Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/57/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616208463
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616208463.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu - JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu - Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, v zastúpení právne - splnomocneným
zástupcom SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853
186, proti žalovanej - C. U. Z., nar. X.XX.XXXX, bytom G. U., F. XXX/X, o zaplatenie 6.186,90 eur s
príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
10Csp/130/2016-159 zo dňa 3.9.2018, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch:

- o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti,
- o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

N e d o t ý k a sa rozsudku vo zvyšku.

Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej iba „okresný súd“) vyhovel žalobe čiastočne, keď
priznal žalobcovi voči žalovanej titulom nároku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej 20.3.2012

(ešte medzi Volksbank Slovensko, a.s. - veriteľom a žalovanou) sumu 5.060,14 eur pozostávajúcu: a) z
nezaplatenej istiny úveru - 4.040,73 eur, b) z úrokov z úveru 52,24 eur, c) úrokov z omeškania - 967,17
eur. Popri istine 5.060,14 eur súd žalobcovi priznal aj úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
4.040,73 eur od 24.10.2016 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že Volksbank Slovensko, a.s. ako veriteľ ( zároveň
právny predchodca žalobcu ) a žalovaná - dlžník uzatvorili dňa 20.3.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom

úvere č. 602249 o poskytnutí úveru žalovanej vo výške sumy 5.000 eur, tento úver sa zaviazala žalovaná
vrátiť v 60 mesačných splátkach po 120,64 eur, s konečnou splatnosťou úveru 20.3.2017. Predčasnú
splatnosť úveru ku dňu 3.12.2013 vyhlásil právny predchodca žalobcu a vyzval žalovanú na úhradu dlhu
v celkovej výške 4.206,93 eur. Podľa žalobcom predloženého prehľadu splátok, žalovaná na predmetnú
úverovú zmluvu uhradila sumu 2.116,58 eur, nezaplatenú istinu úveru evidoval veriteľ v sume 4.040,73
eur a nezaplatené úroky ku dňu 17.2.2014 v sume 53,88 eur.

3. Okresný súd uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 20.3.2012
spotrebiteľskú úverovú zmluvu v písomnej forme, ktorá obsahovala náležitosti vyžadované v § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 20.3.2012. Oprávnenieprávneho predchodcu žalobcu vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru v dôsledku omeškania dlžníka
(žalovanej) s plnením splátok dlhu sporné nebolo.

4. Žalobca požadoval v žalobe od žalovanej titulom tvrdeného zmluvného vzťahu zaplatenia: a) dlžnej
úverovej istiny v sume 4.040,73 eur, b) úroku z omeškania vyčísleného do 23.10.2016 vo výške 2.955,89
eur, úroku vo výške 15,64 % ročne zo sumy 4.040,73 eur od 4.10.2016 do zaplatenia, c) úroku z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.040,73 eur od 24.10.2016 do zaplatenia. V doplnení žaloby
dňa 6.2.2017 upresnil, že suma 2.955,89 eur - v žalobe označená ako úrok z omeškania je súčtom

riadnehoúrokudozosplatneniaúveru,riadnehoúrokuod4.12.2013do23.10.2016aúrokuzomeškania.

5. Súd za opodstatnený vyhodnotil nárok žalobcu na plnenie vo výške sumy iba 5.060,14 eur,
pozostávajúcej: a) z nezaplatenej istiny úveru vo výške 4.040,73 eur, b) úrokov vo výške 52,24 eur,
c) úrokov z omeškania vo výške 967,17 eur. Výška nezaplatenej istiny ku dňu splatnosti úveru v
sume 4.040,73 eur medzi stranami nebola sporná. Podľa názoru súdu žalobca má právo na zaplatenie

dojednaného úroku z úveru len ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, teda ku dňu
3.12.2013, pretože zmluvný úrok ako odplata (cena) veriteľovi za poskytnuté peňažné prostriedky patrí
len za dojednanú dobu poskytnutia úveru, čo vyplýva aj z ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Okresný súd v súvislosti s konštatovaným názorom poukázal aj na rozhodovaciu činnosť
Krajského súdu v Žiline napr. v rozsudku č. k. 5Co/165/2013-148 zo dňa 19.11.2013, sp. zn.

9Co/862/2014 zo dňa 20.11.2014 a ďalšie. Žalobcovi neprislúchalo právo na zaplatenie zmluvných
úrokov zo splátok úveru, ktoré sa stali splatnými v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
t. j. za obdobie po jeho splatnosti. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti úroku za obdobie od 4.12.2013
zamietol. Podľa prepočtu úrokov za úver predloženého žalobcom, nezaplatená výška úrokov ku dňu
4.12.2013 bola vo výške 53,88 eur, pričom za obdobie od 3.12.2013 do 4.12.2013 úrok bol vyčíslený

v sume 1,64 eur - túto sumu (keďže bola vyčíslená už po splatnosti úveru) okresný súd odpočítal zo
sumy 53,88 eur a konštatoval, že žalobcovi patrí titulom úroku z úveru do dňa zosplatnenia úveru suma
52,24 eur.

6. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu súd úroky z omeškania z úveru priznal

žalobcovi ( vychádzajúc z omeškania nezaplatením jednotlivých dielčich splátok úveru ) do vyhlásenia
predčasnej splatnosti vo výške podľa občiansko - právnych predpisov, konkrétne v sume 967,17 eur,
podrobný výpočet tohto priznaného nároku súd uvádza v bode 22 písomného odôvodnenia rozsudku.
Úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy dlžnej úverovej istiny 4.040,73 eur okresný súd
priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka za obdobie od 24.10.2016 do zaplatenia.

7. Predmetom rozhodovania okresného súdu bol aj ďalší nárok žalobcu uplatnený zo zmluvy o
kontokorentnom úvere č.332026718 : vo výške istiny 2.146,17 eur, úrokov z omeškania vyčísleného do
23.10.2016 vo výške 1.485,44 eur, úrokov vo výške 17,9 % ročne zo sumy 2.146,17 eur od 24.10.2016
do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.146,17 eur od 24.10.2016 do

zaplatenia. Žalobca tvrdil, že kontokorentný úver bol žalovanej poskytnutý jednostranným vyhlásením
zo dňa 19.7.2007 - žalovaná, hoc túto skutočnosť nepoprela, namietala výšku peňažného plnenia.

8. Z listinných dôkazov súd mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 19.7.2007
jednostranne určil výšku úveru (úverového rámca) a výšku úroku. Jednostranné vyhlásenie veriteľa súd

nepovažoval za zmluvné dojednanie. Následne ku zmluve o kontokorentnom úvere uzatvorené dodatky
č. 1 a č. 2 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou z existencie a označenia ktorých je možné
vyvodzovať uzavretie zmluvy o kontokorentnom úvere, opätovne neobsahovali dojednanie o povinnosti
žalovanej platiť z poskytnutých prostriedkov úrok a dojednanie o jeho výške a absentovalo aj dojednanie
oročnejpercentuálnejmierenákladov-čozákonospotrebiteľskýchúverochsankcionujebezúročnosťou

a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Z uvedených dôvodov patrilo titulom tvrdeného zmluvného
vzťahu „len právo na zaplatenie (vrátenie) prostriedkov reálne čerpaných žalovanou“. Z výpisov z účtu
predložených žalobcom vyplynulo (a ani strany sporu nerozporovali) čerpanie: a.) výberom platbami
platobnou kartou, b.) výberom bankomatovou kartou v súhrnnej výške 24.382,31 eur, c.) z účtu boli
vykonané aj úhrady splátok úveru v sume 2.116,58 eur - celkové čerpanie z účtu činilo 26.498,89 eur.

Vklady žalovanou boli realizované vo výške 27.588,69 eur, teda vyššou sumou než čerpanie, následne
súd uzavrel, že žalobcovi zo zmluvy o kontokorentnom úvere nepatrí žiadne plnenie a aj v tejto časti
potom jeho žalobu zamietol.9. Pri rozhodovaní o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd
postupoval podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Konštatoval úspech žalobcu v spore
ohľadne sumy 4.040,73 eur (priznaná istina bez príslušenstva), čo predstavuje úspešnosť 65 %,

neúspech žalobca mal o sumu 2.146,17 eur (suma istiny zo zmluvy o kontokorentnom úvere), čo
zodpovedá neúspechu 35 %. Čistý úspech žalobcu zodpovedal rozsahu 30 % a zodpovedajúco tomuto
rozsahu čistého úspechu žalobcu mu súd priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči
žalovanej.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že napáda rozsudok v časti
zamietnutia žaloby o : úrok z omeškania vo výške 1.988,72 eur, úroky vo výške 15,64 % p. a. zo sumy
4.040,73 eur od 24.10.2016 do zaplatenia, istinu v sume 2.146,17 eur, úroky z omeškania vo výške
1.485,44 eur, úroky vo výške 17,90 % p. a. zo sumy 2.146,17 eur od 24.10.2016 do zaplatenia, úroky z
omeškania vo výške 5,50 % p. a. zo sumy 2.146,17 eur od 24.10.2016 do zaplatenia. V uvedenej časti

sa domáha zmeny rozsudku a žiada žalobe vyhovieť a priznať nárok na náhradu trov celého konania
voči žalovanej.

11. Prioritne poukazuje na obsahové znenie čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 zmluvy o úvere, v ktorých je
explicitnevyjadrenápovinnosťdlžníkazaplatiťúrokyznesplatenéhoúveruododňajehoprvéhočerpania

až do dňa jeho skutočného zaplatenia, v súlade s § 502 a § 503 Obchodného zákonníka. Legitimita
ním uplatneného nároku na úroky z nesplateného úveru odo dňa jeho prvého čerpania až po deň jeho
skutočného zaplatenia vyplýva zo samotného znenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, dokonca
bez potreby duplicitných dojednaní v zmluve o úvere. Jeho nárok na zaplatenie úrokov sa nijakým
spôsobom neodchyľuje od zákona a okresný súd nesprávne uzavrel, že mu patrí zmluvný úrok ako

odplata/cena za poskytnuté peňažné prostriedky len za dojednanú dobu poskytnutia úveru. Podľa
odvolateľa argumentácia prvoinštančného súdu nezohľadňuje ustálený doktrinálny výklad ustanovenia
§ 503 a § 504 Obchodného zákonníka a konštantnú rozhodovaciu prax súdov v SR a ČR. Obsahuje
šablónovito a tendenčne využívanú argumentáciu v prípadoch, keď je jednou zo strán sporu spotrebiteľ.
V súvislosti s touto argumentáciou odkazuje odvolateľ napr. na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 3 Obdo 67/2013 zo dňa 28.10.2014, rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.6.2007 sp. zn.
33 Odo 657/2005, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014 a ďalšie. Dodáva, že povinnosť dlžníka platiť úroky až do
doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi konštatovali vo svojich rozhodnutiach aj viaceré
odvolacie súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský súd v Košiciach zo dňa 19.7.2018 v rozhodnutí sp.
zn. 2Co/388/2017, Krajský súd v Bratislave sp. zn. 8Co/138/2017 zo dňa 27.3.2018, Krajský súd v Žiline

v rozhodnutí sp. zn. 11Co/65/2016 zo dňa 16.2.2016 a ďalšie.

12. Odvolateľ cituje obsahové znenie ustanovenia § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka,
opakovane uvádza, že povinnosť dlžníka platiť za poskytnuté peňažné prostriedky je limitovaná
splatnosťou úveru. Okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v

nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť
k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok (odkazuje odvolateľ na R 53/1972). Vytýka
súdu, že nezohľadnil vyvolanie protiprávneho stavu nezodpovedným správaním žalovanej, ktorého
prirodzeným následkom je sankcia. Žiadosťou o okamžité splatenie úveru nedochádza k zániku
(predčasnému ukončeniu) zmluvy. Povinnosť platiť úroky z omeškania je predpokladaným zákonným

sankčnýmmechanizmom.Pretrvávajúcistav,keďžalovanánaďalejužíva(nevracia)poskytnutéfinančné
prostriedky a veriteľ nimi fakticky nedisponuje, rozhodne nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne
dohodnutých úrokov. Odvolateľ ďalej zdôraznil, že inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo
interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne
platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru), t.j. do doby reálneho

vrátenia úveru veriteľovi. Odkazuje v tejto súvislosti na strane 6 - 7 odvolania na aktuálnu právnickú
literatúru konkrétnych autorov. Súd prvej inštancie považoval zmluvu o úvere za spotrebiteľskú, preto
je potrebné podľa názoru odvolateľa zdôrazniť znenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúce
právo veriteľa požadovať od dlžníka popri plnení i úroky z omeškania ak dôjde k omeškaniu peňažného
dlhu. Obdobne aj v uvedenej odvolacej otázke odvolateľ odkazuje na stabilnú právnu prax konštatujúcu

odlišnosť inštitútu úrokov z omeškania od inštitútu zmluvných úrokov a ustálený právny názor o tom, že
dohodnutéúroky, ajúrokyzomeškaniamôžuexistovaťpoprisebe,tedazadobupodojednanomdátume
vrátenia pôžičky bude dlžník povinný zaplatiť nielen zmluvný úrok ako odmenu veriteľovi za prenechanie
peňazí, ale aj úrok z omeškania ako sankciu za omeškanie s vrátením pôžičky. Napokon, pri omeškanídlžníka s plnením peňažného dlhu veriteľ má právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj úroky z omeškania
vo výške zodpovedajúcej 2-násobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k
1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

13. Odvolateľ tvrdí, že okresný súd neodôvodnene zvýhodňoval žalovanú v jeho neprospech a
na základe „absurdného“ záveru súdu postavenie dlžníka je lepšie v prípade porušenia záväzku
(nesplácanie úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností. Predčasným zosplatnením úveru
v dôsledku porušenia povinností žalovanou paradoxne dochádza k jej ekonomicky výhodnejšiemu

postaveniu, keď namiesto povinnosti žalovanej zaplatiť aj zmluvne dohodnuté úroky popri úrokoch z
omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie) je žalovaná povinná zaplatiť iba úroky z omeškania. Je
neprijateľné, aby bol dlžník po zjavnom porušení povinností ekonomicky a právne zvýhodnený.

14. Žalovanej bol poskytnutý kontokorentný úver jednostranným vyhlásením žalobcu zo dňa 19.7.2007,
tento stav žalovaná aprobovala uzavretím dodatku č. 1 zo dňa 2.8.2007 a dodatku č. 2 zo dňa 16.5.2008,

týmto spôsobom došlo i ku kreovaniu zmluvy o kontokorentnom úvere. Žalovaná prečerpala poskytnuté
peňažné prostriedky do debetu, preto on - odvolateľ má nárok na ich vrátenie. Namieta konštatovaný
záver súdu o premlčaní tohto nároku z dôvodu uplynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty vedúci
k zamietnutiu žaloby v tejto časti. Rozhodnutím o zamietnutí žaloby bol ukrátený na svojich právach a
právom chránených záujmoch, keďže predložil v konaní výpis z účtu žalovanej, z ktorého vyplýva stav

účtu v rozhodnom období. Poukazuje aj na charakter kontokorentného úveru, ktorý umožňuje dlžníkovi
čerpať úver v medziach dohodnutého úverového rámca (do povoleného debetu) podľa aktuálnych
potrieb dlžníka, preto je pre posúdenie nároku rozhodujúci stav bežného účtu na obdobie relevantné pre
vznik pohľadávky, t. j. od 1.9.2013 (čo tvorí i súčasť spisu). Preukázal tento nárok riadne, aj vypovedanie
zmluvy žalovanej, ktorá poskytnutý kontokorentný úver vyčerpala v celom rozsahu a do dnešného dňa

ho nevrátila.

15. V súhrne hodnotí odvolateľ právne závery súdu prvej inštancie aj za zjavne arbitrárne, v dôsledku
čoho sú neudržateľne zasahujúce do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý
proces. Dodal, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno pojať ako

obranupredjehoľahkomyseľnosťouanezodpovednosťou(citujeodvolateľzrozsudkuNajvyššiehosúdu
ČR zo dňa 29.6.2010 sp. zn. 23 Cdo 1201/2009).

16. Žalovaná písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepredložila.

17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“), po
zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote na to oprávnená strana sporu, proti rozsudku, ktorému
odvolaniejeprípustné,odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania,beznariadeniaodvolacieho
pojednávania, postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil v odvolaním napadnutom výroku a aj v súvisiacom výroku o náhrade trov

prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

18. Prioritne krajský súd zdôrazňuje, že okresný súd v súdenej veci vykonal relevantné dokazovanie,
z ktorého riadne zistil skutkový stav a spor uzatvoril v súlade s právom. Okresný súd dal v rozhodnutí
relevantné odpovede stranám sporu na rozhodujúce vecné otázky, vyargumentoval prečo, z akých

dôvodov zamietol vo zvyšnej časti žalobu a akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní o náhrade
trov prvoinštančného konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s písomným odôvodnením
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a iba v záujme zvýraznenia jeho vecnej správnosti sa vyjadruje k
základným, nosným odvolacím argumentáciám, ktoré odvolateľ vzniesol v odvolaní.

19. Žalobca uplatnil v žalobe voči žalovanej peňažné plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
602249uzatvorenejdňa20.3.2012apeňažnéplneniezdôvodutvrdenéhoprečerpaniakontokorentného
úveru žalovanou, ktorý jej zriadil / poskytol veriteľ jednostranným vyhlásením. Tvrdená okolnosť, že
pohľadávku z uvádzaných zmlúv nadobudol žalobca postúpením pohľadávky - sporná nebola.

20. Primárny právny vzťah medzi pôvodným veriteľom a žalovanou bol založený zmluvou o úvere
uzatvorenou za právneho režimu zákona č. 129/2010 Z.z., predmetnou zmluvou s charakterom
spotrebiteľská, jej účastníci založili spotrebiteľský právny vzťah, spotrebiteľský charakter právneho
vzťahu žalobca - odvolateľ nenamietal.21. Krajský súd zdôrazňuje, že je určujúci spotrebiteľský charakter zmluvy uzatvorenej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou. Spotrebiteľské právne vzťahy predstavujú osobitný druh právnych

vzťahov, ktoré zahŕňajú zmluvy uzavreté medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi tak podľa Občianskeho
zákonníka ako i podľa Obchodného zákonníka. Je však nepochybné, že nejde v súdenej veci o vzťah
medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, ale o vzťah podnikateľa ( v pozícii dodávateľa ) a fyzickej
osoby mimo rámec výkonu jej podnikania či povolania. Tieto vzťahy sú svojou povahou jednoznačne
vzťahmi občiansko-právnymi z čoho vyplýva aj ochrana žalovanej v celej škále spotrebiteľsko-právnej

ochrany, vrátane prednostného použitia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mohli použiť normy
Obchodného práva. Avšak ani z noriem obchodného práva ( priamo ) nevyplýva, že by veriteľovi aj po
vyhlásení mimoriadnej ( predčasnej ) splatnosti úveru prináležal nárok na úroky z úveru.

22. Vzhľadom na konštatovanú občianskoprávnu povahu právneho vzťahu, odvolací súd poukazuje
na ust. § 565 Občianskeho zákonníka upravujúce, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ

žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo
v rozhodnutí určené. Toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky. V súdenej veci pôvodný veriteľ jednostranným vyhlásením ( v ktorom prejavil svoju vôľu )
úver mimoriadne zosplatnil z dôvodu porušenia povinností žalovanou úver splácať riadne a včas, túto
skutočnosť žalovanej oznámil - žalovaná oprávnenie veriteľa úver zosplatniť - nenamietala. V prípade

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti veriteľ svojím jednostranným právnym úkonom navodzuje stav, v
ktorom disponuje oprávnením získať okamžite späť celú sumu požičaných/ poskytnutých finančných
prostriedkov. Z doktrinálneho hľadiska je rozhodujúci právny stav vytvorený veriteľom. V jeho dôsledku
na strane veriteľa odpadá časové obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Ak spotrebiteľ už nemá právny titul mať prostriedky u seba a tieto užívať,

niet dôvodu ani na to, aby veriteľ získaval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby
prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený ústavne nekonformný stav, v ktorom
by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia plnenia a veriteľ by naďalej
inkasoval úroky z úveru. Inými slovami, išlo by o právny stav, kedy by sa fakticky popreli účinky veriteľom
vyvolanejzmenyobsahuzáväzku(zosplatneniaúveru)averiteľbymalprávonaúroky,akokebykzmene

záväzku nedošlo; naproti tomu spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred takouto zmenou.

23. V dôsledku jednorázového/ mimoriadneno zosplatnenia vzniká spotrebiteľovi povinnosť vrátiť (celú
aktuálnu) sumu požičaného úveru navýšenú o úroky ku dňu zosplatnenia. Od prvého dňa omeškania

spotrebiteľa s takýmto plnením ide svojím charakterom o protiprávny stav. S protiprávnym stavom
(keďžespotrebiteľsaocitávomeškaní)saspájajúprirodzenevýhradnésankcie.Naopak,sprotiprávnym
stavom sa nemôžu spájať odplatné plnenia, ktoré sa viažu len na oprávnené držanie peňažných
prostriedkov spotrebiteľom podľa pôvodných podmienok zmluvy o úvere. Povedané inak, v protiprávnom
stave patria veriteľovi len sankcie na tento účel definované kogentným pravidlom § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Neopodstatnené
je odkazovanie odvolateľa na závery rozhodnutí (iných všeobecných) súdov v obdobných veciach,
lebo tieto nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP). Pokiaľ
ide o odvolací Krajský súd v Žiline, aktuálne už všetky jeho občiansko-právne senáty aplikujú výklad
zodpovedajúci výkladu zaujatému v súdenej veci.

24. Zároveň bezprostredne v rozoberanej otázke nebolo zatiaľ vydané rozhodnutie, resp. rozhodnutia
„vyšších súdov“, ktoré by bolo možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP. Prístup k danej problematike prezentovaný prvoinštančným i odvolacím
súdom bol však - akceptovaný (okrem iného) tiež Ústavným súdom SR, napr. v uznesení sp. zn. IV. ÚS

476/2012 z 18.9.2012, ktorý konštatoval, že ho nemožno považovať za svojvoľný, resp. za taký, ktorý by
popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Súčasne z hľadiska rôznorodosti súdnej praxe je podstatné,
že okresný súd (čiastočne i v spojení s dôvodmi tohto - odvolacieho - rozhodnutia, keďže konanie prvej a
odvolacej inštancie tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny názor, t.j. argumentačne
sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal v rozpore s princípom

právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 144/2014 z 13.5.2014).25. V súhrne všetkých hore uvedených argumentácií odvolací súd jednoznačne konštatoval vecnú
správnosť rozsudku okresného súdu v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku nárokov uplatňovaných titulom
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 602249 zo dňa 20.3.2012.

26. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o nároky uplatňované titulom dlhu na kontokorentnom úvere
vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobcu za neopodstatnené. V tejto časti odvolanie nekorešponduje
s vecnými závermi na základe ktorých okresný súd žalobu vyhodnotil za nedôvodnú. Okresný súd totiž

žalobu v tejto časti nezamietol na základe premlčania pre uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej
lehoty - ako sa nesprávne domnieva odvolateľ. Okresný súd zamietol v tejto časti žalobu po konštatácii
bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto „ úverového produktu“ a následne podľa prehľadu vykonaných
čerpaní a úhrad uzavrel, že žalovaná zaplatila viac než čerpala. K uvedenému záveru odvolateľ žiadne
konkrétne odvolacie námietky neuvádzal. Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, z
tohto dôvodu odvolací prieskum mohol vykonať len z dôvodov odvolateľom v odvolaní namietaných a

je jednoznačné, že v dotknutej časti odvolateľ vzniesol úplne iné / odlišné dôvody ako boli tie na základe
ktorých okresný súd žalobu v tejto časti zamietol.

27. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania okresný súd zohľadnil úspech/
neúspech strán sporu a zodpovedajúco čistému úspechu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov

prvoinštančného konania voči žalovanej.

28. Krajský súd sa nedotýkal rozsudku v odvolaním nenapadnutom výroku (v ktorom okresný súd žalobe
čiastočne vyhovel).

29. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, žalovaná ako úspešná strana v odvolacom konaní si
trovy neuplatnila a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by jej boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním
žalobcu nejaké trovy. Z tohto dôvodu krajský súd postupujúc podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuanijednejstranesporunepriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania.

30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z
uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané
včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.