Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. november 2011

Súd: Okresný súd Bánovce n/B
Spisová značka: 3Er/611/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211204002
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Šišková
ECLI: ECLI:SK:OSBN:2011:3211204002.1

Uznesenie
Okresný súd Bánovce nad Bebravou v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou Advocate,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 36865141, proti povinnému: J. A., bytom V. U. č. XXX,
o vymoženie 622,53 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava,
Záhradnícka č. 60, o udelenia poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 13.09.2011 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený návrhom zo dňa 26.07.2011 navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému na podklade
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, vydaného JUDr. Michalom Rašlom, rozhodcom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava,
Karloveské rameno č. 8, sp. zn. L. XXXXX/XX zo dňa 16.03.2011, na základe ktorého bol povinný
zaviazaný plniť oprávnenému pohľadávku 622,53 Eur s príslušenstvom.

Dňa 13.09.2011 doručil súdny exekútor Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe pripojeného exekučného titulu a návrhu oprávneného. K
návrhu a žiadosti o udelenie poverenia bola zároveň pripojená zmluva o úvere zo dňa 18.09.2009, ktorej
súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru a tiež Zmenka zo dňa 18.09.2009.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 31 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd rozhoduje v
súlade so zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi rozhodcovského konania a vezme do úvahy obchodné
zvyklosti vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Rozhodcovský
súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv
spotrebiteľa.

Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd musí rozhodnúť
o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas
rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Nemožno prisúdiť, čo
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné.
Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý nemožno prisúdiť plnenie vzťahuje len na časť zmluvy,
nemožno prisúdiť plnenie týkajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy zmluvy alebo jej obsahu alebo
z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného
obsahu. Pokiaľ uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy predchádzala nekalá obchodná praktika, nemožno
prisúdiť plnenie v celom rozsahu.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok
je rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa
odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné
plnenie na základe zmenky. Poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi
konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Účastníci konania zabezpečili svoj
iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou /blankozmenkou/ vystavenou dňa 18.09.2009, kde povinný
vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo
záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku,
oprávnený vyplnil dňa 31.05.2010 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 518,-
€ s dátumom začiatku úročenia dňa 22.03.2010 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa
07.06.2010. Po preskúmaní podmienok na vedenie rozhodcovského konania, rozhodcovský súd vyhovel
žalobe v celom rozsahu, pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový
záväzkový vzťah na základe zmenky vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky. Po doplnení v
zmenke absentujúcich údajov ide o vlastnú zmenku žalovaného "bez protestu" a na "platenie predložiť v
lehote 4 rokov od vystavenia", vyplnenú žalobcom dňa 31.05.2010 v zmysle dohody o vyplnení zmenky.
Zmenková suma 622,53 € pozostáva z istiny vo výške 305,00 €, poplatku za zasielanie upomienok vo
výške 28,- €, známeho príslušenstva vo výške 289,53 €, zmluvnej pokuty vo výške 0,00. Okrem toho
rozhodcovský súd priznal oprávnenému i zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 333,- Eur
od 16.11.2010 do zaplatenia a zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 333,- Eur od 16.11.2010
do zaplatenia. Rozhodcovský súd konštatoval, že kauzálny vzťah zo zmenky, t.j. zmluvu o úvere nie je
možné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože tento vzťah nie je
vzťahom spotrebiteľským. Povinný pri uzavretí zmluvy vyhlásil, že si úver berie na účel, ktorý vylučuje
jeho postavenie spotrebiteľa. Vychádzal pritom zo smernice Rady č. 93/13, čl. 2 písm. b) a totožného

znenia čl. 3 smernice EP a Rady č. 2008/48 o spotrebiteľských úveroch. Pretože Občiansky zákonník sa
od tejto právnej úpravy odkláňa, použil eurokonformný výklad. Poukázal na to, že povinný ani zmenkový
vzťah nenamietal a túto jeho nečinnosť nemôže suplovať rozhodcovský súd.

Oprávnený pripojil k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere uzavretú dňa 18.09.2009, z ktorej vyplýva,
že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 300,- Eur za poplatok 288,- Eur, pričom povinný
sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom 288,- Eur v 12. mesačných splátkach po 49,- Eur počnúc dňom
17.10.2009. V zmluve je označený povinný svojim menom, priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi,
vrátane prehlásenia, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania. Na zmluve
je podpis povinného s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti
uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ)
vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 17. VPPÚ je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že
v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným
zákonníkom. V článku 14. VPPÚ pod názvom Dohoda o vyplnení zmenky, je zakotvená nasledovná
dohoda: "Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto
úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remintentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmeny
zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na
zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný
okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok,
alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať
zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia
zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. V článku 15. VPPÚ sa zmluvné
strany, ručiteľ a dlžník prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto
zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmenky a zmenky. Účastníci ďalej uzavreli
rozhodcovskú doložku s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského
vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody
o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, Karloveské rameno
č. 8, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, súd po dôkladnom preskúmaní rozhodcovského
rozsudku, pripojenej zmluvy o úvere a všeobecných zmluvných podmienok, dospel k názoru, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné zamietnuť pre rozpor exekučného titulu so
zákonom.

Podľa § 52 ods. 1 - ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka ).

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch právne vzťahy, ktoré vznikli pred
11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov,
ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ustanovenia § 10 ods. 2 a 3,
§ 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu
neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať
spotrebiteľský úver.

Podľa § 25 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na zabezpečenie nárokov veriteľa
zo spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom sa do 31. decembra 2010 vzťahujú ustanovenia
doterajších predpisov.

Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.12.2009
tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zákon sa nevzťahuje na zmluvy a)
o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré nezabezpečujú
prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek
poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru
jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR; ak je na rovnaký
účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn
všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe
sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi
splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ
platí počas ich poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona
2a) pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré
prevládajú na trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo
výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby
prevládajúce na trhu. Zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných
prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je
dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6. Kreditnou kartou na účely tohto zákona sa rozumie platobná karta, ktorá
umožňuje dlžníkovi prístup k peňažným prostriedkom čerpaným do výšky úverového limitu povoleného
veriteľom a dohodnutého s dlžníkom.

Podľa § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
30.11.2009 veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj
predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
30.11.2009 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

Podľa § 4 ods. 3 veta druhá zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
30.11.2009, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a),
b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.11.2009
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Súd s poukazom na citované ustanovenia právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou
označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. V danej veci
je ďalej nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo
preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania, tak ako je vyplnené v
predtlači textu zmluvy o úvere, a tak ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného titulu, však nie je v konaní
preukázaný. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver
bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí
takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver
majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným
preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí
úveru na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie/ povolanie
odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa
vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť
nesplnil, preto súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon
zamestnania" v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného malo
rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t.j. súd na vec musel aplikovať i
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 17 VPPÚ obsahuje klauzulu
v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o
úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie
§ 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od
výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

Vzhľadom na uvedené, keď súd ustálil, že medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa
28.09.2009 vznikol spotrebiteľsko - zmluvný vzťah, treba predovšetkým konštatovať, že predmetná
zmluva o úvere neobsahuje základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2
písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov,
ďalej len "RPMN". Tento nedostatok spája zákon s následkom, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. RPMN má totiž za cieľ chrániť spotrebiteľa, ktorý umožňuje spotrebiteľovi
identifikovať v jednom čísle všetky úroky a poplatky spojené so spotrebiteľským úverom. Rozhodcovský
rozsudok pritom nie je preskúmateľný v tom zmysle, že z neho nie je možné vyvodiť, čo z priznanej
istiny predstavuje nevrátené peňažné prostriedky a čo nedovolené úroky a poplatky, a to s poukazom
na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcovským súdom odôvodnený výlučne len ako

plnenie z vlastnej zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení
zmenky. Aj právne zdôvodnenie priznania nároku oprávnenému, o ktoré sa opieral rozhodcovský súd,
vychádza len zo zákona č. 191/1950 Sb. zmenkový a šekový.

Súd pritom považuje zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený
vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy,
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech
spotrebiteľa ( § 53 ods. 4 písm. i), k), o) Občianskeho zákonníka ) a sleduje cieľ obísť právne predpisy
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Takáto dohoda o vyplnení zmenky a jej následné použitie je v rozpore
s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

V zásade je potrebné uviesť, že spotrebiteľské právo nevylučuje prijať od dlžníka zmenku, avšak len na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, ktorá úprava je obsiahnutá v § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to len za určitých, presne stanovených podmienok. V
praxi sa však tento inštitút ukázal ako ľahko zneužiteľný v neprospech spotrebiteľa a preto súčasná
koncepcia spotrebiteľského práva je založená na princípe zákazu splniť dlh zmenkou alebo šekom ( viď
dôvodová správa k zákonu č. 568/2007 Z. z..).

Dohoda uzavretá v článku 14 všeobecných zmluvných podmienok umožňuje vystaviť povinnému
zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré
údaje za určitých podmienok môže vyplniť oprávnený, ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený
v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku
dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský
vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na
vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd
vyhodnotiť ako neprijateľnú, a tým neplatnú zmluvnú podmienky v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho
zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako i
dojednanie, rozporné s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Takouto dohodou
veriteľ /oprávnený/ jednostranne zmenil podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom
oprávnený dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so
zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o zmenkový úrok 0,25% denne z dlžnej sumy, t. j. 91,25% ročne, ktorý predstavuje úrok z
omeškania, je zrejmé, že tento si oprávnený "pripravil" v zmenke, ktorú povinný podpísal pri uzavretí
zmluvy. Takto špecifikované úroky z omeškania nie sú dojednané ani v zmluve, pretože v čl. 6 VPPÚ
zmluvy si účastníci dohodli, že ak sa stane celý dlh splatný naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere už bola účinná
nová právna úprava, smerujúca k ochrane spotrebiteľa a podľa § 369 ods. 1 veta tretia Obchodného
zákonníka, na ktorého použitie odkazuje i samotná zmluva (VPPÚ), ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej
zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej
podľa predpisov občianskeho práva. Oprávnený teda v rozpore so zákonom i s vlastnou zmluvou voči
povinnému uplatňuje "zmenkový" úrok v uvedenej výške.

Pokiaľ teda rozhodcovský rozsudok priznal plnenie oprávnenému na základe zmenky a len na základe
zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, je potrebné
konštatovať, že plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku je v rozpore s § 52 ods. 2, § 53 ods.
1, ods. 2, § 53 ods. 4 písm. k), o) Občianskeho zákonníka, resp. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je pritom zrejmé, že oprávnený ako dodávateľ mal znenie tohto
zmluvného dojednania vopred pripravené vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré používa vo
všetkých prípadoch. Súd ďalej dodáva, že rozhodnutie rozhodcu, ktorý zo spotrebiteľského vzťahu
vytvoril bezkauzálny vzťah zo zmenky, vylučuje akékoľvek inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa,

čím porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a výrazne preberá len argumenty
oprávneného. Z dôvodov uvedených vyššie je potom zrejmé, že oprávnenému neprináleží ani zákonný
úrok v zmysle § 191/1950 Sb. vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy.

Ďalej súd dospel k záveru, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal v rozpore so zákonom istinu a úroky z
úveru v prospech oprávneného a rozhodol tak na základe rozhodcovskej žaloby, ktorou žiadal oprávnený
prisúdiť tieto nedovolené plnenia, povinný ako spotrebiteľ nesmie doplácať na nezákonnosť postupu
oprávneného a rozhodcovského súdu, a tieto náklady na rozhodcovské konanie nemôžu byť od neho
vymáhané. Trovy rozhodcovského konania, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemožno vzhľadom na uvedenú situáciu a za použitia princípu
proporcionality pripísať na vrub povinného. Bolo by to nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi.
Otázka trov rozhodcovského konania je vzhľadom na uvedené predovšetkým otázkou vzťahu medzi
rozhodcom a oprávneným.

Súd taktiež uvádza, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní
podľa úpravy uvedenej vyššie. Rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je záväzný len pre účastníkov
konania v rozsahu ako právoplatný rozsudok súdu. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, musí súd v zmysle citovaného
ustanovenia v exekučnom konaní v tomto štádiu exekúcie zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v celom rozsahu, pričom následne dôjde k úplnému zastaveniu exekučného konania

Ak by za daného stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je
to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ
nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno).

Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu
spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna
kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v tomto
smere treba aj uviesť prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa pri súdnej
kontrole ,,zvezie "aj pohodlnejší spotrebiteľ, no treba počítať s množstvom priemerných spotrebiteľov,
ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde o bezbrehú
ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie
(čl. 169, čl. 7 Ústavy SR), a to v záujme vyššej kvality života ľudí.

Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože núti
spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná
zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje
dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej
doložky). Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie
prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto
právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadri len v podobe rozhodcovskej doložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade
nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich spotrebiteľskú zmluvu.
Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva
zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj
osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať,
je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam.

Nakoľko rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých
prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská
doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na výkon exekúcie. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ
podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu.

Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl.
ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná.

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách "Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok".

V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia
a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v
Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských
zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených
prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v
Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98),
Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor
o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho
alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle
presného znenia a účelu tejto smernice.

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že "ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, bod 32, ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira)".

Podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 má považovať
za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku
treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia
C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať.

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa".

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so
všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo
strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická
rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05,
Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).

Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu
ako nekalú. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu ísť aj nad rámec
týchto podmienok. Naopak, ak by súd nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že
by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu a musel by odklon odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo
súdnych rozhodnutí v obdobných veciach ( rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko).

Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania
mu "vnúti" štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.

Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak,
aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe
predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo
dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje,
že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle
smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa
stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky "nekalosti" už len dojednanie,
že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má
dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe
dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný
súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným.

Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s
normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného,
bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je
možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie.
Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé
exekučné konanie vyvolané oprávneným Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/
EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore
príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS.

Súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú
hrubú nerovnováhu naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany. Podľa názoru súdu tak ako banky,
tak aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky

rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť
(porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).

Podľa rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého má vnútroštátny
súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci a taktiež rozsudok
vo veci Pannon túto zásadnú ochranu spotrebiteľa nemení, akurát si možno predstaviť, že by spotrebiteľ
na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na nekalosť
zmluvnej podmienky, a to sa častokrát podceňuje v teórii aj v aplikačnej praxi.

Neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna,
neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke ( v danom prípade na
viacerých neprijateľných podmienkach ) by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto súd rozhodol tak,
že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Bánovce nad Bebravou.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie
sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa
(§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.