Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 12CoE/201/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806206385
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7806206385.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: E., s.r.o., so sídlom v Y., E. XX, M.: XX XXX XXX,
zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej:
M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. Y. XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala,
Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Moyzesova 34, pod sp. zn. EX 2287/2006 He/Bo, o vymoženie
916,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa

01.06.2011, č. k. 8Er/512/2006-29, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a exekúciu zastavil.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto z dôvodu

neprípustnosti zastavil a náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s. v Bratislave zo dňa 14.07.2006, č. SR 2613/06, poveril súd prvého stupňa vykonaním exekúcie vo
veci súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala poverením č. 5808 008868* zo dňa 08.11.2006.Dňa
22.11.2010 predložil súdny exekútor súdu prvého stupňa podnet na (čiastočné) zastavenie exekúcie.
Súd prvého stupňa s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.01.2007, sp. zn.

3Cdo/164/1996 a v zmysle ust. § 103 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, § 44 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch preskúmal podmienky predmetného exekučného konania. Zistil, že
medzi účastníkmi konania bola dňa 25.11.2005 uzatvorená Zmluva o úvere č. 7271286, na základe
ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 464,71 eur (14 000,- Sk). Zmluva o úvere v bode

17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahovala aj rozhodcovskú doložku, podľa ktorej
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.,
so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Súd
prvého stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.Základnouzásadouspotrebiteľskýchzmlúvje,ženesmúobsahovaťneprijateľnúpodmienku,

t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Praktickým
dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako bola formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienokposkytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky
síce neodporuje doslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje tento cieľ, teda zákon

obchádza. Rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci bol tak vydaný na základe rozhodcovskej doložky,
ktorú súd prvého stupňa posúdil ako absolútne neplatnú a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto
zastavil. Keďže súdny exekútor si trovy exekúcie neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený namietal posúdenie Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou ako

spotrebiteľskej. Uviedol, že v čase uzatvorenia tejto zmluvy podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa odvolateľa tak Zmluvu o úvere

nebolo možné podradiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku,
nakoľko táto zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka a v čase svojho vzniku bola tzv. absolútnym
obchodom. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňovala každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich
práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Preto nevyžadovala od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V danom prípade mal
spotrebiteľ právo slobodne sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Strany zmluvy sa
dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Prijatie argumentácie súdu by
znamenalo pre dodávateľa jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Podľa
odvolateľa sú tzv. alternatívne rozhodcovské doložky právne prípustné podľa vnútroštátneho práva (§

53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka) aj podľa práva európskeho. Zdôraznil, že v zmysle Smernice
Rady č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné
právne predpisy. Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.

Povinná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. V zmysle ust. § 374 ods. 4

O.s.p. o odvolaní oprávneného proti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca
tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie
jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou
ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej

podmienky.Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 25.11.2005 Zmluvu o
úvere č. 7271286, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 464,71 eur.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na

požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať
len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto
členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o
založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom

vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej
únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s
cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú
alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa
k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu
vlastníctva.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj

povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Základnou
charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie
možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L.,
z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho
vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola

ohrozenáaplikáciakomunitárnehopráva,ktorájenevyhnutnýmpredpokladomnauskutočňovaniecieľov
Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti
komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a
S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne
právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované

každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to
bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej
úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je
povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym
(tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je

povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak
vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci

C - 473/00 Cofidis.

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o
úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov
nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri.
Povinná pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy
nevyplýva, že konala s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm.

b/ Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý
oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov
konania, ktorý vznikol uzatvorením Zmluvy o úvere dňa 25.11.2005, je treba aplikovať ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože

v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie.
Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či
zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné
strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a

preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského
súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v

spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so

sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná

žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov

je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi,
teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a

na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby
na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces
založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana

si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite
naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s

ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Občiansky zákonník (ďalej len OZ) síce až od 01.01.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za
neprijateľnéoznačilajdojednanievyžadujúcevrámcidojednanejrozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom

na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky
zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a tedacharakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie
§ 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť
absolútnu,pôsobiacubezďalšiehopriamozozákona,naktorúmuselsúdprihliadaťzúradnejpovinnosti.

Nie je preto podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. g/ bodu 1 Prílohy
Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl. 8

umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v
oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Teda ak je aj neprijateľná podmienky obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená prísnejšie
ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je
v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady
93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka).
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú
procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská

doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13
EHS z 5.4.1993 a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania
bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere

bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa §
53 ods. 1 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným
titulom na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil pre nespôsobilý exekučný titul a preto
odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu
nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnej a súdnemu exekútorovi takéto trovy
nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.