Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/135/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207200490
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4207200490.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnému: T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. J. XXX, o vymoženie sumy 551,02 eura s
príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno č.k. 9Er/38/2007-22 zo dňa 22. júna 2012, v časti II. výroku, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 9Er/38/2007-22 zo dňa 22. júna 2012, v
časti II. výroku p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť

súdnemu exekútorovi JUDr. Kataríne Baňarovej, náhradu trov exekúcie vo výške 101,74 eura do troch
dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. a) a g), ods. 2, §
58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 45 ods. 1, 2 a § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52, § 53 ods. 1, 2, § 54
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa
13.10.2011 a sp. zn. 6Cdo143/2011 zo dňa 18.01.2012. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom
na ustanovenia § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 27a, § 5, § 14
ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, § 23 a § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom do 30.04.2008.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať
písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ak

je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení. Za týmto účelom súd
prvého stupňa preskúmal Zmluvu o úvere zo dňa 25.04.2006 ako aj predložené obchodné podmienkypre úver, kde v čl. 17 je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým,
že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli

dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa
podrobiť úverovým podmienkam. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná. Zároveň súd
prvého stupňa poukázal na to, že nešlo ani o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný,
teda spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto

ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno
podľa názoru tunajšieho súdu považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na
jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného
vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade dodržaný nebol. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti
pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej doložky alebo zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozhodcovský rozsudok
nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na
nútený výkon rozhodnutia. S poukazom na uvedené rozhodcovský súd nemohol prejednať spor a vydať
rozhodcovský rozsudok. O trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi priznal odmenu v
sume 101,74 eura, pričom na jej zaplatenie zaviazal oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku. Súd prvého stupňa mal za to, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie a to tým, že podal
návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý nie je vykonateľný.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa. Namietol, že súd prvého stupňa neumožnil účastníkom exekučného konania viesť
kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. S poukazom na rozsiahlu slovenskú, českú a európsku judikatúru uviedol, že ak
exekučný súd už vydal poverenie súdnemu exekútorovi, nie je možné následne posudzovať neplatnosť

rozhodcovskej doložky. Podľa jeho názoru mal súd prvého stupňa nariadiť pojednávanie. Uviedol, že
všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde
k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach,
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho

procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého
stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo

vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR
právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného
právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a

naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust.
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t.j. i
v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval

postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V
súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie

priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskejdoložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému
súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil,
že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná.

Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne

posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. i s bodom 6
VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v
zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho
uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší

zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov
z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,

že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto
prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania
poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo/34/2004 zo
dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa

zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže,

vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený
v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si
moholdojednaťodplatu-vtomtoprípadepríslušnýpoplatok,ktorýpozostávalv1/3zdohodnutéhoúroku
a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu

4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok sumu 1,99 eura ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou.
Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie
exekúcie, t.j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. alternatívne oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa §
109ods.1písm.c)OSPprerušilaSúdnemudvoruEurópskejúnienazákladečl.267Zmluvyofungovaní
EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základezákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo

zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Tretiaprejudiciálnaotázkaznie,čijevsúladesčl.17ačl.47ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal

za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)

a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 09.01.2007, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 16.01.2007 požiadal o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 19.01.2007 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Stáleho rozhodcovského súdu, č.k. SR
4299/06 zo dňa 21.09.2006. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva
je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez

ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na

dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o
spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Súd prvého stupňa správne zistil aj

postavenie povinného ako dlžníka, nakoľko z úverovej zmluvy je taktiež preukázané, že povinný
uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa
podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých

spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ

nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v
spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto
ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať
aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú

naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak
by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie §

57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v
priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvéhostupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení §
57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj
bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a

nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že
„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra

2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenianavykonanieexekúcie,akužpripostupepodľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 4072692 zo dňa 25.04.2006 a to v súlade s
ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré
neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvého

stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne

dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou
vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevdobe17.Povinnýtakrozhodcovskúdoložkunemohol

nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

Najbližšie k rozhodcovskej doložke má ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
včlenené do Občianskeho zákonníka až novelou účinnou od 01.01.2008. Na zmluvy uzavreté pred týmto
dátumom súdu však nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1
Občianskehozákonníka.Právevznenítohtoustanoveniasanachádzačlánok3smerniceRadyč.93/13/

EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo upravuje
základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru,že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná
a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými

podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej

doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával
exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú
rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Taktiež vo veci nebolo potrebné nariadiť pojednávanie pred súdom prvého stupňa, nakoľko
to nebolo potrebné na objasnenie veci a nedošlo ani porušeniu zásady kontradiktórnosti konania,
nakoľko súd prvého stupňa mal všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o zastavení exekúcie
v spise a nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie ani výsluch účastníkov. Skutkový a právny
stav veci nebolo potrebné objasniť na pojednávaní. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z

odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vo výroku
vecne správne.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný
prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny

dvorEurópskejúnievydávarozhodnutiaootázkachvýkladuaplatnostikomunitárnehoprávapotrebného
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho
súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca

sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie
konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle

ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis,t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak
Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo

svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza
v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Navyše vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru
Súdneho dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08),
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6Cdo/143/11,

6Cdo/1/2012, 6Cdo/228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k
možnosti aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a to s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované
otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej

judikatúry vie súd vyriešiť sám. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu
pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa

§ 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd ani nerozhodoval.

V časti trov exekúcie a v časti výroku o nevyhovení žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora
odvolací súd bez toho, aby v týchto častiach rozhodol, vracia vec súdu prvého stupňa na postup podľa
§ 374 ods. 4 posledná veta OSP. Včas podané odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu aj v
časti výroku o náhrade trov exekúcie a o zmene súdneho exekútora, ktoré sa podľa § 374 ods. 4 OSP

v týchto častiach zrušilo zo zákona podaním odvolania. O náhrade trov exekúcie a o návrhu na zmenu
súdneho exekútora totiž v danom prípade napadnutým uznesením rozhodol vyšší súdny úradník, pričom
ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle § 202 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 6 a § 44
ods. 8 Exekučného poriadku v týchto častiach nie je prípustné. O týchto výrokoch tak musí meritórne
rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa s konečnou platnosťou s tým, že proti jeho rozhodnutiu

nebude prípustné odvolanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.