Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/257/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412207991
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8412207991.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej vo veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. 17C 419/2012 - 47 z 02.10.2013 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa pôvodné žaloby (vo veciach sp. zn. 4C 242/2012, 4C

244/2012, 4C 251/2012, 4C 252/2012, 4C 255/2012, 4C 260/2012, 4C 266/2012, 4C 270/2012, 4C
273/2012, 4C 276/2012) zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané - v exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu, boli doručené žiadosti o udelenie poverenia až po dni 23.04.2009.
Žalobcovi uplynula trojročná objektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá
začala plynúť, keď sa žalobca dozvedel o škode, teda najskôr 15-ty deň od doručenia žiadosti o

udeleniepovereniasúdu.Zvyjadreniažalovanejjezrejmé,žepriebehžiadostiopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody zo strany žalobcu boli žalovanému doručené 23.04.2012. Žaloby v pôvodných
konaniach v tejto veci boli doručené súdu 27.09.2012. Žalobca podal žaloby predčasne, keď nárok na
súde uplatnil pred uplynutím 6 -mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
nároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu.

V exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, žalobca nepreukázal

nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 01.01.2013, avšak i keď
žaloby boli vo veci podané v roku 2012, predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie § 9
ods. 1 predmetného zákona, preto je ho možné aplikovať aj pri uplatnenom nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred 01.01.2013. O namietaných prieťahoch v konaní
sa neviedlo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne konanie,
nebolo vydané právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom
nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny
úradný postup súdu spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote.

Súd má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez
ďalšieho ako nesprávny úradný postup. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na
vykonanie exekúcie na podklade exekučných titulov, rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc
sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti
exekúcie. Pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať procesné úkony (výzva na

vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie
exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie), v dôsledku
ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a z
toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku na

náhradu škody, a to existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal tak, ako je to konštatované súdom prvého stupňa. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody. Žalobca v konaní uplatňuje tzv. majetkovú škodu
predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu uskutočňovanou

vovecisprávyavymáhaniapohľadávkyvobdobí,ktorézbytočneuplynulovdôsledkutvrdenejnečinnosti
súdu a nemajetkovú ujmu v peniazoch, kde samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného článkom 48 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupm.

Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vynaloženie
uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom,
že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i

nemajetkovúujmu,priktorejnepreukázal,žežalobcovivdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupudošlo
k ohrozeniu legitímnych očakávaní, že by došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencii povinného, ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu bez preukázania
konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Žalobca už vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, tak nemajetkovej škody a nemajetkovej

ujmy. Súd nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške, na základe aplikácie Nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú
ujmu sa súd nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku, a to vznik škody. Napokon žalobca
nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou

škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov v podobe nesprávneho úradného postupu a vzniku škody.
Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom

konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom

rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení
o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom

preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania
nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je namieste nariadiť tam, kde
je výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Žalobca pred
súdom uviedol, že zadal vypracovanie znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy
o ekonomickej podstate veci. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre

rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.

2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď
nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení

jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca

sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade

notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

V predmetnej veci je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa predovšetkým správne vyporiadal
s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v tomto konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že žiadosť
žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní bola podaná u žalovaného
23.04.2012 a v závislosti od toho by nároky, ktoré eventuálne vznikli žalobcovi v lehote 3 rokov pred

touto žiadosťou o predbežné prerokovanie, mohli byť premlčané, to znamená, že by malo ísť o nároky
vzniknuté pred 23.04.2009. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zistil na základe obsahu spisov,
že v predmetných veciach boli žiadosti o udelenie poverenia doručené až po dni 23.04.2009, preto je
námietka premlčania neaktuálna.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona

zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamoaplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca

vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných

exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v žiadnej z predmetných vecí nedošlo k sťažnostiam na
prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by
prieťahy v konaní konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné

poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou

okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné konštatovať, že vo všetkých preskúmavaných veciach súd prvého
stupňa zastavil exekučné konanie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní a v tomto kontexte po vykonaní tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so
zákonom, rozhodol o zastavení exekučného konania a nebol teda viazaný lehotou 15 dní, ktorá platí pre
prípad, ak by došlo k povereniu exekútora na vykonanie exekúcie.

Správne konštatuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, že pri potrebe materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom je 15 -dňová lehota na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom a práve preto zákon (pri predpokladanom zistení
rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo na zastavenie exekučného konania, tak ako sa to stalo v
predmetnýchpreskúmavanýchveciach,čojeďalšídôvodnakonštatovanie,žekprieťahomvpredmetnej
veci nedošlo.Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky

uvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ
takýto dôkaz nepredložil v konaní.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto

priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi

postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Na tejto okolnosti vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa nič nemení ani tvrdenie uvedené

v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, že ide o žalobu predčasne podanú, čo predstavuje
samostatný dôvod na zamietnutie žaloby práve z dôvodu predčasnosti. Je pravdou, že žalobca podal
žalobuvpredmetnejveci27.09.2012ažiadosťopredbežnéprerokovaniejehonárokov23.04.2012,teda
pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty 6 mesiacov na prerokovanie týchto nárokov, avšak konanie
na súde prvého stupňa prebiehalo od spomínaného 27.09.2012 aj naďalej a súd prvého stupňa rozhodol

02.10.2013, teda už po uplynutí zákonom stanovenej 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nárokov za situácie, že je zrejmé, že žalovaný týmto nárokom žalobcu nemienil vyhovieť a nevyhovel.
Preto v predmetnej veci pochopiteľne nejde o žalobu, ktorú by v čase rozhodovania súdu prvého stupňa
bolo možné považovať za predčasne podanú.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,

podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.