Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215202257
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6215202257.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a

členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcu: Z. M., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom N. XXX/XX, XXX XX M., zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom, advokátom,
Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom
Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 2 000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 27.09.2018, č.k. 3C/203/2015-180, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.000,- Eur, do 10 dní od právoplatnosti
rozsudku.

I. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.“

2. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
31.08.2017, sp. zn. 12Co/494/2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa
22.04.2015, sp. zn. 10C/272/2014, s tým, že v predmetnom spore je žalovaný orgánom príslušným
konať v mene štátu. K vznesenej námietke žalovaného ohľadom toho, že uznesenie o vznesení
obvinenia nebolo v čase jeho vydania nezákonné, poukázal na rozhodnutie 12Co/494/2015 zo dňa
31.08.2017 Krajského súdu v Banskej Bystrici, konkrétne na odsek 11.1 a 11.2, ktoré podrobne citoval v

odôvodnení rozhodnutia v bode 16. a 15. rozsudku okresného súdu. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu
o priznaní nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo zásad uvedených v ustanovení § 17 zák. č. 514/2003
Z.z. Vykonaným dokazovaním, a to najmä výsluchom žalobcu, svedkyne R. K. - družky žalobcu,
čestným prehlásením rodičov žalobcu mal súd preukázané, že obdobie trestného stíhania prežíval
žalobca nepriaznivo a stresujúco, trpel nespavosťou, hoci nevyhľadal lekársku pomoc. Poukázal na
odbornú literatúru, z ktorej je známe, že prebiehajúce trestné stíhanie, dokonca nezákonné, je stres
pre organizmus. Prejavmi stresu sú podráždenosť, nervozita, nesústredenosť, nespavosť, neschopnosť

zadeliť si úlohy, prípadne útlm až ľahostajnosť, keď už organizmus nedokáže reagovať a brániť sa
negatívnym podnetom. Preto súd uveril žalobcovi, že sa mu zhoršil zdravotný stav. Okrem toho žalobca
pracoval ako živnostník s drevom, a trestné stíhanie spôsobilo komplikovanú situáciu tak v spoločnosti
ako aj v jeho pracovnej oblasti, znižovalo jeho morálny, ale aj profesionálny kredit. Dôkazom toho jeaj tá skutočnosť, že Lesy SR, štátny podnik už so žalobcom v roku 2011 žiadnu zmluvu neuzavreli
po tom, ako bolo uznesením Obvodného oddelenia PZ M. zo dňa 21.03.2011 začaté proti žalobcovi
trestné stíhanie. Žalobca nemá záznam v registri trestov GPSR. Je preto nesporné, že žalobca v

čase trestného stíhania bol slušný človek, ktorý viedol bezúhonný život. Žil v malej obci M., kde sa celá
obec pozná a každý obyvateľ obce vie o všetkom, s prihliadnutím aj na to, že sa prípravné konanie
viedlo na OO PZ vo M.. Keďže žalobca pracuje ako živnostník, podozrenie z trestnej činnosti značne
znižovalo jeho morálny, ale aj profesionálny kredit. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva, nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom

na spôsobenú ujmu, a preto u žalobcu mal za splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch, keďže trestné stíhania vážnym spôsobom a dlhodobo, viac ako 1,5 roka pôsobilo negatívne
na kvalitu života žalobcu v jeho súkromnom, pracovnom a spoločenskom uplatnení. Zohľadnil, že hoci
negatívne pôsobenie trestného stíhania u žalobcu trvalo dlhšiu dobu, avšak postupne došlo, hlavne
po právoplatnom skončení trestného stíhania, k zmierneniu prejavu tohto negatívneho pôsobenia. V
súčasnej dobe sa kvalita súkromného života žalobcu stabilizovala, žalobcovi sa v roku 2016 narodila

zo vzťahu s priateľkou dcéra, s ktorou je táto na materskej dovolenke. Žalobca naďalej podniká a jeho
spoločenský život sa postupne zlepšuje. Preto potom súd žalobu žalobcu považoval za dôvodnú a v
celom rozsahu jej vyhovel. Rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods.
1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP na základe zásady úspechu a žalobcovi ako plne úspešnej

strane v konaní priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozsudok okresného súdu navrhol
zmeniť tak, že žalobu zamietne. Namietal, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal hlavne na tú skutočnosť, že ani jeden z orgánov verejnej moci

nevydal nezákonné rozhodnutie, resp. nedošlo ani k nesprávnemu úradnému postupu. Konštrukcia,
kedy je za nezákonné považované uznesenie vyšetrovateľov o vznesení obvinenia s poukazom na
skutočnosť, že počas trestného konania bol žalobca spod obžaloby súdom oslobodený, nemá oporu v
žiadnom ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé
začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu

obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí každého jednotlivého
trestného prípadu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR vedený pod č. k. II.ÚS
163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, ktorým sa ústavný súd odklonil od ustálenej judikatúry. Ak by
zákonodarca mal v úmysle odškodniť aj osoby, voči ktorým bolo „len“ vznesené obvinenie a následne
v trestnom konaní boli spod obžaloby oslobodený, upravil by to obdobne, ako je to upravené v § 8

ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade väzby. Obdobne to aj platí aj v prípade rozhodnutia o
treste. Žalovaný má za to, že v tomto prípade zistené skutočnosti a dôkazy dôvodne postačovali na
vznesenie obvinenia žalobcovi, a preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na vydanie uznesenia
povereného príslušníka PZ, a preto považuje žalovaný toto uznesenie za zákonné. Taktiež považuje
za zákonné aj uznesenie Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš zo dňa 05.05.2011 sp. zn. PV 150/2011,

ktorým bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá. Uvedené tvrdenie
podporuje aj skutočnosť, že súd obžalobu prijal a až následne po vykonanom dokazovaní na
hlavných pojednávaniach žalobcu spod obžaloby oslobodil s tým, že skutok nie je trestným činom.
Taktiež žalovaný nesúhlasí s názorom súdu, že trestné stíhanie malo vzhľadom na jeho dĺžku 1,5 roka
pre žalobcu negatívny dopad na kvalitu jeho života, a to v súkromnom a pracovnom živote, ako aj

v spoločenskom uplatnení. Žalobca nepredložil súdu žiadny objektívny dôkaz, ktorý by potvrdzoval
zhoršenie jeho zdravotného stavu, a to ani relevantné lekárske správy, resp. výpisy zo zdravotnej
dokumentácie. Rovnako aj skutočnosť, že trestné konanie malo na žalobcu negatívny dopad v jeho
partnerskom živote sa javí ako málo pravdepodobná, keďže po skončení trestného konania sa žalobcovi
spolu s partnerkou, ktorú mal aj v čase prebiehajúceho trestného konania, narodilo spoločné dieťa. Tak

isto žalovaný sa nemôže stotožniť s tým, že trestné stíhanie malo negatívny dopad v jeho pracovnom
živote, nakoľko z Centrálneho registra zmlúv vyplýva skutočnosť, že žalobca aj po spáchaní skutku a v
časetrestnéhokonaniamalsLesmiSRuzavretúzmluvu. Žalobcaboltrestnestíhanýajvinýchtrestných
veciach a v konaní nebolo nijako ani len osvedčené, že by práve trestné stíhanie, ktoré je predmetom
tohto konania, a ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, spôsobilo tak vážnu ujmu, ako to uvádza

žalobca. Vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že by existovala príčinná súvislosť medzi trestným
stíhaním a tvrdenými následkami v živote žalobcu. Žalovaný má za to, že oslobodenie spod obžaloby
je dostatočným satisfakčným prostriedkom a priznaná nemajetková ujma nie je dôvodná.4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za
vecne správne, zákonné, spravodlivé a súladné s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít. Poukázal na to, že rozhodujúcou (podstatnou) skutočnosťou pre posúdenie (ne) zákonnosti

(ne) správnosti postupu, resp. rozhodnutia policajta, či prokurátora, je konečný výsledok trestného
konania. Nad rámec rozhodnutí súdov, na ktoré žalobca vo svojej žalobe, či písomných vyjadreniach
poukazoval, predložil súdu uznesenie NS SR zo dňa 09.11.2017, sp. zn. 3Cdo/156/2017 (obsahujúce
skutkovo obdobnú vec ako v jeho prípade), v ktorom najvyšší súd komplexne zhodnotil doterajšiu
rozhodovaciu prax súdov v tejto oblasti a vyjadril jednoznačný záver. Poukázal aj na rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.08.2017, sp. zn. 12Co/494/2015, žalobca má za to, že
samotná existencia trestného stíhania v prvom rade už od začiatku dehonestuje a diskredituje stíhanú
osobu. Závažnosť tohto zásahu do osobnostnej sféry jednotlivca však súčasne znásobuje fakt, že s
trestným stíhaním je spravidla vždy spojená hrozba väzby, či dokonca výkonu trestu odňatia slobody,
ktoré celkom určite predstavujú výrazný, extrémny zásah do života stíhanej osoby a jeho blízkych, a
ktorý vo svojich dôsledkoch zasahuje do širokej škály ľudských práv a slobôd dotknutej osoby a prináša

možné nenávratné následky (rozhodnutie NS SR zo dňa 23.02.2011, č.k. 5Mcdo/7/2010). Žalobca má
za to, že dostatočne svojou výpoveďou, ako aj výpoveďami svedkov preukázal, ako negatívne zasiahlo
nezákonné trestné stíhanie do jeho života.

5. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že s poukazom na to, že žalobca bol trestne stíhaný aj v

iných veciach má za to, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním
a následkami v živote žalobcu, ktoré tvrdil, ale v rámci vykonaného dokazovania nijako nepreukázal.
„Paušálne“ zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len
preto, že objektívna zodpovednosť štátu je súdmi vykladaná nad rámec zákona (excenzívny výklad) je
v rozpore s podstatou a účelom citovaného zákona. Poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci R. verzus Česká republika zo dňa 20.06.2013, sťažnosť č. 57404/08. Žalovaný
sa domnieva, že ani zákonodarca nesledoval prijatím predmetného zákona cieľ kompenzácie škody v
takýchto prípadoch. Má za to, že za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, orgánu verejnej
moci, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania, k čomu v predmetnom prípade nedošlo.
Zastavenietrestnéhostíhaniaalebooslobodenieobžalovanéhospodobžalobyautomatickyneznamená,

že postup prokurátora, resp. orgánov činných v trestnom konaní bol nezákonný.

6. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich doterajších ústnych aj
písomnýchvyjadrení,atonajmäargumentácieobsiahnutejvjehovyjadreníkodvolaniužalovaného. Pre
správnuinterpretáciuzák.č.514/2003Z.z.nestačívychádzaťlenzjehojazykovéhozneniaadoslovného

gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teologický. Zmyslom právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Nemožno lipnúť na formálnom zrušení
(zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo

zasiahli do základných práv jednotlivca. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2

CSP potvrdil ako vecne správny.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že okresný súd vec správne skutkovo a právne
posúdil. Rozhodnutie okresného súdu zodpovedá náležite zistenému skutkovému stavu vyplývajúcemu
z listín doložených v súdnom spise, z podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán,

súd starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Rozhodnutie okresného súdu spĺňa
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a
obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Rozhodnutie
je odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje sodôvodnením napadnutého rozhodnutia a rozsudok okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré
uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd.

10. Námietky žalovaného uvádzané v odvolaní nie sú dôvodné.

11. Žalovaný v odvolaní neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by boli relevantným dôvodom
amohlimaťvplyvnavýsledokrozhodnutia.Snímnamietanýmiskutočnosťamisavysporiadalužokresný
súd a nebolo účelné ani dôvodné, aby ich odvolací súd opakoval.

12. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr

posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody tak už uvádzaný §
6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho
zrušenia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané
rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu jeho nezákonnosti. Z takéhoto
zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)

zrejmý (II.ÚS 25/2011).

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zák. č.

58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s

prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú

napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/15/2009)
a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napr. III.ÚS 117/06,
I.ÚS 320/2016, I.ÚS/395/2016 a iné).

14.Presprávnuinterpretáciu§6ods.1prvejvetyzák.č.514/2003Z.z. všaknestačívychádzaťlenzjeho

jazykovéhozneniaadoslovnéhogramatickéhovýkladu,alejenevyhnutnéuplatniťvýkladsystematickya
teologicky.Zhľadiskateologickéhovýkladunemožnolipnúťnaformálnomzrušení(zmene)namietaného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.

15. Odvolací súd zhodne s judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť

objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana.
Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je
rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Odvolací súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej
osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku, bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo,

uznesenie, ktorým bolo obvinenému - žalobcovi vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto
okolnosti vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Pokiaľ žalovaný v konaní
namietal, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že
za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé
vznesenie obvinenia, jeho námietka nie je dôvodná vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti.

16. Odvolací súd poukazuje aj na judikát R37/2014. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 18.08.2010, sp.
zn. 4MCdo/15/2009 sa týkalo náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., bolo po jeho prerokovaní
občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky ako judikát R37/2014, pričom právna veta tohto judikátu znie: „zmyslu a účelu
§ 6 ods. 1 veta prva zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké

dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má
tiežrozhodnutieozastavenítrestnéhostíhaniavydanézdôvodu,žesanepotvrdilpredpokladospáchaní
trestného činu obvineným“.

17. V čase po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/15/2009 najvyšší súd nevydal rozhodnutie,

ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch. Je možné
poukázať v tomto smere aj na závery vyjadrené v uvedenom rozhodnutí, napr. v rozhodnutiach
z 30.03.2011 sp. zn. 3Cdo/194/2010, z 30.01.2011 sp. zn. 4Cdo/54/2011, z 12.12.2012 sp. zn.
7Cdo/145/2011, z 19.06.2013 sp. zn. 7Cdo/87/2012 a z 19.02.2014 sp. zn. 7MCdo/27/2012, nález
Ústavného súdu SR I.ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych
záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 07.07.2016 sp. zn. I.ÚS

320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného
konania“, a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti
rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné

v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhania konkrétnej osoby zastavené z dôvodu,
že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, skutok nie je trestným činom, resp. že skutok
nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn
prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú

vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“.

18. Od publikovania judikátu R37/2014, sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna)
v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné

stíhania proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Nedôvodná je teda argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní, ktorý tvrdí opak.

19. Okresný súd správne vychádzal pri rozhodovaní z toho, že zodpovednosť štátu za škodu je
objektívna. V posudzovanom prípade sa podozrenie zo spáchania trestného činu proti žalobcovi
nepotvrdilo. Potom je potrebné považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie,
ktoré zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

20. Odvolací súd ešte vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013,
na ktorý sa žalovaný odvoláva vo svojom odvolaní uvádza, že tento nález sa na vec nevzťahuje,
nakoľko týmto nálezom bola riešená otázka, či do škody uplatnenej poškodeným podľa zák. č. 514/2003
Z.z. má byť započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinne súvislosti s väzbou, v prípade, ak
si poškodený uplatnil nárok na náhradu škody len z titulu nezákonnosti obvinenia. Uvedený nález

ústavného súdu nerieši otázku nároku na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ako
nárokunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,vprípadeoslobodeniaspodobžalobya
z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, že nemôže byť za nezákonné považované uznesenie o vznesení
obvinenia v prípade následného oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Táto otázka je výslovne
riešená tak, ako to už bolo uvedené vyššie, napr. nálezom Ústavného súdu SR I.ÚS 320/2016-49 zo

dňa 07.07.2016.

21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s výškou prisúdenej nemajetkovej ujmy a
odvolanie žalovaného v tejto časti nepovažuje za dôvodné. Okresný súd jasne, zrozumiteľne a
presvedčivo poukázal na to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu nie je dostatočným

zadosťučinením v danom prípade vzhľadom na spôsobenú ujmu žalobcovi v trestnom konaní, a preto
u žalobcu boli splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, s ktorým úsudkom
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu (viď bod 18., 19). Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní uniesol dôkaznébremeno a preukázal, že začatím trestného stíhania voči žalobcovi, a vznesením obvinenia voči jeho
osobe došlo k zmene jeho dovtedajšieho života a vážnemu zásahu do jeho súkromnej, spoločenskej
a pracovnej sfére. Uvedené skutočnosti boli preukázané hlavne výsluchom svedkyne R. K. - družky

žalobcu ako aj čestným prehlásením rodičov žalobcu, ktorí preukázali, že žalobca trpel nespavosťou
a prežíval uvedené obdobie stresujúco. Je logické, že začatie trestného stíhania ako aj jeho vedenie
spôsobuje zhoršenie zdravotného stavu malo aj negatívne dôsledky na pracovnú oblasť žalobcu. V
danom prípade je potrebné osobitne zdôrazniť tú skutočnosť, tak ako to urobil aj okresný súd, že
žalobca žije v malej obci M., kde sa celá obec pozná a kde sa viedlo prípravné konanie na OO PZ vo

M.. Z odpisu registra trestov zo dňa 20.05.2011 jednoznačne vyplynulo, že žalobca nemá záznam v
registri trestov Generálnej prokuratúry SR, a v čase začatia trestného stíhania bol slušný človek, ktorý
viedol bezúhonný život, a preto námietka žalovaného, že žalobca bol trestne stíhaný aj v iných trestných
veciach (v konaní žalovaným nebolo preukázané), je nedôvodná.

22. Odvolací súd preto stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie jeho rozsudok v plnom rozsahu

potvrdil ako vecne správny.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorý sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

24. O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).