Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317200970
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317200970.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek
senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Moniky Školníkovej v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja
bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, zastúpeného GARAJ & Partners
s.r.o., Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125 proti žalovaným: 1/ M. S., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt D.
XXX/X, Z., Š. P.V. Z., 2/ G. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt P. XX N., Š. P. Z., 3/ R. S., nar. X.X.XXXX,

trvalý pobyt D. X Z., Š. P. Z., zastúpených Weis & Partners s.r.o., Ivánska cesta 30/B, Bratislava, IČO:
47 234 776 o zaplatenie istiny 8.922,80 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaných v 1/, 2/ a 3/ proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/32/2017-287 zo dňa 23.7.2018 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/32/2017-287 zo dňa
23.7.2018 v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku II. a III. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zastavil konanie
v časti žaloby o zaplatenie zmluvného úroku v sume 194,52 eura, úroku z omeškania v sume 35,74
eura, úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 15.12.2015 do 23.1.2017
v sume 265,70 eura, zmluvného úroku vo výške 3% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 15.12.2015 do

12.2.2018 a úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 24.1.2014 do 12.2.2018 v
sume 24,67 eura; výrokom II. zaviazal žalovaných 1/ až 3/ na povinnosť spoločne a nerozdielne v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 8.922,80 eura spolu so zmluvným úrokom vo
výške 3% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 13.2.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8%
ročne zo sumy 8.922,80 eura od 24.1.2017 do 12.2.2018 v sume 726,31 eura a úrokom z omeškania vo
výške 8% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 13.2.2018 do zaplatenia; výrokom III. zaviazal žalovaných 1/

až 3/ na povinnosť spoločne a nerozdielne v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi
náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 334,72 eura; výrokom IV. zaviazal žalovaných 1/ až
3/ na povinnosť spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške, o
ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 26.1.2017

sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie istiny v sume 8.922,80 eura s
príslušenstvom, pričom právne žalobca svoje nároky uplatňoval zo zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu v zmysle Obchodného zákonníka. Žalovaný 1/ skutkové vymedzenie žaloby nenamietal, avšak
žalovaní namietali právne posúdenie nároku žalobcu, nakoľko podľa ich názoru uzatvorená zmluva o
úvere napĺňa definíciu obsiahnutú v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda ide o spotrebiteľskú
zmluvu.3.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žežalobcapodanímzodňa15.2.2018skôr,nežsazačalopredbežné
prejednanie sporu, resp. pojednávanie, vzal svoju žalobu čiastočne späť, nakoľko žalovaní v období od
20.1.2017 do 24.1.2018 vykonali úhrady v sume 1.100 eur, ktoré žalobca započítal na zmluvný úrok

v sume 194,52 eura (uhradené v celosti), úrok z omeškania v sume 35,74 eura (uhradené v celosti),
úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 15.12.2015 do 23.1.2017 v sume
265,70 eura (uhradené v celosti), zmluvný úrok vo výške 3% ročne od 15.12.2015 do 12.2.2018 zo sumy
8.922,80 eura v sume 579,37 eura (uhradené v celosti) a úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy
8.922,80 eura od 24.1.2017 do 12.2.2018 v sume 750,98 eura (zostáva uhradiť sumu 726,31 eura), na

základe čoho sa žalobca domáhal v ďalšom konaní zaplatenia istiny 8.922,80 eura spolu so zmluvným
úrokom vo výške 3% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 13.2.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 8% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 24.1.2017 do 12.2.2018 v sume 726,31 eura, úrokom z
omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 13.2.2018 do zaplatenia a nákladmi spojenými
s uplatnením pohľadávky v sume 334,72 eura. S poukazom na ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd prvej

inštancie konanie v predmetnej časti zastavil.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ustálil skutkový
stav tak, že žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovaným 1/ ako dlžníkom na základe žiadosti žalovaného
1/ zo dňa 30.9.1997 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 12 zákona č.

124/1996 Z.z. v písomnej forme zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru a nenávratného príspevku
č. 108/3662/1997 (ďalej len „zmluva o úvere“), predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť
žalovanému 1/ podľa ustanovenia § 8 zákona č. 124/1996 Z.z. podporu vo forme úveru v sume
500.000 Sk (16.596,95 eura) a nenávratného príspevku v sume 150.000 Sk (4.979,08 eura) a záväzok
žalovaného 1/ splatiť celý úver so základnou úrokovou sadzbou vo výške 3% ročne v pravidelných

mesačných splátkach zahŕňajúcich istinu a úrok vždy do 15. kalendárneho dňa mesiaca počas 30 rokov
s tým, že splátka č. 1 až 359 mala výšku 2.109 Sk (70 eur) a posledná splátka výšku 1.757 Sk (58,32
eura). Záväzok žalovaného 1/ bol zabezpečený ručením tretích osôb - žalovanými 2/ a 3/, ktorí vyhlásili,
že berú na seba voči žalobcovi ako veriteľovi povinnosť, že pohľadávku z poskytnutého úveru, resp.
jeho nesplatenej časti vrátane prislúchajúceho úroku uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník

v stanovenom termíne po písomnej výzve, pričom zo zmluvy o úvere taktiež vyplývalo, že ručitelia
ručili za celý dlh dlžníka po celú dobu lehoty splácania úveru. Žalobca listom zo dňa 3.6.2015 oznámil
žalovanému 1/, ako aj žalovaným 2/ a 3/, že žalovaný 1/ bol ku dňu 2.6.2015 v omeškaní s platením
istiny, úrokov a úrokov z omeškania v celkovej sume 440,52 eura, na základe čoho vyzval žalobca
žalovaného 1/ na úhradu tejto dlžnej sumy v lehote do 7 dní odo dňa doručenia výzvy za súčasného

poučenia, že ak dlžnú sumu neuhradí v stanovenej lehote, žalobca odstúpi od zmluvy o úvere a bude
požadovať jednorazové vrátenie dlžnej sumy. Žalobca listom zo dňa 9.11.2015 oznámil žalovaným,
že žalovaný 1/ bol ku dňu 2.11.2015 v omeškaní s 8 splátkami úveru v celkovej výške 560,08 eura a
vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný na opakované upomienky nereagoval, žalobca odstúpil od zmluvy
o úvere, čím sa stal splatný celý dlh, ktorý predstavoval nesplatenú istinu úveru v sume 8.922,80 eura,

nesplatený úrok v sume 194,52 eura, nesplatený úrok z omeškania v sume 35,74 eura a zmluvnú pokutu
v sume 911,73 eura, teda celkovo sumu 10.064,79 eura, ktorú mali žalovaní zaplatiť v lehote 30 dní
odo dňa doručenia tohto odstúpenia od zmluvy o úvere, pričom žalovanému 1/ toto odstúpenie bolo
doručené dňa 11.11.2015, žalovanému 2/ dňa 13.11.2015 a žalovanému 3/ dňom doručenia žaloby,
t.j. dňa 22.6.2017. Žalovaný 1/ v reakcii na odstúpenie žalobcu od zmluvy o úvere uviedol v liste zo

dňa 12.11.2015, že chýbajúce splátky okamžite do 7 dní uhradí, pričom uhradí aj žalobcom vyčíslené
náklady. Následne žalovaný listom zo dňa 9.2.2016 požiadal žalobcu o zaslanie podkladov dohody na
postupe splácania a obnovenia zmluvy o úvere, na čo reagoval žalobca listom zo dňa 3.5.2016, v ktorom
uviedol podmienky, po splnení ktorých môže žalovaný 1/ pokračovať v úverovom vzťahu so žalobcom,
spočívajúce v uhradení dlžnej sumy 408,92 eura pozostávajúcej z dlhu na omeškaných splátkach a

úrokoch z omeškania a zmluvnej pokuty v sume 911,73 eura, celkovo sumy 1.320,65 eura formou
mesačných splátok po 106,69 eura (36,68 eura a 70,01 eura) a uhradení trov právneho zastúpenia v
sume 753,43 eura jednorazovo. Súd prvej inštancie uviedol, že z výpisov z účtu vyplýva, že žalovaný
žalobcovi uhradil dňa 4.11.2015 sumu 100 eur, dňa 13.11.2015 sumu 73,03 eura, dňa 23.12.2015 sumu
100 eur, dňa 21.1.2016 sumu 100 eur, dňa 10.2.2016 sumu 100 eur, dňa 29.3.2016 sumu 100 eur, dňa

3.5.2016 sumu 100 eur, dňa 31.5.2016 sumu 110 eur, dňa 29.6.2016 sumu 110 eur, dňa 15.8.2016 sumu
110 eur, dňa 27.9.2016 sumu 110 eur, dňa 24.10.2016 sumu 110 eur, dňa 25.11.2016 sumu 110 eur a
v období od 20.1.2017 do 24.1.2018 uhradil sumu celkom 1.100 eur.5. Následne súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ustálil, že základnou podmienkou aplikácie
spotrebiteľského práva na uzavretú zmluvu je tá skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená medzi
dodávateľom (podnikateľom), ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (prevažne ide o nepodnikateľov, teda fyzické osoby,
ktoré konajú v rámci zabezpečenia svojich osobných potrieb). V danom prípade bolo podľa súdu prvej
inštancie nesporné, že žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy vystupoval a konal ako právnická osoba
zriadená zákonom (pôvodne zákonom č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení

neskorších predpisov) ako štátny účelový fond s tým, že štátny fond vo všeobecnosti predstavuje
subjekt verejnej správy, ktorého hospodárenie upravuje zákon č. 523/2004 Z.z. a je zriaďovaný podľa
potrieb štátu (spoločnosti) na osobitné účelové financovanie verejnej produkcie vo vymedzenej oblasti.
Fondové hospodárenie má charakter účelového financovania. Účelom žalobcu je podľa § 4 ods.
1 zákona č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania používať prostriedky fondu na štátnu
podporu poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu,

pričom hospodári podľa schváleného rozpočtu, ktorý je napojený na rozpočet Ministerstva dopravy a
výstavby SR. Žalobca vyššie uvedenú podporu poskytuje na základy zmluvy (s náležitosťami podľa §
16 ods. 2 zákona č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania), a to vo forme úveru (v minulosti
aj vo forme nenávratného príspevku alebo úhrady časti úroku zo stavebného úveru poskytnutého
bankou). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca

pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej so žalovaným 1/ nekonal ako dodávateľ - podnikateľ, ale
konal ako právnická osoba - štátny účelový fond zriadený zákonom, ktorého predmetom činnosti nie je
podnikateľská činnosť (teda poskytovanie tovarov a služieb za účelom dosiahnutia zisku), ale činnosť
zameraná na účelové financovanie verejnej produkcie vo vymedzenej oblasti (t.j. poskytovanie štátnej
pomoci pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu), na základe čoho nemožno predmetnú zmluvu

o úvere charakterizovať ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z
toho dôvodu sa nebude na tento zmluvný vzťah aplikovať spotrebiteľské právo. Súd prvej inštancie sa
nestotožnil s argumentmi žalovaných, odkazujúcich na rozhodnutia niektorých súdov (napr. rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/1/2016 a 1Co/278/2014), pretože podľa ich tvrdenia by každá
právnická osoba zriadená zákonom spĺňala definíciu dodávateľa už len tým, že má spôsobilosť na

právne úkony a vykonáva úkony/činnosti vo vlastnom mene zverené jej štátom. Rovnako sa súd
prvej inštancie nestotožnil ani s tvrdením žalovaných, že účelom žalobcu je v rámci uzatvárania
zmlúv dosahovať zisk, keďže už len zo samotného zákona č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja
bývania vyplýva, že prostriedky žalobcu, napríklad získané aj z úrokov alebo sankčných poplatkov,
môže žalobca použiť len na poskytovanie štátnej podpory, prípadne na výdavky súvisiace so svojou

činnosťou, teda nemôže nakladať s prostriedkami v zmysle § 82 Obchodného zákonníka. Podľa súdu
prvej inštancie nepodstatným argumentom žalovaných bol aj argument o adhéznosti uzatvorenej zmluvy
o úvere, nakoľko štandardizácia zmluvy, teda nemožnosť protistrany individuálne dojednať obsah
uzatváranej zmluvy, nie je výlučnou výsadou spotrebiteľských zmlúv a ani skutočnosťou určujúcou
spotrebiteľský charakter uzatváranej zmluvy. Na základe zisteného skutkového stavu a za použitia

citovaných zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie za to, že medzi žalobcom a žalovaným 1/
došlo uzatvorením zmluvy o úvere v písomnej forme ku vzniku obchodného záväzkového vzťahu, keďže
zmluva o úvere obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka, ktorá predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka absolútny obchodno-
záväzkový vzťah, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov pri jej uzatváraní použije režim

Obchodného zákonníka (napr. na úpravu ručenia, odstúpenia od zmluvy, premlčania a pod.), okrem tých
práv a povinností, ktoré Obchodný zákonník neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka použije právny režim, resp. právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Za nespornú
súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že záväzok žalovaného 1/ ako dlžníka, resp. pohľadávka
žalobcu zo zmluvy o úvere vrátane úroku, bola podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka zabezpečená

ručením žalovaných 2/ a 3/ a veriteľ bol v súlade s § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka oprávnený
požadovať splnenie záväzku žalovaného 1/ od žalovaných 2/ a 3/ v prípade, ak si ho žalovaný 1/ nesplnil,
hoci bol na to žalobcom ako veriteľom písomne vyzvaný. Rovnako za nesporné považoval súd prvej
inštancie aj to, že žalobca písomne odstúpil od zmluvy o úvere s účinnosťou ku dňu 11.11.2015, čo bol
deň doručenia písomného odstúpenia od zmluvy o úvere žalovanému 1/ z dôvodu, že žalovaný bol v

omeškaní s ôsmimi splátkami úveru s tým, že odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti
strán zo zmluvy, a to k momentu účinnosti odstúpenia od zmluvy, avšak nezanikajú práva, ktoré vznikli
v dôsledku porušenia zmluvy, nezanikajú ani zmluvné ustanovenia ohľadom voľby práva, ani nárok na
zmluvnú pokutu podľa § 302 Obchodného zákonníka a ani také ustanovenia zmluvy, ktoré vzhľadomna svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy, pričom práve v prípade odstúpenia od zmluvy o
úvere z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka vyplýva, že veriteľ je oprávnený aj po odstúpení od
zmluvy požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže

s odkazom na § 311 Obchodného zákonníka v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere zaniknúť ani
ručiteľský záväzok vo vzťahu k takémuto ešte stále existujúcemu (nezaniknutému) záväzku dlžníka, v
nadväznosti na čo súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
9.2.2000 pod sp.zn. 32Cdo 1046/1998 a na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.6.2013 pod
sp.zn. 24Co/220/2012.

6. S odkazom na ustanovenia § 324 ods. 1, § 365 prvá veta, § 369 ods. 1 prvá a druhá veta Obchodného
zákonníka, § 517 ods. 2 druhá časť prvej vety Občianskeho zákonníka, § 3, § 10c nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj s odkazom na
relevantnú základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky súd prvej inštancie priznal žalobcovi
právo na úroky z omeškania vo výške 8% ročne a s odkazom na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka

súd prvej inštancie považoval žalobcom uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v sume 334,72 eura predstavujúcich odmenu advokáta žalobcu za úkon právnej služby -
písomnévyhotovenieodstúpeniaodzmluvy(spoluspaušálnouodmenouaDPH)zavypočítanývsúlade
s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. a za účelne vynaložený.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom úspechu v
kombinácii s princípom zavinenia zastavenia konania.

8.Protitomutorozsudkupodaližalovaní1/,2/a3/prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuvzákonnej
lehote odvolanie v rozsahu výrokov II., III. a IV. a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil

tak, že žalobu zamietne a žalovaným prizná náhradu trov konania vo výške 100%, resp. aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaní v odvolaní
uviedli, že majú za to, že uzatvorená zmluva o úvere napĺňa definíciu obsiahnutú v ustanovení §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda ide o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobca mal v čase
uzatvorenia zmluvy postavenie právnickej osoby, disponoval spôsobilosťou mať práva a povinnosti,

mohol teda samostatne a vo vlastnom mene vykonávať činnosti zverené mu zákonom o štátnom fonde
rozvoja bývania, a to uzatvárať zmluvy o poskytovaní podpory vo forme úveru, pričom táto činnosť
má charakter sústavnosti a účelom týchto zmlúv je bez akýchkoľvek pochybností dosiahnutie zisku.
Ide o zmluvu odplatnú, vzhľadom na čo napĺňa definíciu podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je tak

vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom zmluva uzatvorená so
žalovanýmitútocharakteristikuspĺňa.ŽalovanípoukázalinarozhodnutieKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.
11Co/359/2014, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/278/2014 a sp.zn. 24Co/11/2016
s tým, že okrem uvedených rozhodnutí súdov žalovaní predložili mnohé ďalšie rozhodnutia krajských
súdov, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu a ktoré jednoznačne potvrdzujú spotrebiteľský charakter danej

úverovej zmluvy. Súčasne žalovaní uviedli, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné jednotlivé
čiastkové úhrady žalovaných započítavať najprv na istinu a až následne na príslušenstvo pohľadávky,
čo žalovaní počas konania niekoľkokrát zdôrazňovali, avšak súd prvej inštancie sa s uvedeným
argumentom ani len nevysporiadal. Vo vzťahu k otázke ručiteľského záväzku v súvislosti s odstúpením
od zmluvy žalovaní v odvolaní uviedli, že vzhľadom na skutočnosť, že zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou, v súlade s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je potrebné použiť pre spotrebiteľa priaznivejšiu
právnu úpravu, ktorou je úprava podľa Občianskeho zákonníka. Dôsledkom odstúpenia od Zmluvy podľa
Občianskeho zákonníka je zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc a zo zrušenej zmluvy vzniklo žalobcovi
ibaprávodomáhaťsavydaniabezdôvodnéhoobohateniapodľa§451Občianskehozákonníka.Žalovaní
v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obo/74/2008

a uviedli, že žalobca sa domáha zaplatenia sumy od žalovaných 2/ a 3/ titulom ručenia, avšak
nakoľko odstúpením od Zmluvy záväzkový vzťah zanikol, ručenie nemôže zabezpečovať záväzok, ktorý
neexistuje. Odstúpením od zmluvy zaniklo aj ručenie (obdobne ohľadom záložného práva vo vyššie
uvedenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR). Podľa názoru žalovaných celú argumentáciu žalobcu a
súdu prvej inštancie ohľadne absolútneho obchodno-právneho vzťahu vyvracia uzavretá zmluva medzi

žalobcom a žalovaným 1/, a to konkrétne čl. X bod 2 a čl. VII. bod 1 Zmluvy, z ktorých vyplýva, že
nebolo vôľou zmluvných strán uzatvárať zmluvu, ktorá by sa mala spravovať výlučne podľa Obchodného
zákonníka s tým, že sám žalobca v Zmluve umožnil aplikáciu Občianskeho zákonníka. Korešpondenciu
zmluvných strán po odstúpení žalobcu od predmetnej zmluvy žalovaní hodnotia ako dohodu, ktorousa „starý“ záväzok nahradil „novým“ záväzkom a vzhľadom na úhradu sumy 1.443,30 eura, t.j. dlžnej
sumy v zmysle listu žalobcu zo dňa 3.5.2016 a vzhľadom na skutočnosť, že splatnosť „trov právneho
zastúpenia“ bola až 4 mesiace po podaní žaloby, sú presvedčení, že žaloba bola podaná predčasne. Na

tieto skutočnosti žalovaní poukazovali niekoľkokrát počas konania, pričom išlo o podstatnú skutočnosť
z hľadiska prostriedkov procesnej obrany žalovaných, avšak súd prvej inštancie sa napriek tomu
uvedenýmargumentomžalovanýchvrozsudkužiadnymspôsobomnevenujeaibaalibistickykonštatuje,
že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu. Podľa názoru žalovaných má
toto konanie v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a to skutočnosť, že súd prvej inštancie v tomto prípade nepostupoval v súlade s
§ 220 CSP a svoje rozhodnutie neodôvodnil dostatočne. Žalovaní majú za to, že konaním súdu prvej
inštancie došlo k zásahu do práv žalovaných na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd s tým, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením sťažil možnosť žalovaným riadne sa
voči argumentácii brániť v odvolacom konaní, pričom súd prvej inštancie tak urobil napriek skutočnosti,

že sa podľa názoru žalovaných odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi na území Slovenskej republiky,
v nadväznosti na čo žalovaní poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS
499/2011 zo dňa 22.11.2011.

9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných vyjadril písomným podaním svojho právneho zástupcu zo dňa

7.9.2018, v ktorom uviedol, že má za to, že vyslovený právny názor súdu prvej inštancie, že žalobca
nie je dodávateľ a zmluvný vzťah nemá spotrebiteľský charakter, je správny. Vo vzťahu k nadväzujúcim
právnym otázkam - odstúpenie, ručenie, bezdôvodné obohatenie, započítavanie, zmluvná pokuta
- žalobca uviedol, že od právneho posúdenia charakteru zmluvného vzťahu účastníkov konania
záviseli ďalšie skutočnosti a ďalšie právne posúdenie, pričom žalobca sa stotožňuje s nadväzujúcou

aplikáciou práva zo strany súdu prvej inštancie, ktorá spočíva v použití noriem obchodného práva,
a to najmä pokiaľ ide o posúdenie odstúpenia od zmluvného vzťahu a jeho účinkov, posúdenie
existencie bezdôvodného obohatenia, ručenia, atď. Žalobca vo vyjadrení poukázal aj na rozhodovaciu
činnosť súdov SR v skutkovo a právne totožných veciach, kde žalobca bol úspešným účastníkom
konania (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/122/2017, uznesenie Krajského súdu v

Prešove sp.zn. 25Co/79/2017, právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 6C/258/2015-114 a ďalšie). Vo vzťahu k žalovanými tvrdenej novácii záväzku, ktorá mala nastať
na základe emailovej komunikácie žalovaných s právnym zástupcom žalobcu žalobca uviedol, že k
uzavretiu dohody v písomnej podobe, obsahom ktorej by bola dohoda o splatení dlhu voči žalobcovi
však nikdy nedošlo. Pokiaľ žalovaní tvrdia, že so žalobcom uzatvorili dokument zachytávajúci vôľu strán

sporu uzavrieť dohodu o splátkovom kalendári, sú povinní toto svoje tvrdenie preukázať relevantným
dôkazným dokladom. Emailová komunikácia nie je postačujúcim dôkazom a už vôbec nie je dôkazom,
ktorý by bol spôsobilý platne a účinne založiť nováciu záväzku a v tejto súvislosti žalobca poukázal na
právny názor Okresného súdu Bánovce nad Bebravou pod sp.zn. 4Csp/117/2017, ako aj na skutočnosť,
že prípadná dohoda o splátkach by musela mať písomnú formu podpísanú všetkými stranami a následne

jej platnosť a účinnosť by bola podmienená zverejnením v Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom
vlády SR. K námietke žalovaných týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca napadnuté rozhodnutie považuje za preskúmateľné a jeho
výrok riadne a zrozumiteľne odôvodnený s tým, že v obdobných skutkových a právnych veciach súdy
SR rozhodujú rozdielne, t.j. nemohol nastať odklon, avšak vo väčšine prípadov je žalobca úspešným

účastníkom konania. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

10. Žalovaní v replike zo dňa 3.10.2018 zotrvali na argumentácii obsiahnutej v odvolaní a rovnako
žalobca v duplike zo dňa 18.12.2018 zotrval na svojej argumentácii prezentovanej vo vyjadrení k
odvolaniu žalovaných.

11. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 24.5.2019 poukázal na únijné právo týkajúce sa oblasti
spotrebiteľského práva a na judikatúru krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, kde bol
žalobca úspešnou sporovou stranou.

12. Písomným podaním zo dňa 12.7.2019 žalobca vzhľadom na skutočnosť, že v aplikačnej praxi súdov
dochádza k rozdielnemu a nejednotnému výkladu, či žalobca ako osobitný subjekt zriadený zákonom
poskytujúci podporu vo forme úveru v oblasti bytovej politiky má postavenie dodávateľa, poukázal na
uznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa29.4.2019podsp.zn.4Cdo/106/2018,ktorémázásadnývýznampre právne posúdenie daného sporu a odstraňuje diskrepanciu a nejednotnosť v rozhodovacej praxi
súdov. Ako prílohu predložil žalobca predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol v konaní
o dovolaní zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18.1.2018 sp.zn. 24Co/11/2016 a rozsudok

Okresného súdu Prešov zo 16.9.2016 č.k. 20C/331/2015-68 a vec bola vrátená Okresnému súdu Prešov
na ďalšie konanie a ktorým dovolací súd ustálil, že Štátny fond rozvoja bývania je osobitný subjekt
zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi,
pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním
uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej

zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po preskúmaní obsahu spisu a
napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku II. a III.

a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zrušiť.

14. Z obsahu predmetného spisu odvolací súd zistil, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 26.1.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ na povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 8.922,80 eura spolu so zmluvným úrokom vo výške 194,52

eura, zmluvným úrokom vo výške 3% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 15.12.2015 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 35,74 eura, úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy
8.922,80 eura od 23.1.2017 v sume 265,70 eura, úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy
8.922,80 eura od 24.1.2017 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške
334,72 eura z titulu zmluvy č. 108/3662/1997 o poskytnutí podpory vo forme úveru/nenávratného

príspevku uzavretej dňa 15.10.1997 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom za súčasného prevzatia ručiteľského záväzku žalovanými 2/
a 3/. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 30.6.2017 uviedli, že nespochybňujú uzavretie
predmetnej zmluvy o úvere, ani odstúpenie od zmluvy a ani dlžnú sumu tak, ako je vyčíslená v
žalobe, pričom navrhli zamietnutie žaloby vzhľadom na jej predčasnosť. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP, v súlade s ktorými súd prvej inštancie v danom konaní
správne postupoval. Na č.l. 210 sa nachádza podanie žalobcu zo dňa 7.2.2018, ktorého obsahom
bolo čiastočné späťvzatie žaloby pred začatím pojednávania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol
výrokom I. napadnutého rozsudku nedotknutým odvolaním žalovaných. Z prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany produkovaných stranami sporu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie

je zrejmé, že sporná zostala v prvom rade otázka právneho posúdenia daného zmluvného vzťahu z
pohľadu toho, či išlo o zmluvný vzťah podliehajúci právnej úprave na ochranu spotrebiteľa v zmysle
Občianskeho zákonníka alebo o tzv. absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka, pričom
s riešením tejto otázky potom súviseli aj námietky žalovaných týkajúce sa posudzovania spôsobu
započítavania čiastkových úhrad, odstúpenia od zmluvy, ručenia a pod. Na uvedenú spornú otázku

dal súd prvej inštancie jasnú a zrozumiteľnú odpoveď v napadnutom rozsudku, keď vylúčil aplikáciu
spotrebiteľského práva na daný zmluvný vzťah a vyhodnotil ho ako obchodnoprávny vzťah podliehajúci
režimu Obchodného zákonníka, pričom tento svoj záver súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
aj dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil, čo zakladá nedôvodnosť odvolacej námietky
žalovaných ohľadom nepreskúmateľnosti rozsudku. Ustálením právneho záveru o základnej spornej

otázke ohľadom podriadenia predmetnej zmluvy o úvere právnemu režimu Obchodného zákonníka a
citáciou relevantných ustanovení Obchodného zákonníka dal súd prvej inštancie jednoznačnú odpoveď
aj na ďalšie žalovanými nastoľované otázky vo vzťahu k spôsobu započítavania čiastkových úhrad, ako
aj k posudzovaniu odstúpenia od predmetnej zmluvy a trvania ručiteľského záväzku. Odvolací súd ako
nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaných týkajúcu sa spotrebiteľského charakteru vzťahu

založeného predmetnou zmluvou o úvere a v tejto časti sa v celosti stotožňuje s právnym posúdením
súdom prvej inštancie, ktorého právny názor podrobne prezentovaný v odôvodnení napadnutého
rozsudku je v súlade aj s rozhodovacou praxou vyššej súdnej autority - Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (nielen žalobcom predložené uznesenie NS SR zo dňa 29.4.2019 pod sp.zn. 4Cdo/106/2018,
ale aj uznesenie NS SR zo dňa 29.4.2020 pod sp.zn. 8Cdo/9/2019), v dôsledku čoho odvolací súd

na základe dosiaľ zisteného skutkového stavu konštatuje čo do základu a právneho posúdenia veci
správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.15. Odvolací súd je však v danej veci nútený konštatovať vady procesných podmienok, na ktoré v zmysle
§ 380 ods. 2 CSP musel prihliadnuť, aj keď neboli žalovanými v odvolacích dôvodoch uplatnené, a
to konkrétne vady vecných procesných podmienok, ktoré zakladajú vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie.

16. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

17. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa

uplatňuje iné právo.

18.Podľa§145ods.2CSPakježalobavzatáspäťsčasti,súdkonanievtejtočastizastaví.Očiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

19. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

20. Na pojednávaní konanom dňa 20.6.2018 právny zástupca žalobcu z dôvodu úhrady sumy 550 eur
žalovanými, započítanou na úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 24.1.2017
do 12.2.2018 vo výške 726,31 eura, vzal žalobu čiastočne späť s tým, že po tomto čiastočnom späťvzatí
zostane suma 176,31 eura. Právny zástupca žalovaných 1/, 2/ a 3/ s čiastočným späžťvzatím žaloby

súhlasil, avšak napriek tomu súd prvej inštancie o tomto čiastočnom späťvzatí žaloby v rozhodnutí vo
veci samej nerozhodol postupom podľa § 145 ods. 2 CSP a zaviazal žalovaných na plnenie povinnosti
nad rámec uplatňovaného žalobného návrhu. Okrem toho žalobca v podaní zo dňa 17.7.2018, ktoré mal
súd prvej inštancie k dispozícii ešte pred vyhlásením napadnutého rozsudku, špecifikoval žalobný návrh
v časti úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 8.922,80 eura od 24.1.2017 do 12.2.2018 sumou

616,31 eura (po započítaní), t.j. sumou vyššou ako je suma 176,31 eura uvádzaná na pojednávaní
konanom dňa 20.6.2018, čo by mohlo nasvedčovať návrhu na zmenu žaloby, s ktorým sa súd prvej
inštanciemalprocesnevysporiadať.Súdprvejinštancievšakvyššieuvedenéprocesnéúkony(čiastočné
späťvzatie žaloby zo dňa 20.6.2018 a rozšírenie žalobného návrhu v podaní žalobcu zo dňa 17.7.2018)
prehliadol a vôbec sa nimi nezaoberal, v dôsledku čoho odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie

rozhodol napadnutým rozsudkom jednak v rozpore s ustanovením § 216 ods. 1 CSP a jednak za stavu,
keď nemal jednoznačne ustálený rozsah žalobného návrhu.

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli
splnené procesné podmienky.

22. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

23. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. a), b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v nadväznosti na špecifikáciu
žalobného návrhu v podaní zo dňa 17.7.2018 vyzvať žalobcu na predloženie kvalifikovaného návrhu na

zmenu žaloby obsahujúceho zdôvodnenie navrhovanej zmeny a po procesne správnom vysporiadaní sa
s predmetnou procesnou otázkou opätovne vo veci nariadiť pojednávanie s tým, že v novom rozhodnutí
vo veci samej je potrebné rozhodnúť aj o čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 20.6.2018.

24. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom

rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447
písm. d), e) CSP).