Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. február 2012

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 18Cb/115/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711205425

Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vincent Svoboda

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2012:7711205425.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, samosudca JUDr. Vincent Svoboda, v právnej veci žalobcu: Martin Fiľko,
s miestom podnikania Remetské Hámre 85, IČO: 34833501, zastúpeného advokátom: JUDr. Mário
Holler, Krmanova 16, Košice, proti žalovanému: 2 H s.r.o., so sídlom Vajanského 71, Michalovce, IČO:

36197050, zastúpeného advokátom: JUDr. Miroslav Hospodár, Námestie slobody 13, Michalovce, o
zaplatenie istiny 266,31 EUR s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta do výšky istiny 266,31 EUR.

II. Konanie zastavuje v časti požadovaného úroku z omeškania nad 9% ročne zo žalovanej istiny 266,31
EUR.

III. Náhradu trov konania nepriznáva žiadnemu z účastníkov.

IV. Nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania 9% ročne, zo sumy 47,07 EUR od 21.5.2006
do zaplatenia, zo sumy 47,07 EUR od 1.6.2006 do zaplatenia, zo sumy 54,90 EUR od 4.6.2006 do
zaplatenia, zo sumy 62,37 EUR od 15.6.2006 do zaplatenia, zo sumy 54,90 EUR od 29.6.2006 do
zaplatenia vylučuje na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 21.4.2011 uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie peňažnej
sumy 266,31 EUR s 13% úrokom z omeškania ročne z istiny 47,07 EUR od 21.5.2006 do zaplatenia, z
istiny 47,07 EUR od 1.6.2006 do zaplatenia, z istiny 54,90 EUR od 4.6.2006 do zaplatenia, z istiny 62,37

EUR od 15.6.2006 do zaplatenia, z istiny 54,90 EUR od 29.6.2006 do zaplatenia, titulom zaplatenia
kúpnej ceny za dodaný tovar.

Žalobca pred začatím pojednávania dňa 10.2.2012 zobral žalobu späť v časti požadovaného úroku z
omeškania nad 9% ročne zo žalovanej istiny.

Podľa § 96 ods. 1,3 O.s.p., navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie a to sčasti,
alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom súd konanie zastaví Ak je návrh vzatý späť sčasti súd
konanie v tejto časti zastaví /1/.Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo
pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie či tu
manželstvo je alebo nie je /3/.

Súd v súlade s citovanými ustanoveniami O.s.p. zastavil konanie v časti požadovaného úroku z
omeškania nad 9% ročne zo žalovanej istiny /výrok II. rozsudku/.

Žalobca zotrval na 9% úroku z omeškania ročne zo žalovanej istiny.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu uplatnenej námietky premlčania.

Vykonaným dokazovaním, oboznámením sa s faktúrami žalobcu: č. 2006/0546 zo dňa 30.4.2006 /
č.l.6/, č. 2006/0606 zo dňa 10.5.2006 /č.l.7/, č. 0003906 zo dňa 20.5.2006 /č.l.8/, č. 00069706 zo

dňa 31.5.2006 /č.l.9/, č. 00074906 zo dňa 14.6.2006 /č.l.10/, s inventarizáciou pohľadávok ku dňu
31.12.2007 /č.l.24/, so zoznamom vydaných faktúr k 10.2.2008 /č.l.25/, ako aj s ďalším obsahom spisu,
vypočutím účastníkov konania zistil následovný skutkový stav:

Žalobca ako predavajúci faktúroval žalovanému ako kupujúcemu pekárensky tovar, ktorý faktúroval
nasledujúcimi faktúrami:

-faktúra č. 2006/0546 zo dňa 30.4.2006 splatná 20.5.2006 na sumu 47,07 EUR /1.418.-Sk č.l.6/, č.
2006/0606 zo dňa 10.5.2006 splatná 31.5.2006 na sumu 47,07 EUR /1.418.-Sk č.l.7/, č. 0003906 zo
dňa 20.5.2006 splatná 30.6.2006 na sumu 54,90 EUR /1.653,90 Sk č.l.8/, č. 00069706 zo dňa 31.5.2006
splatná 14.6.2006 na sumu 62,37 EUR /1.879,90.-Sk č.l.9/, č. 00074906 zo dňa 14.6.2006 splatná
28.6.2006 na sumu 54,90 EUR /1.653,90 Sk č.l.10/.

Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 15.7.2011 vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku žalobcom /č.l.19/.

Žalobcavovyjadrenízodňa17.10.2011kodporužalovanéhouviedol,ževznesenánámietkapremlčania
je neopodstatnená, keďže žalovaný podpisom dokumentu: „inventarizácia pohľadávok k 31.12.2007“
uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi a z uvedeného dôvodu začína plynúť pre tento prípad 10-ročná

premlčacia doba v súlade s ust. § 110 Občianskeho zákonníka /č.l.23/.

Žalobca na pojednávaní dňa 10.2.2012 /č.l.38/ ako účastník vypovedal, že medzi účastníkmi nebola
uzatvorenápísomnákúpnazmluvastým,žejednotlivéfaktúrybolidoručovanéodberateľovikupujúcemu
vodičom žalobcu, ktorý rozvážal tovar.

Konateľka žalovaného Dagmar Dilíková na tomto pojednávaní vypovedala, že konateľkou spoločnosti

je od augusta 2008 a v čase, keď došlo k odsúhlaseniu pohľadávok k 31.12.2007 bola splnomocnená
na zastupovanie spoločnosti svojím otcom, ktorý bol od marca 2007 chorý. Ďalej uviedla, že podpísala
aj samotnú inventarizáciu pohľadávok k 31.12.2007 /č.l.24/ s tým, že predtým si záväzky odsúhlasila
s ekonómom spoločnosti. Ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že touto inventarizáciou pohľadávok
odsúhlasila, iba účtovný stav.

Žalovaný na pojednávaní uviedol že nemá námietok voči samotnému nároku, pokiaľ sa týka aj splatnosti
týchto faktúr, namieta, iba premlčanie uplatneného nároku.

Podľa § 120 ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenie
a založenie na zhodnom tvrdení účastníkov.Súd v súlade s týmto ustanovením nevykonal dokazovanie pokiaľ sa týka uzavretia kúpnej zmluvy,
splatnosti faktúr, keďže žalovaný nenamietal dodanie tovaru, ani splatnosť kúpnej ceny.

Z uvedeného dôvodu súd v ďalšom posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania

žalovaným.

Podľa § 387 ods. 1,2 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom /1/.

Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu
uzavretú na dobu neurčitú /2/.

Z citovaného ustanovenia je zrejme, že plynutie času je významnou právnou skutočnosťou s ktorou

zákon spája určité právne následky. Uplynutím zákonom stanovenej premlčacej doby sa právo premlčí.
Ak sa po uplynutí premlčacej doby premlčania dovolá povinná strana, námietkou premlčania, nemôže
právo priznať, alebo uznať súd, ktorý by v takom prípade musel návrh oprávnenej strany zamietnuť.
Aj napriek tomu, že premlčané právo nemožno súdne vymáhať, právo samotné nezaniká a povinný
môže svoj záväzok splniť dobrovoľne, pričom takéto plnenie by nebolo možné považovať za plnenie bez

právneho dôvodu. Všetky ustanovenia obchodného zákonníka upravujúce premlčanie majú kogentnú
povahu, čo znamená, že súd sa nemôže od nich odchýliť.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.

Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Z citovaného ustanovenia je zrejme, že začiatok plynutia premlčacej doby pri právach vymáhateľných
na súde, začína plynúť premlčacia doba zásadne odo dňa keď sa právo mohlo uplatniť na súde /deň
nasledujúci po dni právoplatnosti/.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

Žalovaný k vznesenej námietke premlčania vo svojom vyjadrení zo dňa 17.10.2011 uviedol, že táto
námietka je neopodstatnená, keďže žalovaný dňa 31.12.2007 podpisom dokumentu inventarizácia
pohľadávok k 31.12.2007 uznal svoj záväzok voči žalobcovi /č.l.23/. Žalovaný na pojednávaní upresnil

následky uznania záväzku s poukazom na ustanovenie § 407 ods. 1 Obch. zákonníka podľa ktorého,
ak dlžník písomne uzná svoj záväzok plynie nová 4-ročná premlčacia doba od tohto uznania. Berúc do
úvahy toto uznanie záväzku, nárok bol uplatnený na súde včas.

Žalobca predložil inventarizáciu pohľadávok k 31.12.2007 bez dátumu, na ktorej je nečitateľný podpis a
odtlačka pečiatky žalovaného. K citovanému odsúhlaseniu je zoznam vydaných faktúr ku dňu 10.2.2008

v ktorom zozname sú uvedené všetky faktúry zaplatenie ktorých je predmetom sporu /č.l.25/. V uvedenej
inventarizácii je uvedené, následovné znenie:

„V zmysle § 29 a 30 Zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve Vás žiadame o odsúhlasenie, potvrdenie
správnosti a uznanie našich pohľadávok voči Vašej spoločnosti podľa priloženého rozpisu ku dňu
31.12.2007.K tomuto dňu evidujeme voči Vám pohľadávky v hodnote 83.784,20 Sk.

Jeden exemplár tohto listu s potvrdením správnosti zostatku resp. s pripomienkami prosíme potvrdiť a
vrátiť na hore uvedenú adresu.

V prípade ak do 10-tich dní neobdržíme Vašu odpoveď budeme nami vykazované zostatky požadovať
za správne.“

V uvedenej inventarizácii je v dolnej časti uvedené: „ Vykázaný zostatok: súhlasí - nesúhlasí s Vaším
účtovným stavom, Popis rozdielu“.

Žalovaný na pojednávaní poukázal na znenie inventarizácie pohľadávok, zvlášť na prvá odstavec v
ktorom okrem iného je uvedený aj pojem uznania pohľadávok, z čoho možno vyvodiť, že žalovaná, iba

odsúhlasila správnosť faktúrovaných pohľadávok, účtovného stavu a nemožno z tohto vyvodiť uznanie
záväzku.

Žalovaný na uvedenom pojednávaní predložil súdu aj podanie zo dňa 5.12.2011 /č.l.36-37/ v ktorom
poukázal na obdobnú úpravu § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie vymedzuje predmet
uznania podrobnejšie, než je to v prípade úpravy uznania záväzku v obchodnom zákonníku. Zo

samotného ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka vyplýva, že ide o záväzok, ktorý je predmetom
uznania a zvýrazňuje sa jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami jeho
charakteristiky sú jednak dôvod a jednak výška záväzku /dlhu/. Pri takejto interpretácii vlastne niet
obsahového rozdielu medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku /dlhu/ resp.
predmetu uznania. Samotné uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka,

ktorý je adresovaný veriteľovi. V ďalšom žalovaný poukázal na výkladové pravidlá uvedené v ustanovení
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266 Obchodného zákonníka. V súvislosti s tým poukázal aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. 23Cdo/1082/2007 podľa ktorého, ak sú pochybnosti o
obsahu právneho úkonu zisťuje sa jeho obsah za použitia vykladacích pravidiel uvedených v ustanovení
§ 35 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka a pre obchodné vzťahy špeciálne v § 266 Obchodného zákonníka.

V ďalšom poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. 25Cdo/1650/98, ktorý
upravuje spôsob výkladu právneho úkonu prostriedkami gramatickými, logickými, systematickými. V
závere žalovaný udáva, že okrem toho, že predložená inventarizácia nespĺňa ani právne ani skutkové
znaky uznania záväzku nemožno z nej ani vyvodiť úmysel žalovaného uznať svoj záväzok podľa § 323
ods. 1 Obchodného zákonníka, ale iba úmysel žalovaného odsúhlasiť evidenčný stav z hľadiska jeho

celkového zostatku.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že uznanie záväzku je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku a

jeho význam spočíva najmä v uľahčení procesnej situácie veriteľa v prípade súdneho vymáhania svojho
nárokuvočižalovanémudlžníkovi.Zakladátotižvyvrátiteľnúdomnienku,žezáväzokvuznanomrozsahu
v čase uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda neexistenciu
záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej
možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či

už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol.

Vo všeobecnosti možno vyvodiť záver, že uznanie záväzku je jednostranným prejavom dlžníka o tom,
že uznáva svoj určitý záväzok. Nič však nebráni, aby uznanie záväzku bolo súčasťou dvojstranného
právneho úkonu, dohody medzi veriteľom a dlžníkom ako je to navrhované aj v danom prípade.Proces uzatvárania zmlúv je v obchodnom zákonníku upravený v ustanovení § 269 až § 275, ktorá
úprava pre obchodnoprávne vzťahy je doplnená ustanoveniami občianskeho zákonníka § 43 a nasl.

V danom prípade z inventarizácie pohľadávok predloženej žalobcom je zrejme, že tento urobil návrh vo

vzťahu k žalovanému na odsúhlasenie inventarizácie pohľadávok k 31.12.2007 /č.l.24/, ktorý návrh je
bez dátumu. V odstavci 1 citovaného návrhu je uvedené „V zmysle § 29 a § 30 zákona č. 431/2002 Z.z.
o účtovníctve Vás žiadame o odsúhlasenie, potvrdenie správnosti a uznanie našich pohľadávok voči
Vašej spoločnosti podľa priloženého rozpisu ku dňu 31.12.2007“. Tento návrh treba posudzovať v súlade
s ustanovením § 43a/ ods. 1 Občianskeho zákonníka ako prejav vôle žalobcu smerujúci k uzavretiu

zmluvy.

Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je
v rozpore s jazykovým prejavom

Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak
tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

Pri použití gramatického výkladu v súlade s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka úvodného
odstavca citovanej inventarizácie je zrejme, že žalobca ako navrhovateľ navrhoval jednak odsúhlasenie
správnosti pohľadávok, avšak aj uznanie pohľadávok čo je zvýraznené v uvedenom ustanovení spojkou
malé: „a“. Z citácie uvedeného ustanovenia vyplýva pri použití výkladového pravidla v § 266 ods.
1 Obchodného zákonníka, že žalobca ako navrhovateľ rozlišoval potvrdenie zostatku pohľadávok od

uznania pohľadávok. Pokiaľ by navrhovateľ navrhoval uznanie záväzku v závere inventarizácie by použil
pojem:„uznáva-neuznáva“.Navrhovateľvzávereinventarizácieuvádzapojmy:„súhlasíresp.nesúhlasí
zostatok s účtovným stavom“. Tento záver vyplýva aj z citácie vety uvedenej v inventarizácii:

„V prípade ak do 10-tich dní neobdržíme Vašu odpoveď, budeme nami vykazované zostatky požadovať
za správne“. Sám navrhovateľ používa pojem „vykazované zostatky“ a nie pojem uznania s ktorým spája

správnosť, odsúhlasenie navrhovaného prejavu vôle.

Z uvedených dôvodov súd pri použití výkladových pravidiel vyššie citovaných dospel k záveru, že toto
odsúhlasenie inventarizácie pohľadávok k 31.12.2007 nemožno považovať za uznanie záväzku, ale iba
za odsúhlasenie účtovného stavu faktúrovaného faktúrami žalobcu.

V súlade s uvedeným právnym názorom je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky zo dňa 31.7.2007 sp. 32Odo/1248/2005 podľa ktorého, žalovaná mala uznať svoj záväzok
tým, že bez pripomienok podpísala listinu označenú ako: „inventarizácia pohľadávok“. K tomuto súd
uzavrel, že: „Žalovaná do dopisu žalobcu len pripojila svoj odtlačok razítka a podpis s uvedením miesta
a dátumu tohto podpisu bez toho, aby uviedla akýkoľvek ďalší text z ktorého by bolo možné vyvodiť jej
vyjadrenie vôle smerujúce k uznaniu záväzku. V posudzovanom prípade však nemožno z dopisu veriteľa

označeného ako inventarizácia pohľadávok, ku ktorému dovolateľka ako dlžník len pripojila bez ďalšieho
komentára podpis hlavnej účtovníčky, vyvodiť jej úmysel uznať svoj záväzok s účinkami vymedzenými
v ustanovení § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale iba úmysel odsúhlasiť stav evidencie faktúr z
hľadiska ich úhrady“.

Vdanomprípadejerozdiel,ibavtom,žežalovanáokrempečiatkyapodpisuuviedladovetok:„Vykázaný

zostatok súhlasí s Vaším účtovným stavom“. Uvedený dovetok však nijako nemení právny názor
vyslovený Najvyšším súdom vyššie citovaný, keďže z odsúhlasenia vykázaného zostatku nemožno
vyvodiť záver o uznaní záväzku.

Z uvedených dôvodov súd dospel k názoru, že túto inventarizáciu pohľadávok k 31.12.2007 nemožno
považovať za uznanie záväzku a z tohto dôvodu nemožno aplikovať na daný prípad ustanovenie § 407ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník písomne uzná svoj záväzok plynie nová 4-ročná
premlčacia doba od tohto uznania.

Keďže v danom prípade nedošlo k uznaniu záväzku nová premlčacia doba nezačala plynúť od jeho

uznania, ale táto premlčacia doba začala plynúť u každej jednotlivej faktúry deň nasledujúci po splatnosti
faktúry v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka. U faktúry č. 2006/0546 splatnej
20.5.2006 uplynula premlčacia doba 21.5.2010, u faktúry č. 2006/0606 splatnej 31.5.2006 uplynula
1.6.2010, u faktúry č. 00003906 splatnej 3.6.2006 uplynula 4.6.2010, u faktúry č. 00069706 splatnej
14.6.2006 uplynula 15.6.2010, u faktúry č. 00074906 splatnej 28.6.2006 uplynula 29.6.2010.

Z uvedeného dôvodu je nárok žalobcu premlčaný, keďže žaloba bola doručená na súd 21.4.2011, teda

po uplynutí premlčacej doby. S poukazom na ustanovenie § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka súd
nárok žalobcu na zaplatenie istiny zamietol, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania aj pokiaľ sa týka príslušenstva z uplatnenej istiny s poukazom
na to, že príslušenstvo zdieľa osud istiny a z tohto dôvodu je taktiež premlčaný.

Súd sa s týmto názorom nestotožňuje, keďže premlčanie úrokov môže plynúť samostatne, čo závisí

od premlčania samotnej istiny, pretože veriteľovi možno priznať úroky z omeškania len do okamihu ku
ktorému je istina premlčaná.

Keďže od premlčania istiny závisí aj premlčanie úroku z omeškania zvlášť doba premlčania, ktorá
je rozhodujúca pre posúdenie dokedy možno úrok priznať, súd nárok žalobcu na zaplatenie úroku z
omeškania vylúčil na samostatné konanie s poukazom na ustanovenie § 112 ods. 2 O.s.p. o ktorom

rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Úspešný žalovaný má právo na náhradu trov konania, keďže tento náhradu trov konania nepožadoval,

súd rozhodol tak, že nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde v 3
vyhotoveniach s prílohami, okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie, proti ktorému výroku
odvolanie nie je prípustné.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podľa § 42 ods. 3 O. s. p., to znamená musí byť
z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí

byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa dovolateľ domáha.

Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak účastník dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, môže sa svojho práva
domáhať návrhom na vykonania exekúcie.