Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119202143
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119202143.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcov: 1/ J. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. XXX, XXX XX G.; 2/ V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX G., právne zastúpených
JUDr. Jolanou Karabinošovou, advokátkou so sídlom kancelárie Veselá 5, 080 01 Prešov, proti
žalovaným: 1/ U. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., 2/ V. G., nar. XX.XX.XXXX,bytom

Za traťou XXX/X, XXX XX Z. H. - J., 3/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX G., 4/ C. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX G., právne zastúpených JUDr. Martou Konkoľovou, advokátkou so
sídlom Jarmočná 79, 064 01 Stará Ľubovňa, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti
uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 29C/5/2019-157 zo dňa 24.02.2020 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým nebol priznaný nárok na náhradu
trov konania žalovaným v 1.až 4.rade a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu 1.inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. konanie zastavil. II. Vyslovil, že nárok na náhradu trov
konania žalovaný, v 1. až 4. rade nepriznáva.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust.§ 144, § 145 ods.1, § 146 ods.1,2, § 256

ods.1 a 2 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že keďže žalobcovia v 1. a v 2. rade zobrali žalobu v plnom rozsahu
späť po začatí pojednávania vo veci samej a žalovaní v prvom až v štvrtom rade so späťvzatím žaloby
vyslovili súhlas. Preto súd prvej inštancie podľa ust. § 144 - 146 C.s.p. konanie zastavil.

4. Aj keď žalobcovia z procesného hľadiska zastavenie konania zavinili, mal súd prvej inštancie za to,
že sú splnené podmienky pre aplikáciu § 257 C.s.p. pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania.

5. V danom prípade je nepochybné, že žalobcovia procesný úkon späťvzatia žaloby realizovali potom,
ako súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 odsek 2 C.s.p.
poukázal na nedôvodnosť nimi podanej žaloby, čo by v konečnom dôsledku malo za následok jej

zamietnutie.

6. Keďže späťvzatie žaloby bolo bezprostrednou reakciou na vzniknutú procesnú situáciu, ktorým
žalobcovia zabránili zbytočnému predlžovaniu súdneho konania mal súd prvej inštancie za to, že práve
okolnosti za ktorých k späťvzatiu žaloby došlo sú takým dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý
odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Na

základe uvedeného preto súd úspešným žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov konania
nepriznal.7. Proti tomuto uzneseniu a to čo do výroku 2., ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že nárok na náhradu
trov konania žalovaným v 1.až 4.rade nepriznáva (súd prvej inštancie neuviedol, že vo vzťahu ku

komu nárok žalovaným v 1.až 4.rade nepriznáva) podali včas odvolanie žalovaní. Odvolanie odôvodnili
právne ust.§ 365 ods.1 písm.b/ a h/ C.s.p. Namietali, že v súvislosti s aplikáciou ust.§ 257 C.s.p.
považujú za nutné uviesť, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak im nedal procesný priestor,
ktorý by im umožnil vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Poukázali na
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Čepek proti Českej republike zo dňa 05.09.2013 č.

9815/10, kde Európsky súd pre ľudské práva rozhodol tak, že k porušeniu základného práva sťažovateľa
zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo a to výlučne
na základe toho, že účastník konania nebol o možnosti aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku
vôbec informovaný. Účastník konania má byť výslovne vyzvaný, aby vo vhodnom okamihu vyjadril
svoje stanovisko ohľadom prípadného použitia ustanovenia § 150 bývalého Občianskeho súdneho
poriadku, teraz ust.§ 257 C.s.p. Zároveň poukázali aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovené napríklad v Náleze sp. zn. I. ÚS 153/2018 zo dňa 18.07.2018, ako aj Náleze Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/168/2018 zo dňa 10.10.2018, uverejnenom v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 41/2018. Berúc do úvahy dané závery, akcentujúc pritom
skutočnosť, že zo strany súdu prvej inštancie nebol žalovaným vytvorený priestor na vyjadrenie sa k
možnej aplikácie § 257 C.s.p., majú žalovaní za to, že v tomto prípade súd prvej inštancie znemožnil

žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle ust.§ 365 ods.1 písm.b/ C.s.p. Žalovaní v 1.až 4.rade zároveň namietali,
že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust.§ 365 ods.1
písm.h/ C.s.p. Podľa názoru žalovaných ide o výklad ust.§ 257 C.s.p., ktorý je zjavne arbitrárny a je
v rozpore aj s účelom danej právnej normy. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu

sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný
charakter (R 34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi, čo však neznamená, že
tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej

úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo
všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového. Priamo z textu zákonného
ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. V tejto
súvislosti poukázali žalovaní aj na ustálenú judikatúru, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 alebo sp. zn. 3MCdo/46/2012). Túto normu nie je možné

interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Strane,ktorámalavoveciúspechnemožnonepriznaťnáhradutrovpodľavýnimočného
ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu
nárokov. Nejde teda o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania.
Uvedené právne závery pritom potvrdzuje aj odborná literatúra. V danom prípade sa súd prvej inštancie

uvedenými právnymi závermi neriadil. Žalobcovia boli zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom -
advokátom ako osobou znalou právnych predpisov, ktorá by mala byť schopná posúdiť (ne)dôvodnosť
žaloby. Ak teda napriek tomu nedôvodná žaloba podaná bola, nie je zrejmé, z akého dôvodu by jej
následnéspäťvzatiemalovôbecbyťdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľa.Vrámcivyjadrenížalovaných
zo dňa 15.04.2019 a zo dňa 10.06.2019 títo poukazovali na skutočnosti, z dôvodu ktorých ide o žalobu

nedôvodnú, s čím sa nakoniec vo veľkej miere stotožnil aj súd prvej inštancie, napríklad nedostatok
naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov.Niejepretozrejmézakéhodôvodudošlokspäťvzatiužalobyažnasamotnompojednávaní,ak
mali žalobcovia dostatočný časový priestor zvážiť späťvzatie žaloby už po prvom vyjadrení žalovaných,
resp. najneskôr pred súdnym pojednávaním. V danom prípade nejde ani o nejaké špecifikum prípadu,

ale v podstate v každom jednotlivom spore môže dôjsť k takejto procesnej situácii, resp. že súd
predbežne právne posúdi žalobu ako nedôvodnú a následne žalobca vezme žalobu späť. Ak by potom
každé späťvzatie žaloby bez ďalšieho malo predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ust. §
257 C.s.p., potom by náhrada trov konania stratila nielen funkciu reparačnú ale najmä sankčnú. Naviac
je potrebné si uvedomiť, že žalovaní ako osoby staršieho veku a neznalé právnych predpisov boli v

podstate nútené zvoliť si právneho zástupcu na procesnú obranu v spore, a teda museli zároveň uhradiť
trovy právneho zastúpenia s tým vzniknuté. Nie je preto zrejmé, prečo by mali byť žalovaní finančne
poškodení z dôvodu nedôvodnej žaloby podanej zo strany žalobcov. Žalovaným by tak v podstate bolo
na ťarchu to, že využili svoje ústavné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky. Vzhľadom na uvedené sa žalovaní domnievajú, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Preúplnosťuviedli,žeexistenciudôvodovhodnýchosobitného
zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť. Žalovaní majú za to, že

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie dané nespĺňa a náležité odôvodnenie neobsahuje. Preto
navrhli uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo zmeniť
a priznať žalovaným voči žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň priznať žalovaným
voči žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Odvolanie žalovaných bolo zaslané žalobcom prostredníctvom ich právnej zástupkyne na vedomie.
Zo strany žalobcov vyjadrenie k odvolaniu zaslané do spisu nebolo.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v jeho
napadnutejčasti,t.j.vovýrokuII.,ktorýmnebolpriznanýnároknanáhradutrovkonaniažalovanýmv1.až
4.rade v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario a zistil, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

10. Podľa ust. § 256 ods.1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

11. Podľa ust. § 256 ods.2 C.s.p., ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli,
súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

12. Podľa ust. § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

13. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania
žalovaným v 1.až 4.rade tým, že žalobcovia procesný úkon späťvzatia žaloby realizovali potom ako súd
prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia veci podľa ust.§ 181 ods.2 C.s.p. poukázal na
nedôvodnosť nimi podanej žaloby, čo by v konečnom dôsledku malo za následok jej zamietnutie. Keďže

späťvzatie žaloby bolo bezprostrednou reakciou na vzniknutú procesnú situáciu, ktorým žalobcovia
zabránili zbytočnému predlžovaniu súdneho konania, mal súd prvej inštancie za to, že práve okolnosti,
za ktorých k späťvzatiu žaloby došlo sú takým dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktoré odôvodňuje
aplikáciu ust.§ 157 C.s.p. pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Zároveň súd prvej inštancie
neuviedol vo vzťahu ku komu nepriznáva nárok na náhradu trov konania žalovaným v 1.až 4.rade.

14. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie im nevytvoril procesný priestor umožňujúci vyjadriť svoje
stanovisko k prípadnému použitiu ust.§ 257 C.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že možno
prisvedčiť žalovaným, že v zmysle rozsudku ESĽP Čepek c/a Českej republike, ako aj v zmysle Nálezu
Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. PL.ÚS 46/13 a sp.zn. I.ÚS 1593/15, strana má právo byť

explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Zároveň odvolací
súd uvádza, že výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť: „stranám sa nárok na
náhradu trov konania nepriznáva“, resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. V
tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 02.04.2020
sp.zn. I.ÚS 387/2019-60, ktorý bol publikovaný na www.najpravo.sk.

15.SnázoromvyslovenýmvNálezeÚstavnéhosúduSRk02.04.2020sp.zn.I.ÚS387/2019-60odvolací
súd v plnom rozsahu súhlasí. Preto považuje odvolanie žalovaných v napadnutej časti za dôvodné.
Žalovaným nebol vytvorený procesný priestor na vyjadrenie stanoviska k prípadnému použitiu ust.§ 257
C.s.p. Zároveň súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že v rámci vyjadrení zo dňa 15.04.2019 a zo

dňa 10.06.2019 poukazovali na dôvody, pre ktoré ide o žalobu nedôvodnú, s čím sa nakoniec vo veľkej
miere stotožnil aj súd prvej inštancie, napríklad nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na
podanej žalobe a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Zároveň súd prvej inštancie nezobral
do úvahy skutočnosti, ktoré uviedli žalovaní vo svojom odvolaní, že ide o osoby staršieho veku a neznalé
právnych predpisov, ktoré boli v podstate nútené zvoliť si právneho zástupcu na procesnú obranu v

spore, teda museli zároveň uhradiť trovy právneho zastúpenia s tým vzniknuté. Odvolací súd súhlasí i
s konštatovaním súdu prvej inštancie, že späťvzatie žaloby bolo bezprostrednou reakciou na vzniknutú
procesnú situáciu, ktorým žalobcovia zabránili zbytočnému predlžovaniu súdneho konania. Podľa
názoru odvolacieho súdu však bez posúdenia dôvodov na strane žalovaných nemožno späťvzatiežaloby hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust.§ 257 C.s.p. pre rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania. Ust.§ 257 C.s.p. má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda
na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

16. Preto odvolací súd podľa ust.§ 389 ods.1 písm.b/ C.s.p. uznesenie súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým nebol priznaný nárok na náhradu trov konania žalovaným v
1.až 4.rade zrušil a v zmysle ust. § 391 C.s.p. v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

17. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o trovách konania v kontexte uvedeného s
tým, že súd prvej inštancie je povinný zohľadniť skutočnosti, na ktoré vyššie poukázal odvolací súd v
bode 14. a 15. Odôvodnenia tohto uznesenia.

18. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania podľa ust.§

396 ods.3 C.s.p.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.