal nato, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom. Je pravdou, že citovaný zákon neupravuje
nárok na náhradu škodu v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby a jedná sa o špecifický
prípad. Podľa názoru súdu i súdnej praxe oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie

právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Podstata nároku na náhradu
škody sa totiž neviaže na správnosť, či nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri
začatí trestného stíhania, ale práve na samotný výsledok trestného stíhania. V tejto súvislosti súd
poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 15/2009, podľa
ktorého ten proti, komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má

pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Z tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že je na jednej strane povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv. V tejto situácii pritom nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili

pôvodné podozrenie, ale to či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Na základe uvedené
má súd, že uznesenie o vznesení obvinenia, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu
škody, je nezákonným rozhodnutím, keďže žalobca bol rozhodnutím súdu v konečnom dôsledku spod
obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie sa nestal. Súd mal
jednoznačne preukázané, že rozsudkom Špecializovaného súdu v spojení s rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý sa mu
kládol za vinu sa nestal, a preto v zmysle vyššie uvedeného je daná zodpovednosť štátu , ktorej sa
nemožno zbaviť.46. Škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch, t.j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Je nepochybné, že v prípade
vzniku zodpovednosti za škodu sa uhrádza skutočná škoda, a to vrátane trov konania a trov právneho
zastúpenia, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie (§ 18
citovaného zákona), ušlý zisk a tiež nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak a
ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu. Súd

mal za preukázané, že žalobcovi vznikla v súvislosti s trestným stíhaním škoda vo forme vynaložených
nákladov na právne zastupovanie v tomto trestnom konaní, ktoré boli jeho obhajcom v zmysle vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
vyčíslené na sumu 3.149,14 € a ktoré žalobca uhradil dvoma splátkami, a to formou preddavku dňa
25.10.2012 a formou doplatku dňa 24.7.2015. V tomto smere neobstojí obrana žalovaného poukazujúca
na ustanovenie § 553 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého štát neznáša vlastné trovy obvineného ani výdavky

spojené so zvolením obhajcu, keďže uvedený nárok žalobcu vyplýva priamo z citovaného zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

47. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, jedná sa o určitú náhradu za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére účastníka konania. Pri určení jej výšky je pritom podstatné, v

akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť, dobrá povesť a postavenie poškodenej osoby v prostredí,
v ktorom žije, pracuje.
48. Súd mal za preukázané, že u žalobcu došlo k výraznému a obzvlášť závažnému zásahu do jeho
dôstojnosti a spoločenskej vážnosti, a preto je nárok na priznanie nemajetkovej ujmy dôvodný.
49. Žalobca pred začatím trestného stíhania pôsobil ako dlhoročný skúsený prokurátor, ktorý požíval

dobrú povesť nielen medzi kolegami prokurátormi, ale aj v rámci celej právnickej obce a tiež v
spoločnosti, v obci, v ktorej žil. Práve vydanie nezákonného rozhodnutia zmenilo pohľad spoločnosti na
neho, čo bolo preukázané výpoveďami svedkov, o jeho trestnom stíhaní sa rozprávalo na pracovisku, v
rámci právnickej obce, medzi priateľmi priateľov a blízkymi osobami nielen žalobcu, ale aj iných osôb,
čo opätovne potvrdili svedkovia. Tým skôr, že trestné stíhanie bolo vo veľkej miere medializované,

v médiách sa objavovali články s uvedením mena, začiatočného písmena priezviska a funkčného
zaradenia žalobcu, mnohé poukazovali na žalobcu ako na úplatnú osobu bez rešpektovania základnej
zásady, a to zásady prezumpcie neviny. Naviac v relácii Krimi noviny sa objavila i tvár žalobcu. Trestné
stíhanie tiež zasiahlo do jeho osobného a rodinného života, žalobca sa stránil spoločnosti, priateľov,
prestal sa venovať aktivitám, ktoré bežne vykonával, z lekárskej správy mal súd tiež preukázané, že

trestnéstíhanieaväzbaakonepochybnestresujúcefaktorysapodpísalipodzhoršeniejehozdravotného
stavu, keďže je dlhodobo liečený na srdce, ale aj pod zhoršenie zdravotného stavu jeho matky. Pokiaľ
ide o jeho profesionálnu činnosť, je nepochybné, že tak dlhý pracovný výpadok, najmä v oblasti práva,
ktoré sa neustále mení, napreduje, menia sa zákony, judikatúra, mal za následok, že žalobca musel
nepochybne vyvinúť úsilie, aby sa opätovne do toho dostal.

50. Z vykonaného dokazovania teda bolo preukázané, že žalobca bol v spoločnosti vnímaný v postavení
naznačujúcom jeho trestnú činnosť a je nepochybné, že takéto vnímanie morálneho profilu žalobcu
spôsobili u neho nemajetkovú ujmu. Tým skôr, že žalobca bol činným prokurátorom, ktorý je povinný
dbať nad dodržiavaním zákonnosti, chrániť verejný záujem, slúžiť verejnému záujmu a je povinný
vystríhať sa všetkého, čo by mohlo oslabiť jeho dôveru, nestrannosť a ako taký, najmä v posledných

obdobiach je v očiach verejnosti citlivo vnímaný. V danom prípade nie je postačujúcim zadosťučinením
len konštatovanie porušenia práva.

51. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy, súd zákon túto v podstate ponecháva na úvahe
súdu, ktorá sa však musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Súd v danom prípade teda vzal do úvahy

reakcie spoločnosti, ktoré zásah do práv žalobcu vyvolali v jednotlivých sférach jeho osobnosti, dĺžku
trestného konania (3,5 roka), počas ktorého trval stav neistoty u žalobcu a počas ktorej doby bol žalobca
vystavený negatívnemu záujmu osôb z jeho okolia, ktoré ho vnímali cez pochybnosti o jeho čestnosti.
Rovnako vzal súd do úvahy obdobné rozhodnutia súdov týkajúce sa zásahu do osobnostných práv osôb
z právnickej obce, pričom ale u žalobcu súd videl výraznejší zásah do jeho práv práve v tom, že bol

vzatý do väzby, ktorá skutočnosť bola pre neho dehonestujúca, zdravie ohrozujúca a naviac sa tak stalo
na základe rozhodnutia vydaného v čase, keď už bolo zrejmé, že trestné stíhanie je vedené na základe
nezákonného dôkazu. Na základe uvedeného potom súd mal za to, že výška peňažnej satisfakcie
35.000,- € je primeraná vzhľadom k osobe žalobcu a prostrediu, v ktorom žije a pracuje.52. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mal súd za to, že v danom prípade sú dané všetky
predpokladyzodpovednostištátuzaškodu,voveciexistujenezákonnérozhodnutie,vpríčinnejsúvislosti

s ktorým žalobcovi vznikla nielen majetková ale aj nemajetková ujma, a teda je daná zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú žalobcovi orgánom verejnej moci, preto zaviazal žalovaného na zaplatenie škody
vo výške 3. 149,14 € titulom trov konania účelne vynaložených v trestnom stíhaní a tiež na zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- €.
53. Keďže žalobca sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- €, vo zvyšnej časti

súd žalobu zamietol.

54. Súd zároveň v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § § 3 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
3.149,14 €, a to odo dňa 7.2.2015, teda odo dňa keď bolo žalobcovi žalovaným oznámením, že jeho
nárok neprerokuje, až do zaplatenia.

55. Žalobca hoci nebol v konaní úspešný v plnom rozsahu, súd mu v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže súd potvrdil, že ohľadne svojich
nárokov je žalobca v práve a tieto uznal, avšak rozhodnutie o ich samotnej výške, najmä nároku na
priznanie nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia cestou Okresného súdu
Považská Bystrica na Krajský súd v Trenčíne v troch vyhotoveniach.

Náležitosti odvolania:

- ktorému súdu je určené,
- kto ho robí,
- ktorej veci sa týka,
- čo sa ním sleduje,
- podpis,

- spisová značka tohto konania,
- proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
- v akom rozsahu sa napáda,
- z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
- čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.