Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoE/44/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7103899095
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7103899095.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného F. I., spol. s r.o., I., K. 7, IČO: 31 444 296, proti povinnému
E., spoločnosť s ručením obmedzeným N., naposledy so sídlom Košice, F. 24, IČO: 31 732 259, o
vykonanie exekúcie pre vymoženie 4.534,58 € s prísl., o odvolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola
Mihala, Exekútorský úrad Košice, Moyzesova 34, proti uzneseniu 27Er 1009/2003-40 z 25.10.2011
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti výrokom o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„EP“) a zistením, že povinný bol ku dňu 20.10.2004 z obchodného registra vymazaný, nakoľko Krajský
súd v Košiciach uznesením z 27.8.2004, č.k. 4K 83/2003-19 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka pre nedostatok jeho majetku, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo

je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, preto v exekučnom konaní nie je možné ďalej
pokračovať. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 197 ods. 1, § 199, § 200 ods. 1 a § 203 ods.
1,2 EP a konštatoval, že v § 203 ods. 1 EP sú presne stanovené podmienky, za splnenia ktorých možno
zaviazať oprávneného k náhrade trov exekúcie, pričom pod tieto podmienky nemožno subsumovať
skutočnosť zániku povinného. Dospel k záveru, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie, preto
ho nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 1 EP, lebo v čase podania návrhu

na začatie exekúcie (18.1.2001) nemohol predpokladať, že povinný dňa 20.10.2004 zanikne, resp.
bude vymazaný z obchodného registra. Oprávneného nemohol zaviazať na náhradu trov ani podľa
§ 203 ods. 2 EP, keďže exekúcia nebola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP, ktorý je jediným
dôvodom pre jeho použitie, ale bola zastavená z dôvodu straty spôsobilosti byť účastníkom konania na
strane povinného, čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.ÚS 148/2010-11 z 22.4.2010, uznesenie sp. zn.

II.ÚS 142/08-14 z 2.4.2008) ako aj na závery Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia vedené
podč.23360/08a31303/08),stotožniacsasprávnymnázorom,žesúdnychexekútorovtrebapovažovať
za príslušníkov slobodného povolania, ktorí exekútorskú činnosť vykonávajú za účelom dosiahnutia
zisku, teda v podnikateľskom režime a z úspešne vykonanej exekúcie majú zisk, ale zároveň súdny
exekútor nesie riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie
oprávneného, resp. trov exekúcie, ktoré (riziko) je kompenzované jeho monopolným postavením pri

výkone exekúcie a hoci súdny exekútor má zákonný nárok na náhradu trov, nemusí to bezpodmienečneznamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže. Z uvedených dôvodov náhradu trov
exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal, Exekútorský
úrad Košice, Moyzesova 34 (ďalej len „exekútor“), odôvodniac ho tým, že vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a rozhodnutím mu bola spôsobená škoda a nepriznanie náhrady trov exekúcie
je zásahom do jeho práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, a to porušením čl. 20 Ústavy
SR, preto navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Citujúc ust. § 2

ods. 1, § 5 ods. 2, § 38, § 46 ods. 1 a 2, § § 196 ods. 1, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 EP, poukázal
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. nález sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10.1.2005,
nálezy sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15.11.2000, II. ÚS 173/06-28 zo 4.10.2007 a ďalšie, ako aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6Sž 221/00 z 27.6.2001, 3Cdo 58/2009 zo 14.1.2010,
4Cdo 138/2008 z 25.2.2010, 4Cdo 41/2009 z 25.3.2010), a tvrdil, že nie je podnikateľom a nevykonáva
ani slobodné povolanie, že vykonáva činnosť - nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorá inak

prináleží štátu a pri výkone exekučnej činnosti nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože
vykonáva túto činnosť, ktorá mu je zverená štátom, predpismi verejného práva, takže z uvedeného
vyplýva, že právny vzťah medzi ním a účastníkom exekučného konania sa nemôže považovať za vzťah
súkromnoprávny, ale za verejnoprávny, a preto nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby znášal
trovy bezúspešnej exekúcie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nezohľadnil zmysel a účel náhrady trov

konania a nepoužil taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo exekútora podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ale interpretoval príslušné ustanovenia EP natoľko extrémne, že svojím postupom
a rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti, a napadnutým rozhodnutím porušil jeho základné právo
ako účastníka konania a základné ústavné princípy spravodlivého procesu. Bol toho názoru, že trovy
exekúcie v danom prípade tu má jednoznačne hradiť oprávnený, ktorý si exekučnú činnosť „objednal“,

a preto je povinný za poskytnutú službu, ako za každú inú vykonanú prácu, zaplatiť, a ak by súd
nechcel zaviazať na náhradu trov oprávneného, mal ešte možnosť priznať náhradu trov od súdu (štátu),
príp. využiť analógiu legis (§ 203 ods. 2 in fine - účinný od 1.2.2002), resp. analógiu iuris (úprava
náhrady trov u advokátov alebo notárov). Bol toho názoru, že ak štát splnomocnil súdneho exekútora
na výkon súdnych a iných rozhodnutí a nedáva mu možnosť odmietnuť návrh, má v prípade ak trovy

exekúcie nemôže uhradiť žiaden z účastníkov konania, povinnosť aj znášať trovy, ktoré exekútorovi
vznikli, v danom prípade však na to nie je dôvod, nakoľko existuje subjekt, ktorý si exekučnú činnosť
„objednal“ - oprávnený, ktorý pri podaní návrhu mohol predvídať, že kedykoľvek v priebehu exekučného
konania môže dôjsť k zániku povinného (zánikom právnickej osoby), rovnako že môže byť v priebehu
exekúcie zistené, že povinný je nemajetný a s týmto rizikom podáva návrh na vykonanie exekúcie,

pričom toto riziko nie je možné prenášať na exekútora, keďže oprávnený má možnosť voľby, či návrh
na vykonanie exekúcie podá alebo nie a súdny exekútor nemá možnosť voľby, či návrh prijme alebo
nie, a tak miera rizika, ktorú znáša oprávnený už pri podaní návrhu, je aj mierou jeho zavinenia pri
nevymožiteľnosti pohľadávky a predvídania dôvodu zastavenia exekúcie (uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 3CoE 189/2010-25 z 12.8.2010). Preto ak by mu súd nepriznal trovy exekúcie

v konaní, ktoré vykonával na základe návrhu, teda „objednávky“ oprávneného a v jeho prospech,
svojou rozhodovacou činnosťou by dospel jednak k výkladu zákona nesúladného s Ústavou, ako aj
k porušeniu jej čl. 20 nepriznaním jeho trov exekúcie. V súvislosti s nepriznaním trov považoval za
nevyhnutnéuviesť,žetrovynepredstavujelenodmenazavykonanúprácu(jehoodmena),aleajnáhrada
hotových výdavkov, ktoré vynaložil zo svojho majetku na základe „objednanej“ služby oprávneným,

že si nevyberá, či exekúciu vykonávať bude alebo nie, že v prípade, že oprávnený navrhne vykonať
exekúciu, teda si „objedná službu“ a v návrhu označí konkrétneho exekútora, ten nemá možnosť
odmietnuť takto podaný návrh. Uviedol ďalej, že súd prvého stupňa odôvodňuje nepriznanie trov
exekúcie aj poukazovaním na uznesenie Ústavného súdu, ktorým bola odmietnutá exekútorovi ústavná
sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a v nadväznosti na to sa nepriznanie trov exekúcie

opiera aj o rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele, ktorým sa rozhodovalo o
nepriznaní honoráru (odmeny) za advokátske služby poskytnuté ex offo a nemožno súhlasiť s názorom
súdu v súvislosti s cit. rozhodnutím ESĽP, pretože uvedené rozhodnutie je neaplikovateľné na činnosť
vykonávanú súdnymi exekútormi a nemožno z neho vychádzať pri rozhodovaní o trovách exekúcie
(priznaní, resp. nepriznaní trov exekúcie), pretože zdôrazňuje nie riziko výkonu všetkých profesií, t.j.

slobodných povolaní, ale len jednej profesie advokáta, resp. advokátskeho čakateľa, a to len v súvislosti
so zastupovaním nemajetných osôb, ktorých zastupuje ex offo, o čom je advokát uzrozumený (vie o
tom) už pri prvotnom súhlase pri zápise do zoznamu advokátov a že o tejto nevýhode, teda o nepriznaní
trov exekúcie sa exekútor v SR dozvie až z rozhodnutia súdu o ich nepriznaní, čím uvedené rozhodnutieje v exekučnom konaní pri zastavení exekúcie a rozhodovaní o priznaní trov exekúcie bezpredmetné a
neakceptovateľné. Zopakoval, že nepriznaním náhrady trov exekúcie dochádza nielen k porušeniu jeho
základnýchpráv,aleajknezákonnémuodňatiuzákladnýchprávštátomrozhodnutímsúduvnadväznosti

na čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 2, čl. 58 ods. 2,
čl. 59 ods. 1 v nadväznosti na čl. 152 ods. 4 Ústavy, lebo štát prichádza, z dôvodu nerešpektovania §
196 EP, o značnú časť príjmov (daň z príjmov exekútora), ktoré by inak mal, ak by boli trovy exekúcie
priznávané exekútorovi v súlade so zákonom, že z uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný v rámci
rozhodovacej činnosti rozhodnúť aj o priznaní trov exekúcie (ak si ich exekútor uplatňuje), a to z dôvodu,

aby boli chránené a garantované práva aj exekútorovi medzinárodným právom, Ústavou a zákonom (§
196 EP) a nepriznanie trov exekúcie exekútorovi pri zastavení exekúcie, na ktoré má zákonné právo
podľa § 196 EP, je vždy porušením jeho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v
spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy a porušením základného práva - zákazu povinnej a nútenej práce podľa
čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, že vzhľadom na skutočnosť, že absentuje
vnútroštátna úprava na priznanie trov exekúcie v prípade špecifických prípadov pri jej zastavení a

porušenie základného práva na pokojné užívanie majetku, bolo porušené aj základné právo podľa čl.
6 Európskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru. Vzhľadom na
uvedené navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora nevyjadril.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a odvolanie exekútora proti výrokom o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a zastavení exekúcie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., lebo bolo podané niekým,
kto na odvolanie nie je oprávnený (podľa § 37 ods. 1 EP exekútor je účastníkom konania iba vo vzťahu k

výroku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách exekúcie, a nie aj vo vzťahu k ostatným výrokom uznesenia)
a uznesenie vo výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého uznesenia vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje.

Súd prvého stupňa rozhodol o trovách exekúcie podľa správneho právneho predpisu - ust. § 203
ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v
znení neskorších predpisov, ktoré na zistený skutkový stav aj správne aplikoval a dospel k správnemu
záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady pre uloženie povinnosti oprávnenej nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy zastavenej exekúcie.

Ani skutočnosti uvedené v odvolaní exekútora neumožňujú prijať iné skutkové a právne závery, a nie sú
preto spôsobilé z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia, ktorým náhrada trov exekúcie súdnemu exekútorovi nebola priznaná.

V prípade zastavenia exekúcie má exekučný súd možnosť, nie však povinnosť zaviazať k náhrade
trov exekúcie oprávneného. Z ust. § 203 ods. 1 EP vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie môže
súd uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie
exekúcie oprávnený procesne zavinil, príp. ak mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu

predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predpokladom pre uloženie povinnosti náhrady trov zastavenej
exekúcie oprávnenému podľa § 203 ods. 1 EP (príp. podľa § 203 EP v znení platnom do 31.1.2002)
je teda existencia zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie, pričom pod „zavinením oprávneného“
treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, príp. zanedbanie náležitej
opatrnosti a uvážlivosti pri podaní návrhu na nariadenie exekúcie, ktoré má za následok buď

neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie
exekúcie.V posudzovanom prípade oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 18.1.2001 a exekúcia bola
právoplatne vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP z dôvodu, že došlo k
zániku povinného jeho výmazom z obchodného registra ku dňu 20.10.2004.

Súdny exekútor v konaní nepreukázal existenciu žiadnej skutočnosti, na základe ktorej by bolo možné
urobiť záver o tom, že zo strany oprávnenej bolo možné predvídať skutočnosť zániku povinného jeho
výmazom z obchodného registra a zastavenie exekúcie a už vôbec nemožno súhlasiť s jeho názorom a
všeobecným konštatovaním, že tento predpoklad je tu vždy, to znamená že každý oprávnený môže pri

podaní návrhu na začatie exekúcie predvídať možnosť zániku povinného, resp. že subjekt povinného
s určitosťou zanikne, či už smrťou fyzickej osoby alebo zánikom právnickej osoby. Za týchto okolností
aj podľa názoru odvolacieho súdu oprávnenému nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy zastavenej
exekúcie podľa § 203 ods. 1 EP a vzhľadom na to, že v danom prípade exekúcia nebola zastavená z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP), jeho
povinnosť nahradiť trovy exekúcie nemožno vyvodiť ani z § 203 ods. 2 EP. Súd prvého stupňa preto

správne rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím námietkam exekútora treba uviesť,
že aj podľa záverov judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález sp. zn. II. ÚS 272/08-35 z 22.10.2008,
uznesenie sp. zn. I. ÚS 377/08 z 5.11.2008, III. ÚS 432/2008 zo 16.12.2008) zákonný nárok súdneho

exekútora na náhradu trov nemusí bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade
reálne vymôže, keďže súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa a základnou
charakteristikou jeho povolania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, súčasne
však nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie
oprávneného, resp. trov exekúcie, ktoré (riziko) je odôvodnené a do značnej miery kompenzované v

podstate monopolným postavením exekútora pri výkone exekúcie (okrem exekútora nik iný nemôže
vykonávať exekučnú činnosť, naproti tomu niektoré činnosti, vykonávané advokátmi alebo notármi môžu
vykonávať aj osoby, ktoré nie sú advokátmi alebo notármi, napr. zastupovanie, spisovanie zmlúv a
pod.). Aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva bolo zdôraznené, že riziko spojené s výkonom
určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane

vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (rozsudok Van der Mussele proti Belgicku
z 23.11.1983), pričom uvedené závery podľa názoru odvolacieho súdu možno bez ďalšieho uplatniť
i na činnosť a postavenie súdneho exekútora. Vzhľadom na obsahovú podobnosť ust. § 203 ods.
1 a 2 EP s ustanovením § 89 zák. č. 120/2001 Sb. o soudních exekutorech a exekuční činnosti v
platnom znení možno tiež poukázať na rovnaké právne závery, ku ktorým dospela judikatúra Ústavného

súdu Českej republiky, podľa ktorých samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať
stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, nie je protiústavná. Hľadiská rozhodovania o
náhrade trov exekučného konania pri zastavení, vrátane rozhodovania o náhrade trov exekúcie, len
zo samotného špecifického postavenia súdneho exekútora neplynú a dôvodom pre uloženie povinnosti
oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nemôže byť ani samotná skutočnosť,

že povinný ako právny subjekt zanikol. Východiskom je určenie a hodnotenie dôvodov, pre ktoré k
zastaveniu exekúcie došlo, pričom medzi hľadiská skúmania nepatrí majetnosť, resp. nemajetnosť
povinného, ale rozhodujúcim kritériom je skutočná existencia zavinenia na zastavení exekúcie na strane
oprávneného, a nie nutnosť zabezpečiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho činnosť (napr. II. ÚS
1812/09, II. ÚS 594/10, PL. ÚS 16/08).

Neobstoja preto ani námietky exekútora o „nespravodlivosti“ úvah súdu prvého stupňa pri rozhodovaní
o trovách súdneho exekútora v závislosti od dôvodu zastavenia exekúcie. Rozhodnutím o nepriznaní
náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi nedošlo ani k porušeniu základného práva exekútora
vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, keďže trovy nepriznané rozhodnutím
súdu nie sú existujúcim majetkom a nepredstavujú ani legitímne očakávania na získanie efektívneho
užívania majetkových práv, na ktoré by sa mala vzťahovať ochrana podľa Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd (porovnaj rozhodnutie ESĽP v prípade Mihal proti Slovenskej republike).

Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď povinný bol vymazaný z obchodného registra z dôvodu
zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok pre nedostatok majetku, neprichádzalo do
úvahy rozhodnutie o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 2 EP. O zastavení exekúcie totiž súd prvéhostupňa právoplatne rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP (pre neprípustnosť exekúcie) a tento výrok
už preskúmavaný byť nemohol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie ako
vecne správne.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli o nich rozhodnúť (§ 224
ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.