Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/6/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310202519
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8310202519.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.

Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: Ing. E. F., TKR Servis, s miestom
podnikania P., S. XXXX/X, IČO: 30 628 407, právne zastúpeného advokátom JUDr. Bernardom
Medárom, so sídlom Humenné, Dubová č. 4, proti žalovanému: POLAGRO, spol. s r.o., so sídlom v
Koškovciach, Koškovce 149, IČO: 36 465 453, právne zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Nízkym,
so sídlom Humenné, Nám. slobody č. 2, o zaplatenie 19.276,37 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12Cb/56/2010 - 441 zo dňa 8.11.2012, ako aj o odvolaní
žalovaného proti uzneseniu č.k. 12Cb/56/2010 - 421 zo dňa 16.10.2012, zhodou hlasov členov senátu

takto

r o z h o d o l :

N e p r i p ú š ť a zmenu žaloby, ktorou žalobca navrhuje uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
14.730,34 eur z titulu náhrady škody - ušlého zisku za obdobie od 11.2.2006 do 8.11.2012.

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby čo do úroku z omeškania vo výške 14,75 % p.a. z istiny 19.276,37
eur za obdobie od 1.1.2005 do 15.1.2009 a vo výške 9 % p.a. odo dňa 16.1.2009 do 10.3.2010, v tejto
časti rozsudok zrušuje a konanie zastavuje.

V prevyšujúcej napadnutej časti vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov rozsudok p o t v r d z u j e.

P o t v r d z u j euznesenie zo dňa 16.10.2012 o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 100,- eur.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanému

zaplatiť žalobcovi sumu 19.276,37 eur s prísl..

Ako dôvod uviedol, že zmluvou o dielo zo dňa 26. 7. 2004 sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal
vykonať pre objednávateľa Televízne káblové rozvody s.r.o. Humenné dielo, a to Výstavbu káblového
distribučného systému Humenné, primárne a sekundárne rozvody, I. etapa a II. etapa. Faktúrou č.
24110083 zo dňa 2.11.2004, splatnou dňa 12.11.2004 žalovaný vyúčtoval žalobcovi za prevedené
výkopové práce, prekládku káblov, montáž skriniek a podstavcov na akcii „Rozšírenie KDS Humenné“ vo
výške 290.360,- Sk, po prepočte 9.638,18 eur. Faktúrou č. 24120100 zo dňa 27.12.2004, splatnou dňa
3. 1. 2005 žalovaný vyúčtoval žalobcovi prevedené výkopové práce, prekládku káblov, montáž skriniek

a podstavcov na akcii „Rozšírenie KDS Humenné“ vo výške 290.360,- Sk, po prepočte 9.638,18 eur.Podľa výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 3.9.2012 medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu platného
zmluvného vzťahu. Podľa žalobcu on, ako hlavný dodávateľ stavby Káblový distribučný systém I. a II.
etapa, na základe zmluvy o dielo so spoločnosťou Televízne káblové rozvody s.r.o., pričom stavebné

práce pre žalobcu mal vykonávať Interstav Ivanega. Žalobca nepoprel, že H. U., konateľ spoločnosti
Televízne káblové rozvody s.r.o., mu ponúkol možnosť dokončenia stavebných prác, a to z dôvodu ich
meškania, žalovanou spoločnosťou. Žalobca tvrdil, že sa s H. U. mali dohodnúť na tom, že v prípade,
ak Interstav Ivanega vykoná všetky stavebné práce na I. a II. etape, stavebné práce v hodnote faktúr
vystavených žalovaným sa presunú na III., resp. na IV. etapu. Nakoniec však podľa žalobcu sa tieto

práce nedali presunúť na III. etapu a žalobca nebol ani dodávateľom IV. etapy. Preto nemohol žalobca
umožniť žalovanému vykonať stavebné práce, o čom sa dozvedel začiatkom roku 2007. Z uvedeného
vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu platného zmluvného vzťahu, pretože
samotná skutočnosť preplatenia faktúr a tvrdenia žalobcu o dohode s H. U. o presune stavebných prác,
nepostačujú na to, aby mohla vzniknúť platná zmluva, a to aj s odôvodnením, že v postate samotný
žalobcaaninevedel,kdemážalovanýtietostavebnépráceprenehovykonávať.Pretosúdnárokžalobcu

posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ide o nárok premlčaný. Podľa názoru
súdu premlčacia lehota začala plynúť prvého dňa po uhradení faktúr na účet žalovanému, a to dňa
1.1.2005 a uplynula dňa 1.1.2009. Súd teda vychádzal z toho, že žalobca nemohol svoj nárok na súde
uplatniť už dňa 1.1.2005, pretože vtedy už vedel, že žalovaný pre neho žiadne práce nevykonáva. Keďže
žalobca svoj nárok uplatnil na súde až dňa 10.3.2010, došlo k premlčaniu nároku žalobcu. Žalobca

alternatívne uplatnil svoj nárok aj ako náhradu škody, čo odôvodnil porušením zákonnej povinnosti
žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Obchodno-právna úprava náhrady škody medzi
podnikateľmi vyžaduje pre oprávnenosť tohto nároku porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu. V
danom prípade súd nezistil akékoľvek porušenie záväzkovej povinnosti, ako to vyžaduje dikcia zákona
pre vznik nároku zodpovednosti za škodu. Navyše súd považuje aj tento nárok žalobcu za premlčaný.

Súd zamietol nárok žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 14,75 %
p.a. denne z istiny odo dňa 11.3.2006 do 15.1.2009 a vo výške 9 % z istiny od 16.1.2009 do zaplatenia.

Pre úroky z omeškania je typická akcesorická povaha. Jedná sa o príslušenstvo pohľadávky k
hlavnému záväzku a toto príslušenstvo zaniká spolu so zánikom hlavného záväzku. V danom prípade
premlčaním istiny sa premlčujú aj úroky z omeškania z tejto istiny. Žaloba bola podaná dňa 10.3.2010 a

tak uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty súd nemohol priznať žalobcovi právo na zaplatenie istiny, ani
úroku z omeškania. Z dôvodu, že žalobca uplatňoval svoje nároky po uplynutí premlčacej lehoty a že
žalovaný vzniesol oprávnene námietku premlčania, musel súd nárok žalobcu jednak v časti istiny, ako
aj v časti úrokov z omeškania v celom rozsahu zamietnuť.

Ďalším výrokomrozsudkubolažalobcoviuloženápovinnosťzaplatiťžalovanémutrovykonaniavovýške

1.156,50eurasumu2.526,60eurnatrováchprávnehozastúpenianaúčetzástupcužalovanéhovlehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p. Trovy žalovaného pozostávajú z poplatku za
odpor proti platobnému rozkazu vo výške 1.156,50 eur. Trovy právneho zastúpenia boli prisúdené za 7
úkonov po 350,54 eur vymenovaných v odôvodnení rozsudku a z režijného paušálu za 7 úkonov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a zaviazať
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 19.276,37 eur na istine z titulu bezdôvodného obohatenia spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. ročne odo dňa 8.11.2012 do zaplatenie. Súčasne navrhol uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.730,34 eur z titulu ušlého zisku do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Taktiež žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.624,74 eur na istine z titulu úrokov

z omeškania vo výške 9 % p.a. z istiny 19.276,37 eur za obdobie od 11.3.2010 do 8.11.2012, ako aj
nahradiť trovy konania. Alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.Akodôvoduviedol,ževkonanídošlokvadám,ktorýmisažalobcoviodňalamožnosťkonaťpred
súdom, keď súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Naviac súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd nedostatočne

vypočul svedka H. U. a Y. M., pričom bolo preukázané, že žalovaný svojimi faktúrami vyfakturoval
žalobcovi za prevedené výkopové práce a úpravu terénu na Sídl. III. v Humennom, ale v skutočnosti
žiadne práce nevykonal. Žalobca v dobrej viere uzavrel so žalovaným v zastúpení H. U. platnú zmluvuo dielo. Voči tomu žalovaný a ani nikto iný neoponoval. H. U. predložil žalobcovi faktúry vystavené
žalovanou spoločnosťou, pričom prehlásil, že je oprávnený konať za a v mene žalovanej spoločnosti.
Tieto faktúry aj osobne odovzdal žalobcovi. Súd neúplne zistil skutkový stav, keď s oprávnením H. U.

konať v mene žalovanej spoločnosti sa pri výsluchu Y. M. a H. U. vôbec nezaoberal. Nevysporiadal sa
s tým ani v odôvodnení rozsudku. Súd odmietol čítať výpoveď svedka H. U. vo veci Okresného súdu
Humenné č.k. 12Cb/54/2008 medzi tými istými účastníkmi, kde svedok H. U. odovzdal v poradí tretiu
faktúru vystavenú žalovanou spoločnosťou na sumu 126.140,- Sk žalobcovi za práce, ktoré žalovaný
pre žalobcu nikdy nevykonal. Neformálne poverenie H. U. zo strany žalovanej spoločnosti potvrdil aj

sám konateľ Y. M., ktorý vypovedal, že o vystavenie týchto

faktúr ho požiadal H. U.. Z toho jednoznačne vyplýva, že H. U. bol žalovanou spoločnosťou neformálne
poverený konať v mene žalovanej spoločnosti pri uzatváraní tohto obchodu so žalobcom a pri
úhrade predmetných faktúr vystavených

žalovanou spoločnosťou. K zastupovaniu podnikateľa pri jednotlivom úkone poukázal žalobca na
rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/41/2011 zo dňa 12. 8. 2011 a sp. zn. 28Cdo/4008/2010

zo dňa 20. 7. 2011. Žalobca svoj nárok uplatnený žalobou oprel o ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol
v spojitosti s § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka. Taktiež svoj nárok oprel aj o ust. § 373 ods. 1
Obchodného zákonníka, ako nárok na náhradu škody porušením záväzku, ktorý záväzok žalovanej
spoločnostivznikolzozákona,atokonkrétnezáväzokvydaťbezdôvodnéobohateniezostranyžalovanej

spoločnosti tomu, na úkor koho sa získal, teda žalobcovi, a to v spojitosti s § 451 ods. 1, § 456 a
§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri použití § 398 Obchodného zákonníka. Plynutie 10-ročnej
premlčacej doby upravenej v ust. § 398 Obchodného zákonníka je viazané len na porušenie povinnosti.
Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením vymáhaného bezdôvodného obohatenia až po tom, čo
mu bola doručená žaloba aj s jej prílohami. Žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia môže žalobca

podať dôvodne až po tom, keď vyzval dlžníka na zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Prvostupňový
súd rozhodol v rozpore s právnym názorom vysloveným v uznesení Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 1Cob/58/2011 zo dňa 13.3.2012. Žalobca preukázal, že žalovaná spoločnosť získala bezdôvodné
obohatenie spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku,
dokonca trestnou činnosťou zo strany konateľa Y. M., ako aj zo strany H. U.. Ten uviedol žalobcu do

omylu a vylákal od žalobcu vydieraním zaplatenie predmetných faktúr s tým, že dohodol so žalobcom,
že žalovaná spoločnosť takto fakturované a vopred zaplatené práce vykoná na stavbe KDS Humenné
IV. etapa - Sídlisko pod Sokolejom. Žalobca v dobrej viere vychádzal z toho, že žalovaná spoločnosť
vykoná stavebné práce na ďalších zákazkách žalobcu, ktoré žalobca bude realizovať pre spoločnosť
Televízne káblové rozvody s.r.o., a to na stavbe KDS Humenné IV. etapa - Sídlisko pod Sokolejom. Táto

dobrá viera žalobcu vyplynula aj z praxe, ktorú spoločnosť Televízne káblové rozvody s.r.o. Humenné a
žalobca medzi sebou zaviedli, a to že žalobca ako zhotoviteľ sa v zmluvách o dielo zaviazal akceptovať
dodávateľskú firmu na vykonanie zemných prác, ktorú mu odporučil objednávateľ, kde H. U. bol a
ešte stále je konateľom. V tejto súvislosti poukázal na zmluvu o dielo zo dňa 10.12.2002 čl. V bod
5.9 zmluvy. Vzhľadom k tomu, že Obchodný zákonník nemá osobitné ustanovenie o bezdôvodnom

obohatení, bolo potrebné stanoviť splatnosť záväzku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia
výlučne podľa všeobecného ustanovenia Obchodného zákonníka, a to podľa § 340 ods. 2 a § 387
až § 408 Obchodného zákonníka. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 1.3.2005 sp. zn. 6Obo/191/2003, Nález Ústavného súdu SR z 22.3.2007 sp. zn. II.ÚS 92/06 -
39, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6.10.2005 sp. zn. 5Obo/86/2005, rozsudok Najvyššieho súdu

ČR z 18.10.2005 sp. zn. 32Odo/48/2005, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 1.12.2011 sp.
zn. 2Cob/51/2011. Obsah uzavretej zmluvy medzi účastníkmi bol jednoznačne preukázaný výpoveďou
žalobcu na pojednávaní dňa 3.9.2012. Žalovaná spoločnosť mala tieto práce vykonať dodatočne na
novýchzákazkáchžalobcuvbudúcnosti,atokonkrétnenastavbeKDSHumennéIV.etapa-Sídliskopod
Sokolejom. Preto žalobcom realizované platby, ktoré uhradil žalovanej spoločnosti, treba považovať

za preddavok

v zmysle § 498 Občianskeho zákonníka, ktorý platí aj pre obchodno-záväzkové vzťahy. Takto poskytnutý
preddavok vo forme úhrady predmetných faktúr vopred za nevykonané práce je dôvodnou platbou, a to
až do doby, kedy je tomu, kto preddavok poskytol zrejmé, že zamýšľaná zmluva nebude uzavretá. Až
v tomto okamihu sa preddavok stáva bezdôvodnýmobohatením získaným ako plnenie, ktorého právny dôvod dodatočne odpadol. Žalobca sa takto až dňa
20.10.2006dozvedel,žežalovanýnebudemôcťsplniťsizáväzok,nakoľkovíťazomvýberovéhokonania
na výstavbu KDS v Humennom IV. etapa sa žalobca nestal. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok

Najvyššieho súdu ČR z 18. 10. 2005 sp. zn. 32Obdo/48/2005, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 9.
2011 sp. zn. 4Cdo/256/2010. Je nepochybné, že uplatnená námietka premlčania je v rozpore s dobrými
mravmi. S odkazom na Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15. 1. 1997 sp. zn. II.ÚS 309/95 treba vidieť
v tomto prípade dôvody pre nepriznanie účinkov námietky premlčania v správaní žalovanej spoločnosti,
ktorá súd utvrdzovala v predstave, že fakturované práce predmetnými faktúrami, ktoré žalobca zaplatil,

boli žalovanou spoločnosťou aj vykonané na základe platne uzavretej zmluvy o dielo, čo sa ukázalo
ako klamstvo, a to aj napriek tomu, že bola uzavretá zmluva, že tieto práce sa vykonajú v budúcnosti.
Prvostupňový súd sa náležite nezaoberal so žalobcom uplatneným alternatívnym nárokom na náhradu
škody spôsobenej žalobcovi tým, že žalovaná spoločnosť si nesplnila svoj záväzok zo zákona, t. j.
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi. Nestačí zo strany súdu uviesť, že súd považuje aj
tento nárok za premlčaný bez bližšieho zdôvodnenia. Podľa § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka v

spojitosti s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka platí aj pre oblasť obchodno-záväzkových vzťahov, že s
predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal
nekonal dobromyseľne, čo je daný prípad. Preto má žalobca nárok aj na úžitky z tohto bezdôvodného
obohatenia vo forme ušlého zisku, ktorý predstavujú úroky zo sumy 19.276,37 eur za obdobie od
11.3.2006 do zaplatenia, a to vo výške takto : 14,75 % p.a. od 11.3.2006 do 15.1.2009 z istiny 19.276,37

eur,9%p.a.od16.1.2009dozaplateniazistiny19.276,37eur,čokudňu31.3.2011činísumu11.935,53
eur a od 11.3.2011 do 8.11.2012 to činí 2.794,81 eur, spolu ku dňu 8. 11. 2012 to činí 14.730,34 eur.
Túto žalobca uplatňuje žalobou vo forme úrokov z omeškania, správne má byť žaloba o ušlý zisk. Ďalej
patria žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 9 % p.a. ročne od 11.3.2010 do zaplatenia. Uplatňuje
kapitalizáciu týchto úrokov z omeškania 9 % p.a. z istiny 19.276,37 eur za obdobie od 11.3.2010 do

8.11.2012 vo výške 4.624,74 eur. Pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu a končí
uplynutím desiatich rokoch odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Žalobca sa v danom prípade o
škode dozvedel, vzhľadom na rokovanie s H. U., ktorý prehlásil, že je poverený konať v mene žalovanej
spoločnosti, keď požadoval, aby žalobca uhradil predmetné faktúry ako preddavok na práce, ktoré budú

vykonané v budúcnosti, o čom uzavreli dohodu o dielo, a to okamihom, keď zistil po 20. 10. 2006, že
nebude pre spoločnosť Televízne káblové rozvody s.r.o. Humenné vykonávať zákazku na stavbe KDS
Humenné IV. etapa - Sídlisko pod Sokolejom. Týmto okamihom sa dozvedel o škode, lebo za práce,
ktoré žalovanej spoločnosti zaplatil, i keď táto tieto práce dovtedy nevykonala, nakoľko až vtedy, t. j.
20.10.2006 mu bolo zrejmé, že žalovaná spoločnosť nebude môcť pre neho už vykonať tieto práce ani

v budúcnosti na tejto zákazke, keďže ju nebude realizovať. Rovnako sa žalobca mohol dozvedieť aj o
tom, kto za škodu zodpovedá dňa 10.10.2006. V prípade, že žalovaný vznik tejto škody nezavinil, tak
za škodu

zodpovedá H. U., nakoľko žalobcu uviedol do omylu s úmyslom seba alebo iného neoprávnene obohatiť.
Potom by nárok žalobcu na náhradu škody uplatnil voči H. U.. Takže žalobca s určitosťou ani dnes sa

nedozvedel, kto za škodu skutočne zodpovedá. Dlžníkovi vzniká splatnosť záväzku vrátiť bezdôvodné
obohatenie bez zbytočného odkladu, len čo ho veriteľ o plnenie požiada. Stalo sa tak doručením
žaloby zo

dňa 9.3.2010 žalovanej spoločnosti. Nakoľko žalovaná spoločnosť tento záväzok dobrovoľne nesplnila,
vznikol jej záväzok na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu porušením právnej povinnosti zo

záväzkového vzťahu - vrátiť bezdôvodné obohatenie. Ak zoberieme do úvahy, že žalovaný v odpore
tvrdil, že preukáže, že práce pre žalobcu vykonal a v konaní sa toto tvrdenie ukázalo ako nepravdivé,
je dôvodné, aby súd pri rozhodovaní v tejto veci nebral do úvahy žalovaným uplatnenú námietku
premlčania, nakoľko táto je v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s § 265
Obchodného zákonníka. Súd sa nezaoberal otázkou splatnosti bezdôvodného obohatenia, ktoré získala

žalovaná strana a či vzhľadom na vznesenú námietku premlčania bol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatnený žalobcom včas, ale hlavne tým, či námietka premlčania vznesená žalovanou
spoločnosťou nie je v rozpore s dobrými mravmi, či nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, nakoľko výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.V podaní doručenom prvostupňovému súdu dňa 4.1.2013 žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 31Cdo/3620/2010 zo dňa 8.12.2010 týkajúceho sa zmluvy, pri uzatvorení ktorej jeden
z účastníkov úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl

alebo tým využil jeho omylu. V ďalšom podaní zo dňa 14.6.2013 poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2Cob/56/2012 zo dňa 18.4.2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Humenné sp. zn. 21Cb/47/2010 zo dňa 24.4.2012. Jedná sa o podobný, resp. analogický prípad ako
v prejednávanej veci.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa, a preto rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a
§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného
vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3
O.s.p.).Pripreskúmavanínapadnutéhorozsudkubolodvolacísúdviazanýdôvodmipodanéhoodvolania
do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v konečnom
dôsledku nie je opodstatnené.

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s odvolacím návrhom urobeným žalobcom v podanom

odvolaní. Jeho súčasťou je aj zmena žaloby spojená s čiastočným späťvzatím žaloby.

Žalobca si pôvodnou žalobou uplatnil voči žalovanému zaplatenie sumy 19.276,37 eur so 14,75 %
p.a. úrokom z omeškania z tej istej sumy od 1. 1. 2005 do 15. 1. 2009 a vo výške 9 % p.a. od 16.
1. 2009 do zaplatenia. V podanom odvolaní sa však už domáhal zaplatenia tej istej istiny už len s
úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. od 8. 11. 20012 do zaplatenia. Súčasne si samostatne uplatnil

kapitalizovanú sumu úrokov z omeškania vo výške 4.624,74

eur pozostávajúcich z úrokov z omeškania vo výške 9 % p.a. z tej istej istiny za obdobie od 11.3.2010
do 8.11.2012. V odvolacom návrhu si teda neuplatňuje už úroky z omeškania vo výške 14,75 % p.a. za
obdobie od 1.1.2005 do 15.1.2009 a vo výške 9 % p.a. za obdobie od 16.1.2009 do 10.3.210. Aj keď
to z podaného odvolania výslovne nevyplýva, je treba túto časť tohto podania podľa jeho obsahu (§ 41

ods. 2 O.s.p.) považovať za čiastočné späťvzatie žaloby.

V priebehu odvolacieho konania môže žalobca účinne zobrať žalobu celkom alebo čiastočne späť len
so súhlasom žalovanej strany. Pokiaľ žalovaný účastník s takýmto späťvzatím žaloby nesúhlasí, a to z
akéhokoľvek dôvodu, či bez uvedenia dôvodu, odvolací súd nepripustí späťvzatie žaloby a rozhodne vo
veci samej podľa pôvodnej žaloby. Ak žalovaný účastník súhlasí so späťvzatím žaloby, resp. ak neurobí

prejav vôle o nesúhlase so späťvzatím, súd späťvzatie pripustí, zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa
v späťvzatej časti a konanie zastaví (§ 208 O.s.p.). Keďže v preskúmavanej veci žalovaný neoznámil
súdu,žebysčiastočnýmspäťvzatímžalobynesúhlasil,odvolacísúdpripustiltakétočiastočnéspäťvzatie
žaloby, v rozsahu späťvzatia rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.

Žalobca až v podanom odvolaní po prvýkrát si uplatnil v tomto konaní náhradu škody vo forme ušlého

zisku vyčísleného sumou 4.624,74 eur za obdobie od 11.3.2006 do 8.11.2012. Táto podľa odvolania
pozostáva z úrokov, na ktoré by žalobcovi vznikol nárok v prípade, že by žalovanú istinu nebol vyplatil
žalovanému.

Za zmenu žaloby je treba v prvom rade považovať rozšírenie predmetu konania, ale aj uplatnenie
si rovnakej výšky plnenia, ale na základe iného skutkového stavu, ako bol uvedený v žalobe, keďbol doplnený o ďalšiu rozhodujúcu skutočnosť. Nejde o zmenu žaloby, ak žalobca pri nezmenenom
skutkovom stave a nezmenenom žalobnom petite si uplatňuje taký istý nárok z iného právneho dôvodu.

Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie

o zmenenom návrhu. Zmeniť návrh na začatie konania je možné aj v priebehu odvolacieho konania.
V takom prípade sa k skôr uvedeným dôvodom nepripustenia pridáva aj dôvod, že novo uplatňovaný
nárok nebol predmetom konania a dokazovania pred súdom prvého stupňa a že prípadným rozhodnutím
o takto rozšírenom návrhu by bolo v konečnom dôsledku odňaté účastníkom právo na súdnu ochranu
pred súdmi oboch inštancií.

Žalobca si pri rozšírení žaloby urobenom až v podanom odvolaní uplatnil náhradu škody ušlého zisku

pozostávajúceho z ušlých úrokov, ktorých výšku však požaduje na úrovni úrokov z omeškania, ktoré sú
obvykle vyššie než samotné úroky. Žiaden dôkaz o výške obvykle priznávaných úrokov za rozhodné
obdobie žalobca nepredložil. V dôsledku toho

doterajšie výsledky konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Preto odvolací
súd v súlade s § 95 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. nepripustil takéto rozšírenie žaloby.

Pre konečné rozhodnutie vo veci samej má zásadný význam, že prvostupňový súd po tom, čo odvolací
súd zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa, doplnil dokazovanie

vypočutím svedkov navrhovaných žalobcom, v dôsledku čoho prestal byť prvostupňový súd viazaný
skutkovými a právnymi závermi vyslovenými odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezopakoval a už vôbec nedoplňoval dokazovanie vykonané súdom
prvého stupňa, je viazaný skutkovým stavom tak, ako bol zistený súdom prvého stupňa (§ 213 ods.
1 O.s.p.). Návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré uviedol žalobca v podanom odvolaní, by mohli
byť právne významné len v tej časti, pokiaľ by také isté návrhy urobil aj pred súdom prvého stupňa,
avšak tento súd by ich neakceptoval. To sa z navrhovaných dôkazov týka len oboznámenia sa s

výpoveďou svedka Y. M., ktorú mal urobiť v konaní v inej veci tých istých účastníkov vedenej pod sp.
zn. 12Cb/54/2008. Nevykonanie tohto dôkazu však nemá žiaden vplyv na skutkové, a teda v konečnom
dôsledku ani na právne závery v preskúmavanej veci. Ako je možné zistiť z opakovaných prehlásení
žalobcu, je výpoveď Y. M. v podstate totožná s výpoveďou, ktorú urobil v preskúmavanej veci.

Podľa opakovaného skutkového záveru prvostupňového súdu nedošlo medzi účastníkmi „k uzavretiu

platného zmluvného vzťahu“. Z tejto neštandardnej formulácie je možné vyvodiť záver, že účastníci
uzavreli neplatnú zmluvu o dielo. Vychádzajúc v podstate zo zhodných tvrdení žalobcu a H. U., s ktorými
nie je v rozpore ani výpoveď konateľa žalovaného Y. M., došlo k dohode účastníkov konania o tom,
že žalovaný vykoná pre žalobcu ako jeho subdodávateľ dielo pri dokončení I. a II. etapy výstavby
káblového distribučného systému v Humennom, primárne a sekundárne rozvody. Napriek tomu, že

žalovaná spoločnosť nevykonala pre žalobcu žiadne práce, vystavila dňa 2. 11. 2004 a 27. 12. 2004
faktúry, ktoré žalobca aj dňa 31. 12. 2004 zaplatil.

Nie je možné v tejto súvislosti považovať za preukázané tvrdenie žalobcu, že sa účastníci konania
prostredníctvom H. U. dohodli na tom, že tieto práce vykoná žalovaný pre žalobcu v rámci IV. etapy diela
- stavby KDS Humenné IV. etapa - Sídlisko Pod Sokolejom. V tejto súvislosti je treba brať do úvahy,

že k uzavretiu zmluvy medzi účastníkmi malo dôjsť niekedy v septembri 2004. Žalobca bol v tom čase
hlavným dodávateľom I. a II. etapy diela dohodnutého zmluvou zo dňa 26. 7. 2004. Výberové konanie
na III. etapu sa uskutočnilo až v januári 2005 a výberové konanie na dodávateľa stavby IV. etapy sa
uskutočnilo až 19. 10. 2006. V septembri 2004 preto ani žalobca a ani H. U. nemohli vedieť kto vyhrá
výberové konanie na III. etapu a už vôbec nie, kto bude víťazom výberového konania na IV. etapu diela.

Nemohli sa preto dohodnúť na tom, že žalovaná spoločnosť dojednané práce vykoná v rámci IV. etapy.Vzhľadom k tomu je vylúčené viazať počiatok behu premlčacej doby na oboznámenie sa žalobcu s
výsledkami výberového konania ukončeného dňa 19. 10. 2004 na IV. etapu diela.

Nehodnovernosť tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy o dielo s ním tvrdeným obsahom vyplýva aj

zo skutočnosti, že žalobca dôvody ním uplatňovaného nároku v priebehu konania najmenej dvakrát
podstatne zmenil v závislosti od výsledku dovtedy vykonaného dokazovania. Pôvodne v podanej žalobe,
ale aj v nasledujúcich podaniach až do 31. 3. 2011 žalobca tvrdil, že zmluvu o dielo uzavrel so žalovaným
na popud H. U. z dôvodu, že žalobca bol v omeškaní s dodávkou I. a II. etapy diela a že cenu diela
zaplatil žalovanému

vopred z dôvodu hrozby, že inak H. U. zabezpečí, že žalobca neodovzdá II. etapu stavby a že svedok

nepodpíše odovzdávací a preberací protokol odovzdania II. etapy do 30. 11. 2005. Až po roku trvania
sporu rozšíril žalobca v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania dôvody uplatneného nároku
o tvrdenie, že sa účastníci konania prostredníctvom H. U. dohodli na tom, že vopred zaplatené práce
žalovaný vykoná v rámci IV. etapy diela. Na tejto verzii obsahu zmluvy o dielo žalobca pretrvával v
priebehu prvostupňového konania, teda aj po tom, čo bol opakovane súdom prvého stupňa v súlade s §

120 ods. 4 O.s.p. poučený o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Takéto skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr môžu byť odvolacím
dôvodom len za splnenia podmienok uvedených v § 205a O.s.p., ktoré v preskúmavanej veci splnené
neboli.

Napriek takémuto poučeniu žalobca v podanom odvolaní začal tvrdiť nové skutočnosti, a to že
preplatenie faktúr zo dňa 2.11.2004 a 27.12.2004, ku ktorému došlo dňa 31.12.2004, bolo len realizáciou
dohody účastníkov o tom, že ide o preddavok na práce, ktoré sa majú vykonať v budúcnosti v rámci
IV. etapy, resp. III. etapy diela. Zo skôr uvedených dôvodov odvolací súd k týmto novo tvrdeným
skutočnostiam nesmie prihliadať, pričom naviac považuje tieto tvrdenia za nehodnoverné a absolútne

nepreukázané.

V súvislosti so záverom prvostupňového súdu o neplatnom uzavretí zmluvy o dielo medzi účastníkmi
konania je možné konštatovať, že v súlade s § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka sú podstatnými
náležitosťami zmluvy o dielo, podmieňujúcimi jej platné uzavretie, jednak určenie zmluvných strán,
jednak určenie predmetu diela, ako aj určenie záväzku objednávateľa zaplatiť cenu za vykonanie diela.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by si zmluvné strany dohodli vykonanie konkrétneho
diela v konkrétnom rozsahu. Ich dohoda znela len na vykonanie bližšie neurčeného rozsahu prác na
II. etape výstavby káblového distribučného systému Humenné, primárne a sekundárne rozvody. Nie
je možné považovať za dohodu o určení predmetu diela jeho vymedzenie vo faktúrach vystavených
žalovaným dňa 2.11.2004 a 27.12.2004. Ako v konečnom dôsledku bolo doplnením dokazovania

preukázané, žalovaný v skutočnosti žiadne a teda ani vo faktúre uvedené práce pre žalobcu nevykonal,
takže predmet diela nemohol byť určený faktickou činnosťou žalovaného.

Z uvedeného dôvodu sa možno stotožniť so skutkovým a právnym záverom napadnutého rozsudku, že
medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo, resp. že zmluva o dielo, ktorú účastníci
uzavreli, je neplatná.

Skutkovým predpokladom pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z omeškania, je

omeškanie dlžníka so zaplatením peňažného dlhu (§ 369 ods. 1 a § 502 Obchodného zákonníka), a to
bez ohľadu na dôvody omeškania.

Veriteľ je však oprávnený pri omeškaní dlžníka spôsobenom porušením povinnosti zo záväzkového
vzťahu si uplatniť aj náhradu škody, a to aj vo forme ušlého zisku. Oba tietonároky je možné uplatniť súčasne, t. j. veriteľ si môže žalobou uplatniť úroky z omeškania aj zo žalovanej
náhrady škody vo forme ušlého zisku. Veriteľ má však nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním
so splnením peňažného záväzku, ale ak táto škoda nie je krytá úrokmi z omeškania (§ 369 Obchodného

zákonníka).

Žalobca v podanom odvolaní si uplatnil nový nárok, náhradu škody vo forme ušlého zisku, na vznik
ktorého musí nastať aj ďalšia skutočnosť, než je omeškanie dlžníka, a to porušenie povinnosti zo
záväzkového vzťahu.

Preto aj v prípade, že by žalobca v podanom odvolaní nerozšíril rozsah žalovaného plnenia, jedná sa
z jeho strany o zmenu žaloby podľa § 95 ods. 1 O.s.p..

V prospech záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu neplatnej zmluvy o dielo svedčí aj skutočnosť,
že žalobca si uplatnil úroky z omeškania už odo dňa 1.1.2005, teda

nasledujúceho dňa po vyplatení položiek fakturovaných žalovaným z titulu ceny diela a nie až odo dňa
nasledujúceho po vyhlásení výsledkov výberového konania na IV. etapu stavby KDS Humenné - Sídlisko
Pod Sokolejom, a už vôbec nie odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy žalobcu žalovanému na

vyplatenie bezdôvodného obohatenia.

Právnym dôsledkom neplatnosti uzavretej zmluvy o dielo je aplikácia § 394 ods. 2 Obchodného
zákonníka pre ustálenia začatia plynutia premlčacej doby. Podľa tohto ustanovenia pri práve na vrátenie
plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu
došlo. Keďže v preskúmavanej veci došlo k plneniu dňa 31.12.2004, začala plynúť 4-ročná premlčacia

doba (§ 397 Obchodného zákonníka) dňa 1.1.2005 a k jej uplynutiu došlo dňom 1.1.2009. Nakoľko
žalobca podal žalobu na súd až dňa 10.3.2010 a žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku, nie je možné podanej žalobe vyhovieť. V takomto prípade nie je súd povinný skúmať iné
skutočnosti, ktoré by inak mohli byť právne významné pre rozhodnutie vo veci.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo

výroku o zamietnutí žaloby.

Nie je možné vznesenie námietky premlčania v preskúmavanej veci považovať za rozpor výkonu práva
s dobrými mravmi. Žalobcovi muselo byť už pri preplácaní faktúr vystavených žalovaným jasné, že
plní žalovanému bez právneho dôvodu, keďže tento mu za poskytnutú cenu diela neposkytol žiadne
výkony. Akékoľvek pochybnosti týkajúce sa toho, či žalovaný vykonal pre žalobcu práce v rámci pôvodne

dohodnutej II. etapy diela, ktorá bola ukončená ku dňu 7.12.2005, museli zaniknúť týmto dňom. To
znamená, že v prípade, že by žalovaný porušil svoj záväzok vykonať konkrétne dohodnutý predmet
diela v lehote do 7.12.2005, začala by plynúť premlčacia doba v súlade s § 393 ods. 1 Obchodného
zákonníka

dňom, keď bola povinnosť žalovaného vykonať dielo porušená a k jej márnemu uplynutiu by v takom

prípade došlo dňom 8.12.2009.

Vzhľadom k súdom prvého stupňa zistenej a konštatovanej neplatnosti uzavretej zmluvy o dielo nie je
pre rozhodnutie v preskúmavanej veci právne významné ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Pretože v Obchodnom zákonníku nie je žiadne ustanovenie výslovne upravujúce začiatok plynutia
premlčacej doby, pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z iného dôvodu, než z

neplatného právneho úkonu, je potrebné v prípade vzniku práva vydania bezdôvodného obohatenia
z iného dôvodu, napr. z plnenia bez právneho dôvodu, či z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, vychádzať zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Podľa tohto všeobecného ustanovenia u práv vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia dobaodo dňa, keď právo mohlo byť uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné
prvýkrát odôvodnene vykonať alebo, ak sa právo stalo nárokom (actio nata). V tejto súvislosti nemožno
zamieňať vznik samotného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia so vznikom nároku uplatniť si

takéto právo žalobou na súde. Ust. § 340 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje všeobecne čas plnenia
obchodných záväzkov, je však aplikovateľné len v prípade, keď Obchodný

zákonníkanestanovujeniečoiné.Takátoosobitnáúpravaprezačiatokabehpremlčacejdobyjeuvedená
v ust. § 391 až § 396, § 398 a § 399 Obchodného zákonníka.

Naproti tomu ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka má všeobecný charakter, ktorý platí pre všetky
obchodné záväzkové vzťahy. Nemožno však jednoznačne tvrdiť, že platí aj pre záväzky z porušenia

práva, nakoľko pre beh premlčacej doby je v tejto súvislosti samostatná úprava uvedená v § 392 ods.
1 Obchodného zákonníka. Podobne aj právo na náhradu škody má vlastnú právnu úpravu v § 394 ods.
3 a § 398 Obchodného zákonníka.

Čo je však v tejto súvislosti podstatné, aplikácia ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka na nároky
na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu, či z právneho dôvodu,

ktorý odpadol, by znamenala, že bez ohľadu na dátum, kedy by dlžník skutočne získal bezdôvodné
obohatenie, začala by plynúť premlčacia doba až odo dňa nasledujúceho po tom, čo veriteľ požiadal
dlžníka o plnenie. Takýto výklad aplikácie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka na počiatok behu
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípadoch, keď začiatok behu premlčacej
doby nie je upravený v Obchodnom zákonníku, inak by znamenal, že veriteľ by mohol úspešne uplatniť

nárok na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia napriek tomu, že by už v skutočnosti uplynula
doba štyroch rokov odo dňa, keď dlžník takéto bezdôvodné obohatenie získal. Obchodný zákonník však
nepozná osobitný beh subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Výnimku v tomto smere tvorí ust. §
398 a § 399 Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie práva na náhradu škody, ako aj práva na
náhradu škody na dopravovaných veciach. Ďalšou takouto výnimkou je ust. § 408 ods. 1 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého skončí sa premlčacia doba najneskôr po uplynutí desiatich rokov odo dňa,
keď začala po prvý raz plynúť, a to bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného zákonníka.

Toto ustanovenia sa uplatňuje predovšetkým v prípadoch spočívania a pretrhnutia premlčacej doby
majúcej za následok jej predlžovanie (§ 402 až § 407 Obchodného zákonníka). V lehote desiatich rokov
odo dňa, keď začala premlčacia doba prvý raz plynúť, sa jej beh definitívne končí. Po uplynutí tejto

lehoty už nie je možné podať návrh na začatie exekúcie, či návrh na výkon rozhodnutia, možno však
v nich pokračovať.

Vzhľadom k tomu, že v preskúmavanej veci prvostupňový súd po doplnení dokazovania dospel k záveru
o neplatnosti zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi, nie je pre rozhodnutie v tejto veci právne
významné rozhodnutie tunajšieho súdu vo veci žalobcu proti žalovanému AGROEM Rokytov spol. s r.o.,

Rokytov pri Humennom vo veci sp. zn. 21Cb/47/2010, v ktorej bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/56/2012 - 478 zo dňa 18. 4. 2013, kde súdy dospeli k záveru, že
žalobca plnil bez právneho dôvodu.

Odvolací súd potvrdil aj výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov prvostupňového konania. Aj
v tejto súvislosti je odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania, pričom v preskúmavanej veci

sa dôvody odvolania o náhrade trov prvostupňového konania nezmieňujú a teda ani nespochybňujú
jednotlivé časti priznanej náhrady.

Odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16.10.2012,
ktorým bolo uložené žalovanému zaplatiť žalobcovi 100,- eur ako náhradu za pojednávanie dňa
4.10.2012. Jedná sa o povinnosť uloženú žalovanému v súlade s § 147a ods. 1 O.s.p. Na základe

tohto ustanovenia sa ukladajú sankcie tomu z účastníkov, ktorý oneskorene ospravedlní svoju neúčasť
na súdnom pojednávaní a súčasne požiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Pokiaľ sa
jedná o dôležitý dôvod, ktorý takýto účastníkzavinil, alebo ktorý je výsledkom náhody, ktorá sa jemu prihodila, vzniká protistrane nárok na sankciu
upravenú v ust. § 147a ods. 1, 2 O.s.p. Tejto sankcie sa môže účastník vyhnúť len tým spôsobom, že
nepožiada o odročenie pojednávania alebo za podmienky, že žiadosť o odročenie pojednávania spolu

s ospravedlnením doručí súdu najneskôr 3 dní pred termínom pojednávania.

Uloženie tejto sankcie nie je poriadkovým opatrením v zmysle § 53 O.s.p. Nejedná sa ani o súčasť
trov konania a ich uplatnenie alebo neuplatnenie nemá vplyv na rozhodnutie o trovách konania (§ 147a
ods. 6 O.s.p.). V dôsledku toho nie je možné pri rozhodovaní o návrhu účastníka na uloženie povinnosti
zaplatiť takúto sankciu aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznať takúto náhradu z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.

V preskúmavanej veci žalovaný v podstate uznal opodstatnenosť uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi
sumu 100,- eur, žiadal len, aby táto povinnosť mu bola odpustená v súlade s § 150 ods. 1 O.s.p., čo zo
skôr uvedených dôvodov nie je prípustné.

Úspech v odvolacom konaní mal žalovaný. Preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo
právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalovaný však nárok na ich

náhradu nepodal. Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.