Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/66/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8707202201
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8707202201.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Jednotný majetkový fond zväzov
odborových organizácií SR, so sídlom Odborárske námestie č. 3, 815 70 Bratislava, IČO: 30 799
618, zast. JUDr. Oľga Lišková, advokátka, Štefániková 882/39, Poprad proti žalovanej: P. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX, P., zast.: JUDr. Marián Alušic, advokát, Bieloruská 7, Bratislava,
o zaplatenie 5 028,58 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
10C/44/2007-542 zo dňa 02.05.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorých výšku
určí súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak:
„Súd žalobu z a m i e t a .
Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto
náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.“
Svoje rozhodnutie Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) odôvodnil okrem iného tým,

že žalobca podal žalobu voči žalovanej o zaplatenie dlžných platieb za nájom a za služby spojené
s užívaním 4-izbového bytu s príslušenstvom v hoteli U. U. v O. P., ktorý je vo vlastníctve žalobcu.
Predmetom konania je rozdiel medzi predpísanými platbami podľa kalkulačného listu v sume 6 447,- Sk
mesačne a skutočnými úhradami v sume 3 188,- Sk mesačne, čo za obdobie január 2004 až október činí
žalovanú sumu 110806,- Sk (v súčasnosti 3 678,09 eura). K dlžnej istine žalobca podľa pôvodnej žaloby
žiadal priznať poplatok z omeškania vo výške 2,5 % denne z každej nezaplatenej sumy. Ďalej svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že s ohľadom na právny záver vyslovený krajským súdom sa súd zaoberal v

prvom rade aktívnou legitimáciou žalobcu. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie,zktoréhovyplývasubjektu-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Súd s ohľadom na žalobcom predložené doklady, a to Protokol o vložení majetku Slovenskej majetkovej,
správnej a delimitačnej únie odborových zväzov, Hospodárskej zmluvy o prevode vlastníctva k
odborovému majetku a uznesenia mimoriadneho všeodborového zjazdu a ukončení existencie ROH,
dospel k záveru, že v danom prípade žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia. Predmetný majetok -

V. U., ktorého súčasťou je byt, ktorý užívala žalovaná, bol postupne prevedený zo subjektu Slovenská
správa rekreačnej starostlivosti ROH na žalobcu, o čom predložil žalobca dôkazy.
K výške nájomného súd dospel k záveru, že výška nájomného v sume 10 188,- Sk zo dňa 17.11.2003
nebola ustanovená v súlade výnosom MV a RR a táto výška nájomného presahovala maximálne cenystanovené vo výnose MV a RR, teda nebola platne ustanovená. Následne v roku 2006 síce žalobca
upravil výšku nájomného na sumu tak, že ju znížil na sumu 3260,60,- Sk, no vykonal tak spätne za
roky 2005 a 2006. V zmysle § 696 ods. 1 občiansky zákonník osobitný predpis ustanoví prípady, v

ktorýchjemožnéjednostrannézvýšenienájomného.VýnosMVaRRvšakvžiadnomsvojomustanovení
neupravuje možnosť jednostranného zvýšenia nájomného. Súd preto dospel k záveru, že nie je možné
jednostranne upraviť výšku nájomného v neprospech žalobkyne a zvlášť zvýšiť nájomné spätne za
minulé mesiace. Z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na zaplatenie neuhradenej časti nájomného, ktorý
si uplatnil žalobca, je nedôvodný.

V súvislosti s nákladmi za služby spojené s užívaním predmetného bytu súd dospel k záveru, že tieto
nie sú uplatnené dôvodne. Súd pritom vychádzal zo znaleckých posudkov predložených stranami,
pričom sa priklonil k znaleckému posudku, ktorý predložila žalovaná. Súdna znalkyňa na otázky žalobcu
odpovedala a riadne si odôvodnila znalecký posudok, prečo žalovanej vznikol preplatok na úhradách za
služby spojené s užívaním bytu. Naopak, súdny znalec žalobcu na otázky žalovanej neodpovedal a teda
neodôvodnil svoje zistené závery, prečo žalovanej vznikol nedoplatok na úhradách za služby spojené s

užívaním bytu. S ohľadom na túto skutočnosť sa súd priklonil k znaleckému posudku, ktorý predložila
žalovaná. Užívatelia bytu nie sú povinní zaplatiť nadmerné náklady, zvlášť, ak za užívanie bytu vznikol
preplatok a nie naopak, nedoplatok. Z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na zaplatenie úhrad za služby
spojené s užívaním bytu zamietol ako nedôvodný.

2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie
a prizná mu náhradu trov konania. S nedôvodnosťou žaloby konštatovanou súdom prvej inštancie

nesúhlasil, nakoľko v jeho prípade sa jedná o regulované nájomné, ktoré v zmysle zákona o cenách
je stanovené uvedenou vyhláškou, preto ho účastníci právneho vzťahu nedojednávajú, ale v zmysle
uvedenej vyhlášky ustanovuje prenajímateľ. Preto tiež nemožno súhlasiť s názorom súdu, že uvedená
vyhláška neupravuje možnosť jednostranného zvýšenia nájomného, nakoľko by uvedená vyhláška
stratila zmysel. Je logické, že žiaden nájomca by so zvýšením nájomného nesúhlasil, a preto by takýto

výklad zákona bol voči prenajímateľovi diskriminačný. Súd priznal žalovanej právo platiť nájomné vo
výške 52,- Sk ročne za 1m2 oproti cene nájmu stanovenej vyhláškou na 33,- Sk mesačne za 1m2 za izby
a 15,- Sk/m2 za príslušenstvom, čo je podstatný rozdiel vo výške nájomného. Nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie, že nie je možné jednostranne upraviť výšku nájomného v neprospech žalobkyne a zvlášť
zvýšiť nájomné spätne za minulé mesiace. Odvolateľ zastával názor, že žalovaná sa na úkor žalobcu

dlhé roky obohacovala tým, že odmietala uznať predpisy nájomného a svojvoľne trvala na platení
nájomného stanoveného v roku 1999. Nesúhlasil so znaleckým posudkom N.. O., nakoľko znalecký
posudok nebol vypracovaný podľa podkladov, ktoré sú v spise a ktoré má k dispozícii aj právny zástupca
žalovanej, ale znalkyňa iba upravila výpočty v znaleckom posudku vypracovanom Ústavom stavebnej
ekonomiky, s.r.o. Bratislava, preto nemožno na tento znalecký posudok prihliadať inak ako na odborný

názor znalkyne. Žalovaná neužívala klasický 4-izbový byt, ale bývala v jednoposchodovom rodinnom
dome, ktorý tvoril súčasť hotela U. alebo samostatne stojaci vedľa hotela. Taktiež odvolateľ nesúhlasil,
že by žalovaná mala nárok na pridelenie náhradného bytu, ale žalobca ale jeho právnych predchodca
jej bytovú náhradu nezabezpečil. Zabezpečenie bytovej náhrady nebolo predmetom dokazovania, preto
považuje odvolateľ toto odôvodnenie za neprimerané, nakoľko niekoľkokrát na súde sa vyjadril o

pridelení nie jedného náhradného bytu, ale žalovanej bol najmenej 4-krát ponúknutý náhradný byt, ktorý
vždy odmietla. Preto vyslovil údiv nad tým ako súd mohol uveriť tvrdeniam žalovanej, že sa tak nestalo.

4.Kodvolaniužalobkynesavyjadrilažalovaná,ktoránavrhlaodvolaciemusúduabynapadnutýrozsudok
potvrdil a priznal žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaná vo svojom vyjadrení

poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 MCdo/6/2008, ktorý na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že ani
výnos MVaRR SR č. V1/2003 z 22.12.2003, ani Zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách, nie sú osobitnými
právnymi predpismi v zmysle § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý by ustanovoval prípady, v
ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne upravovať nájomné a odplatu za služby s nájmom

spojené. V ostatnom poukázala na neunesenie bremena poukázania obvyklého nájomného zo strany
žalobcu. Žalobca namiesto vyriešenia pridelenia náhradného bytu šikanoval od roku 1989 do roku
2008, teda 19 rokov žalovanú cez nájomné a služby, ktoré nikdy riadne nevyúčtoval. Vo vzťahu k
znaleckému posudku Ústavu stavebnej ekonomiky, s.r.o. pod číslom 14/2011 teda podľa znaleckejdoložky k posudku organizácia z odboru, ktorá nijako nesúvisí s predmetom sporu na otázky súdu a
protistrany neboli schopní odpovedať, nereagovali, nič neodôvodnili. Znalkyňa Z. O. na otázky súdu a
protistrany odpovedala včas a riadne, svoj posudok zdôvodnila. Nebolo potom v rozpore s logickým

myslením, že sa súd priklonil k názoru znalkyne žalovanej. Znalkyňa mala všetky potrebné podklady, bol
jej predložený znalecký posudok protistrany, ktorý obsahoval všetko potrebné. Oba znalecké posudky
potom vychádzali z rovnakých podkladov. Znalkyňa žalovanej vo svojom posudku okrem iného uviedla,
že spoločnosť, ktorá nemá povolenie na podnikanie v tepelnej energetike a nemá schválenú cenu
tepla regulačným úradom, ktorým je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), nemôže do cien

zakalkulovaťžiadneinépoložkyakosúnákladyzamédiá.Znalkyňapotomvypočítalaspotrebužalovanej
podľa skutočne dodaného plynu, vody a elektrickej energie do objektu rozpočítané podielom na metre
štvorcové.

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na dôvodoch svojho odvolania a zotrval na
návrhoch uvedených v odvolaní.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

7. Súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery, vo veci samej

aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie vo výroku vo veci samej (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom

dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel

zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol
riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukázujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy aposkytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

12. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009).

13. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

14. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná

logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

15. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.
Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v

odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

16. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

17. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiadúce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam

pre moment viazanosti súdu.

18. V danom prípade je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že správne postupoval ak vychádzal
zo znaleckého posudku súdnej znalkyne N.. O. za stavu, ak súdny znalec žalobcu na otázky žalovanejneodpovedal, a teda neodôvodnil svoje zistené závery prečo žalovanej vznikol nedoplatok na úhradách
za služby spojené s užívaním bytu. Ak na ostatnom pojednávaní žalobca nenavrhol ďalšie dôkazy
a ani ich nepredložil na pojednávaní dňa 02.05.2018, potom neuniesol svoje dôkazné bremeno

a nepreukázal dôvodnosť úhrad zvýšeného nájomného. Navyše výnos MVaRR v žiadnom svojom
ustanovení neupravuje možnosť jednostranného zvýšenia nájomného. Taktiež výška nájomného v sume
10 188,- Sk zo dňa 17.11.2003 nebola stanovená v súlade s výnosom MVaRR, a táto výška nájomného
presahovala maximálne ceny stanovené vo výnose MVaRR.

19. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu, že bolo jeho právom jednostranne zvýšiť nájomné, považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že povaha právneho vzťahu nájmu včítane nájmu bytu, ako vzťahu
obligačného, pojmovo predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a
zmluvnej voľnosti strán. Tomu zodpovedá a s tým korešponduje požiadavka, aby štátna moc uznávala
a aprobovala autonómne prejavy vôle jednotlivcov a im zodpovedajúce konania, pravda pokiaľ také
konania nezasahuje do práv tretích osôb. Predmetná ochrana autonómie vôle strán má vplyv na ďalší

príznačný princíp záväzkového práva pacta sunt servanda, v ktorom je vyjadrená i zásada rovnosti strán
záväzkovéhoprávnehovzťahu,ktorýsaprejavujetým,žestranynemajúmožnosťmeniťsvojímvlastným
prejavom vôle obsah záväzkového právneho vzťahu. Jednostranné zásahy do záväzkového právneho
vzťahu môžu mať právnu relevanciu iba vtedy, ak tak zákon výslovne ustanovuje (§ 493 OZ).
Občiansky zákonník v svojich ustanoveniach § 696 až § 699 (nájomné a úhrada za plnenia poskytované

s užívaním bytu) neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním
bytu a spôsob ich platenia a nevymedzuje ani prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne
zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej
zmluvy. Ustanovenie § 696 ods. 1 OZ predpokladá, že tieto otázky upraví osobitný právny predpis
(„Spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia,

ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia
poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný právny
predpis.").

20. Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky R-11/1999, ani výnos Ministerstva výstavby a

regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé, resp.
následné opatrenia, ktorými sa regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a ani zákon č. 18/1996
Z.z. o cenách, nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1
OZ, ako predpis upravujúci okrem iného prípady, v ktorých prenajímateľ bytu má právnu možnosť
jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento

záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 4. februára 2009 sp.zn. 3MCdo/6/2008 zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o regulácii
cien nájmu bytov, ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v máji 2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej

výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja
nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny
v určení maximálnej výšky nájomného. Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový
vzťah, ktorý bez súhlasu zmluvných strán nie je možno meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s
nájomcom možno zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje

niečo iné (tak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/35/2008 z 25. júna 2009
a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010, sp.zn. 5Cdo/138/2009).

21. Za stavu ak žalobca nepreukázal opodstatnenosť, naopak zo znaleckého posudku znalkyne O. bol
konštatovaný nedoplatok, a preto užívateľka bytu nie je povinná zaplatiť nadmerné náklady, zvlášť ak

za užívanie bytu vznikol preplatok, a nie naopak, nedoplatok.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s prihliadnutím
na zásadu úspešnosti upravenú v ust. § 255 CSP a preto bolo opodstatnené úspešnej žalovanej priznať
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorej výšku určí súd prvej inštancie samostatným
rozhodnutím.24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).