Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/347/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707213105
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707213105.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Lesostav
Zvolen, a. s., so sídlom Zvolen, Lučenecká cesta 5, IČO: 31642110, proti odporcovi Lesostav stred
Zvolen, s. r. o., so sídlom Zvolen, Terézie Vansovej 1571, IČO: 36053643, právne zastúpenému JUDr.
Jánom Krnáčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Zvolen, Nám. SNP 70/36, o zaplatenie
sumy 9.282,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 17C/135/2007-406 zo dňa 26. 06. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.
17C/135/2007-410 zo dňa 26. 07. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol, p o t
v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur spolu
s 9% úrokom z omeškania ročne od 03. 07. 2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku z r u š u j e a v tomto rozsahu vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s
príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho „z poskytovania služby officehousingu
za obdobie štyroch rokov pred podaním návrhu po 10 Eur mesačne a to za poskytovanie adresy
pre účely zápisu a vedenia adresy sídla spoločnosti v obchodnom registri, v živnostenskom registri,

na daňovom úrade a v iných registroch, označenia sídla spoločnosti a zriadenia a údržbu poštovej
schránky pre spoločnosť.“ Mal za preukázané, že odporca mal vedené
sídlo spoločnosti na adrese Zvolen, Pribinova 825/32 za obdobie od 08. 04. 2002 do 07. 12. 2007,
teda v nehnuteľnosti patriacej navrhovateľovi. Keďže medzi účastníkmi konania nebola uzavretá
žiadna zmluva na poskytovanie takýchto služieb, ale tieto služby poskytované boli, vzniklo odporcovi
bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia o tejto súd rozhodol v zmysle
dopytov na spoločnosti, ktoré takéto obdobné služby poskytujú a nárok navrhovateľa vo výške 10 Eur

mesačne považoval za adekvátny vzhľadom na sumy za poskytované služby vo väčších mestách
Slovenska ako je Nitra, Košice, Žilina a Bratislava. Námietku premlčania, ktorú vzniesol odporca voči
tomuto nároku na časť obdobia neprihliadal, nakoľko podľa neho v tomto prípade ide o spor medzi dvomi
obchodnými spoločnosťami a v takomto prípade je nutné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka.
V tomto rozsahu preto považoval nárok navrhovateľa za dôvodný a vyhovel mu.

V prevyšujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 8.802,68 Eur návrh navrhovateľa okresný súd
zamietol. Uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške

8.802,68 Eur za užívanie stavieb navrhovateľa v areáli odporcu za obcou Lieskovec, vychádzal zrozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12Co/259/2009-252, ktorým bolo rozhodnuté o
odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/262/2004-209, kde totožne sa
navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie

stavieb, ktoré patria navrhovateľovi na pozemku odporcu za obcou Lieskovec, avšak za iné časové
obdobie s tým, že podľa názoru Krajského súdu Banská Bystrica všetky stavby, ktoré podľa Stavebného
zákona sú charakterizované z hľadiska technicko-stavebného považoval za súčasť veci, a to konkrétne
pozemku a z tohto dôvodu dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla akákoľvek majetková ujma
získaním bezdôvodného obohatenia odporcom využívaním týchto vecí, pretože pokiaľ odporca získal

vlastnícke právo k pozemku, prešli na neho ako nadobúdateľa spolu s vecou aj jeho súčasti, ktoré
nemuseli byť výslovne uvedené v listine svedčiacej o nadobudnutí vlastníctva hlavnej veci zákonným
spôsobom. Všetky veci, vrátane stavieb, ktoré podľa Stavebného zákona boli charakterizované z
hľadiska technicko-stavebného, vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu, sú podľa krajského súdu
súčasťou pozemku a nie je možné ich oddeliť bez toho, aby samotná nehnuteľnosť, teda pozemok,
sa neznehodnotil. Okresný súd sa stotožnil s týmto právnym záverom, nakoľko išlo o konanie, ktorého

účastníkmi boli totožní účastníci a predmetom totožné nehnuteľnosti a k rozhodnutiu došlo len za iné
časové obdobie. Aj okresný súd si osvojil záver, že ani jedna z vecí, ktoré navrhovateľ považoval
za samostatné stavby, by nemohla byť spôsobilá byť samostatným predmetom občianskoprávnych
vzťahov, ktoré sa k samotným veciam viažu, napr. neboli by schopné samostatnej dispozície s vecou v
právnom zmysle slova či už prevodom vlastníctva, darovaním a podobne, pretože ich reálne využitie by

nebolo možné bez súvislosti s užívaním hlavnej veci, a to pozemku. Pokiaľ teda aj v tomto konaní sa
navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania stavieb navrhovateľa, ktoré
sú na pozemku odporcu, bol nútený v tejto časti návrh z totožných dôvodov zamietnuť.

O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) tak,
že o nich bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (ustanovenie § 204 ods. 1, veta prvá O. s. p.)
odvolanie navrhovateľ aj odporca.

Navrhovateľ podal odvolanie v časti, v ktorej okresný súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa
zamietol (v poradí druhému výroku). Mal za to, že konajúci súd nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a konaním a rozhodnutím súdu mu bolo odňaté

právo na spravodlivý proces. Vytýkal rozsudku najmä nedostatok riadneho odôvodnenia, pretože
jeho odôvodnenie považuje za zmätočné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho mu
neumožňuje ani primerane reagovať na nedostatky rozhodnutia, prípadne argumentovať, či namietať
jeho skutkové a právne závery. Odôvodnenie považoval za rozporné pri absencii stručného, jasného
a výstižného vysvetlenia preukázaných a nepreukázaných skutočností, s tým, že jeho ako účastníka

konania odôvodnenie nepresvedčilo. Zdôraznil, že v zmysle zásady ochrany legitímnych očakávaní
dôvodnesaspoliehalnato,žepojednávanie,naktorombolvyhlásenýrozsudok vovecisamejbude
odročené,keďokresnýsúdprirovnakomskutkovomstavepojednávanieužpredtýmniekoľkokrátodročil.
Považoval preto rozhodnutie okresného súdu za predčasné a navrhol, aby odvolací súd v napadnutej
časti a to v časti druhého výroku rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie

a rozhodnutie.

Odporca podal voči vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie v časti, v ktorej mu bola
uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom, teda výroku v poradí prvému,
keď v tomto rozsahu vytýka okresnému súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ale aj arbitrárny prístup
pri hodnotení dôkazov. Zdôraznil, že navrhovateľ počas konania (návrh bol podaný dňa 20. 11. 2007),

neustále menil svoj žalobný návrh. Pôvodným návrhom sa domáhal zaplatenia sumy 279.650,-- Sk s
príslušenstvom titulom nájomného, neskôr návrh zmenil čo do výšky žalovanej sumy ako aj titulu, keď
sumu8.802,68Euržalovaltitulombezdôvodnéhoobohateniavzniknutomnainomskutkovomaprávnom
základe - z dôvodu užívania stavieb navrhovateľa nachádzajúcich sa v areáli odporcu a sumu 480 Eur
za bezdôvodné obohatenie z titulu poskytovania služby tzv. officehousingu. Namietal, že okresný súd

bez splnenia formálno-procesných podmienok dispozičnému návrhu navrhovateľa na zmenu návrhu
vyhovel a pripustil ho. Konkrétne poukázal na genézu správania sa a postojov navrhovateľa v konaníso zdôraznením, že počas celého konania navrhovateľ podával podstatou nedôvodné a rovnaké návrhy
na prerušenie konania, pričom išlo „o recidivujúce obštrukcie nerešpektujúce res iudicata (vo vzťahu k
vlastníctvu veci, ktorých sa tvrdenia o bezdôvodnom obohatení týkajú) majúce za cieľ podľa všetkého

oddialiť vydanie rozhodnutia vo veci samej.“ V priebehu konania boli opakovane konštatované závery
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/259/2009 zo dňa 10. 12. 2009, v rámci
ktorého bolo preukázané, že investičné prvky (vo vzťahu k užívaniu, ktorých sa navrhovateľ domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia) sú súčasťou pozemku resp. pozemkov patriacich odporcovi. Preto
pokiaľ okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti týkajúcej sa práve tohto nároku

a to vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 8.802,68 Eur, považoval v tejto časti rozhodnutie
za správne a navrhol ho v tomto rozsahu potvrdiť. Odporca však namietal, že nárok navrhovateľa je
nedôvodný aj pokiaľ ide o sumu 480 Eur s príslušenstvom, pretože odporca si v súlade s príslušnými
zákonnými predpismi zriadil sídlo spoločnosti pri jej vzniku, pričom od ukončenia nájomného vzťahu
medzi ním a navrhovateľom (ku dňu 30. 04. 2003), navrhovateľ žiadne služby spojené s vedením sídla
odporcu na adrese svojej nehnuteľnosti reálne neposkytoval. Odporca si po presťahovaní svojho sídla

zriadil platený P. O. BOX priamo na Pošte č. 2 vo Zvolene, keďže v tom čase neboli priestory spoločnosti
označené súpisným číslom, pretože sídlila v tzv. unimobunkách, ktoré nebolo v zmysle príslušných
zákonných ustanovení možné označiť takýmto číslom. Zdôraznil, že pojem „officehousing“ znamená
vo voľnom preklade poskytovanie sídla spoločnosti (zriadenie registračného sídla spoločnosti), pričom
zahŕňa v sebe aj služby prijímania a preberania poštových zásielok pre spoločnosť. V

posudzovanej veci však nedošlo k uzavretiu zmluvy ani ku konkludentnému
prejavu sporových strán, na základe ktorého by bolo možné určiť, že si odporca zriadil u navrhovateľa a
objednal a užíval služby officehousingu spojené s poštovou schránkou a súvisiacimi službami. Poukázal
na výpoveď svedkyne Jany K., V. T., podľa ktorých zamestnanci odporcu po zmene sídla do priestorov
administratívnej budovy viac nechodili a tieto neužívali, keďže odpadli všetky dôvody, pre

ktoré by bolo užívanie reálne. Samotná zmena návrhu a uplatnenie nového nároku v podobe sumy 480
Eur za poskytovanie služieb officehousingu boli navrhovateľom prevedené až podaním zo dňa 16. 06.
2009. Ohľadne tohto nároku namietal i nesprávne okresným súdom uplatnenú premlčaciu lehotu, preto
i v prípade preukázania skutkového a právneho základu nároku, ku ktorému preukázaniu však podľa
odporcu nedošlo, by nebolo možné tento priznať v takom rozsahu (výške), ako to učinil prvostupňový súd

v napádanom výroku práve vzhľadom na odporcom uplatnenú námietku premlčania. Na záver odporca
namietal i formálne vady vyhotovenia zápisnice z pojednávania dňa 26. 06. 2012. V rozsahu, v akom bol
odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie okresného súdu zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil na ďalšie konanie.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca uviedol, že názory navrhovateľa obsiahnuté

v odvolaní, považuje za zavádzajúce, nekorešpondujúce so skutkovým a právnym
stavom veci.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v prevyšujúcej

časti zamietol, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Vo výroku, ktorým okresný súd
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom (v poradí prvý) napadnuté
rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil podľa § 221 ods.
2 O. s. p. na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu týkajúceho sa výroku, ktorým bol
návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietnutý, teda nároku predstavujúceho sumu 8.802,62 Eur s

príslušenstvom, ktorej vydania sa navrhovateľ domáhal titulom bezdôvodného obohatenia, vzniknutého
užívaním stavieb navrhovateľa v areáli odporcu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutiaa k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v jeho odvolaní, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie týkajúce sa vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 8.802,62 Eur titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého
užívaním stavieb navrhovateľa v areáli odporcu v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy správne
vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie v tomto rozsahu aj náležite odôvodnil podľa § 157
ods. 2 O. s. p..

V priebehu konania boli opakovane konštatované závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/259/2009-25 zo dňa 10. 12. 2009 (právoplatné dňom 26. 01. 2010), keď tak v tomto konaní

ako aj v označenom bolo nevyhnutné vyriešiť skutočnosť, či stavby charakterizované navrhovateľom
ako samostatné, sú súčasťou pozemku a vlastníctvo k nim nadobudol odporca spoločne s vlastníctvom
k pozemku alebo sú samostatnými stavbami a neboli predmetom prechodu vlastníctva na odporcu v
dobe, keď získal pozemok ako nehnuteľnosť. V danom prípade teda išlo o otázku, ktorá bola totožná tak
pre konanie vedené pred krajským súdom pod č. k. 12Co/259/2009 ako aj v tomto konaní za totožnosti

účastníkov konania, ako aj predmetu sporných nehnuteľností a z toho vyplývajúceho právneho režimu k
nim. Okresný súd nemal dôvod odkloniť sa od právneho záveru Krajského súdu v Banskej Bystrici ak išlo
o totožnú vec a navrhovateľ sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za rovnakých skutkových
a právnych okolností, avšak za iné časové obdobie. Tak ako okresný tak i odvolací súd sa stotožnil s
právnym záverom Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedenom v jeho rozhodnutí č. k. 12Co/259/2009

zo dňa 10. 12. 2009, podľa ktorého stavby, ktoré boli predmetom sporu charakterizované podľa
stavebného zákona z hľadiska technicko-stavebného nepovažoval za stavby v zmysle Občianskeho
zákonníkaatietovyhodnotilakosúčasťveci,atokonkrétnepozemku,zktoréhodôvodunemoholdospieť
k záveru, že by navrhovateľovi vznikala akákoľvek majetková ujma získaním bezdôvodného obohatenia
odporcom využívaním práve týchto vecí (stavieb v zmysle technicko-stavebného charakteru). Ani jedna

z vecí, ktoré navrhovateľ považoval za samostatné stavby by nemohla byť spôsobilá byť
samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, ktoré sa k samostatným veciam viažu, a preto
pokiaľ odporca získal vlastnícke právo k pozemku (hlavnej veci) prešli na neho ako na nadobúdateľa
spolu s vecou jej súčasti. Vzhľadom na tento právny záver okresný súd preto správne považoval návrh
navrhovateľa v tomto rozsahu za nedôvodný a zamietol ho.

Ak navrhovateľ v odvolaní opakovane poukazoval na skutočnosť, že rozsudok vo veci samej bol
vydaný predčasne, nakoľko rozhodnutie okresného súdu o neprerušení konania nebolo v čase jeho
rozhodovania vo veci samej právoplatné, odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok takýto
postup nevylučuje. Odvolací súd posúdil odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č. k. 17C/135/2007-405 zo dňa 26. 06. 2012, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na

prerušenie konania a uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 16Co/346/2012-448 zo dňa 20. 12. 2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.
01. 2013. Až následne po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolací súd preskúmal odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/135/2007-406 v spojení s opravným
uznesením. V prípade, ak by uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh na prerušenie

konania zamietnutý bolo po formálnej alebo vecno-právnej stránke nesprávne a odvolací súd by bol
nútený uvedené uznesenie v zmysle § 221 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 2 O. s. p. zrušiť,
len v tom prípade by bolo rozhodnutie okresného súdu vo veci samej predčasné. A z tohto dôvodu by
aj odvolací súd bol nútený rozhodnutie zrušiť. Nakoľko odvolací súd považoval uznesenie okresného
súdu, ktorým bol návrh na prerušenie konania za vecne správne, nedošlo na strane navrhovateľa k

odňatiu jeho práva na spravodlivý súdny proces, či práva konať pred súdom, pretože o jeho odvolaní
proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 26. 06. 2012 bolo právoplatne rozhodnuté a jeho
námietky voči nemu boli odvolacím súdom posúdené. Navrhovateľovi tak nebolo odňaté právo podať
voči rozhodnutiu okresného súdu odvolanie a nebola ani odňatá možnosť odvolacieho súdu uvedené
uznesenie prejednať v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Okresný súd teda dôvodne neodročil

pojednávanie vytýčené na deň 26. 06. 2012, ak o predmetnom návrhu na tomto pojednávaní rozhodol.
Naviac i odvolací súd po oboznámení sa so spisom zistil, že práve navrhovateľ počas celého konania
podával opakovane návrhy na prerušenie konania, pričom išlo o návrhy nedôvodné. Okresný súd
opakovane rozhodoval o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania dňa 28. 04. 2010, 18. 01. 2011,27. 05. 2011, 24. 01. 2012 a posledný v poradní piaty návrh na prerušenie konania podal navrhovateľ
dňa 21. 06. 2012, teda v čase, kedy mu bol známy termín pojednávania vytýčený na 26. 06. 2012 a
to s identickým odôvodnením. Vzhľadom na túto genézu správania sa a postoja navrhovateľa

nie je možné konštatovať, že by mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, prípadne bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Naopak okresný súd sa vždy s
návrhom navrhovateľa na prerušenie konania dôsledne zaoberal, a až po opakovanom a nedôvodnom
podávaní ďalších návrhov na prerušenie konania vyhodnotil správanie sa odporcu ako konanie, ktorá
nie je v súlade s hospodárnosťou konania vo veci samej spôsobuje nedôvodné prieťahy v konaní.

V dôsledku takéhoto správania sa navrhovateľa nemôže byť porušované právo na spravodlivý súdny
proces druhého účastníka, teda odporcu, ktorý sa naopak domáhal rozhodnutia vo veci samej. V tomto
prípade preto okresný súd dôvodne o návrhu na prerušenie konania rozhodol, vec
bola predložená odvolaciemu súdu a zároveň bolo odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu, ktorým bol
jeho návrh na prerušenie konania zamietnutý aj dôsledne preskúmané odvolacím súdom. Vzhľadom
na tieto konkrétne individuálne skutočnosti odvolací súd považoval postup okresného súdu súvisiaci s

rozhodnutímonávrhunaprerušeniekonaniaanáslednerozhodnutímvovecisamej zasprávny.

Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom okresného súdu na základe ktorého považoval
nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 480 Eur s prísl. za dôvodný. V tejto časti považoval odvolací
súd rozsudok okresného súdu za predčasný vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na to, že medzi účastníkmi konania nebola

uzavretá písomná zmluva na poskytovanie služieb officehousingu, napriek tomu
neodôvodnil, v čom spočívalo bezdôvodné obohatenie, ak k zriadeniu adresy odporcu došlo v čase
platného nájmu nehnuteľností a z obsahu spisu zatiaľ nevyplýva, že by navrhovateľ zriadil a udržiaval
poštovú schránku pre odporcu, ak naopak práve odporca tvrdil, že mal schránku vlastnú. Obsah služieb,
ktoré mal navrhovateľ v prospech odporcu vykonávať, a v dôsledku, ktorej činnosti sa mal v tomto

rozsahu odporca obohatiť, preto nebol v dostatočnom rozsahu skúmaný a k uvedeným skutočnostiam
nebolo vykonané dostatočné dokazovanie.

Ak zo samotného pojmu služby officehousingu vyplýva, že ide o poskytovanie adresy pre účely zápisu
a vedenia adresy sídla spoločnosti, označenia sídla spoločnosti a zriadenia a údržby poštovej schránky
pre spoločnosť, okresný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s jednotlivým rozsahom týchto

služieb a z obsahu odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, v čom, resp. v akých službách by malo
bezdôvodné obohatenie spočívať. Odporca v odvolaní tvrdí, že si v súlade s príslušnými zákonnými
predpismi zriadil sídlo spoločnosti pri jej vzniku, pričom od ukončenia nájomného vzťahu medzi nim a
navrhovateľom ku dňu 30. 04. 2003 navrhovateľ žiadne služby spojené s vedením sídla odporcu na
adrese svojej nehnuteľnosti reálne neposkytoval a to aj napriek skutočnosti, že sídlo odporcu bolo i

naďalej formálne vedené v príslušnom obchodnom registri na predošlej adrese. Ďalej trvrdil, že odporca
sipopresťahovanísvojhosídlazriadilplatnýP.O.BoxpriamonaPošteč.2voZvolene,keďževtomčase
nebolipriestoryspoločnostioznačenésúpisnýmčíslom,pretožesídlilavtzv.unimobunkách,ktorénebolo
v zmysle príslušných zákonných ustanovení možné označiť takýmto číslom. K námietkam uvedeným
v odvolaní, na ktoré odporca poukazoval počas prvostupňového konania, však zo strany okresného

súdu vykonané dôkazy neboli, resp. okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, prečo k
vykonaniu dôkazov nedošlo, resp. ako ich vyhodnotil nevysporiadal. Navrhovateľ v rámci povoleného
a vykonávaného predmetu činnosti nemal v rozhodnej dobe a ani v inom období oprávnenie poskytovať
služby tzv. officehausingu a takéto služby podľa odporcu ani nikdy neposkytoval. Okresný súd sa preto
zo skutočnosťami uvádzanými v tomto rozhodnutí ako aj v odvolaní odporcu vysporiada a uvedie, akými

úvahami sa pri vyhodnotení dokazovania riadil.

V tejto súvislosti je nutné poukázať na to, že záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného
obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia,
majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym

získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie
týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie
získané (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 92/2010). V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý (viď.
aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obdo 16/2008). Pre záver o (ne) dôvodnosti nárokuuplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho
dôvodu je nutné, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného
obohatenia vznikol, t.j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie

získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním
bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Splnenie predpokladov pre vznik záväzkového
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia musí preto súd posudzovať vždy z hľadiska špecifických
skutkových okolností v konkrétne prejednávanej veci, na ktoré aplikuje konkrétnu normu hmotného
práva (Občianskeho zákonníka ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení). Len v prípade, ak okresný

súd dospeje k záveru, že k vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi
konania došlo, posúdi aj vznesenú námietku premlčania a jej plynutie.

V otázke premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia okresný súd dôvodne aplikoval
ustanovenia Obchodného zákonníka. K námietke odporcu, že „nárok navrhovateľa týkajúci sa tvrdení
o poskytovaní služieb tzv. officehausingu tvoriaci predmet zmeneného návrhu zo 16. 06. 2009, nie je
vzhľadom na okolnosti prípadu a výsledky uskutočneného dokazovania subsumovateľný pod žiadne z

ustanovení § 261 Obchodného zákonníka“, odvolací súd poznamenáva:

Z obsahu spisu je zrejmé, že záväzok, avšak len pod podmienkou, ak bude preukázané, že k jeho
vzniku došlo, je obchodno-právnym vzťahom, a teda nie je dôležité, ktorý právny predpis ho upravuje
ale rozhodujúca je povaha tohto vzťahu. Právna teória, ani súdna prax zatiaľ nedáva jednoznačnú
odpoveď, či sa vzhľadom na výlučnú úpravu bezdôvodného obohatenia, vrátane osobitnej úpravy dĺžky

premlčacej doby v Občianskom zákonníku, použije pre obchodné právne vzťahy dvojročná subjektívna
premlčacia doba, alebo všeobecná štvorročná premlčacia doba (§ 397 Obchodného zákonníka). Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Obdo V 2/2002 zo dňa 23. 10. 2001 bolo judikované, že
právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej
premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka. I keď možno namietať, že tento judikát nemusí

mať všeobecnú platnosť, lebo sa dotýka len jedného druhu bezdôvodného obohatenia resp. len jednej
skutkovej podstaty a to tej, ktorú ako jedinú upravuje aj Obchodný zákonník - plnenie z neplatnej
obchodnejzmluvy,následnebolo vydanérozhodnutieNajvyššiehosúduSR(ďalejvtexte„najvyššísúd“)
sp. zn. 2Obo 173/2012, ktoré rieši problematiku uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že „keďže ide o vzťah medzi dvoma právnickými

osobami - podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, v danom prípade na plynutie premlčacej
lehoty na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o skutkovú podstatu upravenú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, treba použiť ustanovenia Obchodného zákonníka“. Odvolací
súd sa preto priklonil k vyššie uvedeným právnym záverom najvyššieho súdu, pretože hoci právnu
úpravu bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy,

nemožno na obchodno-právne vzťahy aplikovať právnu úpravu premlčania, teda osobitnú dvojročnú
premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia (ustanovenia § 107 Občianskeho
zákonníka), hoci Obchodný zákonník neupravuje pre vydanie bezdôvodného obohatenia
osobitnú premlčaciu dobu odlišnú od všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Aplikáciu Občianskeho
zákonníka v uvedenom prípade nemožno oprieť o § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože tam

absentuje ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, práve
naopak, úprava premlčania má v Obchodnom zákonníku celostný charakter a je možné ju aplikovať aj na
problematiku premlčania pri inštitúte bezdôvodného obohatenia. Nič na tom nemení ani to, že Občiansky
zákonník upravuje osobitnú premlčaciu lehote pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Premlčanie a
bezdôvodné obohatenie sú dva samostatné inštitúty a na tomto základe treba posudzovať aj ich právnu

úpravu v oboch zákonníkoch, a s tým pristupovať aj k výkladu a aplikácii Občianskeho zákonníka
na obchodné vzťahy, to znamená, osobitne pristupovať k právnej úprave bezdôvodného obohatenia
nachádzajúcej sa v Občianskom zákonníku, ktorá sa bude aplikovať aj na obchodné vzťahy a osobitne
pristupovať k právnej úprave inštitútu premlčania, ktorý ako celok pre obchodné vzťahy upravuje
Obchodný zákonník a bude sa aplikovať aj na premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia,

aj napriek tomu, že Obchodný zákonník neupravuje osobitnú premlčaciu dobu pre vydanie práva na
bezdôvodné obohatenie. Aplikáciu ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka na obchodné vzťahy
nemožno podporiť ani ustanovením § 397 Obchodného zákonníka. Slovo „zákon“ v tomto ustanovení
možno vykladať len tak, že zákonodarca mal na mysli predovšetkým Obchodný zákonník, ktorý na
viacerýchmiestachupravujeprejednotlivéprávainúdĺžkupremlčacejdobyakojevšeobecnáštvorročná

lehota a následne mal na mysli osobitný zákon. Zákonodarca použil termín „zákon“, ktorý zahŕňa takObchodný zákonník ako aj osobitný zákon. Odvolací súd sa oboznámil aj s iným právnym záverom
Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí sp. zn. 3Obdo 5/2005, avšak vzhľadom na vyššie uvedené
právne závery sa k záveru v tomto rozhodnutí, že na premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia

sa bude aplikovať právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku, nepriklonil. Najvyšší
súd SR v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že odpoveďou na správnu aplikáciu právneho predpisu
pri posúdení premlčania práva z bezdôvodného obohatenia je ustanovenie § 1 ods. 2, § 261 ods. 6 a §
397 Obchodného zákonníka. S interpretáciou týchto ustanovení tak, ako to urobil Najvyšší súd SR sa
však odvolací súd nestotožnil. Z ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je možné jednoznačne

vyvodiť, že na zmluvy upravené len v Občianskom zákonníku, keď sú uzavreté medzi podnikateľmi
použijú sa z Občianskeho zákonníka len ustanovenia o príslušnom type zmlúv. Vyplývalo to zo samotnej
konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov, z ktorej vyplýva, že aj keď sa v obchodných záväzkových
vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v Občianskom zákonníku, neprestáva
byť tento vzťah obchodno-právnym vzťahom.

Z obsahu spisu však doposiaľ nevyplýva, že by k uzavretiu zmluvy došlo, a ak sa navrhovateľ

domáha plnenia titulom bezdôvodného obohatenia za poskytovanie služieb officehousingu, v prípade,
ak navrhovateľ unesie dôkazné bremeno, ide o poskytovanie služieb medzi podnikateľmi v rámci ich
podnikateľskej činnosti, a teda vzťah obchodno-právny.

Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty je nutné prihliadať na zmenu návrhu a uplatnenie nového
nároku v podobe sumy 480 Eur za poskytovanie služieb officehousingu, ktorý nárok nebol uplatnený

pôvodným návrhom zo dňa 20. 11. 2007. V tejto súvislosti aj odvolací súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07. 11. 2002 pod sp. zn. 29 Odo 664/2002.

K námietkam odporcu, ktoré sa týkajú nedostatkov zápisnice z pojednávania zo dňa 26. 06. 2012
odvolací súd poukazuje, že pokiaľ ide o rozpor týkajúci sa začiatku plynutia súdom priznaného úroku z
omeškania, v tomto prípade došlo k oprave zápisnice priamo zákonným sudcom, ktorý opravu vykonal

a vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti, sa bližšie touto vadou odvolací súd
nezaoberal. Z písomného vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Zvolen je zrejmé, že rozsudok bol
písomne vypracovaný ako aj vyhlásený v mene Slovenskej republiky. Písomné vyhotovenie rozsudku je
v súlade s ustanovením § 157 ods. 1, 2 O. s. p. ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR (B2/1978-6),
na ktoré poukazoval odporca v odvolaní, keďže do zápisnice o pojednávaní bol zahrnutý podstatný

obsah rozsudku a samotný výrok rozsudku je v úplnej zhode s obsahom rozsudku ako bol vyhlásený.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 224
ods. 4 O. s. p. podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej,
ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o týchto trovách
rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.