Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. apríl 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/122/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4303899127
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4303899127.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. H. č. XX, o
vymoženie sumy 261,90 eura, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k.
6Er/559/2003-27 zo dňa 30.01.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 6Er/559/2003-27 zo dňa 30.01.2012 p o t v
r d z u j e .

2. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,

zároveň vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, náhradu trov exekúcie vo výške 59,16 eura do troch dní od
právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia
odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 22 ods. 2, § 23, § 39 Občianskeho
súdneho poriadku. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol s poukazom na ustanovenie
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 14, § 15, § 22, § 23 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len "vyhláška"). O zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora rozhodol podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa uviedol, že vzhľadom na formuláciu plnomocenstva, ktoré vytvorilo široký priestor
pre konanie a právne úkony splnomocnenca a na neexistujúcu zmluvnú voľnosť pri zvolení si
splnomocneného zástupcu, je možné konštatovať, že pre takéto splnomocnenie je pre obchádzanie
zákona neplatným právnym úkonom, čo následne robí neplatným aj samotnú notársku zápisnicu.
Nakoľko súd považoval notársku zápisnicu za neplatný právny úkon, konanie zastavil.

O náhrade trov exekúcie súd rozhodol tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi ich
náhradu. Trovy exekúcie pozostávajú v zmysle § 22 a § 23 vyhlášky z náhrady hotových výdavkov -
poštovné 12,61 eura, spotrebný materiál - 2,38 eura, cestovné náhrady - 38,64 eura a náhrady za stratu
času vo výške 4,62 eura (§ 23 vyhlášky), celkovo teda vo výške 59,16 eura.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedol,ževzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuexekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že
Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie

požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká
právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu
revíznehopostupunemôženahrádzaťsvojimirozhodnutiamiexekučnýsúd.Namietal,ževšeobecnýsúd

nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi.
Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej
tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru,

že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto
dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný
ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na
základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne

nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal
ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje
o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného

prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením
a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z
ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal, že zástupca povinného žiadny spôsobom
neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo

forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S
poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 podanie označené ako: „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd

konštatoval, že ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného
titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť
pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iní dôvod na to, aby sa v
exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu
ochranu oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom č. 384/2008 Z. z. z 23.09.2008 sa Exekučný

poriadok doplnil o ust. § 42 ods. 3, pričom v prechodnom ustanovení k zákonu č. 384/2008 Z. z.
je uvedené, že na notárske zápisnice vyhotovené pred 15.10.2008 sa tento zákon nevzťahuje. Na
základeuvedenéhomalpretozapreukázané,žezákonumožňovalaaprobovalnotárskuzápisnicu,ktorá
vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo
jej exekúciu. Tvrdil ďalej, že udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu

oprávnenie uznať svoj dlh. Dodal, že ak by povinný zmenil názor, mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Na základe uvedeného preto zdôraznil,
že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jej neprospech. Dodal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku
splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Uviedol ďalej, že jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo
vytrhnutom kontexte v prospech jednej zo zmluvných strán. Zastal názor, že v danom prípade je nutnépožiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu
dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho

výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1
Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v
nasledujúcom znení: 1, Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny

úkonspotrebiteľa,ktorýmámožnosťkedykoľvekodvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o
úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy? 2, Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodovanie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), a
zistil, že je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 20.10.2003, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe Notárskej zápisnice
N1382/2003, NZ54633/2003 zo dňa 01.07.2003, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač. Dňa
31.10.2003 súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Oprávnenýpodanímzodňa18.11.2010navrholzmenusúdnehoexekútora.Následnesúdprvéhostupňa
vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho
jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v
ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že

napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vzťahujúceho sa k
vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver

a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, sa v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho,
aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či
splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstvav notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor v
záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony

osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia
absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli.

Ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba

exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez
návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s

celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že

požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu

Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť

zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium

SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá,
je povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho

práva. Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie
žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa
§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné
v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru (rovnako ako
Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení sp. zn. 16CoE 228/2012 zo dňa 30.08.2012),

že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie užrozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie

konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.