Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/337/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708201990
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2708201990.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
S. XXXX/X, U., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka
60, Bratislava, pod sp. zn. EX 1632/08 o odvolaní oprávneného a Združenia na ochranu finančného

spotrebiteľa OFS, proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 3Er/3270/2008 - 38 zo dňa 30. mája
2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a .

Odvolací súd návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a
oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 56 eur, a

to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Zároveň nepripustil vstup vedľajších účastníkov do
konania na strane povinného (Asociácia užívateľov služieb, so sídlom Skuteckého 30, Banská Bystrica,
IČO: 37 997 955 a Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, Nitra,
IČO: 42 205 735).

Rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské jazero 8, v

Bratislaveč.k.SR8579/07zodňa20.11.2007,niejeexekúcianazákladepredmetnéhorozhodcovského
rozsudku podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku prípustná z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať.Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1 - 3 (v znení účinnom do
31.12.2007), § 53 ods. 1, ods. 4 (v znení účinnom do 31.12.2007) a § 54 ods. 1 a 2 (v znení účinnom
do 31.12.2007) zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej len „OZ“), § 41 ods. 2 písm. d), §

57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 3 ods. 4 a 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov a príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Prvostupňový súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné
aplikovať spotrebiteľské právo. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré v bode 17. obsahovali rozhodcovskú doložku, ktorá však nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná, a hoci dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane,
tento výber je daný iba tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, čiže najmä dodávateľovi, resp.
veriteľovi. Veriteľ tak na základe tejto doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému

súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný a spotrebiteľ je nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvého stupňa takúto rozhodcovskú doložku vyhodnotil v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, pretože spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber

vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu len ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Takátodoložkajevrozporesustanoveniami§52anasl.Občianskehozákonníka,akoajsustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi

bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané
v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol
vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu alebo rozhodcu vo
veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Na
základe uvedených skutočností súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil podľa § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 EP v spojení s
§ 6, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 a § 26 vyhlášky č. 288/1995 o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

(exekútorskátarifa).Súdnyexekútorvyčíslilažiadalpriznaťnáhradutrovexekučnéhokonaniavcelkovej
sume 56,00 eur. Súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa § 14 ods. 2 v spojení
s § 15 ods. 1 exekútorskej tarify vo výške 56,00 eur [33,19 + 13,28 (3,32 x 4) = 46,47 eur + 20 % DPH
› 46,47 + 9,29 = 55,76 eur, teda v zmysle § 26 exekútorskej tarify v konečnej výške 56,00 eur)].

Rozhodnutie o nepripustení vstupu vedľajších účastníkov do konania na strane povinného právne

odôvodnil s poukazom na zákonné ustanovenie § 93 ods. 1 - 4 zákona č. 99/1963 (Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „O.s.p.“) a § 37 ods. 1 - 5 EP. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že vstup
tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka na niektorej z procesných strán, ktoré vymenúva
Exekučnýporiadokv§37pojmovovylučujevedľajšieúčastníctvovexekučnomkonaní,pretoževedľajšie
účastníctvo predpokladá možnosť existencie práva alebo záväzku tretej osoby voči účastníkovi, a to

takého záväzku, ktorý je v spojitosti s predmetom daného konania. Medzi osobami, ktoré oznámili vstup
do exekučného konania na strane povinného a povinným, neexistuje väzba na hmotné právo a nie
je splnená podmienka právneho záujmu na výsledku podľa hmotného práva. Súd dospel k záveru, že
ani vzhľadom na predmet činnosti týchto osôb, oznamujúcich vstup do exekučného konania na strane
povinného nemožno s poukazom na ustanovenie § 251 ods. 4 O.s.p. konať s vedľajším účastníkom v

exekučnom konaní, pretože ustanovenie odkazuje na osobitný zákon pod číslom 31 pod čiarou, ktorým
je práve Exekučný poriadok, ktorý v § 37 presne určuje osoby zúčastnené na exekučnom konaní, pričom
Exekučný poriadok je voči Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis a nie je možné ani z tohto
dôvodu použiť ustanovenia všeobecného právneho predpisu. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že
vedľajšie účastníctvo ako procesný inštitút práva môže existovať iba v sporovom konaní a je pojmovo

z exekučného konania vylúčené, súd rozhodol v tejto časti tak, ako je uvedené v príslušných výrokochnapadnutého uznesenia (teda vo výrokoch pod číslom iv. a v.) a vstup vedľajších účastníkov do konania
nepripustil.

Protitomutouzneseniupodalvčasodvolanieoprávnenýažiadal,abyodvolacísúdnapadnutéuznesenie

v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého
stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako
exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz

súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný
súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd
sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd

len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť
svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu
nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným

súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje
lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa

má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností
založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v
rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,
ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je
rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného
súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník,

nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu.

Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované
uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek
časovejlimitácie,jepodľanehovrozporesprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkých

subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v
danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval
ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm.
b) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania

na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný
ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím
postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku
konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom

štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z
úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosťsúdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na jednej strane a s oprávneným
na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť

jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu -
ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy - ustanovenie §

44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do úvahy, pretože smernica
bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je interpretačným pravidlom
transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje rozhodnutie založil na

rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie
konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, prvostupňový súd bez toho, aby
oprávneného vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení exekúcie. Rozhodnutím
exekučného súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl.

Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského
rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonalnáležitedokazovanieprezáver,žerozhodcovskékonaniejeprepovinnú-spotrebiteľaznačne
nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je
obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok.
Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je
oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa,

skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá
bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská
doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade
s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská
doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s

dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie
je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné,

nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne
posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje
klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna
miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného,
nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť
oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Proti uvedenému uzneseniu podalo odvolanie taktiež Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS a žiadalo, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že Združenie na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS pripustí do exekučného konania, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podané odvolanie odvolateľ podal

z dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f)O.s.p.), vo veci konal nezákonný súd a bolo odňaté právo na prístup k súdu (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).
Odvolateľ vyjadril nesúhlas s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je vylúčené v exekučnom konaní,
pričom v tomto smere poukázal na novelu O.s.p., účinnú od 15.10.2008, ktorou došlo k zavedeniu tzv.

druhej skupiny subjektov oprávnených v konaní vystupovať v pozícií vedľajších účastníkov podľa § 93
ods. 2 O.s.p. Uvedené má za následok, že vstup a ďalšie pôsobenie vedľajších účastníkov v súdnom
konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie
sociálne princípy. Odvolateľ ďalej poukázal na odôvodnenosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania,
nakoľko priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských

zmluvách (neprijateľné rozhodcovské doložky, nezákonný mechanizmus podpisu notárskych zápisníc)
a nedokáže náležite argumentovať a brániť sa proti nezákonne vedeným exekúciám. Na podloženie
svojich tvrdení, odvolateľ poukázal na rozhodnutia slovenských súdov (Uznesenie Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 6CoE/179/2011 zo dňa 24.01.2012, Uznesenie Okresného súdu Piešťany, sp. zn.
6Er/84/2009 zo dňa 18.10.2011, Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 8Er/22/2011 zo dňa
03.04.2012, et. al.)

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený
doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom doplnil právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia zdôraznil, že napadli priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a

rozhodnutí Súdneho dvora EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými
odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej
lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica

teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd sa vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevyporiadal a
nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že Smernica Rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,

ktorý sa navyše neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na
znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich
vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní
aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu

súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom
prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v

súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S
poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory

vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,

považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie oprávneného
(spĺňajúceho atribúty účastníka konania ) bolo podané včas (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorémujetentoopravnýprostriedokprípustný(§202O.s.p.,§58ods.4Exekučnéhoporiadku,výroková
časť i., ii. a iii.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p.) a bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) o odvolaní rozhodol, keď dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rovnakým spôsobom postupoval i vo vzťahu k odvolaniu
podaného Združením na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, pričom dospel k záveru, že v tomto
prípade bolo odvolanie podané voči tej výrokovej časti, ktorú nemožno napadnúť odvolaním, a teda, že
odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS proti uzneseniu súdu prvého stupňa je

potrebné postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odmietnuť.

V podanom odvolaní (v zmysle Časti A, Bod 20) oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad

ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súddospejekzáveru,žeexekučnýtitulvôbecexekučnýmtitulomnieje,prípadnejetuinávada,prektorú
je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto

právomocexekučnéhosúdujeplnevsúladesprincípmiprávnehoštátu,niejepretodôvodnaprerušenie
konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v

prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §

40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp. zn. 6

Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd

je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v
rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie

ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,
ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho
exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného
práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom, spôsobená postupom súdu, a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá

mu nepatrí. Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskoršíchústavnýchzákonovačlánok6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi

do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní

(ASTURCOM).

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudkuobmedzujelennaúčastníkov.Užztejtoformuláciejezrejmé,ženebolozámeromzákonodarcu

bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský
súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň
orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcu

na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá
v obchodných podmienkach pre úver, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto rozhodcovskej
doložky. Preto neobstojí námietka oprávneného v odvolaní, že súd prvého stupňa prekročil rozsah svojej
preskúmavacejprávomocizverenejmuexekučnýmporiadkom,keďzúradnejpovinnostiskúmalplatnosť
dojednanej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul,

preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného
dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tento postup
bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať
exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

V predmetnej veci bola medzi oprávneným a povinným dňa 10.08.2006 uzatvorená zmluva o úvere č.
3440505. Znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú
zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy

upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Predmetná zmluva o úvere, ktorej zmluvnými stranami sú oprávnený a povinný, bola uzatvorená podľa
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o

tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť (ani neovplyvnil). Prílohou zmluvy
o úvere a zároveň jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktorév bode 17. obsahovali rozhodcovskú doložku. V bode 19. menovaných obchodných podmienok sa
zmluvné strany podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú
spravovať Obchodným zákonníkom.

Predmetná úverová zmluva je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná
úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom
úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných právnych predpisoch.
Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa

budeaplikovaťvšeobecnáúpravavObčianskomzákonníkuaspotrebiteľovisabudeposkytovaťochrana
vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať
nebude.

Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Oprávnený v odvolaní namietal, že právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené sa spravujú len
ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a že nejde o úverovú zmluvu spadajúcu pod režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak právny vzťah medzi účastníkmi založený
predmetnou zmluvou o úvere je spotrebiteľský, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho

vzťahu medzi účastníkmi, je potrebné právny vzťah medzi nimi posudzovať nielen podľa všeobecných
ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na

plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V

rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ohľadom námietky oprávneného v odvolaní, že zmysel smernice 93/13/EHS smeruje k tomu,

že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov osobitným typom
rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní
uplatňovať hmotnoprávne predpisy, odvolací súd uvádza, že vo všetkých jazykových verziách je použité
slovo najmä (zejména, particularly = najmä, hlavne), pričom neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
môže spočívať aj v iných skutočnostiach. V zmysle § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložkuakonekalúpodmienkuspotrebiteľskejzmluvy.Predmetnározhodcovskádoložka,nachádzajúca
sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej

zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľapríslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
v prípade ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie
postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo
odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na

obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá
možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste
obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej
zmluvnej podmienky, a to z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
4 (v rozhodnom čase) Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský

súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Odvolací súd následne pristúpil k preskúmaniu uznesenia v časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie, v
ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 s použitím § 202 ods. 2 O.s.p.), a s poukazom na ust.

§ 212 ods. 1 O.s.p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že aj v tejto
časti je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnený sa totiž v odvolaní k v poradí tretiemu výroku napadnutého uznesenia, v ktorom ho súd
prvého stupňa zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 56,00 eur, vôbec
nevyjadril, neuviedol tam žiaden odvolací dôvod k tomu prislúchajúci a nenamietol žiadnu z priznaných

položiek trov exekúcie a to ani čo do dôvodnosti, ani čo do výšky.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do
uplynutia lehoty na odvolanie, uznesenie súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade
trov exekúcie, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p., potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia opredbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom

v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,
ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm.

q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd
za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v

rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel
k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie
je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z
uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,

nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil
získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru

exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady
93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým

výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch
svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré
je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení

§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádzamedzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto

aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existujemedzispotrebiteľomapredajcomalebododávateľom.EšteďalejzašielSúdnydvorEÚvjudikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho

dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, pričom podstata oboch
spočíva v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní
vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie

potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s

doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založenána koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa v súvislosti s podaným
odvolaním Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS dospel k záveru, že súd prvého stupňa
správne zistil a posúdil (v tomto rozsahu) skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu
sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné:

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o

vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (vo vzťahu k tomuto i predchádzajúcemu
ustanoveniu sa pritom žiada uviesť, že osobitným predpisom podľa prvého z nich a prvým z osobitných
zákonov podľa toho druhého je na základe poznámky č. 31 v O.s.p. práve Exekučný poriadok).

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z prvého zhora citovaných ustanovení vyplýva zásada podpornej použiteľnosti ustanovení O.s.p.
aj v tých prípadoch, v ktorých EP neobsahuje inú (odchylnú) alebo za určitých okolností i žiadnu
úpravu (v ktorom prípade však treba zvažovať ešte i účel a konštrukciu oboch takýchto právnych
úprav a ich prípadnú kompatibilitu - zlučiteľnosť). Druhé z citovaných ustanovení potom zakotvuje
pravidlo nenapadnuteľnosti rozhodnutí vydávaných v exekučných konaniach odvolaniami a tiež potrebu

ustanovenia každej prípadnej výnimky z takéhoto pravidla práve v osobitnom zákone majúcom sa tu
primárne použiť (v exekučnom poriadku). Ide tu tak o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom
súdnom konaní (riadiacom sa výlučne úpravou v O.s.p.), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa možno podať odvolanie takmer vždy a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla -
čiže prípady, kde odvolanie prípustné nie je (v tejto súvislosti porovnaj i ustanovenie § 202 ods. 1 a

ods. 3 O.s.p.). Ak teda EP v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto
je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá) osoba na to
oprávnená. Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním nenapadnuteľného) rozhodnutia je
tak (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych opravných prostriedkov alebo na
Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom

(rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného odvolania naň oprávnenou osobou došlo
k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu porovnaj aj ustanovenie § 374 ods. 4 poslednej vety O.s.p.).

Odvolací súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že možnosť rozhodnutia spôsobom uvedeným vo výroku
napadnutého uznesenia (o nepripustení vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako
vedľajšieho účastníka do exekučného konania) v EP upravená nie je, čo potom logicky spôsobuje aj to,

že EP nemôže upravovať ani prípustnosť odvolania voči takémuto výroku. Pri uplatnení už uvedenýchúvah potom musí byť zrejmé, že ak takéto rozhodnutie v prejednávanej veci vydal sudca, odvolanie
Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, snažiace sa o zvrátenie spôsobu akým súd prvého
stupňa prejednávanú vec posúdil, nebolo prípustné a ako také muselo byť odmietnuté.

V súvislosti s návrhom Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na prerušenie konania
a následné predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. z
dôvodu objasnenia pochybností o možnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní na ochranu
spotrebiteľa, odvolací súd má za to, že v uvedenom prípade nie je potreba predkladať predmetnú
otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko otázka zavedenia inštitútu vedľajšieho účastníctva

je pomerne jednoznačná a konštantná (pozri bližšie Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
číslo III. ÚS 23/2013-8 zo dňa 15. januára 2013, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
211/2011 zo dňa 10. októbra 2012, alebo Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 106/2008
zo dňa 25. novembra 2008). Tunajší súd navyše podotýka, že rozhodnutia, na ktoré sa príslušné
Združenie odvoláva a tvoria súčasť prílohy k odvolaniu, nie sú opatrené doložkou právoplatnosti (čo
znamená, že možno predpokladať ich zmenu/zrušenie odvolacím súdom) a v neposlednom rade sú to

rozhodnutiaprvostupňové,tedanemajúcetakzásadnýprávnyvýznam(najmävsúvislostisichpomerom
k rozhodnutiam inštančné vyšších súdov z hľadiska viazanosti s ich právnym názorom).

Vzhľadom na uvedené, tunajší súd nepovažuje za potrebné postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
konanie prerušiť a súčasne sa obrátiť s uvedenou skutočnosťou na Súdny dvor Európskej únie. Z toho
dôvodu, príslušný návrh (v ktorom navyše plne absentuje / absentujú presne stanovené prejudiciálne

otázky) Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS tunajší súd zamietol, ako nedôvodný.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods.

9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.