Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. marec 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/324/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108217891
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7108217891.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov
JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu vo veci žalobkyne B.. B. A., nar. X.X.XXXX, bytom I., I.
X, zast. advokátom JUDr. Antonom Hencovským, Advokátska kancelária Košice, Františkánska 3,
proti žalovanému Y.. W. M., nar. X.X.XXXX, bytom I., M. X za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného Slovenskej kancelárie poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, zast. Allianz - Slovenská
poisťovňa a.s. Bratislava, Dostojevského rad 4, o náhradu škody, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 18C/98/2008-168 z 2.5.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Z a v ä z u j e žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 624,36 €, ktorú
sumu je povinný zaplatiť advokátovi žalobkyne JUDr. Antonovi Hencovskému, do 3 dní po právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 44.546,11 € v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, priznal žalobkyni náhradu trov
konania vo vzťahu k žalovanému vo výške 13.136,27 € a uložil žalovanému povinnosť túto sumu zaplatiť
žalobkyni k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Antona Hencovského v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že o trovách štátu bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa pôvodnou žalobou doručenou súdu prvého stupňa
7.5.2002, sa domáhala vo vzťahu k žalovanému náhrady škody vzniknutej v dôsledku dopravnej nehody
z 25.4.2001. Titulom odškodnenia bolestného sa domáhala zaplatenia 60.197,17 € (1.813.500,-Sk) a
titulom odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia domáhala sa zaplatenia čiastky 49.581,76 €
(1.493.700,-Sk), predstavujúcej 65 - násobok základného bodového ohodnotenia v zmysle lekárskeho
posudku z 28.4.2002. Následne na základe lekárskeho posudku z 1.2.2006 písomným podaním z
9.2.2006 rozšírila žalobný návrh a súd prvého stupňa uznesením z 21.9.2006 pripustil zmenu žaloby v
dôsledku čoho predmetom konania o zaplatenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa stala žalobkyňou
uplatnená čiastka vo výške 99.664,51 € (3.2493,-Sk) a titulom odškodnenia bolesti čiastka 79.130,15
€ (2.383.875,-Sk). O nároku žalobkyne v časti týkajúcej sa odškodnenia bolestného bolo rozhodnuté
rozsudkom súdu prvého stupňa č.k. 24C/568/2002-224 z 5.6.2006 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č.k. 5Co/509/2006-173 z 28.11.2007 v zmysle ktorého bolo rozhodnuté, že žalobkyni
prináleží mimoriadne zvýšenie bolestného na 40 násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu

bodov. Nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia bol vylúčený na samostatné konanie
a tento nárok je predmetom tohto konania.

V tomto konaní žalobkyňa na základe znaleckého posudku z 23.8.2010 písomným podaním z 28.2.2011
požiadala o pripustenie rozšírenia žalobného návrhu o 45.110,34 € (1.358.994,-Sk), takže celkove si
voči žalovanému titulom odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia uplatnila nárok na zaplatenie
čiastky 144.774,85 € (4.361.487,-Sk).

Ďalej vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Košice sp.zn. 2T/381/01 z 25.6.2002 Y..
Y. M. bola uznaná vinnou, že dňa 25.4.2001 v čase okolo 16,25 hod. viedla osobné motorové vozidlo
značky Audi 100/91 K.: I. XX X. po Triede gen. Svobodu, kde na križovatke z ul. marš. Koneva chcela
odbočiť na uvedenú ulicu, pričom nedala prednosť v jazde B.. B. A. (žalobkyni), následkom čoho došlo
k zrážke, pri ktorej B.. B. A. utrpela rôzne zranenia. Prevádzkovateľom osobného motorového vozidla,
ktoré viedla Y.. Y. M., v čase dopravnej nehody bol žalovaný.

Na základe vykonaného dokazovania, prihliadajúc predovšetkým na závery znaleckých posudkov
znalcov B.. D. B., B.. W. S., B.. B. N., B.. Q. J. (záver, ktorej bol súčasťou znaleckého posudku
znalca B.. B. N.), lekárskych správ ošetrujúcich lekárov, svedecké výpovede znalcov a svedkyne B..
T. A., vychádzajúc z § 420 ods. 1 OZ, § 427 ods. 1,2 OZ, § 444 OZ s prihliadnutím na § 1 vyhl.
č. 32/1965 Zb., § 4 ods. 1 cit. vyhl., § 6 ods. 1,2 cit. vyhl., § 7 ods. 1,2,3 cit. vyhl. a § 9 ods. 1
cit. vyhl. dospel k záveru, že o základe nároku uplatneného žalobkyňou o zodpovednosti žalovaného
za škodu bolo konštatované už v konaní o odškodnení bolestného. Uzavrel, že v konaní mal za
preukázané a medzi účastníkmi ani nebolo sporné, že prevádzateľom motorového vozidla, ktorého
prevádzkou bola škoda spôsobená, bol v čase dopravnej nehody žalovaný, preto nesie objektívnu
zodpovednosť za škodu, i keď vznik škody priamo nezavinil. Pre záver o splnení predpokladov pre
vznik zodpovednosti žalovaného za vznik škody bol určujúci právoplatne odsudzujúci trestný rozsudok
Okresného súdu Košice I sp.zn. 2T/381/2001 z 25.6.2002, ktorým bola Y.. Y. M. ako vodička osobného
motorového vozidla uznaná vinnou zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví spôsobeného
žalobkyni. Konštatoval, že škoda, ktorú žalobkyňa utrpela, spočíva v ujme na jej zdraví, na jej telesnej
i duševnej integrite. Rozsah poškodenia zdravia, resp. trvalé následky na zdraví žalobkyne mal
nepochybne za preukázané znaleckými posudkami B.. D. B., B.. S., no najmä B.. B.Á. N.. Nemal žiadne
pochybnosti o správnosti znaleckých posudkov, najmä posledného zo znaleckých posudkov. Mal za
to, že znalec sa vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal s otázkami, ktoré mu boli predložené súdom,
konštatoval, že dopravná nehoda zanechala na zdraví žalobkyne tieto trvalé následky: a/ vážne duševné
poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážikov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov
a tiesňových situácií, b/ obmedzenie pohyblivosti ľavého členkového kĺbu stredne ťažkého stupňa, c/
obmedzenie pohyblivosti ľavého kolenného kĺbu ľahkého stupňa, d/ trvalé poúrazové poruchy krvného
a lymfatického obehu (chronický opuch predkolenia), e/ obmedzenie pohyblivosti ľavého ramenného
kĺbu, f/ poúrazová deformita kosti predkolenia. Dospel k záveru, že žalobkyňa utrpela takú ujmu na
zdraví, ktorá má výrazne nepriaznivé trvalé dôsledky na jej životné úkony a uspokojovanie jej životných
a spoločenských potrieb a obmedzuje ju v plnohodnotnej účasti v rodinnom, kultúrnom i športovom
živote. Konštatoval, že úraz žalobkyňu postihol v jej produktívnom veku, v čase úrazu mala 45 rokov,
pred úrazom viedla aktívny osobný, športový i spoločenský život, bola aktívnou cyklistkou, venovala
sa turistike, chodievala do prírody, na huby, pravidelne sa venovala rekreačne športovým aktivitám,
šoférovala, vykonávala domáce ručné práce, starala sa plnohodnotne o chod domácností, venovala sa aj
záhradkárčeniu. Aktívna bola aj po pracovno-spoločenskej stránke, venovala sa prednáškovej činnosti,
absolvovala semináre, publikovala odborné práce, zúčastňovala sa na kultúrnych a spoločenských
podujatiach, ako sú divadelné predstavenia a plesy. V dôsledku obmedzenia pohyblivosti postihnutých
kĺbov a končatín, vrátane poúrazovej deformity a trvalej poruchy lymfatického a krvného obehu, vrátane
chronického opuchu predkolenia, je jej účasť na vykonávaní uvedených činností výrazne obmedzená,
ba až vylúčená. Nemôže behať, bicyklovať, lyžovať, venovať sa turistike, vykonávať prakticky žiadnu
fyzicky namáhavejšiu prácu, bolesť pociťuje už aj po dlhšej chôdzi. Za dôležitú skutočnosť súd
prvého stupňa považoval skutočnosť, že žalobkyňa je ľaváčka, pričom postihnutá bola práve táto tzv.
silnejšia končatina, ktorou vykonáva všetky činnosti. I keď k obmedzeniu navrhovateľky, čo sa týka
uplatnenia v pracovnom živote nedošlo a v podstate vykonáva pôvodnú pracovnú činnosť, podstatnou
náplňou jej pracovnej činnosti je práca s počítačom, ktorá jej pre vyššie uvedené následky spôsobuje
ťažkosti, výrazné bolesti a zvýšenú únavu. Má problémy s chôdzou, pri vystupovaní a nastupovaní v

prostriedkoch MHD, ako aj po schodoch, nemôže vykonávať väčšie domáce práce, ani práce v záhrade
pre obmedzenie pohyblivosti členku a bolesť v oblasti pod kolenným jabĺčkom, kde bol zavedený klinec,
nevie kľačať. Vo vzťahu k týmto činnostiam je odkázaná na pomoc inej osoby. Bolesti pociťuje denne,
rušia ju aj v spánku. Pri zmene počasia, resp. teploty sa bolesti zhoršujú, je nútená príležitostne užívať
na tíšenie bolesti analgetiká. Konštatoval, že uvedené následky celkovo spôsobujú zvýšenú únavu,
takže potrebuje viac času na oddych a regeneráciu. Šoférovanie pôsobí na ňu stresujúco, okrem toho
pociťuje bolesti členka, pri stláčaní pedálu i ramena, pri držaní volantu. Takisto ochranný pás, slúžiaci na
pripútanie, jej spôsobuje bolesti ramena. Má kozmetické následky úrazu - jazvy jej vadia z estetického
hľadiska, negatívnym spôsobom zasiahli do výberu oblečenia a obmedzujú ju po spoločenskej stránke.
Má pre ne nepríjemné pocity, snaží sa ich zakrývať, preto nosí radšej dlhé nohavice, alebo dlhšiu sukňu
a košeľu zakrývajúcu jazvu na ramene. Za nezanedbateľné následky výrazne ovplyvňujúce celkovú
pohodu žalobkyne, považoval následky na jej psychike, ktoré zhoršujú jej fungovanie, najmä v oblasti
sociálnych h vzťahov a spoločenského života aj vo zvládaní bežných životných situácií. Trpí sociálnou
fóbiou s depresívnymi symptómami, je výrazne emočne labilná, precitlivelá, úzkostná. Bezprostredne
po úraze ju opustil manžel pre inú ženu, od vtedy žije sama. Súd prvého stupňa mal za to, že úraz, ktorý
žalobkyňa utrpela bez svojho zavinenia, svojimi dôsledkami podstatne zmenil kvalitu a plnohodnotné
prežívanie jej života. Vzal zreteľ aj na skutočnosť, že prognóza vývoja zdravotného stavu žalobkyne v
zmysle záverov znaleckých i lekárskych posudkov nie je priaznivá, naopak jednoznačne predpovedá
zhoršenie dôsledkov.

Konštatoval, že výška odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 1 vyhl. č.
32/1965 Zb. je určená sumou 60,-Sk za 1 bod, v danom prípade pri počte bodov 1118,33 predstavujúcom
základné bodové ohodnotenie, výška odškodnenia u žalobkyni predstavuje čiastku 67.099,80 Sk, t.j.
2.227,31 €. Mal za to, že zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 20 násobok
základného bodového ohodnotenia je primerané povahe následkov na zdraví žalobkyne. Takto celková
výška odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia prestavuje sumu 44.546,11 € (1.341.996,-Sk).
Súd prvého stupňa považoval za potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 1 cit. vyhl. ide o jednorázové
odškodnenie, ktoré má satisfakčný charakter a prestavuje pre žalobkyňu formu doživotného zmiernenia
zdravotných následkov trvalého poškodenia jej zdravia. Výnimočnosť tohto prípade chápal vo väzbe na
konkrétnu osobnosť a životné okolnosti žalobkyne, pričom podľa ustálenej súdnej praxe o výnimočný
prípad nejde len vtedy, ak bol poškodený vrcholovým športovcom alebo inak pre spoločnosť významnou
a známou osobnosťou, ale aj vtedy, keď sa život poškodeného od základov zmenil, to čo robil v minulosti
pred poškodením zdravia už robiť nedokáže alebo len v obmedzenej miere, je odkázaný na pomoc
iných, hoci pred úrazom bol aktívnym členom rodiny a tej spoločnosti, v ktorej sa pohyboval, ak prišiel
o možnosť prežívať radosť a uspokojenie zo záľub a rodinného života. V prevyšujúcej časti nárok
žalobkyne považoval za neprimeraný, preto ho zamietol.

Keďže žalovaný a vedľajší účastník vzniesli námietku premlčania, zaoberal sa ňou a dospel k záveru, že
je nedôvodná. Vznesená námietka premlčania spočívala v tom, že trvalé následky uvedené v lekárskom
posudku B.. D. B. z 1.2.2006, ako aj v znaleckom posudku B.. B. N. z 23.8.2010 vzhľadom na skoršie
ustálenie zdravotného stavu žalobkyne, mohli byť ohodnotené už v skôr vystavenom posudku o sťažení
spoločenského uplatnenia, čo má vplyv na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Vychádzajúc
z § 106 ods. 1 OZ súd prvého stupňa konštatoval, že súdna prax, pokiaľ ide o škodu na zdraví,
sa ustálila na takom výklade, že pojem „dozvie sa o škode“ použitý v tomto ustanovení vyjadruje
nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti pri ktorej bola škoda spôsobená,
ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne
vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu celej škody uplatniť aj
na súde, pričom tak môže urobiť až vtedy, keď má k dispozícii lekársky alebo znalecký posudok, v
ktorom sú ohodnotené zmeny v jeho zdravotnom stave majúce preukázateľne nepriaznivé dôsledky
na jeho životné úkony na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho
spoločenských úloh. Teda začiatok plynutia subjektívnej lehoty sa odvíja od subjektívnej skutočnosti,
ktorá je vyjadrená subjektívnou vedomosťou poškodeného o škode. Pokiaľ teda žalovaný a vedľajší
účastník na strane žalovaného odvíjali začiatok plynutia 2-ročnej premlčacej lehoty na náhradu škody
na zdraví nie od subjektívnej, ale od objektívnej skutočnosti, za ktorú pokladajú ustálenosť zdravotného
stavu poškodeného, tento názor nepovažoval za správny. Dospel k záveru, že žalobkyňa sa nepochybne
o škode zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia vo
výške 900 bodov vzťahujúcej sa k položke 253, dozvedela najskôr až v septembri 2010, a to po doručení

znaleckého posudku B.. B. N., preto až od septembra 2010 mohla žalobkyni začať plynúť v prípade
nároku na odškodnenie tohto trvalého následku 2-ročná subjektívna premlčacia lehota. Keďže návrh na
pripustenie zmeny žaloby bol doručený podaním doručeným súdu prvého stupňa 28.2.2011 v rámci 2-
ročnej subjektívnej premlčacej lehoty, konštatoval, že žalobkyňa tak urobila včas. Tento záver považoval
za záver v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zakotvený v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Uzavrel, že v danom prípade je nesporné, že žalobkyňa objektívne
nemala možnosť uplatniť si predmetný čiastkový nárok pred vypracovaním znaleckého posudku B.. B.
N., nakoľko nemala vedomosť o tejto čiastkovej škode.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že určenie výšky nároku na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí od úvahy súdu. Hodnota vecí určená v danom prípade
sa rovná sume náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá bola žalobkyni prisúdená, preto
základná sadzba tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z.Z. účinnej od 1.4.2002 do
31.12.2004 za 1 úkon právnej služby je 509 € (15.334,-Sk), základná sadzba tarifnej odmeny podľa §
10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.1.2002 je za 1 úkon právnej služby 512,85 € (15.450,-
Sk). V týchto sadzbách bola priznaná náhrada trov konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia
za úkony právnej služby podľa času, kedy táto právna služba bola poskytnutá, a to vo výške, ktorá
je špecifikovaná v dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa za jednotlivé úkony, náhrada výdavkov
za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné a paušálna náhrada podľa určenej výšky
za jednotlivé úkony podľa toho, v ktorých rokoch boli vykonané. Celkove takto súd prvého stupňa
vyčíslil odmenu advokáta žalobkyne za zastupovanie vo výške 10.946,89 €. Uvedenú sumu zvýšil o
DPH vo výške 20 %, t.j. o 2.189,38 €, takto celková výška trov potrebných na účelné uplatnenie práva
žalobkyne, podľa záveru súdu prvého stupňa, predstavuje čiastku 13.136,27 € a v súlade s § 149
ods. 1 O.s.p. zaviazal žalovaného, aby túto priznanú náhradu trov konania žalobkyni zaplatil k rukám
jej advokáta. Vzhľadom na to, že v danom prípade štátu vznikli trovy zaplatením znalečného, ako aj
svedočného, pričom bude potrebné rozhodnúť o priznaní znalečného za účasť znalca na pojednávaní,
súd prvého stupňa rozhodol tak, že o náhrade trov štátu rozhodne osobitým uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Vedľajší účastník odvolaním podaným súdu prvého stupňa napadol správnosť rozsudku súdu prvého
stupňa vo všetkých jeho vyhovujúcich výrokoch, t.j. vo výroku ktorým žalobkyni bola priznaná suma
44.546,11 € a vo výroku o náhrade trov konania a žiadal, aby rozsudok súdu prvého stupňa v tejto
napadnutej časti bol zmenený a žaloba bola zamietnutá.

Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že základom pre
rozhodovanie vo veci je celkový počet bodov 1.118,33, ktorý zohľadňuje hodnotenie vážnych duševných
porúch obmedzením pohyblivosti ľavého členkového kĺbu stredne ťažké, obmedzenie pohyblivosti
ľavého kolenného kĺbu ľahkého stupňa, trvalé poúrazové poruchy krvného a lymfatického obehu,
obmedzenie pohyblivosti ľavého ramenného kĺbu a poúrazovú deformitu časti predkolenia, že tieto trvalé
následky hodnotil ako také, ktoré ovplyvňujú bežný život žalobkyne, jej pracovné aj mimopracovné
aktivity, ktoré jej priniesli chronickú bolesť a túto zdravotnú nepohodu kompenzoval 20 - násobným
zvýšením odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, že neprihliadol na vznesenú námietku
premlčania, majúc za to, že žalobkyňa sa o škode dozvedela nie skôr, ako boli vypracované lekárske
posudky. Trval na tom, že konajúci súd pri posúdení lehoty na uplatnenie práva vyvodil nesprávne právne
závery a nesprávne aplikoval konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo má za následok
nesprávne právne posúdenie veci. Poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp.zn. M Cdo 37/2000, z ktorého
vyplýva, že „za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti
poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu
poškodeného“, vyvodil záver, že akonáhle je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť
bolesť a týmto okamihom je teda bolesť zistená, bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Poukazujúc na to, že zo znaleckého posudku B.. N. je
zrejmé, že stav žalobkyne bol ustálený a stabilizovaný dňom 1.12.2003 a zo stanoviska B.. J. je zrejmé,
že psychické následky sa prejavili 2 až 3 mesiace po úraze, pričom psychika bola ustálená rok po úraze,

t.j. 25.4.2002, lehota na uplatnenie nároku titulom sťaženia spoločenského uplatnenia márne uplynula
najskôr 25.4.2004 a najneskôr 1.12.2005.

Namietal správnosť vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a priznanú
výšku odškodnenia, ktorú považoval za neodôvodnenú, neprimeranú, nerešpektujúcu vyhlášku č.
32/1965 Zb., keďže pre postup súdu podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. je potrebné preukázať
kvalitatívnu zmenu podmienok vyjadrenú pojmom „hodné osobitného zreteľa“, že zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia je vyhradené výlučne prípadom, kedy je poškodený vplyvom
následkov úrazu vyradený z plnohodnotného prežívania života a kedy jeho predpoklady pre uplatnenie
spoločnosti sú viacmenej stratené, pričom tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané. Zastával názor,
že somatické následky, a to obmedzenie pohyblivosti končatín u žalobkyne nemajú zásadný vplyv na jej
pracovné zaradenie, neznižujú jej pracovnú schopnosť a z hľadiska poškodenia pohybového aparátu je
žalobkyňa obmedzená len čiastočne, bez potreby používania ortopedických pomôcok, či iných oporných
alebo podporných pomôcok. Nezanechal u nej stratu sebestačnosti, či odkázanosť na pomoc, dohľad,
či starostlivosť iných osôb, následky po zranení nepredstavujú jej sociálnu, pracovnú, spoločenskú,
rodinnú, či športovú izoláciu. Poukazujúc na výpoveď žalobkyne z 23.6.2005, konštatoval, že žalobkyňa
nie je neustále atakovaná znovu prežívaním predmetnej udalosti, nevracajú sa jej spomienky na prežité,
ani sa nevyhýba spomienkam na traumu, netrpí emočnou labilitou a zhoršením schopnosti zvládať
bežné životné situácie, čo korešponduje s tým, že nikdy v priebehu 9 rokov nepotrebovala odbornú
psychiatrickú pomoc, nikdy sa nepodrobovala ani nepodrobuje liečbe, a preto nemôže trpieť tak vážnymi
následkami, aby aj tieto boli dôvodom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti a priznať náhradu trov odvolacieho konania spolu vo výške 624,36 €. Zásadne
nesúhlasila s názorom vedľajšieho účastníka, že jednotlivé čiastkové nároky na náhradu škody na
zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia si neuplatnila včas a vznesenú námietku premlčania
považovala za neopodstatnenú. Trvala na tom, že sa nepochybne o škode zodpovedajúcej základnému
bodovému ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 900 bodov (položka č. 523
Sadzobníka vyhl. č. 32/1965 Zb. - vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov
alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesňových situácií), dozvedela najskôr až v
septembri 2010 a to po doručení znaleckého posudku B.. B. N. a tento jej názor o začiatku plynutia
2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty je plne v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
zakotvený v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bola toho názoru,
že neobstojí námietka vedľajšieho účastníka, že prípadne trvalý následok zodpovedajúci položke 253
mohol byť (hypoteticky) ohodnotený už skôr vystavenom posudku o sťažení spoločenského uplatnenia.
Považovala za nesporné, že objektívne nemala možnosť uplatniť si predmetný čiastkový nárok pred
vypracovaním znaleckého posudku B.. N., nakoľko nemala vedomosť o tejto čiastkovej škode, preto
vychádzajúc z rozhodnutia NS SR Cpj 10/83, jej nemohla v zmysle § 106 ods. 1 OZ začať plynúť
ani 2-ročná subjektívna premlčacia lehota. Za nedôvodnú považovala aj námietku o tom, že súdom
priznaná výška odškodnenia je neprimeranou a nedôvodnou. Bola toho názoru, že opodstatnenosť výšky
súdom priznaného nároku bola dostatočne preukázaná. Utrpené poškodenie zdravia má nepriaznivé
následky pre jej životné úkony na uspokojovanie jej životných a spoločenských potrieb, ako aj na plnenie
spoločenských úloh. Trvala na tom, že kvalita jej života sa po dopravnej nehode výrazne zhoršila po
fyzickej i duševnej stránke, čo má priamy dopad na jej pracovný, rodinný, športový i spoločenský život.
Uviedla, že pracuje ako vedúca lekárka v Národnom referenčnom centre pre syfilis, práca síce aj po
dopravnej nehode je jej koníčkom, avšak, keďže ide zväčša o sedavé zamestnanie a väčšinu času v
práci trávi pri počítači, po dopravnej nehode asi po 2 - 3 hodinách pociťuje bolesti ľavej ruky, (je ľaváčka),
a to denne, pociťuje zvýšenú únavu, preto potrebuje veľa času na oddych. Taktiež pred dopravnou
nehodou sa venovala prednáškovej činnosti, písala a publikovala články, chodila na semináre, po nehode
to musela zanechať. Pred dopravnou nehodou nebola týmto spôsobom v práci obmedzovaná. Ďalej
poukázala na to, že tieto bolesti pociťuje nielen po dlhšej dobe pri práci na počítači, ale aj po dlhšej
chôdzi, či pri väčšej námahe. Pociťuje ju aj v noci pri otočení na ľavé rameno, pociťuje bolesti aj v pravom
ramene a v pravom predkolení, intenzitu bolesti charakterizuje ako obtiažnu až rušivú. Zdôrazňovala, že
obmedzenie sa prejavuje aj v rodinnom živote, pretože jednoduché domáce práce ako umytie niekoľkých
kusov riadu ešte zvláda, avšak väčšie upratovanie, ako je vešanie záclon, umývanie okien a podlahy,
či nosenie väčšieho nákupu nezvláda a kvôli tomu musí volať pomoc. Následkom dopravnej nehody

prestala šoférovať, šoféruje iba v nevyhnutných prípadoch, ale aj vtedy má strach a vracajú sa jej
zlé spomienky na dopravnú nehodu. Aj v takýchto prípadoch má problémy pri používaní ochranných
pásov, dlhšie trasy nešoféruje vôbec, keďže kvôli bolestiam nohy nevie riadne stlačiť spojku. Nevie si ani
dobre kľaknúť pre obmedzenie členku a bolesť v oblasti pod jabĺčkom, kde mala zavedený klinec. Má
bolesti v ľavom kolene pri chôdzi po schodoch, vystupovaní na stoličku, má problémy pri nastupovaní do
autobusu a električky. Je obmedzená aj v oblasti športu, kvôli poškodenej ľavej dolnej končatine nemôže
behať, ani vykonávať športy ako je bežkovanie, zjazd, aerobik, bicyklovanie aj keď pred dopravnou
nehodou sa športu pravidelne venovala, na bicykli v letných mesiacoch sa dopravovala aj do práce.
Takisto je obmedzená aj vo vykonávaní činnosti, pri ktorých sa vedela odreagovať a tvorili súčasť jej
voľného času (práce v záhrade). Takisto má negatívny dopad aj na jej spoločenský život, pretože sa
vyhýba kultúrnospoločenským kontaktom. Takisto jazvy, ktoré jej zostali po dopravnej nehode jej z
estetického hľadiska vadia. Má pre ne nepríjemné pocity, snaží sa ich zakrývať, čo nepriaznivo vplýva na
jej psychickú pohodu a obmedzuje ju to aj spoločensky. Takisto má problém s kúpou topánok, keďže od
dopravnej nehody má opuchnutú nohu v oblasti členkového kĺbu, teda v zime môže nosiť iba krátke čižmy
bez vysokej sáry. Dopravná nehoda mala negatívny vplyv aj na psychiku. Zdôrazňovala, že prognóza
vývoja jej zdravotného stavu v zmysle záverov znaleckých i lekárskych posudkov nie je priaznivá, práve
naopak, jednoznačne sa predpokladá zhoršenie fyzických a psychických následkov úrazu. Nepriaznivá
prognóza sa týka najmä pohyblivosti postihnutých kĺbov a končatín, čo sa prejaví v jej mobilite, vo
výraznejšom obmedzení jej uplatnenia v športovom, rodinnom i v spoločenskom živote a bude to mať
rovnako vplyv na zhoršenie jej psychickej pohody. Za zavádzajúce považovala tvrdenie vedľajšieho
účastníka, že sa v čase od úrazu do psychiatrického vyšetrenia B.. Q. J. nepodrobila žiadnej liečbe.
Zdôrazňovala, že nemožno opomenúť skutočnosť, že je sama lekárkou, svoje pretrvávajúce psychické
problémy najmä v čase relapsu ochorenia, pravidelne počas 9 rokov konzultovala s odborníkmi -
kolegami z lekárskeho prostredia, v dôsledku čoho doteraz nebola nútená oficiálne vyhľadať odbornú
pomoc. V čase zhoršenia psychického stavu si sama podľa pokynov vždy indikuje farmakologickú liečbu.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo čiastočne žalobe vyhovené a o
výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Vedľajší účastník svoje odvolanie odôvodňoval odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p.,
t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že sa týka chyby
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočností, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať
za dôvodne podané, pretože súd prvého stupňa pri rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli a vyšli počas konania najavo, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až
§ 135 O.s.p.. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na
daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods.
2 O.s.p.), v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje, pretože súd prvého stupňa sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia vyporiadal aj s odvolacími námietkami vedľajšieho účastníka a na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva:

Pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty pri uplatnení nároku na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia nemožno vychádzať iba zo záveru vyplývajúceho z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. MCdo 37/2000 z dôvodu, že v tomto rozhodnutí bola riešená otázka, či posúdenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia podľa predpisov platných pred účinnosťou vyhlášky č. 47/1995 Z.z.
si vyžaduje, aby bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia boli spôsobené a súčasne aj zistené
pred jej účinnosťou alebo nie. V rámci tohto záveru síce Najvyšší súd konštatoval, že za deň zistenia
bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň
vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Ide
však o záver súvisiaci s uplatnením nároku na bolestné, pričom deň zistenia bolesti pri uplatnení nároku
na bolestné nie je totožný s okamihom zistenia, či úraz zanechal u poškodeného trvalé následky, ktoré
sú podmienkou pre uplatnenie nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťaženie spoločenského
uplatnenia sa totiž odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma na zdraví preukázateľne trvalé a
výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a
spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh.

Odvolací súd má za to, že v danej veci rozhodnutie súdu prvého stupňa vystihuje rozsah v akom je
žalobkyňa obmedzená v ďalšom živote a vo svojom uplatnení v živote, týka sa to hlavne jej osobného,
rodinného, spoločenského, kultúrneho života, ale aj pracovného života.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade sa žalobkyňa
nepochybne o škode zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu sťaženia spoločenského
uplatnenia vo výške 900 bodov vzťahujúcej sa k položke 253, dozvedela najskôr až v septembri 2010,
a to po doručení znaleckého posudku B.. B. N., odkedy mala vedomosť o výške škody.

Navyše v danom prípade žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 7.5.2002 sa domáhala
náhrady škody a v časti odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia žiadala o priznanie sumy
49.581,76 € (1.493.700,-Sk), pričom súd prvého stupňa vyhovel žalobe, v ktorej si žalobkyňa, po
úpravách, uplatňovala titulom sťaženia spoločenského uplatnenia nárok na zaplatenie 144.774,85 €, iba
čo do výšky 44.546,11 €, ktorá suma je nižšia než žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia uplatnený už v žalobe zo 7.5.2002.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej
časti a vo výroku o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má účastník, ktorý bol v odvolacom
konaní úspešný, v danom prípade žalobkyňa. Táto si v súvislosti s odvolacím konaním uplatnila nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 624,36 €. Keďže žalobkyni patrí náhrada trov
konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu)
á 512,85 €, paušálna náhrada vo výške 7,63 € a DPH vo výške 104,09 €, odvolací súd má za to, že
žalobkyňou uplatnená náhrada trov konania bola uplatnená v správnej výške, preto zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni trovy konania v sume 624,36 € a v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť tieto trovy k rukám advokáta žalobkyne W.. X. N. do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.