Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201415
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1013201415.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej

PhD. a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: C., nar. XX.XX.XXXX, alias U., nar. XX.XX.XXXX, alias C., nar. XX.XX.XXXX,
alias U., nar. XX.XX.XXXX, podľa vlastného udania príslušníka Palestínskeho štátu (ďalej len
„Palestína"), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom Utečenecký tábor Rashidieh,
nová časť blízko ulice Al Sharif, okres Sur, Libanon aktuálne s miestom pobytu Pobytový tábor
Rohovce, zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Hurbanovo nám. 5,
Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-384-97/PO-Ž-2009 z 21. júna
2013, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2013, č. k.
9Saz/43/2013-48, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2013, č. k.
9Saz/43/2013-48 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET KONANIA

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie ČAS:
MU-384-97/PO-Ž-2009 z 21. júna 2013 ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č.

480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej
republiky a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným
prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu
ČAS: MU-384/PO-Ž-2009 so spismi predchádzajúcimi: ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005, ČAS: MU-1331/PO-
Ž/2006, ČAS: MU-1524/PO-Ž-2007.

Zo spisu ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005 zistil, že navrhovateľ po prvý raz požiadal o azyl ako U., nar.

XX.XX.XXXX v Khan Younes vyhlásením z 27. júla 2005 z dôvodu nepriaznivej politickej situácie,zo strachu pred ozbrojenými konfliktami a z ekonomických dôvodov 06. októbra 2005 vo veci
rozhodol odporca právoplatným rozhodnutím, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl a vyslovil, že sa na
navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Palestíny (rozhodnutie bolo preskúmané

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 2Saz/11/2005-25 zo 16. februára 2006). Navrhovateľ bol
ako C., nar. XX.XX.XXXX dňa 07. februára 2006 vrátený v rámci Dublinského z NSR.

Zo spisu ČAS: MU-1331/PO-Ž/2006 zistil, že navrhovateľ 04. augusta 2006 ako U., nar. XX.XX.XXXX
požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život, pretože v domovskej krajine je vojna a on chce pokojne
pracovať a žiť. Odvolal sa na obsah predchádzajúceho pohovoru (v konaní ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005)

a dodal, že v NSR má priateľku s ktorou sa chcel oženiť. Právoplatným rozhodnutím odporcu z 15. marca
2007 bolo toto konanie zastavené z dôvodu § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle.

Zo spisu ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005 zistil, že navrhovateľ ako U., nar. XX.XX.XXXX po tretí raz požiadal
o azyl z dôvodu, že v jeho domovskej krajine je vojna a on chce pokojne žiť, že v Rakúsku vystupoval
pod identitou U.. Uviedol, že pochádza z pásma Gazy, že chodil pracovať do Izraela ako murár a
predavač, kde mu však hrozilo, že by ho Židia mohli zatknúť, pričom Palestínčania ho mohli považovať

za kolaboranta. Osobne však nemal žiadne problémy. Žil tiež z podpory UNRWA. Odporca právoplatným
rozhodnutím z 24. augusta 2007 rozhodol tak, že navrhovateľovi azyl neudelil, neposkytol mu doplnkovú
ochranu a vyslovil, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Palestíny. O podanom
opravnom prostriedku navrhovateľa (v ktorom neuvádzal žiadne iné - nové dôvody svojho odchodu z
krajiny pôvodu) rozhodol krajský súd uznesením č. k.: 9Saz/237/2007/-97 z 13. mája 2009 v dôsledku

späťvzatia podaného opravného prostriedku tak, že konanie zastavil.

Zo spisu ČAS: MU-384/PO-Ž-2009 zistil, že navrhovateľ po štvrtý raz požiadal ako C., nar. XX.XX.XXXX
v Rashidia o azyl 15. júla 2009 z dôvodu, že ako Palestínčan si v Libanone nemôže uplatniť svoje práva,
a že v Libanone bol hnutím Fatah obvinený z krádeže zbraní. Počas pohovoru u odporcu uviedol, že
v minulosti vystupoval pod inými identitami, udával iné miesto svojho narodenia preto, lebo sa obával,

že sa prezradí jeho skutočná identita a on bude mať problémy, že sa narodil v tábore Rashidyia v
Libanone, že jeho otec sa volá S., matka W., že vlastní identifikačnú kartu Libanonu č. XXXXXXA
vydanú v Bejrúte, že nebolo voči nemu vedené žiadne trestné stíhanie a nebol ani členom žiadnej
politickej strany či hnutia, že v predchádzajúcich azylových konania o svojich dôvodoch odchodu z
krajiny pôvodu nehovoril pravdu. Uviedol, že v Libanone mal problém s človekom z hnutia Fatah (jeho

dcéru si chcel zobrať za ženu, jeho meno však odmietol uviesť), ktorý ho udal a neprávom ho obvinil
že hnutiu Fatah ukradol zbrane (zbraň). Člen hnutia Fatah povedal bratovi navrhovateľa, že ak zbraň
nevráti, nemôže sa vrátiť do tábora. Preto navrhovateľ ostal v meste Sayda, kde pracoval, následne
odišiel k sestre do Bejrútu a po 10 dňoch z Libanonu vycestoval. Iné problémy neprezentoval. V spise
sa nachádza v jazyku arabskom fotokópia faxového dokumentu s prekladom, podľa ktorého organizácia

Fatah - poľné veliteľstvo v Libanone potvrdzuje, že C., ktorého matka sa volá W. ukradol niekoľko zbraní
patriacich Fatah-u a potom utiekol. Žiada sa jeho sledovanie, vystopovanie a chytenie. Po vyhľadaní
a založení správ o krajine pôvodu navrhovateľa do spisu odporca vo veci 09. októbra 2009 vydal
rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu, voči ktorému
navrhovateľ podal opravný prostriedok. Krajský súd rozsudkom č. k.: 10Saz/28/2009-61 zo 04. júna

2010 napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného stavu veci a vec vrátil odporcovi
na ďalšie konanie. Následne odporca vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor. Do spisu bolo
navrhovateľom založené potvrdenie organizácie UNRWA z 30. marca 2010, podľa ktorého vyššia styčná
úradníčka tejto organizácie potvrdzuje, že C., nar. XX.XX.XXXX je registrovaný agentúrou UNRWA v
Libanone ako palestínsky utečenec. Odporca vyhľadal a do spisu založil ďalšie informácie o Libanone,

zamerané na situáciu palestínskych utečencov žijúcich v Libanone, na ich evidenciu organizáciou
UNRWA, ich pohyb a pod. V tomto konaní odporca následne vydal rozhodnutie 08. septembra 2010,
ktorým navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Voči nemu podal navrhovateľ
opravný prostriedok o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.: 9Saz/72/2010-114 z 11. mája
2011, ktorým rozhodnutie potvrdil. O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom sp. zn. 1Sža/43/2011 z 13. septembra 2011 tak, že napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie
odporcu ČAS: MU-384-44/PO-Ž-2009 z 08. septembra 2010 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie
konanie. V uvedenom rozsudku o. i. skonštatoval, že sa nestotožnil správnym záverom, podľa ktorého
bola osoba navrhovateľa vyhodnotená ako nedôveryhodná. Po vrátení spisu odporcovi tento vyžiadalod SIS stanovisko k osobe navrhovateľa v zmysle ust. § 19a ods. 7 zákona o azyle, ktoré mu bolo ako
utajovaná skutočnosť doručené 07. novembra 2011, a ktoré sa z tohto dôvodu nachádza v osobitnej
evidencii utajovaných skutočností odporcu. Odporca vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor, ktorý

bol obsahovo zameraný na okolnosti jeho obvinenia z krádeže zbraní hnutiu Fatah. Odporca tiež
vyhľadal a do spisu založil správy o krajine pôvodu navrhovateľa, obsahovo zamerané na postavenie
Fatahu v palestínskych utečeneckých táboroch, na riešenie tam vzniknutých sporov (trestných činov),
na pohyb palestínskych utečencov po Libanone a na ďalšie otázky stým súvisiace. Dňa 27. decembra
2011 odporca vydal vo veci rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú

ochranu. Po podaní opravného prostriedku krajský súd rozsudkom č. k. 9Saz/8/2012 z 08. augusta
2012 potvrdil rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu, avšak z dôvodu § 250j ods. 2 písm. c/ OSP
výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil odporcovi v tejto časti na ďalšie konanie. Po
podaní odvolania voči potvrdzujúcej časti tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
sp. zn. 10Sža/25/2012 z 12. decembra 2012 rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že v tejto
časti rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne odporca v intenciách tohto

zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uskutočnil s navrhovateľom doplňujúci
pohovor, obsahovo zameraný na otázky podrobného zistenia navrhovateľovho dôvodu žiadosti o azyl. V
jeho priebehu navrhovateľ uviedol, že o tom, že je obvinený z krádeže zbrane (zbraní) vie od roku 2005,
že s priateľkou (dcérou veliteľa) sa rozišiel v roku 2003, že jej otec bral ich vzťah ako urážku, a preto
sa mu pomstil až po dvoch rokoch. Uviedol, že v jeho prípade by ho súdil (v kauze krádeže zbraní) súd

pôsobiaci v tábore a že by mohol byť následne vydaný libanonskému vojenskému súdu. K politickým
aktivitám uviedol, že nikdy nebol politicky činný, že jeho bratia (G. a G.) sa angažujú v hnutí Fatah, a že
jeho rodina je vnímaná ako obyčajná rodina, podporujúca Ľudový front pre oslobodenie Palestíny.

Odporca vyhľadal a do spisu založil informácie, týkajúce sa výkonu správy a samosprávy tábora vo
vzťahu k výkonu jurisdikcie v ňom, pôsobnosti libanonských justičných orgánov vo vzťahu k obyvateľom

tábora, postavenia obžalovaných (aj utečencov) pred libanonskými súdmi, prípadného prenasledovania
odporcov Fatah-u, ako aj ďalších otázok, súvisiacich s citovanými okruhmi informácií.

K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že táto námietka nie je dôvodná.
Ako zrejmé z obsahu a formulácie odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporca odôvodnil svoje
negatívne rozhodnutie nesplnením - nepreukázaním podmienok, ktoré predpokladá zákon o azyle

vo vzťahu k udeleniu azylu, resp. k poskytnutiu doplnkovej ochrany. Odporca podrobne opísal
zistený stav veci, jednotlivé dôkazy vyhodnotil, jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom z
ktorého je zjavná správna úvaha, ktorou sa vo vzťahu k jednotlivým výrokom rozhodnutia riadil.
Z odôvodnenia je nesporné, že dôvodom neposkytnutia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je
nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda nie nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa.

Teda v plnom rozsahu rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého
je na osobu navrhovateľa potrebné nazerať ako na osobu nie nedôveryhodnú. Pokiaľ odporca v
závere odôvodnenia, avšak nad rámec predtým uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
poukázal na skutočnosti, ktoré stavajú navrhovateľa do postavenia osoby nedôveryhodnej, podľa názoru
krajského súdu takéto stanovisko odporcu nespôsobuje nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia. Teda odporca, súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
posudzoval navrhovateľovu žiadosť o azyl z pohľadu, že nejde o nedôveryhodnú osobu, a preto
vyhodnotil zistený stav veci výlučne z pohľadu podmienok stanovených zákonom o azyle pre udelenie
azylu, či pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Skutočnosť, že osoba navrhovateľa z dôvodov, ktoré
uviedol v závere odôvodnenia rozhodnutia vykazuje znaky nedôveryhodnosti, nič nemení na fakte,

že navrhovateľovu žiadosť neposudzoval z pohľadu tohto jeho názoru, ale že ju posúdi výlučne z
pohľadu naplnenia či nenaplnenia podmienok, stanovených zákonom o azyle pre udelenie azylu, resp.
pre poskytnutie, či neposkytnutie doplnkovej ochrany. Nad rámec tejto argumentácie konajúceho súdu
krajský súd poznamenal že odporca v tomto svojom vyslovenom názore poukázal na nepopierateľné
skutočnosti, ktoré by - nebyť skôr vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

- nepochybne viedli k akceptovateľnému vyhodnoteniu osoby navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej.
Krajský súd však zdôraznil, že táto skutočnosť nebola dôvodom vydania negatívneho, navrhovateľom
napadnutého rozhodnutia odporcu.Navrhovateľ tiež namietal, že odporca sa nijako nevysporiadal z úradným záznamom z 20. marca
2013 o uložení utajovanej skutočnosti Slovenskej informačnej služby v osobitnej evidencii utajovaných
skutočností odporcu. K tejto námietke krajský súd uviedol, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí

neodvolal (či v kladnom, či v zápornom zmysle) na jeho obsah, nevyvodil teda z neho žiaden právny
záver.Vzhľadomktomu,žeobsahutajovanejskutočnostiSISzjavnenemalžiadenvplyvnarozhodnutie,
odporca sa nedopustil porušenia žiadneho zákonného ustanovenia, ak sa o jeho existencii v odôvodnení
svojho rozhodnutia nezmienil.

Námietka, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu nie je podľa krajského súdu

dôvodná.Odporcavkonaní,ktorépredchádzalovydaniunapadnutéhorozhodnutiapodrobneadôsledne
zistil stav veci, a to jednak vykonanými pohovormi s navrhovateľom, vyhodnotením ním predložených
dôkazov a vyhľadaním množstva informácií z rôznych zdrojov, ktoré boli obsahovo zamerané na
navrhovateľom prezentované skutočnosti, resp. na získanie objektívnych poznatkov, nevyhnutných
pre posúdenie žiadosti o azyl, resp. pre vydanie rozhodnutia. Pokiaľ po celkovom vyhodnotení takto
zisteného stavu veci odporca dospel k názoru, že v prejednávanej veci neboli naplnené predpoklady

udelenia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi, ktoré vyhodnotenie je v rozpore správnym názorom
navrhovateľa, takýto stav nie je možné charakterizovať ako rozpor rozhodnutia s obsahom spisu.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: vo vzťahu k výroku o neudelení azylu: uviedol, že
predpoklady udelenia azylu sú v ust. § 8 zákona o azyle stanovené jednoznačne. Azyl podľa tohto
zákonného ustanovenia sa udelí v prípade, ak sa v konaní preukáže existencia (1) opodstatnených (2)

obáv z (3) prenasledovania z (4) dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, zastavania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. (5) ak bol žiadateľ o azyl v krajine svojho
pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Postup pri posúdení podanej žiadosti
stanovuje zákon o azyle v ust. § 19a. O obsahu pojmu „prenasledovanie“ pojednáva ust. § 2 písm. d/
zákona o azyle. Absencia, resp. nepreukázanie čo i len jedného z citovaných predpokladov § 8 zákona o

azyle má za následok nesplnenie jeho predpokladov. Je však vecou žiadateľa o azyl (navrhovateľa), aby
svoje tvrdenia preukázal. Povinnosť odporcu v konaní o udelenie azylu však nespočíva v tom, aby za
žiadateľa o azyl vyhľadával iné, resp. ďalšie dôvody jeho žiadosti o azyl. Jeho povinnosťou je predložené
dôkazy vyhodnotiť a v potrebnom rozsahu prípadne doplniť dokazovanie postupom podľa ust. § 19a
zákona o azyle.

Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ v predchádzajúcich azylových konaniach (od roku 2005)
uvádzal úplne iné dôvody opustenia Libanonu (všeobecnú bezpečnostnú situáciu, ekonomické dôvody)
v aktuálnom konaní ako dôvod prezentoval obavu súvisiacu s tým, že v tábore mal problémy s jedným
človekom, ktorý ho udal hnutiu Fatah z dôvodu, že ukradol tomuto hnutiu zbrane (zbraň). Dôvodom
tohto falošného obvinenia bolo to, že si chcel zobrať za ženu dcéru tohto človeka. Uviedol, že mal

strach z tohto obvinenia, že nebol nikdy trestne stíhaný, že nebol členom žiadnej politickej strany či
hnutia, a že nebol nikdy nikým prenasledovaný. V priebehu tohto pohovoru (30. júla 2009) navrhovateľ
uviedol, že v priebehu predchádzajúceho konania klamal, čo neskôr potvrdil aj v rámci svojho výsluchu
pred súdom (konanie sp. zn. 9Saz/72/2010, pojednávanie 11. mája 2011). V priebehu nasledujúceho
doplňujúceho pohovoru (06. augusta 2009) tieto dôvody zopakoval, odmietol uviesť meno človeka, ktorý

ho Fatah-u udal. S týmto hnutím neprišiel nikdy do styku a nemal sním žiadne problémy. Navrhovateľ
do spisu odporcu založil fotokópiu faxovaného dokumentu (obežníka) Poľného veliteľstva v Libanone,
podľa ktorého sa C. dostal do sporu s členmi hnutia Fatah a ukradol niekoľko zbraní a potom utiekol
neznámo kam. Tento dokument získal od rodičov, ktorí mu ho poslali mailom. V priebehu doplňujúceho
pohovoru navrhovateľ uviedol, že z krádeže zbraní bol obvinený veliteľom pluku s názvom Tal Alzaatar,

ktorý pôsobil v tábore. Veliteľ pluku sa volal U., prezývaný U.. K obvineniu malo dôjsť v apríli - máji
2005. Priateľka s ktorou mal pomer v období rokov 2002 - 2003 sa volala P.. V priebehu pohovoru
konaného20.februára2013navrhovateľuviedol,ženikdynebolpolitickyčinný,žejehorodinajevtábore
vnímaná podľa rodinnej histórie ako podporovateľka Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny, že jeho
dvaja bratia sa angažujú v hnutí Fatah. Takto opísaný skutkový stav zodpovedá skutkovému stavu,

ktorý uvádzal navrhovateľ postupne v priebehu aktuálneho konania. Krajský súd vyslovil presvedčenie,
že pri posúdení navrhovateľovej žiadosti o azyl je potrebné vychádzať z týchto faktov, ktoré sám
navrhovateľ prezentoval. Akékoľvek vyhľadávanie iných súvislostí, ku ktorým žiaľ v konaní dochádzalo,
nie je odôvodnené. Krajský súd uviedol, že navrhovateľ vyslovil pred odporcom obavu, čím však naplniliba jeden z predpokladov udelenia azylu, súdom vyššie označený ako (2). Navrhovateľ však nepreukázal
naplnenie žiadneho z ďalších predpokladov § 8 zákona o azyle.

Podľa krajského súdu bolo potrebné predovšetkým poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ celý svoj

príbeh, prednesený v priebehu aktuálneho azylového konania, okrem svojej výpovede opiera o obežník
Fatah-u, podľa ktorého sa v dôsledku krádeže niekoľkých zbraní žiada chytenie navrhovateľa. Tento
dokument však odporcovi nikdy nebol predložený v origináli, a preto jeho dôkazná hodnota je podľa
názoru súdu nulová.

Pokiaľ ide o opodstatnenosť (obavy): Aby bolo možné navrhovateľom vyslovenú obavu (bez ohľadu
aká je) považovať za opodstatnenú, musel by v jeho živote nastať skutočnosť či udalosť, ktorá by

odôvodňovala predpoklad, že k naplneniu obavy môže dôjsť. Ako to však navrhovateľ uvádzal, nikdy
nemal žiadne problémy s hnutím Fatah s ktorým nikdy neprišiel ani do styku.

Pokiaľ ide o prenasledovanie: Jeho definovanie pre účely zákona o azyle obsahuje ust. § 2 písm. d/
zákona o azyle. Ak by aj tvrdenie navrhovateľa, že bol falošne obvinený z krádeže zbraní hnutiu Fatah,
bolo pravdivé, nemožno prípadné vyšetrenie takéhoto obvinenia (a to v konečnom dôsledku aj súdom

či iným na to ustanoveným orgánom či inštitúciou) považovať za prenasledovanie.

Pokiaľ ide o dôvod navrhovateľom prezentovanej obavy (prenasledovania): Sám navrhovateľ
opakovanie v priebehu konania uviedol, že obvinenie zo strany otca jeho priateľky je falošné, že
prišlo dva roky potom, ako s ňou navrhovateľ prerušil kontakt, a že je to pomsta otca priateľky
navrhovateľa. Teda bez akýchkoľvek pochýb možno vylúčiť, žeby obvinenie bolo dôsledkom rasy,

národnosti, vierovyznania, politických názorov navrhovateľa alebo jeho príslušnosti k určitej sociálnej
skupine. Snaha navrhovateľa, vidieť v takejto (ako to vyslovil navrhovateľ) pomste politický dôvod nie
je ničím podložená. Naviac ak navrhovateľ nebol nikdy politicky činným, podobne ako jeho rodina.
Navrhovateľovi bratia podľa vyjadrenia navrhovateľa spolupracujú s Fatah-om, a teda logickou by bola
lojalita tohto hnutia s rodinou navrhovateľa či navrhovateľom, ako jeho atakovanie z politických dôvodov,

ako sa to snaží navrhovateľ prezentovať. Navrhovateľ v opravnom prostriedku tiež dôvodil, že veliteľ
Fatah-u (otec navrhovateľovej priateľky) zneužil svoje postavenie na pomstu voči navrhovateľovi. Ak sa
tak aj stalo, i napriek tejto skutočnosti by takéto konanie nebolo možné kvalifikovať ako prenasledovanie
z politických dôvodov. Naviac nie je logickým aby tak urobil po dvoch rokoch od času, kedy navrhovateľ
styky s jeho dcérou ukončil.

Podľa krajského súdu navrhovateľ okrem prezentovania obavy v konaní nepreukázal naplnenie
žiadneho z ďalších predpokladov udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Preto ak odporca
navrhovateľovi azyl neudelil, postupoval vydaním takéhoto výroku v súlade so zákonom o azyle. Súd iba
opakuje, že okrem tvrdenia navrhovateľa tento odporcovi nepredložil žiaden relevantný dôkaz, pričom
sám navrhovateľ pred týmto súdom počas svojho výsluchu uviedol, že v predchádzajúci konaniach

klamal. Pokiaľ sa navrhovateľ skutočne obáva konania v ktorom by sa mala preukázať pravdivosť či
nepravdivosť jeho údajného obvinenia zo spáchania krádeže, tento dôvod z logických dôvodov nemôže
byť dôvodom pre udelenie azylu, pretože sa prieči účelu zákona o azyle, ktorým je poskytnutie ochrany
pred perzekúciou z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany: krajský súd uviedol, že predpoklady poskytnutia

doplnkovej ochrany ako jednej z foriem medzinárodnej ochrany stanovuje zákon o azyle v ust. § 2 písm.
f/. Navrhovateľ nebol nikdy trestne stíhaný, nebol mu uložený trest smrti. Nikdy sa nestretol s konaním,
ktoré by sa čo i len približovalo k mučeniu, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,
a teda v prípade jeho návratu niet dôvodu predpokladať, že by sa s takýmto zaobchádzaním stretol. A
to ani ako navrátilcovi - palestínskemu utečencovi, ktorý sa do Libanonu navráti. Ak by aj (teoreticky)

bol po svojom návrate vystavený trestnému stíhaniu, zo žiadnej zo správ nie je možné vyvodiť takýto
druh (formu) zaobchádzania s ním. Ani všeobecná bezpečnostná situácia v Libanone nesvedčí o
individuálnom ohrození jeho života alebo nedotknuteľnosti osoby. Ak teda odporca navrhovateľovi
doplnkovú ochranu neposkytol, jeho právny záver je správny.Knámietke,týkajúcejsaneudeleniaazylupostupompodľaust.§9zákonaoazyle:krajskýsúdzdôraznil,
že na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov niet právneho nároku. Jeho udelenie spadá do výlučnej
právomoci - správnej úvahy odporcu. Znamená to, že pokiaľ odporca azyl za použitia ust. § 9 neudelí, nie

je jeho povinnosťou odôvodňovať takýto jeho postoj. I napriek tomu odporca v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nad rámec svojich povinností uviedol, prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil. Voči takto
vyjadrenému postoju - právnemu názoru odporcu na otázku humanitného azylu v prejednávanej veci
nemožno vzniesť žiadne dôvodné námietky.

Pretože námietky, vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodné, dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo potrebné potvrdiť ako správne

a zákonné.

II.

Odvolacie dôvody navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že s rozsudkom krajského súdu
nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku, teda

z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Porušenie ustanovení zákona č. 71/1967Zb. Správny poriadok

Navrhovateľ poukázal na to, že už v podanom opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu

je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože písomné vyhotovenie rozhodnutia odporcu
je v rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok). Namietaný rozpor spočíva v tom, že
samotné rozhodnutie odporcu obsahuje časti nad rámec zákonnej úpravy, konkrétne, že okrem výroku,
odôvodnenia, a poučenia o opravnom prostriedku je súčasťou rozhodnutia aj časť označená „Nad
rámec rozhodnutia migračný úrad konštatuje, že v prípade žiadateľa o azyl C. ide o osobu, ktorá bola

v kontexte informácií, ktoré podávala od roku 2005 vyhodnotená ako nedôveryhodná, a to z týchto
dôvodov:“. Z obsahu tejto časti sa dá vyvodiť, že ide o dodatočnú správnu úvahu odporcu, ktorou sa
odporca pri hodnotení žiadosti o azyl navrhovateľa riadil. V takom prípade, ale navrhovateľ nerozumie,
prečo odporca túto časť uviedol „nad rámec rozhodnutia“, teda ju odčlenil od riadneho odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave vyhodnotil námietku navrhovateľa ako nedôvodnú a svoj právny názor
odôvodnil tým, tým, že „Z odôvodnenia je nesporné, že dôvodom neposkytnutia medzinárodnej ochrany
navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda nie nedôvery hodnosť
osoby navrhovateľa“ a, že odporca „v plnom rozsahu rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorého je na osobu navrhovateľa potrebné nazerať ako na osobu nie

nedôveryhodnú“.

Z tohto odôvodnenia Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že krajský súd sa nezaoberal námietkou
navrhovateľa týkajúcou sa porušenia ustanovení Správneho poriadku teda, že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, ktoré časti patria do odôvodnenia a čo konkrétne zahŕňa
správnu úvahu odporcu, ktorou sa riadil pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa o azyl ale, že sa v

rozsudku zameral na odôvodnenie postupu zvoleného odporcom, podľa ktorého bol prípad navrhovateľa
posudzovaný z pohľadu nesplnenia - nepreukázania podmienok zákona o azyle vo vzťahu k udeleniu
azylu a doplnkovej ochrany.

Navrhovateľ naďalej trvá na tom, že rozhodnutie odporcu je v tejto časti nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť. Konanie pred krajským súdom malo podľa navrhovateľa vadu spočívajúcu vtom, žesúd sa dostatočne dôkladne nezaoberal uvedenou námietkou najmä z pohľadu porušenia ustanovení
Správneho poriadku, ktorá mala na následok nesprávne rozhodnutie veci, a teda bola zároveň v
tejto časti aj súdom nesprávne právne posúdená, nakoľko v dôsledku zrejmého porušenia ustanovení

Správneho poriadku mala byť zrušená a vrátená odporcovi na ďalšie konanie.

K tomu prispieva aj skutočnosť, že ak z časti „nad rámec rozhodnutia“ vyplýva, že odporca v skutočnosti
naďalej považuje navrhovateľa za nedôveryhodnú osobu (aj keď toto uviedol len v časti „nad rámec“
rozhodnutia), nie je udržateľný právny názor krajského súdu, že je nesporné, že dôvodom neposkytnutia
medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda

nie nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa“.

Úradný záznam Slovenskej informačnej služby

Navrhovateľ krajskému súdu vyčítal, že v časti odôvodnenia rozsudku týkajúcej sa namietaného
porušenia ustanovení Správneho poriadku sa len veľmi stručne venuje aj druhej podstatnej námietke
navrhovateľa, a to, že v spise odporcu sa opätovne nachádza úradný záznam o tom, že odporca získal
vyjadrenie Slovenskej informačnej služby (pod číslom 65/12-D-45-28/2013-S), ktoré z dôvodu utajenia

nie je zaradené medzi listinami nachádzajúcimi sa v spise ale, že sa nachádza v osobitnej evidencii
Migračného úradu.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že odporca sa s týmto záznamom a dôkazom, ktorý je
jeho podkladom nijako nevysporiadal a ani sa o jeho existencii v rozhodnutí nezmienil. Odporca mal
ďalej podľa názoru navrhovateľa povinnosť vysporiadať sa so všetkými dôkazmi, osobitne tak v situácii,

keď predchádzajúce rozhodnutie bolo v časti týkajúcej sa doplnkovej ochrany odôvodnené stanoviskom
SIS, z ktorého vyplývalo, že ide o bezpečnostný záujem.

Ak mal odporca skutočne k dispozícii dôkaz o údajnej navrhovateľovej nebezpečnosti mal postupovať
v súlade s ustanovením § 13c ods. 2 písm. d/ zákona o azyle: Z uvedeného je zrejmé, že zákon
o azyle výslovne zveruje odporcovi povinnosť v prípade, ak v konaní získa dôkaz o tom, že je

dôvodné podozrenie, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky,
týmto dôkazom (dôkazmi) sa mal zaoberať prednostne a vyhodnotiť ich za účelom posúdenia žiadosti
navrhovateľa.

Krajský súd k uvedenej námietke uviedol, že „odporca sa v napadnutom rozhodnutí neodvolal (či v
kladnom, či v zápornom zmysle) na jeho obsah, nevyvodil teda z neho žiadny právny záver. Vzhľadom

k tomu, že obsah utajovanej skutočnosti SIS zjavne nemal vplyv na rozhodnutie odporcu sa nedopustil
porušenia žiadneho zákonného ustanovenia, ak sa o jeho existencii v odôvodnení svojho rozhodnutia
nezmienil.“.

Navrhovateľnesúhlasilssprávnymnázoromkrajskéhosúdu,žeobsahutajovanejskutočnostiSISzjavne
nemal žiadny vplyv na rozhodnutie. Je nesporné, že v predchádzajúcom konaní bolo práve negatívne

stanovisko SIS dôvodom pre neposkytnutie doplnkovej ochrany.

Je tiež nesporné, že odporca si do konania zaobstaral nové stanovisko SIS, ktorého obsah navrhovateľ
nepozná z dôvodu utajenia (rovnako ako v minulom konaní), ale z ktorého bol odporca povinný
vychádzať a zvážiť ho v konaní tak, ako mu to ukladá zákon o azyle. Vzhľadom na predchádzajúcu
genézu prípadu bol podľa navrhovateľa odporca povinný v rozhodnutí uviesť minimálne to, prečo v tomto

konaní nemá stanovisko SIS vplyv na rozhodnutie.

Z týchto dôvodov navrhovateľ má za to, že odporca mal v rozhodnutí uviesť správnu úvahu ako
tento dôkaz vyhodnotil, resp. uviesť, dôvod, pre ktorý sa s ním v konaní nezaoberal, najmä ak v
predchádzajúcom konaní bol základom pre jeho rozhodnutie.Z vyššie uvedeného podľa navrhovateľa vyplýva, že odporca nesprávne právne posúdil vec, nakoľko
odporca mal primárne postupovať podľa § 13c ods. 2 písm. d/ v spojení s § 52 ods. 2 zákona o azyle,
vyhodnotiť získané dôkazy, svoju správnu úvahu uviesť v odôvodnení rozhodnutia a v prípade, ak

získané dôkazy (na rozdiel od minulosti) nepovažuje za dostatočné pre uplatnenie uvedeného postupu,
mal toto v rozhodnutí vysvetliť a až následne sa zaoberať ďalšími skutočnosťami. Krajský súd rovnako
vec nesprávne právne posúdil a navyše sa s námietkou navrhovateľa ani dostatočne nevysporiadal.

Dôvody žiadosti o udelenie azylu

Od začiatku tohto konania o udelenie azylu v roku 2009, sa navrhovateľ vo všetkých doteraz podaných
opravných prostriedkoch, odvolaniach a počas všetkých pohovorov, ktoré od roku 2009 absolvoval

stále pridržiava tých istých dôvodov, pre ktoré žiada o udelenie azylu: navrhovateľ má obavu z
prenasledovania z dôvodu falošného obvinenia z krádeže zbraní v utečeneckom tábore Al Rashidieh
v Libanone zo strany veliteľa táborového pluku Tal Alzaatar menom U., prezývaný aj U., ktorý patrí k
organizácii Fatah. Navrhovateľ mal ľúbostný vzťah s dcérou tohto veliteľa, s ktorým veliteľ nesúhlasil.
Okrem toho, o rodine účastníka konania je v tábore známe, že sú proti politike Fatahu a podporujú

Ľudový front pre oslobodenie Palestíny (ďalej len „ĽFOP“), čo mohlo mať vplyv na dôvod falošného
obvinenia z krádeže zbraní. Okrem toho sa navrhovateľ obáva aj prenasledovania zo strany Libanonu,
ak by sa jeho prípad dostal pred vojenský súd, kde nie je zaručené jeho právo na spravodlivý súdny
proces.NavrhovateľmuselzLibanonuutiecť,pretoženevedel,akýmspôsobombydokázalsvojunevinu,
keďže obvinenie z krádeže zbraní pochádzalo od mocného a vplyvného táborového veliteľa, funkcionára

Fatahu. Podľa navrhovateľa: „V tom čase mal Fatah veľkú moc v Libanone, keď chce niekoho dostať
na území Libanonu, tak ho dostane, keby bol hocikde.“ (4 str. zápisnice z 26. októbra 2011). Na otázku,
či by sa mohol obrátiť na štátne orgány Libanonu o pomoc z dôvodu krivého obvinenia, navrhovateľ
odpovedal: „Žiadna pomoc by sa mi nedostala, ich to nezaujíma. Je to vnútorný problém tábora.“ (str.
5 zápisnice z 26. októbra 2011). Navrhovateľ vyrástol v prostredí palestínskeho utečeneckého tábora,

sú mu teda dôverne známe rozhodovacie procesy vnútri tábora, vnútorné vzťahy, fungovanie vecí, ako
aj vtedajšie vzťahy medzi libanonskou vládou a palestínskymi utečencami a tábormi. Vzhľadom na
jeho znalosť veci, posúdil navrhovateľ v danom čase vzniknutú situáciu tak, že obvinenie, ktoré bolo
proti nemu vznesené, je falošné, jeho motívom je osobná pomsta zo strany U., a že pre navrhovateľa
(vzhľadom na všetky okolnosti) bude ťažké, ak nie aj nemožné, preukázať svoju nevinu. Je teda

nesporné, že navrhovateľ mal a má subjektívnu obavu z prenasledovania.

Navrhovateľ poukázal na to, že odporca v doterajšom konaní nepredložil jednoznačný dôkaz o tom,
že navrhovateľove obavy by boli v rozpore so situáciou v krajine pôvodu (Libanon) v čase odchodu
navrhovateľa z krajiny. Je teda zrejmé a logické, že to, či sa navrhovateľ dostane pred libanonský súd,
závisí najmä od táborových veliteľov. Ako preukazujú informácie o krajine pôvodu, založené v spise,

libanonské štátne orgány nevstupujú do palestínskych utečeneckých táborov, nemajú tam jurisdikciu.
Záleží teda na tábore (resp. veliteľoch), koho vydajú libanonským štátnym orgánom na trestné stíhanie
(resp. či vôbec oznámia libanonským štátnym orgánom, že v tábore došlo ku krádeži zbraní a kto je
páchateľom). Navrhovateľ nemal v čase odchodu žiadnu záruku v tom, že táborový veliteľ Abu Shafiq sa
rozhodne, že navrhovateľa vydá na trestné stíhanie libanonským orgánom a že neuplatní svoju vtedajšiu

moc tak, aby ho potrestali priamo v tábore.

V prípade navrhovateľa je možné, že nepriateľstvo veliteľa bolo podmienené aj ľúbostným vzťahom,
s ktorým nesúhlasil, aj politickými postojmi rodiny navrhovateľa (konkrétne opozíciou voči Fatahu a
členstvom v ĽFOP, čo sú dve rozdielne veci), tieto dve skutočnosti sa mohli vzájomne ovplyvňovať a
podmieňovať. Nie je teda vylúčené a odporca nijako nepreukázal, že veliteľ by nebol alebo nemohol byť

motivovaný aj politickým postojom rodiny navrhovateľa a pripisovať mu rovnaký postoj.

Krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol, že „navrhovateľ vyslovil pred odporcom
obavu,čímvšaknaplnilibajedenzpredpokladovudeleniaazylu.“Rovnakouviedol,žedôkazpredložený
navrhovateľom týkajúci sa krádeže zbraní má „nulovú hodnotu“, keďže sa nejedná o originál.Navrhovateľ k uvedenému poukázal na to, že už v opravnom prostriedku poskytol všetky informácie,
ktoré mal k dispozícii. Kópiu dokumentu, ktorým Fatah informoval o jeho hľadaní poskytol preto, lebo
nemal k dispozícii originál. Ak by ho mal, určite by ho založil do spisu.

Krajský súd ďalej tvrdí, že „Ak by aj tvrdenie navrhovateľa, že bol falošne obvinený z krádeže zbraní
hnutiu Fatah bolo pravdivé, nemožno prípadné vyšetrenie takéhoto obvinenia (a to v konečnom
dôsledku aj súdom, či iným na to ustanoveným orgánom, či inštitúciou) považovať za prenasledovanie.
Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré zahŕňa aj
právo na prezumpciu neviny, právo na zákonného sudcu, na nezávislosť súdneho orgánu a podobne, je

pritom základným ľudským právom, ktoré sa podľa našej Ústavy jednoznačne zaručuje každej osobe,
teda aj navrhovateľovi. Ak teda existuje odôvodnený predpoklad (podporený správami o situácii v
krajine), že navrhovateľ bude v prípade hroziaceho trestného konania v Libanone mať horšie právne
postavenie ako libanonský štátny občan, dokonca, že do jeho práva na spravodlivé súdne konanie
bude v jeho prípade vážne zasiahnuté práve z dôvodu, že navrhovateľ je Palestínčanom a nie
občanom Libanonu, pôjde jednoznačne o prenasledovanie (zo strany libanonských štátnych orgánov)

z národnostného dôvodu vo forme diskriminačných súdnych opatrení, odmietnutia súdnej ochrany a
neprimeranom a diskriminačnom trestnom stíhaní a treste.

Ako už navrhovateľ uviedol v opravnom prostriedku, keďže správy o situácii v krajine potvrdzujú, že k
vážnemu a opakovanému zásahu do tohto práva - teda k prenasledovaniu - dochádza práve pri osobách
palestínskeho pôvodu a pri osobách, ktoré sú súdené vojenskými súdmi (čo hrozí navrhovateľovi), ide

jednoznačne o prenasledovanie z dôvodu národnosti.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ má za to, že krajský súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe čoho následne aj nesprávne
právne vec posúdil.

Krajský súd neprihliadol ani na námietku navrhovateľa, že je registrovaným palestínskym utečencom v

Libanone, prostredníctvom potvrdenia registrácie UNRWA. Z tohto dôvodu má za to, že žiadateľ o azyl
splnil aj podmienky Ženevského dohovoru v súlade s článkom ID a v súlade s článkom 12 ods. 1 písm.
a/ smernice Rady 2004/83/ES a má teda nárok na udelenie azylu podľa tohto ustanovenia, a to v súlade
s právne záväzným rozsudkom Súdneho dvora EU (veľká komora) vo veci C-365/11 z 19. decembra
2012 vo veci sťažovateľa El Karem El Kott a ostatní.

Navrhovateľovi hrozilo vážne nebezpečenstvo v podobe prenasledovania zo strany táborového veliteľa,
resp. odmietnutie práva na spravodlivý súdny proces zo strany libanonských súdov, nachádzal sa v
situácii vážneho nebezpečenstva, spôsobené okolnosťami mimo jeho kontrolu a vôľu. Navrhovateľ
nemohol situáciu nijako ovplyvniť a ako uvádza vo svojej výpovedi, pokúšal sa spor urovnať cez
obchodného partnera U. menom U., ale nedalo sa to vyriešiť (str. 3 zápisnice z 26. októbra 2011).

Konanie táborových veliteľov, ako aj správanie sa libanonských orgánov k palestínskym utečencom
pred súdmi a vo väzniciach sú tiež okolnosti, ktoré navrhovateľ nemôže ovplyvniť a sú mimo jeho vôle
a kontroly. Vznik obvinení nemohol navrhovateľ objektívne ovplyvniť a nemohol očakávať spravodlivé
riešenie a vyvinenie svojej osoby spod obvinení.

Zároveň považuje za preukázané, (a to opakovane, prostredníctvom správ o dianí v Libanone z

rôznych dátumov), že UNRWA v tejto veci nemá schopnosť a mandát zabezpečiť navrhovateľovi
pomoc, ochranu a primerané životné podmienky. UNRWA je špecializovanou agentúrou OSN, ktorá
bola zriadená za účelom vyriešenia situácie a poskytovania pomoci palestínskym utečencom. UNRWA
poskytuje palestínskym utečencom v táboroch vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a infraštruktúru. V
žiadnom prípade ale UNRWA nedokáže poskytnúť navrhovateľovi pomoc a ochranu v trestnom konaní,

či už pred samosprávnymi táborovými orgánmi, alebo pred libanonskými štátnymi orgánmi. Okrem
toho podľa správ napriek pomoci UNRWA sú životné podmienky palestínskych utečencov v táboroch
„otrasné“ (odpoveď na ot. č. 1, správa z 12. apríla 2013, č. p. MU-ODZS-2013/000232-002).Poukázal na to, že Súdny dvor ďalej judikoval, že článok 12 ods. 1 písm. a/ druhá veta smernice Rady
2004/83/ES sa musí vykladať v tom zmysle, že ak je splnená podmienky zániku ochrany a pomoci
UNRWA, tak takýto žiadateľ o azyl má ipso iure právo na priznanie postavenia utečenca v zmysle článku

2 písm. c/ tejto smernice (za podmienky, že sa neuplatňuje odsek 1 písm. b/ alebo odseky 2 a 3 tohto
článku 12 smernice).

Z citovaného rozsudku vyplýva, že navrhovateľ - registrovaný palestínsky utečenec - nie je povinný
splniť podmienky článku 1A Ženevského dohovoru, t. j. nie je povinný preukazovať, že má opodstatnené
obavy z prenasledovania z jedného z tam uvedených dôvodov. Podľa rozsudku stačí, ak navrhovateľ

preukáže, že sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva, spôsobeného okolnosťami mimo jeho
vôľu, a že zanikla ochrana, ktorú mu UNRWA poskytovala.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že v tomto konkrétnom prípade jednoznačne ustal dôkazné bremeno
a splnil podmienky stanovené Súdnym dvorom EÚ v rozsudku El Kerem El Kott a mal mu byť ipso iure
priznaný azyl v súlade s čl. 1D Ženevského dohovoru a smernice Rady 2004/83/ES.

Dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany

Krajský súd odôvodnení rozsudku týkajúceho sa neposkytnutia doplnkovej ochrany uvádza, že takýto
záver odporcu je správny. Navrhovateľ už v opravnom prostriedku namietal, že dôkazy, ktoré v
konaní doteraz prezentoval v súvislosti s informáciami o krajine pôvodu (Libanon, zaobchádzanie s
palestínskymi utečencami, diskriminácia pred súdmi, mučenie vo väznici, a pod.) svedčia minimálne o
tom, že spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa §13a s poukazom na dôvod podľa

§ 2 písm. f/ bod 2 zákona o azyle (mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo
trest). Odporcovi ani krajskému súdu sa podľa navrhovateľa nepodarilo preukázať, že navrhovateľovi
nehrozí mučenie, navyše aj správy (Amnesty International a Human Rights Watch) založené v spise
jasnepotvrdzujúmučenievlibanonskýchväzniciach.Mámezato,ženavrhovateľhrozívprípadenávratu
do Libanonu mučenie, s čím sa odporca ani krajský súd nevysporiadali.

Vzhľadom na uvedené dôvody navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal
rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok ako vence správny navrhol
potvrdiť. V dôvodoch vyjadrenia uviedol, že sa s právnym názorom súdu v plnej miere stotožňuje. K
odvolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť uviedol, že má
vážne pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa a vierohodnosti jeho obáv, nakoľko pri posudzovaní
všetkých štyroch jeho žiadostí vystupoval pod rôznymi identitami a poskytoval vyjadrenia, ktoré vedľa

seba neobstoja. Odôvodnil to údajným strachom, ktorý mu mal brániť tomu, aby hovoril pravdu. Prečo
však žiadal o azyl v krajine, ktorej štátnym orgánom nedôveruje a zakaždým uvedie odlišné údaje, je
otázne.

Čo sa týka údajov o tom, z čoho je navrhovateľ v Libanone obvinený, jeho výpoveď je podľa odporcu
tiež konzistentná, raz tvrdil, že bol obvinený z krádeže zbrane, inokedy z krádeže zbraní. Raz povedal,

že to bol „Nejaký samopal. Neviem aký.“ (pohovor zo dňa 06. augusta 2009), inokedy, že to boli dva
samopaly zn. kalašnikov a jeden Gulomet BTC (pohovor zo dňa 26. októbra 2011. Odporca v plnej miere
rešpektoval právny názor najvyššieho súdu a bez ohľadu na vážne pochybnosti o tom, že navrhovateľ
hovorí pravdu, posúdil dôvody žiadosti o azyl, ktoré mu navrhovateľ poskytol. Nezamietol jeho žiadosť
akozjavneneopodstatnenú,akojemožnérozhodnúťvprípadenedôveryhodnejosoby,aninevyhodnotil,že vzhľadom na nedôveryhodnosť osoby dôvody jeho žiadosti nemôžu byť riadne posúdené. Správny
orgán sa dôsledne riadil právnym názorom súdu a posúdil všetky dôvody jeho žiadosti. Konštatoval a
poukázal na protirečenia a rozpory vo výpovediach, avšak nebral na ne zreteľ pri posudzovaní, či spĺňa

podmienky na udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany.

Odporca k námietke nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k neudeleniu azylu uviedol, že
navrhovateľpredovšetkýmsámnevieidentifikovaťsvojeobavyzostranylibanonskýchštátnychorgánov.
V priebehu konaní vyjadril obavy, že bude tresne stíhaný v tábore (odporca založil do spisu správy
o prejednávaní sporov pred Ľudovými výbormi, ktoré sú kompetentné na správne funkcie a riadia aj

bezpečnosť v prípade krádeží a osobných sporov. Ľudové výbory sú vytvorené tak, aby zahŕňali člena
každej palestínskej politickej frakcie prítomnej v tábore alebo v zoskupení. Všeobecne platí, že tieto
výbory zahŕňajú mnoho nezávislých zástupcov, ktorí sú známymi a uznávanými osobami s vplyvom
v komunite (str. č. 347/5 administratívneho spisu). Ľudové výbory sa pritom pokúšajú riešiť spory
pomocou kmeňových metód zmierenia a v prípadoch, keď ide o vraždy, môžu odovzdať obvineného
štátnym orgánom na súdne konanie (str. 448/8 administratívneho spisu). Navrhovateľ sa obáva aj

vydania libanonským štátnym orgánom, pričom vyjadril aj obavu pred vojenským súdom. Informácie o
vojenskom súde sa však pri objektivizovaní týchto obáv nepotvrdili, nakoľko v tejto súvislosti existujú
správy iba o prešetrovaní prípadov špionáže pred vojenskými súdmi. Podľa navrhovateľovej výpovede
zo špionáže obvinený nebol. Riešenie sporov medzi palestínskymi občanmi pred štátnymi orgánmi
v Libanone nie je bezproblémové a odporca sa ním v rozhodnutí zaoberá. Odporca poukázal na to,

že súčasťou administratívneho spisu sú správy o tom, že v prípade, že by bol navrhovateľov prípad
predložený libanonskému súdu, skutočnosť, že je Palestínčan, mu podľa názoru odporcu nespôsobí
prenasledovanie z dôvodu jeho národnosti. Toto tvrdenie sa zakladá na správe o stave ľudských práv
v Libanone 2010 MZV USA, v ktorej sa o. i. uvádza, že obžalovaní cudzinci môžu predkladať dôkazy,
uvádzať svedkov, ich právnici majú prístup k vládou držaným dôkazom týkajúcich sa ich prípadov.

Obžalovaní majú právo na odvolanie. Tieto práva sú vo všeobecnosti dodržiavané a aplikované na
všetkých obvinených, a to ako občanov, tak aj cudzincov (str. 340/19 administratívneho spisu). Podľa
libanonského práva cudzinci majú zo štátu právo na právnika, ak si ho nemôžu dovoliť, iba na základe
reciprocity (ak tento štát zaručuje libanonským občanom obdobné právo), palestínski cudzinci sú de
facto vylúčení z tejto podpory libanonského štátu. Nie však za účelom diskriminácie Palestínčanov,

ale z titulu recipročného zákonného ustanovenia, ktoré môže dostať do nevýhodného postavenia aj
cudzinca z iného štátu, t. j. bez ohľadu na jeho národnosť. Okrem toho advokátska komora poskytuje
pomoc aj pre tých obžalovaných, ktorí si nemôžu dovoliť právnika, pričom 80 % príjemcov tejto pomoci
boli práve cudzinci (str. 340/19 administratívneho spisu). Navrhovateľ teda môže v krajine pôvodu
požiadať aj o takúto formu právnej pomoci, ak si advokáta nebude môcť dovoliť. I keď aj podľa

najaktuálnejších správ založených v spise Palestínčania nemajú údajne prístup k bezplatnej právnej
pomoci a zaobchádza sa s nimi prísnejšie ako s libanonskými štátnymi občanmi, podľa názoru odporcu
definícia prenasledovania v navrhovateľovom prípade nie je naplnená. Ani navrhovateľovi predložiť
žiaden dôkaz o tom, že by v jeho prípade išlo o vážne porušovanie základných ľudských práv z
národnostného dôvodu vo forme diskriminačných súdnych opatrení, odmietnutia súdnej ochrany či

neprimeranom a diskriminačnom trestnom stíhaní a treste, ako to uvádza. Odporca sa napokon vyjadril
aj k aplikácií rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-364/11 a vyjadril presvedčenie, že vyhýbanie sa
trestnému stíhaniu v tábore (či už na základe podložených alebo nepodložených obvinení) sa nedá
podradiť pod dôvody vymykajúcich sa kontrole navrhovateľa a nezávislých od jeho vôle, pre ktoré by bol
nútený opustiť zónu pôsobenia agentúry UNRWA. Dokument z hnutia Fatah, ktorý predložil navrhovateľ,

nevie vysvetliť pôvod tohto dokumentu, nevie, ako sa dostal k jeho rodičom, pričom dokument má
slúžiť ako dôkaz, že je prenasledovaný. Odporcovi sa javí ako veľmi nepravdepodobné, aby takýto
dokument bol skutočne doručený rodine navrhovateľa a ten by sa ani neopýtal, odkiaľ ho majú. Ide o
kópiu dokumentu a jeho pravosť sa nedá overiť. V prípade, že navrhovateľova rodina skutočne má tento
dokument, je v navrhovateľovom záujme ho predložiť aj v originály, aby sa jeho pravosť dala verifikovať.

Dokument v takej podobe, akej bol predložený, je možné s pomocou grafických programov a súčasnej
techniky bez väčších ťažkostí vyrobiť v akomkoľvek znení a s ľubovoľným menom. K neudeleniu azylu z
humanitných dôvodov uviedol, že navrhovateľ sám o tento druh azylu nežiadal, napriek tomu sa odporca
v rozhodnutí touto formou azylu zaoberá a svoj postup odôvodňuje. Na udelenie azylu z humanitných
dôvodov nie je právny nárok, pričom v konaní neboli zistené dôvody na jeho udelenie.

IVArgumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím ČAS: MU-384-97/PO-Ž-2009 z 21. júna 2013 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle
navrhovateľovi neudelil azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle menovanému

navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné
opakovane vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z dôvodu,
že Libanon nie je jeho štát a ako Palestínčan si nemôže v Libanone uplatniť svoje práva. Okrem toho
bol v Libanone obvinený zo strany hnutia Fatah z krádeže zbraní.

V prípade navrhovateľa išlo o štvrtú žiadosť o azyl. Za účelom zdôvodnenia ostatnej žiadosti boli s

navrhovateľom vykonané vstupný a doplňujúce pohovory, v ktorých uviedol, že nebol členom žiadnej
politickej strany ani organizácie, ani nevyvíjal žiadne politické aktivity.

Z vyhodnotenia aktuálnej žiadosti o udelenie azylu je podľa odporcu zrejmé, že žiadateľ ničím
nepreukázal, že by mal v Libanone dôvodnú obavu z prenasledovania. Ohrozenie slobody alebo života
z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu - činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého

charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak
je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaným.
Pôvodcom prenasledovania teda môže byť štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú
štát alebo podstatnú časť jeho územia a rovnako aj neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať,
že štát alebo vládnuce politické subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred

prenasledovaním. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že
menovaný nesplnil zákonom ustanovené podmienky na udelenie azylu na území SR. V jeho prípade
nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a Dohovoru.

Pokiaľ ide o obavu pred hnutím Fatah, tak ide o obavu pred neštátnym aktérom, ktorý ovláda časť
územia (konkrétne tábor Rashidieh). Libanonské verejné inštitúcie, ako je polícia a vláda neexistujú v
táboroch. Na udelenie azylu v zmysle zákona o azyle a Dohovoru však nestačí mať samotnú obavu
pred prenasledovaním. Táto obava musí byť opodstatnená a musí vychádzať z taxatívne vymenovaných
dôvodov, teda z dôvodu príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo

politickým názorom. A v prípade menovaného chýba opodstatnenosť obáv, ako aj samotné dôvody jeho
obáv sú iné, ako sú taxatívne vymedzené v zákone o azyle a v Dohovore.

Pokiaľ ide o opodstatnenosť obáv, odporca uviedol, že navrhovateľ nečelil v Libanone nikdy žiadnemu
prenasledovaniu podľa definície uvedenej v zákone o azyle. Navyše aj v prípade návratu sa obáva
výlučne trestného stíhania svojej osoby. Sám navrhovateľ hovorí, že mu za odsúdenie za krádež

zbraní hrozí trestná sadzba 7 až 15 rokov väzenia. Vzhľadom na to, že ide o krádež niekoľkých
samopalov zn. Kalašnikov a jedného guľometu, ktoré môžu byť použité na rôzne protiprávne účely
nie je táto trestná sadzba neprimeraná ani diskriminačná. Zároveň odporca dodal, že za túto krádež
by mohol takýto trest dostať až po právoplatnom odsúdení súdom. A pokiaľ ide o súd, tak menovaný
by bol súdený libanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva. Palestínske skupiny síce

prevádzkujú autonómny a svojvoľný systém justície v táboroch, ale nie pokiaľ sa jedná o závažnejšie
trestné činy. Navyše tieto sa snažia o použitie kmeňových metód zmierenia. Je pravda, že postavenie
Palestínčanov pred libanonskými súdmi je horšie ako postavenie občanov Libanonu, že nemajú právo
na právne zastúpenie a súdne konanie v ich prípadoch trvá neprimerane dlho, ani tieto nedostatky
však nemôžeme zaradiť pod samotný pojem prenasledovania. Navyše navrhovateľ v čase krádeže

zbraní nebol v Rashidieh, ale býval v meste Sayda, má teda možnosť navrhnúť svedkov, ktorí by mu to
potvrdili. Zároveň treba dodať, že menovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že ide o krivé obvinenie.
A nie je úlohou migračného úradu posudzovať či naozaj ide o krivé obvinenie alebo, či skutok spáchal.
Toto patrí výlučne do pôsobnosti libanonských štátnych orgánov a potrestanie za preukázanú krádeždo pôsobnosti libanonských súdov. Azyl, ako najvyššia forma ochrany, nemá za účel chrániť osoby
pred trestom za spáchané trestné činy, ale je to inštitút, ktorý má poskytnúť medzinárodnú ochranu
prenasledovaným osobám, pričom v prípade menovaného nejde o prenasledovanú osobu, ale ide o

osobu, ktorá sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu v Libanone (či ide o trestné stíhanie oprávnené alebo
neoprávnené nie je možné posúdiť).

K rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 10Sža/25/2012:

Za účelom vyjasnenia motívu odchodu navrhovateľa z Libanonu, bol s navrhovateľom dňa 20. februára
2013 vykonaný doplňujúci pohovor. Z pohovoru je podľa odporcu zrejmé, že navrhovateľ mal naozaj
výlučne osobné dôvody na odchod z Libanonu.

Pokiaľ ide o náboženský a národnostný motív, ktoré migračnému úradu nariadil skúmať súd v rozsudku
10Sža/25/2012, tak navrhovateľ sa na tieto dôvody nikdy neodvolával. Navrhovateľ je moslimského
vierovyznania a arabskej národnosti ako drvivá väčšina Palestínčanov. Nikdy nemal náboženský a ani
národnostný problém. Nikdy podobný problém vo svojich výpovediach ani nenaznačil. Preto možno
náboženské a národnostné dôvody jeho žiadosti hodnoverne vylúčiť.

Pokiaľ ide o dôvody politické, odporca uviedol, že mal preskúmať a vyjasniť posledné rozpory jeho
výpovede ako aj postavenie jeho rodiny v tábore Rashidieh, ako aj fakt, že je obvinený z krádeže zbraní
hnutiu Fatah. K uvedenému uvádza migračný úrad nasledovné:

Pokiaľ ide o postavenie jeho rodiny v tábore Rashidieh a v Libanone všeobecne, tak menovaný uvádza,
že jeho otec je starý človek a už dlho nie je nijako aktívny. V minulosti sa „troška“ angažoval v

Demokratickom fronte pre oslobodenie Palestíny. Je teda zrejmé, že aktivity jeho otca, ako hlavy rodiny,
menovaného nijako nemôžu postihovať a nemôžu mu spôsobovať problémy z politických dôvodov.
Ide v súčasnosti o politicky neaktívnu osobu a jeho aktivity z minulosti uviedol menovaný ako, že bol
„troška“ aktívny. Neuvádza žiadne významné aktivity, za ktoré by mohla byť rodina nejakým spôsobom
prenasledovaná.

Pokiaľ ide o jeho bratov G. a G., tak tí sa politicky angažujú práve v hnutí Fatah, ktorého sa má menovaný
obávať. Ani ich aktivity nemôžu menovanému nijakým uškodiť v súvislosti s obavami z Fatahu, keďže
práve v tomto hnutí pôsobia. Z tohto dôvodu možno úplne vylúčiť postavenie jeho rodiny a jej aktivity
ako dôvod na politické prenasledovanie menovaného.

V súvislosti s krádežou zbraní Fatahu a obvinenia menovaného z tejto krádeže, odporca uviedol, že

ide o obvinenie z trestného činu. Nie je úlohou migračného úradu, a nie je to ani v jeho možnostiach,
dokazovať či sa trestný čin stal, a či ho spáchal menovaný. Obava z trestu za spáchaný trestný čin však
v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na udelenie azylu, znamenalo by to úplné popretie Dohovoru
a jeho účelu. Pokiaľ ide o krádež zbraní, tak táto nie je v žiadnom prípade považovaná za politický
čin, a to ani v prípade, ak boli zbrane odcudzené politickému zoskupeniu. Samotná krádež zbraní teda

tiež nemôže byť považovaná za politický akt a hroziaci trest za krádež zbraní sa nedá považovať za
prenasledovanie z politických dôvodov.

Po vyhodnotení žiadateľovej výpovede a preskúmaní všetkých dostupných informácií je podľa odporcu
zrejmé, že ani dôvod jeho obvinenia z krádeže zbraní nemá v žiadnom prípade politický podtext. Vo
viacerých výpovediach žiadateľ svorne potvrdil, že bol obvinený výlučne z dôvodov, že bol zamilovaný

do dievčaťa, ktorého otec sa postaral, aby bol obvinený z krádeže zbraní. Zároveň vo svojej výpovedi
20. februára 2013 uviedol, že otec jeho bývalej priateľky bral ich vzťah ako urážku na cti a išlo o
pomstu. Samotná osobná pomsta za urážku na cti, ktorá nemá nič spoločné s politickými motívmi,
nemôže byť posúdená ako politické dôvody. Odporca by tým za žiadateľa vykonštruoval úplne nové
dôvody, čo nie je prípustné. Dôvodom je teda výlučne fakt, že sa otcovi jeho priateľky nepáčil vzťah

medzi menovaným a jeho dcérou. Ide teda iba o osobné dôvody. Že bol otec priateľky funkcionáromFatahu, je v tomto prípade nepodstatná informácia, lebo dôležitý je samotný dôvod obvinenia a ten
nemá s politickou činnosťou menovaného a ani s politickou činnosťou otca jeho priateľky nič spoločné.
Priradením politických dôvodov by išlo o fabulovanie nových dôvodov odporcom. Navrhovateľ nikdy

nepotvrdil vo svojej výpovedi, že by bol obvinený v súvislosti s nejakou politickou činnosťou. Úlohou
odporcu ako správneho orgánu, je posúdenie dôvodov, ktoré vo svojich výpovediach poskytol žiadateľ
a nie si domýšľať a vytvárať nové dôvody.

Pokiaľ sa jedná o samotnú pomoc zo strany UNRWA rodine menovaného, tak v tejto súvislosti odporca
poukázal na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci menovaného č. 1Sža/43/2011.V

intenciách pokynov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Sža/43/2011 bol s navrhovateľom
26. októbra 2011 vykonaný pohovor zameraný na dôvody jeho žiadosti a k uvedenému prípadu bola
vypracovaná analýza zameraná na krajinu Libanon a pôsobenie hnutia Fatah v Libanone. Na základe
týchto dôkazov bola žiadosť posúdená a individuálne vyhodnotená. V intenciách rozsudku Najvyššieho
súdu SR č. 10Sža/25/2012 bol 20. februára 2013 vykonaný s navrhovateľom ďalší doplňujúci pohovor,
ktorý definitívne preukázal, že v jeho prípade nemôže ísť o prenasledovanie z politických dôvodov, čo

bolo v tomto rozhodnutí aj primerane zdôvodnené.

V nadväznosti na uvedené odporca dodal, že keby aj išlo o vykonštruované trestné stíhanie, tak nejde
o trestné stíhanie z dôvodu príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo
politickým názorom. Prenasledovanie z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti alebo sociálnej skupiny
môžeme okamžite vylúčiť. Pokiaľ ide o dôvod obvinenia menovaného, tak ako ho uviedol vo svojej

výpovedi, tak odporca uviedol, že možno vylúčiť aj politické dôvody. Osoba, ktorá ho obvinila má síce
vysoképostavenievhnutíFatah,aledôvodyobvineniasúvýlučneosobné.Akomenovanýuviedol,takho
U. z krádeže zbraní obvinil výlučne z dôvodu, že mal v minulosti vzťah s jeho dcérou. Obvinenie z dôvodu
vzťahu s dcérou, hoci aj vysokého politického funkcionára, nemožno zaradiť pod dôvody politické. Ide
o dôvody osobné, ktoré nepatria do dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle a v Dohovore,

a preto nie sú relevantné na udelenie azylu.

K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11:

Z uvedeného rozsudku je podľa odporcu zrejmé, že hoci k osobám, ktoré majú status utečenca a sú
pod ochranou UNRWA treba pristupovať odlišne ako k ostatným žiadateľom o azyl, aj napriek tomu nie
sú tieto osoby oprávnené na automatické poskytnutie ochrany. V týchto intenciách teda bola posúdená

aj žiadosť menovaného.

Prvou dôležitou informáciou, ktorú treba zobrať do úvahy je fakt, že menovanému pomoc zo strany
UNRWA doteraz nezanikla. Svedčí o tom potvrdenie UNRWA, z ktorého jasne vyplýva, že osoba
menovaného bola ešte 30. októbra 2010, teda skoro 5 rokov po jeho odchode z krajiny, registrovaná
agentúrouUNRWAvLibanoneakopalestínskyutečenec.Migračnémuúraduniejeznáme,žebymutáto

ochrana od uvedeného dátumu zanikla a rovnako to ani menovaný neuviedol vo svojich výpovediach.
Menovaný je teda dodnes registrovaným palestínskym utečencom UNRWA v Libanone. Nemožno teda
na neho pozerať ako na osobu, ktorej by ochrana z akýchkoľvek dôvodov zanikla.

Okrem toho odporca posúdil, či odchod navrhovateľa je odôvodnený dôvodmi vymykajúcimi sa jej
kontrole a nezávislými od jej vôle, ktoré ju nútia opustiť túto zónu a bránia tým využívaniu pomoci

poskytovanej prostredníctvom UNRWA. Jediným dôvodom odchodu bol fakt, že navrhovateľ je obvinený
zkrádežezbraní,tedajeobvinenýzkonkrétnehotrestnéhočinu.Fakt,žemenovanýmusíčeliťtrestnému
konaniu však nie je objektívnym faktom na opustenie krajinu. Jedná sa skôr o útek pred legitímnym
výkonom štátnej moci. Za skutok nebol nikdy odsúdený a je z neho len obvinený. Mal a do súčasnosti
má možnosť dokázať svoju nevinu v legitímnom trestnom konaní. Útek pred spravodlivosťou nemôže

byť považovaný za dôvod na udelenie azylu a nemôže byť ani v žiadnom prípade legitímnym dôvodom
na opustenie krajiny, v ktorej je z trestného činu obvinený. Pokiaľ ide o odchod navrhovateľa, odporca
zdôraznil, že navrhovateľ opustil Libanon dobrovoľne v čase odchodu, tam žil normálnym životom a
jediným problémom bolo jeho obvinenie zo spáchania trestného činu. Išlo iba o obvinenie a samotnétrestné konanie s ním nebolo vykonané. Nemal teda žiadny reálny dôvod na odchod. Celá jeho rodina
zostala v Libanone a aj naďalej využíva pomoc UNRWA.

Trestné stíhanie a ani výkon trestu u odsúdenej osoby sa nedá zaradiť pod pojem odôvodnené dôvody

vymykajúce sa kontrole, ale ide o naplánovaný útek pred trestným stíhaním. Odporca uviedol, že nie
je oprávnený posúdiť či navrhovateľ skutok spáchal, zároveň však nie je ani povinný v tomto prípade
aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ a uznať, že je v Libanone obeťou krivého obvinenie. Na nepriklonenie
sa k tejto zásade ho oprávňuje, že navrhovateľ od jeho príchodu na územie SR v roku 2005 pôsobí ako
nedôveryhodná osoba.

K situácii palestínskych utečencov v Libanone:

Sám navrhovateľ tvrdí, že mu za odsúdenie za krádež zbraní hrozí trestná sadzba 7 až 15 rokov väzenia.
Vzhľadom na to, že v jeho prípade ide o obvinenie z krádeže niekoľkých samopalov zn. Kalašnikov
a jedného guľometu. Tieto, v prípade zneužitia, môžu byť použité na rôzne účely, preto nie je táto
trestná sadzba neprimeraná ani diskriminačná. Za túto krádež by mohol trest v uvedenej výške dostať
až po odsúdení. A pokiaľ ide o jurisdikciu nad navrhovateľom, tak ten by mohol byť legálne súdený

výlučnelibanonskýmisúdmianiehnutímFatah,ktoréhosaobáva.Palestínskeskupinysíceprevádzkujú
autonómny a svojvoľný systém justície v táboroch, ale nie pokiaľ sa jedná o závažnejšie trestné činy,
akým je aj uvedená krádež zbraní. Postavenie Palestínčanov pred libanonskými súdmi je síce horšie
ako postavenie občanov Libanonu, nemajú právo na právne zastúpenie a súdne konanie v ich prípadoch
trvá oveľa dlhšie, ani tieto nedostatky však nemôžeme zaradiť pod samotný pojem prenasledovania.

NavyšenavrhovateľvčasekrádežezbranínebolvRashidieh,alebývalvmesteSayda,mátedamožnosť
navrhnúť svedkov, ktorí by mu to potvrdili. Zároveň odporca dodal, že navrhovateľ nijakým spôsobom
nepreukázal, že ide o krivé obvinenie. A nie je úlohou odporcu posudzovať či naozaj ide o krivé obvinenie
alebo či skutok spáchal. Toto patrí výlučne do pôsobnosti libanonských štátnych orgánov a potrestanie
za preukázanú krádež do pôsobnosti libanonských súdov. Navyše sa v Libanone nevyskytli žiadne

správy o politických väzňoch či politicky väznených osobách. Rovnako nie sú správy o tom, že by sa
v tábore Rashidieh nejako zle zaobchádzalo s obyčajnými obyvateľmi. Fatah je tam síce najsilnejšou
frakciou, snaží sa však v tábore udržiavať pokoj. Vyskytli sa síce názory, že palestínski utečenci boli
zadržiavaní a vyšetrovaní nelegálnymi ozbrojenými skupinami v utečeneckých táboroch, v prípade
samotného tábora Rashidieh sa však podobné zaobchádzanie a prípady nepodarilo preukázať a verejné

zdroje ich neuvádzajú. K tomu k dodal, že o problémoch sa v správach píše až v situácii, keď sa vyskytnú
a pokiaľ na konkrétnom území vládne pokojná atmosféra a o podobných problémoch nie sú informácie,
tak rôzne agentúry nemajú dôvod zaoberať sa pokojným stavom. Azyl, ako najvyššia forma ochrany,
nemá za účel chrániť osoby pred trestnými činmi, ale je to inštitút, ktorý má poskytnúť medzinárodnú
ochranu prenasledovaným osobám, pričom v prípade menovaného nejde o prenasledovanú osobu, ale

ide o osobu, ktorá sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu.

Pokiaľ sa jedná o samotnú kontrolu a reálnu moc utečeneckých vodcov, medzi ktorých patrí aj U., tak
títo nie sú volení, ale existujú ľudové výbory, ktoré sa pravidelne stretávali s UNRWA a návštevníkmi.
Ich čiastočná kontrola teda existuje. Sú správy, že dochádzalo k problémom medzi členmi jednotlivých
frakcií, ale ide o konkurenčné frakcie a nie o spriatelené, tak ako je tomu u Fatahu a Ľudového

frontu pre oslobodenie. Navyše tieto incidenty sú vyšetrované ako vnútornými bezpečnostnými silami,
tak aj libanonskou armádou. Za posledné roky neboli zaznamenané žiadne závažné bezpečnostné
incidenty v palestínskych táboroch. Libanonské bezpečnostné orgány naďalej poukazujú na dobrú
spoluprácu existujúcu medzi libanonskými ozbrojenými silami a palestínskymi bezpečnostnými zložkami
v táboroch. Tiež zdôrazňujú pozitívny vplyv na bezpečnostné podmienky v táboroch, ktoré priniesla

zmierovaciadohoda,ktorábolauzavretá27.apríla2011medzipalestínskymistranamipodzáštitouvlády
Egypta. Slabne aj pozícia hnutia Fatah v palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone. Palestínska
samospráva na okupovanom Západnom brehu stanovila konečnú stratégiu, aby rozpustila Ozbrojený
boj hnutia Fatah, ktorý je poverený zachovaním bezpečnosti v palestínskych utečeneckých táboroch
v Libanone s tým, že tento krok bol predohrou k vytvoreniu nového bezpečnostného orgánu. Zdroje

uviedli, že formovanie orgánu, ktorý by mohol byť nazvaný Sociálnym bezpečnostným výborom, bolo
historickým rozhodnutím, a tak by mohlo vyžadovať podpis palestínskeho prezidenta Q.. Nový orgánbude mať jednotky na boj proti trestnej činnosti, terorizmu, krádežiam a užívaniu drog. Bude mať aj
právnu sekciu na koordináciou medzi Veľvyslanectvom Palestíny v Bejrúte a libanonským súdnictvom.
Členovia orgánu budú nasadení vo všetkých palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone a získajú

praktickú a teoretickú prípravu v kasárňach, ktoré môžu byť umiestnené v Libanone alebo v iných
arabských štátoch. Niektoré štúdie o utečeneckých táboroch v Libanone odporúčajú nasadenie jedného
policajta na 100 palestínskych utečencov. Ozbrojený boj, ktorý zahŕňa rad palestínskych frakcií, ktoré sú
pod Organizáciou pre oslobodenie Palestíny, a ktorý je ovládaný hnutím Fatah, bol založený začiatkom
70. rokov minulého storočia na zachovanie bezpečnosti v palestínskych utečeneckých táboroch a

koordináciu medzi libanonskými a palestínskymi bezpečnostnými zložkami. Ozbrojenému boju sa
podarilo odhaliť množstvo trestných činov a odovzdali niekoľko jednotlivcov libanonským úradom. Práve
pod snahu odhaľovať trestné činy, by sme mohli zaradiť aj trestné stíhanie žiadateľa.

Navyše je podľa odporcu zrejmé aj to, že v inkriminovanom tábore Rashidieh funguje organizácia OOP,
kde spolu vedenie tvoria Fatah a Ľudový front pre oslobodenie Palestíny, ku ktorému sa priraďuje rodina
žiadateľa. Ide teda o spojencov a nie o politicky znepriatelené strany.

Pokiaľ sa jedná o mučenie v libanonských väzniciach, odporca uviedol, že libanonské právo
zakazuje mučenie, zodpovednosť za mučenie je však prakticky nepostihnuteľná. Správy Ministerstva
zahraničných vecí USA hovoria o zlých podmienkach vo väzniciach, nie však o mučení. Situáciu
vo väzniciach charakterizujú ako zlú a nespĺňajúcu minimálne medzinárodné štandardy. Väznice boli
preplnené a hygienické podmienky, a to najmä vo väzeniach pre ženy, boli veľmi chabé. Vláda

nepovažovala väzenskú reformu za vysokú prioritu. Preplnenosť a obmedzené väzenské zariadenia
počas roka znamenali, že zadržaní boli často zadržiavaní spolu s odsúdenými väzňami a mladiství mohli
byť držaní spolu s dospelými. Muži a ženy sú zadržiavaní oddelene v podobných podmienkach. Vláda
však povolila nezávislý monitoring väzenských podmienok miestnym aj medzinárodným ľudskoprávnym
skupinám a Medzinárodnému výboru Červeného kríža (MVCK), a takýto monitoring sa uskutočnil v

priebehu roka. Teda libanonská vláda sa nebráni kontrole väzníc, čo vo svojej správe potvrdzuje aj
Amnesty International, ktorá uvádza, že úrady povolili v máji návštevu podvýboru OSN pre prevenciu
mučenia v krajine a v novembri oznámili, že budú kriminalizovať všetky formy mučenia a zlého
zaobchádzania. Správy o mučení v libanonských väzniciach, ktoré sa vyskytujú v správach Amnesty
International a Human Rights Watch nie sú ničím podložené. Navyše tieto organizácie uvádzajú mučenie

vo väzniciach bežne, a to aj častokrát v demokratickejších krajinách ako je Libanon. Nedá sa podľa
nich urobiť si relevantný a ucelený obraz o situácii vo väzniciach v Libanone. Po zhodnotení zdrojov
je teda zrejmé, že situácia v libanonských väzniciach je zlá, ale nie je možné ju charakterizovať ako
prenasledovanie. Problémy sú najmä so zdravotnou starostlivosťou a preplnenosťou väzníc, tieto fakty
však nespadajú pod definíciu prenasledovania.

Navyše politické dôvody vylučuje aj ďalšie tvrdenie navrhovateľa. Najprv tvrdil, že každý o jeho rodine
vie, že sú proti Fatahu a následne tvrdil, že je osobným názorom každého, k akému politickému prúdu
inklinuje, a že jeho brat G. je členom Fatahu. To jasne svedčí o tom, že neexistuje nejaké rodinné
politické presvedčenie, ktoré by mu mohlo byť pripisované, ale je na každého presvedčení, či bude
nejako politicky aktívny. Navrhovateľ v pohovoroch sám uviedol, že on politicky aktívny nikdy nebol.

Takže on osobne politické problémy ani mať nemohol.

Na základe uvedeného je podľa odporcu zrejmé, že menovanému nehrozí žiadna z foriem
prenasledovania taxatívne vymenovaných v § 2 zákona o azyle. Rovnako na navrhovateľa nemožno ani
aplikovať dôvody na udelenie azylu vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-364/11.

Vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca posúdil, či

cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

1. Pokiaľ ide o uloženie trestu smrti, tak navrhovateľ nikdy v Libanone nespáchal žiadny trestný čin a
preto sa trestu smrti nemusí obávať. Rovnako tam nikdy nevykonával činnosť, za ktorú by mu mohol byťtrest smrti udelený. Za krádež zbraní, z ktorej je údajne podozrivý, mu hrozí trest odňatia slobody na 7
až 15 rokov, čo sa však nedá považovať za reálnu hrozbu vážneho bezprávia.

2. Zároveň navrhovateľovi nehrozí mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest.

Hrozí mu síce trestné stíhanie, ale ak tvrdí pravdu, že v čase spáchania inkriminovaného činu vôbec
nebol na území tábora Rashidieh, tak má možnosť to dokázať v trestnom konaní. Vzhľadom na to, že v
jeho prípade ide o obvinenie z krádeže niekoľkých samopalov zn. Kalašnikov a jedného guľometu, ktoré
môžu byť použité na rôzne protiprávne účely nie je táto trestná sadzba neprimeraná ani diskriminačná.
Zároveň odporca dodal, že za túto krádež by mohol takýto trest dostať až po odsúdení. A pokiaľ

ide o súd, tak navrhovateľ by bol súdený libanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva.
Palestínske skupiny síce prevádzkujú autonómny a svojvoľný systém justície v táboroch, ale nie pokiaľ
sa jedná o závažnejšie trestné činy. Navyše tieto sa snažia o použitie kmeňových metód zmierenia.
Navyše sa v Libanone nevyskytli žiadne správy o politických väzňoch či politicky väznených osobách.
Rovnako nie sú správy o tom, že by sa v tábore Rashidieh nejako zle zaobchádzalo s obyčajnými
obyvateľmi. Pokiaľ sa jedná o mučenie v libanonských väzniciach, tak dodal, že libanonské právo

zakazuje mučenie, zodpovednosť za mučenie je však prakticky nepostihnuteľná. Správy Ministerstva
zahraničných vecí USA hovoria o zlých podmienkach vo väzniciach, nie však o mučení. Situáciu
vo väzniciach charakterizujú ako zlú a nespĺňajúcu minimálne medzinárodné štandardy. Väznice boli
preplnené a hygienické podmienky, a to najmä vo väzeniach pre ženy, boli veľmi chabé. Vláda
nepovažovala väzenskú reformu za vysokú prioritu. Preplnenosť a obmedzené väzenské zariadenia

počasrokaznamenali,žezadržaníboličastozadržiavaníspolusodsúdenýmiväzňami,amladistvímohli
byť držaní spolu s dospelými. Muži a ženy sú zadržiavaní oddelene v podobných podmienkach. Vláda
však povolila nezávislý monitoring väzenských podmienok miestnym aj medzinárodným ľudskoprávnym
skupinám a Medzinárodnému výboru Červeného kríža (MVCK), a takýto monitoring sa uskutočnil v
priebehu roka. Teda libanonská vláda sa nebráni kontrole väzníc čo vo svojej správe potvrdzuje aj

Amnesty International, ktorá uvádza, že úrady povolili v máji návštevu podvýboru OSN pre prevenciu
mučenia v krajine a v novembri oznámili, že budú kriminalizovať všetky formy mučenia a zlého
zaobchádzania. Tieto zlé podmienky sú síce problémom, ale po ich vyhodnotení nedosahujú intenzitu
vážneho bezprávia.

3. V Libanone v súčasnosti neprebieha vojenský konflikt, takže vážne a individuálne ohrozenie

života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu možno v prípade menovaného vylúčiť.

Dôvody navrhovateľa teda boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pritom nebola zistená reálna
hrozba vážneho bezprávia. Nakoľko menovaný nespadá do žiadnej z kategórií osôb, ktoré potrebujú
nejakú formu medzinárodnej ochrany, migračný úrad nepovažuje v jeho prípade za potrebné poskytnúť

mu akúkoľvek formu ochrany. V prípade navrhovateľa teda neboli zistené dôvody domnievať sa, že by
bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva
zo zákona.

Zákon Libanonu zaručuje slobodu pohybu vnútri krajiny, zahraničné cesty, emigráciu a repatriáciu
a vláda vo všeobecnosti rešpektovala tieto práva občanov, ale uvalila obmedzenia na práva

palestínskych utečencov. Agentúra UNRWA poskytovala pomoc špeciálne palestínskym utečencom.
Vláda spolupracovala s UNHCR, UNRWA, a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní
ochrany a pomoci vnútorne vysídleným osobám, utečencom, vracajúcim sa utečencom, žiadateľom
o azyl a ostatným dotknutým osobám. Podľa UNRWA môžu palestínski utečenci registrovaní na
Riaditeľstve pre politické a utečenecké záležitosti Ministerstva vnútra cestovať z jednej oblasti krajiny do

druhej. Avšak riaditeľstvo musí schváliť prevod registrácie pobytu pre utečencov, ktorí bývajú v táboroch.
UNRWA uviedla, že riaditeľstvo vo všeobecnosti schválilo tieto prevody.

Nad rámec rozhodnutia odporca konštatoval, že v prípade žiadateľa o udelenie azylu C. ide o
osobu, ktorá bola v kontexte informácií, ktoré podávala od roku 2005 po súčasnosť vyhodnotená ako
nedôveryhodná, pričom popísal podrobne dôvody, ktoré ho k takémuto úsudku viedli.Odporca napokon uviedol, že za účelom posúdenia jeho žiadosti boli využité informácie z materiálu
„Krajina Libanon“ z 12. apríla 2013 vypracovanom k uvedenému prípadu a vedenom v internej
databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2013/000232-002, z materiálu „Krajina Libanon“ zo

16. novembra 2011 vypracovanom k uvedenému prípadu a vedenom v internej databáze migračného
úradu pod č. p.: MU-ODZS-2011/000716-002 a z vyjadrenia právnej zástupkyne k prípadu.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne

(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodolbeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľaustanovenia§250jaods.2OSPstým,žedeň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
26. marca 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.
j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a

vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý:

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní

nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje
inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a
azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.
(ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej
republiky. (ods. 2)Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému
bol azyl udelený podľa § 8. (ods. 3)

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená

povinnosť podľa § 4 ods. 5. (ods. 4)

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené
v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento
zákon neustanovuje inak:

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo
aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa

písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková
ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej
republiky. (ods. 2)

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky

cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5. (ods. 3)

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej
ochrany navrhovateľovi na území SR, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,

či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že konanie pred krajským súdom
v Bratislave malo vadu spočívajúcu vtom, že súd sa dostatočne dôkladne nezaoberal námietkou
nezrozumiteľnosti rozhodnutia odporcu najmä z pohľadu porušenia ustanovení Správneho poriadku.

Rozpor so Správnym poriadkom navrhovateľ videl v tom, že samotné rozhodnutie odporcu obsahuje
časti nad rámec zákonnej úpravy, konkrétne, že okrem výroku, odôvodnenia, a poučenia o opravnom
prostriedku je súčasťou rozhodnutia aj časť označená „Nad rámec rozhodnutia migračný úrad
konštatuje, že v prípade žiadateľa o azyl C. ide o osobu, ktorá bola v kontexte informácií, ktoré podávala
od roku 2005 vyhodnotená ako nedôveryhodná, a to z týchto dôvodov:“Podľa navrhovateľa ide o dodatočnú správnu úvahu odporcu, ktorou sa pri hodnotení žiadosti o azyl
navrhovateľa riadil, ktorú odčlenil od riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Túto námietku
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že

v danom prípade, keď krajský súd vyhodnotil takúto námietke ako nedôvodnú, išlo o vadu, pretože
ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, (ktorého podstatnú časť prevzal odvolací
súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia do kapitoly I. Predmet konania, označenú „K námietke
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia“), krajský súd sa podrobne uvedenou námietkou
zaoberal, k jej vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a táto námietka nebola ani podľa

odvolacieho súdu spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a nemožno ju
vyhodnotiť ako vadu konaniu pred krajským súdom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z rozhodnutia odporcu je nesporné, že dôvodom neposkytnutia
medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda
nie nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa.

Úvaha odporcu o tom, prečo osoba navrhovateľa nad rámec odôvodnenia rozhodnutia odporcu

vykazuje znaky nedôveryhodnosti, podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje zmätočnosť alebo
nezrozumiteľnosť rozhodnutia odporcu, dokonca nič nemení na fakte, že odporca posúdil navrhovateľa
výlučne z pohľadu naplnenia, či nenaplnenia podmienok, stanovených zákonom o azyle pre udelenie
azylu, resp. pre poskytnutie či neposkytnutie doplnkovej ochrany, čo premietol aj do výroku rozhodnutia.
Takáto úvaha nad rámec odôvodnenia odporcu môže byť aj posilnením argumentov pre správnosť

záverov odporcu, v danom prípade však odporca konštatovanie o rozporoch a protirečeniach vo
výpovediach nezobral do úvahy pri posudzovaní, či navrhovateľ spĺňa podmienky na udelenie azylu a
poskytnutie doplnkovej ochrany a tieto posúdil bez ohľadu na rozpory vo výpovediach navrhovateľa.

Odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorou krajskému súdu vyčítal, že sa len veľmi stručne venuje
námietke navrhovateľa týkajúcej sa stanoviska SIS, ktoré si odporca do konania zaobstaral, správnu

úvahu ako tento dôkaz vyhodnotil, resp. dôvod, pre ktorý sa s ním v konaní nezaoberal, však neuviedol,
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že k uvedenej námietke zaujal krajský súd len stručné
stanovisko, k vyhodnoteniu uvedenej námietky krajským súdom však nemá odvolací súd výhrady,
pretože pokiaľ sa odporca na obsah utajovanej skutočnosti SIS, hoci si ju sám vyžiadal neodvolal, je

možné usúdiť, že z takéhoto dôkazu nevyvodil existenciu skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť
právne závery rozhodujúce pre posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyle, resp. doplnkovej ochrany.
Pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia odporca neuviedol, že obsah utajovanej skutočnosti SIS zjavne nemal
žiaden vplyv na jeho rozhodnutie, možno mu to síce vyčítať, takéto pochybenie však nemalo vplyv na
zákonnosť rozhodnutia odporcu ani vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.

Odvolaciu námietku navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam na základe čoho následne aj nesprávne právne vec posúdil, vyhodnotil odvolací
súd ako nedôvodnú.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že v prejednávanej veci krajský súd
dokazovanie nedoplnil, pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s

obsahomprvostupňovéhosprávnehospisuČAS:MU-384/PO-Ž-2009sospismipredchádzajúcimi:ČAS:
MU-1558/PO-Ž/2005, ČAS: MU-1331/PO-Ž/2006, ČAS: MU-1524/PO-Ž-2007, pričom skutkové zistenia
plynúce z obsahu administratívneho spisu podrobne popísal, tie sa zhodovali so zisteniami odporcu.
Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa nesprávneho
právneho posúdenia, a to vo vzťahu k výroku o neudelení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany

ako aj k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov. Preto pokiaľ krajský súd vychádzal zo zistení
odporcu, ktoré rozsiahlym spôsobom aj popísal a dospel k záveru zhodnému so záverom odporcu,
že navrhovateľ okrem prezentovania obavy, že bude trestne stíhaný za krádež, ktorej sa nedopustil, v
konaní nepreukázal naplnenie žiadneho zo zákonných predpokladov udelenia azylu podľa § 8 zákona oazyle ani dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany jeho právne závery o tom, že odporca rozhodol
v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu možno
považovať za vecne správne.

Odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v uvedenej časti a
pre konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, odkazuje na odôvodnenie rozsudku
krajského súdu v uvedenej časti.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že navrhovateľ ako palestínsky utečenec, nie je v zmysle
právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (vo veci C-365/11 z 19. decembra
2012 vo veci sťažnosti El Kerem El Kott a ostatní) povinný splniť podmienky článku 1A Ženevského

dohovoru a smernice Rady 2004/83/ES, t. j. nie je povinný preukázať, že má opodstatnené obavy z
prenasledovania z jedného z tam uvedených dôvodov, pretože preukázal, že sa nachádzal v situácii
vážneho nebezpečenstva, spôsobeného okolnosťami mimo jeho vôľu, a že zanikla ochrana, ktorá mu
UNRWA poskytovala, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Z rozsudku Súdneho dvora EÚ (vo veci C-365/11 z 19. decembra 2012 vo veci sťažnosti El Kerem El

Kott a ostatní), na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, skutočne vyplýva, že Palestínčanovi, ktorý bol nútený
opustiť zónu pôsobenia UNRWA, v ktorej už nemohol využívať pomoc tejto agentúry, možno priznať
postavenie utečenca bez toho, aby bol nútený preukázať, že má obavy pred prenasledovaním.

Z rozsudku Súdneho dvora EÚ v uvedenej veci však súčasne vyplýva, že v prípade, že takáto osoba
dobrovoľne opustila zónu pôsobenia UNRWA, nemožno jej priznať postavenie utečenca bez toho, aby

preukázala, že má obavy pred prenasledovaním.

Organizácia Spojených národov zriadila Úrad Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v
prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA), aby poskytoval pomoc a podporu
vysťahovaným Palestínčanom nachádzajúcim sa v Libanone, Sýrskej arabskej republike, Jordánsku,
na Západnom brehu (vrátane Východného Jeruzalemu) a v Pásme Gazy. Služby UNRWA sú v zásade

prístupné pre Palestínčanov a ich potomkov žijúcich na týchto územiach v prípade, že prišli o bydlisko
a zároveň aj o svoje existenčné prostriedky v dôsledku konfliktov, ku ktorým došlo v tomto regióne.

Ženevský dohovor definuje pojem „utečenec“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na akúkoľvek osobu, ktorá
„má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov
alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo zastávania určitých politických názorov“.

Definuje tiež okolnosti, za akých možno určitej osobe priznať postavenie utečenca. V kontexte Európskej
únie sú záväzky vyplývajúce z dohovoru prebraté do smernice 2004/832. Smernica s odkazom na
Ženevský dohovor stanovuje, že osoby, ktoré v súčasnosti využívajú ochranu alebo pomoc iného orgánu
alebo agentúry Organizácie Spojených národov než Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených
národov pre utečencov, teda napríklad od UNRWA, sú vylúčené z postavenia utečenca. Ak však takáto

ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa situácia týchto osôb definitívne
vyriešila, tieto osoby budú oprávnené ipso facto využívať výhody vyplývajúce z ochrany poskytnutej
touto smernicou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 1Sža/43/2011 z 13. septembra 2011 vyslovil
názor, že článok 1D Ženevského dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte

Ženevskéhodohovorutotižniejevýslovneustanovené,žetakejtoosobe,ktorejbolaposkytovanápomoc
od UNRWA, sa má automaticky udeliť azyl. Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky
neznamená udelenie azylu v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne,
a to vo svetle výhod čl. 1 A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle
Dohovoru ako náhle vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je

formálne rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu
utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým, že byjej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné klauzuly
definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú pozitívny základ, z
ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca.

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod na odklon od právneho názoru vyjadreného v citovanom rozhodnutí
najvyššieho súdu v prejednávanej veci.

Námietku navrhovateľa, že splnil podmienky stanovené Súdnym dvorom EÚ v citovanom rozsudku, a
že mu mal byť ipso iure v súlade s čl. 1D Ženevského dohovoru a smernice Rady 2004/83/ES priznaný
azyl, odvolací súd však vyhodnotil ako nedôvodnú.

V tejto súvislosti pripomína, že citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ síce pripúšťa, že pokiaľ pomoc

poskytovaná UNRWA zanikne, budú sa môcť osoby, ktoré stratili túto ochranu, ipso facto dovolávať
ochrany priznanej dotknutou smernicou.

Rozsudok Súdneho dvora tiež poukazuje na to, že jednoduchá absencia alebo dobrovoľný odchod zo
zóny pôsobenia UNRWA nestačí na to, aby sa zrušilo vylúčenie z možnosti priznať postavenie utečenca.

Súdny dvor súčasne spresňuje prípady, v ktorých sa možno domnievať, že pomoc zo strany UNWRA

zanikla takým spôsobom, že palestínski žiadatelia o azyl sa môžu ipso facto dovolávať priznania
postavenia utečenca na základe dotknutej smernice. Pomoc UNRWA teda zaniká nie len samotným
zánikom tohto úradu, ale aj v prípade nemožnosti splnenia jeho úlohy. Rovnako môže zánik pomoci
vyplývať aj z okolností, ktoré dotknutú osobu nezávisle od jej vôle nútia opustiť zónu pôsobenia UNRWA.
Rozsudok zdôrazňuje, že tento výklad je v súlade s cieľom zaručiť nepretržitú ochranu palestínskym

utečencom prostredníctvom účinnej ochrany alebo pomoci.

V tomto ohľade sa palestínsky utečenec musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu
pôsobenia UNRWA, pretože sa osobne nachádza v situácii vážneho nebezpečenstva a táto agentúra
nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je
uvedená agentúra poverená.

Nakoniec Súdny dvor zdôrazňuje, že možnosť dovolávať sa ipso facto ochrany uvedenej smernice
však nezakladá bezpodmienečné právo na priznanie postavenia utečenca. Hoci teda dotknuté osoby
nevyhnutne nemusia preukázať, že sa obávajú prenasledovania, aj tak musia predložiť, ako v
prejednávanej veci, žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ktorú musia posúdiť príslušné orgány. V
rámci tohto posúdenia musia tieto orgány overiť nielen to, že žiadateľ skutočne využíval pomoc UNRWA,

a že táto pomoc zanikla, ale aj to, že sa na tohto žiadateľa neuplatňuje nijaká z podmienok vylúčenia
uvedených v smernici. Tieto ustanovenia vylučujú z postavenia utečenca najmä osoby, ktoré spáchali
trestný čin proti mieru, vojnový zločin alebo trestný čin proti ľudskosti, alebo vážny nepolitický trestný čin,
ako aj osoby vinné za spáchanie činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených
národov.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľovi sa nepodarilo
preukázať, že ho možno považovať za osobu, ktorá bola nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, a že
agentúra UNRWA v Libanone, nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky v súlade
s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená.

Z rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca k osobe navrhovateľa, u ktorej

nebolo sporné, že bola pod ochranou UNRWA (od 30. októbra 2010 je registrovaný agentúrou URWA
v Libanone ako palestínsky utečenec), pristupoval v intenciách názoru vysloveného v rozsudku vo veci
Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 z 19. decembra 2012, t. j. odlišne ako k ostatným žiadateľom
o azyl (osobitne) a v týchto intenciách aj posudzoval jeho žiadosť o azyl.Odporcaposudzoval,čijehoodchodbolodôvodnenýdôvodmivymykajúcimisajejkontroleanezávislými
odjejvôle,ktoréhonútiaopustiťtútozónuabrániatýmvyužívaniupomociposkytovanejprostredníctvom
UNRWA a dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že jediným dôvodom odchodu bol fakt, že navrhovateľ

je obvinený z krádeže zbraní, teda je obvinený z konkrétneho trestného činu, a tento fakt, že musí čeliť
trestnému konaniu vyhodnotil odporca ako nie je objektívny na opustenie krajiny, ale vyhodnotil ho ako
útek pred legitímnym výkonom štátnej moci.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom odporcu, že útek pred spravodlivosťou nemôže byť považovaný
za legitímny dôvod na opustenie krajiny, v ktorej je z trestného činu obvinený.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že bol

nútený opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože by sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva.

Navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať ani druhú z podmienok, a to, že táto agentúra UNRWA v
Libanone, nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou,
ktorou je uvedená agentúra poverená.

Naopak odporca podrobným popisom situácie palestínskych utečencov v Libanone (s uvedením zdrojov,

z ktorých čerpal), s dôrazom na fakt, že pokiaľ ide o jurisdikciu nad navrhovateľom, tak ten by mohol byť
legálne súdený výlučne libanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva, v podstate vylúčil, že
agentúra UNRWA v Libanone, nie je schopná zaručiť navrhovateľovi uvedenej zóne životné podmienky
v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená. Svedčí o tom aj skutočnosť, že ochranu
agentúry UNRWA v Libanone využívaj aj rodina navrhovateľa.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd
vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v

spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.