Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoE/47/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205226958
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7205226958.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: eurobus, a.s., so sídlom v Košiciach, Staničné
nám. č.9, IČO: 36 211 079, proti povinnému: TOSEKO, spoločnosť s ručením obmedzeným, Ruskov, so
sídlom v Košiciach, Krivá č.23, IČO: 31 693 806, o vymoženie 351,20 eur s príslušenstvom, vedenej u
súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, so sídlom Exekútorského úradu Moyzesová č.34, Košice,
pod sp. zn. EX 1696/05, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo

dňa 25.01.2013, č.k.48Er/1270/2005-8 takto

r o z h o d o l :

Od m i e t a odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného a poverenia k vykonaniu exekúcie č.
5803 018072* vydaného Okresným súdom Košice II dňa 13.10.2005 bol exekúciou poverený súdny
exekútor JUDr.Ing. Karol Mihal.

V zmysle ustanovenia §57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Okresný súd Košice II z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I , oddiel : Sro,
vložka číslo 4976/V, zistil, že povinný bol dňa 9.8.2008 vymazaný z obchodného registra bez právneho

nástupcu. Dôvod výmazu : ex offo výmaz.

Prvostupňový súd právne vec posúdil podľa ustanovení § 19, § 103, § 104 ods.1 O.s.p., § 19 ods.2
a §20a ods.2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že právnická osoba zapísaná v obchodnom
registri alebo inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné
zákony neustanovujú inak. Na základe vyššie uvedených skutočností prvostupňový súd exekúciu podľa
§ 57 ods.1 písm. g ) Exekučného poriadku zastavil, pretože povinný výmazom z obchodného registra

dňa 9.8.2008 stratil hmotnoprávnu spôsobilosť na práva a povinnosti a zároveň aj spôsobilosť byťúčastníkom konania podľa ustanovenia § 19 O.s.p. , čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania.

Z uvedeného dôvodu súd podľa ust.§ 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol v súlade s ustanovením § 203 ods.1 Exekučného
poriadku v platnom znení s poukazom , že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď
nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie je odôvodnené a do značnej miery
kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie a aj v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia
odmeny za odvedenú prácu je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Na základe uvedeného prvostupňový súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor z dôvodu,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd prvého
stupňa postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konane,
svojím rozhodnutím mu odňal právo garantované Ústavou SR a spôsobil, že mu nebola zabezpečená

spravodlivá ochrana jeho práv a právom chránených záujmov, keďže nerešpektoval skutočnosť, že
exekútor má vždy zákonný nárok na trovy exekúcie podľa ust. § 196, § 197 ods.1, § 196 a § 200 ods.
1 EP. Zdôraznil, že exekútor nie je podnikateľom (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.1.2005, sp.
zn. Pl. ÚS 49/03, Nález Ústavného súdu, č. PL: ÚS 21/00 zo dňa 15.11.2000, rozsudok Najvyššieho
súdu SR, č.6 Sž221/00 zo dňa 27.6.2001. Nesúhlasil s názorom súdu, že samotná skutočnosť, že

povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania nemôže mať za následok automatické prenesenie
povinnosti znášať trovy exekúcie za oprávneného, keďže nie sú splnené predpoklady pre použitie §
203 EP nakoľko podľa jeho názoru sa inštitút zavinenia aplikuje v prípade rozhodnutia o trovách iba
vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t.j. oprávnený a povinný a teda v prípade
zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosť súdu rešpektovať zákonný nárok

exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z ust. § 196, § 199 a § 200 ods. 1 a 2 EP. Poukázal na
viaceré rozhodnutia súdov v obdobných veciach , podľa ktorých má súdny exekútor vždy nárok na trovy
exekúcie, a to aj vtedy, ak povinný už neexistuje, pretože zanikol alebo zomrel. Citoval ust. § 196
a nasl. EP a viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých súdny
exekútor nie je podnikateľom a pri výkone svojej činnosti nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu,

pretože vykonáva činnosť zverenú mu štátom na základe predpisov verejného práva. Mal za to, že v
zmysle ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov
a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Možnosť úvahy
má súd iba v tom, ktorý subjekt zaviaže na úhradu trov exekúcie, a to v závislosti od toho, aký je dôvod
zastavenia exekúcie. Ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v povinnom, zaviaže súd na úhradu trov

povinného. Ak však dôvod zastavenia exekúcie spočíva v oprávnenom alebo sú dané dôvody, pre ktoré
povinnému nemôže byť uložená takáto povinnosť, je súd povinný tieto trovy priznať exekútorovi a na
ich náhradu zaviazať oprávneného. Ďalej mal za to , že v danej veci dôvodom zastavenia exekúcie
bola okrem iného aj nemajetnosť povinného a preto mal súd exekúciu zastaviť podľa §57 ods.1 písm.h)
EP a trovami exekúcie zaviazať oprávneného, v nadväznosti na znenie ust.§203 ods.2 EP. Otázka

trov exekučného konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi už bola riešená
Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. II. ÚS 31/04, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov exekúcie
súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou SR garantovaného práva. Podotkol, že ak by súd
nepriznal exekútorovi trovy exekúcie v konaní, ktoré vykonával na základe návrhu oprávneného a v jeho
prospech, svojou rozhodovacou činnosťou by dospel jednak k výkladu zákona nesúladného s ústavou,

ako aj k porušeniu čl. 20 Ústavy SR. Ďalej zdôraznil, že trovy exekúcie nepredstavuje len odmena
exekútora, ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe
„objednanej“ služby oprávneným. Nepriznaním trov exekúcie dochádza nielen k porušeniu základných
práv exekútora, ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv štátom rozhodnutím súdu v nadväznosti
na čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 , čl. 13 ods. 2,3,4 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 2, čl. 58 ods. 2,

čl. 59 ods. 1 v nadväznosti na čl. 152 ods. 4 Ústavy, pretože štát prichádza z dôvodu nerešpektovania
ust. § 196 EP o značnú časť príjmov, ktoré by inak mal, ak by boli trovy priznávané súdmi exekútorovi
v súlade so zákonom. Dochádza k poškodzovaniu štátneho rozpočtu SR, pretože exekútor v daňovýchveciach uplatňuje iba výdavky, nie aj príjmy, ktoré znižujú základ dane z príjmov, čo následne poškodzuje
príjmovú časť štátneho rozpočtu vo výške 20 % ( predtým 19 %) dane z príjmov a taktiež pri dani z
pridanej hodnoty a to vždy keď je exekútor platiteľom tejto dane. Na základe vyššie uvedeného žiadal

súdny exekútor, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Košice II a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Oprávnený a povinný sa k odvolaniu súdneho exekútora nevyjadrili.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol
tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods.
1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože odvolanie smeruje proti
uzneseniu a dospel k záveru, odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie musel odmietnuť podľa §
218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., lebo dospel k záveru, že odvolateľ nie je osobou oprávnenou na podanie
odvolania proti tomuto výroku a proti výroku o trovách konania odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Na doplnenie odôvodnenia a k odvolaniu súdneho exekútora odvolací súd
uvádza nasledovné:

Súdny exekútor v podanom odvolaní namietal, že dôvodom zastavenia exekúcie bola nemajetnosť, čo
znamená že exekúcia mala byť správne zastavená podľa § 57 ods.1 písm.h) EP.

Posudzované exekučné konanie sa začalo dňa 27.09.2005, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku). Po začatí exekučného
konania došlo ku dňu 09.08.2008 k výmazu povinného z Obchodného registra bez právneho nástupcu,

čo bolo dôvodom zastavenia predmetnej exekúcie. Dôvodom zastavenia exekúcie bola teda strata
spôsobilosti povinného byť účastníkom konania.

K výroku ktorým bola exekúcia zastavená odvolací súd ďalej uvádza , že podľa § 218 ods. 1 písm. b)
O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje ( §

201 prvá veta O.s.p. ).

Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhaní súdnych pohľadávok
podľa osobitného zákona (§ 202 ods. 2 O.s.p.).

Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdodmietolodvolanieprotivýrokuozastaveníexekúciesúdneho

exekútora v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie
nie je oprávnený.

K napadnutému výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi odvolací súd uvádza
nasledovné:Súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods.1 písm.g/ Exekučného poriadku, pretože povinný bol dňa 9.8.2008
vymazaný z obchodného registra.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi

odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Zo znenia uvedených ustanovení vyplýva, že v zásade platí, že náklady exekúcie znáša povinný.
Citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto všeobecnej zásady a pripúšťa
možnosť, aby za splnenia tam stanovených podmienok súd zaviazal na náhradu trov exekúcie
oprávneného.

Nakoľko však oprávnený nemohol v deň podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 27.09.2005
predpokladať, že povinný bude vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, nie je preto
dôvod na to, aby súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie.

Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať
za príslušníkov „slobodného povolania“, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej

predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú
súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Na preklenutie prípadných
ťažkostí spojených s financovaním

exekučnejčinnostimôžupožadovaťodoprávnenéhozloženiepreddavku(zálohy).Neposkytnutiezálohy
je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom,
že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného resp. trov exekúcie.

Exekučný poriadok v súčasnosti je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný.
Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 Exekučného poriadku je možné na náhradu trov
zaviazať oprávneného.

Možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov exekúcie, nemusí to
bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (Mutatis - mutandis Van
der Mussele c/a Belgicko z 23.11.1983).

Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť,
že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené

všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré
súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením
pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A,č. 70
Mutatis-mutandis aj I. ÚS SR 196/2006), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie

(v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej
strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď. uznesenie ÚS SR
sp.zn. IV. ÚS 27/2008 z 24.1.2008).

Súdna prax všeobecných súdov aj Ústavného súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o trovách
exekúcie po zániku povinného - právnickej osoby prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom,

zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývojrešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu zo dňa 28.6.2001 č. 23360/08 a č. 31303/08 (by Karol Mihal against Slovakia)
o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny

exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu
pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za
stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone tejto profesie znáša, nie je neprimerané a
nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.
Strata, ktorá súdnemu exekútorovi vznikne po zániku povinného bez právneho nástupcu v súvislosti s

výkonom činnosti súdneho exekútora, nie je majetkom v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Odvolací súd preto podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal ako vecne právne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože súdny
exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a

oprávnenému preukázateľné trovy tohto odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.