Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. máj 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoPr/13/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711202138
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6711202138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa A.. Y. P.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., M. R. Y. XX, právne zastúpeného JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Timravina 9, proti žalovanému SENOBLE
Central Europe, s.r.o., so sídlom Zvolen, T. G.Masaryka 8580, IČO: 31629857, právne zastúpenému
JUDr. Dušanom Paulíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Banská Bystrica, Kukučínova
18, o zaplatenie 25.582,98 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 15C/81/2011-179 zo dňa 28. 09. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom, v poradí druhým, okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 25.582,98 € spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania, počnúc od 28.5.2011 až
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom
prvýkrát dňa 02. 12. 2011, ktorým priznal navrhovateľovi náhradu škody uplatňovanú vo výške 25.582,98
€ spolu s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti nárok navrhovateľa zamietol ako nedôvodný. Proti
rozhodnutiu okresného súdu v časti týkajúcej sa výplaty škody spolu s príslušenstvom podal v zákonom
stanovenej lehote odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.

zn. 16CoPr 4/2012 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi vyššie uvedenú sumu spolu s príslušenstvom, ako aj v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania. Vo zvyšku zostalo rozhodnutie prvostupňového súdu nedotknuté.
Vzhľadom na zrušujúce uznesenie krajského súdu okresný súd opätovne konal o návrhu navrhovateľa,
ktorý sa podanou žalobou domáhal vyplatenia škody, ktorá mu vznikla v dôsledku vyslovenia neplatnosti
manažérskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania v časti článku IX., ods. 2., podľa ktorého bolo
medzi účastníkmi dohodnuté, že v prípade rozviazania pracovného pomeru má zamestnanec nárok na

cieľovú odmenu vo výške 10-násobku mesačnej mzdy.

V odôvodnení rozhodnutia (v poradí druhého) okresný súd uviedol, že sa v zmysle právneho záveru
krajského súdu zaoberal všetkými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú
bývalému zamestnancovi v zmysle ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 03. 2002,
v nadväznosti na spoločné ustanovenia o zodpovednosti zamestnávateľa, ktoré sú upravené v § 205a
až 205d Zákonníka práce v znení platnom do 31. 03. 2002. Opätovne vyhodnotil, že v preskúmavanej
veci neplatnosť právneho úkonu, a to manažérskej zmluvy v časti IX. bod 2. bola spôsobená oboma
účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu. Náhrada škody, ktorej sa navrhovateľ domáha, má odčiniť ujmu,

ktorá mu vznikla práve v dôsledku neplatnosti tejto manažérskej zmluvy, na základe ktorej by mu patrilo
vyplatenie cieľovej odmeny. Konštatoval, že sú splnené všetky podmienky zodpovednosti odporcu akozamestnávateľa za škodu spôsobenú mu touto neplatnosťou, keď ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce v
znení do 31. 03. 2002 vyžaduje neplatnosť právneho úkonu, čo v konkrétnom prípade bolo vyslovené
v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6C/81/2004. Neplatnosť uvedenej

manažérskej zmluvy nespôsobil výlučne navrhovateľ. Ako zamestnanec túto zmluvu, ktorá mu bola
zamestnávateľom predložená podpísal, a táto ho mala motivovať k lepším výsledkom. Zodpovednosť
odporcu ako zamestnávateľa na vyvolaní neplatnosti manažérskej zmluvy, ktorú spôsobil odporca
ako zamestnávateľ je preto zrejmá. Keďže práve v dôsledku neplatnosti manažérskej zmluvy vznikla
navrhovateľovi ako zamestnancovi škoda spočívajúca v zmenšení majetku o to, o čo by sa jeho majetok

zväčšil, keby manažérska zmluva bola platná a jemu by bola vyplatená cieľová odmena spočívajúca
v desaťnásobku základnej mzdy, mal okresný súd preukázanú i príčinnú súvislosť medzi neplatnosťou
právneho úkonu a škodou, ktorá navrhovateľovi vznikla. Naviac, v dôsledku uplatnenia svojho nároku
na výplatu cieľovej odmeny v konaní pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6C/81/2004 došlo aj k
reálnemuzmenšeniujehomajetkutým,žemalfinančnévýdavkyvsúvislostistýmtokonanímnaodmenu
advokátovi.Škodu,ktorázamestnancovivzniklapovažovalzaškoduskutočnú,zaktorúpovažovalnajmä

ujmuspočívajúcuvzmenšenímajetkovéhostavunavrhovateľa,ktorávzniklavdôsledkuškodnejudalosti
a v príčinnej súvislosti s ňou. Okrem istiny, ktorú navrhovateľovi súd týmto rozhodnutím priznal, rozhodol
aj o úroku z omeškania. Tento bol priznaný v súlade s ust. § 517 ods. 1 a 2 OZ a v spojení s nariadením
vlády SR č. 87/1995, ktorý úrok z omeškania priznal súd od 28. 05. 2011, teda odo dňa nasledujúceho
po dni, kedy sa odporca dozvedel o tom, že si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody, teda odo

dňa nasledujúceho po dni, kedy prevzal žalobu spolu s predvolaním na pojednávanie. Súd mal za to,
že odporca sa až týmto okamihom dozvedel o tom, že sa žalobca domáha vyplatenia škody v dôsledku
neplatnosti právneho úkonu, a teda až týmto okamihom priznal úrok z omeškania.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 151 ods. 3 O. s. p..

Proti prvostupňovému rozhodnutiu (v poradí druhému) podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. §

204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie odporca. Uviedol, že rozsudok okresného súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namieta, že okresný súd sa nezaoberal a nikde neuvádza,
ktorú právnu povinnosť mal odporca porušiť. Naviac, sám navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdil, že mu
vznikla škoda vo výške 25.582,98 € z titulu ušlého zisku, pretože sa jeho majetok nerozmnožil o cieľovú

odmenu vo výške desaťnásobku jeho základnej mzdy. Navrhovateľovi preto žiadna škoda nevznikla a už
vôbec nie škoda skutočná, ktorú by bolo možné nahradiť podľa pracovnoprávnych predpisov. Plnenie,
ktorého sa navrhovateľ domáha, nebolo možné podľa vtedajších pracovnoprávnych predpisov, teda v
čase, kedy došlo k uzavretiu manažérskej zmluvy, dohodnúť, na ktorú skutočnosť poukazoval i rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/46/2009 zo dňa 19. 03. 2009. Pokiaľ nebolo navrhovateľovi

poskytnuté dohodnuté plnenie, ktoré bolo dohodnuté v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi, nemôže
byť nikdy toto plnenie škodou (ušlým ziskom), majetkovou ujmou, na ktorú by mohol mať zamestnanec
právny nárok. Opätovne poukázal na ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého, ak zamestnanec
nespôsobil neplatnosť právneho úkonu výlučne sám, musia byť uspokojené ako náhrada škody všetky
jeho pracovnoprávne nároky, či už vyplývajú zo zákona, kolektívnej zmluvy alebo z vnútorného

predpisu zamestnávateľa. Opätovne trval na tom, že dohodnutý nárok nie je pracovnoprávnym nárokom.
Zdôraznil, že podľa pracovnoprávnych predpisov nie je možné zamestnancovi priznať ako náhradu
škody ušlý zisk, ale len náhradu škody skutočnej. Prvostupňový súd tak vytvoril neprijateľnú konštrukciu,
ktorou zamenil ušlý zisk a skutočnú škodu navzájom, resp., ktorou spojil ušlý zisk a skutočnú škodu do
jedného pojmu, hoci v právnej teórii a súdnej praxe, ide jednoznačne o dve samostatné zložky tvoriace

obsah pojmu škoda. Pokiaľ ide o škodu, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku zmenšenia
majetku navrhovateľa tým, že mal finančné výdavky v súvislosti s konaním vedeným pred Okresným
súdom Zvolen pod sp. zn. 6C/81/2004 a na odmenu advokátovi, uvedené výdavky navrhovateľa na
advokáta nemajú žiadnu príčinnú súvislosť s neplatnosťou manažérskej zmluvy, a to z dôvodu, že
„uzavretie tejto zmluvy bola slobodná vôľa navrhovateľa podať takýto návrh voči odporcovi, pričom

v danom súdnom konaní bol následne neúspešný, a teda sa zjavne nedôvodne domáhal nároku na
súde“. Uvedenú odmenu by bol naviac povinný zaplatiť i v prípade, keby súd rozhodol, že predmetné
ustanovenie manažérskej zmluvy je platné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamieta.Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že okresný súd sa s návrhom
navrhovateľa v celom rozsahu vysporiadal a odôvodnenie jeho rozsudku na str. 3 a 4 je v súlade s
ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR č. k. 1Cdo 123/2009 s tým, že ustanovenia upravujúce následok neplatnosti právneho úkonu, ako
aj povinnosť zamestnávateľa nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, boli identické tak pokiaľ ide o
úpravu Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002, ako aj úpravu po uvedenom období v zmysle zák.
č. 311/2001 Z. z. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods.
1, 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil v celom rozsahu
ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v súlade s predchádzajúcim uznesením krajského súdu, ktorým
bol jeho v poradí prvý rozsudok vo veci samej zrušený, vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k
najzásadnejším argumentom uvádzaným odporcom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Odvolací súd tak poukazuje na námietku
odporcu, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne tak vyvodil
nesprávne právne závery. Naopak, okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou odporcu, na ktorú
poukazoval už v pôvodnom odvolaní proti jeho v poradí prvému rozsudku, ako aj počas ďalšieho

konania, vysporiadal. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnom
nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale
i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania je takmer zhodný s obsahom

písomných vyjadrení a podaní odporcu počas celého prvostupňového konania, je totožný s odvolaním,
ktoré bolo podané voči v poradí prvému rozsudku okresného súdu. Odporca teda v odvolaní neuvádza
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal všetkými predpokladmi zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi v súlade s ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce

účinného do 31. 03. 2002. Neplatnosť právneho úkonu, a to manažérskej zmluvy (resp. jej časti),
bola konštatovaná právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/81/2004 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/46/09 zo dňa 19. 03. 2009. V dôsledku
neplatnosti tohto právneho úkonu, ktorú neplatnosť nespôsobil výlučne sám navrhovateľ, teda
zamestnanec, došlo ku skutočnosti, že navrhovateľovi nebola vyplatená „cieľová odmena“. Okresný súd

preto správne konštatoval, že navrhovateľovi vznikla škoda spočívajúca v zmenšení majetku o to, o čo
by sa jeho majetok zväčšil, keby ustanovenie manažérskej zmluvy bolo platné a mal by nárok na výplatu
tejto odmeny. Námietka odporcu, že plnenie, ktoré bolo medzi účastníkmi konania dohodnuté bolo v
rozpore s pracovnoprávnymi predpismi, a teda nemôže byť škodou, na ktorú by mohol mať zamestnanec
právny nárok, odvolací súd uvádza, že k uzavretiu manažérskej zmluvy došlo medzi účastníkmi zmluvy,

kde navrhovateľ vystupoval ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ. Išlo teda o pracovnoprávnyvzťah, na základe ktorého došlo k uzavretiu spornej zmluvy, resp. jej časti. Pokiaľ bolo právoplatným
rozhodnutím konštatované, že uvedený právny úkon, teda uzavretie zmluvy, resp. jej časti je neplatné,
vychádzajúc z právneho záveru, že medzi účastníkmi konania išlo o pracovnoprávny vzťah, je nutné

aplikovať ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002, ktorá zodpovednosť je
zodpovednosťou objektívnou bez ohľadu na zavinenie ktoréhokoľvek účastníka, ako aj bez ohľadu
na to, či manažérska zmluva, resp. jej časť bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi.
I v tomto prípade znáša zodpovednosť zamestnávateľ a následne je z toho nevyhnutné vyvodiť i
jeho zodpovednosť v zmysle ust. § 205b Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002. Ak odporca

spochybňuje, že škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla je škodou skutočnou, v tomto prípade aj odvolací
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 123/2009, kde najvyšší
súd konštatuje, že skutočnou škodou je aj to, o čo by sa majetok navrhovateľa zväčšil, keby zmluva
(bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu, manažérsku a pod.) bola platná a z titulu tejto zmluvy
mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny. Ustanovenie § 243 ods. 4 Zákonníka práce
účinného do 31. 03. 2002, ale i v súčasnej dobe platné ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce č. 311/2001

Z. z., naďalej zachováva zvýšenú ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu. Aj v
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 4601/2007 zo dňa 18. 12. 2008, ktorý rozhodoval o
škode s priamou aplikáciou ust. § 243 ods. 4 a § 187 ods. 2 Zákonníka práce, bolo konštatované,
že neplatnosť dojednania o tzv. konkurenčnej doložke obsiahnutej v pracovnej zmluve nepochybne
nespôsobil navrhovateľ výlučne sám a nemôže mu, ako to vyplýva z ust. § 243 ods. 4 Zákonníka

práce, byť neplatnosť právneho úkonu na ujmu a odporca je mu preto povinný podľa ust. § 187 ods. 2
Zákonníka práce vzniknutú škodu nahradiť. Aj v tomto prípade bola navrhovateľovi priznaná škoda, ktorá
vznikla, resp. ktorá mohla vzniknúť v dôsledku toho, že zamestnanec po skončení pracovného pomeru
nevykonával výhodnejšiu zárobkovú činnosť len preto, že dodržoval svoj záväzok z dojednania o tzv.
konkurenčnej doložke napriek tomu, že toto dojednanie bolo neplatné. Uvedené charakterizuje potrebu

chrániťzamestnancapredzneužívanímsilnejšiehopostaveniazamestnávateľa.Ajzosamotnéhoznenia
čl. IX. bod 2. manažérskej zmluvy vyplýva, že toto ustanovenie bolo zahrnuté do manažérskej zmluvy
s cieľom poskytnúť navrhovateľovi ako zamestnancovi odmenu vzhľadom na nástup do nestabilných
podmienok ohľadom majetkových vzťahov a tiež s poukazom na jeho úlohu intenzívne pracovať na
dosiahnutí stabilizácie. Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú

povahu, čo znamená, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu uzavrieť len také zmluvy, resp.
dohody, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi a ich zmluvná voľnosť sa môže uplatniť iba
tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú (dovoľujú). V prípade, že pracovnoprávne predpisy
odchylnú úpravu práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neumožňujú, treba takúto
úpravu považovať za nedovolenú a takýto záver neodporuje ani ust. čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona

č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Ak navrhovateľ splnil podmienky
upravené v manažérskej zmluve a aj napriek tomu mu táto odmena vyplatená nebola, nemôže byť
na ťarchu navrhovateľa ako zamestnanca, že zmluva bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi
predpismi.

Ani námietku odporcu uvedenú v odvolaní, že výdavky navrhovateľa na advokáta v konaní vedenom

pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6C/81/2004 nemajú žiadnu príčinnú súvislosť s neplatnosťou
ustanovenia odseku 2. časti IX. manažérskej zmluvy, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. V prípade
výdavkov navrhovateľa na advokáta v konaní, v ktorom bola právoplatne konštatovaná neplatnosť
právneho úkonu, z ktorého navrhovateľovi, ako zamestnancovi vznikla škoda (odôvodnenie viď vyššie),
je reálnym zmenšením majetku navrhovateľa, ktorý sa dôvodne domáhal vyplatenia cieľovej odmeny,

k vyplateniu ktorej dobrovoľne zo strany zamestnávateľa nedošlo. Len na základe žaloby podanej v
konaní pred Okresným súdom Zvolen č. k. 6C/81/2004 bolo možné, aby navrhovateľ uplatnil svoje práva
vo vzťahu k odporcovi ako zamestnávateľovi, keď už touto žalobou sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
odmeny v súlade s manažérskou zmluvou. Okolnosť, že práve v tomto konaní bola konštatovaná
neplatnosť samotnej časti manažérskej zmluvy síce zmenila charakter jeho nároku, ktorý je v súčasnej

dobe uplatňovaný z dôvodu náhrady škody v zmysle ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce v znení do 31.
03. 2002, avšak konanie bolo vedené za účelom zaplatenia cieľovej odmeny, keďže k nej nedošlo zo
strany odporcu dobrovoľne. Navrhovateľovi neostávala iná možnosť, ako brániť sa v súdnom konaní.
Aj v tomto prípade je teda daná príčinná súvislosť medzi neplatnosťou právneho úkonu a škodou na
strane navrhovateľa spočívajúcou vo vyplatení odmeny advokátovi v konaní vedenom pred Okresným

súdom Zvolen sp. zn. 6C/81/2004.Prvostupňový súd preto správne právne odôvodnil prečo návrhu vyhovel, keď boli naplnené súčasne
všetky zákonom určené predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu ako zamestnávateľa. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa,

a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p., podľa
ktorého,akodvolacísúdrozhodujeoodvolaníprotirozhodnutiuvovecisamej,ktorýmnebolorozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd

prvého stupňa.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.