Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. august 2012

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 11Er/862/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4609206723
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina XXXGogová
ECLI: ECLI:SK:OSTO:2012:4609206723.4

Uznesenie

Okresný súd Topoľčany vo veci exekúcie oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o., IČO: 35 925 922,
Mliekarenská 10, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom
Kubániho16,Bratislava,IČO:47233516,protipovinnej:A.X.,nar.XX.XX.XXXX,bytomI.,P.O.Z.XXXX/
XX, o vymoženie sumy 102,27 eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Anetta
Demešová, náhradník súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, sídlo exekútorského úradu 1. mája

1053, 952 01 Vráble, pod sp. zn. EX 4565/2009, takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zároveň exekúciu z a s t a v u j e .

II. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku, sp. zn. UD-307/08-MK zo dňa 22.09.2008 (ďalej len

rozhodcovskýrozsudok),prevymoženiesumy102,27eursprísl., zmenkovejodmenyvovýške1,73eur,
trov konania vo výške 25,89 eur a všetky účelne vynaložené trovy exekúcie. Súdny exekútor požiadal
na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré
mu bolo udelené dňa 26.10.2009 pod č. 5406*027188.

Uznesením č.k. 11Er/862/2009-24 zo dňa 20.01.2012, ktoré vydal vyšší súdny úradník, exekúciu zastavil
a rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený včas odvolanie, v ktorom poukázal na zmätočnosť,

nepreskúmateľnosť a pochybnosti o zákonnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie a pri vydaní napadnutého uznesenia, taktiež z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.

Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie

sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
protirozhodnutiusúdnehoúradníkaalebojustičnéhočakateľa,protiktorémuzákonodvolanienepripúšťa
( § 202 ), rozhodnutie sa
podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.Uznesením č. k. 5CoE/45/2012-65 zo dňa 28.03.2012 odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s uvedeným konštatovaním, že preskúmanie správnosti
rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45

ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Ďalej
odvolací súd uvádza, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná
spotrebiteľská zmluva obsahuje aj neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako
neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi - rozhodujúcim bude len, či

plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Odvolací súd upozornil
na to, že ak exekučný súd mal za to, že na podklade exekučného titulu predloženého v predmetnej
exekúcii nie je možné vykonávať, resp. vykonať celú exekúciu pre neprípustnosť ( §57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku), potom bolo nevyhnutné, aby bral zreteľ na zákonnú povinnosť záväzným
výrokom vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a ďalším výrokom exekúciu zastaviť.

Po opätovnom preskúmaní spisového materiálu a pridŕžajúc sa právneho názoru odvolacieho súdu vo

veci predmetnej exekúcie, tunajší súd dospel k nasledovnému:

Exekučnýmtitulomvovecijerozhodcovskýrozsudok,ktorýmbolapovinnémuuloženápovinnosťzaplatiť
oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a
povinným, ktorý ju riadne neplnil. Uvedeným rozhodcovským rozsudkom bol žalovaný zaviazaný zaplatiť

žalobcovi sumu 15.593,78,-Sk (517,62 eur) spolu so 6% ročným úrokom zo sumy od 11.08.2008 až
do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 52,-Sk (1,73 eur) a náhradu trov rozhodcovského konania
vo výške 780,-Sk (25,89 eur), všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. V
odôvodnení rozhodcovského rozsudku je uvedené, že priznaná suma pozostáva z nesplatených splátok
dlhu vo výške 8.787,19,-Sk, neuhradených sankcií vo výške 4.546,21,-Sk, zmluvnej pokuty vo výške

1.313,85,-Sk a mimoriadnej splátky na úhradu konečného záväzku vo výške 946,53,-Sk.

Podľa § 57 ods.1 písm. g / Zákona č.233/1995 Z.z. exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú , pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) exekúciu môže súd
zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 EP súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení
exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK,napr. či plnenie, na ktoré zaväzuje, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo či odporuje
dobrým mravom. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre
účastníkov rozhodcovského konania účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Účinky

právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené, teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti - tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia
vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne
opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia
vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový

právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý
je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná,
teda rozhodnutie buď je, alebo nie je, napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, z materiálnej
právoplatnosti existujú výnimky. Jenou z nich je aj materiálna právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov.
Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu, ktorý rozhoduje vo veci výkonu rozhodnutia.

Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému
rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne
právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku, môže teda
skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v

§ 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, napr. či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, ale je

oprávnený posúdiť aj obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej
možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Aby bolo možné
preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa uvedených hľadísk, bolo potrebné preskúmať aj listiny, na
základe ktorých vznikol medzi oprávneným a povinným záväzkovo právny vzťah, z dôvodu porušenia
ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.

ZpredloženejZmluvyovydaníapoužívaní„PôžičkovejkartyTriangel“uzavretejdňa13.03.2003vyplýva,
že oprávnený ako veriteľ umožnil povinnej čerpať finančné prostriedky vo výške schváleného úverového
rámca (max. výška pôžičky) 24.000,-Sk. Oprávnený k zmluve predložil aj Obchodné podmienky
ISTROBANKY a.s., pre vydanie a používanie domácich úverových kariet a Dohodu o uznaní dlhu zo
dňa 07.08.2007, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné ustanovenia podpísané oprávneným a

dlžníkom.

V bode 6.2 písm. c/ zmluvných ustanovení je uvedené, že dlžník je povinný v prípade omeškania s
úhradou konečného záväzku uhradiť veriteľovi sankciu ( pokutu ) vo výške 0,2% z neuhradenej časti
zmluvnej pokuty za každý deň omeškania a podľa bodu 6.3 v prípade omeškania dlžníka s riadnou
úhradouktorejkoľveksplátkykonečnéhozostatkudlhšomako30dníjedlžníkpovinnýzaplatiťnadrámec

sankcie zmluvnú pokutu vo výške 50% zo sumy záväzku. Zmluvné ustanovenia v bode 9.2.1 obsahujú
rozhodcovskú doložku o úprave o riešení majetkových sporov vzniknutých zo zmluvy alebo v súvislosti
s ňou a to tak, že spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní jedným z určených rozhodcov s
tým, že výber rozhodcu uskutoční zmluvná strana podávajúca žalobný návrh.

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy na

účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové

náklady spojené so spotrebiteľským úverom.Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy veriteľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;
v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ) účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami
sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a
zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,

ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 2 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet
plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 3 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve.

Podľa § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastní spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim

alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť
také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o
neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(čl. 3 ods. 1) zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.PodľaSmerniceRadyč.93/13/EHSz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(čl.
3 ods. 2) podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ
preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou

štandardnou zmluvou.

Podľabodu1písm.e)prílohySmerniceRadyEurópskejúnieč.93/13/EHSz5.4.1993nekalápodmienka
uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú kompenzáciu.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená
v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť

v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne
arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa
aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Súd preskúmal zmluvu uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi účastníkmi
ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom úver poskytnutý
povinnému je spotrebiteľským úverom, a to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy o úvere

bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Oprávnený je podnikateľom, pričom
medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom.
Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako
veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa. Pokiaľ ide o povinného, ktorý je
dlžníkom zo zmluvy o úvere, z jeho označenia v zmluve je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická

osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Účel poskytnutia peňažných prostriedkov v zmluve uvedený nie je. Definíciu spotrebiteľa upravuje
Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami
spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom

by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ
s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch.
Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy
kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských
zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak

úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné,
či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52
ods. 3) je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv.
nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej
činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb
odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako

úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Keďže povinný ako dlžník pri
uzatváraní a plnení zmluvy konal ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a úver jej nebol poskytnutý na účel zamestnania, povolania alebo

podnikania, mal postavenie spotrebiteľa podľa ZoSÚ aj podľa OZ. Nakoľko nebol zistený dôvod, prektorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2), je úver poskytnutý
oprávneným povinnému spotrebiteľským úverom.

Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v

danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda
vyváženéhousporiadaniavzájomnýchprávapovinnostíúčastníkovspoločenskýchvzťahov,ktorétakéto
normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej

pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany
spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov
resp. konania proti nim.

Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú

spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola
spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo
či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne
vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných

strán a ani inak. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a veriteľ ako dodávateľ,
ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa,
vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s
ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez rôzne
zmluvné dojednania, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť a ktorými sa v konečnom dôsledku

spotrebiteľvzdávasvojichprávalebosiinakzhoršujesvojepostavenie,čospotrebiteľsképrávovylučuje.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky
vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah,
bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené,

či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci
oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s

ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon
verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc
rozhodnúť ich spor.

Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba
chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje
silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej

tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu
zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu
zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd
preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj
z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade

rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.Rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov,
znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak
podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a

rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí
spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie,
ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Rozhodcovskú doložku
je treba preto vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ iba vtedy, ak práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nie je tento prípad, pretože v tomto exekučnom

konaní na základe rozhodcovského rozsudku uplatňuje práva dodávateľ, ktorý aj podal návrh na
začatie rozhodcovského konania. Ďalej je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne
nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej
obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Len veľmi ťažko
pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné

dojednania oprávneného písané, je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec
riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Rozhodcovská
doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania,
nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného
(spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.

Rozhodcovská doložka (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi
možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a
spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania
návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je
pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské

konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi.

Rozhodcovskú doložku súd posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Podstatné pritom ďalej je, že v rozhodnutí C-168/05, Mostaza Claro Európsky
súdny dvor vyložil, že rozhodcovský nález v spore zo spotrebiteľskej zmluvy nie je treba zrušiť spôsobom
predpokladaným národným právom pre zrušenie rozhodcovského nálezu (rozsudku), ale súd má

kedykoľvek prihliadať na neplatnosť takého rozhodcovského nálezu. Táto možnosť priznaná súdu bola
posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s
ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo
má ťažkosti s ich uplatnením. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok,
teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky - neprijateľnej rozhodcovskej doložky.

V danom prípade rozhodcovský rozsudok zaviazal povinnú na úhradu sumy 15.593,78,-Sk (517,62 eur)
spolus6%ročnýmúrokomod11.08.2008dozaplateniaazmenkovúodmenuvovýške52,-Sk(1,73eur).
Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku priznaná suma 15.593,78,-Sk pozostáva z nesplatených
splátok dlhu vo výške 8.787,19,-Sk, neuhradených sankcií vo výške 4.546,21,-Sk, zmluvnej pokuty
vo výške 1.313,85,-Sk a mimoriadnej splátky na úhradu konečného záväzku vo výške 946,53,-Sk.

Ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie vo výške 15.593,78,-Sk, čím sankcie (6.806,59,-
Sk) boli takmer na úrovni nesplatených splátok dlhu vo výške 8.787,19,-Sk, pričom časť dlhu povinná
splatila, svojím rozhodnutím zaviazal povinnú na plnenie právom nedovolené. Rovnako nedovoleným
je rozhodnutie rozhodcovského súdu priznávajúce oprávnenému aj ročný úrok nielen z istiny splátok,
ale aj z týchto sankcií vo výške 6%.

Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť oprávnenému trovy rozhodcovského
konania. Aj v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi. V rozsudku sa
konštatuje,ženáhradatrovkonaniabolaoprávnenémupriznanáakoúspešnémuúčastníkovi.Naúspech
oprávneného v rozhodcovskom konaní však s poukazom na výsledky preskúmania rozhodcovského
rozsudku,keďbolozistené,žejevrozporesozákonomapretoaninemôžebyťpodkladomprevykonanie

exekúcie, nemožno prihliadať.Súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody v zmysle citovaných zákonných ustanovení exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň zastavil. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými

mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z
neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale
vychádzajúzneprijateľnýchpodmienokobchádzajúcichprávnenormyspotrebiteľskéhopráva,nemožno
vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. Na
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého

vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto
rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a
vydať rozhodcovský rozsudok.

Súd exekúciu zastaví, ak nepochybne zistí, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Súd zistil dôvody
pre zastavenie exekúcie, preto ju zastavil, pričom tak postupoval aj v súlade so záverom vyplývajúcim
z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 z 13.4.2011, v ktorom sa okrem

iného uvádza: „Okrem uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie
okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor
povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody
na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie, a v tejto súvislosti odkázať na svoju
konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010, III. ÚS 329/2010 a iné), z ktorej vyplýva,

že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú
dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania.“

O trovách exekúcie súd podľa §-ov 251 ods. 4, 167 ods. 2 a 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku

rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach.

Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné,

ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané
a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.